Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_9Co-104-2020.pdf
PDF · 140.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/104/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobkyne: Q.. G. B., S., Š. XX, K.. XX.XX.XXXX, zást. advokát JUDr. Matúš Lemeš, Košice, Kuzmányho 29, proti žalovaným: 1. Q.. P. P., B., Z. XXX, R. S. - R., K.. X.X.XXXX, 2. H.. R. P., B., Z. XXX, K.. XX.X.XXXX, 3. Q. X., Č., X. XX, R. S. - R., K.. XX.XX.XXXX, 4. U. Q., B., Z. XXX, K.. XX.XX.XXXX, 5. W. V., O. XX, R. S.H. - R., K.. XX.X.XXXX, 6. Y. H. P., B., Z. XXX, K.. XX.XX.XXXX, 7. J. P., B., Z. XXX, K.. XX.X.XXXX, zást. žalovaných 3 až 7 JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT s. r. o., Košice, Masarykova 2, IČO: 36 861 324, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Rudolf Manik, PhD., MBA, MHA a 8. Q.. O. P., S., Š. XX, K.. XX.XX.XXXX, zást. advokátka JUDr. Slávka Kováčová, Košice, Štúrova 20, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č. k. 7C/17/2008 - 367 z 12. novembra 2019
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom určovacom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými 1 a 2 s tým, že priznaný nárok na náhradu trov títo voči žalobkyni sú povinní plniť spoločne a nerozdielne. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1 a 2, na ktoré plnenie títo sú povinní spoločne a nerozdielne.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa ako dcéra a jedna z dvoch dedičov po nebohom poručiteľovi X.. E. P., K.. XX.XX.XXXX, G.. XX.XX.XXXX proti druhej dedičke po danom poručiteľovi (žalovaná 8), proti aktuálne evidovanému vlastníkovi sporných nehnuteľností v katastri (žalovaný 1) a proti právnym nástupcom brata poručiteľa J. P. (žalovaní 2 až 7) sa domáha určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe, v katastri nehnuteľností zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. B. pod B1 v podiele 1/2 patria do dedičstva po poručiteľovi X.. E. P. ako jej právnom predchodcovi, a to na tom skutkovom základe, že poručiteľ tento spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach nadobudol titulom dedenia po svojom právnom predchodcovi (starý otec X. P., G.. XX.X.XXXX), o čom Štátne notárstvo v Košiciach dňom 9.4.1964 právoplatne rozhodlo uznesením sp. zn. D 736/63 z 22.2.1964, ktoré do pozemkovej knihy ani do katastra nehnuteľností zapísané však nikdy nebolo a vzhľadom na následnú zmenu zápisu vlastníka dotknutých sporných nehnuteľností v katastri (najprv na žalovaného 2 titulom vydržania a následne na žalovaného 1 titulom kúpy) zápis predmetného rozhodnutia o dedičstve už možný nebol a ani nie je.
2. Okresný súd Košice - okolie ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví vo vzťahu k nehnuteľnostiam parc. č. XXX/X, XXX/X a XXX/X a XXX evidovaným na danom liste vlastníctva žalobe vyhovel a žalobu vo vzťahu k nehnuteľnosti parc. č. XX zamietol. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, pôvodne boli zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XX, k. ú. B. ako pozemkovoknižné parcely č. XXX - roľa vo výmere 5083, resp. 5085 m2 (pred
vyvlastnením plochy 115 m2 pôvodne vo výmere 5200 m2), parc. č. XXX - roľa vo výmere 1662 m2 a parc. č. XX - záhrada vo výmere 2428 m2 a ako ich (spolu)vlastníci pod B1 v podiele 1/2 boli vedení X. P. ženatý s U. E. titulom kúpy v rokoch 1898 - 1899 a 1902 a na základe skutočného rozdielu a pod B2 v podiele 1/2 boli vedení R. P. ženatý s U. O. titulom dedenia, skutočnej držby a na základe skutočného rozdielu, po ktorom jeho podiel pod B3 titulom dedenia (sp. zn. D 1953/48) nadobudol X.. E. P. (č. d. 1687 z 25.9.1950) a po jeho smrti po ňom ako poručiteľovi tento jeho spoluvlastnícky podiel titulom dedenia v dodatočnom dedičskom konaní sp. zn. 19D/31/2005 (pôvodné dedičské konanie D 1618/81) nadobudli žalobkyňa a žalovaná 8 ako jeho deti, každá z nich v podiele 1/2. V dôsledku toho pod B2 a B3 každá z nich v podiele 1/4 k celku uvedeným titulom na LV č. XXXX, k. ú. B. aktuálne je vedená ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností.
