Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/156/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: Ing. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, N., zastúpený: Mgr. Erikou Sojkovou, advokátkou, Pri Šajbách 34, Bratislava proti žalovanému 1. b-side s.r.o., IČO: 36 363 481, so sídlom 922 01 Veľké Orvište 22, žalovanému 2. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX P. a žalovanému 3. K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, H. I., žalovaní 2. a 3. rade zastúpení: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, Trnava, o zaplatenie 23.916,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 19.05.2015 č.k. 7C/98/2010-216 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd priznáva žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Právny predchodca žalobcu, obchodná spoločnosť Credit Piešťany, s.r.o., Nitrianska 1840/11, Piešťany, IČO: 36 233 650, sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.5.2010 domáhal voči žalovaným 1., 2. a 3., aby im súd uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 23.916,56 eur s príslušenstvom titulom dlžného nájomného na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 06.04.2009. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 06.04.2009 uzavrel ako prenajímateľ so žalovaným 1. ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov DE0209 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej prenajal žalovanému 1. nebytové priestory v polyfunkčnom dome Delfín v Piešťanoch za účelom prevádzkovania reštaurácie a diskobaru v súlade s predmetom činnosti nájomcu. Doba nájomného bola dohodnutá na dobu neurčitú s účinnosťou od 06.04.2009 s výpovednou lehotou 6 mesiacov. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 2.160,- eur mesačne bez DPH, t.j. 2.570,40 eur s DPH. Žalobu voči žalovaným 2. a 3. odôvodnil ustanovením článku IX. Zmluvy, bod 3, v ktorej sa uvádza, že ručitelia nájomcu svojim podpisom potvrdzujú, že pristupujú k záväzkom nájomcu podľa ustanovení tejto zmluvy a ručia za prípadné vzniknuté záväzky nájomcu vyplývajúce zo Zmluvy. Keď žalovaný 2. a 3. sú označení na prvej strane Zmluvy ako ručiteľ 1 za nájomcu a ručiteľ 2 za nájomcu.

2. Súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom č.k. 7C/98/2010-106 zo dňa 16.09.2011 tak, že nárok žalobcu proti žalovanému 1. na zaplatenie nájomného titulom zmluvy o nájme nebytových priestorov nie je dôvodný a súčasne, že nárok proti žalovaným 2. a 3. titulom ich ručiteľského vyhlásenia v zmluve o nájme nebytových priestorov nie je dôvodný. Krajský súd v Trnave rozsudok zo dňa 19.09.2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že medzitýmny rozsudok nespĺňa účel sledovaný právnou úpravou rozsudku v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. a k meritu prejednávanej veci sa nevyjadril.

3. V priebehu konania bola pohľadávka postúpená na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok č. 010320121 zo dňa 01.03.2013 a súd prvej inštancie uznesením č.k. 7C/98/2010-179 zo dňa 27.01.2014,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 25.02.2014 pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto vstúpil súčasný žalobca.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 19.05.2015 č.k. 7C/98/2010-2016 uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.494,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.01.2011 do zaplatenia a vo zvyšku voči žalovanému 1. a voči žalovaným 2. a 3. návrh zamietol. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 118 ods. 1, 2, § 663, § 664, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 546, § 533, § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1, 3, § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zbierky o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len zákon č. 116/1990 Zb.).

Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Zmluva je absolútne neplatná, a to pre absenciu obligatórnej náležitosti, ktorou je dojednanie spôsobu platenia nájomného v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. t.j. konkrétneho mechanizmu platenia nájomného, nakoľko spôsob platenia je obligatórnou náležitosťou textu nájomnej zmluvy, výslovne ustanovenou v § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. Zákon č. 116/1990 Zb. v ust. § 3 ods. 3 presne definuje podstatné náležitosti zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorými sú písomná forma, predmet nájmu, účel nájmu, výška nájomného, splatnosť nájomného , spôsob platenia nájomného, čas, na ktorý sa nájom uzatvára, pričom absencia každej z uvedených podmienok resp. náležitostí, znamená neplatnosť zmluvy v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. Zo Zmluvy je zrejmé, že bola uzavretá písomne dňa 06.04.2009, obsahovala predmet nájmu, účel nájmu, výšku nájomného a čas trvania resp. údaj o tom, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú, ako aj splatnosť nájomného. Zmluva však neobsahovala dojednanie zmluvných strán o spôsobe platenia nájomného, teda nie je v nej určené, či má nájomca platiť nájomné na účet, v hotovosti alebo iným spôsobom. Pre uvedený nedostatok je Zmluva absolútne neplatná od svojho počiatku, a teda sa na ňu pozerá, ako keby neexistovala, teda na jej základe navrhovateľovi nevzniklo právo požadovať nájomné ani za trvanie výpovednej doby. Absencia náležitosti zmluvy, výslovne vyžadovanej právnym predpisom, nemôže byť zhojená ani výkladom vôle zmluvných strán resp. ich následnou praxou, pričom tejto súvislosti súd len poukazuje aj na výpoveď a listinné dôkazy predložené samotným žalobcom, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1. mu dňa 06.10.2009 a dňa 20.10.2009 platby poukázal aj v hotovosti. Nedostatok zákonom predpokladaných zmluvných náležitostí, ktoré zákon č. 116/1990 Zb. výslovne vyžaduje, má za následok neplatnosť zmluvy bez možnosti akýmkoľvek spôsobom túto neplatnosť alebo absenciu nahrádzať, či reparovať. Pre posúdenie platnosti zmluvy ako základu pre posúdenie nároku žalobcu je potrebné posúdiť vôľu zmluvných strán v prípade, že by bola vôľa v rozpore s písomným prejavom zmluvy, nie je však možné si takúto vôľu domýšľať v prípade, že nie je v zmluve vyjadrená, a to ani na základe následnej činnosti zmluvných strán. Žalobca má tak právo požadovať plnenie iba od žalovaného 1. a to titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie, počas ktorého žalovaný 1. predmetné nebytové priestory skutočne užíval t.j. za obdobie od 06.04.2009 do konca decembra 2009. Výšku bezdôvodného obohatenia súd v tomto prípade odvodil od dohody účastníkov o výške nájomného (v predmetnej zmluve zo dňa 06.04.2009) t.j. vo výške 2 570,40 eur mesačne s prihliadnutím na zľavu poskytnutú žalobcom vo faktúre č. 3110910054 za október 2009 (titulom zatekania priestorov), kedy v dôsledku uvedeného malo nájomné predstavovať 2.313,36 eur. Žalobca si uplatnil nezaplatené nájomné za obdobie od 08/2009 do 12/2009 vo výške 8 494,96 eur a ďalej za obdobie 6 mesiacov výpovednej doby t.j. za obdobie od 01/2010 do 06/2010 sumu 15 422,40 eur, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1. prenajaté priestory vypratal ku koncu decembra 2009. Za obdobie skutočného užívania priestorov (08/2009 - 12/2009) tak žalovaný 1. mal žalobcovi zaplatiť sumu 12 594,96 eur, zaplatil však iba sumu 4 100 eur. Preto súd žalobcovi priznal za obdobie od 08/2009 do 12/2009 t.j. za obdobie, počas ktorého žalovaný 1. predmetné nebytové priestory skutočne užíval sumu 8 494,96 eur, predstavujúcu bezdôvodné obohatenie žalovaného 1. , vzniknuté z neplatného právneho úkonu. Nakoľko Zmluva je neplatná ako celok, vrátane dojednania o výpovednej dobe, splatnosti nájomného ako aj sankcií v prípade omeškania nájomcu, žalobcovi nevzniklo právo požadovať plnenie aj za obdobie od 01/2010 do 06/2010 (t.j. za obdobie plynutia výpovednej doby). Vo zvyšku preto súd prvej inštancie podaný návrh ako nedôvodný zamietol.

