Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25CoP-54-2016.pdf
PDF · 130.94 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/54/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: X. P., nar. XX.X.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, dieťa rodičov - matky: Ing. D. K., rod. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/XX, I., zastúpenej spoločnosťou: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s.r.o., IČO: 46 255 010, so sídlom Šaľa, Hlavná 14, a otca: V. P., nar. X.X.XXXX, bytom I., H. XXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Belovič, so sídlom, Šaľa, Hollého 1854/9, o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté dieťa, na odvolanie otca a odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 12P/292/2014-193 zo dňa 21.6.2016
- v časti výživného (I. výrok), takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o výživnom m e n í tak, že s účinnosťou od 30.1.2015 z n i ž u j e výživné otca na maloletú zo sumy 250,- Eur na sumu 100,- Eur mesačne, ktoré je otec povinný platiť k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.
II. Tým sa m e n í rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 12P/298/2013-42 zo dňa 4.2.2014 v časti vyživovacej povinnosti otca na maloletú.
III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku rozhodol takto: „I. Znižuje sa výživné otca na maloleté dieťa zo sumy 250,- Eur mesačne na sumu 150,-Eur mesačne počnúc od 30.1.2015, kde výživné je splatné vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletého dieťaťa; II. Upravuje sa styk otca s maloletým dieťaťom tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom: - každý párny víkend od piatku od 15:00 hod. do nedele do 18:00 hod, - počas jarných prázdnin každý párny rok v čase od ich začiatku od soboty od 10:00 hod. do nasledujúcej soboty do 19:00 hod., - počas veľkonočných sviatkov každý nepárny rok v nedeľu od 9:00 hod. do 19:00 hod. a každý párny rok v pondelok od 9:00 hod. do 19:00 hod., - počas letných prázdnin každý rok v júli od 1.7. od 8:00 hod. do 8.7. do 19:00 hod. a v auguste od 1.8. od 8:00 hod. do 15.8 do 19:00 hod., - počas vianočných sviatkov každý rok 25.12. od 10:00 hod. do 19:00 hod. a každý nepárny rok od 28.12. od 10.00 hod. do 2.1. do 19.00 hod., s tým, že si otec maloleté dieťa v určený čas prevezme pred bydliskom matky a po skončení styku maloleté dieťa na tom istom mieste odovzdá ; III. Obdobie sviatkov a prázdnin v roku má špeciálny režim uvedený vyššie; IV. Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 12P/298/2013-42 zo dňa 4.2.2014 v časti rozsahu vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa a v časti úpravy styku otca s maloletým dieťaťom; V. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 61 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 veta prvá, § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 veta prvá, ods. 3 Zákona o rodine, s poukazom na procesné ust. 146 ods. 1 písm. a), § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že naposledy boli práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu upravené rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 12P/298/2013-42, ktorým súd schválil aj dohodu rodičov, na základe ktorej sa maloletá X. zverila do osobnej starostlivosti matky a otec sa zaviazal k plateniu výživného vo výške 250,- Eur mesačne, a to vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky. V čase pôvodného rozhodnutia maloleté dieťa malo 3 roky a 4 mesiace, navštevovalo materskú školu a v súčasnosti má 5 rokov a 8 mesiacov, naďalej navštevuje materskú školu v