Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_73S-29-2021.pdf
PDF · 170.57 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/29/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniakova 1667/14, 851 01 Bratislava, P.O.Box 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Z. R., bytom E. XXXX/XX, XXX XX T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB- OOP3-2021/009265-005 zo dňa 17. mája 2021, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Na základe žiadosti Z. R., E. XXXX/XX, T. (ďalej len „ďalší účastník konania“) z 02.06.2020 o povolenie výrubu stromov nachádzajúcich sa na pozemku ktorého je vlastníkom Okresný úrad Brezno, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OÚ-BR- OSZP-2020/006007-009 z 19.11.2020 podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon č. 543/2002 Z.z.“) vydal súhlas na výrub 2ks drevín rastúcich za hranicami zastavaného územia (extravilán) obce s obvodom kmeňa meraným vo výške 130 cm nad zemou v území s druhým stupňom ochrany, v územnej pôsobnosti Štátnej ochrany prírody SR, Správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana na pozemkoch parc. č. KN C XXXX/X v k.ú. obce U., s určením šiestich podmienok, ako aj s uložením povinnosti zrealizovať náhradnú výsadbu drevín (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia po rekapitulácii priebehu správneho konania prvostupňový orgán uviedol, že sa jedná o náletové dreviny rastúce na pozemku žiadateľa, pričom niektoré dreviny rastom priamo zasahujú do stavby rekreačnej chaty a rastú v strmom svahu, sú naklonené nad strechu tejto chaty a bol u týchto drevín spozorovaný zhoršený zdravotný stav, stanovený orgánom ochrany prírody ako ľahké a stredné poškodenie, stromy sú nestabilné, majú odhalený koreňový systém a sú nepravidelne vetvené, majú zásmolky na kmeňoch. Dreviny rastú v blízkosti seba, čím sa vzájomne obmedzujú a dochádza tým k postupnému vysychaniu. Dreviny sú vysokého vzrastu a nakoľko sú nestabilné predstavujú bezpečnostné riziko pádu na rekreačný objekt predovšetkým pri silnejších vetroch, ktoré sú zaznamenávané aj v tejto lokalite. Dôvod podania žiadosti tak bol potvrdený ako opodstatnený a korešponduje s odôvodnenými prípadmi udelenia súhlasu v zmysle vyhlášky MŽP SR č. 23/2003 Z.z. Žiadateľovi - ďalšiemu účastníkovi bola uložená realizácia primeranej náhradnej výsadby v počte 5ks drevín po posúdení podmienok výsadby drevín na pozemku
určenom pre náhradnú výsadbu s ohľadom na zachovanie pôvodnosti druhového zloženia drevín na predmetnom pozemku. Vzhľadom na to prvostupňový orgán skonštatoval, že dôvod na výrub v uvedenej žiadosti sa po vykonaní terénnej obhliadky potvrdil. Išlo o dva stromy smreka obyčajného, ktorých spoločenská hodnota bola 1 149,44 Eur a 1 127,52 Eur. Záverom prvostupňový orgán uviedol, že v predmetnom území nie je evidovaný osobitný záujem ochrany prírody a krajiny, lokalita nie je súčasťou území Nature 2000, ani chráneného vtáčieho územia.
2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2021/009265-005 z 17.05.2021 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia po ozrejmení priebehu prvostupňového konania žalovaný uviedol, že preskúmal prvostupňové rozhodnutie, doterajší postup v konaní, čo porovnal s administratívnym spisom a skonštatoval, že podané odvolanie spĺňa náležitosti a bolo podané v zákonom stanovenej lehote. Ďalej uviedol jeho skutkové zistenia, ktoré zistil z predloženého administratívneho spisu, ktoré sú totožné so zisteniami prvostupňového orgánu. Po preštudovaní spisového materiálu skonštatoval, že odvolanie nebolo dôvodné a nebolo mu možné vyhovieť. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnymi predpismi a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Stotožnil sa s postupom prvostupňového orgánu pri vykonávaní správneho konania a tiež uviedol, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti v zmysle Správneho poriadku, ako aj v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny. Ďalej uviedol, že podľa ustálenej praxe sa metodické opatrenia a návody zaraďujú do kategórie vnútorných predpisov slúžiacich na konkretizáciu alebo výklad všeobecne záväzných predpisov vyššej právnej sily, t.j. najmä zákonov a vyhlášok, pri splnení požiadavky, že nevybočujú z medzí daných týmito všeobecne záväznými predpismi, t.j., že nemôžu byť v rozpore s nimi. Vzhľadom na to, že tieto predpisy vydáva orgán odvodzujúci sa na to právomoc zo svojho nadriadeného postavenia voči ostatnými orgánom v rámci rezortu, majú tieto predpisy charakter doplňujúcich interných predpisov, bez všeobecne záväzného charakteru. Žalovaný v odvolacom konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť usmernenia ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ochrany a prírody a krajiny. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že štátna ochrana prírody SR v roku 2014 vydala odborno-metodickú príručku, v ktorej upozornila, že ak sa pri výpočte spoločenskej hodnoty vzťahuje na posudzovanú drevinu viacero charakteristík, ktoré sú uvedené spoločne pod jedným indexom podľa prílohy č. 35 vyhlášky č. 24/2003 Z.z., prirážkový index sa používa len 1x, tak k tomu žalovaný považoval za potrebné poznamenať, že predmetná metodická príručka bola vypracovaná ešte pred vydaním metodického usmernenia MŽP SR č. 4637/2017-6.3 z 27.10.2017. Metodická príručka ŠOP SR, na ktorú odkázal žalobca bola aktualizovaná, resp. vypracovaná v roku 2017, pričom upozornenie o zákaze viacnásobného použitia toho istého prirážkového indexu z nej bolo vypustené. Súčasne poukázal na to, že na stránke ŠOP SR zistil, že táto odborná organizácia ochrany prírody priamo na svojom webovom sídle odkazuje na usmernenie MŽP SR č. 4637/2017-6.3. Ďalej uviedol, že z ustanovenia § 48 ods. 1 zákona 543/2002 