3. Zvyšný spoluvlastnícky podiel 1/2 pod B1 (pôvodne vedený na X. P., ženatého s U.Ž. E.) následne bol vedený na žalovaného 2, a to titulom osvedčenia o vydržaní nehnuteľností zapísaných v PKV č. XX v k. ú. B. (so stavom v KN v k. ú. B. identifikovaných ako parc. č. XXX - orná pôda vo výmere 2840 m2, parc. č. XXX - roľa vo výmere 1662 m2 a parc. č. XX - záhrada vo výmere 2428 m2), a to najneskôr dňom 31.12.1992, na základe notárskej zápisnice notára JUDr. Stanislava Furdu sp. zn. N 54/2000, Nz 54/2000 z 28.2.2000 na základe skutkového tvrdenia žalovaného 2, že „X. P. s manželkou U. P.Y., Y.. E. svoje nehnuteľnosti v danom k. ú. v PKV č. XX pod B1 ešte v 30-tych rokoch previedli na svojho syna R. P., ten ich v roku 1945 previedol na svojho syna J. P., ktorý ich užíval ako vlastné až do roku 1980, kedy ich daroval svojmu synovi“ (žalovaný 2), „ktorý ich užíva v dobrej viere ako vlastné dodnes, tento stav v obci je známy a všeobecne rešpektovaný, zaknihovanými spoluvlastníkmi ani ich právnymi nástupcami nebol nikdy spochybňovaný, ani tretími osobami rušený, čo v zmysle notárskej zápisnice potvrdzuje stanovisko spoločnosti AGRO-VALALIKY a.s. a svedkov Q. P. a Z. W.“. Žalovaný 2 nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu následne ako predávajúci kúpnou zmluvou z 12.4.2000 previedol na svojho syna (žalovaný 1) ako na kupujúceho, ktorý preto pod B1 v podiele 1 aktuálne je vedený ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností; vklad vlastníckeho práva bol povolený 26.4.2000 pod V 613/2000. 4. Vo vzťahu k parcele č. XX predmetom dedičstva po X. P. bola len vyvlastňovacia náhrada 2 307,50 Kčs za túto parcelu a ďalšia vyvlastňovacia náhrada 230 Kčs za časť parcely č. 172 vo výmere 115 m2 vyvlastnenej pre X. Z. za vyvlastňovaciu náhradu 460 Kčs, pretože vyvlastnením došlo k prechodu vlastníckeho práva na vyvlastniteľa; predmetné rozhodnutia o vyvlastnení sú vedené pod 31 č. d. 1894/1963. Súd ďalej konštatoval, že zároveň na LV č. XXXX pod B1 až B3 je zapísaná obmedzujúca poznámka P 169/2011 o tom, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená listinami č. d. 1894/1963 z PKV č. 43 a D 2770/94. Pod B1 je zapísaná aj ďalšia poznámka P 222/2018 - rozsudok Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 14C/205/2006 z 5.12.2013, ktorým bolo určené, že sporné nehnuteľnosti pod B1 v podiele 1 patria do dedičstva po poručiteľovi J. P., K.. XX.X.XXXX, G.. X.X.XXXX.
5. Vzhľadom na to, že osvedčenie o vyhlásení žalovaného 2 o vydržaní v notárskej zápisnici má charakter verejnej listiny, a nie právneho úkonu a jeho obsahom je len záznam skutočností notárovi uvedených účastníkom, pričom notár pri osvedčovaní účastníka nepoučil ani nedozeral na to, či obsah jeho vyhlásenia je v súlade so zákonom a ani nezodpovedá za to, či toto vyhlásenie sa (ne)prieči zákonu, ale len zaznamenáva dej, ktorý pred ním sa odohráva, s odkazom na ustanovenie §63 Notárskeho poriadku ako prejudiciálnu otázku súd posudzoval, či žalovaný 2 splnil podmienky oprávnenej držby deklarovanej v osvedčení jeho vyhlásenia o vydržaní, a teda či nadobudol vlastníctvo k predmetu sporu vydržaním.
6. Z notárskej zápisnice a z výpovede žalovaného 2 v konaní tak súd zistil, že žalovaný 2 sa ujal držby sporných pozemkov v roku 1980, keď mu ich mal darovať jeho otec J. P.. Vo vyhlásení pred notárom žalovaný 2 neuviedol pritom, žeby darovacia zmluva bola písomná, ústnu formu darovacej zmluvy tvrdil aj v zhora zmienenom konaní sp. zn. 14C/205/2006. Písomnú formu darovacej zmluvy žalovaný 2 začal tvrdiť až v tejto prejednávanej veci, jej existenciu ale nevedel preukázať tvrdiac, že „zmluva sa nezachovala“, alebo že „otec za svojho života zmluvu mi nechcel dať a po smrti otca som sa k nej už nedostal“. Súd preto prijal záver, že uzavretie darovacej zmluvy či už v ústnej alebo v písomnej forme žalovaný 2 nevedel preukázať, a to ani označením svedkov, ani iným dôkazným prostriedkom.
