Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoCsp-8-2022.pdf
PDF · 112.88 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/8/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: P.. Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX S., právne zastúpený JUDr. Zuzanou Molokačovou, advokátkou, so sídlom Masarykova 16, 080 01 Prešov, IČO: 37 875 931, proti žalovanej: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX S., právne zastúpená JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou, so sídlom Konštantínova 6, 080 01 Prešov, IČO: 31 944 779, o zaplatenie 15.500,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29Csp/81/2020-85 zo dňa 04. októbra 2021, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 15.500,- Eur s prísl. titulom nevykonanej úhrady na základe uznania dlhu a dohody o jeho úhrade a druhým výrokom priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 15.500,- Eur s prísl. z dôvodu, že žalovaná ako dlžníčka podpísala so žalobcom ako veriteľom dňa 07.12.2015 uznanie dlhu vo výške 18.000,- Eur podľa § 558 Občianskeho zákonníka vzniknutého z nezaplatených úhrad za užívanie nebytových priestorov na ul. Q. č. X v S.. Súčasne sa písomne zaviazala splácať dlh mesačne po 300,- Eur. Dvomi splátkami zaplatila dňa 08.02.2016 sumu 600,- Eur a dňa 13.04.2016 sumu 300,- Eur. Neskôr pravidelne platila rôzne sumy, pričom nedoplatok predstavuje sumu 15.500,- Eur. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorým bolo žalobe v plnom rozsahu vyhovené a proti ktorému podala žalovaná odpor, v ktorom nepoprela, že podpis na uznaní dlhu zo dňa 07.12.2015 je jej podpisom, avšak nevie za aké obdobie uvedený dlh uznala, keďže žalobca naliehal na uzatvorení zmluvy. Vo svojom ďalšom vyjadrení poukázala na to, že vzhľadom na postavenie strán je potrebné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, preto predložené uznanie dlhu nie je možné posudzovať podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ale iba v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka a podľa jej názoru uznanie dlhu nespĺňa náležitosti uvedené v tomto ustanovení, preto je tento právny úkon potrebné posúdiť ako absolútne neplatný, pričom lehota na uplatnenie práva žalobcovi uplynula dňa 07.12.2019
3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že strany sporu ako podnikatelia v predmete svojej podnikateľskej činnosti uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov, konkrétne objektu súp. č. X. nachádzajúceho sa na ul. Q. v S., a to na dobu určitú od 01.07.2006 do 30.06.2008. Dňa 27.08.2007 malo
dôjsť medzi stranami sporu k uzatvoreniu dodatku k uvedenej zmluve s tým, že sa doba nájmu predlžuje na dobu neurčitú. Žalovaná predložila podpísaný dodatok č. X k zmluve uzatvorený dňa 27.08.2007 s tým, že sa doba nájmu mala predĺžiť iba do 30.06.2010. Sama však nepoprela, že predmetné priestory na prevádzkovanie svojej podnikateľskej činnosti užívala do skončenia živnostenskej činnosti k 01.06.2015. Dňa 07.12.2015 v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka žalovaná ako podnikateľ uznala svoj dlh voči žalobcovi z dôvodu neplatenia dohodnutých splátok nájomného vo výške 18.000,- Eur, ktorý sa zaviazala splácať mesačnými splátkami vo výške 300,- Eur s tým, že prvá splátka bude zaplatená do 25.01.2016. Obsahom uvedeného uznania bolo aj dojednanie, že nezaplatením prvej splátky sa stáva splatný celý dlh. Žalovaná dňa 08.02.2016 poukázala úhradu vo výške 600,- Eur, dňa 13.04.2016 úhradu vo výške 300,- Eur a potom v roku 2017 realizovala dve úhrady po 50,- Eur. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že predmetnú zmluvu o nájme uzatvoril so žalovanou na prevádzkovanie jej podnikateľskej činnosti, a to aj z dôvodu, že žalovanú, ako aj jej manžela dlhodobo poznal, nakoľko boli jeho dlhoročnými zamestnancami. Odovzdal im plne funkčnú prevádzku bez nutnosti akýchkoľvek investícií. Platby nájomného boli realizované riadne a včas až do roku 2010, kedy tieto začali meškať, avšak až do roku 2015 bol ubezpečovaný, že žalovaná svoj dlh riadne vyrovná. Dokonca ho požiadali o odklad splátok z dôvodu riešenia rodinných problémov v súvislosti s prebiehajúcim dedičským konaním. K uznaniu dlhu došlo po vzájomnom odsúhlasení vzniknutého nedoplatku, a teda žalovaná bola plne informovaná, čo je predmetom uznania. Samotnú existenciu dlhu, čo do dôvodu, ako aj výšky nepoprela ani v rámci prebiehajúceho vyšetrovania pred políciou.
4. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 261, § 323, § 387, § 388, § 397, § 402, § 403, § 405, § 407 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 3, § 9, § 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 153, § 255, § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku dospel k nasledovným záverom.
5. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že strany sporu ako podnikatelia uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov, keďže pri vzniku ich záväzkového vzťahu bolo s prihliadnutím na okolnosti zrejmé, že ich vzťah sa týka podnikateľskej činnosti. Obchodnoprávna povaha vzťahu medzi nimi tak bola zrejmá už pri založení tohto zmluvného vzťahu. Obsah zmlúv o nájme nebytových priestorov uzavretých medzi sporovými stranami konania sa tak nepochybne riadi ustanoveniami zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ale právne vzťahy vzniknuté na základe týchto zmlúv podliehajú obchodnoprávnej úprave, lebo tieto otázky možno v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka riešiť podľa Obchodného zákonníka. Uznanie záväzku obsiahnuté v § 323 Obchodného zákonníka vyžaduje uznanie určitého záväzku na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu, čo do dôvodu a výšky, teda Obchodný zákonník vyžaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku, teda spôsobu vymedzenia záväzku a nie spôsob vymedzenia. Zároveň v uznaní dlhu musí byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. Poukazujúc na nález ÚS SR z 20.06.2018 sp. zn. IV. ÚS/70/2018 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 34Obdo/4/2010 uviedol, že vzhľadom na obchodnoprávnu povahu vzťahu strán sporu je vylúčená aplikácia inštitútu uznania dlhu, ako aj premlčania podľa Občianskeho zákonníka, ale je nutné vychádzať z právnej úpravy Obchodného zákonníka. V zmysle § 397 Obchodného zákonníka pre obchodnoprávne záväzkové vzťahy platí všeobecná štvorročná premlčacia doba, ktorá v prípade uznania záväzku plynie odo dňa uznania. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ k uznávaciemu prejavu došlo dňa 07.12.2015, premlčacia doba uplynula dňa 07.12.2019. Ak by aj vychádzal zo zmluvného dojednania, že nezaplatením jednej splátky sa stane splatným celý dlh, v danom prípade nezaplatením splátky splatnej dňa 25.01.2016 by štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 26.01.2020, teda ešte pred podaním žaloby dňa 28.04.2020. V zmysle § 402 Obchodného zákonníka premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý považuje za uplatnenie práva v začatom konaní. Takýmto právnym úkonom nie je uplatnenie si nároku na vzniknutú škodu v trestnom oznámení zo dňa 07.02.2017, ktoré bolo vybavené odmietnutím, keďže nespĺňalo charakter súdneho konania. Uvedené uplatnenie náhrady škody nie je možné kvalifikovať ani ako jeho uplatnenie v trestnom konaní, a to s poukazom na § 10 ods. 14 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku. Zároveň s poukazom na obchodnoprávnu úpravu záväzkového vzťahu medzi stranami sporu je vylúčené posudzovanie vznesenej námietky premlčania podľa Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených skutočností potom žalobu z dôvodu premlčania uplatneného nároku zamietol. Zároveň zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania ako nehospodárne, keďže tieto by nemali vplyv na právne posúdenie premlčania uplatneného nároku. S poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania nevykonal dôkaz oboznámením vyšetrovacieho
spisu z dôvodu, že tento nebol uplatnený včas, keďže návrh na doplnenie dokazovania bol prednesený až na pojednávaní konanom dňa 04.10.2021, pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili, aby takýto návrh predložil.
6. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej voči neúspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 CSP. Nesúhlasil s argumentáciou súdu, že premlčacia doba neprestala plynúť, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý judikoval, že spočívanie premlčacej doby vyvoláva uplatnenie pohľadávky aj u iného príslušného orgánu. Konštatoval, že v zmysle § 402 Obchodného zákonníka uplatnením náhrady škody v trestom oznámení prestala plynúť premlčacia doba, pretože uvedené ustanovenie vníma začatie konania rovnako z hľadiska noriem trestného práva, pretože trestný proces má svoje štádiá a jeho začiatok je spojený s právnym úkonom - trestným oznámením. Poukázal na to, že nie je oprávnený podávať obžalobu na súd, tú podáva prokurátor, preto premlčacia doba prestala plynúť v čase od 07.02.2017 až do rozhodnutia prokurátora okresnej prokuratúry. Uviedol, že nedokáže vopred predvídať závery OČTK o dôvodnosti trestného stíhania, pretože mu neprináleží vykonávať dôkazy a robiť právne závery, preto je platným právom chránený inštitútom pretrhnutia premlčacej doby. Ak by OČTK mali za to, že z vykonaného dokazovania je trestné stíhanie dôvodné a trestné konanie by pokračovalo ďalej, premlčacia doba by v tomto prípade neprestala plynúť a ak by uplynula už v čase skončenia súdneho konania, predĺžila by sa tak, že neskončí skôr než jeden rok odo dňa, keď skončilo súdne konanie - § 405 Obchodného zákonníka. Pokiaľ premlčacia doba spočinula v čase od 07.02.2017 do 23.06.2017 (4 mesiace a 16 dní) mohol tak podať na súd predmetnú žalobu v čase od 26.01.2016 do 10.06.2020. Žaloba tak bola podaná pred uplynutím tejto lehoty dňa 28.04.2020, preto nárok nemôže byť premlčaný a mal byť súdom priznaný. Zamietnutý návrh na doplnenie dokazovania tak nemá právnu relevanciu. Pripojenie zodpovedajúceho trestného spisu a oboznámenie sa s jeho obsahom potvrdzuje jeho tvrdenia a z už doložených podkladov do spisu vystala nutnosť jeho zabezpečenia. Z uvedených dôvodov sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie a rovnako ani s názorom uvedeným v bode 44. odôvodnenia rozsudku, pretože súd by mal zohľadňovať aj celkovú pandemickú situáciu od roku 2020 až doteraz, opatrenia, ktoré vo významnej miere znemožnili promptnú komunikáciu medzi právnym zástupcom a klientom a z toho hľadiska aj súdom. Rovnako by mali byť zohľadnené aj dôvody právneho zástupcu, ktoré ho zdravotne diskvalifikovali. Uviedol, že uplatnenie námietky premlčania žalovanou v žiadnom ohľade nekorešponduje s jej vyjadrením pred vyšetrovateľom, že sa nesnaží dlhu vyhýbať, preto vznesenie tejto námietky považuje za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku a snahu znevýhodniť ho a spôsobiť mu ujmu, preto nemožno na takúto námietku prihliadať. Aj v prípade aplikácie Občianskeho zákonníka v otázke uznania dlhu a premlčania by bol nárok uplatnený na súde riadne a včas, a to v rámci 10-ročnej premlčacej doby. Napriek uvedenému sa vznesenie námietky premlčacia žalovanou javí ako rozporné s § 3 Občianskeho zákonníka a nemožno na ňu rovnako prihliadať. Žalovaná uznala dlh druhýkrát na inom mieste a v inom čase, s čím sa súd nezaoberal a tým nezistil bez pochybností skutkový stav. Taktiež zastáva názor, že došlo k pretrhnutiu premlčacej doby a druhýkrát sa môže začať počítať nová premlčacia doba od dátumu uznania poznamenaného v zápisnici o výsluchu, s čím je potrebné sa dôsledne vysporiadať. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 15.500,- Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01.01.2017 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia v konaní pred okresným a odvolacím súdom.
8. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorá by eventuálne mohla byť odôvodnená iba v prípade, ak by žalobný nárok spadal pod občianskoprávny vzťah a ak by sa premlčanie, resp. spočívanie premlčacej doby posudzovalo podľa ust. § 112 Občianskeho zákonníka. V danom prípade bolo oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu odmietnuté, trestné stíhanie nebolo začaté, a teda platí, že vo veci trestného oznámenia sa nekonalo a nerozhodlo o vine a treste, t.j. vo veci samej, preto sa neprihliada ani na podanie žalobcu zo dňa 07.07.2017. Stotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že nezaplatením splátky dňa 25.01.2016 sa na základe zmluvných dojednaní stal zročný celý dlh a premlčacia doba uplynula dňa 26.01.2020, teda ešte pred podaním žaloby, preto súd dôvodne žalobu zamietol. S tvrdením žalobcu o ďalšom uznaní dlhu nesúhlasila a uviedla, že vo veci podaného oznámenia bola vyšetrovateľom kontaktovaná
iba telefonicky počas svojho pobytu v zahraničí a počas rozhovoru nepoprela podpis na uznaní dlhu a dohode, ani vedomosť o výške dlhu. Takéto „vyťaženie“ vyšetrovateľa nemožno považovať v žiadnom prípade za „nové“ uznanie záväzku v zmysle úpravy Obchodného zákonníka, preto nemožno súhlasiť s konštatovaním žalobcu. S námietkou žalobcu, že vznesenie námietky premlčania je rozporné so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi nesúhlasila, pretože nevysvetlil, prečo by výkon práva z jej strany mal odporovať uvedeným zásadám, resp. dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázala aj na závery spomínaného uznesenia Okresnej prokuratúry S.. Žalobca sa mohol ľahko vyvarovať vzniknutej situácii včasným uplatnením svojich subjektívnych práv v lehote, preto vznesenú námietku nemožno považovať za neprijateľnú špekuláciu z jej strany. Navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať jej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
9. Žalobca sa k replike žalovanej vyjadril tak, že v plnom rozsahu zotrváva na odvolaní, vrátane všetkých dôvodov, ktoré uviedol a tieto považuje za relevantné.
10. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 01.07.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
12. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS/78/05).
13. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom obchodnoprávnym, pretože uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov spolu s dodatkami bola uzatvorená medzi podnikateľskými subjektmi v rámci ich podnikateľskej činnosti. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, ako aj z vyjadrení sporových strán vyplynulo, že pri uzatvorení zmluvy vystupovali sporové strany ako podnikateľské subjekty, pričom účelom uzatvorenia uvedenej zmluvy bolo prevádzkovanie kaviarne žalovanou v predmete jej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že záver súdu prvej inštancie o obchodnoprávnej povahe vzťahu nebol sporovými stranami v odvolacom konaní spochybnený. Na základe uvedeného možno rovnako konštatovať, že na predmetný vzťah sporových strán bolo potrebné aplikovať v prvom rade príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka a keďže predmetom zmluvy bol prenájom nebytových priestorov, tak aj príslušné ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.
14. V priebehu konania vzniesla žalovaná námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vyhodnotil ako dôvodnú majúc za to, že v rámci jej plynutia nedošlo k prerušeniu, resp. pretrhnutiu jej plynutia, s čím však nesúhlasil žalobca. V rámci odvolacieho konania tak bolo potrebné posúdiť, či v predmetnom prípade došlo k uplynutiu premlčacej doby a či v rámci jej plynutia došlo k pretrhnutiu jej plynutia, a to s poukazom na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka.
15. Skôr ako sa odvolací súd začal zaoberať otázkou, či súd prvej inštancie dospel k správnym záverom ohľadom vznesenej námietky premlčania, vzhľadom na to, že v priebehu odvolacieho konania poukazoval žalobca aj na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä na § 3 Občianskeho zákonníka, považuje na tomto mieste za potrebné ešte zdôrazniť základný princíp vzťahu a fungovania Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, ktorý vyplýva už zo súdom prvej inštancie spomínaného ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzťah Obchodného zákonníka k Občianskemu zákonníku je v zmysle uvedeného ustanovenia založený na princípe subsidiarity, čo znamená, že
Občiansky zákonník je všeobecným a podporným právnym predpisom (lex generalis) k Obchodnému zákonníku (lex specialis), preto ho možno použiť na obchodnoprávny vzťah podporne len v tých prípadoch, keď určitá právna otázka nie je v Obchodnom zákonníku vôbec upravená. A contrario, ak niektorú otázku možno vyriešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, potom je aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka vylúčená. Inštitút premlčania je upravený tak v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku, pričom Občiansky zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania pre všetky súkromné záväzkové vzťahy a Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania osobitne pre obchodné záväzkové vzťahy. Vzhľadom na to, že právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexná, v súlade už so spomínaným princípom subsidiarity možno konštatovať, že právna úprava premlčania v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka je na obchodnoprávne vzťahy vylúčená.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené tak možno konštatovať správny postup súdu prvej inštancie, keď na predmetný prípad aplikoval výlučne príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, konkrétne ust. § 397 Obchodného zákonníka o všeobecnej 4-ročnej premlčacej dobe. Vo vzťahu k určeniu začiatku plynutia tejto premlčacej doby dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to že túto je potrebné začať odvíjať od uznávacieho prejavu žalovanej, t.j. od 07.12.2015. Koniec premlčacej doby tak v tomto prípade pripadol na deň 07.12.2019 a keďže žaloba bola v predmetnom prípade podaná na súde prvej inštancie až dňa 28.04.2020, žalobca uplatnil svoj nárok po uplynutí premlčacej doby, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd na tomto mieste ešte dodáva, že sa rovnako stotožňuje aj s konštatovaním súdu prvej inštancie o prípadnom premlčaní žalobcom uplatneného nároku aj v tom prípade, ak by sa začiatok plynutia premlčacej doby odvíjal od splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu dlhu.
17. Žalobca v podanom odvolaní najprv namietal, že v priebehu plynutia premlčacej doby došlo k jej spočívaniu a neskôr mal za to, že došlo aj k jej pretrhnutiu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi spočívaním plynutia premlčacej doby (§ 402 Obchodného zákonníka) a medzi pretrhnutím plynutia premlčacej doby (§ 407 Obchodného zákonníka). Spočívanie plynutia premlčacej doby možno definovať ako dôsledok konania veriteľa, ktorý za účelom dosiahnutia svojho práva, toto uplatní v súdnom konaní, v dôsledku čoho premlčacia doba prestáva plynúť, avšak po odpadnutí prekážky jej plynutie pokračuje. Pretrhnutie premlčacej doby naopak znamená, že na základe určitej skutočnosti premlčacia doba prestane plynúť a už nebude pokračovať, avšak môže začať plynúť nová premlčacia doba. Vo vzťahu k spočívaniu premlčacej doby žalobca argumentoval judikovanými závermi dovolacieho súdu napríklad v konaní sp. zn. 3 Obo 162/2010 k čomu odvolací súd uvádza, že uvedený záver nie je možné aplikovať na predmetný prípad z dôvodu, že dovolací súd v spomínanom prípade riešil jednak skutkovo odlišný prípad (náhrada škody), ale aj právne odlišný prípad, pričom žalobca z uvedeného ustanovenia citoval len ním upravenú časť tohto súdneho rozhodnutia. Dovolací súd totiž k spočívaniu premlčacej doby uviedol nasledovné: „Spočívanie premlčacej doby podľa § 112 OZ vyvoláva nielen uplatnenie pohľadávky na súde, ale aj jej uplatnenie u iného príslušného orgánu. Uvedené účinky má preto aj uplatnenie pohľadávky pred príslušnými orgánmi trestného konania v tzv. adhéznom konaní. Z obsahu spisu vyplýva, že v súvislosti s uvedenými skutkami sa na podnet žalobcu viedli dve trestné stíhania.“ Z uvedeného tak vyplýva, že žalobcom prezentované judikované závery o spočívaní plynutia premlčacej doby sa nevzťahovali k aplikácii § 402 Obchodného zákonníka, ale vo vzťahu k § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia je vzhľadom na už konštatovanú komplexnosť úpravy inštitútu premlčania Obchodným zákonníkom vylúčená. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd tento argument žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný. Vo vzťahu k spočívaniu plynutia premlčacej doby odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvej inštancie, a to, že už len samotné trestné oznámenie nie je dôvodom pre spočívanie plynutia premlčacej doby, keďže trestným oznámením ešte nedochádza k začatiu trestného stíhania. Trestné oznámenie je oznámenie o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin a trestné stíhanie je začaté až momentom vydania uznesenia o začatí trestného stíhania. Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že trestné oznámenie žalobcu bolo odmietnuté a teda nebolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania, nemohlo dôjsť ani k spočívaniu plynutia premlčacej doby z uvedeného dôvodu. Taktiež k spočívaniu plynutia premlčacej doby nemohlo dôjsť ani z dôvodu pandemickej situácie, keďže k prvému spočívaniu plynutia premlčacích dôb dochádzalo až od 25.03.2020, t.j. v období, kedy bol nárok žalobcu uplatnený v predmetnom konaní už premlčaný. Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo dôjsť ani k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, keďže výpoveď žalovanej v rámci trestného konania, v ktorom uznala dlh a vyjadrila ochotu splatiť vzniknutý dlh nemožno považovať za „nové“
uznanie dlhu žalovanou, ktoré by malo za následok plynutia novej premlčacej doby, teda v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu s tvrdením žalovanej v priebehu odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil tieto odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.
18. K námietke žalobcu, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s poctivým obchodným stykom odvolací súd uvádza, že dôvodne vznesenú námietku premlčania nie je možné kvalifikovať ako rozpornú s dobrými mravmi, naviac žalovaná v priebehu konania uplatňovala prostriedky procesnej obrany medzi ktoré jednoznačne patrí aj námietka premlčania, preto nemožno toto jej konanie vyhodnotiť ako rozporné s poctivým obchodným stykom. Odvolací súd uvádza, že ani samotné okolnosti prípadu a ani okolnosti uplatnenia námietky premlčania žalovanou neodôvodňujú prijať záver o konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi v tomto smere. Naviac, odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej o tom, že pre úspešnosť podanej žalobe bol potrebný aktívnejší prístup žalobcu pri uplatňovaní jeho pohľadávky.
19. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebé zaoberať sa bližšie ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu voči v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).