Zároveň súd žalobcovi priznal voči žalovanému 1. aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na začatie konania žalovanému 1., t.j. odo dňa 26.01.2011, keď v priebehu konania nebola súdu predložená výzva, ktorá by preukazovala, že by žalobca žalovaného 1. vyzýval na zaplatenie dlžnej sumy. Z ust. § 546, 548 ods.1 a § 533 Občianskeho zákonníka vyplýva, že záväzkový právny vzťah z ručenia môže existovať iba popri hlavnom (základnom) záväzkovom právnom vzťahu (veriteľ - dlžník), a preto má povahu vedľajšieho právneho vzťahu (ide o akcesorický právny vzťah) a ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku. Pokiaľ je teda v prejednávanom prípade absolútne neplatný hlavný záväzok t.j. zmluva o nájme nebytových priestorov, je neplatné aj ručiteľské vyhlásenie žalovaných 2. a 3. v nej obsiahnuté, preto žalobcom uplatnený nárok voči žalovaným 2. a 3. z titulu ich ručenia, je rovnako nedôvodný. Obdobne to platí aj pre prípad, že by uvedené vyhlásenie žalovaných 2.a 3. malo byť považované za pristúpenie k záväzku, keďže aj uvedený inštitút predpokladá predovšetkým existenciu pôvodného záväzkového právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Právnym následkom pristúpenia ďalšieho dlžníka je vznik ďalšieho záväzkového právneho vzťahu medzi tým, kto pristúpil k dlhu a veriteľom. Pokiaľ hlavný (pôvodný) záväzok neexistuje z dôvodu jeho absolútnej neplatnosti, nemôže byť platným ani tento inštitút zabezpečenia hlavného záväzku. Súd prvej inštancie návrh voči žalovaným 2.a 3. ako nedôvodný zamietol. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že Zmluva podlieha úprave § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákon č. 116/1990 Zb. v § 1 výslovne uvádza, že sa vzťahuje na a) nebytové priestory, ktorými sú súbory miestností alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; a zároveň sa uvedený právny predpis vzťahuje na b) byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť byty alebo nebytové priestory. Uvedené predmety občianskoprávnych vzťahov nemožno zamieňať a existuje medzi nimi rozdiel, ktorý je vyjadrený aj v úvodnom ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. Ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka špeciálne. Na vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov možno teda všeobecnú úpravu použiť len v prípade, ak ich neupravuje osobitný (špeciálny) zákon. Z ustanovenia § 1 zákona č. 116/1990 Zb. je zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory a za určitých okolností aj na byty; nevzťahuje sa však na predmety občianskoprávnych vzťahov, uvedené v § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je len samozrejmé, že je rozdiel medzi uvedenými predmetmi, a preto treba rozlišovať nebytové priestory na strane jednej a nehnuteľné veci na strane druhej. Z ustanovenia § 1 zákona č. 116/1990 Zb. nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon vzťahoval aj na zmluvy o nájmoch nehnuteľností (pozemkov alebo budov), a to bez ohľadu na to, že súčasťou týchto nehnuteľností môžu byť aj nebytové priestory (čo je takmer vždy pravidelné). Z textu Zmluvy však jednoznačne vyplýva, že predmetom nájmu v prejednávanom prípade nebola celá budova polyfunkčného domu „Delfín“ (vrátane pozemkov), v ktorej sa predmetné nebytové priestory nachádzajú, ale predmetnom nájmu boli konkrétne určené nebytové priestory ako sú uvedené v článku I., bod 2, 3 zmluvy t.j. časť suterénnych priestorov, o výmere 510 m2 (príloha č. 2 - označené červenou farbou), letná terasa o výmere 179 m2 (príloha č. 3 - označené červenou farbou), spoločné priestory o výmere 73 m2 (príloha č. 4 - označené modrou farbou), spoločné priestory o výmere 305 m2 (príloha č. 5 - označené modrou farbou), ako aj kompletné vybavenie kuchyne zariadenie reštaurácie a súvisiace technologické zariadenia. Z uvedenej špecifikácie prenajatých priestorov je tak zrejmé, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať lex specialis, ktorým je zákon č. 115/1990 Zb., a ustanovenia § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, možno použiť iba v prípade, ak špeciálna právna úprava neustanovuje niečo iné. Keďže ale zákon č. 116/1990 Zb. v § 3 pre platnosť nájomnej zmluvy vyžaduje konkrétne špecifické náležitosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne, je zároveň vylúčená všeobecná právna úprava náležitostí nájomnej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), f) O.s.p. účinného v čase podania odvolania. Žalobca považuje za nesprávny názor súdu prvej inštancie, že Zmluva je absolútne neplatná z dôvodu, že neobsahuje jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o nájme nebytového priestoru v zmysle § 3

ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. a to konkrétne spôsob platenia nájomného. Už v priebehu konania žalobca niekoľkokrát uviedol, že spôsob platenia nájomného je v Zmluve obsiahnutý, a to jednak pri označení zmluvných strán Zmluvy identifikáciou oboch účtov, t.j. aj účtu, na ktorý sa malo nájomné platiť, ako aj účtu, z ktorého malo byť nájomné zo strany žalovaného 1. uhrádzané, a jednak v ust. čl. IV ods. 6 Zmluvy, v ktorom je výslovne uvedené: „Nájomné a ostatné náklady za služby uvedené v článku IV., ods. 4, uhradí nájomca na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Splatnosť faktúry je sedem dní odo dňa vystavenia“. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zákon o nájme nebytových priestorov na žiadnom svojom mieste nepredpisuje, akými konkrétnymi jazykovými prostriedkami má byť spôsob platenia nájomného v zmluve vyjadrený; pre platnosť nájomnej zmluvy v zmysle zákona o nájme nebytových priestorov preto podľa žalobcu stačí, ak je v nej spôsob platenia nájomného obsiahnutý bez ohľadu na to, akými konkrétnymi jazykovými prostriedkami sa tak stalo. Žalobca poukázal tiež na to, že vyššie uvedené ustanovenia Zmluvy ani vo všeobecnosti nespôsobujú a ani medzi účastníkmi konania nikdy nespôsobovali pochybnosť v tom, akým spôsobom mal žalovaný 1. platiť nájomné právnemu predchodcovi žalobcu, o čom svedčí aj samotné faktické správanie účastníkov, kedy žalovaný 1. platil nájomné na základe faktúr právneho predchodcu žalobcu zo svojho bankového účtu na bankový účet právneho predchodcu žalobcu, pričom s teóriou o údajnej neplatnosti Zmluvy z dôvodu, že táto údajne neobsahuje spôsob platenia nájomného, žalovaní prišli až v súdnom konaní po tom, čo svoje záväzky vyplývajúce zo Zmluva už porušili. Až do uvedeného momentu žiadne pochybnosti o platnosti Zmluvy žalovaní nikdy nemali, v dôsledku čoho je zrejmé, že následné správanie žalovaných (tvrdenia o údajnej neplatnosti Zmluvy) je výlučne účelové, produkované s cieľom vyhnúť sa splneniu svojich zmluvných povinností vyplývajúcich zo Zmluvy, ktorú ale žalovaní uzavreli slobodne a vážne, a ktorú až do času, kým im to prestalo vyhovovať, považovali za platnú a plne ju akceptovali. Žalobca má zároveň za to, že takáto len prísne formálna aplikácia ustanovení zákona o nájme nebytových priestorov zo strany súdu na predmetný zmluvný vzťah o neplatnosti Zmluvy doslova s odôvodnením, že Zmluva neobsahuje vo svojom texte výslovne slovné spojenie „Spôsob platenia nájomného bude/je....“ v rozpore nielen s vyššie cit. ustanovením zákona ale je v rozpore aj so základnými princípmi spravodlivého súdneho konania vyjadrenými hneď v úvodných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca poukázal na ustálené právne názory slovenských súdov, že závery o absolútnej neplatnosti zmluvy v zmysle § 3 ods. 4 zákona o nájme nebytových priestorov v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka by mal súd aplikovať len v prípadoch tak flagrantného porušenia zákona, ktoré všeobecne odôvodňuje záujem štátu na odopretie účinkov takého úkonu ( rozsudok NS SR sp. zn.: M Cdo 251/02). Je pritom zrejmé, že predmetná práva vec takým prípadom nie je, keď uvedený judikát zostal zo strany súdu prvej inštancie bez akéhokoľvek povšimnutia. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa jeho názoru sa Zmluva ani nespravuje režimom zákona o nájme nebytových priestorov, nakoľko ten sa vzťahuje výlučne len a) na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie a b) na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové priestory (§ 1 zákona o nájme nebytových priestorov). Predmetom posudzovanej Zmluvy však boli aj iné veci v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa v zmysle Zmluvy prenajímali spoločne s nebytovými priestormi ako súbor vecí ako vec hromadná /podľa čl. I ods. 2 a 3 Zmluvy boli predmetom zmluvy konkrétne: a) časť suterénnych priestorov, b) letná terasa, c) spoločné priestory ležiace v suterénnych priestoroch, d) spoločné priestory ležiace na prízemí budovy, e) vybavenie kuchyne (taniere, príbory, panvice a pod.), f) zariadenie reštaurácie (napr. stoly, stoličky, chladničky, kosačka a pod.) a g) technologické zariadenia/. Z uvedeného dôvodu sa preto Zmluva podľa názoru žalobcu nespravuje režimom zákona o nájme nebytových priestorov ale spravuje sa ustanoveniami § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na podporu uvedeného žalobca poukázal na viacero judikátov slovenských ale aj českých súdov. Opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 32 Odo 1263/2006, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky tiež riešil otázku platnosti „zmluvy o nájme nebytových priestorov“, v prípade, ak jej predmetom nájmu boli okrem nebytových priestorov aj iné veci. V daném rozhodnutí Nejvyšší soud přijal závěr, že předmětem nájmu muže být i soubor věcí v právním smyslu, podle okolností např. byt, nebytové prostory, pozemek, ktoré se pronajímají ke specifickému účelu jako ucelený soubor, jako věc hromadná (universitas rerum), kdy nejde o nájem jednotlivých nemovitostí, nýbrž o nájem věci podľa § 663 a násl. Obč. zák. ve smyslu § 118 ods. 1 obč. zák., podle něhož předmětem občanskoprávních vzťahu jsou mimo jiné věci. Rovnež v daném případe smyslem a účelem nájmu bylo pronajmout jednotlivé věci (nebytové prostory a parkovací místa) jako ucelený soubor, j ako věc hromadnou, neboť projev vule účastníku směřoval nikoliv k tomu, aby nájemce užíval samostatne a nezávisle na sobě nebytové

