Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-57-2020.pdf
PDF · 131.96 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/57/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: E. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom T. XXX, XXX XX T., právne zastúpeného JUDr. Jiřím Martausom, advokátom, so sídlom Ul. X. E. č. XXX/XX, XXX XX A. E., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP2-2017/042724/BUG zo dňa 14.12.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-ZA-OOP2-2017/042724/BUG vydané dňa 14.12.2017 a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca m á voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný úrad Liptovský Mikuláš, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) rozhodnutím o uložení pokuty Číslo: OU-LM- OCDPK-2017/006555 zo dňa 07.08.2017 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie) uložil žalobcovi pokutu vo výške 165 Eur podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 725/2004 Z. z.“) ako prevádzkovateľovi vozidla evidenčné číslo LM574CR, značka MERCEDES-BENZ, kategória M1 - osobné motorové vozidlo, max. 8 miest na sedenie okrem miesta vodiča, Typ/Variant/Verzia: 221/171K0/ NCAAA01, obchodný názov S 500, VIN: WDD2211711A008936, prvá evidencia v SR 03.10.2005, prvá evidencia 01.01.2005 (ďalej len „vozidlo“ alebo „motorové vozidlo“ alebo „osobné motorové vozidlo“) za to, že sa dopustil spáchania správneho deliktu tým, že porušil povinnosť podľa ust. § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovenej lehote do 05.03.2016 motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z. z. Zároveň okrem lehoty na úhradu uloženej pokuty rozhodol správny orgán prvého stupňa podľa § 107d ods. 7 zákona č. 725/2004 Z.z. o povinnosti žalobcu nahradiť štátu trovy konania spojené s prejednaním správneho deliktu vo výške 30 Eur. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia správny orgán prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že dňa 18.10.2016 vydal rozkaz o uložení pokuty číslo OU-LM-OCDPK-2016/011257, ktorým za spáchanie správneho deliktu podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z. uložil žalobcovi pokutu, pričom rozkaz o uložení pokuty bol žalobcovi doručený dňa 24.10.2016. Žalobca podal v zákonom stanovenej
lehote proti rozkazu odpor, pričom správny orgán prvého stupňa posúdil podaný odpor a zistil, že v danom prípade nenastali dôvody na jeho odmietnutie podľa § 107d ods. 3 zákona č. 725/2004 Z. z. Na odôvodnenie odporu žalobca poukázal na skutočnosť, že od februára 2016 sa vozidlo nachádza v servise, kde sa na ňom mali vykonávať servisné opravy, v dôsledku čoho je od februára 2016 až do momentu podania odporu nepojazdné. Z tohto dôvodu žalobca objektívne nemohol predmetné motorové vozidlo podrobiť emisnej kontrole. Okrem uvedeného žalobcovi v splnení povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z.z. objektívne bránil jeho zdravotný stav - žalobca je invalidným dôchodcom. Správny orgán prvého stupňa sa s tvrdeniami žalobcu uvedenými v podanom odpore nestotožnil a vydal dňa 02.12.2016 rozhodnutie o uložení pokuty číslo OU-LM-OCDPK-2016/011257, ktorým za spáchanie správneho deliktu podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z. uložil žalobcovi pokutu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom odvolací orgán - žalovaný druhostupňovým rozhodnutím č. OU-ZA-OOP2-2017/008677/BUG z 24.03.2017 rozhodnutie prvostupňového orgánu číslo OU-LM-OCDPK-2017/006555 z 02.12.2016 zrušil a vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie. Správny orgán prvého stupňa zaslal žalobcovi Upovedomenie o pokračovaní v konaní o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla a predvolanie na ústne pojednávanie, v ktorom bol žalobca upovedomený, že vzhľadom k tomu, že prevádzkovateľ vozidla podľa § 107d ods. 2 zákona č. 725/2004 Z.z. podal do 15 dní odo dňa doručenia odpor voči rozkazu z 18.10.2016 o uložení pokuty, ktorý nebol odmietnutý, došlo ku zrušeniu rozkazu v celom rozsahu a správny orgán pokračuje v konaní o správnom delikte prevádzkovateľa vozidla v normálnom neskrátenom konaní. Súčasťou predvolania na prejednanie správneho deliktu adresovaného žalobcovi bolo upozornenie o možnosti vyjadriť sa ku podkladom rozhodnutia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie v nadväznosti na úpravu podľa § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“). Ústneho pojednávania sa zúčastnil žalobca a jeho zástupca JUDr. Jiří Martaus, ktorí sa k predmetu konania do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 08.06.2017 vyjadrili. Správny orgán prvého stupňa poukázal na úpravu podľa § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. a skonštatoval, že predmetné vozidlo bolo evidované v evidencii vozidiel a nebolo podrobené emisnej kontrole pravidelnej v lehote do 05.03.2016. Prevádzkovateľ nepojazdné vozidlo dočasne vyradil z evidencie vozidiel dňa 26.10.2016. Na základe týchto skutočností a zhodnotenia všetkých faktov predmetného konania správny orgán prvého stupňa rozhodol tak, ako vyplýva z výroku jeho rozhodnutia.
2. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa číslo OU-LM-OCDPK-2017/006555 zo dňa 07.08.2017 podal žalobca v správnom konaní odvolanie. Na jeho odôvodnenie poukázal na skutočnosť, že osobné motorové vozidlo sa nachádzalo demontované mimo dispozície žalobcu, a to v servise, čo žalobca v konaní preukázal i písomným potvrdením prevádzkovateľa servisu. Žalobca nemohol z objektívnych príčin dané osobné motorové vozidlo podrobiť pravidelnej emisnej kontrole, a to bez jeho vôle. Spáchanie skutku preto ako účastník konania žalobca nezavinil. Potencionálne spôsoby, akými bolo možné vyhnúť sa tomu, aby sa na účastníka konania vzťahovala povinnosť podrobiť motorové vozidlo pravidelnej emisnej kontrole, považuje žalobca podľa svojho presvedčenia za právne irelevantné. Vo vzťahu k vyvodzovaniu administratívnej zodpovednosti voči osobe žalobcu je podstatné konanie identifikované v skutkovej vete rozhodnutia (v tomto prípade nepokryté zavinením účastníka konania) a nie to, akým spôsobom mohol účastník predísť tomu, aby sa na účastníka konania vzťahovala povinnosť podrobiť vozidlo emisnej kontrole v stanovenej lehote. Predísť jej mohol rovnako napríklad i tým, že by dané motorové vozidlo predal (argumentum ad absurdum). Žalobca ako účastník konania vykonal všetky kroky pre to, aby mohol podrobiť vozidlo pravidelnej emisnej kontrole v stanovenej lehote, a to tým, že ho v dostatočnom predstihu pred uplynutím zákonnej lehoty na podrobenie sa emisnej kontrole odovzdal na opravu do servisu. Vozidlo však bez vlastného zavinenia emisnej kontrole podrobiť nemohol, pretože nebolo v jeho držbe. Ako demontované sa nachádzalo v dielni prevádzkovateľa servisu v stave, v ktorom bolo nepojazdné. Konanie, ktoré je žalobcovi kladené za vinu ako deliktuálne konanie, tak nepredstavuje zavinené konanie účastníka správneho konania. Zo skutkovej vety rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že žalobca mal daný delikt spáchať tým, že osobné motorové vozidlo nepodrobil v zákonom stanovenej lehote emisnej kontrole. Skutok, ktorý je mu kladený za vinu, tak nepokrýva zavinené konanie žalobcu. Táto okolnosť bráni vyvodeniu administratívnej zodpovednosti voči nemu. Zároveň žalobca poukazoval na Odporúčanie výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyvodzuje princíp postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote. V zmysle tohto princípu účel sankcie v administratívnom konaní možno dosiahnuť len včasným uložením sankcie a sankcia uložená po dlhšom čase stráca
funkciu individuálnej aj generálnej prevencie. V prejednávanej veci bola sankcia za skutok, ktorý správny orgán kvalifikoval ako správny delikt, uložená rozhodnutím o uložení sankcie, ktoré bolo žalobcovi doručené po vyše roku a pol. V nadväznosti na to je žalobca presvedčený, že vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku do času uloženia sankcie správnym orgánom, nebol správny orgán oprávnený, hoc i pri konštatovaní, že účastník konania spáchal správny delikt, uložiť za tento správny delikt pokutu. Ďalej žalobca v odvolaní napadal odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré nepredstavuje odôvodnenie v materiálnom zmysle slova, teda neobsahuje vyhodnotenie zabezpečených dôkazov správnym orgánom a závery, ktoré by sa vysporiadali s argumentáciou účastníka konania vznesenou na jeho obhajobu. Odôvodnenie len holo opisuje priebeh správneho konania a žiadnym spôsobom dôkazy nevyhodnocuje. Tiež sa nezaoberá argumentáciou žalobcu ohľadom absencie zavinenia, či nemožnosti uloženia sankcie za správny delikt s odstupom času. Rozhodnutie správneho orgánu je preto nezákonné a nesprávne a v dôsledku absencie odôvodnenia v materiálnom zmysle aj nepreskúmateľné. V odvolaní žalobca tiež poukázal na nesprávne znenie výroku napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že porušil povinnosť podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z., pretože toto ustanovenie neupravuje povinnosti účastníka konania, ale upravuje výšku pokuty za porušenie povinnosti uvedenej v inom ustanovení daného predpisu.
3. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP2-2017/042724/BUG zo dňa 14.12.2017 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. Žalovaný preskúmal ako odvolací orgán zákonnosť postupu prvostupňového správneho orgánu, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť jeho rozhodnutia, pričom posudzoval vec nielen zo stránky právnej, ale aj skutkovej. Žalovaný skonštatoval, že pri rozhodovaní prvostupňový správny orgán vychádzal zo získaného dôkazu o porušení povinnosti v Jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave (ďalej len „JISCD), na základe ktorého bolo zistené a preukázané, že žalobca v ustanovenej lehote do 05.03.2016 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil predmetné vozidlo emisnej kontrole pravidelnej. Po zrušení prvého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa (zo dňa 02.12.2016 č. OU-LM-OCDPK-2016/011257) vykonal dňa 08.06.2017 prvostupňový správny orgán vo veci ústne pojednávanie, na ktorom boli účastníkovi ako aj jeho právnemu zástupcovi k nahliadnutiu predložené celé spisové materiály týkajúce sa prejednania správneho deliktu. Títo sa vyjadrili k predmetu konania, avšak nepredložili žiadne nové skutočnosti, z ktorých by bolo možné posúdiť, že nedošlo k porušeniu zákona č. 725/2004 Z.z. tak, ako je to účastníkovi konania kladené za vinu v predmetnom konaní. Prvostupňový správny orgán preto následne vydal prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný poukázal na to, že predmetné motorové vozidlo nebolo v termíne do 05.03.2016 podrobené emisnej kontrole pravidelnej, žalobca ako účastník konania týmto konaním porušil ust. § 21 ods. 1 písm. b) druhého bodu v spojení s ust. § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. v znení § 67 ods. 1 vyhlášky MDPT SR č. 578/2006 Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa pri svojom rozhodovaní o výške pokuty postupoval podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z., ktorým je uvedená pokuta vo výške 165 Eur pevne stanovená, rovnako ako aj trovy konania vo výške 30 Eur podľa § 107d ods. 7 zákona č. 725/2004 Z. z. Argumentáciu žalobcu o neúmyselnom porušení zákonných povinností z dôvodu dlhodobej opravy predmetného motorového vozidla od februára 2016 do 08.06.2017 hodnotí žalovaný ako nemajúcu vplyv na preukázaný skutkový stav veci a jeho právne posúdenie. Povinnosť prevádzkovateľa vozidla v zmysle § 21 ods. 1 písm. b) druhého bodu v spojení s § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť vozidlo emisnej kontrole pravidelnej platí pre všetky vozidlá, ktoré sú v premávke na pozemných komunikáciách, to znamená, že sa týka všetkých vozidiel, ktoré sú prihlásené do evidencie vozidiel na orgáne Policajného zboru - dopravnom inšpektoráte a majú vydanú tabuľku s evidenčným číslom. Vozidlo sa neposudzuje podľa toho, či jazdí alebo stojí, alebo či je prihlásené do evidencie vozidiel a má tabuľku s evidenčným číslom. Pokiaľ žalobca predložil potvrdenie zo dňa 29.10.2016 subjektu Jozef Tomko, IČO: 44753314, 032 14 Ľubeľa 541, podľa ktorého predmetné motorové vozidlo bolo prevzaté do opravy vo februári 2016 a z dôvodu poškodenia bloku motora je opravované a stále nepojazdné, nie je možné tento doklad v konaní zohľadniť, pretože vozidlo bolo aj v čase opravy vedené v evidencii vozidiel Policajného zboru (ďalej len „PZ“) ako „v premávke“ a zákon č. 725/2004 Z.z. zastavenie konania z dôvodu poruchy vozidla a jeho státia v autoservise neumožňuje. Tvrdenia žalobcu nič nemenia na skutočnosti, že predmetné vozidlo nebolo v termíne do 05.03.2016 podrobené emisnej kontrole pravidelnej v zmysle ustanovení zákona č. 725/2004 Z. z. Žalovaný ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na
úpravu podľa § 34 ods. 4, § 46, § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku a skonštatoval, že po preštudovaní predloženého spisového materiálu a odvolaním napadnutého rozhodnutia nezistil také vady, pre ktoré by bolo predmetné rozhodnutie potrebné zrušiť.
4. Podaním zo dňa 18.02.2018 podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou navrhol rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušiť, nakoľko sú založené na nesprávnom právnom posúdení a súčasne sú nepreskúmateľné alebo aby správny súd uloženú sankciu moderoval spôsobom, v rámci ktorého upustí od uloženia sankcie, nakoľko účel správneho trestania možno s odstupom času dosiahnuť aj samotným prejednaním. Žalobca tvrdí, že rozhodnutie žalovaného je vecne nesprávne a nezákonné, čo odôvodňuje vymedzenými žalobnými bodmi nasledovne: 1) Žalobca je presvedčený o tom, že za vinu mu bolo kladené spáchanie deliktu, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako prevádzkovateľ predmetného motorového vozidla nepodrobil v stanovenej lehote vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom. Nakoľko sa demontované osobné motorové vozidlo nachádzalo mimo dispozície žalobcu, a to konkrétne v servise, čo žalobca preukázal potvrdením prevádzkovateľa servisu, nemohol žalobca z objektívnych príčin predmetné motorové vozidlo podrobiť pravidelnej technickej kontrole, a to bez ohľadu na vôľu žalobcu. Spáchanie skutku preto žalobca nezavinil. Potencionálne spôsoby, akými bolo možné sa vyhnúť tomu, aby sa na žalobcu vzťahovala povinnosť podrobiť motorové vozidlo pravidelnej emisnej kontrole, považoval žalobca za právne irelevantné. Vo vzťahu k vyvodzovaniu administratívnej zodpovednosti voči žalobcovi je totiž podstatné konanie identifikované v skutkovej vete rozhodnutia (v tomto prípade nepokryté zavinením účastníka konania) a nie to, akým spôsobom mohol žalobca predísť tomu, aby sa na neho vzťahovala povinnosť podrobiť vozidlo technickej kontrole v stanovenej lehote. Predísť jej mohol rovnako napríklad i tým, že by bol dané motorové vozidlo predal (argumentum ad absurdum). Žalobca vykonal všetky kroky pre to, aby mohol podrobiť vozidlo pravidelnej kontrole tým, že ho v dostatočnom predstihu pred uplynutím zákonnej lehoty na podrobenie vozidla emisnej kontrole odovzdal na opravu servisu. Bez jeho vlastného zavinenia emisnej kontrole podrobiť vozidlo nemohol, pretože nebolo v jeho držbe, ako demontované sa nachádzalo v dielni prevádzkovateľa servisu v stave nepojazdnosti. Konanie, ktoré je žalobcovi kladené za vinu ako deliktuálne konanie, nepredstavuje zavinené konanie účastníka správneho konania. Otázka zavinenia žalobcu je podstatnou námietkou v prípade spáchania skutku žalobcom. 2) S poukazom na Odporúčanie výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách, ktoré v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyvodzuje princíp postihu za protiprávne konanie v primeranej lehote, žalobca tvrdí, že podľa tohto princípu účel sankcie v administratívnom konaní možno dosiahnuť len jej včasným uložením a sankcia uložená po dlhšom čase stráca funkciu individuálnej aj generálnej prevencie. Žalobcovi bola sankcia uložená za skutok, ktorý správny orgán kvalifikoval ako správny delikt prostredníctvom rozhodnutia o uložení sankcie, ktoré bolo žalobcovi doručené po vyše roku a pol od momentu, kedy malo ku skutku dôjsť. Správny orgán nebol oprávnený, hoc i pri konštatovaní, že účastník konania spáchal správny delikt, uložiť za tento správny delikt pokutu, a to v nadväznosti na uvedené časové súvislosti. 3) Žalobca je presvedčený o tom, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú odôvodnenie v materiálnom zmysle slova, ktoré v zmysle správneho poriadku má predstavovať vyhodnotenie zabezpečených dôkazov správnym orgánom a ktoré by sa vysporadúvalo s argumentmi účastníka konania, ktoré tento uviedol na svoju obhajobu. Uvedené tri okruhy námietok vzniesol žalobca už vo svojom odvolaní v správnom konaní. Rozhodnutie žalovaného mu však neposkytlo odpovede na prvé dve námietky, v dôsledku čoho je rozhodnutie žalovaného arbitrárnym a nepreskúmateľným. Žalobca zdôraznil, že nespochybnil existenciu jeho povinnosti podľa zákona č. 725/2004 Z. z., a to podrobiť vozidlo prihlásené do evidencie vozidiel v zákonom stanovených lehotách emisnej kontrole. Uvedenú skutočnosť žalobca nepoprel. Čo však namietal, bolo zavinenie z hľadiska porušenia tejto povinnosti. Taktiež žalovaný nezaujal stanovisko k vyššie namietanému časovému odstupu medzi uložením sankcie a spáchaním skutku. Podľa presvedčenia žalobcu správne orgány mali predmetné konanie voči žalobcovi zastaviť, prípadne rozhodnúť o spáchaní administratívneho deliktu žalobcom s tým, že od uloženia sankcie v dôsledku uplynutia početnej doby od jeho spáchania upustia.
5. Podaním zo dňa 01.08.2018 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Skonštatoval, že prvostupňový správny orgán vychádzal pri svojom rozhodnutí zo získaného dôkazu porušenia povinnosti v systéme JISCD, ktorým bolo preukázané, že žalobca ako prevádzkovateľ vozidla v stanovenej lehote do 05.03.2016 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil vozidlo emisnej kontrole pravidelnej v zmysle § 21 ods. 1
písm. b) bod druhý v spojení s ust. § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. Táto povinnosť platí pre všetky vozidlá, ktoré sú v premávke na pozemných komunikáciách, bez ohľadu na to, či jazdia alebo stoja, ale podľa toho, či je prihlásené do evidencie vozidiel na orgáne PZ - dopravnom inšpektoráte a má vydanú tabuľku s evidenčným číslom. Doklad vystavený prevádzkovateľom autoservisu nebolo možné zohľadniť, pretože vozidlo bolo aj v čase dlhodobej opravy vedené v evidencii vozidiel ako „v premávke“ a zákon č. 725/2004 Z.z. zastavenie konania z dôvodu poruchy vozidla a jeho státia v autoservise neumožňuje. Tvrdenie žalobcu, že auto bolo nepojazdné v autoservise, nič nemení na skutočnosti, že predmetné vozidlo nebolo v termíne do 05.03.2016 podrobené emisnej kontrole pravidelnej podľa zákona č. 725/2004 Z. z. Podľa názoru žalovaného je jeho rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v súlade so zákonom a je po formálnej i obsahovej stránke správne. Odôvodnenia predmetných rozhodnutí sú v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku a vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu v súlade s úpravou § 32 ods. 1 Správneho poriadku.
6. Žalobca po vyjadreniu žalovaného replikou doručenou správnemu súdu dňa 2.6.2020 zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu.
7. Krajský súd v Žiline na termíne verejného vyhlásenia rozsudku dňa 23.06.2022 za splnenia zákonných podmienok podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v spojení s úpravou podľa § 107 ods. 2 SSP a pri skonštatovaní absencie zákonného dôvodu pre nariadenia prejednania veci samej podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP vyhlásil vo veci rozsudok. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a postup predchádzajúci ich vydaniu v zmysle § 177 a nasl. SSP, pričom prihliadol zároveň aj na úpravu podľa § 195 písm. a) až e) SSP, nakoľko v predmetnej veci išlo o konanie vo veci správneho trestania. Správny súd dospel k záveru, podľa ktorého je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v nadväznosti na čo, podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP rozhodol o jeho zrušení a podľa § 191 ods. 4 SSP o vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. 8. Podľa Článku 46 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky: Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 177 ods. 1 SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP: Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 195 SSP: Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.
Podľa § 198 ods. 1 písm. b) SSP: Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.
Podľa § 191 ods. 1 písm. d) a ods. 4 SSP: Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
Podľa § 47 ods. 3 zákona správneho poriadku: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 21 ods. 1 písm. b) bod 2. zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu spáchania skutku, t. j. 05.03.2016 (ďalej len „zákon č. 725/2004 Z. z.“): Prevádzkovateľ vozidla, ktoré je v premávke na pozemných komunikáciách, je povinný bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z.: V lehote od jedného roka do štyroch rokov podlieha emisnej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, jednotlivo dovezené motorové vozidlo z členského štátu alebo iného zmluvného štátu podľa § 16a <., ktoré nemá platný doklad o vykonaní emisnej kontroly, pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a jednotlivo dovezené motorové vozidlo z tretieho štátu podľa § 16b <. pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a opätovne schvaľované vozidlo podľa § 16d <.. Lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona.
Podľa § 107 ods. 2, písm. d) zákona č. 725/2004 Z. z.: Pokutu 165 eur uloží okresný úrad tomu, kto nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) druhého bodu emisnej kontrole pravidelnej podľa § 68 ods. 1; pokuta sa uloží za každé motorové vozidlo.
Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z.: Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázaný priebeh administratívneho konania tak, ako je v podstatnej časti ťažiskovo, pokiaľ ide o rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného, zachytený v predchádzajúcom odôvodnení. Osobitne z pripojeného administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa vyplýva skutočnosť podania odvolania žalobcu v správnom konaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a z obsahu ktorého vyplýva skutočnosť odôvodnenia tohto podania odvolania žalobcu v správnom konaní argumentáciou, ktorá sa obsahom následne premietla do žalobných bodov správnej žaloby. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa je Dôkaz porušenia zo dňa 14.10.2016 - Výstup z JISCD. Taktiež je súčasťou pripojeného administratívneho spisu zápisnica z ústneho pojednávania z 08.06.2017 a potvrdenie Jozefa Tomku, IČO: 44753314, Ľubeľa z 29.10.2016, ktorým označený subjekt potvrdzuje, že v mesiaci február 2016 od žalobcu prevzal do opravy osobné motorové vozidlo, ktoré je u neho opravované z dôvodu poškodeného bloku motora; v dôsledku výskytu vady na vozidle a vykonávania opráv na danom osobnom motorovom vozidle sa toto vozidlo nachádza u osoby D. Q. od februára 2016 a do dňa vyhotovenia potvrdenia je nepojazdné.
10. Tak ako správny súd konštatoval už v súvislosti s pripojeným administratívnym spisom správneho orgánu prvého stupňa, z argumentácie žalobcu v správnom konaní, ktorou tento odôvodnil svoje odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, vyplývajú tvrdenia, ktoré sa premietli do obsahu žalobných bodov správnej žaloby v tejto veci.
Výnimkou je námietka žalobcu uplatnená v odvolaní, podľa ktorej výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa uvádza, že sa žalobca dopustil správneho deliktu tým, že porušil povinnosť podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z.z., avšak uvedené ustanovenie neupravuje povinnosti účastníka konania, ale upravuje výšku pokuty za porušenie povinnosti uvedenej v inom ustanovení daného predpisu, čo odvolateľ - žalobca považuje za nesprávne. Pre vyhodnotenie podanej správnej žaloby je kľúčovou právna úprava vyplývajúca z § 47 ods. 3 správneho poriadku, ktorý právny predpis je aplikovateľný i na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a napadnuté rozhodnutie s poukazom na úpravu § 109 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako využil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je správny orgán (správny orgán prvého stupňa, rovnako ako odvolací správny orgán) v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania vrátane námietok uplatnených v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Svoje závery v odôvodnení rozhodnutia pri hodnotení námietok účastníkov konania má správny orgán formulovať jasne, zrozumiteľne a určito. Závery správneho orgánu majú predstavovať náležitú oporu výroku rozhodnutia správneho orgánu, a to ako v skutkovej rovine, tak pokiaľ ide o právne posúdenie (rozhodnutie správneho orgánu je aktom aplikácie práva). Absencia alebo nedostatočnosť odôvodnenia vo vzťahu k vysporiadaniu sa s námietkami účastníka vrátane námietok účastníka konania uplatnených pri podaní odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, je prekážkou samotného meritórneho (vecného) prieskumu zákonnosti správneho rozhodnutia a vedie k obmedzeniu alebo až k nemožnosti, resp. k vylúčeniu možnosti súdneho prieskumu zákonnosti, pokiaľ ide o meritórne otázky, čo v konečnom dôsledku zakladá obmedzenie práva účastníka administratívneho konania na súdny prieskum rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Uvedený dôsledok absencie alebo nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu považuje správny súd za dôležité zvýrazniť za účelom zdôraznenia významu náležitého odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu i v smere vysporiadania sa s námietkami účastníkov správneho konania. V prejednávanej veci žalovaný vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k prvému žalobnému bodu, v rámci ktorého žalobca namietal, že konanie, ktoré je mu kladené za vinu, nie je ním zavinené, nie je zavineným konaním žalobcu, konštatuje v skutkovej rovine, že argumentácia žalobcu o nezavinenom porušení zákonných povinností z dôvodu opravy vozidla preukázaná i doloženým dôkazom - potvrdením servisu, nemá vplyv na skutkový stav a právne posúdenie veci, pretože žalobca má vo vzťahu k predmetnému vozidlu vedenému v evidencii Policajného zboru zákonnú povinnosť (podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z.) bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť vozidlo v termíne do 05.03.2016 emisnej kontrole pravidelnej. Pokiaľ ide o právne posúdenie, žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil výlučne na zreprodukovanie aplikovaných právnych predpisov - ich citáciu. Správny súd nehodnotí vysporiadanie sa s námietkou žalobcu, ktorá bola predmetom prvého žalobného bodu (zároveň bola žalobcom uplatnená i v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa) v napadnutom rozhodnutí ako dostatočné a náležité, a teda ako odôvodnenie záveru žalovaného v tejto časti napĺňajúce požiadavku úpravy podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. Správny súd v nadväznosti na to konštatuje dôvodnosť námietky podľa prvého žalobného bodu. V záujme zrozumiteľnosti a presvedčivosti bolo v tejto časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného žiaduce, aby žalovaný výslovne a jednoznačne zaujal pri právnom posúdení veci konkrétnejší (argumentačne rozvinutejší) záver o povahe zodpovednosti žalobcu, ktorá je objektívnou zodpovednosťou žalobcu za spáchanie správneho deliktu, ktorá nastupuje za splnenia zákonných podmienok, nezávisle na zavinení, a teda zavinenie žalobcu nie je podmienkou nastúpenia deliktuálnej zodpovednosti žalobcu. Zároveň ide o zodpovednosť bez možnosti liberácie, teda bez zákonom upravených dôvodov, za preukázania ktorých by administratívna zodpovednosť žalobcu nenastúpila. Práve uvedenými konštatovaniami by žalovaný jednoznačne vymedzil svoj záver pri právnom posúdení
- pri aplikácii ním citovanej zákonnej úpravy a vykonal by náležité odôvodnenie subsumpcie zisteného skutkového stavu pod hypotézu konkrétnej právnej normy. Za naplnenia uvedenej obsahovej požiadavky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia by bolo potom náležite odôvodnené i samotné konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého argumentácia žalobcu o neúmyselnom porušení zákonných povinností z dôvodu dlhodobej opravy predmetného vozidla nemá vplyv na preukázaný skutkový stav veci a na právne posúdenie a konštatovanie o nemožnosti zohľadnenia predloženého potvrdenia servisu. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia zdôrazňuje,
že argumentácia žalobcu ako odvolateľa v správnom konaní v tejto časti (za súčasného nespochybnenia povinnosti žalobcu podrobiť predmetné vozidlo prihlásené do evidencie v zákonom stanovenej lehote emisnej kontrole pravidelnej), smerovala ťažiskovo ku zdôrazneniu žalobcom zvýraznenej skutočnosti, že sám žalobca vykonal všetky kroky pre to, aby vozidlo pravidelnej emisnej kontrole v stanovenom čase podrobil tým, že ho v dostatočnom predstihu pred uplynutím zákonnej lehoty na emisnú kontrolu odovzdal do servisu, vozidlo však bez vlastného zavinenia žalobcu emisnej kontrole podrobiť nemohol, nakoľko nebolo v jeho držbe, a teda tvrdí, že deliktuálne konanie kladené mu za vinu nie je zavinené konaním žalobcu. Pokiaľ žalobca v druhom žalobnom bode namietal časový odstup medzi skutkom, za ktorý bola sankcia uložená a momentom uloženia sankcie rozhodnutím, ktoré bolo žalobcovi doručené po jeden a pol roku a v ktorej súvislosti žalobca poukazoval na účel sankcie v administratívnom konaní a Odporúčanie výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách, ktoré v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyvodzuje princíp postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote a na túto argumentáciu zároveň v správnej žalobe viazal svoje presvedčenie, podľa ktorého vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku do času uloženia sankcie správnym orgánom, nebol správny orgán oprávnený, hoc i pri konštatovaní, že účastník konania spáchal správny delikt, uložiť za tento správny delikt pokutu, správny súd konštatuje, že pri uvedenom obsahu je táto námietka podľa druhého žalobného bodu správnej žaloby v spojení s obsahom tretieho žalobného bodu dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného úplne absentuje vysporiadanie sa s uvedenou námietkou žalobcu. Žalovaný sa touto námietkou vo svojom rozhodnutí, ktorá bola v rovnakom obsahu uplatnená žalobcom i ako odvolacia námietka v správnom konaní, vôbec nezaoberal, nezaujal k nej žiadne hodnotiace stanovisko, a to napriek tomu, že bola v odvolaní žalobcom ako jedna z nosných námietok riadne sformulovaná a aj v podanom odvolaní na ňu viazal žalobca argument o nedostatku oprávnenia žalovaného pokutu za správny delikt vôbec uložiť. S takouto odvolacou námietkou sa žalovaný mal riadne zaoberať, a to nezávisle na výsledku jej vyhodnotenia z hľadiska jej vecnej dôvodnosti alebo nedôvodnosti (podľa názoru správneho súdu nie je možné takúto odvolaciu námietku prehliadnuť alebo ignorovať). Absencia odôvodnenia vysporiadania sa žalovaného s touto námietkou spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Námietka žalobcu obsiahnutá v žalobnom bode dva v spojení s námietkou nedostatočného odôvodnenia podľa žalobného bodu tri je preto správnym súdom hodnotená ako dôvodná. Správny súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní ich rozhodnutí. Uvedené závery vo vzťahu k prvým dvom žalobným bodom potom nevyhnutne vyúsťujú do záveru o dôvodnosti i tretieho žalobného bodu, pokiaľ v ňom žalobca namietal nevysporiadanie s odvolacou námietkou žalobcu o absencii zavinenia a nemožnosť uloženia sankcie za správny delikt s odstupom času. Uvedené zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, v nadväznosti na ktoré konštatovanie správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia žalovaného a podľa § 191 ods. 4 SSP o vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd podotýka, že konanie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tvorí jeden celok, pričom skonštatované nedostatky náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa týkajú ťažiskovo rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa (žalovaný sa nevysporiadal náležite a dostatočne predovšetkým s odvolacou argumentáciou žalobcu v správnom konaní, vrátane s námietky odvolateľa, podľa ktorej výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa uvádza, že sa žalobca dopustil správneho deliktu tým, že porušil povinnosť podľa § 107 ods. 2 písm. d) zákona č. 725/2004 Z. z., ktorá námietka odvolateľa nebola správnou žalobou uplatnená, čo je však vzhľadom na úpravu podľa § 195 písm. c) a d) SSP irelevantné), na základe čoho správny súd vychádzajúc z uvedených argumentov nevzhliadol dôvod pre súčasné zrušenie rozhodnutia i správneho orgánu prvého stupňa, hoci uvedené bolo zo strany žalobcu navrhované. Vzhľadom na rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia žalovaného a dôvody takéhoto rozhodnutia správneho súdu a alternatívny návrh žalobcu podaný spolu so správnou žalobou na uplatnenie sankčnej moderácie, v rámci ktorej by správny súd uloženú pokutu moderoval spôsobom upustenia od uloženia sankcie, nakoľko účel správneho trestania možno s odstupom času dosiahnuť aj samotným prejednaním veci, správny súd o tomto alternatívnom návrhu na sankčnú moderáciu samostatne nerozhodoval. Uplatnenie sankčnej moderácie v prejednávanej veci vylučuje rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Aj keď žalobca formuloval žalobný návrh na sankčnú moderáciu využijúc svoje dispozitívne oprávnenia ako alternatívny, správny súd podotýka, že z povahy veci môže byť tento návrh len eventuálnym, nakoľko z úpravy podľa § 198 ods. 4 SSP vyplýva, že výrok správneho súdu o sankčnej moderácii nahrádza výrok orgánu verejnej správy v rozsahu vyplývajúcom z tohto ustanovenia. V prípade naplnenia podmienok pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako tomu bolo v
prejednávanej veci, nie je sankčná moderácia alternatívou ale len eventualitou, ktorá sa neuplatní. Tento záver správneho súdu nadväzuje na právny názor podľa Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C.H.Beck, 2018, 1020. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude vydať o odvolaní žalobcu v správnom konaní rozhodnutie, ktorého odôvodnenie bude spĺňať náležitosti úpravy podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v nadväznosti na vyššie konkretizované závery vymedzujúce nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, v rámci ktorého rozhodnutia sa žalovaný v jeho odôvodnení vysporiada so všetkými relevantnými námietkami odvolateľa uplatnenými v podanom odvolaní a svoje závery náležite, dostatočne, jednoznačne a presvedčivo v súlade s úpravou podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku odôvodní. Pre úplnosť odôvodnenia správny súd na podporu svojich záverov poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR k otázke spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia, ktorá je aplikovateľná i pre rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy a v tejto súvislosti na nálezy Ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 78/2005 zo 16.03.2015 alebo I.ÚS 114/08 z 12.06.2008 alebo I.ÚS 327/2010, ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžo/11/2013. 11. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
12. Súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia žalovaného v nadväznosti na čo pri zohľadnení zákonnej možnosti správneho súdu pri návrhu žalobcu zrušiť i rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a alternatívneho usporiadania návrhu žalobcu na prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov s návrhom na sankčnú moderáciu, je nevyhnutné skonštatovať, že bol v konaní žalobca úspešný, a preto mu svedčí voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
13. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.