Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoCsp-15-2021.pdf
PDF · 125.98 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/15/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členiek senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej, v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. splnomocniteľkou: Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Y. Y., nar. X. S. XXXX, L., H. XXXX/XX, o 765,97 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 18Csp/42/2020-171 zo dňa 15. októbra 2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 765,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 643,79 eur od 11. decembra 2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a II. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
2. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil aplikáciou § 53 ods. 9, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2, § 524 Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,,O.z.“ ); § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 písm. a) až l), s), z) a aa), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ,,ZoSÚ“ ); § 497 Obchodného zákonníka ( ďalej len ,,Obch.z.“ ); § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ,,ZoB“ ).
3. Vecne rozsudok odôvodnil tým, že právna predchodkyňa žalobkyne ( banka ) a žalovaný uzavreli dňa 18. júla 2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právna predchodkyňa žalobkyne poskytla žalovanému úver vo výške 1.000 eur, ktorý žalovaný v celom rozsahu vyčerpal. Z prehľadu splácania úveru vyplýva, že žalovaný neuhradil splátky splatné v mesiacoch august až október 2017. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním pohľadávky banky, ku dňu 17. októbra 2017 vo výške 140,99 eur ( t.j. viac ako troch celých splátok úveru ), pričom túto pohľadávku napriek výzve banky zo dňa 18. októbra 2017, ktorú žalovaný prevzal dňa 23. októbra 2017, neuhradil. Banka tak v súlade so zmluvnými podmienkami ( čl. VII. OP ) vyhlásila predčasnú splatnosť úveru ku dňu 15. decembra 2017 a pohľadávku vo výške 720,61 eur žiadala uhradiť bezodkladne. V konaní bolo taktiež preukázané, že medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Československou obchodnou bankou, a.s. a žalobkyňou bola dňa 10. decembra 2018 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok č. 21851000731, na základe ktorej v spojení s jej prílohou, bola pohľadávka voči žalovanému v celkovej výške 765,97 eur ( z toho istina 643,79 eur, úroky z úveru 88,43 eur, úroky z omeškania 33,75
eur ) postúpená žalobkyni ako postupníkovi. Súd prvej inštancie tiež zistil, že právna predchodkyňa žalobkyne pri postupovaní pohľadávky voči žalovanému dodržala špeciálny postup v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Pokiaľ ide o posudzovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18. júla 2016, táto je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou s poukazom na § 52 O.z., keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy právna predchodkyňa žalobkyne konala a žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zároveň sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver upravený ZoSÚ. Z pohľadu dodržania podstatných náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods. 1, ods. 2 písm. písm. a) až l), s), z) a aa) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva bola platne uzatvorená a obsahuje náležitosti vyžadované zákonom, a teda žalobkyňa má nárok na úroky, ako aj poplatky spojené s poskytnutým úverom. Nedôvodnými boli námietky žalovaného týkajúce sa absencie obligatórnych náležitostí v zmluve, konkrétne výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, či nesprávne uvedená výška RPMN. Pokiaľ ide o namietanú absenciu údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov /§ 9 ods. 2 písm. l)/, s týmto tvrdením žalovaného sa prvoinštančný súd nestotožnil a v tomto smere poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. 