prostory a parkovací místa, ale aby tyto věci, které za odlišných okolností tvoří samostatný předmět občasnkoprávních vzťahu, byly užívany společně jedním nájemcem. Byla-li tedy předmětem nájmu věc hromadná, nelze dovodit, že smlouva je neplatná, jestliže nebyla stanovená výše nájmu zvlášť pro pronajímané nebytové prostory a zvlášť pro parkovací místa. Předmětná nájemní smlouva obsahovala všechny potřebné náležitosti pro platnost nájemní smlouvy podľa § 663 obč. zák., ktorý stanoví, že nájemní smlouvou pronajímatel přenecháva za úplatu nájemci věc, aby ji dočasně (ve sjednané době) užíval nebo z ní bral i úžitky“. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal a len skonštatoval, že Zmluvu treba posúdiť výlučne podľa lex specialis, ktorým je v tomto prípade zákon o nájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie tak za nebytové priestory zrejme považuje aj kosačku, taniere a všetky ostatné hnuteľné veci, ktoré žalobca predmetnou Zmluvou prenajal. V tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, cit.: „O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutie ide spravidla vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky. Podľa napadnutého rozsudku má totiž žalobca „bezdôvodné obohatenie“ vyplatiť spoločnosť, ktorej sa žalovaný 2 . a 3. medzičasom zbavili, a ktorá v súčasnosti existuje už len formálne (o čom svedčí viacero faktov napr., že žalovaný 1. sa žiadnym spôsobom nezúčastňuje predmetného súdneho konania - nezúčastňuje sa pojednávaní, nevyjadruje sa ani písomne, že žalovaný 1. nepreberá žiadne písomnosti). Žalobca má za to, že napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, keď súd prvej inštancie nielen nesprávne právne posúdil vec a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ale vzhľadom na absenciu riadneho odôvodnenia, v ktorom by sa vysporiadal a relevantne vyhodnotil vykonané dôkazy, je nepreskúmateľným a arbitrárnym.

