Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-11-2016.pdf
PDF · 93.95 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/11/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., T. XX, zastúpená JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, so sídlom v Žiline, V. Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., Makov, IČO: 36 005 843, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarik s. r. o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, IČO: 36 866 849, o zaplatenie 1.238,13 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/139/2003-602 zo dňa 3. novembra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 10C/139/2003-602 zo dňa 3. novembra 2015 potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne. Zároveň týmto rozsudkom uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.398,13 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet zástupcu žalovaného. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd konštatoval absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy zo dňa 04.01.2000 podľa § 39 Občianskeho zákonníka uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže táto bola podpísaná v čase, kedy žalobkyňa nebola spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností. Ostatné skutkové tvrdenia, ktoré vymedzovali uplatnený nárok odlišným spôsobom, ako sa uvádzalo v žalobe, súd prvej inštancie považoval za zmenu návrhu, ktorú nepripustil uznesením zo dňa 17.8.2015, pričom podrobnú argumentáciu formulovanú v danom rozhodnutí, zopakoval aj v rozsudku. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala nesprávne právne posúdenie veci. Zdôraznila, že sa v priebehu konania domáhala stále toho istého nároku, žiaden návrh nemenila, len špecifikovala alternatívne dôvody, o ktoré svoj nárok opiera. Okresný súd rozhodol vo veci dňa 3.11.2015 v jej neprítomnosti, hoci požiadala o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov. Keďže okresný súd deklaroval, že ju potrebuje vypočuť, mala legitímne očakávania, že súd podnikne také procesné kroky, aby skutočne výsluch realizoval. Žalobkyňa tiež vyjadrila pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, a to najmä s ohľadom na fakt, že priamo v rozsudku zákonná sudkyňa uvádzala, že bol na ňu vyvíjaný tlak. Okresný súd v konaní zameral svoju pozornosť na preukazovanie výšky požadovaného nájomného, z čoho mohla žalobkyňa nadobudnúť dojem, že súd nepovažoval nárok za neopodstatnený. Súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťami aplikácie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Z ustálenej
súdnej praxe musí byť súdu známe, že môže existovať aj tzv. nútený nájom, o ktorom rozhodnú spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých spoluvlastnícke podiely predstavujú väčšinu. Podstatné v danej veci je, že väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa spoluvlastníckych podielov rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou tak, že prenajala spoločnú nehnuteľnosť žalovanému a tento mal platiť spoluvlastníkom nájomné za hospodárenie v príslušnom kalendárnom roku. Žalobkyňa nadobudnutím spoluvlastníctva k spoluvlastníckemu podielu na základe darovacej zmluvy pod č. V - 1900/2000 vstúpila do práv prenajímateľa v nájomnom vzťahu ku spoločnej nehnuteľnosti. Podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti je nedeliteľné, nie je možné ho zrušiť a vyporiadať, preto žalobkyňa nemohla nadobudnutím spoluvlastníctva do nájomného vzťahu nevstúpiť. Pokiaľ žalobkyňa dohodou zo dňa 20.6.2013 odstúpila od darovacej zmluvy so svojím otcom A. F., neznamená to, že jej nárok na zaplatenie nájomného zanikol, keďže z danej dohody vyplýva, že úžitky z nehnuteľností do dňa odstúpenia od zmluvy patria žalobkyni. Na podporu svojej argumentácia žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/58/1999 zo dňa 1.11.200, sp. zn. 2Obdo/13/1998 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2010. Odvolateľka tiež poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/170/2012, z ktorého vyplýva, že doposiaľ nebolo právoplatne spochybnené vlastníctvo žalobkyne k nehnuteľnostiam. V doplnení odvolania žalobkyňa zopakovala niektoré svoje argumenty a poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, z ktorých je zrejmé, že nemusela svoj nárok právne kvalifikovať a že aj v prípade neexistencie jej vlastníctva mohla v konaní uplatňovať nárok po preukázaní ďalších potrebných skutočností.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K otázke vylúčenia zákonnej sudkyne uviedol, že vo veci rozhodol krajský súd na základe oznámenia sudkyne tak, že ju nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Žalobkyňa v priebehu celého konania nenavrhovala žiadne listinné dôkazy alebo iné dôkazy na preukázanie skutočnosti, či žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíva alebo nie. Žalobkyňa nielenže neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, ale opakovane menila právne tituly, z ktorých odvodzovala svoj nárok. Skutočnosť odstúpenia od pôvodnej darovacej zmluvy považoval žalovaný za špekulatívnu. V konaní nebol predložený ani dôkaz ohľadom výšky žalovanej pohľadávky. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne, že nebola povinná svoj nárok kvalifikovať. Odvolateľka totiž bola povinná súdu prezentovať skutkové tvrdenia, ktoré spadajú pod konkrétnu právnu normu. Nemožno akceptovať stav, keď žalobkyňa opakovane mení právne tituly svojho nároku, z ktorých si mal súd vybrať. Ďalej žalovaný odkázal na správnosť záverov okresného súdu.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázala na novú skutočnosť - uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2014 zo dňa 29.3.2016 bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/479/2012-918 zo dňa 9.7.2013, z čoho možno vyvodiť, že argumentácia žalovaného nie je opodstatnená. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nepreukázanie užívania sporných pozemkov, táto skutočnosť nebola v konaní sporná a potvrdzujú to aj závery iných rozhodnutí v obdobných sporoch.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uvádzal, že žalobkyňa v spornom období nebola vlastníčkou nehnuteľností, a preto jej nemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak následne došlo k odstúpeniu od darovacej zmluvy, zanikli všetky práva z nej vyplývajúce. Pokiaľ sa strany zmluvy pri jej odstúpení dohodli na istom vyporiadaní, táto nemôže zaväzovať tretiu osobu, preto nemohlo žalobkyni vzniknúť právo na úžitky voči žalovanému.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.
8. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (aktuálne sú kritériá
odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami odvolateľky, ktorými boli vymedzené prieskumné oprávnenia odvolacieho súdu.
11. Rozhodnutie v neprítomnosti žalobkyne na pojednávaní nezakladá procesnú vadu konania, keďže strana bola zastúpená advokátom, ktorý v celom priebehu konania realizoval v jej mene jednotlivé procesné úkony. Jej osobný výsluch na poslednom pojednávaní nebol z pohľadu odvolacieho súdu nevyhnutný, keďže predmetom posúdenia boli v danej veci právne otázky a skutkový stav (ktorého objasnenie by eventuálne bolo nevyhnutné výsluchom žalobkyne) bol nesporný. Žalobkyňa zároveň v odvolaní nedefinovala, akým spôsobom jej mali byť odňaté procesné práva, keď sa pojednávanie uskutočnilo v jej neprítomnosti. V zásade platí, že strany sporu realizujú svoje práva v konaní prostredníctvom zástupcu, ich osobná účasť je potrebná pri vykonávaní konkrétneho dôkazu, čo nebol prípad v uvedenej veci.
12. Vo veci nerozhodovala vylúčená sudkyňa, keďže otázka jej prípadnej zaujatosti bola v konaní právoplatne vyriešená uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 6NcC/31/2012-377 zo dňa 31.8.2012 a 6NcC/19/2014-443 zo dňa 13.2.2014. Zaujatosť sudkyne mala byť predmetom konania na Ústavnom súde SR (č. l. 455), ktorého výsledok však žalovaný (sťažovateľ) súdu neoznámil.
13. K eventuálnemu nesprávnemu posúdeniu jednotlivých skutkových okolností, z ktorých žalobkyňa odvodzovala svoje práva, treba uviesť, že tieto nevykazovali len alternatívy právneho posúdenia, ako sa to snažila naznačiť žalobkyňa. Z obsahu podaného návrhu totiž zreteľne vyplýva, že žalobkyňa uplatnila nárok vyplývajúci z nájomnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa 4.1.2000. Následne v ďalších podaniach svoje skutkové tvrdenia podstatným spôsobom zmenila, keď upriamila pozornosť na úplne iný právny titul - na nájomnú zmluvu, ktorú uzavrel jej otec A. F. so žalovaným v rovnaký deň (4.1.2000), pričom ona mala z hľadiska hmotného práva figurovať ako právna nástupkyňa, či už na základe kúpnej zmluvy z roku 2000 alebo z roku 2013 (so zachovaním úžitkov za predchádzajúce obdobie, vrátane žalovaného obdobia), na bezdôvodné obohatenie (tento právny titul žalobkyňa uvádzala ako alternatívny pre prípad neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi A. F. a žalovaným a zároveň platnosti darovacej zmluvy V 1900/2000) alebo na užívanie spoločnej nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Judikatúra už v takýchto prípadoch jednotne konštatovala, že podstatne iné skutkové vymedzenie nároku v súdnom konaní je zmenou žaloby, ktorú podľa svojej úvahy môže okresný súd nepripustiť. Z obsahu podaní žalobkyne vyplýva, že týmito sa strana konania snažila reparovať pôvodnú žalobu, z ktorej je zjavné, že právo bolo uplatnené na podklade neplatnej zmluvy, na čom súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie. Krajský súd vychádzajúc z podrobného odôvodnenia napadnutého rozsudku (a tiež súvisiaceho uznesenia o nepripustení zmeny žaloby), nepovažoval úvahy okresného súdu za odporujúce právnej úprave, práve naopak, tieto náležite reflektovali podstatu ustanovenia § 95 O.s.p. 14. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na konania v obdobných veciach, odvolací súd upriamuje pozornosť napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/428/2015 zo dňa 24.2.2016 vo veci týkajúcej sa tých istých strán, v ktorom boli formulované zo strany žalobkyne obdobné skutkové tvrdenia, avšak táto už v žalobe vymedzila alternatívne okolnosti prípadu (uplatnený nárok považovala za nájomné a tiež za nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia). Krajský súd bol presvedčený, že ku každej veci bolo nevyhnutné pristupovať individuálne, keďže aj pri podobnosti jednotlivých sporov, ktoré žalobkyňa vedie, tieto z procesného hľadiska nedisponujú totožnými znakmi. 15. Za podstatný považoval krajský súd aj fakt, že žalobkyňa požadovala od žalovaného zaplatenie nájomného v sume zodpovedajúcej „10 podielom“ na nehnuteľnosti. Následne po zmene skutkového vymedzenia žaloby odvodzovala svoje práva zo zmluvy, ktorú uzavrel jej otec so žalovaným dňa 4.1.2000, pričom táto sa týkala len 5,5 podielov na nehnuteľnostiach. Uvedené len dokresľuje obraz o podaniach žalobkyne, ktoré vykazujú podstatné rozdiely pri formulácii žalobnej požiadavky, 16. Z obsahu podaní žalobkyne je zrejmé, že týmito strana konania opakovane zmenila podstatu svojej žalobnej požiadavky, keď skutkové tvrdenia vymedzené v jednotlivých podaniach nijako nenadväzovali na obsah podanej žaloby, ale túto zásadným spôsobom menili, na čo súd reagoval uznesením o nepripustení zmeny žaloby v zmysle § 95 O.s.p. Záver okresného súdu, ktorý vychádzal z uplatneného
nároku na zaplatenie nájomného a tento z dôvodu absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným posúdil ako nedôvodný, je teda správny. Pre úplnosť treba dodať, že podstatou nájomného vzťahu je vlastníctvo prenajímateľa k predmetu nájmu, ktorého definovanie musí spĺňať kritéria presnosti a zrozumiteľnosti; v prípade prenájmu nehnuteľnosti (resp. spoluvlastníckeho podielu na nej) je v zásade žiadúce formulovať v právnom úkone znaky pozemku/stavby podľa záväzných údajov katastra, vrátane údaja o spoluvlastníckom podieli. K uvedenému už nepotreboval odvolací súd prezentovať podrobnejšiu argumentáciu, keďže žalobe nemohlo byť vyhovené pre absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu vymedzeného z rozsudku súdu prvej inštancie. 17. K tvrdeniam žalobkyne, že od darovacej zmluvy uzavretej dňa 19.9.2000 odstúpila dohodou, treba dodať, že daný úkon nebol právne relevantný pre posúdenie veci, pretože podstatnou myšlienkou, na ktorej stojí napadnuté rozhodnutie, je uzavretie nájomnej zmluvy ešte pred darovaním predmetných pozemkov, čo spôsobilo jej absolútnu neplatnosť a neskoršie zrušenie darovacej zmluvy nemohlo na danom závere nič zmeniť. 18. Ak žalobkyňa poukázala na ustanovenie 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, k tomu krajský súd na záver uvádza, že hospodárenie spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti má v zmysle zákona č. 97/2013 isté pravidlá (viď napr. § 14, § 15), ktoré by museli byť pri pravdivosti tvrdení žalobkyne dodržané. Odvolateľka v konaní pred súdom prvej inštancie žiadala na preukázanie prijatia rozhodnutia o tzv. nútenom nájme vypočuť všetkých spoluvlastníkov, čo bolo zjavne neúčelné, keďže prípadné rozhodnutie o tvrdenej nájomnej zmluve by bolo zachytené v listinnej podobe, na ktorý dôkaz však strana v spore nepoukázala. Neunesenie dôkazného bremena v tomto smere potom znamenalo neopodstatnenosť aj týchto tvrdení odvolateľky.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania pred súdom druhej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).