3Cdo/146/2017, 7Cdo/98/2018, 3Cdo 56/2018, 3 Cdo 45/2018, 4 Cdo 65/2018, 1Cdo/171/2018). V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V tomto ohľade teda predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere netrpí žiadnou vadou, ktorá by spôsobovala bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Námietka týkajúca sa nesprávnej výšky RPMN taktiež nebola dôvodná. Zmluva obsahuje všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktoré sa dosadzujú do vzorca ( rovnice ) v zmysle prílohy 2 ZoSÚ. Aj údaj o priemernej RPMN ( 20,29 % ) je v zmluve uvedený správne a v súlade s § 9 ods. 2 písm. z) ZoSÚ. Celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené v správnej výške; právna predchodkyňa žalobkyne započítala do celkových nákladov aj poistné vo výške 1,24 eur mesačne ( § 2 písm. g/ ZoSÚ ). Rovnako prvoinštančný súd nezistil ani inú skutočnosť v zmysle § 11 ZoSÚ, ktorá by mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2016 ( platné pre zmluvy uzatvorené od 16. mája 2016 do 15. augusta 2016 ) pri zmluvnej splatnosti nad 1 do 5 rokov bola 24,92 %. Dojednaná odplata v súdenej veci ( 13,39 % ) teda neprekračuje maximálne zákonom stanovenú výšku. Prieskumom zmluvy taktiež nezistil prítomnosť neprijateľných podmienok v predmetnej spotrebiteľskej zmluve. Tvrdenia žalovaného o nekalých obchodných praktikách právnej predchodkyne žalobkyne neboli preukázané. Platobnou históriou úveru bolo preukázané, že debetné operácie predstavovali sumu 1.301,27 eur ( z tohto vyčerpaný úver 1.000 eur, poplatky vo výške 54,84 eur, debetné úroky vo výške 211,03 eur, zmluvné úroky z omeškania vo výške 35,40 eur ) a kreditné operácie - úhrady žalovaného predstavovali celkovo sumu 535,30 eur. Z úhrad žalovaného bola na istinu započítaná suma vo výške 356,21 eur, na úrok z úveru suma vo výške 122,60 eur, na úrok z omeškania suma 1,65 eur, na poplatky suma vo výške 54,84 eur. Rozdiel debetných a kreditných operácií na účte žalovaného tak predstavuje sumu vo výške 765,97 eur ( t. j. sumu žalovanej pohľadávky ), ktorá pozostáva z istiny vo výške 643,79 eur, z riadneho úroku vo výške 88,43 eur, z úroku z omeškania vo výške 33,75 eur. Keďže žalovaný sa s plnením svojho dlhu dostal do omeškania, súd mu zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 O.z. v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % zo sumy istiny 643,79 eur, a to odo dňa požadovaného žalobcom 11.12.2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Vo vzťahu k námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že pôvodnou žalobkyňou a veriteľom žalovanej pohľadávky bola banka, preto skúmal splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB, t. j. či právna predchodkyňa žalobkyne - ČSOB, a.s. (banka) dodržala ust. § 92 ods. 8 veta prvá ZoB pred postúpením pohľadávky voči žalovanému žalobkyni. Postúpenie pohľadávky upravujú ust. § 524 a nasl. O.z., ak však postupuje svoju pohľadávku voči dlžníkovi banka, musí postupovať aj podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. Banka teda môže písomnou zmluvou postúpiť pohľadávku, ktorú má voči svojmu klientovi len vtedy, ak napriek písomnej výzve banky je jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, až po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré kumulatívne musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Písomná výzva banky dlžníkovi je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu, ktorá musí byť preukázateľne zaslaná dlžníkovi ( v omeškaní ) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu ( nebankovú ) osobu, nakoľko zákon o bankách
je špeciálnym predpisom vo vzťahu k O.z. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva ( porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB ), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje ( viď rozsudok NSSR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 ). Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že vyššie uvedené podmienky pre cesiu bankovej pohľadávky a prelomenie bankového tajomstva boli v súdenej veci splnené, keďže napriek písomnej výzve banky zo dňa 18. októbra 2017 ( pri ktorej bol už žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní ), ktorú žalovaný prevzal dňa 23. októbra 2017, bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči banke, pričom zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená až dňa 10. decembra 2018. Námietka premlčania vznesená žalovaným bola taktiež bez právneho významu, nakoľko pohľadávka žalobkyne z predmetnej úverovej zmluvy premlčaná nie je. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil so žalobkyňou v tom, že premlčacia doba začala plynúť od 15. decembra 2017 a uplynula by dňa 15. decembra 2020. V danom prípade bolo preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru už dňa 16. augusta 2017, na čo ho právna predchodkyňa žalobkyne upozornila upomienkou zo dňa 24. augusta 2017, ako aj ďalšími výzvami, pričom listom označeným ako „ posledná výzva na úhradu pohľadávky “ zo dňa 18. októbra 2017 vyzvala žalovaného na úhradu pohľadávky vo výške 140,99 eur ( t.j. viac ako 3 celých mesačných splátok ) a súčasne ho upozornila, že ak dlžné splátky neuhradí, bude oprávnená úver zosplatniť. Keďže žalovaný napriek výzve, ktorú prevzal 23. októbra 2017, svoj dlh neuhradil, žalobkyňa v súlade so zmluvou ( čl. VII. OP ) a zákonom ( § 53 ods. 9 O.z. ) listom zo dňa 16. decembra 2017 oznámila žalovanému vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Z prehľadu splácania úveru, ako aj z upomienky zo dňa 24. augusta 2017 vyplýva, že žalovaný neuhradil splátku splatnú dňa 15. augusta 2017 a dve nasledujúce mesačné splátky. K zosplatneniu celého dlhu preto došlo pre nezaplatenie splátky splatnej 15. augusta 2017. V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť otázku premlčania predmetného dlhu podľa ust. § 103 druhá veta O.z., ktoré stanovuje, že ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Premlčacia doba práva na zaplatenie takto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr ako dôjde k zosplatneniu celého dlhu a začína plynúť už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený. V danom prípade právna predchodkyňa žalobkyne ako veriteľ vyhlásila predčasnú splatnosť celého úveru pre nezaplatenie splátky splatnej 15. augusta 2017, preto premlčacia doba začala plynúť odo dňa splatnosti uvedenej splátky a uplynula by dňa 15. augusta 2020. Keďže žaloba bola na súd doručená dňa 23. januára 2020, treba konštatovať, že pohľadávka žalobkyne z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere premlčaná nie je. V súvislosti so zosplatnením dlhu v spotrebiteľských veciach súd dodáva, že dodávateľ má podľa § 53 ods. 9 O.z. povinnosť čakať s využitím práva na predčasné zosplatnenie ( § 565 O.z. ) ešte tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky, to však nič nemení na tom, že premlčacia doba sa aj v takomto prípade začína počítať odo dňa zročnosti tejto omeškanej splátky ( § 103 druhá veta O.z. ). Ustanovenie § 103 O.z. neobsahuje výnimku, podľa ktorej by v prípade spotrebiteľských zmlúv veriteľ uplatňujúci si svoje právo podľa § 565 O.z. mohol tak urobiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a v súvislosti s uvedeným by začala aj premlčacia doba plynúť až tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky. Naopak, § 103 O.z. stanovuje, že ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky ( teda nie od splatnosti celého dlhu ). Zároveň sa však súd stotožňuje s poukazom žalobkyne na odbornú literatúru, podľa ktorej poslednú vetu § 565 O.z. („ Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. “) pri spotrebiteľských zmluvách použiť nemožno.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 18Csp/42/2020 zo dňa 15. októbra 2020 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, keďže preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Zosplatnenie úveru nie je platné a tým pádom žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná niečo od neho vymáhať, nakoľko v čase postúpenia žiadna pohľadávka neexistovala, lebo neprišlo k platnému zosplatneniu úveru. Svedčia o tom doklady, ktoré žalobca nepreukázal a žiadne ďalšie nedoložil, lebo podľa zákona musia byt dva body splnené ohľadne platného zosplatnenia, nestačí len výzva. Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi veriteľom a žalobkyňou je neplatná, tým pádom žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby a prvoinštančný súd mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, ako tak rozhodlo aj viacero okresných súdov na Slovensku, pretože postúpenia pohľadávok sú neplatné. Inkasné spoločnosti, ktoré pohľadávky na seba neplatne prevzali, následne úvery mimoriadne zosplatnili. Aj toto konanie inkasných spoločnosti označili viaceré krajské
súdy za protiprávne. Podľa názoru krajských súdov, napríklad patrí zosplatnenie úveru pod správu úveru, na ktorú však má právo len banka (subjekt s bankovou licenciou). Inkasná spoločnosť, ktorá žiadnu bankovú licenciu nemá, nemá právo úver spravovať a teda ani vyhlásiť jeho mimoriadnu splatnosť.
5. Z vyjadrenia žalobkyne k podanému odvolaniu žalovaného vyplýva, že žalovaný v ňom uvádza tie isté tvrdenia, ktoré už boli v konaní vyvrátené, pričom neuviedol skutočnosti a ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali žalobný nárok.
6. K vyjadreniu žalobkyne k podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že zmluva č.008795094R zo dňa 18. júla 2016, ktorou mal byť uzavretý zmluvný vzťah je neplatná, pre rozpor so zákonom a pre rozpor s únijným právom (Ústava Slovenskej republiky, smernica Rady 93/13/EHS z apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Je neprípustné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere a všeobecné obchodné podmienky obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Povinnosťou členských štátov EÚ a ich orgánov je, aby naplnili cieľ čl. 6 ods. 1 smernice a zabezpečili ratio legis smernice, aby nekalé podmienky spotrebiteľov nezaväzovali, to osobitne platí, ak zmluva obsahuje značné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a ich existencia nie je pre spotrebiteľa možná a účelná. V tomto prípade je povolaným orgánom štátu súd, ktorý prihliadne na eurokonformný výklad európskeho spotrebiteľského práva. Na viac výklad v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv musí byť vždy v prospech spotrebiteľa ( § 54 ods. 2 O.z. ). K základným princípom spotrebiteľských zmlúv v zmysle práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ patrí ten, že nesmú obsahovať podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti týchto podmienok (článok 3 ods. 1,2 smernice a bod 1 písm. e/ prílohy smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Má za to, že zmluva je bezúročnú a bez poplatkov a to pre množstvo neprijateľných podmienok v zmluve. Poukazuje na doterajšiu súdna prax a rozhodnutia súdov, ktoré hovoria jasne o tom, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, tak sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Rozsudky súdov sú verejne dostupné na internete na stránke MS SR. V čase uzatvárania zmluvy nevedel, že zmluva, ktorú ide podpisovať s bankou ČSOB, ktorá postúpila pohľadávku žalobkyni je vadná a plná neprijateľných zmluvných podmienok a v rozpore so ZoSÚ. Spoliehal sa na dobromyseľnosť a profesionalitu postupcu, ktorý nekonal s odbornou starostlivosťou. V súlade s § 11 ods. 2 ZoSÚ platí, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný v čase uzatvárania zmluvy nevedel, aká časť splátky pôjde na istinu a aká časť na úrok. Splátkový kalendár nebol súčasťou zmluvy. Žiadateľ o úver musí byť vopred informovaný o tom, že koľko v konečnom dôsledku zaplatí za celkový úver a aké budú jeho náklady s tým spojené. Splátka nebola rozdelená na úrok a istinu. Predmetná zmluva je v rozpore so ZoSÚ, chýbajú v nej vyžadované obligatórne náležitosti, a to: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, RPMN ( ročná percentuálna miera nákladov ) je nesprávne uvedená nakoľko do RPMN neboli započítané všetky náklady spotrebiteľa. Žalobkyňa taktiež nečestne podniká, o čom svedčia rozsudky Slovenských súdov verejne dostupné na internetovej stránke MS SR. Predchodkyňa žalobkyne použila nekalé obchodné praktiky, keď ho neinformovala o dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení zmluvy, použila predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu, ktorej obsah bol ňou vopred pripravený, bez možnosti ovplyvniť jej obsah, nekonala s náležitou starostlivosťou, nikdy nevysvetlila dôsledky rozhodcovského konania a rozhodcovskej doložky včlenenej do zmluvy.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba ( § 359 a § 362 ods. 1 C.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 127 a § 363 C.s.p. ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 C.s.p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( § 379 C.s.p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 18Csp/42/2020 je zaplatenie 765,97 eur a príslušenstva.
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobkyni 765,97 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 643,79 eur od 11. decembra 2018 do zaplatenia, všetko do troch dní, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.
10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 C.s.p., pretože súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a nemožno mu nič vyčítať. Rovnako súd svojim postupom neznemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
13. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV.ÚS 252/2004 ).
14. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi ( I.ÚS 50/2004 ).
15. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana ( I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003 ).
16. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd preto odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
17. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie týkajúcej sa záverov odvolateľom namietanej prioritnej odvolacej námietky spočívajúcej v tom, že neskúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v prejednávanom spore, a to v súvislosti s otázkou postúpenia a zosplatnenia pohľadávky právnou predchodkyňou žalobkyne, t.j. že neskúmal splnenie podmienok zosplatnenia predmetného úveru v súvislosti s ust. § 53 ods. 9 a § 565 O.z., preto žalobkyňa nie je nositeľkou hmotnoprávneho nároku, ktorý si žalobou voči nemu uplatňuje. V uvedenej súvislosti odvolací súd dodáva, že postúpenie pohľadávky podľa § 524 O.z. zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom; obsahom
nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi ( § 526 O.z. ); nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a takýmto plnením sa zbaví záväzku ( porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ObdoV/82/2005 zo dňa 28. novembra 2007 ). Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB jednoznačne vyplýva, že právo banky na postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi tretej osobe vznikne až po splnení zákonných podmienok, t.j. omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní napriek písomnej výzve na plnenie ( podľa odvolacieho súdu časť druhej vety za bodkočiarkou sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie ). Účelom uvedeného ustanovenia je ochrana klientov pred postúpením pohľadávky voči nim pred splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú dohľadu národnej banky. Zákonné predpoklady na vznik práva postúpiť pohľadávku musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Podľa odvolacieho súdu predstavuje uvedené ustanovenie špeciálnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky v O.z. V súvislosti s platným a zákonným postúpením pohľadávky právnej predchodkyne žalobkyne je potrebné prihliadnuť aj na § 17 ods. 1 ZoSÚ. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a 1/ ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a 2/ prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ide teda o postúpenie pohľadávky buď po konečnom termíne splatnosti, čo nebol prejednávaný prípad, alebo pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Splatnosť pred termínom konečnej splatnosti nastáva v dôsledku zosplatnenia úveru podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 O.z. Podľa § 53 ods. 9 O.z, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Podľa § 565 O.z., ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Veriteľ je ale podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 O.z. časovo limitovaný na využitie práva na zosplatnenie, ktoré musí uplatniť podľa § 565 OZ najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po splátke, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace a omeškanie s ňou trvá t. j. pre ktorú došlo k zosplatneniu, teda do splatnosti tejto splátky, ktorá bezprostrednej nadväzuje na splátku od splatnosti ktorej uplynuli tri mesiace, musí veriteľ právo na zosplatnenie využiť, inak mu toto právo zaniká. Ak teda veriteľ svoje právo nevyužil alebo ho nevyužil včas, tak nedochádza k splatnosti celého úveru, ale platí pôvodné dojednanie strán, že dlh je splatný v splátkach ( k tomu pozri. JUDr. Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax /komentár/, EUROUNION, spol. s. r. o., rok 2015m str. 759 ). Ustanovenie § 53 ods. 9 O.z., je lex specialis k § 565 O.z., a to z dôvodu, že veriteľ by logicky nemohol vykonať zosplatnenie do splatnosti najbližšej splátky ( tak, ako mu to ukladá § 565 O.z. ) a zároveň dodržať požiadavku vyplývajúcu z § 53 ods. 9 O.z., ktorá veriteľovi umožňuje využiť zosplatnenie podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva), t. j. v čase, keď ďalšie mesačné splátky sú už splatné. Zákonodarca pre konanie dodávateľa a jeho právo vyhlásiť splatnosť celej pohľadávky, a tým na strane spotrebiteľa privodiť stav straty výhody splátok, stanovil kumulatívne zákonné podmienky pozostávajúce z oddialenia výkonu práva dodávateľa a súčasne jeho pozitívneho konania smerujúceho k včasnému upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565 O.z. V poradí prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Ak zákon vymedzuje podmienku omeškania splátky spotrebiteľa, myslí tým omeškanie v poradí prvej splátky za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená. Ak sa spotrebiteľ omešká s tromi po sebe idúcimi splátkami, rozhodujúca bude v poradí prvá omeškaná splátka. Všetkými vyššie uvedenými aspektami zosplatnenia sa súd prvej inštancie zaoberal, ako to vyplýva z bodu 31. a 39. odôvodnenia rozsudku.
18. Čo sa týkalo námietok z vyjadrenia žalovaného k podanému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu treba uviesť, že systém ochrany spotrebiteľov zavedený smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súdna kontrola štandardných zmlúv je postavená na absolútnej neplatnosti neprijateľných klauzúl, rozhodujúce teda je, že problémová zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa, avšak aj s uvedenou kontrolou sa súd prvej inštancie vyporiadal, ako to vyplýva z bodov 31., 32. a 33. rozsudku.
19. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán ( porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod. ). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako i v časti nároku na náhradu trov konania, keď prvoinštančný súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v spore úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p. ).
22. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne ( § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení ).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).