7. Žalovaný 2. a 3. vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že v Zmluve spôsob platenia nájomného nemusel byť výslovne uvedený, a že postačovalo, keď v úvodnej časti zmluvy boli uvedené čísla bankových účtov účastníkov, resp. že postačovalo, že nájomca (žalovaný v 1. rade) fakticky platil nájomné na bankový účet prenajímateľa (žalobcu), že tieto tvrdenia sú nesprávne a nemajú oporu v platných právnych predpisoch ani judikatúre. Uvedený záver potvrdzuje aj judikatúra. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 28 Cdo 1764/2005 v tejto súvislosti výslovne uviedol: „Není-li však v nájemní smlouvě uveden zpusob (konkrétní mechanismus) placení nájmeného, pak to činí smlouvu neplatnou podle § 39 občanského zákonníku. Zpusob platby je obligatorní náležitostí textu nájemní smlouvy, výslovně stanovenou v § 3 odst. 3 zákona č. 116/1990 Sb.“ Písomná Zmluva jednoznačne a nespochybniteľne neobsahovala podstatnú zákonnú náležitosť, v dôsledku čoho bola od počiatku absolútne neplatná. Za dojednaný spôsob platenia nájomného pritom nemožno považovať ani zmluvné ustanovenie v čl. IV ods. 6 Zmluvy, podľa ktorého „nájomné a ostatné náklady za služby uvedené v čl. IV. ods. 4, uhradí nájomca na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Splatnosť faktúry je sedem dní odo dňa vystavenia“. Predmetné ustanovenie totiž žiadnym spôsobom nevymedzuje spôsob (mechanizmus) platenia nájomného, ale ustanovuje len povinnosť prenajímateľa vystaviť nájomcovi účtovný doklad, faktúru a určuje splatnosť nájomného. Spôsob úhrady nájomného však predmetné ustanovenie neobsahuje, keďže z neho žiadnym spôsobom nevyplýva, ako mal nájomca fakturované nájomné uhrádzať. Nie je pravdou, že by nájomné na základe predmetnej Zmluvy bolo uhrádzané len bezhotovostne. Z vykonaného dokazovania (najmä výsluchu účastníkov) naopak vyplynulo, že nájomné bolo uhrádzané bezhotovostne i v hotovosti, čo potvrdil aj sám žalobca a o čom boli súdu aj predložené listinné dôkazy (príjmové pokladničné lístky). Súd prvej inštancie tak dospel k celkom správnemu záveru o tom, že predmetná Zmluva je od počiatku absolútne neplatná pre absenciu obligatórnej podstatnej obsahovej náležitosti, pričom súd tento záver v rozsudku aj jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že predmetná Zmluva sa nespravuje režimom zákona o nájme nebytových priestorov, ale ustanoveniami Občianskeho zákonníka o nájme, žalovaní 2. a 3. namietali, že toto tvrdenie je nesprávne. Predmetom nájmu nebola v žiadnom prípade celá budova polyfunkčného domu, či iné nehnuteľnosti, ale konkrétne nebytové priestory nachádzajúce sa v predmetnej stavbe.

