Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Cpr-1-2015.pdf
PDF · 106.26 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
NM-9Cpr/1/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sudkyňou JUDr. Lenkou Pavlovičovou v právnej veci žalobcu: Ľ. U., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. J. E. XXX, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Poriadie, so sídlom Poriadie 273, IČO: 00203572, zast. Mgr. Milanom Petrášom, advokátom v Bratislave, Einsteinova 23, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 9.516,-EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady mzdy vo výške presahujúcej 9.516,-EUR súd žalobu zamieta.
III. Žalobcovi súd voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.04.2015 je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Žiadal tiež zaplatenie náhrady mzdy mesačne od 27.04.2015 do právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2004 v znení Dodatku zo dňa 31.12.2009 pre žalovaného ako referent pôdneho fondu. Dňa 27.04.2015 mu bolo oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa žalovaného sa okamžité skončenie pracovného pomeru zakladá na závažnom porušení pracovnej disciplíny z dôvodu, že bol spáchaný trestný čin, podvod a bola porušená pracovná zmluva. Listom zo dňa 28.04.2015 oznámil žalobca žalovanému, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiada o prideľovanie práce a vyplácanie odmeny za prácu. Skutkové dôvody uvedené žalovaným sú nepravdivé a nesprávne. Žalobca poukázal na § 68 Zákonníka práce, podľa ktorého možno skončiť pracovný pomer okamžite iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Podľa žalovaného vznikol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru v mesiaci jún a júl 2014. Okamžité skončenie pracovného pomeru malo byť prerokované na zasadnutí predstavenstva žalovaného 02.09.2014. Zamestnávateľ teda vedel o dôvode na skončenie pracovného pomeru už v septembri 2014, avšak okamžité skončenie pracovného pomeru bolo oznámené žalobcovi až 27.04.2015. Žalobca tiež nedostal možnosť vyjadriť sa k dôvodom skončenia pracovného pomeru, čím bolo porušené ustanovenie § 63 ods. 6 Zákonníka práce. Vecné dôvody, ktoré uvádza žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru nikdy nenastali.
2. Medzitýmnym Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 09.03.2018 č.k. 9Cpr/1/2015-138 v spojení s Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 25.09.2019 č.k. 17CoPr/4/2018-167 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.04.2015 je neplatné
a pracovný pomer žalobcu u žalovaného stále trvá. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.02.2022 bolo dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne odmietnuté. Z odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vyplýva, že v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nielenže nebola dodržaná lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru s ohľadom na dobu, kedy sa žalovaný o všetkých dôvodoch na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, ale ani samotné uvádzané dôvody pre skončenie pracovného pomeru neboli vymedzené tak, aby bolo okamžité zrušenie pracovného pomeru platné.
3. Písomným podaním zo dňa 12.02.2020 vyčíslil žalobca svoj nárok na náhradu mzdy. Uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 28.04.2015 (t.j. odo dňa, kedy žalovanému oznámil listom, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 27.04.2015 a žiada o prideľovanie práce a vyplácanie odmeny) až do dňa, kedy mu žalobca umožní pokračovať v práci. Nakoľko však zákon oprávňuje priznať náhradu mzdy najviac za obdobie 36 mesiacov, uplatňuje si ju za toto obdobie, a to vo výške 28.549,-EUR (priemerná mzda 793,-EUR x 36 mesiacov) - pozn. správne by malo ísť o sumu 28.548,-Eur.
4. K vyčíslenej mzde sa žalovaný písomne nevyjadril. Navrhol zníženie náhrady mzdy na minimum, poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, v ktorom bolo podľa žalovaného konštatované, že dôvody uvedené vo výpovedi boli dané, avšak z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty nebolo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Poukázal na ods. 12 rozhodnutia odvolacieho súdu, kde sa konštatuje, že išlo o závažné konanie žalobcu, avšak dôvodom neplatnosti bol len formálny nedostatok, a to nedodržanie lehoty na skončenie pracovného pomeru. Dôvody na jeho skončenie preto boli, a preto je potrebné ich zvážiť aj v prípade určovania výšky náhrady mzdy. Poukázal na § 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého nebolo možné spravodlivo od zamestnávateľa požadovať, aby žalobcu zamestnával a z tohto dôvodu nebolo možné ani priznať mu náhradu mzdy. V prípade, že sa s tým súd nestotožní, navrhol, aby bola náhrada mzdy znížená na 12 mesiacov. Na posúdenie, či mohol zamestnávateľ žalovaného zamestnávať žiadal posúdiť aj skutočnosť, že žalobca poberal invalidný dôchodok.