Z.z. vyplýva, že zákon prioritne ustanovuje povinnosť uloženia náhradnej výsadby a iba v prípade, ak nemožno náhradnú výsadbu uložiť, je orgán ochrany prírody povinný uložiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Náhradná výsadba sa ukladá z dôvodu náhrady vzniknutej ekologickej ujmy spôsobnej výrubom drevín. Zákon preto ustanovil povinnosť jej uloženia žiadateľovi o výrub a to v primeranom rozsahu. Zákon č. 543/2002 Z.z. ani vyhláška č. 24/2003 Z.z. na rozdiel od posudzovania opodstatnenosti samotného výrubu drevín, výslovne neupravujú kritériá, ktoré je orgán ochrany prírody povinný pri určovaní náhradnej výsadby brať do úvahy. Keďže zákon hovorí o primeranom rozsahu náhradnej výsadby, rozhodnutie o náhradnej výsadbe je vydávané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy - správneho uváženia orgánu ochrany prírody. Primeranosť náhradnej výsadby bude vždy závisieť od viacerých okolností, ktoré vyplývajú z daného konania a poznatkov. Spoločenská hodnota drevín teda nie je jediným hodnotiacim kritériom. Prvostupňový orgán pri určovaní náhradnej výsadby zohľadňoval viaceré konkrétne okolnosti a podmienky výrubu, najmä jeho rozsah, dôvod a opodstatnenosť výrubu, umiestnenie a funkčnosť drevín, zdravotný stav, charakter a typ krajiny a jej lokálne obsadenie drevinami. Pokiaľ by žalovaný prijal výklad žalobcu o spôsobe použitia prirážkového indexu spoločenská hodnota drevín by sa zvýšila len o sumu 287,36 Eur, nakoľko viacnásobné použitie indexu sa dotklo výpočtu spoločenskej hodnoty len pri jednej drevine. Predmetom výrubu bol smrek obyčajný, ktorý patrí na Slovensku medzi najrozšírenejšie ihličnaté stromy z čeľade borovicovité. Najväčšou nevýhodou smreka je, že jeho korene rastú plytko v zemi, a preto je v pôde slabo ukotvený, č spôsobuje časté vyvrátenie stromov. Prvostupňový orgán určil náhradnú výsadbu vo vyššom počte ako je počet vyrúbaných drevín. Dreviny určené na výrub budú nahradené novými kvalitnými drevinami situovanými na vhodnejšom
stanovišti. Je prirodzené, že novovysadené dreviny budú mať aktuálne menšiu spoločenskú hodnotu ako vyrúbané dreviny, avšak žalovaný považoval počet stanovených drevín v náhradnej výsadbe za primeraný, pretože v prípade výrubu nejde o zohľadnenie spoločenskej hodnoty drevín vo veci priestupku, prípadne trestného činu, avšak k docieleniu bezpečnosti osôb a predchádzaniu škodám na majetku. Nebezpečie, že pádom drevín alebo ich častí môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia a majetku predstavuje takú možnú ujmu, ktorá je väčšia než možná ujma na práva na priaznivé životné prostredie. Na základe toho mal žalovaný za to, že určenie náhradnej výsadby bolo primerané a iný spôsob výpočtu spoločenskej hodnoty by žalobcovi v uvedenom konaní nepriniesol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal, že podal podnet na začatie konania, resp. podal podnet na preskúmanie zákonnosti usmernenia MŽP SR č, 4637/2017-6.3 na Generálnej prokuratúre SR. Žalobca nepredložil žiadny taký dôkaz, pričom prerušenie konania z dôvodu predbežnej otázky by v tomto prípade neviedlo k spravodlivému rozhodnutiu vo veci a ani jej vybavenie bez zbytočných prieťahov. Záverom žalovaný uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia žalobca nepredložil a nepredložil ani žiadne dôkazy, ktoré by mali vplyv na priebeh a rozhodnutie vo veci. Na základe uvedené sa žalovaný v plnej miere stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že správny súd v odôvodnení niektorých svojich rozhodnutí uviedol, že nie je potrebný eurokonformný výklad najmä z dôvodu transpozície smernice do slovenského práva, čo je v príkrom rozpore s dôvodovou správou novely zákona EIA zákonom č. 314/2014 Z.z. Vzhľadom na to považoval za potrebné, aby správny súd pri výklade práva postupoval v súlade s účelom a cieľom Ústavy SR, ako aj príslušnej novely a teda platného právneho predpisu. Poukázal na to, že súd musí pri výklade práva postupovať s cieľom a účelom Ústavy, zákonov a ostatných platných právnych predpisov v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej poukázal na svoje postavenie ako ekologickej organizácie, jeho ciele a presadzované záujmy. Tiež uviedol, že bola proti nemu neoprávnene vedená cielená mediálna antikampaň. Správne orgány pristupujú k aplikácii podľa názoru žalobcu chybne, pretože k nemu nepristupujú ako k advokátovi verejného záujmu a tento prístup vychádza z nesprávnych interpretačných východísk. Po správnosti by štát pri aplikácii čl. 3 Aarhuského dohovoru mal občianskym združeniam uľahčovať činnosť, na čo reagovala aj zmenená novela zákona EIA. Ďalej uviedol, že správne orgány sú v dôsledku diskreditačnej antikampane navádzané k takej aplikácii práva, ktorá efektívne neutralizuje činnosť občianskych združení ako advokátov životného prostredia. Takéto konanie je v príkrom rozpore s čl. 8 ods. 8 Aarhuského dohovoru. V žalobnom bode nazvanom „Argumentácia z hľadiska porušenia hmotného práva“ žalobca po citácii jednotlivých článkov Ústavy SR, zákona č. 543/2002, vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 poukázal na to, že zásady plynúce z koncepcie materiálneho štátu sú vyjadrené v § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z., keďže tento zákon dovoľuje zásah do životného prostredia vo forme výrubu drevín len v odôvodnených prípadoch - po posúdení ekologických a estetických funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka a so súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej zmluvy, pozemku na ktorom drevina rastie, ak žiadateľ nie je vlastník, správca alebo nájomca a po vyznačení výrubu dreviny. Udelenie súhlasu je možné len za predpokladu, že správny orgán po dostatočnom dokazovaní, obstarávaní potrebných podkladov pre rozhodnutie a presnom a úplnom zistení skutočného stavu má za to, že ide o odôvodnený výrub. Takéto stanovisko je možné zaujať len na základe posúdenia ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka. V predmetnom prípade však k dostatočnému posúdeniu predmetných funkcií nedošlo. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo dal prvostupňový správny orgán prednosť vlastníckemu/užívaciemu právu účastníka pred právom na priaznivé životné prostredie ani na základe akých podkladov ustálil, že ide o odôvodnený prípad výrubu ako zhodnotil, či bral do úvahy pomer zelene a zastavaných plôch v danej lokalite. Ďalej poukázal na to, že zákon o EIA presne vymedzuje, ktoré činnosti budú predmetom posudzovania a skutočnosť, že výrub drevín pod takéto posudzovanie nespadá, nemá vplyv na povinnosť posudzovať ekologické a estetické funkcie drevín podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. Prvostupňový orgán taktiež nevykonal dokazovanie čo do rozsahu zásahu práva na priaznivé životné prostredie po predpokladanom výrube drevín, vo vzťahu ku vhodnosti takéhoto podložia na ďalšiu výsadbu, najvyšší predpokladaný vzrast takto nasadených nových drevín, ako ani na predpokladaný čas, ktorý bude potrebný pre nové dreviny, aby plnohodnotne začali plniť funkciu predchádzajúcich vyrúbaných drevín. Zároveň v prvostupňovom rozhodnutí absentuje aj uvedenie minimálneho obvodu náhradnej výsadby, teda náhradná výsadba nebola určená v dostatočnej miere, resp. či bola alebo
nebola v dostatočnej miere je nepreskúmateľné. Ďalej namietal, že metodické usmernenie MŽP SR je v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov č. 19/1997 Z.z. zákonom č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR, s § 3 ods. 5 Správneho poriadku a odborno- metodickým usmernením Štátnej ochrany prírody SR z roku 2014, nakoľko prekročilo kompetencie podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože ŠOP je podľa § 65 ods. 2 písm. v/ zákona č. 543/2002 Z.z. oprávnená spracúvať odborné stanoviská pre rozhodovaciu a inú činnosť orgánov ochrany prírody, pričom zákon o ochrane prírody a krajiny obdobnú kompetenciu MŽP SR nepriznáva, nakoľko je oprávnené usmerňovať orgány ochrany prírody len prostredníctvom ŠOP. V ďalšom žalobnom bode označenom ako „Argumentácia z hľadiska porušenia procesného práva“ žalobca po citácii viacerých ustanovení právnych predpisov uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesplnil kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu a obsah odôvodnenia rozhodnutia. Nedostatočné vysvetlenie spôsobu a použitia správnej úvahy je vážnou prekážkou pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne. V napadnutých rozhodnutiach podľa žalobcu absentuje uvedené akýchkoľvek úvah správneho orgánu, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Aby súd mohol vykonať svoju úlohu spočívajúcu v preskúmaní dodržania zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je nutné, aby správny orgán svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a aby sa podrobne vyjadril k pripomienkam verejnosti. Z napadnutých rozhodnutí rovnako nie je zrejmý spôsob použitia správnej úvahy, ktorého uvedenie je zvlášť žiadúce z dôvodu absencie ostatných náležitostí odôvodnenia rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi. Záverom žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že z nej nie je zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Z obsahu správnej žaloby mal pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žalobcu, nakoľko jednotlivé žalobné body nereflektujú konkrétne skutkové a právne okolnosti napadnutého rozhodnutia. Považoval postup žalobcu za konanie hraničiace so šikanóznym výkonom práva a navrhol súdu, aby postupoval v zmysle § 5 ods. 12 v nadväznosti na 28 Správneho súdneho poriadku a neposkytol ochranu právam alebo právom chránených záujmov žalobcu z dôvodu zjavného zneužitia práva. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán rozhodol na základe ústneho pojednávania spojeného s miestnou ohliadkou, ktorého sa žalobca nezúčastnil, ani svoju neúčasť neospravedlnil, hoci má riadne a včas vykázané doručenie upovedomenia o nariadení pojednávania. Na tomto konaní boli ohliadnuté dreviny, posúdené dôvody výrubu a prijaté závery a opatrenia . Žalobca mal možnosť zúčastniť sa miestnej ohliadky, ktorá je pre orgán ochrany prírody vo výrubovom konaní najdôležitejším dôkazom, nakoľko v rámci nej dokazuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec. Žalobca sa neúčasťou na pojednávaní a miestnej ohliadke obral o možnosť získať predstavu o skutočnom stave drevín v určitej lokalite. Žalobca bol v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku listom z 30.10.2020 informovaný o ukončení dokazovania a možnosti vyjadriť sa k zhromaždeným podkladom a k spôsobu ich zistenia, pričom v tomto smere žalobca postup správneho orgánu žiadnym spôsobom nenamietal, nakoľko sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia vôbec nevyjadril. Pokiaľ žalobca namieta, že pri vydaní súhlasu na výrub drevín, 2 smrekov obyčajných nedošlo k dostatočnému posúdenie ich ekologických a estetických funkcií a vplyvov na zdravie človeka v zmysle § 47 ods. 3 z.č. 543/20002 Z.z., resp. z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo orgán ochrany prírody dal prednosť vlastníckemu právu ďalšieho účastníka pred právom na priaznivé životné prostredie, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nebola žalobcom v podanom odvolaní namietaná. Napriek tomu po preskúmaní priebehu konania mal za preukázané, že dôvodom udelenia súhlasu na výrub dvoch kusov drevín bolo zachovanie bezpečnosti osôb a ochrany majetku. Pri rozhodovaní o výrube predmetných drevín dal prvostupňový orgán prednosť bezpečnosti majetku, zdraviu a životu osôb pohybujúcich sa v mieste možného dopadu drevín pred ich ekologickým a estetickým významom v danej lokalite. Nebezpečie, že pádom drevín alebo ich častí môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia a majetku, predstavuje takú možnú ujmu, ktorá je väčšia, než možná ujma na právach na priaznivé životné prostredie. Žalovaný nemal pochybnosti o tom, že sa jedná o odôvodnený prípad na vydanie súhlasu na výrub dreviny. Nakoľko žalobca ani nikto iný v priebehu konania námietku týkajúcu sa opodstatnenosti výrubu drevín nevzniesol, nebolo podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa iným vyčerpávajúcim spôsobom touto skutočnosťou v odôvodnení rozhodnutia zaoberal. V ďalšej žalobnej námietke uviedol, že zákon neukladá povinnosť rozhodujúcemu orgánu prihliadať na
konkrétne kritérium, neuvedenie minimálneho obvodu stromov náhradnej výsadby, čo nemožno označiť za porušenie zákona, ako sa domnieva žalobca. Zákon hovorí o primeranom rozsahu náhradnej výsadby a rozhodnutie o náhradnej výsadbe je tak vydávané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy
- správneho uváženia orgánu ochrany prírody. Primeranosť náhradnej výsadby bude vždy závisieť od vlastného uváženia orgánu ochrany prírody a podľa zváženia viacerých okolností, ktoré vyplývajú z daného konania a poznatkov. Prvostupňový orgán pri určovaní náhradnej výsadby zohľadňoval viaceré konkrétne okolnosti a podmienky výrubu. Predmetom výrubu bol Smrek obyčajný, ktorý patrí na Slovensku medzi najrozšírenejšie ihličnaté stromy z čeľade borovicovitých. Najväčšou nevýhodou smreka je, že jeho korene rastú plytko v zemi, a preto je v pôde slabo ukotvený, čo spôsobuje časté vyvrátenie stromov. Na miestnej obhliadke bol okrem zhoršeného zdravotného stavu predmetných drevín zistený aj odhalený koreňový systém, ktorý k ich stabilite neprispieva. Prvostupňový orgán určil náhradnú výsadbu vo vyššom počte ako je počet vyrubovaných drevín (za 2 dreviny určené na výrubu sa zrealizuje náhradná výsadba 5 ks drevín), pričom dreviny určené na výrub budú nahradené novými kvalitnými drevinami situovanými na vhodnejšom stanovišti. Ďalej sa plne pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu zamietnuť.
5. Žalobca v replike opätovne uviedol a rozvíjal otázky, ktoré už namietal v podanej správnej žalobe týkajúce sa jeho postavenia, záujmov, ktoré ochraňuje, jeho názoru na výklad zákonov a prístup správnych orgánov voči nemu a pod. Priložil dokument s názvom „Analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie v rozsahu 146 strán.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania (žalobca ani žalovaný pojednávanie nenavrhli a nevyžadoval si to ani iný dôvod). Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 13.04.2022. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 23.06.2022 (§ 137 ods. 3 SSP).
7. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
8. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Podľa § 47 ods. 1 až 3 zákona č. 543/2002 Z.z. (1) Zakazuje sa poškodzovať a ničiť dreviny. (2) Vlastník, správca alebo nájomca pozemku, na ktorom sa nachádza drevina, je povinný sa o ňu starať, najmä ju ošetrovať a udržiavať. Pri poškodení alebo výskyte nákazy dreviny chorobami môže orgán ochrany prírody uložiť vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi pozemku vykonať nevyhnutné opatrenia na jej ozdravenie alebo rozhodnúť o jej vyrúbaní. (3) Na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ak tento zákon neustanovuje inak. Súhlas na výrub dreviny sa môže v odôvodnených prípadoch vydať len po posúdení ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka a so súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej zmluvy, pozemku, na ktorom drevina rastie, ak žiadateľom nie je jeho vlastník, správca alebo nájomca a po vyznačení výrubu dreviny.
11. Podľa § 48 ods. 1 až 3 zákona č. 543/2002 Z.z. (1) Orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. Ak žiadateľ nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa náhradná drevina vysadila, môže mu orgán ochrany prírody uložiť i starostlivosť o ňu, najviac však na dobu troch rokov. Ak nemožno uložiť náhradnú výsadbu, orgán ochrany prírody uloží finančnú
náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny (§ 95). Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, a to do výšky spoločenskej hodnoty dreviny. Finančná náhrada je príjmom obce, na území ktorej sa výrub uskutočňuje; obec je povinná tieto príjmy použiť výlučne na úhradu nákladov spojených s a/ vypracovaním dokumentu starostlivosti o dreviny, b/ vypracovaním dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, c/ výsadbou najmä geograficky pôvodných a tradičných druhov drevín a starostlivosťou o dreviny rastúce na jej území, d/ realizáciou opatrení súvisiacich s vytváraním prvkov miestneho územného systému ekologickej stability [§ 2 ods. 2 písm. a) druhá veta] podľa schváleného dokumentu miestneho územného systému ekologickej stability, e/ budovaním prvkov zelenej infraštruktúry, ako sú zelené parky, zelené strechy alebo ekodukty, f/ realizáciou opatrení na zabezpečenie starostlivosti o chránené územia a chránené stromy podľa programov starostlivosti o chránené územia a chránené stromy, g/ realizáciou iných opatrení vykonávaných na účely ochrany prírody a krajiny v odôvodnených prípadoch na základe súhlasného stanoviska ministerstva. (2) Náhradnú výsadbu a starostlivosť o náhradnú drevinu podľa odseku 1 na pozemku, ktorý nie je vo vlastníctve žiadateľa o výrub dreviny, možno uložiť len s predchádzajúcim súhlasom vlastníka dotknutého pozemku. (3) Obce sú povinné viesť evidenciu o a/ príjmoch za finančnú náhradu za vyrúbané dreviny a ich použití na vykonanie opatrení podľa odseku 1, b/ pozemkoch vhodných na náhradnú výsadbu vo svojom územnom obvode.
12. Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 112) ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z.z. v rozhodnutí, ktorým sa vydáva súhlas na vykonanie činnosti, alebo ktorým sa povoľuje výnimka zo zákazu činnosti podľa tohto zákona, orgán ochrany prírody tiež určí podmienky vykonávania činnosti vrátane opatrení na zmiernenie alebo odvrátenie nepriaznivých účinkov činnosti, ak sú potrebné na zabezpečenie záujmov ochrany prírody a krajiny, a čas platnosti vydaného súhlasu a povolenej výnimky. Ustanovenie prvej vety sa rovnako uplatní aj na vydanie záväzného stanoviska podľa § 9 ods. 3. 14. Podľa § 3 ods.1, 2, 4 a 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
15. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
16. Podľa § 47 ods.1, 2, 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
(2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
17. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu, rozhodnutia alebo opatrenia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). 18. Preskúmaním veci správny súd zistil, že prvostupňový orgán na základe žiadosti ďalšieho účastníka Z.P. vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým podľa § 47 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. udelil súhlas na výrub drevín - 2 ks smrek obyčajný rastúcich na pozemku vo vlastníctve ďalšieho účastníka, pričom mu určil špecifické podmienky na vykonanie výrubu a súčasne povinnosť zrealizovať na tom istom pozemku náhradnú výsadbu 5 ks drevín smrek obyčajný. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol napadnutým rozhodnutím žalovaný tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, nakoľko sa stotožnil s tým, že ďalší účastník dostatočne preukázal zákonné dôvody na udelenie súhlasu na výrub drevín, pričom reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktoré nepovažoval za dôvodné.
19. Žalobca primárne namietal, že žalovaný, resp. prvostupňový orgán neposudzovali estetickú a ekologickú funkciu a vplyv na zdravie človeka u drevín, výrub ktorých bol požadovaný. Žalovaný a prvostupňový orgán pred vydaním súhlasu s výrubom drevín posudzovali konkrétne okolnosti výrubu a to rozsah výrubu vo vzťahu k rozsahu uloženej náhradnej výsadby (výrub 2 ks drevín, náhradná výsadba 5 ks drevín), dôvod a opodstatnenosť výrubu (ohrozená bezpečnosť osôb a hroziaca škoda na majetku), umiestnenie a funkčnosť drevín (strmý svah, blízkosť chaty, odhalený koreňový systém, zhoršený zdravotný stav drevín - dreviny rastú blízko seba, v dôsledku čoho vysychajú), charakter a typ krajiny a jej lokálne obsadenie drevinami (zachovanie pôvodnosti druhového zloženia drevín na pozemku, kde sa uskutoční náhradná výsadba). Ďalej žalovaný uviedol, že predmetom výrubu bol smrek obyčajný, ktorý patrí na Slovensku k najviac rozšíreným stromom (teda nejde o vzácnu alebo osobitne chránenú drevinu), ktorého nevýhodou je plytké ukotvenie v zemi, čo spôsobuje časté vývraty. Uzavrel, že nebezpečie, že pádom drevín alebo ich častí môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia a majetku predstavuje takú ujmu, ktorá je väčšia než možná ujma na právach na priaznivé životné prostredie.
20. Rozsah posudzovania a hodnotenia oprávnenosti na vydanie súhlasu na výrub drevín tak zodpovedal hmotnoprávnym požiadavkám plynúcim z ust. § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z., nakoľko prvostupňový orgán a žalovaný pred vydaním súhlasu posudzovali ekologické a estetické funkcie drevín ako aj vplyvy na život a zdravie človeka. Pokiaľ uvedeným spôsobom posudzovali druh a bežný výskyt drevín, ktoré sa mali vyrúbať, ich umiestnenie a funkčnosť, charakter a typ krajiny a jej lokálne obsadenie drevinami, a napokon bezpečnosť ich umiestnenia s ohľadom na ohrozenie života a zdravia človeka, ako aj možné škody na majetku, nemožno im vytknúť excesívny postup, ale ani nezachovanie rozsahu povinného posudzovania predchádzajúceho vydaniu súhlasu na výrub drevín. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktoré by vyjadrovali, prečo by hodnotené aspekty nemali tvoriť obsah pojmov ekologické a estetické posúdenie funkcií dreviny. Neuviedol ani to, aké konkrétne aspekty bolo potrebné navyše posúdiť, aby bol zachovaný celkový rozsah požadovaného posúdenia uvedených funkcií drevín, na základe čoho je možno jeho námietku považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so závermi žalovaného. Na základe takto všeobecne formulovanej žalobnej námietky nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom správny súd vedený dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP) nebol oprávnený to za žalobcu dopĺňať, nakoľko sám nevyhľadáva nezákonnosť. Žalovaný videl nebezpečie (a explicitne to v odôvodnení nepadnutého
rozhodnutia vyjadril), že pádom drevín alebo ich častí môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia, teda zreteľne posudzoval vplyv drevín na zdravie človeka. Táto časť žalobnej námietky, ktorá taktiež nebola nijako bližšie konkretizovaná, je tak v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že záujem na ochrane života, zdravia a majetku (teda nielen majetku, ako to tvrdí žalobca) v danom prípade prevyšuje záujem na ochrane životného prostredia. Žalovaný tým však nevyjadril absolútnu prednosť napríklad vlastníckeho práva pred právom na priaznivé životné prostredie, ale v danom konkrétnom prípade týkajúcom sa ústavou garantovaných základných práv zvolil právno-aplikačný prístup, ktorým uprednostnil právo na život, zdravie a vlastníctvo k nehnuteľnosti ďalšieho účastníka pred ochranou dvoch konkrétnych drevín - smrekov obyčajných. Nemožno prijať interpretačný prístup spočívajúci vo všeobecnej téze, že všetky práva sú si vždy a za každých okolností rovné, nakoľko život so sebou pravidelne prináša množstvo situácií, keď dochádza ku kolízii základných práv, ale aj iných práv a záujmov fyzických a právnických osôb (nevynímajúc verejné záujmy, resp. verejné subjektívne práva). Orgán verejnej správy v takom prípade, v súlade so zásadou proporcionality a s použitím racionálnej a ústavno-konformnej interpretácie práva, zváži, ktorý záujem je v konkrétnom prípade zraniteľnejší a vyžaduje si jeho pozornosť a ochranu. Potom jeden záujem, v nevyhnutne potrebnom rozsahu - primerane a dočasne, ustupuje inému, ktorý sa v procese aplikácie práva uprednostní tak, ako tomu bolo v danom prípade, pričom nedochádza k negovaniu jeho podstaty, ktorá ako princíp zostáva vždy zachovaná.
22. Pokiaľ žalovaný pri hodnotení vzal v úvahu aspekt dostatočne dôležitého cieľa a nevyhnutnosti - potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu v pomere s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, keď sa zaoberal bezprostrednou hrozbou škody na živote, zdraví a majetku ďalšieho účastníka, prípadne iných osôb, s tým, že dospel k záveru, že predstavuje podstatný záujem (podstatnú intenzitu uspokojenia spočívajúcu v reálnej ochrane života, zdravia a majetku, ktoré boli ohrozené), prevyšujúci nad záujmom na ochranu týchto hodnôt - dvoch bežných drevín, v podstate vec posudzoval súlade so zásadami, ktoré sa pri uplatňovaní zásady proporcionality uplatňujú (test proporcionality). Ustanovenia o základných právach a slobodách sa totiž nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne princípy. Ak by boli chápané ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou formuláciou hypotézy a dispozície, konajúci orgán verejnej správy by musel rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva (ako takého) pred druhým, čo by bolo značne problematické. Ponímanie základných práv ako právnych princípov môže ich stret riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie je negované. Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv, ktorý bol v danom prípade odôvodnene a dôvodne dosiahnutý. O zásahu napadnutého rozhodnutia do práva na životné prostredie len v nevyhnutnom rozsahu svedčí najmä fakt, že súhlas s výrubom drevín sa týkal len konkrétnych dvoch stromov ohrozujúcich iné záujmy, žiadnych iných. Pokiaľ žalobca neuviedol konkrétne opatrenia (napríklad na zabezpečenie zlepšenia zdravotného stavu drevín, ich stability a pod.), ktoré by odstránili všetky hrozby spojené so stavom a umiestnením drevín, iba ktoré by mohli výrub zvrátiť (čo však nemohol, urobiť bez toho, aby sa zúčastnil nariadeného ústneho pojednávania spojeného s miestnym zisťovaním uskutočneného dňa 26.10.2020, o ktorom bol upovedomený; pričom je notorietou, že zmena umiestnenia takých dospelých drevín je viac menej objektívne nemožná), nič na tom nemení ani odkaz žalobcu na povinnosti ohľadom udržiavania drevín v zmysle ust. § 17 ods. 3 Vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 Z.z. ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. (ani v zmysle v súčasnosti účinného ust. § 22 vyhlášky MŽP SR č. 170/2021 Z.z.).
23. Žalobca bez bližšej špecifikácie dôsledkov na ním ochraňované práva namietal aj to, že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť záujmy podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Aarhuský dohovor tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie. Táto žalobná námietka je v časti úplne mimo skutkového stavu týkajúceho sa prejednávanej veci, nakoľko predmetné konanie o výrub drevín si nemožno zamieňať s postupom podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, kde sa uplatňujú konzultácie (v konaní o výrub drevín sa neuplatňujú), ktoré predmetnému konaniu ani nepredchádzalo. Obdobne chýba opora v uplatňovanom objektívnom práve aj námietke, že prvostupňový orgán pri posudzovaní odôvodnenosti výrubu drevín nebral do úvahy pomer zelene a zastavaných plôch v danej lokalite.
24. Žalobca ďalej namietal, že absentuje určenie minimálneho obvodu náhradnej výsadby a tiež to, že prvostupňový orgán nevykonal dokazovanie, čo do rozsahu zásahu práva na priaznivé životné
prostredie po predpokladanom výrube drevín a vo vzťahu k vhodnosti podložia na ďalšiu výsadbu, najvyšší predpokladaný vzrast nových nasadených drevín a na predpokladaný čas potrebný na to, aby mohli plnohodnotne nahradiť funkcie predchádzajúcich drevín. Zákon (ani vykonávacia vyhláška) neukladá konajúcemu orgánu verejnej správy povinnosť prihliadať na minimálny obvod stromov náhradnej výsadby ani na preukazovať vhodnosť podložia pre náhradnú výsadbu, jej vzrast, resp. čas plnohodnotnej náhrady vyrúbaných drevín. Teda neurčenie a nezisťovanie týchto okolností v rámci konania o výrube drevín nemožno považovať za porušenie zákona. Zákon hovorí o primeranom rozsahu náhradnej výsadby, bez ustanovenia špecifických a kategorických požiadaviek, na základe čoho sa rozhodnutie o náhradnej výsadbe vydá na základe zákonom povolenej správnej úvahy (diskrečnej právomoci) prvostupňového orgánu a žalovaného. Primeranosť náhradnej výsadby tak závisí od autonómneho uváženia orgánu ochrany prírody a podľa zváženia viacerých okolností, ktoré vyplývajú z daného konania a ďalších poznatkov. Prvostupňový orgán určil náhradnú výsadbu vo vyššom počte ako je počet vyrubovaných drevín (za 2 dreviny určené na výrubu sa zrealizuje náhradná výsadba 5 ks drevín), pričom dreviny určené na výrub budú nahradené novými kvalitnými drevinami situovanými na vhodnejšom stanovišti. Podľa § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúma iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalobca nenamietal žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že žalovaný alebo prvostupňový orgán pri určení náhradnej výsadby prekročili medze zákona, čo zaňho správny súd vyhľadávať nemohol.
25. Uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s hodnotením veci prvostupňovým orgánom a žalovaným, bránili tomu, aby správny súd viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1, § 182 ods. 1 písm. e/ SSP) mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Obdobne to platí k všetkému ďalšiemu obsahu správnej žaloby žalobcu (napríklad celá časť správnej žaloby označená ako „Základné náležitosti správnej žaloby“), ktorá nie je predmetom jednotlivých bodov tohto rozsudku, resp. k už zmieneným jej častiam, kde žalobca vyjadroval svoje názory na uplatňovanie právnej úpravy, poukazoval na jeho postavenie občianskeho združenia založeného za účelom ochrany životného prostredia a polemizoval o všeobecných otázkach ochrany životného prostredia, poukazoval na ním vybraté sekvencie rozhodnutí súdov a pod., avšak bez toho, aby pritom vyjadril konkrétny dopad týchto skutočností na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konkretizoval dôvody, pre ktoré sa žalovaný alebo prvostupňový orgán pri vyriešení rozhodujúcich skutkových a právnych otázok mýlili, čo zaňho správny súd doplnil nemohol, nakoľko nenahrádza žalobcu.
26. Preto možno len pre úplnosť doplniť, že pokiaľ sa žalobca domáha práv odvolávajúc sa na Aarhuský dohovor, správny súd uvádza, že zmyslom a cieľom tohto dohovoru je zaručenie práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, a teda aj zabezpečenie účinnej účasti verejnosti pri prijímaní rozhodnutí, vyjadrovaní svojich stanovísk a záujmov, ktoré môžu byť relevantné k daným rozhodnutiam, čo umožňuje subjektom s rozhodovacou právomocou tieto stanoviská a námietky zohľadňovať a tým zvyšovať zodpovednosť a transparentnosť rozhodovacieho procesu, a tak prispievať k verejnému povedomiu o environmentálnych otázkach a podpore prijímaných rozhodnutí.
27. Podľa § 82 ods. 3, 6 a 7 zákona č. 543/2002 Z.z. (3) Účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, 114) ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1), a ktoré podalo predbežnú žiadosť o účastníctvo podľa odseku 6, je účastníkom konania, ak spôsobom podľa osobitného predpisu 113a) potvrdilo svoj záujem byť účastníkom v začatom správnom konaní; potvrdenie musí byť doručené príslušnému orgánu ochrany prírody v lehote na to určenej týmto orgánom a zverejnenej spolu s informáciou o začatí tohto konania ako konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom, podľa odseku 7. (6) Združenie podľa odseku 3 môže formou predbežnej žiadosti písomne požiadať orgán ochrany prírody o účasť v bližšie nešpecifikovaných správnych konaniach, ktoré tento orgán v budúcnosti začne alebo v súčasnosti vedie, a v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom. Žiadosť musí obsahovať najmä názov združenia, jeho sídlo, identifikačné číslo, meno a
priezvisko osoby oprávnenej konať v mene združenia a určenie konania, o ktorého začatí chce byť združenie upovedomené; prílohou k žiadosti musia byť stanovy 115a) preukazujúce predmet činnosti podľa odseku 3. (7) Orgán ochrany prírody je povinný zverejniť na svojej internetovej stránke informáciu o začatí každého správneho konania, v ktorom môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom okrem konaní podľa odseku 8, a to najneskôr do troch pracovných dní od začatia konania; súčasťou uvedenej informácie je údaj o lehote, ktorú určil na doručenie potvrdenia záujmu byť účastníkom v začatom správnom konaní podľa odseku 3, ktorá nesmie byť kratšia ako päť pracovných dní od zverejnenia informácie.
28. Podaním z 13.07.2020 žalobca uplatnil svoje oprávnenie podľa § 82 ods. 3 a 6 zákona č. 543/2002 Z.z. tým, že požiadal prvostupňový orgán o účasť v správnom konaní, výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie a súčasne v tomto podaní uplatnil svoje stanoviská, vyjadrenia a požiadavky. Účastníctvo žalobcu tak v konaní sporné nebolo, nakoľko prvostupňový orgán s ním konal ako s účastníkom konania a na základe ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Účastníctvom žalobcu v konaní o výrub drevín bolo súčasne naplnené aj právo žalobcu na prístup k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktoré bolo zavŕšené podaním správnej žaloby umožňujúcej preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo konanie o výrub drevín zavŕšené. Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi konania, získať špecifické procesné oprávnenia podľa Správneho poriadku, ako sú najmä právo na súčinnosť a uplatnenie návrhov počas celého priebehu konania, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, na nahliadnutie do spisu, na podanie odvolania a pod. (§ 3 ods. 2, § 23, § 33 ods. 2 Správneho poriadku).
29. Žalobca tak mal dostatok možností na to, aby v správnom konaní, výsledkom ktorého bolo prvostupňové a napadnuté rozhodnutie, získal dostatok relevantných informácií na to, aby mohol účinne brániť ním presadzované záujmy týkajúce sa ochrany životného prostredia. Mohol tak urobiť zákonom predpísaným procesným postupom pri využití svojich oprávnení, ktoré mu vyplývali z postavenia účastníka konania. Okrem využitia práva na podanie písomného stanoviska a podania odvolania žalobca v priebehu správneho konania svoje procesné práva nevyužil. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručeným Aarhuským dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu, čo bolo v predmetnom zisťovacom konaní žalobcovi umožnené.