7. S odkazom na ustanovenie §134 ods. 1 a 2 o. z. súd posudzoval aj oprávnenosť držby žalovaným 2, t. j. či tento bol osobou, ktorá so spornými nehnuteľnosťami nakladala ako s vlastnými a či so zreteľom na všetky okolnosti tento bol dobromyseľný v tom, že predmetné nehnuteľnosti mu patria. V tejto
súvislosti konštatoval, že žalovaný 2 žiadnymi dôkazmi nepreukázal tvrdený titul svojho vstupu do držby spoluvlastníckeho podielu 1/2 pozemkov, teda nepreukázal uzavretie darovacej zmluvy z roku 1980 s otcom Ladislavom Drotárom ako darcom, a to ani v písomnej a ani v ústnej forme a rovnako nenavrhol ani dôkazy na preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok pre vydržanie spoluvlastníckych podielov sporných pozemkov. O existencii údajnej darovacej zmluvy nemali vedomosť ani súrodenci tohto žalovaného (žalovaní 3 až 7), jeho otec J. P. ako údajný darca, pritom nikdy ani nebol vedený ako vlastník pozemkov v pozemkovej knihe či v katastri nehnuteľností, a naopak práve on (údajný darca J. P.) ako účastník dedičského konania sp. zn. D 736/63 po svojom starom otcovi v roku 1963 do zápisnice o predbežnom vyšetrení majetku poručiteľa spísanej na MNV vo Valalikoch Štátnemu notárstvu v Košiciach doručenej 14.6.1963 za predmet dedičstva po starom otcovi X. P. označil pozemky v k. ú. B.Š. vo vložke č. XX a následne listom z 2.2.1964 okrem neho podpísaným aj Q.. H. P. a U. Q. ako ďalšími dedičmi potvrdil uzavretie dohody dedičov o tom, že tieto nehnuteľnosti ako predmet dedičského konania nadobúda X.. E. P., ktorý v tom čase pod B3 už bol spoluvlastníkom týchto pozemkov v podiele 1/2 titulom dedenia po svojom otcovi R. P..
8. S dôrazom na to, že na Slovensku do 31.12.1950 platilo uhorské obyčajové právo, podľa ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa nadobúdalo zápisom prevodu vlastníctva do pozemkovej knihy, súd žalovanému 2 vytkol, že napriek tomu, že v čase vyhlásenia o vydržaní sporných nehnuteľností zápis v pozemkovej knihe k sporným nehnuteľnostiam svedčil jeho v tom čase už nebohému starému otcovi X. P., žalovaný žiadnym spôsobom nezisťoval, či bolo vedené dedičské konanie po tomto poručiteľovi a s akým výsledkom a nezisťoval ani stanovisko ostatných právnych nástupcov zaknihovaného spoluvlastníka X. P. k vydržaniu (konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy). V kontexte uvedeného súd mal za to, že žalovaný 2 nemohol byť dobromyseľný v tom, že nadobudol spoluvlastnícky podiel pozemkov vydržaním a jeho skutkové tvrdenia v notárskej zápisnici osvedčujúcej vydržanie súd vyhodnotil ako účelové, pričom k rovnakému záveru súd dospel aj v konaní sp. zn. 14C/205/2006, výsledok ktorého bol potvrdený aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Majúc na zreteli, že Občiansky zákonník v ustanoveniach §46 ods. 1, resp. v §134 ods. 2 v znení platnom do 31.12.1991 jednoznačne vyžadoval či už písomnú formu zmluvy, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a na jej účinnosť aj jej registráciu štátnym notárstvom, súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný 2 v roku 1980 držby sporných pozemkov sa ujal či už na základe ústnej darovacej zmluvy, alebo hoci aj na základe písomnej, ale štátnym notárstvom neregistrovanej darovacej zmluvy, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený.
9. Vzhľadom na to, že žalovaný 2 nenadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, súd uzavrel, že tento nemohol ani platne previesť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou na žalovaného 1 ako na svojho syna, keďže na takúto zmluvu sa vzťahuje zásada nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ibse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má) ako jedna zo základných zásad súkromného práva. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že kúpna zmluva z 12.4.2000 uzavretá medzi žalovaným 2 ako predávajúcim a žalovaným 1 ako kupujúcim v rozsahu prevodu (spolu)vlastníckeho práva k podielu 1/2 na nehnuteľnostiach parc. č. XXX, XXX a XX v zmysle §39 o. z. je absolútne neplatným právnym úkonom.
10. Vzhľadom na namietanú kolíziu princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka s princípom ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa, súd posudzoval aj otázku dobrej viery žalovaného 1 ako tohto ďalšieho nadobúdateľa nehnuteľností, v katastri nehnuteľností aktuálne evidovaného ako ich vlastník. Zohľadniac okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na spôsob, akým vec opustila sféru pôvodného vlastníka [nepravdivé vyhlásenie žalovaného 2 o vydržaní nehnuteľností, na základe ktorého tento ako ich vlastník bol zapísaný v katastri nehnuteľností, rýchly prevod nehnuteľností medzi žalovanými 1 a 2 ako blízkymi príbuznými (do dvoch mesiacov)] a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti, ktorý súd videl v okolnosti, že žalovaní 1 a 2 ako príbuzní a dedičia pôvodných vlastníkov napriek tomu, že im nič nebránilo v tom, aby za účelom objektivizovania informácií sa oboznámili s dedičskými spismi po svojich právnych predchodcoch, ako ani v tom, aby zistili stanovisko ostatných dedičov pôvodných vlastníkov, s ktorými sú v príbuzenskom vzťahu, toto neučinili, čo súd vyhodnotil ako ich zrejme účelové konanie, a preto uzavrel, že žalovaný 1 nemôže požívať a ani nepožíva ochranu dobromyseľného nadobúdateľa.
11. Po takto vykonanom dokazovaní súd uzavrel, že žalobkyňa predložením právoplatného rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach sp. zn. D 736/63 z 22.2.1964 o dedičstve po poručiteľovi X. P., G.. XX.X.XXXX preukázala, že jej otec X.. E. P. nadobudol pozemkovoknižné parcely č. XXX a XXX zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XX, k. ú. B., v KN identifikované ako parcely reg. „E“, parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X a XXX titulom dedenia po svojom právnom predchodcovi X. P., a preto súd vyhovel žalobe v rozsahu určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po tomto jej právnom predchodcovi.
12. Vzhľadom na to, že už aj v čase rozhodovania o dedičstve po poručiteľovi X. P. predmetom dedičstva vo vzťahu k parcele č. XX bola už len náhrada za jej vyvlastnenie a žalobkyňa ani netvrdila a ani nepreukázala iný titul nadobudnutia tejto parcely jej právnym predchodcom JT.. E. P., súd zamietol žalobu v rozsahu určenia, že do dedičstva po X.. E. P. patrí aj táto parcela.
13. Obranu žalovaných 1 a 2, že medzi súrodencami X.. E. P. ako právnym predchodcom žalobkyne a J. P. ako ich právnym predchodcom ešte v 50-tych rokoch minulého storočia došlo k reálnej deľbe o. i. aj pozemkov, ktoré sú predmetom tohto sporu tak, že náhradu za vyvlastnenú polovicu týchto pozemkov zobral X.. E. P. a nevyvlastnená polovica pozemkov zostala J. P., súd nemal za preukázanú. Jednak totiž nielen žalovaní 3, 4, 6 a 7, ale ani vypočutí svedkovia Y. X., Z. X., E. W. a U. W. údajnú deľbu sporných pozemkov nepotvrdili, o tejto nemali žiadnu vedomosť, ba uviedli, že pozemky v obci Valaliky za účelom výstavby domov kupovali od X.. E. P.. Na druhej strane obrana žalovaných 1 a 2 o údajnej reálnej deľbe pozemkov z 50-tych rokov podľa súdu bola dostatočne vyvrátená aj preukázaním postupu súrodencov J. P. a X.. E. P. ako dedičov v dedičskom konaní sp. zn. D 736/63 po ich právnom predchodcovi X. P., keď títo všetci spolu s ostatnými dedičmi 2.2.1964 uzavreli dohodu, v zmysle ktorej nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu titulom dedenia nadobudol X.. E. P.. Vzhľadom na takto vyhodnotené výsledky vykonaného dokazovania súd zamietol návrh žalovaného 1 na vykonanie dokazovania aj výsluchom žalobkyne a žalovaných 5 a 8 k ním a jeho otcom tvrdenej reálnej deľbe sporných pozemkov.
14. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vo veci mala pomerný úspech proti neúspešným žalovaným 1 a 2, súd jej proti nim priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 60 %. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými 3 až 8 súd nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa pre tento postup s odkazom na §257 CSP považoval jednak okolnosti vstupu týchto žalovaných do konania, ktorý bol dôsledkom právoplatného rozsudku tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 14C/205/2006 a jednak ich postoj v konaní, keď po oboznámení sa s obsahom dedičského rozhodnutia po X. P. so žalobou súhlasili.
15. Proti tomuto rozsudku žalovaní 1 a 2 podávajú odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v nimi napadnutom vyhovujúcom určujúcom výroku zmenil tak, že žalobu zamietne. Súdu prvej inštancie predovšetkým vytýkajú, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akého právneho titulu súd vyvodzoval nadobudnutie vlastníckeho práva poručiteľom X.. E. P., keďže súd v tejto súvislosti poukazuje jednak na titul dedenia a jednak na uzavretie dedičskej dohody. Namietajú pritom, že pokiaľ týmto titulom v danom prípade bola dedičská dohoda, túto odvolatelia považujú za neplatnú z viacerých konkrétnych dôvodov, ktoré namietajú ako nedostatočné náležitosti dohody. Dedičské konania podľa nich neprebehli aj za účasti ostatných dedičov, ako sa to snaží prezentovať súd aj žalobkyňa, namietajúc, že poručiteľ nielenže nedisponoval a nevedel sa preukázať dedičskou dohodou, ale nedisponoval ani žiadnym splnomocnením od ostatných dedičov na ich zastupovanie a prejavenie ich vôle v dedičskom konaní a z toho dôvodu ani žalobkyňa nemôže požívať právnu ochranu.
16. Pokiaľ ide o posudzovanie dobromyseľnosti žalovaných a ich právneho predchodcu pri držbe a užívaní sporných pozemkov, podľa odvolateľov súd tendenčne vynecháva nesporné okolnosti, za ktorých žalovaný 1 v roku 2000 vstúpil do držby a užívania predmetných pozemkov už ako ich vlastník, ktorej držbe predchádzalo približne desaťročné nikým nerušené užívanie týchto pozemkov jeho otcom (žalovaným 2) za aktívnej účasti samotného žalovaného 1, ako aj jeho starého otca J. P.. Podľa žalovaného 1 on ako dvadsaťročný občan nikdy nemal a nemohol mať pochybnosti vzhľadom na to, že na tomto pozemku doslova vyrastal. V tejto súvislosti podľa odvolateľov neobstojí ani poukazovanie súdu na zásadu „nemo plus iuris“ (35. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku), a to z dôvodu nutnosti rešpektovania dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníctva, resp. zásady ochrany dobrej viery poskytovanej súdmi pri spochybňovaní vlastníctva prevodcu, ako na to poukazuje aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017. Okrem toho podľa odvolateľov niet žiadnych
pochýb o tom, že vzťahy medzi ich právnym predchodcom a poručiteľom k sporným pozemkom v minulosti nepochybne boli upravené dohodou, pričom aj v liste z 2.2.1964 sa uvádza nejaká pôvodná dohoda. Odvolatelia trvajú preto na tom, že poľnohospodárska pôda spoločných predkov patrila vždy do vlastníctva ich právneho predchodcu. Za účelom preukázania tejto skutočnosti ako prílohu odvolania predkladajú tzv. členskú prihlášku do družstva z 5.3.1959, z ktorej je zrejmá nie nepatrná výmera poľnohospodárskej pôdy nepochybne vo vlastníctve J. P..
17. Okrem uvedeného odvolatelia súdu vytýkajú, že viackrát im bola odňatá možnosť konať pred súdom a že samotné konanie vykazovalo znaky nerovnakého zaobchádzania. Žalovaní neboli vôbec upovedomení o vykonaní dokazovania výpoveďami svedkov uvedených v 39. odseku odôvodnenia a nebolo im vôbec umožnené vyjadriť sa k takémuto dokazovaniu a rovnako tomu bolo aj pri vykonávaní dôkazov rôznymi listinami. Namietajú tiež, že o spore rozhodoval vylúčený sudca.
18. Poukazujúc na povahu a okolnosti sporu, príbuzenský vzťah, neprimeranú tvrdosť, podiel žalobkyne a predovšetkým ostatných žalovaných na vzniku a priebehu sporu, právne postavenie žalovaných ako vlastníkov v žalobe uvedených pozemkov, s tým spojené užívanie, držba, ďalšie oprávnenia, ktoré niekoľko desaťročí neboli nikdy spochybňované žiadnymi osobami ani samotnou žalobkyňou, odvolatelia namietajú, že existuje nepochybne viacero dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobkyni nemala byť priznaná žiadna náhrada trov konania vo vzťahu k odvolateľom. Za právne významné pre rozhodovanie o trovách konania považuje skutočnosť, že žalobkyňou neboli vyzvaní na mimosúdne vyriešenie tejto sporovej veci.
19. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu. Odvolacie dôvody odvolateľov podľa nej neobstoja. Súd v napadnutom rozsudku jasne konštatuje, že žalobkyňa rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi X. P., t. j. uznesením sp. zn. D 736/63 z 22.2.1964 preukázala, že jej právny predchodca X.. E. P. sporné pozemkovoknižné parcely zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XX, k. ú. B.Ä., identifikované ako KNE parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X a XXX nadobudol titulom dedenia po svojom právnom predchodcovi, starom otcovi X. P.. Súd prvej inštancie náležite sa tiež vysporiadal aj s prípadnou kolíziou práva ochrany dobrej viery žalovaného 1 ako ďalšieho nadobúdateľa. Súd v tomto smere správne poukázal na rýchly prevod nehnuteľností (do dvoch mesiacov) a tiež na blízky príbuzenský vzťah prevodcu a nadobúdateľa, čo všetko spolu vo vzájomných súvislostiach jednoznačne potvrdzuje, že žalovaný 1 nemôže požívať ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Pokiaľ ide o členskú prihlášku do družstva z 5.3.1959, žalobkyňa namieta, že ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, pretože neexistujú dôvody, ktoré odvolateľa oprávňujú na uplatnenie doposiaľ neuplatnených prostriedkov procesného útoku. Bez ohľadu na to však sporná listina pochádza z roku 1959, zatiaľ čo dedičské rozhodnutie je až z roku 1964, pričom účastníkom dedičského konania bol aj právny predchodca odvolateľov. Podľa žalobkyne v priebehu súdneho konania bolo umožnené riadne uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, resp. procesnej obrany, a to rovnako odvolateľom, ako aj žalobkyni, resp. aj ostatným žalovaným. Vzhľadom na to, že nadriadený súd riadne vyhodnotil odvolateľmi uplatnenú námietku zaujatosti ako nedôvodnú, za irelevantné považuje tvrdenie odvolateľov, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
20. Žalovaná 8 rovnako ako žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolanie žalovaných podľa nej neobstojí a stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní dohody o tvrdenej reálnej deľbe pozemkov medzi súrodencami E. P. a J. P., čo potvrdili výpovede žalovaných 3, 4, 6 a 7 a tiež to potvrdili aj vypočutí svedkovia, ktorí o tvrdenej reálnej deľbe nemali žiadnu vedomosť. Žalovaná 8 sa stotožňuje s odôvodnením súdu aj v tom rozsahu, že žalovaný 2 nenadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam vydržaním, a preto ani nemohol platne previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na žalovaného 1, ktorý v tomto prípade nemôže požívať ochranu dobromyseľného nadobúdateľa. Spochybňuje tvrdenia odvolateľov, že neboli upovedomení o vykonaní dokazovania výpoveďami svedkov a že nemali možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť, pretože súd prvej inštancie oboznamoval strany sporu s celým spisovým materiálom.
21. Odvolatelia v odvolacej replike poukazujú na to, že tak žalobkyňa, ako ani žalovaná 8 nepopierajú, že ich právny predchodca zjavne neuzavrel platnú dedičskú dohodu s ostatnými dedičmi o sporných pozemkoch, a stotožňujú sa preto s argumentáciou odvolateľov, že bez takejto dedičskej dohody ich právny predchodca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetným pozemkov v rámci dedičského konania ako jediný dedič a už vôbec nie na úkor dedičského práva ostatných súrodencov. Tieto
rovnako nenamietajú ani nepreukazujú opak toho, že sporné pozemky za posledných 70 rokov boli vo výlučnej držbe a užívaní len odvolateľov a ich právneho predchodcu J. P. W.., pričom tieto skutočnosti preukázateľne a nespochybniteľne podľa nich zakladajú dobromyseľnosť žalovaného 1.
22. Replika odvolateľov zástupcovi žalobkyne bola doručená 10.4.2020 a zástupkyni žalovanej 8, resp. zástupcovi žalovaných 3 až 7 bola doručená 23.4.2020, resp. 14.4.2020. Títo nevyužili svoje zákonné právo a k replike dupliku nepodali. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.
23. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia pojednávania preskúmal podstatné odvolacie námietky žalovaných 1 a 2, ako aj predchádzajúce konanie spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné (§34 a 355 a nasl. CSP o odvolaní).
24. Odvolanie žalovaných nesmerovalo proti zamietavému výroku rozsudku, tento výrok nadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku a od neho závisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania (§367 CSP).
25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 15.6.2022 o 9.30 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/ II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 3.6.2022 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu (§219 ods. 1 a 3 CSP za použitia §378 ods. 1 CSP).
26. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa §387 ods. 1 a 2 CSP, lebo súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, správne, sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie rozhodujúcimi a vo veci aj správne rozhodol, pokiaľ žalobe v napadnutom rozsahu vyhovel a aj odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave.
27. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom predloženého spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaním napadnutom rozsudku. Závery súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu sa stotožňuje považujúc správne posúdenie veci súdom prvej inštancie za správne, zákonné, výstižné a presvedčivé. Preto aby odvolací súd nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odôvodnenie podaného odvolania dopĺňa nasledovné.
28. V zmysle záverov odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor na odvolateľmi prezentované pochybnosti o tom, z akého právneho titulu súd vlastne vyvodzoval nadobudnutie vlastníckeho práva poručiteľom X.. E. P., a neobstoja preto ani námietky odvolateľov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania nemožno mať pochybnosti o tom a jednoznačne to vyplýva aj z dôvodov napadnutého rozsudku (14. odsek), že poručiteľ X.. E. P. dedičstvo, predmetom ktorého sú aj sporné nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa sa domáha určenia, že tieto patria do dedičstva po jej právnom predchodcovi, tento nadobudol smrťou svojho právneho predchodcu X. P. v príslušnej pozemkovoknižnej vložke pod B1 evidovaného ako podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností. Nadobudnutie tohto dedičstva v prospech X.. E. P. bolo potvrdené rozhodnutím bývalého štátneho notárstva vo veci sp. zn. D 736/1963 z 22.2.1964, ktoré dňom 1.4.1964 nadobudlo právoplatnosť a stalo sa záväzným tak pre súd, ako aj pre účastníkov dedičského konania, resp. aj pre ich právnych nástupcov, akými sú aj odvolatelia. Relevancia námietok vo vzťahu k dohode dedičov, a to či už hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru a rovnako tak relevancia námietok týkajúcich sa hoci aj absolútnej absencie takejto dohody, či relevancia námietok o existencii akejsi dohody dedičov z 50-tych rokov minulého storočia o reálnej deľbe týchto pozemkov v minulosti, skončila preto právoplatnosťou dedičského rozhodnutia, v ktorom došlo k schváleniu tejto dedičskej dohody.
29. Ani odvolateľmi vymenované okolnosti, ako desaťročné nikým nerušené užívanie pozemkov žalovaným 2, a to či už za alebo bez aktívnej účasti či už jeho otca J. P. alebo aj samotného žalovaného 1 a ani samotný fakt, že žalovaný 1 na predmetnom pozemku „doslova vyrastal“, ktoré odvolatelia namietajú ako podľa nich právne významné pre rozhodnutie súdu o žalobe protistrany v prospech odvolateľov, bez relevantného právneho titulu uchopenia držby žalovaným 2 samé o sebe nemôžu viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva. Existujúci právny dôvod je totiž nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Ide o právny dôvod, z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti objektívne môže vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) na jednej strane jemu patrí vlastnícke právo k určitej, v danom prípade nehnuteľnej veci. Ťažisko problematiky držby nespočíva v riešení charakteru a náležitostí právneho dôvodu ako takého, ale v objasnení okolností, za ktorých držiteľ pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti mohol nadobudnúť dôvodné presvedčenie, že mu táto nehnuteľná vec patrí. Dobrá viera musí byť pritom podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluvy, ktorá pre určitú vadu je neplatná), pričom tento titul je dôvodom vzniku presvedčenia u daného subjektu, že dané právo drží oprávnene.
30. Z uvedeného právneho rozboru problematiky držby a vydržania práva ako občianskoprávneho inštitútu je zrejmé, že na úspech obrany žalovaného, že vlastnícke právo vydržal, nestačí preukázať, že niekto po ustanovenú vydržaciu dobu sporný pozemok užíval ako svoj vlastný, že jeho právo nikto nespochybňoval alebo že na danom pozemku „doslova vyrastal“. Užívať pozemok možno totiž na základe rôznych právnych dôvodov. Skutočnosť, že niekto sa správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah vlastníckeho práva, ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Takým držiteľom je totiž len ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu vlastnícke právo k danej veci patrí a že on je subjektom daného práva. Spravidla to bude ten, kto vecné právo drží na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ich spôsobiacich) nevie a nemusí vedieť.
31. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie správne pristúpil k posudzovaniu (ne)účinnosti osvedčenia z 12.4.2000 vydaného notárom o vydržaní vlastníckeho práva žalovaným 2 k sporným nehnuteľnostiam ako verejnej listiny (nejde o právny akt orgánu štátu), pričom na základe spochybnenia žalobkyňou k tomuto kroku pristúpiť je oprávnený bez časového obmedzenia. Žalovaný 2 v danom prípade svoje vecné právo k spornému pozemku odvodzoval od skutočnosti, že tento dlhoročne užíva titulom vecného práva k nemu, ktoré odvodzuje od svojho otca titulom daru. Súd prvej inštancie pri posudzovaní týchto okolností dospel k správnemu záveru o absencii dôkazu zo strany odvolateľov o existencii právneho titulu, o ktorý by sa držba práva žalovaným 2 opierala, hoci len ako o domnelý titul, a dospel preto k správnemu právnemu záveru, že so zreteľom na všetky okolnosti žalovaný 2 nemohol byť v dobrej viere, že mu dané právo, vydržanie ktorého pred notárom deklaroval, patrí. Odvolací súd v danej veci v plnom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný 2 svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom nemohol preto vydržať, pretože hoci žalovaný 2 tvrdil, že jeho otec J. P. sporné pozemky mu daroval písomnou darovacou zmluvou, existenciu tejto zmluvy nijakým spôsobom nepreukázal. Nepreukázal tak existenciu akéhokoľvek nadobúdacieho titulu, od ktorého by bolo možné odvodiť objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby ním tvrdeného vecného práva k sporným nehnuteľnostiam.
32. Vzhľadom na to, že žalovaný 2 existenciu darovacej zmluvy nepreukázal, nepreukázal vlastne, žeby mohol byť dobromyseľným a že jeho dobrá viera ako držiteľa by bola podložená konkrétnymi okolnosťami opodstatňujúcimi úsudok, že toto jeho presvedčenie je opodstatnené. Dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby, t. j. okolností, z ktorých možno dôvodiť existenciu dobrej viery držiteľa ťaží pritom práve žalovaného 2 ako držiteľa tvrdiaceho, že u neho došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Ani vyvrátiteľná právna domnienka oprávnenosti držby zakotvená v §130 ods. 1 o. z. neznamená, že akékoľvek dlhodobé vykonávanie vecného práva k sporným pozemkom bez preukázania okolností a spôsobu jeho nadobudnutia bude posudzované ako oprávnená držba. Držba sporných pozemkov žalovaným 2 nemohla byť oprávnená ani z toho dôvodu, že tento v rokoch 1980 alebo 1981 sporné nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť darovacou zmluvou od svojho otca J. P.,
pretože ten v roku 1964 sám bol účastníkom dedičského konania po poručiteľovi Jánovi Drotárovi a ako taký, pokiaľ vzhľadom na obranu odvolateľov skutočne nevedel, že sporné nehnuteľnosti po danom poručiteľovi zdedil X.. E. P., istotne však musel vedieť, že ich nezdedil on osobne, a preto s nimi ani nemohol platne disponovať ako ich darca v prospech žalovaného 2.
33. Súd prvej inštancie nadväzujúc na svoj právny záver o neúčinnosti osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva žalovaným 2 správne a zákonne sa vysporiadal aj s posúdením otázky dobromyseľnosti žalovaného 1 ako ďalšieho nadobúdateľa sporných nehnuteľností titulom kúpnej zmluvy od svojho otca (žalovaný 2) v krátkom čase (do dvoch mesiacov) od vyhlásenia žalovaného 2 o vydržaní sporných pozemkov pred notárom. V zmysle záverov NS SR vyslovených v uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.4.2021 „dobrá viera nadobúdateľa, že (ne)hnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje“.
34. Dobromyseľné nadobudnutie od nevlastníka v súčasnom platnom právnom poriadku je upravené vo viacerých zákonných ustanoveniach, a teda vo výnimočných prípadoch právna úprava umožňuje, aby vlastníkom veci osoba sa stala aj napriek tomu, že prevodca nebol vlastníkom alebo nemal oprávnenie vlastníctvo preniesť. Ide o výnimočné prípady ustanovené v §486 o. z., §93 ods. 3 ZKR, §19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, §446 ObZ a v §61 EP, t. j. ide o výnimku, a nie o prejav všeobecnej zásady, že dobromyseľný nadobúdateľ vlastnícke právo nadobúda aj v situácii, ak prevodca nebol vlastníkom. Ak určitý úkon je absolútne neplatný, jeho neplatnosť nastáva priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípu spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností súd nemá možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“, resp. či ju „zohľadní alebo nezohľadní“. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti). Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Za uvedeného stavu rovnako tak nie je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou „nemo plus iuris“. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
35. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že súd na deň 16.10.2019 nariadil pojednávanie, na ktoré okrem sporových strán a ich zástupcov predvolal aj žalovaným 1 označených svedkov Y. X., Z. X. E. W. a U. W.. Žalovanému 1 predvolanie bolo doručované na adresu jeho trvalého bydliska (Valaliky, Hlavná 187), ten však zásielku obsahujúcu predvolanie neprevzal v odbernej lehote, t. j. nebolo ju možné doručiť na adresu podľa §106 CSP, a preto ako nedoručená 2.10.2019 bola vrátená konajúcemu okresnému súdu. V zmysle §112 CSP týmto dňom predvolanie sa považuje za doručené žalovanému 1, a to aj vtedy, ak on ako adresát danej zásielky sa o nej ani nedozvedel. V posudzovanej veci z dôvodu neprevzatia písomnosti adresátom, v zmysle platného procesného poriadku sa preto uplatnila fikcia doručenia predvolania žalovanému 1, keďže pre takýto postup boli splnené zákonné procesné podmienky (§112 CSP). Zákonné procesné podmienky boli preto splnené aj na vykonanie pojednávania v neprítomnosti žalovaného 1, resp. aj žalovaného 2, ktorému v zmysle elektronickej doručenky predvolanie na dané pojednávanie bolo doručené ešte 27.7.2019. Z týchto dôvodov neobstoja preto odvolacie námietky odvolateľov, že oni o výsluchu menovaných svedkov upovedomení neboli a nebolo im ani umožnené vyjadriť sa k ich výpovediam. Žalovaný 2 na súdne pojednávanie bol predvolaný riadne a včas, žalovanému 1 predvolanie bolo doručené uplatnením fikcie doručenia, súd prvej inštancie nemal preto povinnosť menovaných, ktorí sa na pojednávanie neustanovili, osobitne upovedomovať o tom, že bude vykonaný výsluch svedkov, ako ani o tom, že ich výsluch sa uskutočnil a osobitne vyzývať žalovaných, ktorí na pojednávanie sa nedostavili, aby sa k výsluchu svedkov prípadne vyjadrili.
36. Pokiaľ odvolatelia namietajú, že „nebolo im umožnené vyjadriť sa ani k ďalšiemu dokazovaniu vykonávanému rôznymi listinami“, táto ich námietka nie je dostatočne konkrétna, pričom odvolací súd z obsahu spisu takýto namietaný postup súdu nezistil. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dôsledne dodržiaval zákonom ustanovený procesný postup v konaní, k obom sporovým
stranám zachoval rovný prístup a vytvoril im rovnaké zákonné príležitosti na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku i procesnej obrany. Odvolacím súdom nebolo zistené akékoľvek porušenie procesných práv odvolateľov.
37. Pokiaľ odvolatelia namietajú, že v spore rozhodoval vylúčený sudca, o nimi v priebehu konania uplatnenej námietke zaujatosti voči konajúcemu sudcovi právoplatne, a preto pre strany i pre súd záväzne rozhodol konajúcemu súdu nadriadený súd tak, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto sporovej veci (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6NcC/18/2018 z 22.11.2018). Odvolatelia v odvolaní neuvádzajú žiadne dôvody, pre ktoré daný zákonný sudca podľa nich je vylúčený, odvolací súd touto ich odvolacou námietkou iným spôsobom sa zaoberať preto nemohol. 38. Z týchto dôvodov odvolacie námietky žalovaných 1 a 2 nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcom určujúcom výroku, odvolací súd o ich odvolaní rozhodol preto tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.
39. Vecne správne, zákonné, spravodlivé a dostatočne odôvodnené je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny preto potvrdil aj v rozsahu závisiaceho výroku o trovách konania (§387 CSP). Vzhľadom na vykonaným dokazovaním zistené okolnosti prípadu ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu o trovách konania nie je možné rozhodnúť v prospech neúspešných odvolateľov, ktorí svojím konaním (vyhlásenie o vydržaní obídením, a preto ukrátením ostatných právnych nástupcov zaknihovaného pozemkovoknižného (spolu)vlastníka sporného spoluvlastníckeho podielu a následný rýchly prevod vlastníckeho práva na blízku osobu) mali svoj značný podiel na vzniku a priebehu sporu. Na tomto závere nič nemení ani okolnosť, že žalobkyňa pred podaním žaloby odvolateľov prípadne skutočne ani nevyzvala na mimosúdne usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami. Vzhľadom na priebeh sporu, ako i vzhľadom na obranu odvolateľov prezentovanú tak v tomto súdnom konaní, ako aj v predchádzajúcom súdnom konaní sp. zn. 14C/205/2006, námietka odvolateľov o absencii predžalobnej výzvy vyznieva zjavne účelovo, pretože títo dlhodobo neprejavovali snahu ani ochotu sporné vzťahy so žalobkyňou ohľadom sporných nehnuteľností usporiadať mimosúdne, a niet preto dôvodu rozumne predpokladať, že predžalobná výzva na tento ich postoj by mohla vplývať tak, že by bolo možné predísť vedeniu tohto súdneho sporu s odvolateľmi, a ovplyvniť tak rozhodnutie o trovách konania v ich prospech. 40. V odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni odvolací súd postupujúc podľa §396 ods. 1, 262 ods. 1 a §255 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu jej trov v odvolacom konaní proti plne neúspešným odvolateľom. Vzhľadom na okolnosti vzniku sporu, ako sú zosumarizované v predchádzajúcom odseku tohto odôvodnenia, dôvody na aplikáciu §257 CSP odvolací súd mal za vylúčenú. O výške náhrady v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é aj vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).