Z vymedzenia predmetu nájmu (najmä z grafických príloh zmluvy) je pritom zrejmé, že predmetom prenájmu boli konkrétne určené miestnosti nachádzajúce sa v stavbe - polyfunkčnom dome „Delfín“. Keďže v danom prípade polyfunkčný dom „Delfín“ nespĺňa zákonné kritéria pre bytový dom, ale ide o výlučne nebytovú budovu, ktorá nemá spoločné časti a zariadenia, platí že každá jedna miestnosť v predmetnej budove (vrátane chodieb, schodísk, terás a pod.) je nebytovým priestorom v zmysle zákona o nájme nebytových priestorov. Inak povedané, budova, ktorá nie je bytovým domom v zmysle zákona 182/1993 Zb. nemá spoločné priestory, a preto každá jednotlivá miestnosť v tejto budove je nebytovým priestorom, na ktorý sa vzťahuje zákon o nájme nebytových priestorov. Uvedený záver potvrdzuje aj judikatúra: Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo 556/2006 zo dňa 20.02.2007 vo vzťahu k definícii nebytového priestoru uviedol, že za nebytové priestory je potrebné považovať akýkoľvek určitý priestor vo vnútri stavby, za predpokladu, že tento nie je určený na bývanie (t.j. nejde o byt, resp. o niektorý z priestorov negatívne vymenovaných zákonom). Skutočnosť, že niektoré prenajímané priestory sú v zmluve označené ako „spoločné priestory“ v žiadnom prípade neznamená, že by išlo o spoločné priestory bytového domu, ktoré nie sú nebytovými priestormi v zmysle ust. § 1 písm. a) zákona o nájme nebytových priestorov. Naopak, všetky miestnosti v predmetnom polyfunkčnom dome majú povahu nebytových priestorov, a preto aj miestnosti v zmluve označené ako „spoločné priestory“ sú nebytovými priestormi, na ktorých prenájom sa vzťahuje zákon o nájme nebytových priestorov. Hnuteľné zariadenie a vybavenie prenajatého nebytového priestoru, ktoré je určené na to, aby sa s priestorom trvale užívalo, je jeho príslušenstvom, ktoré zo zákona zdieľa právny osud hlavnej veci - nebytového priestoru. Vybavenie kuchyne, reštaurácie i súvisiace technologické zariadenia (výťah, vzduchotechnika, kotol a pod) tak celkom nepochybne majú právnu povahu príslušenstva predmetných nebytových priestorov, ktorého prítomnosť nemôže mať vplyv na charakter Zmluvy (ako zmluvy uzatvorenej podľa zákona o nájme nebytových priestorov). V prípade prijatia opačného záveru by sa totiž dospelo k absurdnej situácii, kedy by na základe zákona o nájme nebytových priestorov bolo možné prenajať len celkom nezariadený a nevybavený nebytový priestor (tzv. holopriestor) a v prípade zariadeného nebytového priestoru by už predmetný zákon aplikovateľný nebol. Napríklad v prípade prenájmu kancelárskeho priestoru zariadeného nábytkom či iným hnuteľným vybavením by tak podľa názoru prezentovaného žalobcom už nešlo o prenájom nebytového priestoru, ale o prenájom hromadnej veci. Takýto záver je na prvý pohľad absurdný a nemožno ho akceptovať. Uvedený záver potvrdzuje aj judikatúra. Napr. v rozhodnutí sp. zn. 28 Cdo 764/2004 Najvyšší súd ČR skonštatoval, že v prípade, kedy bol predmetom nájmu priestor skladu, pričom spolu so skladom bola nájomcovi daná do užívania aj čerpacia stanica LPG, išlo stále o nájom nebytových priestorov, na ktoré sa vzťahoval zákon o nájme nebytových priestorov. Čo sa týka súdneho rozhodnutia, na ktoré odkazuje vo svojom vyjadrení žalobca, žalovaní namietajú, že predmetné rozhodnutie nie je na daný prípad aplikovateľné, nakoľko vychádza z celkom iných skutkových okolností (odlišných od daného prípadu). Citované rozhodnutie českého Najvyššieho súdu (sp. zn. 32 Odo 1263/2006) rieši prípad, kedy posudzovaná nájomná zmluva mala viacero odlišných predmetov nájmu, nakoľko jednou zmluvou boli prenajaté naraz kancelárske priestory a zároveň samostatné pozemky ako parkovacie miesta. Je tak zrejmé, že v uvedenom rozhodnutí sa súd zaoberal inou situáciou, ako je daný prípad, kedy sú predmetom nájmu len nebytové priestory s vybavením (príslušenstvom). Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že žalovaní „svoje práva zo Zmluvy už skonzumovali“, a že neplatnosti Zmluvy sa teraz domáhajú účelovo preto, aby neboli povinní za poskytnuté plnenie žalobcovi zaplatiť, žalovaní namietajú, že toto tvrdenie je nepravdivé a zavádzajúce. Predmetné nebytové priestory v minulosti reálne užíval len žalovaný 1., ktorého súd za toto užívanie aj zaviazal na úhradu príslušnej odplaty (právnej posúdenej ako bezdôvodné obohatenie). Žalovaní 2. a 3. predmetné priestory nikdy neužívali a v rámci predmetnej (neplatnej) Zmluvy boli len v postavení ručiteľov. Nie je preto pravdou, že by žalovaní 2. a 3. účelovo odmietali zaplatiť žalobcovi odplatu za akékoľvek poskytnuté plnenie, keďže plnenie bolo zo strany žalobcu poskytnuté len žalobcovi 1. ako užívateľovi predmetných nebytových priestorov. Taktiež je zavádzajúce tvrdenie o tom, že by sa žalovaní domáhali neplatnosti predmetnej Zmluvy účelovo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu je totiž objektívnou skutočnosťou, ktorá tu existovala od počiatku (zmluva nebola pre absenciu podstatnej náležitosti nikdy platným právnym úkonom), pričom na túto skutočnosť je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Na neplatnosť predmetnej Zmluvy, resp. na závery súdu prvej inštancie súdu tak nemá žiadny vplyv to, či žalovaní na túto neplatnosť poukázali, nakoľko súd by túto skutočnosť zisťoval aj sám.