5. K invalidnému dôchodku žalobca uviedol, že pracoval v kancelárii, preto prácu vykonávať mohol. Trval na vyplatení plnej náhrady mzdy. Uviedol, že počas doby, kým nepracoval, žil z invalidného dôchodku. Má mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 70%. Manželka pracuje, má celkom slušný príjem, museli si však zobrať úver, pretože obe dcéry študujú na vysokej škole. Po právoplatnosti rozsudku sa so žalovaným žalobca dohodol na skončení pracovného pomeru dohodou, následne išiel na úrad práce a zamestnal sa. Pracuje na základnej škole v rozsahu 10 hodín týždenne. Plný úväzok je 22 alebo 23 hodín. K práci pred skončením pracovného pomeru uviedol, že bol práceneschopný od apríla 2014 do marca 2015, preto poberal nemocenské dávky, teda v tomto období žiaden príjem od zamestnávateľa nemal. Bol v tomto období šesťkrát hospitalizovaný a oživovaný. Keď sa po PN vrátil do práce, ihneď mu dal zamestnávateľ výpoveď. Po skončení pracovného pomeru dohodou v roku 2020 mu zamestnávateľ priznal 4-mesačné odstupné, dostal čistú mzdu.
6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní súdu uviedol, že nespochybňuje výšku priemernej mzdy, strany sa môžu zhodnúť na tom, že základom môže byť suma 797,-EUR. Bolo ťažké určiť ju vzhľadom na rozhodujúce obdobie pre účely náhrady mzdy, keďže v rozhodujúcom období žalobca nepracoval a je preto potrebné vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorým by suma 797,-EUR mohla byť. Ide o brutto zárobok. Bolo preukázané, že žalobca sa počas PN zúčastňoval na rokovaniach na pôdnom fonde, pričom konal v rozpore so záujmami žalovaného a jeho záujmy poškodzoval. Žalobca podal žalobu voči žalovanému v inom konaní, ktorá bola žalovanému doručená v marci 2015, pričom v dôsledku krokov, ktoré žalobca urobil mohlo dôjsť k poškodeniu záujmov žalovaného. Ak by žaloba bola úspešná, prišiel by žalovaný o časť pôdy, keď došlo k podvodnému podnajatiu pôdy spoločnosti Ekotrend Agro. Skončilo to síce v prospech žalovaného, avšak úmysel žalobcu poškodiť žalovaného tu bol. Z tohto dôvodu existujú dôvody na nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi. Žalobca nepreukázal, že si počas rozhodujúceho obdobia aktívne hľadal prácu, pričom pracovať mohol, bol aj spoločníkom v iných spoločnostiach a tam sa mohol zamestnať, pričom aj situácia na trhu práce bola v tom čase dobrá. Primárne preto žalovaný navrhol náhradu mzdy žalobcovi nepriznať, alternatívne žiadal zníženie náhrady mzdy iba na dobu 12 mesiacov.
7. Žalobca uviedol, že sa nezamestnal, pretože, ak by sa zamestnal, uznal by, že jeho výpoveď je právoplatná. Bol spoločníkom v Ekotrend Agro, aj to len chvíľku, z tejto spoločnosti vystúpil zo zdravotných dôvodov. Pokiaľ ide o jednanie na pôdnom fonde počas práceneschopnosti, bol tam v rámci PN jedenkrát v čase vychádzok, pričom išlo o situácie, keď sa pán R. dohodol s PD Poriadie, že mu PD Poriadie odstúpi asi 200 ha pôdy a on ju bude obrábať. Túto pôdu aj v súčasnosti Ekotrend Agro reálne obrába. Pri tejto pôde je veľa neznámych vlastníkov, kde je potrebné uzatvoriť zmluvu s SPF. Pán Valent mal doložiť doklady, čo užíva a tieto doklady malo dodať aj PD Poriadie. To ich nedodalo, a tak pani G. z SPF, ktorú poznal, dala termín na doloženie dokladov s tým, že ak zo strany PD Poriadie nebudú doručené, bude vychádzať z dokladov od pána R.. Ten ho tam zaviezol, v tom čase tam bola aj pani Š. a nejaká ďalšia pani s tým, že ho tam videli. Na SPF tak bol v záujme PD Poriadie.
8. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že v rozhodujúcom období bol spoločníkom v Ekotrend Agro žalobca, táto spoločnosť sa v čase podania žaloby domáhala vypratania priestorov zo strany žalovaného, čím žalovanému mohla vzniknúť škoda. Spor však nie je skončený.
9. Žalobca k tomu uviedol, že spoločnosť Ekotrend Agro priestory stále užíva, neboli vypratané.
10. Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
11. Podľa § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 8, 9 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje. Ustanovenia odsekov 1 až 8 platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku.
12. Podľa § 135 Zákonníka práce priemerný zárobok zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktoré predchádza dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa zistí z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období a z času odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období zníženého o hodiny zodpovedajúce trvaniu prestávok na jedenie a oddych v rozhodujúcom období. Rovnako sa na zisťovanie priemerného zárobku v ďalšom rozhodujúcom období zníži počet hodín odpracovaných zamestnancom od začiatku rozhodujúceho obdobia do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak tento zákon nadobudne účinnosť v priebehu rozhodujúceho obdobia.
13. V danom prípade nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi oznámené dňa 27.04.2015, pričom už dňa 28.04.2015 žalobca oznámil žalovanému, že so skončením pracovného pomeru nesúhlasí. Žalobca žiadal o prideľovanie práce a vyplácanie mzdy (list žalobcu z 28.04.2015). Následne žalovaný prácu žalobcovi neprideľoval, neumožnil mu pracovať, preto bol povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy.
14. V danom prípade nebolo súdnym rozhodnutím určené, že by od zamestnávateľa, teda žalovaného, nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Uplatnenie tejto výnimky pritom prichádza do úvahy len na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom predpokladom je, že žalovaný preukáže tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby žalobcovi prácu prideľoval. Žalovaný takúto žalobu, resp. vzájomný návrh, v konaní nepodal.
15. Pokiaľ teda žalovaný poukazoval na ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda, že nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával a z tohto dôvodu nie je možné žalobcovi priznať náhradu mzdy, s takouto právnou argumentáciou sa súd nemôže stotožniť. Takáto situácia by nastala iba v prípade, že by toto bolo konštatované súdnym rozhodnutím. K tomu však nedošlo. Ak by súdy, a to či už súd prvej inštancie alebo súd odvolací k takémuto záveru došli (na základe návrhu žalovaného), boli by aj takýmto spôsobom rozhodli. Samotné konštatovanie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z formálnych dôvodov ešte samo o sebe neznamená, že nie je možné náhradu mzdy žalobcovi priznať a že by súd opätovne skúmal dôvody, ktoré k skončeniu pracovného pomeru mohli viesť. V tom smere je potrebné uviesť, že ani v rozhodnutí odvolacieho súdu sa nekonštatuje, že dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru boli dané. Odvolací súd uviedol v bode 12 vetu „akokoľvek závažné sa javí konanie žalobcu, je uvedený formálny nedostatok neprekonateľnou prekážkou udržania platnosti okamžitého skončenia“, z čoho však nemožno vyvodiť záver, že takéto konanie žalobcu bolo aj preukázané a už vôbec nie záver, že od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu zamestnával.
16. Vychádzajúc z týchto skutočností možno potom konštatovať, že bolo povinnosťou žalovaného prideľovať žalobcovi prácu. Keďže k tomu nedošlo, vzniklo žalobcovi právo na náhradu mzdy okamihom oznámenia, že žalobca trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával. Vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je následne hmotnoprávnym predpokladom vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy, keďže nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné (viď napríklad Uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009). Je tak zrejmé, že od 28.04.2015 by z dôvodu určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného patrila žalobcovi náhrada mzdy.
17. Ako vyplýva z § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím pre určenie náhrady mzdy je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Keďže k oznámeniu žalobcu, že trvá na ďalšej práci došlo 28.04.2015, rozhodujúcim obdobím je doba od 01.01.2015 do 31.03.2015. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že žalobca v tomto období nemal žiadny príjem. Rovnako príjem nedosahoval ani v období od apríla 2014 do decembra 2014. Posledný príjem mal žalobca u žalovaného v roku 2014, a to v období január 2014 vo výške 797,- EUR (odpracovaných 20 dní, 2 dni sviatok), február 2014 vo výške 797,-EUR (odpracovaných 13 dní, dva dni lekár a 5 dní dovolenka) a marec 2014 vo výške 301,96 EUR (odpracovaných 7 dní, 13 dní práceneschopnosť). Následne od apríla 2014 do decembra 2014 bol žalobca práceneschopný. V uvedenom období poberal žalobca už invalidný dôchodok vo výške 376,50 EUR, pričom jeho miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola vo výške 70%. V čase neplatného skončenia pracovného pomeru bol už žalobca práceschopný, pričom v konaní nebolo preukázané, že by nebol schopný prácu vykonávať. Sám žalobca uviedol, že jeho náplňou práce bola práca v kancelárii, ktorú bol
schopný i napriek zdravotným problémom vykonávať. Žalovaný netvrdil a ani súdu nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by tomu tak nebolo, keďže i v predchádzajúcom období bol žalobca invalidným dôchodcom a prácu pre žalovaného i napriek tomu vykonával. Nárok na náhradu mzdy mu preto patrí (viď napríklad R 51/1975).
18. Pokiaľ ide o výšku zárobku, z ktorého je potrebné vychádzať, z uvedených skutočností je zrejmé, že v danom prípade nie je možné vychádzať z rozhodujúceho obdobia pre určenie náhrady mzdy, ktoré stanovuje § 134 ods. 2 Zákonníka práce, ale je potrebné vychádzať z tzv. pravdepodobného zárobku podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Keďže žalobca nedosiahol v rozhodujúcom období (predchádzajúci kalendárny štvrťrok, t.j. od 01.01.2015 do 31.03.2015) žiadnu mzdu, je potrebné vychádzať zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Určenie pravdepodobného zárobku je otázkou skutkovou i právnou, pričom pri jeho stanovení je potrebné vziať do úvahy individuálne okolnosti prípadu. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru, z ktorej vyplýva, že je možné prihliadať k akýmkoľvek okolnostiam, ktoré sú významné na objasnenie toho, aký zárobok by zamestnanec v rozhodnom období zrejme dosiahol - viď napríklad rozhodnutie Krajského súdu Hradec Králové sp. zn. 21Co 493/2001. Podľa názoru súdu je potrebné prihliadnuť na to, akú prácu žalobca u žalovaného vykonával, akým spôsobom bola v predchádzajúcom období odmeňovaná, aké zložky mzda žalobcu mala. V danom prípade je zrejmé, že žalobca riadne po dobu celého mesiaca pracoval naposledy u žalovaného v januári 2014, kedy dosiahol príjem 797,- EUR. Rovnaký príjem dosiahol aj v ďalšom mesiaci, ktorý bol v zásade rovnako odpracovaný. Z Dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (po právoplatnosti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru) zo dňa 04.03.2020 vyplýva, že sa žalobca so žalovaným dohodli na ukončení pracovného pomeru ku dňu 04.03.2020 a dohodli sa tiež na odstupnom vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku. Následne bolo odstupné vyplatené žalobcovi vo výške 3.712,04 EUR v hrubom, t.j. priemerný mesačný zárobok bol určený vo výške 928,01 EUR. V týchto intenciách sa preto súd aj pohyboval pri určení pravdepodobného zárobku. Žalobca požadoval priznanie náhrady mzdy za 36 mesiacov po 793,-EUR, pričom sumu 793,-EUR mesačne žalovaný nespochybňoval, podľa žalovaného mohla byť základom suma 797,-EUR. Keďže však žalobca žiadal priznanie náhrady mzdy vo výške 793,-EUR mesačne, ktorá je dokonca nižšia ako suma posledných reálne vyplatených miezd žalovaného, z tejto sumy súd aj vychádzal.
19. Následne sa súd zaoberal tým, či je možné žalobcovi priznať náhradu mzdy za celých 36 mesiacov, čo je maximálna doba pre priznanie náhrady mzdy, alebo je potrebné nárok na žiadosť zamestnávateľa znížiť. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že žalobca bol aj poberateľom invalidného dôchodku, na skutočnosť, že aj odvolací súd judikoval oprávnenosť dôvodov pre skončenie pracovného pomeru, na skutočnosť, že žalobcovi už bolo vyplatené 4-mesačné odstupné. Uviedol tiež, že žalobca si žiadnu prácu aktívne nehľadal, pričom pracovať mohol. Bol aj spoločníkom v iných spoločnostiach, kde sa mohol zamestnať, pričom aj situácia na trhu bola v tom čase dobrá.
20. Súd v zásade nie je viazaný rozsahom, v ktorom žalovaný požaduje zníženie náhrady mzdy, ide skôr o voľnú úvahu súdu. Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní náhrady mzdy brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Súd musí uvážiť, či mal žalobca možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností (viď napr. R 15/1978). Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že od roku 2015 žiadne príjmy nemal, jeho zdravotný stav bol „raz hore, raz dole“, takže inde nepracoval. Nepodnikal, nebol v žiadnych spoločnostiach, nemal iné príjmy. Podľa jeho vyjadrenia sa nezamestnal, nakoľko by tým uznal, že jeho výpoveď u žalovaného bola právoplatná. Je tak zrejmé, že v období, za ktoré môže byť žalobcovi priznaná náhrada mzdy sa žalobca o žiadnu inú prácu neuchádzal, hoci deklaroval, že pracovať mohol (napríklad v kancelárii).
21. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že žalobca bol od 01.09.2004 do 04.03.2020 zamestnaný u žalovaného a až od 23.08.2021 je zamestnaný v Základnej škole E.. Je mu vyplácaný invalidný dôchodok.
22. Je zrejmé, že žalobca sa ani po skončení pracovného pomeru u žalobcu ihneď nezamestnal (pracovný pomer skončil v marci 2020 a do zamestnania nastúpil až 23.08.2021). Aktívne sa o prácu neuchádzal, naďalej žil zo svojho invalidného dôchodku a prípadne vyplateného odstupného zo strany žalovaného. Žalobcovi pritom nič nebránilo v tom, aby sa zamestnal u iného zamestnávateľa. V danom prípade tak súd konštatuje, že žalobca nebol dostatočne aktívny v hľadaní práce a pasívne čakal
na výsledok sporu a ani po jeho skončení nepristúpil k tomu, aby sa ihneď zamestnal. V období od 17.04.2014 do 21.01.2016 bol spoločníkom v spoločnosti s ručením obmedzeným Ekotrend agro s vkladom 750,-EUR. Rovnako aj v tejto spoločnosti mal možnosť uchádzať sa o prácu, prípadne poberať z činnosti tejto spoločnosti zisky. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že by žalobcovi nemala byť vyplatená náhrada mzdy za celé obdobie 36 mesiacov, pretože bol poberateľom invalidného dôchodku, táto skutočnosť nemôže byť rozhodujúcou pri posúdení tejto skutočnosti. Žalobca bol aj v predchádzajúcom období poberateľom invalidného dôchodku a pracoval, pričom poberanie invalidného dôchodku popri práci nie je vylúčené, zohľadňuje iba tú skutočnosť, že nemôže vykonávať určité druhy práce vzhľadom na charakter svojho ochorenia. Rovnako súd nemohol prihliadať na skutočnosť, že odvolací súd judikoval oprávnenosť dôvodov pre skončenie pracovného pomeru, pretože to nie je pravda. Ako súd už uviedol vyššie, bolo poukázané na skutočnosť, že dôvody sa môžu zdať závažné, nebolo však konštatované, že boli aj preukázané. Iné skutočnosti pre priznanie, resp. nepriznanie náhrady mzdy neboli zo strany žalovaného tvrdené a ani preukazované.
23. Podľa názoru súdu je tak spravodlivé, ak dôjde k zníženiu náhrady mzdy na zákonom stanovenú spodnú hranicu, a to práve z dôvodu, že sa žalobca žiadnym spôsobom po celú dobu o inú prácu neuchádzal. Náhrada mzdy za 12 mesiacov je v danom prípade primeraná okolnostiam prípadu, aktivite žalobcu pri hľadaní práce. Súd preto žalobcovi priznal náhradu mzdy za 12 mesiacov po žiadaných 793,- EUR, teda vo výške 9.516,-EUR v hrubom, keďže žalobca u žalovaného už nepracuje.
24. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobca domáhal priznania náhrady mzdy aj za ďalšie obdobie bola žaloba z uvedených dôvodov zamietnutá.
25. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný v časti, v ktorej súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Zároveň bol úspešný v časti základu priznania nároku na náhradu mzdy, keď súd konštatoval, že mu nárok patrí. Súd výšku požadovanej náhrady mzdy upravil (znížil nárok na 12 mesiacov z 36), avšak táto úprava sa odvíjala od voľnej úvahy súdu a žalobca nemal možnosť predpokladať, aká bude výška náhrady mzdy. Súd preto žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom písomne v dvoch vyhotoveniach. Tí účastníci, ktorí sa práva podať odvolanie vzdali, odvolanie podať nemôžu. V prípade, že sa všetci účastníci vzdali práva podať odvolanie rozsudok neobsahuje odôvodnenie (§ 221 písm. a/ CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolanie možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy.