Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: B.. C. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., A. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Petrom Fratričom, advokátom so sídlom Bratislava, Timravina 9, IČO: 42 267 609, proti žalovanému: Heineken Slovensko, a.s., so sídlom Hurbanovo, Novozámocká 2, IČO: 36 528 391, zastúpenému NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom: Bratislava, Lazaretská 12, IČO: 35 874 465, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 10. februára 2022, č. k. -266, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, založený pracovnou zmluvou zo dňa 26. 09. 2013, výpoveďou zo strany zamestnávateľa v zmysle , danou dňa 10. 01. 2020, bol skončený neplatne a medzi sporovými stranami naďalej trvá. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. , , , , , , a zároveň učinil právny výklad citovaných ustanovení. Dôvodil, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede zo stany žalovaného, ako zamestnávateľa, v zmysle , a to listom žalovaného zo dňa 10. 01. 2022. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobca videl v tom, že organizačná zmena bola vykonaná len formálne a účelovo s cieľom sa ho zbaviť, a nie reálne. Podľa žalobcu neexistovala príčinná súvislosť medzi takouto zmenou a straty potreby výkonu práce zamestnanca, majúc za to, že potreba práce nezanikla a bola len formálne pridelená akoby inému zamestnancovi. Ako ďalší dôvod žalobca uviedol nepreskúmateľnosť a neurčitosť výpovede, ako i skutočnosť, že s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene nebol oboznámený.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 26. 09. 2013 medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, s dohodnutým druhom práce riaditeľ pre predaj a distribúciu - E. & N. N., s miestom výkonu práce R., s dohodnutým dňom nástupu do práce 01. 10. 2013. Podľa dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 01. 01. 2018 uzavretej medzi žalobcom

a žalovaným pracovná pozícia žalobcu bola E. N.. Dňa 10. 01. 2020 prijal žalovaný rozhodnutie o organizačných zmenách, na základe ktorého rozhodnutia došlo k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu E. N. ku dňu 31. 01. 2020 a k zrušeniu pozície E. E. G., ktorá zmena sa dotýkala B.. Y. D.. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď pre nadbytočnosť podľa najskôr po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene, nakoľko až po jeho prijatí môže mať vedomosť o novej organizačnej štruktúre a počte obsadených a voľných pracovných miest. Ešte predtým, ako dá zamestnávateľ výpoveď, musí uskutočniť ponuku inej vhodnej práce, najskôr však po rozhodnutí zamestnávateľa o organizačnej zmene. V danej veci nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného žalobca výslovne nenapádal a v danej veci mal za preukázané, že zo strany žalovaného táto bola splnená. Z ponuky pracovného miesta, v súlade s , z listu žalovaného adresovaného žalobcovi zo dňa 10. 01. 2020, vyplývalo, že žalovaný žalobcovi oznámil, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa z dôvodu organizačných zmien a v súlade s ustanovením mu ponúkajú uvedené voľné pracovné miesta. Týmto ho informujú, že zamestnávateľ má možnosť ho preradiť na inú prácu v nižšie uvedených miestach výkonu práce podľa . Žiadal žalovaného, aby vyjadril svoj súhlas, resp. nesúhlas s preradením po dohode na niektorú z ponúknutých voľných pozícií; zoznam voľných pracovných pozícií k uvedenému dňu bol tento: E. na ktoré voľné pracovné miesta vo všetkých možnostiach žalovaný krúžkom vyznačil slovo Nie. Súčasne bolo žalobcovi oznámené, že v prípade odmietnutia ponuky inej práce bude žalovaný nútený jeho pracovný pomer skončiť výpoveďou v zmysle . K uvedenému dodal, že z rozhodovacej praxe vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať a musí ísť o prácu, na ktorú spĺňa zdravotné predpoklady s prihliadnutím na schopnosti a kvalifikáciu zamestnanca a skonštatoval, že táto ponuková povinnosť zo strany žalovaného bola splnená. Ďalej zistil, že listom žalovaného zo dňa 10. 01. 2020, označeného ako výpoveď z pracovného pomeru danú zamestnávateľom z dôvodu organizačnej zmeny v zmysle , žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, podľa , z dôvodu organizačnej zmeny spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov zamestnávateľa z organizačných dôvodov za účelom zavedenia zmeny riadenia podniku, a to zrýchlením prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia práce. Listom tiež bolo žalobcovi oznámené, že na základe tohto rozhodnutia o organizačnej zmene bude k 31. 01. 2020 zrušená jeho pracovná pozícia E., v dôsledku čoho sa stane pre zamestnávateľa nadbytočným a zamestnávateľ ho nebude môcť ďalej zamestnávať podľa jeho pracovnej zmluvy. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti a neurčitosti uvedenej výpovede uviedol, že z obsahu uvedeného listu nevyplývala žiadna nejasnosť, neurčitosť, prečo bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru a vymedzenie výpovedného dôvodu považoval za natoľko konkrétne, že ho nebolo možné dodatočne meniť. Žalobca vo veci namietal, že s rozhodnutím zamestnávateľa, teda žalovaného, o organizačnej zmene nebol oboznámený, ktoré tvrdenie súd prvej inštancie nemal za preukázané. V tomto smere poukázal na rozhodovaciu prax súdov, že je postačujúce, aby sa zamestnanec oboznámil s rozhodnutím o organizačnej zmene až vo výpovedi z pracovného pomeru, čo sa stalo v danom prípade, keď z výpovede z pracovného pomeru vyplývalo, že zamestnávateľ dňa 10. 01. 2020 prijal rozhodnutie, predmetom ktorého bola reorganizácia, ako aj že na základe tohto rozhodnutia o organizačnej zmene bude k 31. 01. 2020 zrušená žalobcova pracovná pozícia E. N., v dôsledku čoho sa stane pre zamestnávateľa, teda žalovaného, nadbytočným a žalovaný nebude môcť ďalej ho zamestnávať podľa pracovnej zmluvy. Zopakoval, že výpovedný dôvod bol dostatočne a skutkovo vymedzený, preukazoval príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou. Z uvedeného mal za splnenú podmienku zo strany žalovaného oboznámiť žalobcu s rozhodnutím o organizačnej zmene najneskôr vo výpovedi z pracovného pomeru. Ďalej dôvodil, že podmienkou pre platnosť výpovede je aj povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle , inak je výpoveď neplatná. Ide o splnenie hmotnoprávnej podmienky, k splneniu ktorej musí dôjsť predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť pracovný pomer s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR, zaujaté vo veci sp. zn. , podľa ktorého splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou, alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou, obsahuje náležitosti výpovede určené v . Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. Dôvodil tiež, že zo stanoviska Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. vyplýva, že účinky splnenia

