Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-53-2016.pdf
PDF · 119.14 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/53/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Astrova 2/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/504/2015-80 zo dňa 15.06.2015 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z 12.11.2007 uzavretej medzi žalobcom a Poštovou bankou a.s. ako právnym predchodcom žalovaného, je neplatná. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 456,88 eur, na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou z 21.12.2015 domáhal neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, uzavretej dňa 12.11.2007 s právnym predchodcom žalovaného - Poštovou bankou, a.s. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola súčasťou typovej formulárovej zmluvy a žalobca sa až od svojho zamestnávateľa dozvedel, že s úverovou zmluvou uzavrel aj spornú dohodu. Úverovú zmluvu považuje žalobca za problematickú, pretože chýba v nej rozpis splátky v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z., čo spôsobuje, že veriteľ nemá nárok na úroky a poplatky. Napriek spornosti veci žalovaný požiadal o realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy, pričom neexistuje súdne rozhodnutie o výške plnenia, veriteľ si sám diktuje výšku pohľadávky a žalobca ho inak nemá možnosť zastaviť. Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti dohody. Zdôvodnil to existenciou právoplatného rozhodcovského rozsudku na plnenie a skutočnosťou, že rozsudok na plnenie konzumuje i prejudiciálnu otázku určenia platnosti a existencie práva, alebo právneho vzťahu, ktoré je predpokladom takéhoto plnenia. Bol toho názoru, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Namietal tiež nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného. Dohoda o zrážkach zo mzdy je podľa neho zákonný zabezpečovací inštitút, nie zmluvnou podmienkou. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola dôvodnou. Dňa 12.11.2007 bola uzavretá formulárová úverová zmluva medzi Poštovou bankou, a.s. a žalobcom. Poskytnutý bol úver 80.000 Sk, ktorý sa zaviazal žalobca uhradiť 60 mesačnými splátkami po 2.265 Sk od 12.12.2007. Dohodnutá bola úroková sadzba 19%, RPMN bola vo výške 20,74 %. Celkové
náklady boli vyčíslené na 44.526,80 Sk. V bode 3 formulára, bez akéhokoľvek zvýraznenia, sa uvádza, že podpisom tejto zmluvy zmluvné strany zároveň uzatvárajú dohodu o zrážkach zo mzdy v zmysle § 551 Občianskeho zákonníka, ktorá je zabezpečením pohľadávky Poštovej banky vzniknutej zo zmluvy o úvere. Žalobca vo výpovedi uviedol, že nemal záujem uzatvoriť okrem úverovej zmluvy aj dohodu o zrážkach zo mzdy, zmluvu uzatváral na pošte, kde čakali aj iní zákazníci, nemal čas si zmluvu celú prečítať, vrátane obchodných podmienok, ktoré boli rozsiahle. Nebol upozornený na to, že súčasťou formulára úverovej zmluvy je aj dohoda o zrážkach zo mzdy. Dozvedel sa o nej až potom, keď mu jeho zamestnávateľ začal vykonávať zrážky zo mzdy. Nevedel nič ani o rozhodcovskej zmluve. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s procesnými námietkami žalovaného, námietkou nedostatku právomoci súdu a prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému peňažnú sumu titulom dlhu z úverového vzťahu nemôže byť prekážkou res iudicata pre konanie o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Ide totiž o iný právny úkon ako úverová zmluva, aj keď slúži na zabezpečenie práva žalovaného z úverovej zmluvy. Posúdenie platnosti dohody o zrážkach zo mzdy nebolo prejudiciálnou otázkou, ktorú by musel riešiť rozhodcovský súd v súvislosti so žalobou žalovaného na plnenie. Preto ani uloženie peňažnej povinnosti žalobcovi na základe úverovej zmluvy v rozhodcovskom rozsudku nepredstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre konanie o neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Konštatoval, že žalovaný súdu nepredložil ani rozhodcovský rozsudok a ani rozhodcovskú zmluvu. K tvrdenému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného a jeho tvrdeniu o nerozlučnom procesnom spoločenstve žalovaného a jeho právneho predchodcu uviedol, že ide o námietku neopodstatnenú. V danom prípade bola postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy na žalovaného vrátane všetkých súvisiacich práv, vrátane zabezpečenia pohľadávky, t.j. aj z dohody o zrážkach zo mzdy, dôkazom čoho je skutočnosť, že žalovaný ako postupník požiadal zamestnávateľa žalobcu o realizáciu zrážok zo mzdy. Žalovaný je preto vecne pasívne legitimovaný v tomto spore. Konštatoval taktiež, že dohoda o zrážkach zo mzdy je akcesorickým právnym úkonom k hlavnému právnemu úkonu, ktorým je úverová zmluva. Zároveň je samostatným právnym úkonom, ktorý má spĺňať všeobecné náležitosti právnych úkonov, či už upravených vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka alebo osobitnej časti. Dôvody neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy súd prvej inštancie videl v tom, že v dohode o zrážkach zo mzdy nie je uvedená výška dohodnutých zrážok zo mzdy. Dôvodom je podľa neho aj aplikácia § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. Uvedené ustanovenie bolo novelizované zákonom č. 102/2014 účinným od 01.05.2014, nakoľko k citovanému ustanoveniu nie je v danom zákone prechodné ustanovenie, vzťahuje sa aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákona. Poukázal tiež na absenciu vôle žalobcu na uzavretie dohody o zrážkach o mzdy s poukazom na jeho výpoveď. Náležitosťou každého právneho úkonu je jednota vôle a prejavu. Prejav vôle žalobcu však pri uzatváraní úverovej zmluvy smeroval k inému následku než k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca uzavrel zmluvu s cieľom získať finančné prostriedky. Právny predchodca žalovaného mu vnútil predtlačeným formulárom aj iný úkon než ten, ktorý bol vo sfére jeho záujmu, a to uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy, hoci žalobca nemal vôľu túto dohodu uzavrieť a nemal ani reálnu možnosť obsah formulárovej zmluvy ovplyvniť. Podľa súdu, taký dôležitý zabezpečovací inštitút nemôže byť upravený spôsobom, ktorý môže ujsť pozornosti priemerného spotrebiteľa. Uvedený postup možno považovať ako rozporný s dobrými mravmi. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka - § 551 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 3 ods. 3, § 5a ods. 1 písm. a), § 4 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“). Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, vo svojom rozhodnutí sa uspokojil len so zjavne účelovými a vyfabulovanými tvrdeniami žalobcu, pričom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s hmotnoprávnymi tvrdeniami žalovaného týkajúcimi sa veci samej. Bolo tak porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Považoval za nevyhnutné uviesť, že žalobca v konaní nenamietal tú časť zmluvy, na základe ktorej mu bolo poskytnuté plnenie, ale len tú časť, na základe ktorej mal plniť. Žalobca nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy, na základe ktorých by bolo preukázané, že zákonný zabezpečovací inštitút, ktorým je dohoda o zrážkach zo mzdy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Naopak, v priebehu konania bolo preukázané, že úverovú zmluvu uzavrel slobodne, dobrovoľne a vážne. Nie je možné zbaviť ho jeho zodpovednosti z dôvodu ľahkomyseľnosti a nerozvážnosti a to za asistencie súdu. Podľa žalovaného na konkrétny zmluvný vzťah nebolo možné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Povinnosťou súdu bolo zaoberať
sa aj časovou pôsobnosťou právnych noriem. Súd sa nevysporiadal s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu tento spor prejednávať ani s námietkou týkajúcou sa nedostatku žalobcu vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu. Platnosť rozhodcovskej doložky nebola žalobcom namietnutá ani nebola spochybnená. V rozhodcovskom konaní bola žalobcovi zasielaná výzva na podanie žalobnej odpovede. Žalovaný výzvu na podanie odpovede prevzal, reagoval na ňu, pričom vo vyjadrení uviedol výlučne nepriaznivú finančnú situáciu a možnosť splácať dlh v splátkach. Žalobca taktiež nepreukázal nedostatok slobodnej vôle, ktorej absencia by mohla mať za následok neplatnosť právneho úkonu, ani v čom má spočívať hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach na jeho strane. V podstate tak nejde o nič menšie než že jeho návrh reprezentuje dodatočný (aposteriórny) nesúhlas jednej strany konania s uzatvorenou dohodou a absenciu zodpovednosti žalobcu, ktorá sa okrem iného prejavuje aj neplnením záväzku zo zmluvného vzťahu. Poštová banka, a.s. na svojom internetovom sídle www.postovabanka.sk zverejňuje svoje obchodné podmienky v súlade s § 37 ods. 1 Zákona o bankách. Tieto obchodné podmienky boli žalobcovi dostupné k nahliadnutiu v akomkoľvek formáte písma, mohol si ich preštudovať kedykoľvek pred uzavretím zmluvy o úvere a mal tak možnosť vybrať si, či zmluvu uzavrie alebo nie. Nie je možné preto konštatovať, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, pretože je nezvýraznená. Vzhľadom na to, že dôkazné bremeno niesol žalobca, bolo jeho povinnosťou preukázať, že zmluvu, resp. dohodu o zrážkach zo mzdy neuzavrel slobodne. Žalovaný zdôrazňuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy je zákonný zabezpečovací inštitút pre prípad neplnenia povinnosti zmluvnou stranou. Pokiaľ by zákonodarca mal pri implementácii záujem vylúčiť zabezpečovanie spotrebiteľských záväzkov týmto inštitútom, bol by to v zákone uviedol. Poukázal na nález Ústavného súdu PL.ÚS 11/96, podľa ktorého v právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú svoje povinnosti plniť a tiež že štát bude túto zásadu podporovať a poskytovať veriteľom primeranú ochranu. Žalovaný uviedol, že aj ochrana má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Prílohou odvolania bol aj rozhodcovský rozsudok sp.zn. PC-A/0513/0025 z 30.04.2014, ktorým bolo rozhodnuté v právnej veci žalobcu PRO CIVITAS, s.r.o. proti žalovanej Lenke Kolekovej. 3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia §379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 12.01.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené. 5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). 6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval relevantnosť dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným (jeho právnym predchodcom, v ďalšom aj len „žalovaný“) spolu so zmluvou o úvere. Odvolací súd má v prvom rade za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalobcu ako dlžníka z úverovej zmluvy. Z obsahu zmluvy nevyplýva, žalovaný to ani netvrdil, že by žalovaným poskytnutými peňažnými prostriedkami mal žalobca ako dlžník financovať iné ako svoje osobné potreby. Nie je zrejmé, z akých skutkových okolností v kontexte s uvedeným vychádzal žalovaný ak tvrdil, že v posudzovanom prípade hlavný právny vzťah, zmluva o úvere, nemala charakter zmluvy spotrebiteľskej. Žalobca mal v záväzkovom právnom vzťahu status spotrebiteľa a v zmysle súdom prvej inštancie citovaného ustanovenia § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy prislúcha mu preto právo na ochranu poskytovanú spotrebiteľom v záväzkových vzťahoch, v ktorých sú účastníkmi. 7. Žalovaný namietal nedostatok naliehavosti právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení, a to aj v nadväznosti na to, že žalobca uzavrel so žalovaným rozhodcovskú doložku, v dôsledku čoho Stály rozhodcovský súd uložil žalobcovi rozhodcovským rozsudkom od 04.05.2012 zaplatiť žalovanému nároky zo spornej úverovej zmluvy. Pokiaľ mal žalovaný za to, že žalobca nenamietal rozhodcovskú doložku, je potrebné uviesť, že na pojednávaní dňa 18.05.2016 uviedol nielen to, že nebol upozornený na to, že súčasne so zmluvou o úvere uzatvára aj dohodu o zrážkach zo mzdy, ale aj to, že nevie o tom, že by uzatváral nejakú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Žalovaný, ako uviedol súd prvej inštancie, do času kým súd rozhodol, nepredložil rozhodcovský rozsudok ani rozhodcovskú zmluvu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný rozhodcovský rozsudok nepredložil ani do ukončenia odvolacieho konania, rozsudok, ktorý bol pripojený k jeho odvolaniu, sa týka úplne inej osoby, nie žalobcu. Rozhodcovská doložka sa nachádza v článku 11 v bode 11.2 Obchodných podmienok žalovaného (jeho právneho predchodcu). Pokiaľ žalovaný (jeho právny predchodca) zakomponoval rozhodcovskú doložku do obchodných podmienok, je potrebné uviesť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, na rozdiel od obchodných zmlúv, majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby od nich často v neprehľadnej zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nie je možné priznať právnu ochranu (z nálezu Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013). Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Cdo/27/2011 z 29.01.2015 aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, tento záver je ale opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky - iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vychádzajúc z uvedeného, ak bola rozhodcovská doložka zakomponovaná v obchodných podmienkach a žalobca o nej ani nemal vedomosť, znamená to, že nič nebránilo súdu prvej inštancie o žalobe konať. 8. Žalobca mal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Súdu predložil dôkaz o tom, že žalovaný jeho zamestnávateľa požiadal o vykonávanie zrážok zo mzdy argumentujúc dohodou o zrážkach zo mzdy na úhradu pohľadávky zo zmluvy, o ktorej žalobca tvrdí, že je problematickou. To, či ide skutočne o nárok problematický, nebolo predmetom posudzovania. Je pravdou, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-42/15 z 09.11.2016 (Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej) dal odpoveď k ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., predmetom konania však nebol nárok niektorej zo strán z tejto zmluvy, ale otázka platnosti alebo neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy. Žalobca však tvrdil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je nástrojom umožňujúcim vymôcť aj také nároky zo zmluvy, na ktoré by veriteľ nemal mať nárok, je neplatnou, preto bolo potrebné posúdiť jej relevanciu. 9. Súd prvej inštancie pri právnom odôvodnení neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy vychádzal z ustanovenia § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka a § 5a ods. 1 písm. a) Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd sa nestotožňuje so všetkými súdom prvej inštancie uvedenými dôvodmi neplatnosti. 10. Čo sa týka odkazu na ustanovenie § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. je potrebné uviesť, že predmetné ustanovenie sa stalo súčasťou Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa novelizáciou zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014. Zákon č. 102/2014 Z.z. v § 29b nemá prechodné ustanovenia k ustanoveniu § 5a ods. 1 písm. a) (len k § 5a ods. 1 písm. b)). Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 5a ods. 1 písm. a ) sa nemôže vzťahovať na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona. V súvislosti s aplikáciou práva a jej predchádzajúcim nevyhnutným procesom interpretácie právneho predpisu, resp. právnej normy dopadajúcej na skutkovú situáciu posudzovanú orgánmi verejnej moci môže dôjsť, a v praxi občas dochádza, k neprípustnému retroaktívnemu výkladu. Jeho následkom je nesprávna aplikácia práva a v konečnom dôsledku zavŕšenie aplikačného procesu vydaním ústavne nesúladného rozhodnutia. Pritom pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zrejmé, akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, nezostáva iné, než výkladom
rešpektujúcim ústavné postuláty dosiahnuť taký, ktorý je v zhode s princípmi právneho štátu, t.j. riešenie dôsledne vychádzajúce zo všeobecného zákazu retroaktivity. Zo samotnej povahy práva vyplýva, že právne normy nepôsobia spätne a podľa nich sa spravidla upravujú len tie právne vzťahy, ktoré vznikli po dni, kedy právna norma nadobudla účinnosť. Ak má lex posterior regulačný efekt voči skutočnostiam existujúcim pred jeho účinnosťou a ak spája s nimi vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, jedná sa o pravú retroaktivitu. O nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď dikcia nového zákona nariaďuje, že má byť použitý na staré právne pomery už založené, ale až od doby, kedy začína pôsobnosť nového zákona alebo od doby neskoršej. Primárne je na zákonodarcovi výslovne vyriešiť, spolu s prijatím nového právneho predpisu, aj možné kolízie novej a starej právnej úpravy voči skôr vzniknutým vzťahom. Ak sa zákonodarca tejto svojej úlohy riadne nezhostí a v intertemporálnych ustanoveniach nedáva odpoveď na riešenie stretu právnych úprav, je potrebné nájsť východisko z takto konštruovaného právneho stavu ústavne súladnú interpretáciu. Mlčanie intertemporálnych ustanovení by malo vždy a bezvýhradne orgány aplikujúce právo viesť, ak majú byť rešpektované kautely právneho štátu, k záveru o neprípustnosti retroaktívneho výkladu a to i (za splnenia určitých podmienok) v zmysle nepravej spätnej pôsobnosti, ako aj v tejto súvislosti k odmietnutiu zásahu do nadobudnutých práv (do „legitímneho očakávania“ implikovaného ústavne zaručenej ochrane majetkových práv). Týmito postulátmi sú teda vo vzťahu k intertemporálnemu pôsobeniu dané medze interpretačného a argumentačného priestoru, ktoré sú v rámci nezávislého súdneho rozhodovania determinované tiež požiadavkou na vylúčenie ľubovôle imperatívom zákonom a ústavnými predpismi stanoveného postupu a konečne aj zásadou in dubio mitius (JUDr. L. Hanuš, Právní rozhledy, 14/2005, s. 519). Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“). K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je taktiež významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je výnimočne možné sa odchýliť, a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením. (I.ÚS 238/04) Odvolací súd, osvojac si názor vyplývajúci z publikovanej právnej teórie, ktorý citoval, a názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý citoval, dospel k záveru, že nebol daný dôvod pre aplikáciu § 39 Občianskeho zákonníka v časti dôvodu rozporu so zákonom - § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z., tak ako argumentoval súd prvej inštancie. Pre uvedené nebol daný dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka - rozpor so zákonom. 11. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s tým, že dôvodom, pre ktorý má byť dohoda o zrážkach zo mzdy neplatná, je absencia výšky zrážok, ktoré by mali byť zo mzdy realizované. Dohoda o zrážkach zo mzdy je akcesorickým právnym úkonom, vzťahuje sa k hlavnému právnemu úkonu, ktorý má zabezpečovať. Ak ustanovenie § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza, že zrážky nemôžu byť väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia, neznamená to, že ak by inak vo všeobecnosti bola dohoda o zrážkach zo mzdy platnou, že jej neplatnosť by mala spôsobiť absencia výšky tejto zrážky. Logicky, ak je vyplácaná mzda v takej výške, že zrážky jednotlivých splátok úveru by neboli väčšie, ako pri výkone rozhodnutia, zamestnávateľ by mohol zrážať splátku zo zmluvy v plnej výške dohodnutej splátky. Ak by splátky úveru výšku možnej zrážky zo mzdy presahovali, zraziť by bolo možné len sumu nepresahujúcu sumu, zrážka ktorej by bola prípustná pri výkone rozhodnutia. Uvedené má zrejmý základ v tom, že výška mzdy sa v priebehu času môže meniť. 12. Právne správne posúdil súd prvej inštancie neplatnosť dohody z dôvodu ustanovenia §37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a postup žalovaného o zakomponovaní dohody o zrážkach zo mzdy do zmluvy o úvere ako rozporný s dobrými mravmi. Žalobca pred súdom uviedol, že nemal záujem uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy, ak by mu bolo vysvetlené, čo takáto dohoda obnáša, nebol by ju podpísal. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zásade poctivosti vo vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi nemôže podľa odvolacieho súdu zodpovedať kontraktačný proces, obsah ktorého, v konkrétnom prípade dohoda o zrážkach zo mzdy, sa uzatvára
spolu so zmluvou o úvere bez objasnenia jej významu a dôsledkov. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza totiž z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Formulácia klauzuly o zrážkach zo mzdy sa neinformovaním jej dôsledkov dostala objektívne do rozporu s požiadavkou na čestnú obchodnú prax. Zákonodarca priznáva takémuto konaniu rozpor s imperatívom dobrých mravov, nič nebráni hodnotiť takúto klauzulu ako neplatnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), aj keď má základ v znení zákona. Dôležité je kde a ako je dohodnutá, a to v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami, ktoré môžu byť prípadne nekalé a zmluva tak môže byť základom toho, že veriteľovi sa, aj bez súdnej kontroly, v procese zrážok zo mzdy umožní získať do sféry vlastných majetkových aktív plnenie, ktoré mu prípadne neprináleží. 13. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil riadne, v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi, aj keď sa odvolací súd sčasti s právnym odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie nestotožňuje. Stotožňuje sa s ním ale v podstatnej časti právneho odôvodnenia a preto ho považuj za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom. 14. Pre úplnosť je potrebné k odvolacím dôvodom žalovaného uviesť, že odvolací súd sa stotožňuje s jeho poznámkou v odvolaní, vychádzajúcou z rozhodnutia PL.ÚS 11/96, t.j. že v právnom štáte sú vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi založené na očakávaní, že dlžníci si budú plniť svoje povinnosti a tiež že štát bude túto zásadu podporovať a poskytovať veriteľom primeranú ochranu. Uvedené však podľa odvolacieho súdu platí vtedy, ak veritelia realizujú svoje práva a povinnosti čestne, zodpovedne, súladne s dobrými mravmi. Nie je možné pochybovať o tom, že úloha súdov nespočíva vo vyhľadávaní dôvodov, pre ktoré by dlžníci - spotrebitelia nemali platiť svoje záväzky voči veriteľom, je však povinnosťou súdu autoritatívne, svojimi rozhodnutiami, ochrániť spotrebiteľov pred plnením z takých zmlúv, ktoré sú neplatné, obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a sú potencionálne spôsobilé privodiť ujmu v majetkovej sfére spotrebiteľa. 15. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako rozsudok vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, ako vecne správny podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi k rozhodnutiu o trovách uvedenými, potvrdil. 16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu preto súd priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ich kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle § 257 CSP zo spisu ani nevyplynula. 17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.