30. V prípade Aarhuského dohovoru sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon, čo korešponduje s čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Tento neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. Žalobcom označený čl. 9 ods. 2 a 3 tohto dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti zainteresovanej verejnosti, avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo vnútroštátnom práve uplatňovať. Adresátom čl. 9 ods. 2 a 3 je Slovenská republika a samotné citované ustanovenia neobsahujú jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by boli orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle teórie „self executing“. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-240/09 z 08.03.2011, ktorý v konaní o prejudiciálnej otázke predloženej Najvyšším súdom SR (v konaní sp. zn. 5Sžp/41/2009) vo vzťahu k otázke účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyslovil, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva Rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.02.2005, nemá priamy účinok v práve Únie“. Z uvedeného vyplýva, že bez ďalšieho len zo samotného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemožno vyvodiť záver, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu zákona alebo tohto dohovoru. Zo znenia samotného čl. 9 ods. 3 napokon vyplýva, že (navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v ods. 1 a 2) každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
31. Zákonodarca zabezpečil implementovanie uvedenej požiadavky do vnútroštátneho právneho poriadku tak úpravou okruhu účastníkov zisťovacieho konania ako aj povoľovacích konaní, pričom súčasne týmto vo vnútroštátnom práve stanovil podmienky, za ktorých majú členovia verejnosti prístup k správnemu konaniu (postavenie účastníka konania v zmysle § 82 ods. 3 a 6 zákona č. 543/2002 Z.z.) Pokiaľ ide o všeobecnú námietku porušenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku, žalobca ju nijako nezdôvodnil, čo zaňho správny súd rešpektujúc dispozičnú zásadu konania nemohol urobiť.
32. Ďalej žalobca namietal, že metodické usmernenie MŽP SR je v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov č. 19/1997 Z.z. zákonom č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR, s § 3 ods. 5 Správneho poriadku a odborno-metodickým usmernením Štátnej ochrany prírody SR z roku 2014, nakoľko prekročilo kompetencie podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože ŠOP je podľa § 65 ods. 2 písm. v/ zákona č. 543/2002 Z.z. oprávnená spracúvať odborné stanoviská pre rozhodovaciu a inú činnosť orgánov ochrany prírody, pričom zákon o ochrane prírody a krajiny obdobnú kompetenciu MŽP SR nepriznáva, nakoľko je oprávnené usmerňovať orgány ochrany prírody len prostredníctvom ŠOP. Z uvedenej námietky opätovne nevyplýva, aký mala mať dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd na jej základe preto nemohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Navyše je potrebné doplniť, že správny súd skúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho súlad so zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzi ktoré metodické usmernenie ministerstva ani usmernenie ŠOP SR nepatria. Súčasne správny súd nemohol skúmať ani zákonnosť týchto usmernení, nakoľko taký návrh nebol podaný (ultra petitum) a tiež preto, že s poukazom na ust. § 7 písm. b/ SSP ide o správne akty, ktoré nemajú povahu rozhodnutí alebo opatrení o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ale ide o opatrenia organizačnej povahy upravujúce vnútorné pomery orgánov, ktoré ich vydali.
33. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie ktorého bolo neprimerane všeobecné a nespĺňajúce podmienku v zmysle rozsudku NS SR sp.zn. 1So/115/2010, nemalo zákonné náležitosti a nedostatočne vysvetlilo spôsob použitia správnej úvahy pri hodnotení písomného stanoviska žalobcu doručeného v priebehu zisťovacieho konania, s ktorým sa náležitým spôsobom nevysporiadalo. Podľa žalobcu v odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná úvaha správneho orgánu, ide iba o sumarizáciu zákonných ustanovení, bez uvedenia akýchkoľvek úvah správneho orgánu, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Pokiaľ žalobca nenamietal, ktoré konkrétne náležitosti napadnuté rozhodnutie nemalo a z akých dôvodov ich malo mať a z akých dôvodov mali byť prvostupňové a napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nebolo možno na základe takto formulovaných námietok napadnuté rozhodnutie preskúmať. Správnemu súdu totiž dispozičná zásada správneho súdneho konania (§ 134 ods. 1 SSP) nedovoľuje nezákonnosť sám vyhľadávať, t.zn porovnávať obsah podaní účastníkov konania a úkonov konania s jeho výsledkom, a tým na základe vlastných skutkových zistení hodnotiť, či došlo k dostatočnej reakcii na jednotlivé stanoviská žalobcu vo vydaných rozhodnutiach, a nahrádzať tak absentujúcu aktivitu žalobcu. Konkrétne žalobca namietal len to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi, ktorá požiadavka v konaní žalobcom uplatnená nebola (žiadosť o oboznámenie s podkladmi rozhodnutia si nemožno zamieňať s požiadavkou na zaslanie kópie spisov), preto nebol dôvod na ňu reagovať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie preskúmal v celom rozsahu, zaoberal sa aj argumentmi žalobcu uplatnenými v podanom odvolaní, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a stotožnil sa s jeho závermi.
34. K všeobecne namietanej nepreskúmateľnosti možno preto len rovnako všeobecne doplniť, že za nespreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v tomto prípade žalobca) nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom. Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.
35. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
36. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe namietal šikanózny výkon práv žalobcom a poukázal aj na § 5 ods. 12 SSP týkajúci sa princípu zákazu zjavného zneužitia práva. Žalovaný šikanózny charakter žaloby videl v tom, že sa javí, že požiadavky žalobcu a ich obsah svedčia o inom zámere ako je zámer súladný s účelom zákona o životnom prostredí, pričom tieto nie sú spôsobilé zabezpečiť výhodnejšie postavenie z hľadiska úspešnosti uplatnenia práva. Pokiaľ žalovaný v rámci konania pred správnym súdom nepodal návrh na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. h/ v nadväznosti na § 28 SSP a nenavrhol k tomu vykonanie dokazovania napríklad obsahom administratívneho spisu, jeho námietka mala len význam prejaveného názoru, bez ďalších procesných následkov a bez priameho vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
38. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd nepriznal náhradu
trov konania ani ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi.
39. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.