I., pričom výdavky na starostlivosť o ňu narastajú priamo úmerne vo všetkých oblastiach jeho života. V čase pôvodného rozhodnutia bol otec zamestnaný u zamestnávateľa v Nemecku s priemerným čistým mesačným príjmom 1.120,95 Eur. Pracovný pomer zanikol ku dňu 25.5.2014, podľa otca zo zdravotných dôvodov na jeho žiadosť. Následne bol v období od 16.7.2014 do 15.1.2015 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberal dávku v nezamestnanosti v priemernej výške 666,25 Eur. V období od 18.8.2014 do 19.11.2014 vykonával pracovnú činnosť na základe dohody o pracovnej činnosti u zamestnávateľa X. O. J. I., spol. s r.o. a následne od mesiaca január 2015 u zamestnávateľa V., s.r.o., kde dosahoval príjem v priemernej výške 60,- Eur. Od 7.12.2015 je zamestnancom V., s.r.o. s priemerným čistým mesačným príjmom 405,- Eur. Dňa 30.1.2015 mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletej H.. Otec býva so svojou partnerkou a s maloletou H. v byte, ktorý je vo vlastníctve partnerky otca. Mesačné náklady na bývanie, stravu a ošatenie vyčíslil na sumu 699,37 Eur, ktoré však podľa tvrdení otca uhrádza jeho partnerka. Výdavky na maloletú H. predstavujú sumu 195,80 Eur mesačne. Otec vlastní osobné motorové vozidlo zn. Citroen C4, iný majetok väčšej hodnoty a nehnuteľnosti nevlastní. Matka v čase pôvodného rozhodovania súdu bola evidovaná na príslušnom úrade, poberala dávku v nezamestnanosti vo výške 520,- Eur mesačne a prídavok na dieťa vo výške 23,52 Eur. Toho času je zamestnaná s čistým mesačným príjmom cca. 655,- Eur a poberá prídavok na maloletú. Býva s maloletou v byte, ktorý má vo vlastníctve. Iný majetok väčšej hodnoty a nehnuteľnosti nevlastní.
4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že je potrebné znížiť výživné na maloletú, a to na sumu 150,- Eur mesačne od 30.1.2015, pričom podstatnú zmenu pomerov videl práve v narodení druhého dieťaťa otca (H. P., nar. XX.X.XXXX). Otec nepresvedčil súd o tom, že skutočne došlo k zníženiu jeho životnej úrovne, aj keď je nepochybné, že k zníženiu jeho oficiálnych mesačných príjmov došlo. Ku dňu 25.5.2014 zanikol jeho pracovný pomer u zahraničného zamestnávateľa podľa jeho tvrdení zo zdravotných dôvodov, ktoré však súdu dostatočne nepreukázal. Z lekárskych správ, ktoré otec predložil je súdu zrejmé, že choroba sa začala prejavovať minimálne od roku 2013, avšak k zániku pracovného pomeru došlo až 25.5.2014, pričom otec nepreukázal, že by sa od uvedeného obdobia liečil, resp. že bol práceneschopný, že by došlo k poklesu jeho schopností vykonávať zárobkovú činnosť. Na jednej strane pracovný pomer otca u zahraničného zamestnávateľa, u ktorého dosahoval primeraný príjem zanikol z dôvodov, ktoré dostatočne neboli preukázané, avšak na druhej strane nie je možné od nikoho spravodlivo požadovať, resp. nemožno nikoho nútiť, aby finančné prostriedky na svoje živobytie a na potreby svojej rodiny zabezpečoval prácou v zahraničí. Zánik pracovného pomeru otca v zahraničí však za žiadnych okolností nemôže byť na ujmu maloletého dieťaťa. Po zániku pracovného pomeru otca došlo k poklesu jeho mesačných príjmov z 1.120,95 Eur na sumu cca 766,- Eur. S ohľadom na ustálenú súdnu prax, keď je možné postihnúť príjem povinného rodiča približne v rozsahu 25 % - 30 % na plnenie všetkých jeho vyživovacích povinností, s prihliadnutím na osobitosti daného prípadu. Pričom z príjmu otca 766,- Eur, je to teda cca. suma 192,- až 230,- Eur, pričom v danom období vyživovaciu povinnosť mal iba voči maloletej X.. Súdu neprislúcha preskúmavať majetok spoločnosti V., s.r.o., avšak nemožno neprihliadať na to, že z prosperujúcej spoločnosti nemá výhody len partnerka otca, ale aj otec, a to nad rámec spoločnosťou poskytnutej mzdy, výhody sa prejavujú minimálne v tom, že otec sa nemusí spolupodielať na mesačných nákladoch domácnosti. Ak potom všetky spoločné mesačné náklady na domácnosť, na stravu uhrádza partnerka otca z rodičovského príspevku a zrejme aj z dosiahnutého zisku spoločnosti v celkovej výške 699,37 Eur, otcovi zostáva k dispozícii celá suma z pracovnej činnosti, t.j. suma 405,- Eur na krytie vlastných osobných potrieb, z ktorej sumy si môže plniť svoje vyživovacie povinnosti a pokiaľ je otec schopný mesačne vynaložiť sumu cca. 100,- Eur (polovica otcom uvedenej sumy 195,80 Eur) na výživu maloletej H., tak potom musí byť schopný platiť na výživu maloletej sumu 150,- Eur mesačne, ktorá je strašia a teda jej bežné výdavky sú aj vyššie, pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Súd rovnako prihliadol aj na mesačné výdavky matky na maloletú, ktorá je zdravá a aktuálne navštevuje materskú školu, a teda jej výdavky sú bežné a veku primerané. Pokiaľ otec prispeje na výživu maloletej X. sumou 150,- Eur a matka sumou 75,- Eur, (nakoľko druhú polovicu výšky výživného matka kompenzuje svojou osobnou starostlivosťou) a pripočíta sa k tomu aj príjem matky titulom prídavku na dieťa vo výške 23,52 Eur, tak na strane maloletej vznikne finančná čiastka na jej výdavky vo výške 248,52 Eur mesačne, čím vznikne zatiaľ dostatok finančných prostriedkov na krytie jej osobných potrieb. Súd súčasne upravil aj styk otca s maloletým dieťaťom. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 146 ods. l písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec prostredníctvom svojho advokáta v časti I. výrokovej vety (zníženie výživného otca na maloleté dieťa zo sumy 250,- Eur mesačne na sumu 150,-Eur mesačne počnúc od 30.1.2015), ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a určiť výživné na maloletú na úrovni maximálne 80,- až 100,- Eur mesačne, zároveň ak vznikne nedoplatok na zročnom výživnom, rozhodnúť o jeho splnení v primeraných splátkach s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu alebo rozsudok zrušiť a vrátiť na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Ako odvolacie dôvody uviedol § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku. Argumentoval tým, že ukončenie pracovného pomeru v zahraničí zo zdravotných dôvodov bolo súdu dostatočne preukázané lekárskymi správami (z magnetickej rezonancie zo dňa 5.2.2013 a neurológa zo dňa 11.5.2015), keď sa jedná o trvalý stav, s obmedzením vzťahujúcim sa na fyzickú ťažkú prácu, v chlade a prievane a vynútených polohách. Otec v konaní uvádzal, že sa nepodieľa na nákladoch spoločnej domácnosti so svojou partnerkou v čase, kedy jeho príjem bol minimálny, iba z dohody o pracovnej činnosti. Od času, kedy je zamestnaný na základe pracovnej zmluvy, obaja partneri zabezpečujú starostlivosť o potreby domácnosti podľa svojich schopností a možností. Maloletá H. navštevuje od októbra 2015 predškolské zariadenie, na ktoré prispieva štát sumou cca 230,- Eur, partnerka aktívne pracuje v spoločnosti a dôvodom prečo nezostala na materskej dovolenke do 3 rokov veku dieťaťa je, že si to finančne nemôže dovoliť. Zvýhodnenie maloletej X. pred maloletou H. nie je spravodlivé, obe deti, hoci v rôznom veku, ale s približne rovnakými potrebami by mali mať nárok na rovnaké výživné, čo činí sumu max. 100,- Eur mesačne. Súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou zročného výživného, nakoľko otec prispieval od podania návrhu (11/2014) sumou 60,- Eur mesačne, od 1/2016 sumou 80,- Eur mesačne.
6. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I. podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zastúpenia aj matka, ktorým navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolací dôvod uviedla nesprávne a neúplne zistený skutočný stav veci. Argumentovala tým, že narodenie druhého dieťa otcovi ešte nezakladá dôvod na zníženie výživného, nakoľko pokiaľ by na strane otca nedošlo k dobrovoľnému ukončeniu práce v zahraničí, a tým k zníženiu jeho príjmu, bolo by v jeho možnostiach pokrývať potreby oboch maloletých detí. Otec ako vyučený elektrotechnik má možnosť nájsť si prácu s vyšším finančným ohodnotením. Pozícia elektrotechnika je jedna z najžiadanejších s priemerným platom podľa informácií dostupných na internete v priemere 859,- Eur, čo je dvojnásobok aktuálneho príjmu otca. Súd hoci čiastočne prihliadol na výhody plynúce otcovi zo spoločnosti V., s.r.o., nedostatočne zhodnotil jeho reálne možnosti, keďže akceptoval vydokladovaný príjem vo výške 405,- Eur (zodpovedajúci minimálnej mzde).
7. Kolízny opatrovník odvolanie nepodal, k doručeným odvolaniam otca ani matky sa písomne nevyjadril.
8. K doručenému odvolaniu otca sa písomne matka vyjadrila (podanie zo dňa 30.8.2016) a uviedla, že sa skutočnosťami uvádzanými v odvolaní nestotožňuje a odkázala na svoje odvolanie zo dňa 4.7.2016.
9. K doručenému odvolaniu matky sa písomne otec vyjadril (podanie zo dňa 8.9.2016) a uviedol, že ukončenie pracovného dohodou bol z jeho pohľadu nevyhnuté, nakoľko zdravotné problémy s chrbticou sa nabaľovali a od roku 2013 vyústili do zdravotných problémov chronického charakteru. Spoločnosť V., s.r.o. sa zaoberá predajom priemyselných textílií a termoizolačných materiálov, partnerka otca má ukončené VŠ vzdelanie a kvalifikačné predpoklady na vykonávanie tejto podnikateľskej činnosti. Tvrdenia matky o tom, že spoločnosť „rozbiehal“ sa nezakladajú na pravde. Narodenie dieťaťa je zmenou pomerov povinného rodiča. Od 7/2016 prispieva na výživu maloletej sumou 150,- Eur mesačne, nakoľko rozsudok je predbežne vykonateľný, čo ide na úkor uspokojovania potrieb jeho druhého dieťaťa. Ostatná argumentácia otca bola totožná s obsahom jeho odvolania.
10. K doručenému vyjadreniu matky k odvolaniu otca sa písomne vyjadril otec (podanie zo dňa 4.10.2016), ktorý už len odkázal na obsah svojho odvolania a vyjadrenia k odvolaniu matky.
11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ustanovení zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CMP), pričom podľa ustanovenia § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ak tento zákon neustanovuje inak (tzv. vzťah subsidiarity).
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania otca a matky boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - účastníkmi (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že otec ako odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP) a matka ako odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), g) CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi oboch odvolaní (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu matky nie je možné priznať úspech a odvolaniu otca je možné priznať čiastočný úspech, keďže rozsudok v napadnutom rozsahu (I. výrok) aj v závislom výroku o náhrade trov konania (odvolaniami nenapadnutý) nie je vecne správny a to v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.
13. Predmetom tohto konania je návrh otca na zníženie výživného na maloletú zo sumy 250,- Eur mesačne na 60,- Eur mesačne od novembra 2014 a zo sumy 60,- Eur mesačne na 30,- Eur mesačne od februára 2015 a návrh otca na úpravu styku. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom znížil výživné otca zo sumy 250,- Eur mesačne na 150,- Eur mesačne od 30.1.2015, ktorý výrok napadol odvolaním otec aj matka. Výrok súdu prvej inštancie o úprave styku zostal odvolaniami nedotknutý a preto nadobudol právoplatnosť.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu v napadnutej časti o výživnom , ktorý v danom prípade ani nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní, bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky a naplnené skutkové okolnosti pre zníženie výživného otca na maloletú X., ak áno odkedy a v akom rozsahu (výrok I. rozsudku).
15. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. (Minimálne výživné podľa tohto ustanovenia aktuálne činí 27,13 Eur). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých potrieb osoby, ktorej má byť poskytované. Výživou dieťaťa je mienené zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej a duševnej. Právo na výživu maloletého dieťaťa vzniká narodením (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
16. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
17. Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
18. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
19. V zmysle § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného na maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
20. Podľa § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, obdobne § 231 CSP aj § 212 CMP, rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno zmeniť ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov.
21. Ostatne citované ustanovenia predstavujú prelomenie jednej z procesných zásad - prekážky res iudicatae - veci rozhodnutej, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 OSP (akt. § 230 CSP) a uplatňuje sa na prípady, keď nie je objektívne možné túto zásadu dodržať. Z citovaných ustanovení pritom vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom (teda k zníženiu, zvýšeniu alebo zrušeniu) môže dôjsť najskôr od času kedy došlo k zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výživného, teda k zmene okolností rozhodujúcich pre výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti a nie predtým, lebo by išlo o neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Otázkou ale je k akému okamihu je možné rozhodnutie o výživnom zmeniť a či tento okamih môže predchádzať dobe vyhlásenia tohto rozhodnutia. Odvolací súd je toho názoru, že v tejto súvislosti je potrebné rozlišovať o akú zmenu pôvodného rozhodnutia pôjde. Priznaním výživného v zmysle cit. § 77 ods. 1 ZoR je pritom potrebné rozumieť nielen samotné priznanie výživného pri jeho prvotnom určení, ale i každé jeho zvýšenie, lebo fakticky ide o priznanie výživného v rozsahu prevyšujúcom určenie predchádzajúce. Niet rozumného dôvodu, aby sa prvotné určenie výživného a určenie zvýšeného výživného v tomto smere riadili rozdielnym právnym režimom. Obmedzenie obsiahnuté v § 77 ods. 1 Zákona o rodine platí len pre priznanie výživného, nie ale pre jeho zníženie alebo zrušenie. K zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti možno preto pristúpiť od doby kedy došlo k zmene pomerov, teda i za dobu pred podaním návrhu. Inak je tomu pri priznaní teda i zvýšení výživného, ku ktorému možno pristúpiť zásadne až odo dňa začatia súdneho konania a iba u maloletých detí na dobu troch rokov spätne, za splnenia podmienky, že sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Z citovaného ustanovenia vyplýva zásada, že úprava výživného sa deje vždy podľa stavu, ktorý tu je v dobe, kedy je rozhodnutie vydané. Môže prísť k zmene potrieb oprávneného, najmä v súvislosti s pribúdajúcim vekom, ale môže nastať aj zmena v možnostiach povinného plniť vyživovaciu povinnosť v dovtedajšom rozsahu, napr. v dôsledku vzrastu alebo poklesu jeho príjmu, poprípade v dôsledku zúženia alebo rozšírenia okruhu osôb, ku ktorým má rodič vyživovaciu povinnosť. Musí ísť o zmenu závažnejšieho charakteru, nie len o zmenu prechodnú, a zmena sa musí týkať naviac skutočností, na ktorých je založené predchádzajúce rozhodnutie o rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu. Súdne rozhodnutie je možné zmeniť od zmeny pomerov aj za dobu minulú. Inak pre rozhodnutia o výživnom v dôsledku niektorej zmeny platia tie zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného.
23. Pri rozhodovaní o zmene výživného je teda nevyhnutné previesť porovnanie okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho, ako i nového rozhodovania, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo objektívne napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly obsiahnutej v § 78 ods. 3 už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.
24. Po porovnaní pomerov rodičov a maloletej v čase predchádzajúcej úpravy výživného, ako i ich aktuálnych dokazovaním preukázaných, odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom dospel k záveru, že na strane otca maloletej došlo k takej podstatnej zmene, ktorá odôvodňuje zníženie výživného a to pribudnutie vyživovacej povinnosti (narodenie dcéry H. dňa XX.X.XXXX) v spojení so znížením príjmu otca, s počiatkom podľa preskúmavaného rozsudku (30.1.2015), avšak v inom rozsahu ako to uzavrel súd prvej inštancie.
25. Je potrebné zdôrazniť, že z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť vyživovacej povinnosti. Toto ustanovenie je potrebné aplikovať aj na prípady, ak sa povinný bez vážneho dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania poskytujúceho mu väčší príjem. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možné prihliadnuť iba v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča, ktorý môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda z dôvodu, ktorý povinný rodič nemôže ovplyvniť. Zánik pracovného pomeru ku dňu 25.5.2014 (u zahraničného zamestnávateľa) zo zdravotných dôvodov otca odvolací súd nepovažol za vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania a na rozdiel od súdu prvej inštancie mal zdravotné dôvody otca na skončenie pracovného pomeru dostatočne preukázané lekárskou správou zo dňa 11.5.2015 (na č.l. 53). S odvolacím argumentom otca ohľadom zdravotných dôvodov odôvodňujúcich skončenie pracovného pomeru v zahraničí sa odvolací súd teda stotožnil.
26. Aj záver súdu prvej inštancie, že pokles mesačných príjmov zo sumy 1.120,95 Eur na sumu cca. 766,- Eur mesačne, zahŕňajúce obdobie po skončení pracovného pomeru k 25.5.2014 do januára 2015, nepredstavuje dôvod na zníženie výživného považuje odvolací súd za správny, keď suma poberanej dávky v nezamestnanosti spolu s príjmom dosahovaným na základe dohody o vykonaní činnosti (spoločnosť X.) bola vo výške, z ktorej bol otec schopný plniť si určenú vyživovaciu povinnosť vo výške 250,- Eur mesačne, s poukazom aj na ustálenú súdnu prax (na ktorú poukázal aj súd prvej inštancie), že možno vychádzať z príjmu povinného rodiča v rozsahu 25 % - 30 % na plnenie všetkých jeho vyživovacích povinností, s prihliadnutím na osobitosti daného prípadu.
27. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že do 29.1.2015 dosahoval otec príjmy, z ktorých si mal možnosť vytvoriť úspory, keďže evidentne už v čase ukončenia pracovného pomeru k 25.5.2014 čakal ďalšieho potomka. Maloletá mala zákonné právo podieľať sa na životnej úrovni otca, ktorá k 29.1.2015 aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňovala povinnosť otca plniť si vyživovaciu povinnosť 250,- Eur mesačne.
28. Odvolací súd považoval za primerané rozhodným okolnostiam prípadu zníženie otcovi výživného na maloletú od 30.1.2015, kedy mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť, na sumu 100,- Eur mesačne, keď mal jednoznačne z vykonaného dokazovania preukázané, že jednak otcovi pribudla vyživovacia povinnosť a zároveň otec (objektívne) dosahoval nižší príjem a to v spoločnosti V. s.r.o., v ktorej pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti v období od 20.1.2015 do 6.12.2015 a od 7.12.2015 na základe pracovnej zmluvy s priemerným čistým mesačným príjmom 405,- Eur oproti príjmu, ktorý dosahoval v čase posledného určenia výživného (4.2.2014) 1.120,95 Eur mesačne. Týmto sa odvolací súd stotožnil s odvolacím argumentom otca, ktorý sám uviedol ako hornú hranicu výšku výživného na maloletú 100,- Eur mesačne, ktorú odvolací súd považoval za primeranú vzhľadom na počet vyživovacích povinností otca, ako aj schopnosti a možnosti otca, ktoré aj odvolaním deklaroval (preukázaná výška príjmu otca 405,- Eur mesačne). Takéto výživné zohľadňuje, že výdavky na maloletú sú bežné a primerané jej veku, naďalej navštevuje materskú školu, pričom na strane maloletej nebola zistená podstatná zmena pomerov. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať, že nielen v prípade zvýšenia, ale aj v prípade poklesu životnej úrovne rodiča, maloleté dieťa zdieľa zmeny jeho životnej úrovne.
29. S odvolacím argumentom otca, že súd sa nevysporiadal s otázkou zročného výživného, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nepochybil, ak v preskúmavanom rozsudku pri znížení výživného vo výroku neurčil nedoplatok na výživnom a jeho splatnosť, tak ako je potrebné postupovať pri zvýšení výživného. Do účinnosti zníženia výživného bol totiž exekučným titulom pôvodný rozsudok o výživnom (č. k. 12P/298/2013-42), pričom otec bol povinný platiť výživné v ním určenej výške. Súd v rozsudku o výživnom rozhoduje o výške nedoplatku na výživnom a jeho zročnosti iba v súvislosti s nedoplatkom, ktorý vznikol na základe rozhodnutia súdu o spätnom zvýšení výživného a nie z dôvodu riadneho neplnenia si určenej vyživovacej povinnosti.
30. Matka odvolaciu argumentáciu založila na tom, že pokiaľ by na strane otca nedošlo k dobrovoľnému ukončeniu práce v zahraničí, a tým k zníženiu jeho príjmu, bolo by v jeho možnostiach pokrývať potreby oboch maloletých detí, pričom otec ako vyučený elektrotechnik má možnosť nájsť si prácu s vyšším finančným ohodnotením, podľa informácií dostupných na internete v priemere 859,- Eur, čo je dvojnásobok aktuálne vydokladovaného súdom akceptovaného príjmu otca vo výške 405,- Eur (zodpovedajúci minimálnej mzde). Odvolací súd s týmito argumentami nestotožnil. Keď už v odseku 23 skonštatoval, že otec sa ukončením pracovného pomeru k 25.5.2014 nevzdal výhodnejšieho zamestnania. Žiadny účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať a nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Z vykovaného dokazovania nevyplynulo, že by sa otec lepšie platenému zamestnaniu úmyselne vyhýbal, že by odmietol lepšie platené miesto (pri bezdôvodnom odmietnutí zamestnania by bol vyradený z evidencie úradu práce, čo sa nestalo). Ani nízka miera nezamestnanosti v Trnavskom kraji automaticky nepreukazuje, že otec sa lepšie platenému miestu vyhýba.
31. Ďalšie odvolacie argumenty otca a matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu rodičov, často zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
32. S poukazom na uvedené, odvolací súd a s použitím § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti výživného (I. výrok) zmenil tak, že rozsudok súdu prvej inštancie napadnutom výroku I. o výživnom zmenil tak, že s účinnosťou od 30.1.2015 znížil výživné otca na maloletú zo sumy 250,- Eur na sumu 100,- Eur mesačne, ktoré je otec povinný platiť k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, tým sa zmenil rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 12P/298/2013-42 zo dňa 4.2.2014 v časti vyživovacej povinnosti otca na maloletú.
33. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
34. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
35. Podľa § 57 CMP, povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.
36. Podľa § 58 CMP, o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
38. V mimosporových konaniach upravených CMP platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimky a to v zmysle § 53 <., ktorý pripúšťa v ňom uvedených konaniach rozhodnutie o náhrade trov konania na základe zásady úspechu v konaní a v zmysle § 55, ktorý oprávňuje súd priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Pre aplikáciu § 55 <.nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní, avšak uvedené platí len v prípade, ak bol podaný návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 57 CMP. Zo spisového materiálu nevyplýva návrh otca ani matky na rozhodnutie o náhrade trov konania. Nebolo preto dôvodným náhradu trov konania niektorému z účastníkov priznať.
39. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52, § 57 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keď nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP.
40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.). Podľa štvrtej časti CMP (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 CMP). Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP). Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS SR č. 207/2016 Z.z.