povinností zamestnávateľa, dané v zmysle nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovaní skončenia pracovného pomeru, alebo priložený návrh výpovede, alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov, obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením . Dokazovaním mal za preukázané, že dňa 10. 01. 2020 o 8:30 hod. sa konalo rokovanie štatutárneho orgánu žalobcu, ako to vyplývalo zo zápisnice z rokovania, s bodom programu rozhodnutie o organizačných zmenách, spočívajúcej v zrušení pozície E. director, ktorá sa dotýkala žalobcu. M. zo dňa 10. 01. 2020 bola požiadaná Základná organizácia potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s. o prerokovanie skončenia pracovného pomeru, podľa , predloženou zápisnicou z prerokovania skončenia pracovného pomeru s odborovou organizáciou podľa zo dňa 10. 01. 2020. Z tohto listu vyplývalo, že oznamuje Základnej organizácií potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s., že na základe rozhodnutia štatutárneho orgánu spoločnosti T. Slovensko, a.s. zo dňa 10. 01. 2020 (ďalej len „rozhodnutie“) sa ruší pracovné miesto SK.or - Obchodný riaditeľ ku dňu 31. 01. 2020 (00:00:00 hod.), ktoré toho času zastáva zamestnanec C. L.. V zmysle rozhodnutia, ak zamestnanec nebude mať záujem o preradenie na iné voľné pracovné miesto u zamestnávateľa, bude skončený pracovný pomer výpoveďou podľa z dôvodu organizačných zmien - zrušenie pracovného miesta B.. C. L., obchodný riaditeľ (E. N.). Žiadosť o prerokovanie doručená dňa 10. 01. 2020. Na tejto listine sa nachádzalo vyjadrenie odborovej organizácie: súhlasíme, s pečiatkou a podpisom T. H., podpredsedníčka Závodného výboru ZO potravinárov SR pri T. Slovensko, a.s. Poukázal na výpoveď svedkyne G.. K. L., z ktorej vyplývalo, že v decembri 2019 spolu so zástupcami materskej spoločnosti dospeli k záveru, že budú musieť urobiť väčšiu reštrukturalizáciu a padlo rozhodnutie o zrušení pozície obchodného riaditeľa E. directora, ktorú ale riešili až potom následne v januári, a tak podľa nej od XX. alebo 07. 01. do 10. 01. 2020 pripravovali aj administratívne túto zmenu, s tým, že oslovili odborovú organizáciu telefonicky, konkrétne pani T. H., že takúto zmenu budú prerokovávať. Týkalo sa to prerokovania dvoch pozícií - pozície E. directora a pozície manažéra podpory predaja pána D.. Následne zmenu odsúhlasili v predstavenstve a zápis poslali na prerokovanie odborovej organizácií. Toto odoslanie sa konalo v piatok, správa odišla o 8:47 hod. s tým, že pani T. H. bola informovaná o tom, že takýto krok nastane a následne jej prerokovanie poslala späť už potvrdené, ešte v ten deň, asi o 9:00 hod. Následne sa stretli so žalobcom a informovali ho o organizačnej zmene, keď mu ponúkli v prvom rade dohodu z titulu organizačnej zmeny, ktorú odmietol podpísať, takže sa s nimi nedohodol a museli pristúpiť k podaniu výpovede. Poukázal tiež na výpoveď svedkyne T. H., z ktorej vyplývalo, že o tom, že budú prerokovávať organizačnú zmenu sa dozvedela telefonicky od pani L., nepamätala si presne, či to bolo 07. alebo 08. 01. a následne to prediskutovala, že bude organizačná zmena týkajúca sa miesta žalobcu, s členmi výboru. Následne 10. 01. dostala písomnú žiadosť o prerokovanie a vtedy si vlastne prešla s členmi túto organizačnú zmenu opäť. Predložené im bolo prerokovanie organizačnej zmeny, týkajúcej sa pracovného miesta obchodný riaditeľ a zároveň tam boli údaje o spoločnosti, a teda malo tam byť vyjadrenie odborovej organizácie. Na otázku ďalej uviedla, že keď jej bola doručená žiadosť o prerokovanie túto vytlačila a vzhľadom na to, že sú všetci v jednej budove, tak s tou žiadosťou obehla dvoch kolegov, ktorú si prešli, prediskutovali, či s tým súhlasia. Členmi boli C. L. a G. F.. Súd prvej inštancie zvýraznil, že pokiaľ ide o formu prerokovania výpovede, nestanovuje povinnosť, aby k tomu došlo ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán. Cieľom právnej úpravy prerokovania, podľa má byť, aby úmysel zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom zástupcov zamestnancov oznámený a zároveň aby bola osobám poskytnutá možnosť sa k tomuto úmyslu vyjadriť. Výsledkom prerokovania nemusí byť súhlas, či nesúhlas, odborového orgánu k výpovedi danej zamestnancovi, keďže zákon upravuje prerokovanie skončenia pracovného pomeru. Mal za to, že pokiaľ k žiadosti žalovaného o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zo dňa 10. 01. 2020 bolo pripojené oznámenie, že na základe rozhodnutia štatutárneho orgánu spoločnosti T. Slovensko zo dňa 10. 01. 2020 sa ruší pracovné miesto Sales director - obchodný riaditeľ ku dňu 31. 01. 2020 s tým, že v zmysle rozhodnutia ak nebude mať zamestnanec záujem o preradenie na iné voľné pracovné miesto, bude s ním skončený pracovný pomer výpoveďou podľa , táto žiadosť spĺňala zákonom stanovenú písomnú formu, ako aj náležitosti výpovede podľa ustanovenia . Prerokovanie tak bolo preukázané listinnými dôkazmi ako aj svedeckými výpoveďami uvedenými vyššie. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal preskúmaním výpovedného dôvodu daného podľa , pričom v danej veci žalobca tvrdil, že organizačná zmena bola vykonaná len formálne, účelovo (s cieľom zbaviť sa ho) a nie reálne. Vo veci žalovaný uviedol, že u neho prebehlo viacero na seba nadväzujúcich organizačných zmien na oddelení predaja, ktoré zmeny preukazoval zápisnicami z rokovania štatutárneho orgánu, rozhodol sa zlúčiť funkciu generálneho riaditeľa E. director a išlo o efektívne rozhodnutie a zároveň zakladajúce

priamu príčinnú súvislosť medzi prijatou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Z výpovede svedkyne G.. K. L. vyplývalo, že o organizačných zmenách začali rozmýšľať, a ich plánovať, už počas plánovacieho obdobia roku 2019, a to v septembri, pretože zistili, že organizácia je relatívne rozsiahla a treba ju zefektívniť. Reorganizácia prebiehala v niekoľkých kroch, prvým krokom bolo zrušenie pozície, ktorú zastával žalobca a pán D.. Vo februári potom došlo k zníženiu počtu oblastných manažérov v predaji a k zrušeniu niekoľkých pozícií oblastných manažérov. U. v marci pristúpili k zrušeniu pozícií obchodných zástupcov. Táto organizačná zmena sa dotýkala cca 30 ľudí. Tiež vo veci dodala, že ak sa dejú u nich organizačné zmeny, dejú sa s cieľom ušetriť a zefektívniť prácu, toto bolo aj cieľom predmetnej organizačnej zmeny. Podľa svedkyne každá organizačná zmena, ktorú plánujú robiť, robí sa s trvalým horizontom, ale môže sa stať, že v priebehu mesiacov alebo rokov organizácia opäť prehodnotí potrebu takejto pozície alebo podobnej pozície. V decembri 2020 ukončili kompletnú transformáciu obchodného oddelenia a vzhľadom na situáciu v krajine, v súvislosti s pandémiou, vyhodnotili, že môžu uvažovať o opätovnej zmene organizačnej štruktúry. Usúdili, že obnovia pozíciu, ktorá bude viesť obchodný tím. Rozhodli sa tak na základe skutočnosti, že jeden z kolegov sa rozhodol odísť a na základe toho vyhodnotili, že potrebujú človeka, ktorý povedie tento tím a začne ho koučovať. Súd prvej inštancie zastal názor, že žalovaný listinnými dôkazmi, ako i svedeckými výpoveďami, preukázal dôvody, ktoré viedli k organizačným zmenám súvisiacim so zrýchlením prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia práce. Dodal, že regulovať počet zamestnancov pracovných pozícií, kvalifikačné zloženie, je oprávnenie zamestnávateľa, aby si upravoval a riadil svoju vlastnú činnosť a takéto rozhodnutie nemôže byť diskriminačným. Žalobca bol zamestnaný u žalovaného na pracovnej pozícií, ktorá rozhodnutím o organizačnej zmene bola zrušená a tým sa stal pre žalovaného nadbytočným, pretože žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať po splnení si svojej ponukovej povinnosti. Dodal, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Preto aj z tohto dôvodu nevykonal, žalobcom navrhované, dokazovanie výsluchom samotného generálneho riaditeľa a tiež sa nezaoberal s predloženým dôkazom žalobcu, a to nahrávkou generálneho riaditeľa, ktorej predloženie namietal žalovaný ako nezákonne získanej. Pritom poukázal na judikované stanoviská Ústavného súdu, že súd nemusí odpovedať na všetky nastolené otázky účastníkov konania, resp. strán sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ.

4. Zosumarizoval, že z dokazovania vyplývalo, že žalovaný pri skončení pracovného pomeru výpoveďou postupoval v súlade s ustanovením , keď dôvodnom skončenia pracovného pomeru bola nadbytočnosť žalobcu, pretože rozhodnutím o organizačnej zmene, s cieľom zefektívnenia práce, došlo k zrušeniu pracovnej pozície, ktorú žalobca vykonával. V danej veci bolo nesporné, že účelom organizačných zmien, ktoré sa u žalovaného postupne vykonávali, boli organizačné zmeny súvisiace so znížením počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Dodal, že zrušenie pracovného miesta, s prihliadnutím na úspory nákladov na mzdové prostriedky, neznamená, že zamestnávateľ nepotrebuje konkrétne práce, ale znamená to, že zamestnávateľ rovnaké množstvo objemu práce bude vykonávať znížením počtov zamestnancov a je plne v dispozícií uváženia zamestnávateľa, aké organizačné zmeny na zefektívnenie práce, z pohľadu úspory mzdových nákladov a potreby objemu a kvalifikačného zloženia zamestnancov, príjme. Neboli tak preukázané tvrdenia žalobcu, že by žalovaný spôsobil nadbytočnosť s cieľom sa ho zbaviť. Existencia nadbytočnosti žalobcu vyplývala aj z toho, že rovnaké práce ako vykonával po zrušení jeho pracovnej pozície si žalovaný dokázal zaobstarať s doterajším počtom zamestnancov, keď nebola porušená zo strany žalovaného podmienka uvedená v , že by žalovaný potom ako dal žalobcovi výpoveď podľa , počas dvoch mesiacov znovu utvoril zrušené pracovné miesto a prijal po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Z výpovede svedka Ing. G. V. vyplynulo, že kompetencie žalobcu plnohodnotne prebral generálny riaditeľ A. L.. Z dokazovania nemal preukázané, že by žalovaný rozhodnutím o organizačnej zmene sledoval od začiatku iné, než vyššie uvedené ciele, a že by v skutočnosti len predstieral prijatím organizačnej zmeny zníženie stavu zamestnancov. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že organizačná zmena spôsobila nadbytočnosť žalobcu a výpoveď daná mu listom zo dňa 10. 01. 2020 bola daná dôvodne. Preto žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa a , - (ďalej ako „“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa , , a , domáhajúc sa vyhovenia jeho žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako podozrivé označil, že pracovná pozícia žalobcu, ktorá bola zrušená, bola s odstupom niekoľkých mesiacov znova obnovená, čomu dosvedčoval aj fakt, že generálny riaditeľ, ktorý mal vykonávať funkciu obchodného riaditeľa, neovláda slovenský jazyk, ktorý je pre výkon danej funkcie nevyhnutný a to vzhľadom na skutočnosť, že prevažná časť komunikácie s obchodnými partnermi (ktorých je veľké množstvo) prebieha v slovenskom jazyku. Mal za to, že účinne poprel dôvody organizačnej zmeny. Tiež označil argumenty žalobcu za špekulatívne, nezakladajúce sa na pravde. Zotrval na tvrdení, že právny úkon výpovede žalovaného nebol urobený vážne, organizačná zmena týkajúca sa zrušenia pozície žalobcu (obchodný riaditeľ) bola urobená len na oko a jej jediným cieľom bolo ukončenie pracovného pomeru s ním, nie vykonanie skutočnej organizačnej zmeny. Zvýraznil, že práve on bol jediným zamestnancom, ktorý vykonával obchodného riaditeľa a disponoval na to potrebnými skúsenosťami a kvalifikáciou. Tvrdil, že v konaní nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti žalobcu, pretože bol jediným zamestnancom vykonávajúcim u žalovaného v rozhodnom čase činnosť obchodného riaditeľa a disponujúcim na toto i potrebnou kvalifikáciou, preto v danom prípade od žalovaného bolo možné spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobcu, a to pre nutnosť zabezpečenia obchodného riadenia u žalovaného. Mal za to, že v konaní boli preukázané nasledovné skutkové tvrdenia: - organizačná zmena týkajúca sa žalobcu bola robená s cieľom ušetriť, a pozícia žalobcu bola jedna z najlepšie platených (výpoveď svedkyne p. L., personálnej riaditeľky žalovaného zo dňa 01.06.2021); - žalobca mal posledné hodnotenie (vyhodnocujúceho jeho prácu začiatkom januára 2020) pred skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného formulované ako „pod očakávania“, t. j. účelovo negatívne, hoci polročné (24. 09. 2019) bolo štandardné (pojednávanie 01. 06. 2021), pričom jeho hodnotenie bolo účelovo negatívne po konci roku, v ktorom žalovaný dosiahol historicky najlepšie ekonomické výsledky, a to aj vďaka predaju, čo bola jeho agenda ako obchodného riaditeľa; - pracovná pozícia obchodného riaditeľa bola u žalobcu obnovená (a je fungujúca aj v súčasnosti), pričom samotný generálny riaditeľ vnímal potrebu obnovenia pozície obchodného riaditeľa čo najskôr; - zrušenie pracovnej pozície ako také bolo nelogickým krokom;

- generálny riaditeľ vykonával svoju pozíciu iba cez e-maily a stretnutia s priamymi podriadenými. Zvýraznil, že obchodný riaditeľ je kľúčovou postavou v obchodných rokovaniach a je bežnou obchodnou zvyklosťou, že zmena na tejto pozícii sa obchodným partnerom osobitne komunikuje; - Do náplne práce obchodného riaditeľa patrí aj kontrola, riadenie, usmerňovanie podriadených, ktorých je cca 120. Táto činnosť žalobcu prebieha v „teréne“ v rámci celej SR. Nie je možné domnievať sa, že generálny riaditeľ by čo i len teoreticky mohol túto činnosť vykonávať. Obzvlášť v situácii ak zamestnanci (zástupcovia, reprezentanti), ktorých je cca 110 neovládajú angličtinu (okrem výnimiek); - v konaní podrobne špecifikoval, že nie je objektívne možné, aby takto tvrdená organizačná zmena prebehla. Zhrnul, že preukázané skutkové tvrdenia dokazujú, že organizačná zmena, ktorá zrušila pozíciu obchodného riaditeľa, bola od začiatku urobená ako prechodné riešenie, ktoré malo jediný cieľ ukončiť pracovný pomer s ním, a to pre nezhody s generálnym riaditeľom. Uvedené organizačné zmeny neboli vykonané vážne a obchádzali zákon a ak sa právny úkon neurobí vážne je neplatný, rovnako ako je neplatný, ak sa svojim účelom obchádza zákon. Namietal tiež, že žalovaný ani neuviedol v čom malo spočívať celkové zefektívnenie práce. Samotné zlúčenie funkcií obchodného a generálneho riaditeľa nemohlo byť samo o sebe považované za zefektívnenie práce, práve naopak. Počas trvania jeho pracovného pomeru sa ukázalo, že komplexnosť agendy obchodného riaditeľa je tak veľká, že v januári 2018 boli odobraté povinnosti obchodnému riaditeľovi, aby sa viac mohol venovať obchodnej činnosti, čo je jeho hlavnou náplňou. Táto zmena sa osvedčila, čo sa prejavilo v hospodárskych výsledkoch. Preto ak sa o dva roky v záujme zefektívnenia práce mala pozícia obchodného riaditeľa, ktorá je sama o sebe komplexná, zlúčiť s ešte komplexnejšou pozíciou generálneho riaditeľa, nemožno v žiadnom prípade hovoriť o zefektívnení práce. Dodal, že tak skúsený generálny riaditeľ, akým je osoba súčasného generálneho riaditeľa žalovaného, nemohol považovať za vážne mienené rozhodnutie, že spoločnosť s ročným obratom približne 320 miliónov eur a so 40 % podielom na trhu, nebude mať samostatnú funkciu obchodného riaditeľa. Zotrval na tvrdení, že žalovaný nemal v úmysle reálne zrušiť miesto obchodného zástupcu, ale len „vyčkať“ lehotu, v ktorej nie je možné opätovne vytvoriť zrušené pracovné miesto. Organizačné zmeny majú slúžiť na zefektívnenie zamestnávateľa a prispôsobenie sa trhovým podmienkam a nie ako umelé vytváranie dôvodov na skončenie pracovného pomeru s cieľom obchádzať ustanovenia , ktoré garantujú zamestnancovi určitú mieru ochrany pred svojvoľným prepúšťaním. Zastal názor, že výsluch generálneho riaditeľa ako svedka a jeho konfrontácia s ním mohla ešte viac podporiť jeho argumenty a zdôrazniť, že výpoveď z organizačných dôvodov bola iba

formalistickým úkonom. Namietal, že súd ani len nevykonal navrhovaný dôkaz, a to výsluch generálneho riaditeľa, ktorý mal podľa tvrdení žalovaného vykonávať prácu žalobcu, čo považoval za nesprávne. Mal za to, že žalovaný hodnoverne nepreukázal a neobjasnil potrebu zníženia práce, ale naopak deklaroval potrebu jej zvýšenia. Podotkol, že jeho práca bola oceňovaná aj v Amsterdame - priamo v centrále a oceňoval ju aj predchádzajúci generálny riaditeľ (O.) a dostával aj finančné ocenenie. Naopak predchádzajúci riaditeľ hovoril o potrebe dvoch obchodných riaditeľov (obdobne ako je to v ČR, Rakúsku a pod.). Spoločnosť nemala žiaden ekonomický a ani logický dôvod na zrušenie pozície obchodného riaditeľa.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zastal názor, že súd prvej inštancie zohľadnil všetky tvrdenia strán sporu a vykonané dôkazy, rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia; a súd prvej inštancie sa nedopustil porušenia práv žalobcu na spravodlivý proces. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Mal za to, že odvolanie nie je riadne odôvodnené. Odkázal na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú a právnu argumentáciu svojich písomných podaní ako aj prednesov na ústnych pojednávaniach. Dal do pozornosti, že žalobca sa nesprávne domáha skúmania prijatej organizačnej zmeny z pohľadu skúmania platnosti právneho úkonu, pretože nie je možné skúmať platnosť rozhodnutia ako právneho úkonu. Uviedol, že žalobca úmyselne ignoruje platný právny stav, ktorý priamo umožňuje zamestnávateľom utvoriť zrušenú pracovnú pozíciu a prijať iného zamestnanca po dvoch mesiacoch od skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca. Potvrdil, že pracovné miesto žalobcu bolo opätovne obnovené, ale nie ako uviedol žalobca - po niekoľkých mesiacoch, ale k tomu došlo až v apríli 2021, a teda po jednom roku od skončenia pracovného pomeru. Dodal, že organizačné zmeny sa pod rôznymi vplyvmi môžu meniť a vyústiť aj do potreby vrátenia sa do pôvodného stavu. Zvýraznil, že prvoinštančný súd mal z dokumentov predložených žalovaným a z výpovede svedkyne pani K. L. za riadne preukázané, že žalovaný vykonával svoju reorganizáciu vo viacerých krokoch, ktoré sa priamo dotkli približne 30 zamestnancov. Zvýraznil, že p. L. pôsobil ako obchodný riaditeľ žalovaného v rokoch 2001 a 2004, používanie anglického jazyka pri riadení obchodu a obchodných vzťahoch v roku 2020 to nepredstavuje problém, tiež nástupom pandémie koronavíru v roku 2020 sa osobné stretnutia presunuli do online prostredia. V konaní bolo preukázané, že p. L. plnohodnotne prebral kompetencie žalobcu. Ďalej uviedol, že pracovná pozícia žalobcu ako obchodného riaditeľa bola zrušená za účelom zavedenia zmeny riadenia podniku, a to zrýchlením prijímania rozhodnutí a celkového zefektívnenia práce. Podotkol, že organizačná zmena bola prijímaná s vedomím, že generálny riaditeľ mal priame skúsenosti s riadením obchodu, keďže v minulosti pôsobil u žalovaného ako obchodný riaditeľ. Zosumarizoval, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení riadne zhodnotil skutkový a právny stav, vykonané dôkazy, logicky opísal myšlienkové postupy pri ich hodnotení, pričom jednoznačne a jasne vyjadril záver z nich plynúci.

8. Žalobca vo svojej replike zopakoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nenáležite vyhodnotil skutkový stav, nevysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi okolnosťami a zaoberal sa výlučne formalistickou aplikáciou a výkladom práva. Trval na tom, že organizačná zmena bola prijatá ako prechodné riešenie, ktoré bolo účelové, a z toho dôvodu je aj výpoveď daná žalobcovi neplatná. Zvýraznil, že nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym titulom oprávňujúcim zamestnávateľa uplatniť výpoveď voči zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Z obsahu tohto rozhodnutia musí dostatočne vyplývať, či sledovalo vyššie uvedené ciele. V prípade, že takýmto rozhodnutím zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien, t. j. zmenu jeho úloh, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné, ide o neplatnú výpoveď. Mal za to, súd prvej inštancie neskúmal cieľ žalovaného a neposúdil ho v úplnej a logickej súvislosti. Rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách nesledovalo zákonné ciele a zámery žalovaného boli diametrálne odlišné. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že pracovná pozícia žalobcu, ktorá bola zrušená, bola s odstupom niekoľkých mesiacov znova obnovená a funguje aj v súčasnosti. O účelovosti organizačnej zmeny svedčil aj fakt, že žalovaný zrušil pracovnú pozíciu žalobcu v čase kritického nárastu potreby práce a prekvapujúco v čase markantného poklesu práce (v čase koronakrízy) pracovnú pozíciu žalovaný opätovne obnovuje. Aj naďalej trval na tom, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a pristupoval k nim len formálne a nevykonal relevantne navrhnuté dôkazy. Prezentoval názor, že výsluch generálneho riaditeľa ako svedka a jeho konfrontácia so žalobcom mohol ešte viac podporiť jeho argumenty žalobcu a zdôrazniť, že výpoveď z

organizačných dôvodov bola iba formalistickým úkonom. Zvýraznil, že bol jediným zamestnancom, ktorý vykonával funkciu obchodného riaditeľa a disponoval na to potrebnými skúsenosťami a kvalifikáciou. V konaní nebolo preukázané, že by generálny riaditeľ z titulu pozície obchodného riaditeľa vykonával obchodné stretnutia s obchodnými partnermi, že by mu bola zmenená pracovná zmluva, udelené osobitné ohodnotenia, zmenený popis práce atď. Aj naďalej trval na tom, že žalovaný hodnoverne nepreukázal a neobjasnil potrebu zníženia práce, ale naopak deklaroval potrebu jej zvýšenia. Zopakoval, že absencia príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu ako zamestnanca vyplýva z toho, že pracovná pozícia žalobcu bola vždy pre žalovaného dôležitá a potrebná, na čo poukazuje aj úmysel žalovaného opätovne ju obnoviť, ktorý bol podľa jeho názoru prítomný už v čase rozhodnutia o zrušení tejto pozície.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote ( ), a že spĺňa náležitosti a nasl. preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správny potvrdiť.

10. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa , odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Ustanovenie zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa , ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

14. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam žalobcu, konkrétne k ust. , že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo

6/2014, , , ). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Žalobca namietal rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy sa jedná o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri ). Žalobca namietal i vadu podľa , že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

15. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Podľa SR (ďalej len ), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne SR.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne aj o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

19. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným

spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedol vo svojom odvolaní žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. , keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Odvolací súd po preskúmaní veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní, i so skutočnosťami, ktoré tvrdil odvolateľ aj v priebehu prvoinštančného konania, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd len konštatuje správnosť dôvodov jeho rozhodnutia a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd ďalej uvádza nasledovné.

21. Podľa , Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

22. Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

23. Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa , nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

24. Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

25. Podľa , zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f), iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný

prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

26. Podľa , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

27. Podľa , Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

28. Žalobca v odvolaní namietal, že vykonanie organizačných zmien, v dôsledku ktorých došlo k zlúčeniu pracovnej pozície obchodného riaditeľa s pozíciou generálneho riaditeľa, nebolo vykonané vážne a obchádzalo zákon. Ak sa právny úkon neurobí vážne (ust. ) je neplatný, rovnako ako je neplatný, ak sa svojim účelom obchádza zákon (ust. ).

29. Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne inak je neplatný.

30. V tomto ustanovení sú obsiahnuté niektoré náležitosti právneho úkonu, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Platný právny úkon podľa § 37 predpokladá, že k prejavu vôle došlo: - slobodne a vážne, - určite a zrozumiteľne, - s možným predmetom plnenia. Inak je právny úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utváranie vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj na neslobodu vôle. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie, t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým násilím. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky, ktoré sa inak spájajú s platným právnym úkonom. Vo vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť zrozumiteľne a vážne. Tieto náležitosti prejavu sa musia skúmať so zreteľom na právny význam, ktorý sa prikladá zrozumiteľnosti a určitosti, s prihliadnutím na to, že zrozumiteľnosť a určitosť súvisí so schopnosťou zrozumiteľne najmä písať a určitým spôsobom používať vyjadrovacie prostriedky. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát (adresáti) je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu, prípadne aj pomocou prekladu (poručiteľ urobí závet v maďarskom jazyku) alebo prevodu do spisovného (prirodzeného) jazyka. Na ujmu zrozumiteľnosti teda nie je to, že adresát nerozumie niektorým výrazom použitým pri prejave (napríklad z toho dôvodu, že nemá potrebné vzdelanie). Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho úkonu (relatívna povaha zrozumiteľnosti). Iný prístup k zrozumiteľnosti právneho úkonu by mohol vyvolať

značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky slová uvedené v prejave. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Zrozumiteľnosť prejavu však sama osebe neznamená aj určitosť právneho úkonu. Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný.

31. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť, nie je časovo obmedzená, aj keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).

32. Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

33. Podľa ustanovenia neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. 34. Na základe vyššie uvedeného právneho výkladu je nutné uzavrieť, že žalobcom namietaná neplatnosť vykonania organizačných zmien ako právneho úkonu, v dôsledku ktorých došlo k zlúčeniu pracovnej pozície obchodného riaditeľa s pozíciou generálneho riaditeľa, ktorý právny úkon podľa jeho názoru nebol urobený vážne (ust. ) a svojim účelom obchádza zákon (ust. ), odvolací súd nemal z obsahu spisu preukázanú. V ďalšom poukazuje na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, ako aj dôvody uvedené v ďalších bodoch tohto rozhodnutia

35. Odvolací súd po preskúmaní obsahu rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie poskytol vyčerpávajúci teoreticko - právny výklad citovaných ustanovení, vo vzťahu k predmetu sporu, teda k určeniu neplatnosti výpovede danej žalovaným žalobcovi podľa . Od súdom prvej inštancie učineného právneho výkladu nevzhliadol odvolací súd, ako od naďalej platného, odkloniť sa a v plnom rozsahu naň poukazuje. Možno zhrnúť, čo vyslovil i súd prvej inštancie, že aby mohol zamestnávateľ uplatniť výpovedný dôvod nadbytočnosti zamestnanca, musia byť splnené nasledovné predpoklady: a) zamestnávateľ musí prijať písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, b) musí byť daná nadbytočnosť zamestnanca a c) príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene a nadbytočnosti zamestnanca. V čase podávania výpovede musí byť už o organizačnej zmene rozhodnuté a jej realizácia musí byť už zabezpečená tak, aby bolo nepochybné, že v organizačnej zmene dôjde v dohľadnom čase, ktorý sa spravidla rovná výpovednej dobe. Stav nadbytočnosti treba skúmať ku dňu účinnosti organizačnej zmeny. V uvedenej veci bolo vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že zo strany žalovaného boli splnené všetky zákonné podmienky pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom z výpovedného dôvodu podľa . V nadväznosti na uvedené bola splnená zo strany žalovaného i ponuková povinnosť vyplývajúca z ust. . V prejednávanom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že rozhodnutie žalovaného o organizačných zmenách zo dňa 10. 01. 2020 bolo dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnanca, pretože sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. S uvedeným sa vyčerpávajúcu vysporiadal súd prvej inštancie v bode 45. a nasl. napadnutého rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a vykonaného dokazovania nedospel k záveru, že by žalovaný ako zamestnávateľ rozhodnutím o organizačných zmenách len predstieral

prijatie organizačných zmien, t. j. zmenu jeho úloh, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočné zámery boli iné. V tomto smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Naopak žalovaný riadne preukázal, že žiadosť o prerokovanie výpovede bola doručená odborovej organizácii; spolu so žiadosťou o prerokovanie výpovede bolo doručené aj znenie výpovede a prerokovanie výpovede bolo vedené ku konkrétnemu výpovednému dôvodu; prerokovanie výpovede sa uskutočnilo pred doručením výpovede žalobcovi; bol dodržané hmotnoprávne podmienky výpovede a jej prerokovania s odborovou organizáciou; proces prerokovania a doručenia výpovede bol vykonaný v súlade so . Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, že jeho zrušená pracovná pozícia bola obnovená, odvolací súd dáva do pozornosti, že v , ktorý priamo umožňuje zamestnávateľom utvoriť zrušenú pracovnú pozíciu a prijať iného zamestnanca po dvoch mesiacoch od skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca. Žalovaný v konaní potvrdil, že pracovné miesto žalobcu bolo opätovne obnovené, ale až v apríli 2021, teda po jednom roku od skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Je bežné v obchodnej praxi, že prijaté organizačné zmeny sa neustále priebežne vyhodnocujú a ak nevedú k želanému cieľu, je prirodzené, že prichádza k ich prehodnocovaniu a to všetko v súlade s prirodzeným ekonomickým a obchodným správaním sa podnikajúcich subjektov a s cieľom zvýšiť efektivitu práce. K žalobcom domáhanému sa skúmaniu prijatej organizačnej zmeny z pohľadu skúmania platnosti právneho úkonu sa súd prvej inštancie správne a rozsiahlo vyjadril v bode 35.5. odôvodnenia, na ktoré odvolací súd poukazuje. Je správne konštatovanie, že písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene sa nepovažuje za právny úkon, ale iba za skutočnosť - faktický úkon, teda nie je možné skúmať platnosť rozhodnutia ako právneho úkonu. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov - nevypočutie generálneho riaditeľa, odvolací súd má za to, že z vyjadrení a podaní žalobcu je zrejmé, že cieľom výsluchu p. L. malo byť skúmanie prijatého rozhodnutia o organizačnej zmene. S dôvodmi nevykonania tohto dôkazu sa riadne vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. I odvolací zastáva názor, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať, teda nemôže týmto spôsobom zasahovať do obchodnej a personálnej stratégie zamestnávateľa.

36. Odvolací súd po prejednání veci dospel k záveru, že výpoveď daná žalovaným žalobcovu bola vykonaná zákonne v súlade s ust. 63 písm. b) , pretože rozhodnutím o organizačnej zmene, s cieľom zefektívnenia práce, došlo k zrušeniu pracovnej pozície, ktorú žalobca vykonával. Tiež zo strany žalovaného nebola porušená podmienka uvedená v , teda že by žalovaný počas dvoch mesiacov znovu utvoril zrušené pracovné miesto a prijal po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný rozhodnutím o organizačnej zmene sledoval od začiatku iné, než vyššie uvedené ciele, a že by v skutočnosti len predstieral prijatím organizačnej zmeny zníženie stavu zamestnancov. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že organizačná zmena spôsobila nadbytočnosť žalobcu a výpoveď daná mu listom zo dňa 10. 01. 2020 bola daná dôvodne. Preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zmysle , , vrátane správneho výroku o trovách prvoinštančného konania.

38. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. v spojení s ust. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

39.Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).