Žalovaní 2. a 3. navrhli, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7C/98/2010-216 zo dňa 19.05.2015 v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods.1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b),c) C.s.p., vrátane závislého výroku o trovách konania zrušiť, vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Podľa § 118 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky. Podľa § 664 Občianskeho zákonníka, prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať. Podľa § 1 zák. číslo 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, tento zákon sa vzťahuje a) na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Podľa § 3 ods. 1, 3 zákona číslo 116/1990 Zb., prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len "nájomca") zmluvou o nájme (ďalej len "zmluva"). Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 116/1990 Zb., ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkou žalobcu uplatnenou v konaní pred súdom prvej inštancie, že predmetom Zmluvy neboli len nebytové priestory, keď podľa článku I. bod. 2 a 3 Zmluvy boli predmetom zmluvy aj časť suterénnych priestorov, letná terasa, spoločné priestory ležiace v suterénnych priestoroch, spoločné priestory ležiace na prízemí budovy, vybavenie kuchyne (taniere, príbory, panvice), zariadenie reštaurácie (napr. stoly, stoličky, chladničky, kosačka), technologické zariadenia, a preto sa Zmluva nespravuje režimom zákona o nájme nebytových priestorov ale spravuje sa ustanoveniami § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z článku I. bod 2 Zmluvy vyplýva, že prenajímateľ dal nájomcovi do nájmu aj letnú terasu o výmere 179 m2, ležiacu na parcele č. 287/2 ( príloha č. 3 označené červenou farbou ). V zmysle ust. § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., nebytovými priestormi sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie. Miestnosť je stenami ohraničený uzavretý priestor v nejakej budove, napr. izba, pivnica, sieň. Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné doplniť dokazovanie za účelom zistenia, či v Zmluve označenú letnú terasu možno podradiť pod ust. § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., teda či ide o

nebytový priestor, keď z vykonaného dokazovania to nevyplýva a ani príloha č. 3 označená v článku I. bod 2 Zmluvy pri letnej terase, sa v spise nenachádza.

V prípade, že na základe vykonaného dokazovania dospeje súd prvej inštancie k záveru, že letnú terasu alebo inú časť predmetu nájmu označenú v článku I. body 1., 2., 3. Zmluvy, nemožno podradiť pod ust. § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb., a keďže predmet nájmu bol prenajatý ako celok, Zmluvu z hľadiska jej platnosti nebude možné skúmať v zmysle zákona č. 116/1990 Zb., ale v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že spôsob platenia nájomného je v Zmluve obsiahnutý, a to pri označení zmluvných strán Zmluvy identifikáciou účtu, na ktorý sa malo nájomné platiť, ako aj účtu, z ktorého malo byť nájomné zo strany žalovaného 1. uhrádzané, a taktiež tým, že v ust. čl. IV ods. 6 Zmluvy je uvedené, že nájomné a ostatné náklady za služby uvedené v článku IV., ods. 4, uhradí nájomca na základe faktúry vystavenej prenajímateľom, keď splatnosť faktúry je sedem dní odo dňa vystavenia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v Zmluve absentuje dojednanie spôsobu platenia nájomného v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., nakoľko v zmluve nie je uvedené, či má nájomca platiť nájomné napr. bezhotovostným prevodom z účtu, v hotovosti, poštovým poukazom alebo iným spôsobom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že nájomné podľa Zmluvy bolo uhrádzané v hotovosti aj bezhotovostne, čo potvrdil aj žalobca, z čoho tiež vyplýva, že spôsob platenia nájomného nebol dohodnutý. Faktúra je účtovný doklad zachytávajúci určitý výmenný vzťah, napríklad predaj tovaru dvoch právnych subjektov a jej definícia je v § 71 ods. 1 písmeno a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a teda faktúru nemožno považovať za spôsob platenia nájomného.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal len žalovaného 1. na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď dospel k záveru, že Zmluva je absolútne neplatná, je predčasné.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu škody v požadovanej výške predčasný, nakoľko nevyplýva z vykonaného dokazovania.

13. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.

Podľa nálezu Ústavného súdu I. US 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek 1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

14. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia ako aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.

Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

15. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal dokazovanie pre účel rozhodnutia vo veci samej, preto odvolaciemu súdu nezostala iná možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Odvolací súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď v danom prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok a odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

17. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude doplniť dokazovanie za účelom zistenia, či letnú terasu označenú v Zmluve možno podradiť pod ust. § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. a v tej súvislosti posúdiť platnosť Zmluvy, v prípade potreby doplniť dokazovanie za účelom rozhodnutia vo veci, pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

18. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

19. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .