Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_11C-227-2012.pdf
PDF · 635.58 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/227/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava IV sudcom JUDr. Janou Fígerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto
rozhodol:
I. Súd konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z a s t a v u j e .
II. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej Únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 z a m i e t a .
III. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .
IV. Žalovanému sa nárok proti žalobcovi na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 vedenou pod sp. zn. 11C 227/2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - A. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 387,24 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 230 dní.
2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
3. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19.6.2013 č.k. 11C 227/2012 - 24 boli konania vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.: 11C 230/2012, 11C 234/2012, 11C 235/2012, 11C 237/2012, 11C 238/2012, 11C 239/2012, 11C 240/2012, 11C 241/2012, 11C 242/2012 spojené na spoločné konanie v konaní sp. zn. 11C 227/2012.
4. Súd nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 30.11.2016, na ktoré sa napriek riadnemu predvolaniu žalobca, jeho právny zástupca ani žalovaný nedostavili. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 23.11.2016 s tým, že o odročenie pojednávania nežiadal. Právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 25.11.2016 ospravedlnil neúčasť z dôvodu hospodárnosti, nežiadal pojednávanie odročiť. Súd preto konal v ich neprítomnosti.
5. Právny zástupca žalobcu podaním z 19.2.2015 požiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd . Poukázal na dôvody objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zopakoval dôvody uvádzané v žalobe, podľa ktorých sú vylúčení všetci sudcovia tunajšieho súdu. Ďalej uviedol, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasí, preto podal na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhol konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o tejto jeho ústavnej sťažnosti.
6. K tomu súd uvádza, že o námietke zaujatosti Krajský súd v Bratislave už právoplatne rozhodol ( uznesenie zo dňa 22.10.2012 č.k. 3 NcC 219/2012-17 č.l. 17 spisu) a rovnako už bolo právoplatne rozhodnuté aj o identickom návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd podaného z rovnakého dôvodu uznesením tunajšieho súdu zo dňa 25.8.2014 č.k. 11C 227/2012-72 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.10.2014 č.k. 5Co 690/2014-99, ktorým odvolací súd potvrdil cit. rozhodnutie okresného súdu, ( na odvolanie podané žalobcom proti predmetnému uzneseniu), a to tak, že uvedený návrh na prerušenie konania bol zamietnutý. Vzhľadom na uvedené, nakoľko nedošlo k žiadnej relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu, súd konanie o identickom návrhu žalobcu na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie § 161 CSP v spojení s § 230 CSP a § 234 ods. 2 CSP (za použitia analógie) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil (obdobne porov. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 29 Cdo 1301/2013 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky č. 10/2013 pod č. 99). ( výrok I.)
7. Čo sa týka ďalšieho návrhu žalobcu zo dňa 19.2.2015 na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru EÚ v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, tento pre nesplnenie zákonných predpokladov na prerušenie konania podľa § 162 CSP súd zamietol. Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 (ktorého existenciu, predloženie prejudiciálnych otázok a ani ich skutočné znenie žalobca mimochodom žiadnym spôsobom nepreukázal, hoci tak mohol jednoducho urobiť tým, že by predložil tunajšiemu súdu uznesenie Okresného súdu Prešov, ktorým tento súd konanie prerušil), nemá žiadny význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, nakoľko žiadna z prejudiciálnych otázok, ktoré mali byť predložené Súdnemu dvoru EÚ zo strany Okresného súdu Prešov, nemá akúkoľvek vecnú súvislosť s predmetom konania v posudzovanej veci. Konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 má odlišných účastníkov (na strane žalobcu) a celkom odlišný skutkový základ žalovaného nároku. V prejednávanej veci sa totiž rieši otázka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postup tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nemal dodržať zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zodpovedanie označených prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom EÚ je tak bez akéhokoľvek významu na posudzovanú vec. Navyše v prejednávanej veci nebol daný už samotný vecný základ žalovaného nároku (čo viedlo k zamietnutiu žaloby ako takej, ako bude vysvetlené nižšie), a preto prerušenie konania (z akéhokoľvek dôvodu) by postrádalo akýkoľvek racionálny základ. Z uvedeného dôvodu preto súd tento návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.( výrok II.)
8. Súd vykonal vo veci dokazovanie všetkými stranami označenými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:
Vec sp. zn. 11C 227/2012:
9. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Branislava Plška so sídlom Bratislava, Votrubova 2 dňa 7.8.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - A. P., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 15.8.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 8.3.2007. Dňa 14.10.2009 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 10834/06-20 z 26.5.2010 exekučný súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora navrhnutého oprávneným.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 10834//2006.
1. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
2. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal, na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou; z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
3. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
4. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
5. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
7. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
8. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
9. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
10. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
11. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
12. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
13. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
14. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
15. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
16. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
17. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
18. V prvom rade, čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
19. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
20. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 26.5.2010, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 14.10.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
21. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže súd (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
22. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca však v posudzovanej veci nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
1. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
2. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
3. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn. 11C 230/2012
4. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. H. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 940,44 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 539 dní.
5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku
na náhradu škody , keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
6. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Bc. Jaroslava Mráza, súdny exekútor v Bratislave, Vlčkova 35 dňa 1.6.2004 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. H. - dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 10.6.2004, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 28.7.2004. Dňa 27.12.2007 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 15 Er 488/2004-20 na 10.6.2009 exekučný súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora navrhnutého oprávneným.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 15Er 488/2004.
7. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
8. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva
pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
9. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
10. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
11. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
14. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
15. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
17. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
18. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
19. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
20. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
21. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
22. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
23. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
24. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
25. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
26. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 10.6.2009, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 27.12.2007. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
27. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
28. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
29. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
30. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
31. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn.11C 234/2012
32. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 442,56 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. K. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 442,56 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 259 dní.
10. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
11. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Ivana Luttera, súdneho exekútora, so sídlom Bratislava, Pribinova 32 dňa 8.2.2007 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. K., G. v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 16.2.2007 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 5.6.2007. Dňa 21.1.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 1202/2007-24 dňa 7.10.2010 exekučný súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora navrhnutého oprávneným.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 1202/2007.
12. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
13. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
14. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
16. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
18. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
20. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
21. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
22. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
24. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
25. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
26. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
27. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
28. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
29. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
30. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
31. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 7.10.2010, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 21.1.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
32. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
33. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
34. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
35. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
36. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn. 11C 235/2012
37. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 vedenou pod sp. zn. 11C 227/2012 domáhal od
žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 442,56 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 1 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 442,56 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 265 dní.
38. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
39. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Ivan Lutter, súdny exekútor, so sídlom Bratislava, Pribinova 32 dňa 22.3.2007 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. P., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 2.4.2007, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 16.5.2007. Dňa 27.9.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k 57Er 929/2007-24 dňa 13.10.2010 exekučný súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora navrhnutého oprávneným.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 57 Er 929/2007.
40. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok. Znalecký posudok sa v danom spise nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
41. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
1. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
2. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
3. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
4. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
100. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
101. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
102. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
103. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
104. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
105. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
106. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
107. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
108. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
109. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
110. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
111. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
112. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
113. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 4.12.2009, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 20.7.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
114. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
115. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
116. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
117. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
118. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp. zn. 11C 237/2012
119. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.
120. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
121. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimír Sucháček, súdny exekútor, so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17 dňa 7.11.2005 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. , dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 9.11.2005 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 8.12.2005. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 3485/2005-24 zo dňa 28.3.2012 exekučný súd žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Rozhodnutie v časti zamietnutia návrhu na zmenu exekútora odôvodnil tým, že z úradnej činnosti má vedomosť , že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007 a preto je vylúčený z vykonávania exekúcie. Krajský súd v Bratislave Uznesením č.k. 15 Co E 67/2012-43 zo dňa 31.5.2013 v časti odvolania oprávneného, kde v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie podal odvolanie, odvolací súd v napadnutej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 3485/2005.
122. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký
posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
123. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
124. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
125. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
126. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
127. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
128. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
129. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
130. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
131. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
132. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
133. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
134. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
135. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
136. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
137. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
138. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
139. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
140. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
141. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
142. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
143. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
144. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
145. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
146. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn. 11C 238/2012
147. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.
148. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
149. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimír Cipár, súdny exekútor so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 30.1.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. P. dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 3.2.2006 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 25.4.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 859/2006-29 zo dňa 28.3.2012 exekučný súd žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora z doterajšieho súdneho exekútora na súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Krutého zamietol a vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. K dôvodom zamietnutia návrhu na zmenu exekútora uviedol, že z úradnej činnosti má súd vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Vladimír Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007 a je teda vylúčený z vykonávania exekúcie. Krajský súd v Bratislave Uznesením z 24.10.2012 č.k. 22 CoE 285/2012-48 odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh na zmenu exekútora zamietol, odmietol. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu exekútora je rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa EP. V ust. §44 EP a ani v žiadnom inom ust. EP sa výslovne neuvádzal prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er/589/2006.
150. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom, ktorý sa v danom spise nenachádza.Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
151. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
152. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
153. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
154. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
155. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
156. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
157. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
158. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
159. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
160. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
161. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
162. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
163. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
164. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
165. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
166. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
167. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
168. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
169. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
170. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch.
Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
171. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
172. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
173. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp. zn 11C 239/2012
174. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému -C. J.- dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.
175. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
176. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Cipára, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 30.1.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - C. J. , dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 3.2.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 25.4.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 853/2006-27 zo dňa 28.3.2012 exekučný súd žiadosť oprávneného o zmenu exekútora z doterajšieho súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zamietol, . K dôvodom rozhodnutia uviedol, že z úradnej činnosti má vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007 a je teda vylúčený z vykonávania exekúcie a preto žiadosť oprávneného o zmenu exekútora zo súčasného zamietol.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 853/2006
177. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
178. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
179. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
180. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
181. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
182. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
183. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
184. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
185. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
186. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
187. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
188. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
189. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
190. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
191. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
192. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
193. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
194. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
195. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
196. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
197. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
198. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
199. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
200. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn. 11C 240/2012
201. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541 dní.
202. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
203. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Cipára, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 3.2.2005 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 10.2.2005 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 15.2.2005. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 212/2005-18 z 29.3.2012 exekučný súd návrh na zmenu exekútora zamietol a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. K dôvodom uviedol, že vzhľadom na to, že prišlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora zamietol a to z dôvodu neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 212/2012.
204. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
205. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
206. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
207. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
208. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
209. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
210. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
211. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
212. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
213. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
214. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
215. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
216. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
217. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
218.Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
219. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
220. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
221. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
222. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
223. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
224. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
225. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
226. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
227. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
228. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp. zn. 11C 241/2012
229. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - E. Z. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541dní.
230. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
231. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčka, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17 dňa 2.8.2004 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - E. Z., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 9.8.2004 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 9.9.2004. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 15 Er 659/2004-18 dňa 29.3.2012 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora. K dôvodom uviedol, že vzhľadom k tomu, že došlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora zamietol a to z dôvodu z neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 15 Er 659/2004.
232. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok.V danom spise sa znalecký posudok nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
233. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
234. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
235. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
236. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
237. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
238. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
239. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
240. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
241. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
242. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
243. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
244. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
245. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
246. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
247. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
248. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
249. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
250. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
251. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 04.12.2009, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 20.07.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
252. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
253. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
254. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
255. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
256. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Vec sp.zn. 11C 242/2012
257. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.
Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. J. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora, pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu mala byť žalobcovi spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541 dní.
258. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
259. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra Sucháčka, súdneho exekútora, so sídlom Bratislava, Kutlíkova17 dňa 22.3.2006 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. J., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie dňa 28.3.2006 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 20.9.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 4072/2006-19 zo dňa 29.3.2012 exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekúciu, súčasne zamietol návrh na zmenu exekútora. . K dôvodom uviedol, že vzhľadom k tomu, že prišlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora zamietol, a to z dôvodu neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.
Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 4072/2006.
260. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.
261. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.
262. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:
263. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
264. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
265. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
266. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
267. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
268. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
269. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
270. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
271. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
272. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
273. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
274. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
275. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
276. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.
277. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného nároku.
278. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
279. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 29.3.2012 pričom návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.
280. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa), čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci), pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.
281. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175 eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
282. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.
283. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.
284. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
285. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v spore proti žalobcovi úspešný. Žalovanému však v spore trovy nevznikli, žiadne si ani neuplatnil. Súd preto vyslovil, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) nich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor , ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený ( § 38 zák. č. 233/1995 Z.z.), a ktorého jej vykonaním poverí súd , ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak ( §29 zák. č. 233/1995 Z.z.).