Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_19CoCsp-15-2022.pdf
PDF · 107.5 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/15/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: H. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX, XXX XX Q., o zaplatenie 3.982,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 1Csp/90/2018-76 zo dňa 20.10.2021, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku a vo výroku III. o trovách konania.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.487,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.487,80 eura od 30.11.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 75,16%. Rozhodnutie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 1 ods. 2 a 8, § 2, § 7, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, s poukazom na ust. § 52 a nasl., § 517 ods. 1, 2, § 657 Občianskeho zákonníka a Smernice EP a Rady 2008/48 ES odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX uzavretej medzi žalovanou a žalobcom bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 4.500 eur. Žalovaná mala žalobcovi uhradiť za poskytnutý úver celkom sumu 6.548,52 eura v 96 mesačných splátkach vo výške 65,87 Eur. V zmluve bola dohodnutá výška úrokovej sadzby 8,9% ročne, RPMN 11,03%, priemerná hodnota RPMN vo výške 13,31%, splatnosť mesačnej splátky 25.deň v mesiaci a splatnosť prvej mesačnej splátky ku dňu 25.05.2017 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 25.04.2025. Žalovaná žalobcovi pred podaním žaloby uhradila sumu celkom 1.012,20 eura. Dňa 29.11.2018 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa dlh žalovanej stal splatným v celom rozsahu. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, uloženú mu v § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poukázal na to, že z predloženej žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru vyplýva, že žalobca pri uzatváraní zmluvy zistil od spotrebiteľa výlučne údaje, ktoré sa týkali jeho rodinného stavu, dosiahnutého vzdelania, či spôsobu bývania. Žalobca nepreukázal, že by pri uzatváraní zmluvy akýmkoľvek spôsobom preveroval výšku príjmov a výdavkov spotrebiteľa. Navyše z reportu údajov zo Spoločného registra bankových informácií a Nebankového registra klientských informácií je možné zistiť, že žalovaná v čase poskytnutia úveru už splácala iné svoje záväzky. Podľa uvedeného registra jej viaceré predchádzajúce
žiadosti o poskytnutie úveru boli zamietnuté, pričom sa tak stalo v období, ktorý prakticky bezprostredne predchádzalo obdobiu, kedy došlo k uzavretiu úverovej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou. Takýto postup bez ďalšieho nemožno hodnotiť ako postup žalobcu s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Uzavrel, že žalobca v rámci poskytnutého spotrebiteľského úveru zmluvou č. XXXXXXXXXXXXXXXX poskytol žalovanej sumu 4.500 eur. Nakoľko považoval spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, žalovanej vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi finančné prostriedky v sume 4.500 eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná z uvedenej sumy uhradila žalobcovi celkom sumu 1.012,20 eura, čo nakoniec vyplýva aj z predloženého prehľadu splácania úveru do predčasného zosplatnenia. Istinu z tejto úverovej zmluvy tak tvorí rozdiel medzi sumou poskytnutou a sumou uhradenou, teda suma 3.487,80 eura. Vzhľadom na uvedené v prevyšujúcej časti žalobu v časti istiny zamietol. Rovnako zamietol žalobu v časti požadovaných úrokov z úveru, či už vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru alebo úrokov po jeho zosplatnení, ako aj v časti poplatkov za poistenie vo výške 3,22 eura, a to z dôvodu, že tento úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Rovnako, keďže žalobcovi nepriznal samotný nárok na úroky, nemohla sa žalovaná s ich úhradou dostať do omeškania, a tým nárok na úroky z omeškania z nezaplatených úrokov vzniknúť nemohol. Žalobu zamietol tiež v časti vyčíslených úrokov z omeškania v sume 1,77 eura, keďže žaloba neobsahuje k tomuto nároku žiadne skutkové tvrdenia, a nie je tak možné zistiť s akým dlhom a v akej výške sa mala žalovaná dostať do omeškania a po akú dobu. Za dôvodný preto považoval iba nárok na vrátenie rozdielu sumy 4.500 eur, ktorá bola poskytnutá a sumou 1.012,20 eura, ktorá bola zaplatená, preto priznal iba sumu 3.487,80 eura. K priznanej sume priznal aj 5 % úrok z omeškania ročne od 30.11.2018, teda odo dňa od ktorého žalobca žiadal priznať úrok z omeškania. Vo zvyšku žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ..CSP“), keď zohľadnil pomer úspechu a neúspechu, a tak žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,16 %.
2. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku a III. o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP tvrdiac, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesúhlasil s názorom súdu, že bonita žalovanej pred poskytnutím úveru bola skúmaná nedostatočne a že sa má navyše jednať o hrubé porušenie povinností pri posudzovaní bonity. Mal za to, že pri poskytnutí úveru konal v súlade s právnymi predpismi a bonitu žalovanej overil dostatočne a konal tak s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Dostatočne posúdil schopnosť žalovanej splácať úver, a tým postupoval pri poskytovaní úveru v súlade s ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Na posúdenie bonity využil v danom prípade nasledovné zdroje informácii a to: dopyt do SRBI /NRKI report zo Spoločného registra bankových informácií a nebankového registra klientskych informácií - Výsledkom tohto dopytu je výstup z úverového registra vo forme listiny označenej ako CREDIT REPORT - ANALYTIC, ktorý bol prílohou žaloby) - z reportu vyplýva, že žalovaná mala iba jeden existujúci záväzok (označený ako BO1) a nebola v omeškaní s jeho splácaním, nemala teda žiadnu omeškanú splátku, dodržiavala platobnú disciplínu a existujúci záväzok plnila riadne a včas. Z predmetnej listiny jednoznačne vyplýva, že žalobca riadne vykonal dopyt do úverového registra, čím si splnil zákonom stanovenú povinnosť uvedenú v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Namietal, že vyvodenie záveru, že žalobca konal bez odbornej starostlivosti na základe toho, že poskytol úver žalovanej, ktorá už bola úverovo zaťažená aj ďalším úverom, tak, ako to tvrdí súd, je absolútne neprijateľné a bez akejkoľvek opory v právnej úprave. Na základe uvedeného tvrdenia by každý ďalší úver, ktorý si dlžník zoberie počas trvania iného úverového vzťahu bol konaním bez odbornej starostlivosti. Cieľom povinnosti konať s odbornou starostlivosťou je preskúmať bonitu klienta a posúdiť, či je schopný plniť si záväzky z ďalšieho úveru. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovanej boli odmietnuté iné úvery, pričom napriek tomu jej žalobca poskytol úver, ktorý je predmetom tohto konania. Bol toho názoru, že uvedený údaj je bez skutočnej výpovednej hodnoty, nakoľko daná informácia neobsahuje dôvod odmietnutia poskytnutia úveru. Banky majú rôzne nastavené kritériá poskytovania úverov, ktoré sa netýkajú len bonity klienta, a preto nie je zrejmé, z akých dôvodov bolo žalovanej odmietnuté poskytnutie úveru, mohlo ísť napríklad o prekročenie počtu žiadostí o úverov v danej banke atď. Mal za to, že ani za súčasnej predimenzovanej ochrany spotrebiteľa nemožno obhájiť názor, že na základe odmietnutia poskytnutia úveru jedným veriteľom, je konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou poskytnutie úveru danému klientovi iným veriteľom.
Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu všetkých trov konania.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná v súdom stanovenej lehote, ale ani do rozhodnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušným na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúci z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 01.07.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. Z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
6. Keďže odvolanie nebolo podané proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, tento výrok v zmysle § 367 ods. 2 CSP nadobudlo právoplatnosť.
7. Žalobca v odvolaní napadol rozsudok v II. výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a III. výroku o trovách konania. Preto predmetom odvolacieho prieskumu boli iba výroky II. a III.
8. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, pre ktorý bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá z dôvodu, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy so žalovanou nešetril s odbornou starostlivosťou riadne bonitu žalovanej tak, ako to vyžaduje ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak sa žalobca uspokojil pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať úver iba s údajmi, ktoré uviedla v Žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru zo dňa 04.05.2017 žalovaná, v ktorej nie je žiadna zmienka o jej príjmoch ani o jej výdavkoch, nemohol preto riadne vyhodnotiť schopnosť žalovanej vrátiť poskytnutý úver. Zároveň žalobca predložil listinu označenú ako CREDIT REPORT - ANALYTIK vzťahujúcu sa k žalovanej, z ktorej vyplýva, že jej bol poskytnutý jeden úver. Avšak ani takéto skúmanie nie je možné vyhodnotiť tak, že ide o riadne skúmanie bonity žalovanej pre schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Ani z uvedenej listiny totiž nie je možné zistiť príjem, resp. výdaje žalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu navyše táto listina mala byť predložená už spolu so žalobou. Nie je tiež možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd prvej inštancie mal žalobcu vyzvať v zmysle § 129 ods. 1 CSP na doplnenie žaloby. Bolo totiž povinnosťou žalobcu v zmysle čl. 8 základných princípov CSP označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť tieto tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak by súd prvej inštancie vyzval žalobcu na „doplnenie žaloby“, porušil by tým zásadu rovnosti strán sporu a keďže ide o spotrebiteľskú vec, keď sa vyžaduje zvýšená ochrana strany sporu v záujme rovnakého postavenia strán sporu v zmysle čl. 6 základných princípov. V žiadnom prípade preto nebolo na mieste vyzývať žalobcu na predloženie dôkazov na preukázanie ním tvrdených skutočností. Žaloba žalobcu nebola nezrozumiteľná a jeho podanie nebolo neúplné, ale žalobca nepredložil všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Rovnako súd prvej inštancie sa správne komplexne zaoberal vyhodnotením oprávnenosti nároku žalobcu vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský spor, kedy v zmysle § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz (§ 219 - § 300 CSP). S poukazom na vyššie uvedené preto mal súd prvej inštancie povinnosť komplexne posúdiť nárok žalobcu, a to aj bez toho, aby žalovaná ako spotrebiteľ vzniesla v konaní nejaké námietky.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd má za to, že žiadna z odvolacích námietok žalobcu nebola dôvodná. Nedošlo k nezákonnému postupu súdu prvej inštancie pri vydaní rozhodnutia, v konaní bolo preukázané, že žalobca nedôsledne skúmal bonitu žalovanej pri uzatváraní úverovej zmluvy.
Odvolací súd má tiež jednoznačne za to, že žalobca nedostatočne preveril bonitu žalovanej. Z dokladov, ktoré mal k dispozícii nebolo možné zistiť ani len údaj o výške príjmu žalovanej, ani o jej výdavkoch. Iba zistenie, že žalovaná je vydatá, má tri deti, je robotníčka, nie je dôkazom o tom, aby žalobca s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca tak pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 ods. 1 z. č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho sa ním poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z.).
10. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranami sporu. Ani prípadné splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý jednoznačne závisí od zistení, ktoré vyplynú z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmyslom uplatňovania dôkazného bremena je zabezpečiť reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu. Ak sa pri tom vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, vo výnimočných prípadoch aj iné než navrhnuté, súd musí vychádzať aj z takto nejednoznačne zisteného skutkového základu pri svojom rozhodovaní. Ak teda dôjde k situácii, kedy strana sporu je v dôkaznej núdzi, a to tá strana, na ktorej podľa predpisov leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, súdu neostáva nič iné iba v prípade, ak ide o žalobcu, žalobu zamietnuť.
11. Odvolací súd preto má za to, že aj keď žalobca predložil listinu označenú ako CREDIT REPORT - ANALYTIK, ani ňou nebolo deklarované, aby si riadne splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko z nej nebolo možné zistiť príjem a výdavky žalovanej, a preto správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že úver je bezúročný a bezpoplatkový a žalobca má nárok iba na vrátenie sumy, ktorú si žalovaná od neho požičala.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, pre ktorý bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, a to v zmysle § 287 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj k odvolacím dôvodom sa vyjadril vyššie.
13. Ak odvolateľ poukazuje na rozhodovaciu prax iných súdov, je potrebné uviesť, že názor v iných rozhodnutiach okrem rozhodnutí najvyšších súdnych autorít nie je záväzný pre danú vec. Odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/126/2016, v ktorom bol prezentovaný rovnaký právny názor ako v prejednávanej veci. Obdobne to bolo vyjadrené aj v ďalších rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/126/2016, 6Co/171/2016, 2CoCsp/20/2020, Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 11Co/117/2017, rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2178/2018 a nálezu Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS/4129/2018.
14. Dôrazne sa k uvedenej problematike vyjadril Krajský súd v Prešove v bode 27. rozsudku sp. zn. 6Co/171/2016, kde uviedol: „V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.“
15. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav. V predmetnej veci odvolací súd nezistil, aby súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
16. Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu, ktorá ich nesplnila. Súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať.
17. Odvolací súd dodáva, že nemôže prihliadať na listinné dôkazy predložené v odvolacom konaní, keďže skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, nemôžu byť v zásade odvolacím dôvodom. Žalobca súdu nepreukázal, že by listinné dôkazy preukazujúce skúmanie bonity žalovanej nemohol použiť v konaní pred súdom prvej inštancie bez svojej viny.
18. Žalobca tým, že nepredložil všetky dôkazy do skončenia dokazovania na súde prvej inštancie, sa sám diskvalifikoval z ďalších dôkazov a odvolací súd v súlade s § 366 CSP nemôže na nový dôkaz predložený v odvolacom konaní prihliadať.
19 Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol nárok žalobcu na priznanie sumy vo výške 494, 42 eura s príslušenstvom, nakoľko žalobca na túto sumu nemá nárok, keďže úverová zmluva sa v zmysle § 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
20. K odvolaniu žalobcu aj čo do výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že tento výrok je tiež správny. Súd prvej inštancie správne vychádzal z pomeru úspechu žalobcu v konaní pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Správne vyčíslil úspech strán sporu a správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol postupom podľa § 255 ods. 2 CSP. Odvolací súd len dopĺňa, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.
21. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku a výroku III. o trovách konania, ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 CSP tak, že stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá by mala mať nárok na ich náhradu, ale keďže v odvolacom konaní bola nečinná, žiadne trovy odvolacieho konania si neuplatnila, ani jej zo spisu nevyplývajú, preto jej odvolacie trovy neboli priznané proti v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi, ktorému nemohli byť pre jeho neúspech trovy odvolacieho konania priznané.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).