Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoPr/9/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu R.. Y. J., V.. X.X.XXXX, P. Y. XXX, zastúpeného JUDr. Andreou Kakulošovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Werferova 1, proti žalovanému CIRCINUS s.r.o., so sídlom v Michalovciach, Hviezdoslavova 7, IČO: 31 724 248, zastúpeného JUDr. Jánom Ferencim, advokátom so sídlom v Košiciach, Mojmírova 12, o zaplatenie 2.820,51 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 11.9.2015 č.k. 8Cpr/1/2013-133 takto

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.820,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 499,63 eur od 1.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 499,63 eur od 1.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 499,63 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 499,63 eur od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 499,63 eur od 1.12.2012 do zaplatenia a zo sumy 181,63 eur od 1.1.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému winLand s.r.o. zaplatenia sumy 2.820,51 eur s príslušenstvom z titulu neuhradenej mzdy za obdobie mesiacov júl až december 2012. Ďalším výrokom uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.1.2011, pracovný pomer vznikol dňom 4.11.2011. Obsah pracovného pomeru bol dojednaný tak, že žalobca v rámci funkcie asistent riaditeľa mal viesť tréningový proces hádzanárskeho klubu HC winLand Michalovce a vykonávať ďalšie činnosti súvisiace s funkciou trénera, prípadne so športovou činnosťou hádzanárskeho klubu, teda pomáhať riaditeľovi s vedením klubu, sponzoringom, organizáciou ciest hráčov na zápasy, ubytovania a stravovania hráčov, komunikáciou so zväzom a podobne. Tvrdenie žalobcu, že obsahom dojednaného pracovného pomeru bola aj iná činnosť pre žalovaného, ktorá nesúvisela s funkciou trénera, v konaní nebolo preukázané. Žalovaný tvrdil, že skončil pracovný pomer formou okamžitého skončenia. Takáto forma skončenia pracovného pomeru v konaní nebola preukázaná. Po doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie zistil, že obsahom pracovného pomeru žalobcu bola trénerská činnosť a činnosti súvisiace s funkciou trénera a športovou činnosťou klubu a dospel k záveru, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol skončený dohodou podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce ku dňu 15.6.2012. Podľa záverov súdu prvej inštancie vyplynulo z doplneného dokazovania, že konateľ žalovaného Stanislav Hudák žalobcovi oznámil koncom mesiaca máj 2012 alebo začiatkom mesiaca jún 2012, že ho odvoláva z funkcie trénera hádzanárskeho klubu HC winLand Michalovce a v budúcej sezóne vymenuje nového trénera. Žalobca

uviedol, že s týmto rozhodnutím súhlasil a akceptoval ho. Súhlas žalobcu s rozhodnutím konateľa žalovaného o odvolaní z funkcie trénera potvrdzuje aj to, že žalobca dňa 15.6.2012 vypratal služobný byt, tréningy ďalej nevykonával, s konateľom žalovaného nekomunikoval a asi o mesiac si našiel prácu trénera hádzanárskeho klubu v Českej republike. Obsahom dohody malo byť to, že žalobca nebude pre žalovaného po 15.6.2012 viesť tréningový proces hádzanárskeho klubu a zároveň dohoda, aj keď priamo nevyslovená, že žalobca nebude pre žalovaného vykonávať ani ďalšie činnosti súvisiace s výkonom funkcie trénera a športovou činnosťou klubu. Takýto výklad je podľa súdu prvej inštancie logický hlavne z dôvodu, že tieto činnosti súviseli s pozíciou trénera a bolo by nelogické, aby žalovaný zamestnával dvoch ľudí, jedného ako trénera a druhého ako asistenta, ktorý by mu pomáhal s vedením hádzanárskeho klubu. Takémuto výkladu dohody nasvedčuje aj správanie sa žalobcu po uzavretí dohody. Ak by sa strany dohodli, že žalobca bude aj naďalej pomáhať žalovanému s vedením hádzanárskeho klubu, bolo by nelogické, aby žalobca šiel pracovať ako tréner do Českej republiky a so žalovaným ďalej nekomunikoval. Súd prvej inštancie mal teda za to, že žalobca a žalovaný sa ústne dohodli na ukončení pracovného pomeru ku dňu 15.6.2012. Dohoda nebola uzavretá písomne tak, ako to vyžaduje § 60 ods. 2 Zákonníka práce, absencia písomnej formy však nerobí dohodu podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce neplatnou. Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru dohodou nepatrí odstupné a dokazovaním bolo zároveň preukázané, že žalobcovi bola vyplatená mzda za mesiac jún 2012 vo výške 491,90 eur, preto zamietol žalobu o zaplatenie 2.820,51 eur, ktorá predstavovala mzdu žalobcu za mesiace júl až december 2012. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 2 Zákonníka práce s tým, že ak sa žalobca napriek dohode o ukončení spolupráce domáha od žalovaného vyplatenia mzdy za prácu, ktorú nevykonal, odvolávajúc sa na to, že formálne nebol skončený pracovný pomer, ide podľa názoru súdu prvej inštancie o zneužitie práva žalobcu na mzdu na škodu žalovaného ako zamestnávateľa a takýto výkon práva pre rozpor s dobrými mravmi nemôže používať právnu ochranu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému priznal náhradu trov vo výške podrobne vyčíslenej v odôvodnení rozsudku.

3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca v celom jeho rozsahu. Namieta, že sa s rozhodnutím nestotožňuje a navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.820,51 eur s príslušenstvom a zaviaže ho na náhradu trov konania.

4. Žalobca rozsudok odôvodnil podľa odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. Namieta, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení sp.zn. 3Copr/7/2013 zo dňa 23.7.2013. V tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval správnosť zistení súdu prvej inštancie vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Zo žiadneho vykonaného dôkazu nebolo preukázané, že by došlo k skončeniu pracovného pomeru vykonaním platného právneho úkonu zo strany žalovaného do 30.5.2012, ako tvrdil žalovaný. Z vykonaných listinných dôkazov bolo nepochybné, že platne pracovný pomer ukončil žalobca okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 6.12.2012. Odvolateľ považuje za neakceptovateľný stav, že sa prvoinštančný súd bez ďalšieho odklonil od názoru odvolacieho súdu a uviedol, že po doplnenom dokazovaní mal za to, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol skončený formou dohody podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce ku dňu 15.6.2012. Odvolateľ dáva do pozornosti, že v konaní bol ustálený skutkový stav a vyriešená otázka skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu súd prvej inštancie opätovne otvoril túto otázku a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré aj nesprávne právne vyhodnotil. Ak by malo byť pravdivým jeho tvrdenie, že k skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou 15.6.2012, nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tvrdeniami žalovaného, že došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru dňa 30.5.2012, následne v písomnom stanovisku k pokusu o zmier žalovaný uviedol, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť dňa 20.7.2012 a v roku 2015 tvrdí, že k skončeniu pracovného pomeru došlo dňa 15.6.2012. Na pojednávaní dňa 30.9.2013 konateľ žalovaného uviedol, že okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že nebol spokojný s jeho pracovnou činnosťou. Žalovaný je od začiatku konania právne zastúpený a teda si nemohol zameniť okamžité skončenie pracovného pomeru s dohodou. Súd nemôže nahrádzať vôľu účastníka konania tak ako vykonal, keď dospel k absurdným záverom, že došlo k ukončeniu pracovného pomeru formou dohody. Záver súdu prvej inštancie, že ak žalobca nebude pre žalovaného po 15.6.2012 viesť tréningový proces hádzanárskeho klubu zahŕňa aj dohodu, že žalobca nebude pre žalovaného vykonávať ďalšie činnosti súvisiace s výkonom funkcie trénera a športovou činnosťou klubu, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a opätovne nahrádza vôľu účastníkov konania.

5. V ďalšej časti odvolania odvolateľ zotrváva na svojom stanovisku, že náplňou jeho práce bola funkcia asistenta riaditeľa, v rámci ktorej bol poverený aj trénerskou činnosťou. Odvolanie z funkcie trénera nemohlo a nemalo vplyv na existenciu pracovného pomeru a znamenalo iba ukončenie úlohy trénera. Náplňou práce trénera nie sú činnosti, ktoré žalobca pre žalovaného vykonával. Sám konateľ žalovaného na pojednávaní dňa 22.3.2015 uviedol, aké ďalšie činnosti vykonával žalobca pre žalovaného (organizácia, sponzoring a ďalšie činnosti, ktoré sa týkali športovej činnosti hádzanárskeho klubu). Práve žalovaný ako zamestnávateľ pripravil pre žalobcu pracovnú zmluvu s druhom práce asistent riaditeľa. Ak by žalobca mal vykonávať pre žalovaného len funkciu trénera, mal mať riadne a štandardne uzavretú trénerskú zmluvu. Žalobca ako zamestnanec nemôže niesť zodpovednosť za to, aké pokyny dostal od zamestnávateľa. Skutočnosť, že žalovaný sa zaoberal stavebnou činnosťou nič nemení na tom, že žalobca bol povinný plniť pokyny zamestnávateľa. Odvolateľ poukazuje na tvrdenie konateľa žalovaného dňa 2.10.2013, keď uviedol, že pracovný pomer so žalobcom skončil z dôvodu ukončenia zákazky, pretože žalobcu viac nepotreboval. Ak mal žalobca vykonávať len funkciu trénera nie je zrejmé, akú zákazku mal žalovaný na mysli. Štatutárny zástupca tiež vo výpovedi uviedol, že žalobca vykonával aj funkciu trénera, pričom vo výpovedi nevedel uviesť, či 15.6.2012 ešte stále funkciu trénera vykonával, funkciu asistenta však už nevykonával. Odvolateľ poukazuje na to, že odvolací súd sa v rozhodnutí priklonil k argumentácii, podľa ktorej neprideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy má za následok, že zamestnanec nemôže podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný sám potvrdil, že žalobcovi pokyny nedával, v dôsledku čoho možno mať za to, že žalovaný prácu neprideľoval a vznikla tým prekážka na strane zamestnávateľa. Ak sa žalobcovi vyčíta, že čakal na pokyny žalovaného, žalobca bol so štatutárnym zástupcom žalovaného dohodnutý tak, že má čakať na telefóne na príkazy. Takto to fungovalo aj u ostatných zamestnancov. Žalobca vykonával prácu tak, že nebola nutná jeho osobná prítomnosť na pracovisku, pokyny dostával telefonicky. Samotný odchod od zahraničia nemohol automaticky znamenať neschopnosť vykonávať prácu pre žalovaného ako asistent riaditeľa, keď predtým žalobca vykonával súbežne pracovnú náplň asistenta riaditeľa a úlohu trénera. Odvolateľ nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o zneužití práva žalobcu na mzdu na škodu žalovaného. Žalobca naopak vo veci nevidí žiaden rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je naopak to, že žalobca mal u žalovaného dva pracovné pomery, jeden na funkciu asistenta riaditeľa a druhý na funkciu trénera, pričom mzdu poberal len za funkciu asistenta riaditeľa.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdí, že dňa 30.5.2015 pri osobnom rozhovore došlo k dohode o ukončení pozície žalobcu ako trénera v hádzanárskom družstve a k ukončeniu pracovného pomeru. K dohode došlo bezformálne bez jej zachytenia v písomnej forme. Následne malo dôjsť k faktickému potvrdeniu dohody tým, že žalobca vypratal služobný byt, viac sa na pracovisku neukázal, so žalovaným sa nekontaktoval a opustil územie SR, pričom všetky tieto skutočnosti dokazujú reálnu danosť dohody o skončení pracovného pomeru. Aj keď pri dohode absentuje zákonom predpísaná písomná forma, nemá tento nedostatok za následok jej neplatnosť. Preto žalovaný trvá na závere, že pracovný pomer skončil ku dňu 15.6.2012. Súčasne apeluje na odvolací súd, aby právne normy a skutkové okolnosti nevykladal bez reálneho kontextu a nekriticky tak, ako sa to usiluje vnútiť žalobca. Žalovaný uznáva, že ako zamestnávateľ pochybil, keď neformalizoval skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Ani samotný zákon nesankcionuje absenciu písomnej formy neplatnosťou, preto má za to, že ani v tomto konaní nie je namieste, aby za nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru bol žalovaný sankcionovaný neúspechom v spore. K argumentácii žalobcu poukazuje na obsah pojednávania zo dňa 22.5.2015. K tvrdeniam žalobcu, že k skončeniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 15.6.2012 došlo neplatne, poukazuje žalovaný na ust. § 77 Zákonníka práce, ktorý upravuje prekluzívnu lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Poukazuje ďalej na ust. § 79 ods. 1 a § 80 ods. 1 Zákonníka práce. Domnieva sa, že jeho argumentácia je v súlade so záverom odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 23.7.2014, podľa ktorého zo žiadneho dôkazu nebolo preukázané, že došlo k skončeniu pracovného pomeru vykonaním platného právneho úkonu. Nesúhlasí naopak s argumentáciou žalobcu, ktorý by tak mohol skončiť svoj pracovný pomer až v roku 2015 bez napadnutia neplatnej dohody a zažaloval by žalovaného na náhradu mzdy spätne. Žalobca ani nepopiera, že od 15.6.2012 ako zamestnanec nevykonával žiadne pracovné činnosti pre žalovaného. V ďalšej časti vyjadrenia uvádza, že žalobca pracoval pre žalovaného ako tréner extraligového družstva a v žiadnom prípade nevykonával iné činnosti ako sú administratíva a pod., ktoré sú bežné pre funkciu asistenta riaditeľa. Tvrdí, že žalobcovi nepatrí mzda za rozhodné obdobie, pretože pre žalovaného nevykonával žiadnu prácu. Mohol mu vzniknúť nanajvýš nárok na náhradu mzdy, ktorý však žalovaný popiera, pretože náhrada mzdy patrí len v

prípade, ak nemohol vykonávať prácu z dôvodov prekážok na strane zamestnávateľa. V prejednávanom prípade však k výkonu práce nedochádzalo z dôvodov, že medzi sporovými stranami došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 15.6.2012, žalobca ako zamestnanec toto skončenie nenamietal a potvrdil ho tým, že vypratal služobný byt, neukázal sa na pracovisku a navyše nebol objektívne schopný vykonávať prácu trénera klubu, keďže sa nachádzal mimo územia SR. Žalobca, ktorý nebol objektívne schopný vykonávať prácu, pretože k výkonu práce je potrebná fyzická prítomnosť zamestnanca na pracovisku.

7. Replika a duplika v konaní podané neboli.

8. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta).

9. Odvolateľ podal odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto krajský súd ako súd odvolací posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu. Zároveň však v súlade s § 470 ods. 1 postupoval v odvolacom konaní podľa ustanovení Civilného sporového poriadku.

10. Odvolací súd zistil, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou. Po preskúmaní rozsudku prvej inštancie a uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že je potrebné zopakovať dokazovanie podľa § 364 ods. 1 CSP, preto vo veci nariadil odvolacie pojednávanie na deň 30.3.2017. Na predvolanie sa nedostavil štatutárny zástupca žalovaného Stanislav Hudák, ktorý bol riadne predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil. Na pojednávanie sa nedostavil ani právny zástupca žalovaného, ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný elektronickými prostriedkami a svoju neprítomnosť neospravedlnil. Odvolací súd preto podľa § 180 rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovaného aj jeho právneho zástupcu.

11. Odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a výsluchom žalobcu R.. Y. J.. Dôvodom pre zopakovanie dokazovania boli odvolacie námietky žalobcu, v ktorých spochybňuje skutkové závery súdu prvej inštancie, o ktoré tento oprel svoje rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa odklonil od záväzného právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu zo dňa 23.7.2014 č.k. 3Copr/17/2013-76, pričom tento odklon riadnym spôsobom nezdôvodnil. Iba nepriamo bolo možné z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodiť, že dôvodom odklonu bol odlišne zistený skutkový stav veci.

12. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 a § 135 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd bral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj skutkové zistenia založené na chybnom hodnotení dôkazov. Tomuto odvolaciemu dôvodu v novej procesnoprávnej úprave zodpovedá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, pričom obsah tohto odvolacieho dôvodu je totožný ako pri predošlej procesnoprávnej úprave.

14. Pod nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistenie skutkového stavu neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, prípadne aplikoval správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo tiež právnu normu interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Tomuto odvolaciemu dôvodu zodpovedá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

15. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože súd prvej inštancie sa odklonil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, hoci bol týmto rozhodnutím viazaný, bez toho, aby tento odklon riadne odôvodnil. Odvolací súd rešpektuje, že zákonný princíp viazanosti a povinného rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie sa vo výnimočných prípadoch nemusí uplatniť. Pôjde o situácie, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení, z ktorých odvolací súd vychádzal, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať. V prejednávanej veci však takýto posun nenastal, pretože skutkové zistenia, o ktoré súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie mzdy za obdobie od 1.7.2012 do 10.12.2012. Žalobca od počiatku konania tvrdil, že žalovaný s ním neskončil pracovný pomer a k platnému ukončeniu pracovného pomeru došlo až okamžitým skončením pracovného pomeru listom žalobcu zo dňa 6.12.2012. Tento skutkový a právny stav posúdil ako správny odvolací súd v uznesení č.k. 3Copr/7/2013-76 zo dňa 23.7.2014. Odvolací súd tu zároveň skonštatoval, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nebolo preukázané, že by došlo k skončeniu pracovného pomeru vykonaním platného právneho úkonu zo strany žalovaného dňa 30.5.2012, ako to žalovaný tvrdil. Odvolací súd upozornil, že zo strany žalovaného boli produkované rozporné tvrdenia, ktoré sa týkali pôsobenia žalobcu u žalovaného. Z prednesu účastníkov konania zhodne vyplynulo, že žalobca u žalovaného vykonával funkciu asistenta a funkciu trénera hádzanárskeho klubu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vykonať dôsledne dokazovanie na okolnosti skutočne dojednaného obsahu pracovného pomeru, a to aj vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca nežiadal o prideľovanie práce.

17. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby založil na skutkovom zistení a právnom závere, že došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou dňa 15.6.2012. Podľa jeho názoru išlo o ústnu dohodu, pričom nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nemá za následok jej neplatnosť (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce).

18. Podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce (ZP) pracovný pomer možno skončiť dohodou. Podľa § 60 ods. 1, 2 ZP, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/.

19. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom skončí v dohodnutý deň. Ak má dôjsť k vzájomnej dohode, je nevyhnutné, aby zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa došlo k zhodnému prejavu vôle vo forme právneho úkonu, smerujúceho k naplneniu zamýšľaných právnych následkov.

20. Podľa § 15 prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Pre výklad právnych úkonov v pracovnom práve sa použijú aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ) o právnych úkonoch (§ 1 ods. 4 .

21. Podľa § 35 ods. 1, 2, 3 prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

22. Pri výklade právnych úkonov môžu vzniknúť pochybnosti o jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti, pritom nie je potrebné skúmať vôľu i úmysel konajúcej osoby. Povinnosť súdu interpretovať prejav vôle nastáva predovšetkým v situácii, ak účastníci právneho vzťahu subjektívne vnímajú obsah konkrétneho právneho úkonu alebo dojednania odlišným spôsobom. V pracovnom práve sa pri výklade právneho úkonu má prednostne prihliadať na dobré mravy so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol prejav vôle urobený.

23. Odvolací súd zopakovaním dokazovania a výsluchom žalobcu dospel jednoznačne k záveru, že jeho úmyslom nebolo ukončiť pracovný pomer u žalovaného dňom 15.6.2012. Z výpovede vyplynulo, že nepochybne nemohlo dôjsť k stretu prejavu vôle žalobcu s predstavou žalovaného, ktorá však počas celého konania zostala nejasná. Žalovaný totiž v priebehu konania prednostne tvrdil, že skončil so žalobcom pracovný pomer okamžitým skončením. Neskôr vo svojich výpovediach uvádzal, že chcel žalobcu odvolať z funkcie trénera ku dňu 15.6.2012. Žalobca vo výpovedi na odvolacom súde pri zopakovaní dokazovania potvrdil svoju predchádzajúcu výpoveď, že funkcia asistenta riaditeľa zahrňovala okrem trénerskej činnosti aj ďalšiu činnosť súvisiacu so športom a s vedením hádzanárskeho klubu. Poprel, že by sa výslovne zhováral so štatutárnym zástupcom žalovaného Stanislavom Hudákom o ukončení pracovného pomeru v pozícii asistenta riaditeľa, do čoho žalobca zahrňoval ostatnú činnosť pre hádzanársky klub mimo činnosti trénerskej. Týmto aj vysvetlil svoje konanie spočívajúce v tom, že 15.6.2012 vypratal služobný byt, v ktorom sa nemusel zdržiavať, pretože po tomto dátume družstvo netrénovalo a navyše štatutárny zástupca žalovaného už nechcel, aby žalobca pôsobil ako tréner. Odvolací súd je toho názoru, že ani ďalšie okolnosti, ktoré súd prvej inštancie v rozsudku opisuje, teda že žalobca nekomunikoval so žalovaným a odišiel za prácou do zahraničia, nie sú takými okolnosťami, ktoré by mohli zhojiť nezhodu prejavov vôle sporových strán tým spôsobom, že by spôsobili ukončenie pracovného pomeru dohodou.

24. Odvolací súd teda zotrváva na svojom právnom závere, že z vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť skutkový a právny záver, že došlo k skončeniu pracovného pomeru skôr, než došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru v decembri 2012.

25. K argumentácii žalovaného v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie v prospech žalobcu nie je v žiadnom prípade sankciou za nedodržanie formy skončenia pracovného pomeru, ale právnym následkom toho, že vôbec nedošlo k skončeniu pracovného pomeru. Argumentácia žalovaného je v tomto smere zavádzajúca, pretože argumentuje ako faktom, že pracovný pomer skončil dohodou 15.6.2012, pričom táto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplýva. Aj ďalšia argumentácia žalovaného, že ak nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou mal žalobca neplatnosť uplatniť žalobou podľa § 77 ZP, je zavádzajúca. Odvolací súd je toho názoru, že nemožno očakávať od zamestnanca, že podá žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ak nemá žiadnu pozitívnu vedomosť o tom, že k takémuto skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť. Žalobca ako zamestnanec od zamestnávateľa očakával riadne formálne ukončenie pracovného pomeru. Žalobca vo svojich výpovediach tvrdil, že štatutárneho zástupcu žalovaného nekontaktoval iba z toho dôvodu, že bolo obvyklým postupom, že práve konateľ žalovaného kontaktoval žalobcu a ukladal mu úlohy, ktoré mal v súvislosti so športovou činnosťou klubu plniť.

26. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo až do 10.12.2012 tak, ako to vyslovil vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.

27. Ďalej odvolací súd posudzoval povahu nároku na náhradu mzdy, ktorú si žalobca voči žalovanému uplatnil. Dospel k záveru, že postoj žalovaného voči žalobcovi je potrebné vnímať ako existenciu prekážok práce na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 ZP. Podľa tohto ustanovenia, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu pochybovať o pripravenosti žalobcu plniť úlohy v prospech zamestnávateľa aj za situácie, že sa zamestnal v poloamatérskom hádzanárskom klube v Českej republike. Žalobca vo svojej výpovedi na odvolacom súde prezentoval, že táto činnosť by mu nebránila vykonávať tie úlohy súvisiace so športovou činnosťou hádzanárskeho klubu, ktoré neboli späté bezprostredne s tréningovým procesom.

29. Odvolací súd preto priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.7.2012 do 10.12.2012 vo výške čistej priemernej mzdy tak, ako to bolo uplatnené v zmenenom žalobnom návrhu. V konaní nebola sporná výška hrubej mesačnej mzdy, ani žalobcom vyčíslená náhrada vo výške čistej mzdy.

30. Žalovaný sa neuhradením mzdy riadne a včas dostal do omeškania, preto má žalobca právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 217 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

31. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu všetkých trov, ktoré zahrňujú trovy prvoinštančného konania aj trovy odvolacieho konania. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

32. Odvolací súd na záver dodáva, že podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel Sro, vložka 7852/V zmenil žalovaný v priebehu odvolacieho konania obchodné meno z winLand s.r.o. na CIRCINUS, s.r.o.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .