Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Cb-210-2009.pdf
PDF · 213.44 KB
Case nature
Area
Subarea
28Cb/210/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou Mgr. Janou Brídzikovou v spore žalobcu: Mgr. Ľuboslav Kohút, bytom 067 82 Dlhé nad Cirochou 501, narodený 01.09.1973, právne zastúpený: Advokátska kancelária Kohútová Bérešová, spol. s r. o. v skratke AKKB, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova 18, 811 04 Bratislava, IČO: 52 228 956, proti žalovanému: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, o zaplatenie 829,52 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
I. Súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 829,52 EUR od 21.09.2006 do 19.10.2006 z a s t a v u j e .
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 829,52 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,00 % ročne zo sumy 829,52 EUR od 30.11.2006 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
IV. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.09.2009 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému 1 a žalovanému 2 povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 829,52 EUR s príslušenstvom.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.09.2006 o cca 14:00 hodine neznámy páchateľ odcudzil žalobcovi peňaženku s osobnými dokladmi v reštaurácii v obchodnom centre Polus v Bratislave. Medzi ukradnutými vecami v peňaženke bola aj kreditná karta vydaná žalovaným - Tatra banka, a.s. v prospech žalobcu. Dňa 11.09.2009 o 14:26 hodine bola ukradnutou kreditnou kartou žalobcu uskutočnená neoprávnená nákupná transakcia u spoločnosti ALONEX, s.r.o. (pôvodný žalovaný 2) vo výške 24.990,00 Sk, t.j. 829,52 EUR. Transakcia bola vykonaná v predajni spoločnosti ALONEX, s.r.o. nachádzajúcej sa na Trenčianskej ulici v Bratislave, a to neoprávnene na ťarchu žalobcu. Žalobca sa v čase vykonania predmetnej neoprávnenej transakcie nachádzal na dispečingu strážnej služby obchodného centra POLUS Bratislava v prítomnosti aj pána L.. Žalobca uviedol, že autorizácia predmetnej kreditnej platobnej karty žalobcu bola v zmysle zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na používanie kreditnej karty nastavená na základe povinnosti kontroly vlastnoručného podpisu žalobcu pri každom použití na účtovnom doklade. Použitie karty na vykonanie akejkoľvek transakcie je teda nevyhnutne spojené s jej potvrdením - autorizáciou podpisom oprávnenej osoby, teda žalobcu. Uvedená transakcia však takto autorizovaná nebola. V súvislosti s predmetnou transakciou nebola splnená jedna zo základných zmluvných podmienok na vykonanie predmetnej transakcie na ťarchu
žalobcu. Takéto použitie kreditnej karty si vyžadovalo prítomnosť žalobcu ako jedinej oprávnenej osoby k tejto karte, žalobca sa však nachádzal na úplne inom mieste. Podpis autorizujúci predmetnú neoprávnenú platbu tak jednoznačne nebol podpisom žalobcu, ako jedinej oprávnenej osoby, ale jednoznačne podpisom neoprávnenej osoby. Žalobca mal za to, že žalovaný pochybil a nesplnil si svoje zmluvné povinnosti, nakoľko nezabezpečil u svojho obchodníka - spoločnosti ALONEX, s.r.o. náležité a korektné autorizovanie predmetnej transakcie, čím bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške 829,52 EUR. Poukázal na argumentáciu žalovaného v rámci reklamačného konania. Žalovaný argumentoval, že predmetná transakcia bola vykonaná v čase do nahlásenia krádeže karty, resp. jej zablokovania žalobcom - karta bola zablokovaná 11.09.2006 o 14:38 hodine. Žalobca však zdôraznil, že túto transakciu nepochybne nevykonal a je vylúčené, aby kartu mohla oprávnene použiť iná osoba než žalobca. Žalobca poukázal na to, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským. Uviedol, že žalovaný sa odvolával na zmluvnú podmienku, ktorá mala byť zakotvená v čl. VII bod 7.1, na základe ktorej „...do oznámenia krádeže alebo straty karty, držiteľ zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené kartou v celej výške sumy...“. Žalobca mal za to, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v rámci obchodných podmienok žalovaného. Žalobca mal za to, že zodpovednosť zákazníka za takéto transakcie nie je objektívna a je vylúčená práve tým, ak sa preukáže, že transakciu kartou nemohol vykonať. Výklad aplikovaný žalovaným žalobca považoval za neprijateľný a šikanózny, ktorý bol jednoznačne v neprospech spotrebiteľa žalobcu.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 04.11.2009. Uviedol, že upravuje v štandardných zmluvách s obchodníkmi spôsoby a povinnosti obchodníkov pri identifikácii držiteľov kreditných kariet pri každej transakcii vykonávanej na POS termináli. Pri kreditnej karte táto povinnosť obchodníka spočíva v porovnaní podpisu držiteľa kreditnej karty na kreditnej karte s podpisom na účtenke z POS terminálu. Žalovaný uviedol, že pri prešetrení reklamácie žalobcu u obchodníka zistil, že obchodník pri spornej transakcii riadne identifikoval držiteľa kreditnej karty a podpis na účtenke sa zhodoval s podpisom na karte. Žalovaný tak mal za to, že neporušil žiadnu povinnosť zmluvnú ani zákonnú. Žalovaný mal ďalej za to, že ustanovenie bodu 7.1 Obchodných podmienok nenapĺňa ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v žiadnom prípade nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný tiež poukázal na to, že časové obdobie od odcudzenia kreditnej karty do ohlásenia tohto faktu banke ako vydavateľovi karty, závisí výlučne na okolnostiach, ktoré žalovaný nemôže nijakým objektívnym spôsobom ovplyvniť a závisí len výlučne na včasnom konaní, resp. nekonaní držiteľa odcudzenej karty a naopak objektívne platí, že čím viac sa tento omešká s nahlásením odcudzenia kreditnej karty, tým väčšie riziko jej zneužitia hrozí. Žalovaný tiež poukázal na to, že v prípade, ak dôjde k zneužitiu platobnej karty po jej odcudzení, pričom neoprávnená osoba napodobní podpis držiteľa karty, ktorý bol uvedený na karte samotnej, nie je objektívne možné očakávať, že obchodník mal možnosť posúdiť podpis ako falošný. Žalovaný poukázal na ustanovenie čl. VIII bod 1 Obchodných podmienok žalovaného, v zmysle ktorého „Stratu alebo odcudzenie karty, ako aj dôvodné podozrenie zo zneužitia karty je držiteľ povinný bezodkladne nahlásiť Tatra banke, a.s.“. Žalovaný poukázal na to, že od prvej vedomosti žalobcu o skutočnosti, že nemá peňaženku s osobnými dokladmi, medzi ktorými sa nachádzala aj kreditná karta vydaná žalovaným do nahlásenia tejto skutočnosti žalovanému uplynulo minimálne 38 minút. Žalovaný tiež poukázal na to, že v danom období mal v obchodnom centre Polus žalovaný dve pobočky, a tak žalobca nebol limitovaný len telefonátom. Zdôraznil, že jediným spôsobom ako sa žalovaný môže dozvedieť o možnosti zneužitia kreditnej karty a následne kreditnú kartu aj zablokovať, je úkon zo strany držiteľa kreditnej karty. V prípade nahlásenia straty platobnej karty banke, by banka kartu okamžite zablokovala a kartu by nebolo možné zneužiť bez ohľadu na to, akým spôsobom by bola identifikovaná, čím by sa zabránilo vzniku škody. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
4. Súd vo veci nariadil pojednávania na deň 08.06.2012, 21.06.2013, 30.09.2016 a 22.02.2017, na ktorých spor prejednal za účasti strán sporu, resp. ich právnych zástupcov.
5. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom strany sporu - žalobcu, ktorý v rámci výsluchu uviedol, že mu na obede v reštaurácii v obchodnom centre Polus ukradli platobnú kartu. Keď to zistil, išiel za bezpečnostnou službou, kde chcel zistiť, či kartu stratil, alebo mu ju ukradli a na videozázname zistil, že mu ju ukradli. Následne v krátkom časovom úseku od tejto krádeže išiel do Tatra banky v Poluse zablokovať kartu a krádež karty nahlásil aj na polícii. Následne zistil, že v čase medzi krádežou a zablokovaním karty bola táto použitá, čím mu bola spôsobená škoda, ktorej náhrady sa domáha. Uviedol, že karta bola zabezpečená takým spôsobom, že pri jej použití mal byť overený podpis majiteľa karty.
Uviedol, že namieta neplatnosť ustanovenia vo VZP žalovaného v tej časti, v ktorej banka nezodpovedá za škody spôsobené stratou karty do momentu jej zablokovania, ide totiž o spotrebiteľský vzťah.
6. Žalovaný sa vo veci vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 17.07.2012. Poukázal na to, že platobná karta je pri každej transakcii načítaná v POS termináli, ktorý on-line overí ešte pred vyžiadaním si potvrdenia transakcie PINom alebo podpisom, či karta nie je v tom čase blokovaná. Uviedol, že nastavenie POS terminálu v zmysle, či sa pri použití platobnej karty bude vyžadovať PIN kód alebo nebude, závisí od viacerých faktorov, ale prioritne ho stanovuje banka, ktorá ma uzavretú zmluvu o prijímaní platobných kariet s obchodníkom, čo v tomto prípade bola VÚB, a.s., ktorá mala zmluvu so spoločnosťou ALONEX, s.r.o. - toto nastavenie sa neuskutočňuje zmluvne, ale technickým nastavením POS terminálu v banke obchodníka a je súčasťou risk a bezpečnostnej politiky banky obchodníka. Zdôraznil, že žalovaný nemal žiadnu možnosť priamo ovplyvniť toto nastavenie. Z uvedených dôvodov žalovaný, ako aj ostatné banky, vždy v obchodných podmienkach uvádzajú a aj verejne zdôrazňujú, že kartu je potrebné zablokovať hneď ako dôjde k jej strate alebo krádeži. Ak by totiž držiteľ karty nahlásil stratu karty, karta by sa v tom momente bankou zablokovala a karta by sa stala nepoužiteľnou bez ohľadu na spôsob potvrdenia transakcie zo strany jej predkladateľa. V danom prípade však žalovaný mohol zablokovať kartu až na základe podnetu žalobcu, ktorý prišiel neskôr ako bola kartou vykonaná transakcia, a teda žalovaný nemohol zabrániť, na rozdiel od žalobcu, vzniku škody. Žalovaný mal za to, že sa nedopustil žiadneho porušenia povinnosti podľa zmluvy alebo podľa zákona (v tom čase platný a účinný zákon č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Žalovaný poukázal na porušenie povinností držiteľa karty podľa § 26 ods. 1 písm. b) zákona o platobnom styku, ako aj povinnosti podľa bodu 1 čl. VIII Obchodných podmienok žalovaného, keď žalobca neoznámil žalovanému krádež karty bez zbytočného odkladu, čím vlastne svojim konaním, resp. nekonaním, znemožnil žalovanému, aby vzniku škody zabránil. Žalovaný poukázal na to, že v čase, kedy už žalobca vedel, že platobnú kartu nemá pri sebe a ani si nie je vedomý, kde ju má, resp. si už je vedomý, že mu ju zrejme niekto odcudzil, namiesto toho, aby zabránil vzniku škody hroziacej zo zneužitia karty, snažil sa vypátrať páchateľa a tým spôsobil značný zbytočný odklad. Žalovaný mal za to, že žalobca v tomto čase nielen mohol, ale aj mal o zablokovanie karty bankou požiadať, čím by zabránil zneužitiu karty. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania.
7. Žalobca sa vo veci vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 27.07.2012. Žalobca poukázal na čl. V bod 1 Obchodných podmienok, v zmysle ktorého držiteľ karty sa identifikuje pri platení za tovar a služby podpisom na účtovnom doklade. Žalobca mal za to, že z dikcie uvedeného ustanovenia priamo vyplýva, že platiť môže len držiteľ karty, čo bol žalobca a že tento sa identifikuje podpisom - teda je nepochybne povinnosť tento podpis identifikovať. Žalobca mal za to, že ide o objektívnu zodpovednosť danú spotrebiteľským vzťahom. Žalobca ďalej poukázal na čl. IX bod 2 Obchodných podmienok, v zmysle ktorého držiteľ karty zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, ibaže preukáže opak. Žalobca uviedol, že identifikácia držiteľa nebola možná, nakoľko sa tento nachádzal na inom mieste. Uviedol, že v prípade nesprávne - chybne autorizovanej transakcie zodpovedá za škodu žalovaný, ako aj obchodník - spoločnosť ALONEX, s.r.o.. Doklad nepodpísal klient banky. Žalobca zdôraznil, že žalovaný jednoznačne svojou nedobromyseľnosťou neaplikoval ani jedno z ustanovení svojich Obchodných podmienok, ale aplikoval výklad zvrátený, šikanózny a zjavne neprijateľný a škandalózny, ktorý bol jednoznačne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Žalobca mal za to, že všeobecné podmienky žalovaného ako aj jeho postupy sú v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1, 4, 5 a 10 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k námietke premlčania žalobca poukázal na ustanovenie § 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tiež uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným ide o obchodný záväzkový vzťah zo zmluvy o bežnom účte, a to bez ohľadu na povahu účastníkov, ide o tzv. absolútny obchod, takže vklady na bankových bežných účtoch sa premlčujú podľa § 396 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca tak mal za to, že nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný, nakoľko tu platí 4-ročná subjektívna a 10-ročná objektívna premlčacia doba.
8. Na pojednávaní konanom dňa 21.06.2013 žalobca uviedol, že žalovaný neuniesol svoju zodpovednosť vytvoriť opatrenia proti poškodeniu klienta pred zneužitím karty. Mal za to, že žalovaný nepreukázal, že vo svojom zmluvnom vzťahu s VÚB, a.s., ktorá v danom prípade prevádzkovala POS terminál, zabránil, aby došlo k zneužitiu karty pri kontrole podpisu. Mal za to, že bolo vecou žalovaného, aby v záujme ochrany svojich klientov zmluvne zabezpečil, aby napríklad pri transakciách od určitej sumy boli pri verifikovaní karty použité oba spôsoby kontroly, teda PIN aj podpis držiteľa karty. Žalobca mal za to, že nebolo preukázané, že žalovaný obchodníkov zaväzoval k dôkladnej kontrole podpisu
na karte. Žalobca zdôraznil, že dodržal povinnosť bezodkladného nahlásenia straty karty žalovanému. Žalobca mal za to, že uzavrel so žalovaným typovú zmluvu, kde žalovaný uviedol, že zabezpečuje kartu podpisom klienta, pričom vo svojom vyjadrení uviedol, že takéto zabezpečenie je v praxi nevykonateľné, a teda žalobcu uviedol do omylu.
9. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 21.06.2013 poukázal na to, že ustanovenie § 25 zákona o platobnom styku platné v čase, kedy došlo k platbe odcudzenou kartou jednoznačne špecifikuje, do akého momentu je zodpovedná banka a od akého momentu je zodpovedný držiteľ platobnej karty. Poukázal tiež na ustanovenie § 26 zákona o platobnom styku, ktorý stanovuje povinnosť spotrebiteľovi v danom prípade bezodkladne nahlásiť stratu karty. Zdôraznil, že banka nemá zákonnú povinnosť skúmať zhodnosť podpisu klienta pri kúpe tovaru, ale má zodpovednosť za technické zabezpečenie karty, čo funguje prostredníctvom online systému, kde banka overuje platnosť karty a akonáhle je takáto karta klientom zablokovaná, banka transakciu nepovolí. Poukázal na to, že spôsob overenia karty je na voľbe obchodníka a jeho zmluvného partnera, teda v danom prípade VÚB, a.s. Žalovaný mal za to, že dostatočne technicky zabezpečil bezpečnosť platobnej karty vydanej klientovi s tým, že je technicky nemožné zabezpečiť takúto bezpečnosť pred nahlásením straty karty.
10. Na pojednávaní konanom dňa 30.09.2016 žalovaný opätovne vzniesol námietku premlčania práva zo spotrebiteľského úveru s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („NS SR“) z 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014 a s poukazom na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
11. Na pojednávaní konanom dňa 22.02.2017 žalobca poukázal na to, že v žalovaným poukazom rozhodnutí NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 banka žalovala dlžníka z úveru a dlžník namietal premlčanie, preto NS SR rozhodoval podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v prospech spotrebiteľa. Žalobca uviedol, že Občiansky zákonník uvádza, že predpisy o ochrane spotrebiteľa majú byť použité prednostne, čo však podľa žalobcu neznamená, že majú byť použité automaticky a výlučne a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 11.09.2006 podal aj trestné oznámenie ohľadne karty a ostatných dokladov.
12. Na pojednávaní konanom dňa 22.02.2017 žalovaný uviedol, že ustálená judikatúra NS SR hovorí o tom, že predmetná novela, ktorá zaviedla prednostné použitie Občianskeho zákonníka, sa použije aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona. Podľa názoru žalovaného výklad pojmu prednostné použitie znamená, že pokiaľ Občiansky zákonník obsahuje odlišnú úpravu právnych vzťahov oproti Obchodnému zákonníku, tak ako je to napríklad v prípade stanovenia všeobecnej premlčacej doby, tak sa vždy prednostne použijú normy občianskeho práva. Žalovaný mal za to, že v danom prípade nesporne ide o nárok, ktorý sa zakladá na spotrebiteľskom právnom vzťahu, a preto sa na daný nárok uplatní všeobecná 3-ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka.
13. Súd vo veci vyhlásil dňa 22.03.2017 rozsudok č.k. 28Cb/210/2009 - 178, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Vo výroku II rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v I. rade a žalovanému v II. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca.
14. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/176/2017 - 216 zo dňa 24.05.2018 rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 28Cb/210/2009 - 178 zo dňa 22.03.2017 vo vzťahu k žalovanému 2/ (pozn. spoločnosti ALONEX, s.r.o.) vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 28Cb/210/2009 - 178 zo dňa 22.03.2017 vo vzťahu k žalovanému 1/ (pozn. spoločnosť Tatra banka, a.s.) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „....Súd prvej inštancie sa v priebehu prvoinštančného konania nezaoberal dôsledne otázkou, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom spotrebiteľským, keďže spotrebiteľský vzťah môže byť založený výlučne spotrebiteľskou zmluvou. V danom prípade zo žaloby jednoznačne vyplýva a k tomuto záveru dospel aj súd prvej inštancie, že nárok si žalobca uplatnil voči žalovanému 1/ z porušenia záväzkov a to tým, že žalovaný 1/ nezabezpečil u svojho obchodníka zmluvného partnera náležité správne a korektné autorizovanie predmetnej transakcie, t.j. oprávneného použitia bankovej karty svojho klienta
- spotrebiteľa. Týmto konaním bola žalobcovi spôsobená škoda v žalovanej výške. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1817/2004“. Odvolací súd ďalej uviedol, že „...úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť, či nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému 1/ je uplatnený na základe spotrebiteľského vzťahu alebo je uplatnený na základe zodpovednostného vzťahu ako nároku na zaplatenie škody spôsobenej porušením povinnosti. Pre prípad, že súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospeje k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom spotrebiteľským, je nevyhnutné ust. § 52 ods. 2 OZ aplikovať v prípade spotrebiteľa len v prípade, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom“. Odvolací súd tiež uviedol, že „...pokiaľ (súd) dospeje k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom obchodnoprávnym, na ktorý sa vzťahuje ust. § 397 Obchodného zákonníka, teda 4-ročná premlčacia lehota, bude sa zaoberať aj samotným uplatneným nárokom a teda či došlo zo strany žalovaného 1/ k porušeniu zmluvných povinností a tým vzniku škody na strane žalobcu“.
15. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/210/2009 - 178 zo dňa 22.03.2017 tak nadobudol právoplatnosť dňa 03.08.2018, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/176/2017 - 216 zo dňa 24.05.2018 vo vzťahu k žalovanému 2 - spoločnosti ALONEX, s.r.o..
16. Žalobca podal proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/176/2017 - 216 zo dňa 24.05.2018 dovolanie, a to v rozsahu - voči výroku I enunciátu rozsudku a výroku II enunciátu rozsudku, ktorými odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 2 - spoločnosti ALONEX, s.r.o. potvrdil a priznal žalovanému 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 5Obdo/18/2021 - 295 zo dňa 24.06.2021 dovolacie konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 62, § 64 a § 66 CSP, a to z dôvodu, že žalovaný 2 - spoločnosť ALONEX s.r.o. v priebehu dovolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu.
17. V ďalšom konaní sa tak súd zaoberal len posúdením žalobou uplatneného nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému - spoločnosti Tatra banka, a.s.
18. Súd následne vo veci vytýčil termíny pojednávania na deň 09.11.2021 a na deň 17.06.2022, na ktorých spor prejednal v prítomnosti strán sporu, resp. ich zástupcov.
19. Strany sporu súdu tiež doručili písomné vyjadrenia k veci samej.
20. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10.12.2021 uviedol, že argumentačná línia, ktorú žalobca oprel o zákaz retroaktivity novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorým sa doplnila tretia veta do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (s účinnosťou v konečnom dôsledku 15.04.2015) je nesprávna. Žalovaný uviedol, že k tejto otázke existuje početná judikatúra, pričom poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo/12/2014, sp. zn. 8MCdo/13/2014, sp. zn. 4MCdo/17/2014, sp. zn. 8MCdo/3/2015, sp. zn. 2MCdo/2/2015, sp. zn. 2MCdo/4/2015, sp. zn. 2MCdo/5/2015, sp. zn. 8Cdo/119/2017, sp. zn. 1Cdo/23/2017, sp. zn. 8Cdo/102/2017, v ktorých NS SR vyslovil, že § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou novely. Uviedol, že absencia prechodných ustanovení v novele zásadne znamená, že novela dopadá aj na minulé právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2014, ide o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá je ústavne prípustná. Žalovaný uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným má charakter dodávateľsko- spotrebiteľského vzťahu. V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal žalovaný za to, že je potrebné ho aplikovať v celosti a nie len jeho prvú vetu bez súbežného aplikovania vety poslednej. Argumentačná línia, v zmysle ktorej by bola aplikácia Občianskeho zákonníka zúžená iba na tie právne vzťahy, ktoré sú výhodnejšie pre spotrebiteľa a na otázky premlčania aplikuje ustanovenia Obchodného zákonníka by bola podľa žalovaného porušením rovnosti strán pri súdnom pojednávaní. Žalovaný uviedol, že § 52 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka stanovuje zásadu generálnej pôsobnosti a použiteľnosti noriem na ochranu spotrebiteľa („Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.“) Žalovaný mal za to, že súd by nemal z tejto normy krkolomným výkladom odvodiť, že táto norma platí aj opačne. Jediným možným opačným výkladom tejto normy podľa žalovaného by bolo, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa nepoužijú, ak to nie je na prospech spotrebiteľa. Žalovaný ďalej uviedol, že akékoľvek pochybnosti vo vzťahu k dualite právnej úpravy Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka však mohli vznikať výlučne pred doplnením
tretej vety do ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa majú vždy prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, nemožno v konkurencii dualistickej právnej úpravy použiť žiadne dodatočné kritériá. Táto norma jasne a špeciálne určuje právnu úpravu, ktorou sa majú riadiť právne vzťahy pri konkurencii duálnej právne úpravy, ako je tomu napríklad pri stanovení všeobecnej premlčacej doby. Žalovaný mal za to, že argumentácia, ktorá by opodstatňovala použitie ustanovení Obchodného zákonníka v otázke premlčania nároku žalobcu je nesprávna a účelové podsúvanie problematiky do roviny pravej retroaktivity je neodôvodnené. Žalovaný tiež nárok uplatnený žalobou považoval za neoprávnený a neexistentný. Žalovaný uviedol, že sa so žalobcom v súlade s § 25 ods. 1 písm. a) zákona o platobnom styku dohodol, že do okamihu oznámenia straty alebo krádeže karty banke držiteľ karty zodpovedá do výške celej sumy peňažných prostriedkov odčerpaných použitím karty z kartového účtu. Žalovaný poukázal na bod 8.1 Obchodných podmienok. Žalovaný ďalej poukázal na okolnosť, ktorou bolo online overenie karty v čase vykonania transakcie na POS termináli u obchodníka ALONEX, s.r.o.. V momente platby došlo k elektronickému overeniu karty online a overeniu, či je na kartovom účte dostatok hotovosti, či nebol prekročený limit karty a či karta nebola blokovaná. V prípade, ak by bola v danom čase karta blokovaná, transakcia by neprebehla. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby držiteľ karty konal rýchlo a bezodkladne po zistení straty/krádeže karty, alebo v momente, keď si držiteľ karty uvedomí, že nevie, kde sa jeho karta nachádza, zabránil ďalšiemu používaniu karty jej blokovaním riadne a včas. Žalovaný uviedol, že žalobca nevykonal oznámenie bezodkladne ako túto okolnosť zistil, ale až po určitom čase napriek tomu, že toto oznámenie mohol vykonať telefonicky alebo priamo na niektorej z pobočiek žalovaného v obchodnom centre Polus. V takom prípade by transakcia bola zamietnutá a zneužitiu karty by žalobca bol zabránil. Žalovaný poukázal na to, že podpis osoby predkladajúcej kartu na potvrdenke pri použití karty nie je a ani inými bankami nebol nikdy online overovaný a také niečo by ani nebolo technicky možné. V prípade, ak by teda žalobca konal v momente, keď vedel, že bol okradnutý, mal najskôr blokovať kartu a až potom zisťovať páchateľa. Práve toto omeškanie žalobcu podľa žalovaného bolo najdôležitejšou okolnosťou, ktorá umožnila vykonanie platby a vzhľadom na ktorú žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie tejto transakcie od žalovaného. Preto ak by aj súd neposúdil nárok žalobcu ako premlčaný, žalovaný trval na tom, že nárok je neoprávnený, resp. neexistuje a za takúto transakciu niesol zodpovednosť výlučne žalobca, nie žalovaný.
21. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 15.06.2022 uviedol, že súd nemôže na posudzovaný prípad aplikovať právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až v roku 2015 (15.04.2015). Žalobca mal za to, že je nesprávna právna úvaha a argumentácia žalovaného, že súd by mal na daný prípad aplikovať inú, neskôr prijatú právnu úpravu preto, že súd nekonal riadne a včas a vec nevybavil bez zbytočných prieťahov. Mal za to, že pre posudzovaný prípad je rozhodujúca právna úprava platná a účinná v čase, keď sa odohrali jednotlivé rozhodujúce skutočnosti. Pri postupe, ktorý prezentuje žalovaný, by podľa žalobcu išlo o nedovolenú pravú retroaktivitu, ktorá by mohla byť navyše aplikovaná v neprospech žalobcu. Žalobca tiež uviedol, že zmyslom a účelom právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je stanoviť pravidlo, že v prípade spotrebiteľských vzťahov sa má na tieto vždy aplikovať tá právna úprava, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia, inak by dané ustanovenie nemalo zmysel. Zmyslom a účelom spotrebiteľského práva je totiž špecifickou právnou úpravou naprávať nerovné a faktické postavenie účastníkov spotrebiteľského právneho vzťahu. Interpretácia ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako ju prezentoval žalovaný bola podľa žalobcu nesprávna, a to aj pre prípad, že by išlo o skutkovú situáciu, ktorá by sa odohrala po účinnosti novely Občianskeho zákonníka, t.j. po 15.04.2015. Žalobca mal za to, že argumentácia žalovaného, ktorá by spochybňovala použitie ustanovení Obchodného zákonníka v otázke premlčania nároku je nesprávna, uplatnené nároky nie sú premlčané. Žalobca ďalej uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 1 písm. a) zákona o platobnom styku sa žalovaný so žalobcom písomne dohodli, do akej výšky žalobca zodpovedá za odčerpanie peňažných prostriedkov takým použitím kreditnej karty, keď došlo k zneužitiu bankovej platobnej karty inou osobou ako žalobcom ako oprávneným držiteľom karty do okamihu oznámenia strany alebo krádeže karty vydavateľovi karty alebo ním poverenej osobe. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. IX bod 4 Obchodných podmienok žalovaného s tým, že s poukazom na uvedené ustanovenie môže žalobca nanajvýš zodpovedať za škodu, ktorá vznikne použitím karty neoprávnenou osobou len do výšky Sk 3.000,- s tým, že žalobca splnil aj podmienky v bodoch 2 až 4 Obchodných podmienok. Žalobca uviedol, že sporná transakcia nebola uskutočnená s použitím riadnej identifikácie karty, nebola vykonaná použitím PIN kódu a ani podpisom žalobcu; danú kartu v spornom prípade nepoužil žalobca ale použila ju iná osoba, žalobca sa v čase, keď došlo k spornému použitiu karty nachádzal na inom mieste a žalobca kartu riadne podpísal na vyznačenom mieste a riadne zabezpečil utajenie PIN kódu vydaného ku karte. Žalobca mal tiež za to,
že k spornému použitiu karty nedošlo vedomým porušením čl. IV. bod 5.8 Obchodných podmienok zo strany žalobcu a ani porušením nedbanlivosťou žalobcu. Žalobca v súlade s OP okamžite po prevzatí karty kartu podpísal na vyznačenom mieste a zároveň zabezpečil riadne utajenie (neprezradenie) PIN kódu inej osobe, nezaznačil ho na kartu a ani na žiadny doklad, ktorý bol uschovaný spolu s kartou (čl. IV. bod 3 OP). Žalobca svoje povinnosti neopomenul, riadne si ich splnil. Žalobca uviedol, že konal v presvedčení, že ak si on splní svoje povinnosti, tak si splní svoje povinnosti aj žalovaný a zabezpečí, že bez použitia PIN kódu, alebo bez podpisu žalobcu ako jediného držiteľa karty žalovaný neumožní použitie karty žalobcu inou osobou. Žalovaný to však nesplnil, nedodržal svoje povinnosti. Žalobca mal za to, že žalovaný mal zabezpečiť nemožnosť použitia karty, t.j. neumožniť odčerpaniu finančných prostriedkov z nej bez použitia PIN kódu, ktorý bol k nej poskytnutý, resp. bez podpisu žalobcu ako jediného držiteľa karty. A tieto povinnosti si žalovaný nesplnil, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi ujma, za ktorú nesie plnú zodpovednosť žalovaný. A taktiež platí, že žalovaný iba tvrdí, že došlo k elektronickému overeniu online, avšak žiaden dôkaz o tom nepredkladá. Žalobca preto toto tvrdenie žalovaného popiera ako nepreukázané, ničím nedoložené, ako nepravdivé. Žalobca uviedol, že neobstojí ani tvrdenie, že žalobca ihneď vedel, že mu bola ukradnutá aj predmetná platobná karta. Nevedel o tom. Žalobca bol najprv presvedčený, že predmetnú kartu spolu s ďalšími kartami a dokladmi zabudol u seba v kancelárii vo výškovej kancelárskej budove obchodného centra (ako sa mu to už predtým viackrát stalo) a až keď zistil, že to tak nie je, bezodkladne žiadal banku aj o zablokovanie predmetnej platobnej karty. Žalobca zdôraznil, že ak žalovaný žiadnym spôsobom nezabezpečil kontrolu podpisu pri neoprávnenom použití platobnej karty, t.j. kontrolu toho či ide o podpis držiteľa karty - žalobcu, tak nekonal dostatočne prevenčne, aby zabránil vzniku ujmy na strane žalobcu a tým porušil aj základnú zákonnú prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Žalobca zdôraznil, že žalobca by mohol zodpovedať za škodu, ktorá vznikla použitím karty neoprávnenou osobou nanajvýš len do výšky Sk 3000,-, nakoľko žalobca v zmysle článku IX. bodu 5 OP splnil podmienky na vylúčenie jeho zodpovednosti nad túto sumu. Avšak vzhľadom na to, že vo vzťahu k spornému prípadu je preukázané, že nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok v zmysle OP, ktorá by zakladala zodpovednosť žalobcu za použitie karty neoprávnenou osobou v spornom prípade, preto zodpovednosť za škodu daným neoprávneným použitím karty spôsobenú žalobcovi nesie voči žalobcovi žalovaný a to v plnej výške. Preto žalobou uplatnený nárok v tomto konaní bol podľa žalobcu v plnom rozsahu existentný a dôvodný. Žalobca v tejto súvislosti navrhol, aby súd z dôvodu efektívnosti konania rozhodol čiastočným rozsudkom, ktorým prizná žalobcovi nárok vo výške 729,94 EUR s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žaloby o nároku vo výške 99,58 EUR s príslušenstvom konal ďalej. Žalobca ďalej zdôraznil, že žalovaný porušil svoje povinnosti voči žalobcovi, keď neskúmal, resp. nedostatočne skúmal oprávnenosť spornej transakcie vykonanej platobnou kartou žalobcu, pri ktorej nebola riadne vykonaná identifikácia karty, resp. kontrola správneho (oprávneného) použitia platobnej karty žalobcu, s tým, že poukázal na čl. IV bod 1 a 3 Obchodných podmienok. Mal za to, že právu a povinnosti držiteľa platobnej karty pri platení za tovar a služby sa identifikovať podpisom na účtovnom doklade, prípadne PIN- kódom, alebo iným dohodnutým spôsobom, musí zodpovedať právo a povinnosť banky toto kontrolovať a teda aj povinnosť banky neumožniť vykonanie takej transakcie prostredníctvom platobnej karty, pri ktorej nedošlo k identifikácii dohodnutým spôsobom (podpisom, alebo PIN kódom). A ak si banka túto povinnosť nesplní, hoci na druhej strane držiteľa karty týmito povinnosťami zaťažuje, nemôže byť takéto neplnenie si korelačných povinností banky na ťarchu klienta banky - držiteľa platobnej karty, v tomto prípade na ťarchu žalobcu. Žalobca uviedol, že žalovaný mal povinnosť pri použití platobnej karty vydanej žalobcovi, zabezpečiť, aby nebola jej použitím vykonaná transakcia bez riadnej identifikácie, t.j. bez riadnej kontroly podpisu používateľa karty podľa podpisu žalobcu ako držiteľa karty na karte a v prípade minimálnej pochybnosti o pravosti použitého podpisu kontrolou vyžadovaním zadania PIN kódu. Takýto mechanizmus kontroly však žalovaný zavedený a zabezpečený nemal, nevykonával takúto kontrolu a takúto ochranu práv žalobcu. Preto je zodpovedný voči žalobcovi za ujmu, ktorá žalobcovi vznikla neoprávneným použitím platobnej karty žalobcu bez vykonania náležitej kontroly jej použitia priamo, či nepriamo (napr. prostredníctvom obchodníka) a zodpovedný je v plnom rozsahu, t.j. do celej výšky takto spôsobenej ujmy na strane oprávneného držiteľa platobnej karty - žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným ide o právny vzťah, ktorý je subsumovateľný pod tzv. absolútne obchody, absolútne obchodnoprávne vzťahy, a to bez ohľadu na povahu účastníkov týchto právnych vzťahov, teda bez ohľadu na to, či ide o podnikateľov, nepodnikateľov, subjekty verejného práva, alebo subjekty súkromného práva. Uvedené platí bez ohľadu na to, či daný právny vzťah je právnym vzťahom zmluvy o bankovom bežnom účte, právnym vzťahom zmluvy o vkladovom účte, alebo právnym vzťahom zmluvy o úvere, alebo právnym vzťahom kombinovaným zahrňujúcim prvky všetkých týchto, alebo len niektorých typových zmluvných právnych vzťahov. Potom platí, že aj pokiaľ
ide o posudzovanie otázky premlčania nárokov z takéhoto právneho vzťahu, je nutné na túto otázku aplikovať právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Žalobca poukázal na to, že si v tomto konaní uplatňuje voči žalovanému peňažný nárok ako kompenzáciu materiálnej - finančnej ujmy, ktorá mu vznikla neoprávneným použitím jeho platobnej karty na ťarchu jeho kartového bankového účtu a to v dôsledku toho, že v rozpore so zmluvnými podmienkami používania predmetnej platobnej karty, žalovaný ako vydavateľ tejto karty nezabezpečil splnenie podmienok na umožnenie vykonania transakcie s použitím platobnej karty žalobcu. Žalobca zdôraznil, že o tom, že došlo k predmetnému neoprávnenému použitiu jeho kreditnej platobnej karty sa žalobca dozvedel až potom, čo mu bol zo strany žalovaného doručený výpis transakcii k predmetnej kreditnej karte za príslušné zúčtovacie obdobie v spojení s tým ako bola žalobcovi doručená zo strany žalovaného odpoveď zo dňa 11.10.2006 na žalobcom podanú reklamáciu voči predmetnej spornej transakcii vykonanej platobnou kartou žalobcu. Až vtedy sa žalobca dozvedel o výške potenciálnej finančnej ujmy na svojej strane, t.j. výške sumy, ktorej nedôvodnosť žalovaný neuznal a ktorú bude žalovaný vyžadovať od žalobcu dokreditovať. A k vzniku samotnej finančnej ujmy na strane žalobcu z uvedeného dôvodu došlo dňom 20.10.2006, kedy bola splatnosť „kreditovania“ predmetnej kreditnej platobnej karty za predchádzajúce platobné obdobie a kedy žalobca aj toto kreditovanie platobnej karty vykonal a poukázal prostredníctvom predmetného kartového bankového účtu v prospech žalovaného finančné prostriedky vo výške žalovanej sumy zo svojho bežného účtu. K otázke premlčania žalobca uviedol, že v prípade žalovaného nároku ide o nárok z tzv. absolútneho obchodnoprávneho vzťahu podľa ust. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka a v takomto prípade by bola aplikovaná 4 ročná premlčacia doba a teda žalobcom uplatnený nárok bol aj pre takýto prípad uplatnený včas.
22. Na pojednávaní konanom dňa 17.06.2022 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 829,52 EUR od 21.09.2006 do 19.10.2006. V zostávajúcej časti zotrval na podanej žalobe.
23. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 17.06.2022 vyhlásil, že s čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasí, nakoľko sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že vznik premlčania je potrebné počítať až odo dňa 20.10.2006.
24. Súd sa oboznámil so žalobou a vyjadreniami strán sporu a vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strany sporu - žalobcu a dokazovanie listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, a to najmä: Potvrdením o urobení oznámenia o krádeži zo dňa 11.09.2006, Žiadosťou o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA zo dňa 20.12.2001, Obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s. k medzinárodnej karte VISA platnými a účinnými od 01.07.2001, mesačným výpisom kreditnej karty VISA vystaveným dňa 10.10.2006, listom žalovaného adresovaným žalobcovi zo dňa 11.10.2006, potvrdením U.. L. T. zo dňa 12.10.2006, žiadosťou žalobcu o prešetrenie platby zo dňa 21.09.2006, dokladom o prebratí reklamácie žalovaným zo dňa 21.09.2006, žiadosťou žalobcu zo dňa 29.11.2006, Zmluvou o termínovanom vkladovom účte (TVÚ) zo dňa 17.07.2008, Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s. účinnými dňa 01.07.2008, Zásadami ochrany pri používaní platobnej karty žalovaného zo dňa 10.07.2008, žiadosťou žalobcu o zrušenie terminovaného vkladového účtu zo dňa 10.11.2010, dokladom
- Retrieval Request/Fulfillment Form, dokladom - oznámenie o vybavení reklamácie spoločnosťou VÚB, a.s. žalovanému zo dňa 05.10.2006, fotokópiou pokladničného bloku na sumu 24.990,00 Sk, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/45/2012 zo dňa 24.06.2013, detailom pohybu na účte žalobcu IBAN: F XXXX XXXX XXXX XXXX XXXXXX zo dňa 20.10.2006, vzorom výpisu z kartového účtu, informáciami žalovaného k používaniu kreditnej karty VISA, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu a oboznámil sa s pripojeným vyšetrovacím spisom vedeným Okresným riaditeľstvom PZ v Považskej Bystrici č. ČVS:ORP-847/OSV-PB-09.
25. Na pojednávaní dňa 17.06.2022, po poučení podľa § 154 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov („CSP“) strany sporu vyhlásili, že vo veci nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, na dôkazných návrhoch nimi skôr vznesených nezotrvávajú.
26. Súd spor právne posúdil nasledovne:
27. Podľa § 261 ods. 6 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov („Obchodný zákonník“) touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: a) medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia, b) medzi zakladateľmi družstva a medzi členom a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve, ako aj zo zmlúv o prevode členských práv a povinností, záväzkové vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu a kontrolným orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom pri výkone jeho poverenia, c) z burzových obchodov a ich sprostredkovania ( § 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716), e) z bankovej záruky ( § 313), z cestovného šeku ( § 720) a sľubu odškodnenia ( § 725).
28. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným („zákon č. 634/1992 Zb.“) typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
29. Podľa § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä b) podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, c) podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; d) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
30. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
31. Podľa § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka a okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala.
32. Podľa § 376 Občianskeho zákonníka poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.
33. Podľa § 378 Obchodného zákonníka škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
34. Podľa § 379 Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.
35. Podľa § 387 Ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
36. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
37. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
38. Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
39. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.11.2009 („zákon o platobnom styku“), ak došlo k zneužitiu bankovej platobnej karty inou osobou ako oprávneným držiteľom a ak takéto zneužitie nebolo zapríčinené konaním ani opomenutím oprávneného držiteľa, tak a) do okamihu oznámenia straty alebo krádeže bankovej platobnej karty vydavateľovi alebo ním poverenej osobe oprávnený držiteľ zodpovedá za odčerpanie peňažných prostriedkov takýmto použitím bankovej platobnej karty len do výšky písomne dohodnutej medzi vydavateľom a oprávneným držiteľom a za ďalších nimi písomne dohodnutých podmienok, b) po okamihu oznámenia straty alebo krádeže bankovej platobnej karty vydavateľovi alebo ním poverenej osobe oprávnený držiteľ má právo požadovať od vydavateľa vrátenie peňažných prostriedkov odčerpaných takýmto použitím bankovej platobnej karty.
40. Podľa § 25 ods. 2 zákona o platobnom styku oprávnený držiteľ má právo požadovať od vydavateľa vrátenie odčerpaných peňažných prostriedkov, ak došlo k zneužitiu bankovej platobnej karty inou osobou ako oprávneným držiteľom a ak takéto zneužitie nebolo zapríčinené konaním ani opomenutím oprávneného držiteľa, pričom k zneužitiu došlo a) bez fyzického predloženia bankovej platobnej karty alebo b) bez preukázania bankovej platobnej karty, ak jej podstata neumožňuje fyzické predloženie, alebo c) fyzickým predložením bankovej platobnej karty, pričom nedošlo k jej elektronickému overeniu prostredníctvom telekomunikačných sietí.
41. Podľa § 25 ods. 3 zákona o platobnom styku zodpovednosť oprávneného držiteľa podľa odseku 1 písm. a) sa v prípadoch podľa odseku 2 neuplatňuje.
42. Podľa § 25 ods. 4 zákona o platobnom styku oprávnený držiteľ nemá právo požadovať od vydavateľa vrátenie odčerpaných peňažných prostriedkov podľa odseku 1 písm. a) ani podľa odseku 2 a ani podľa § 24 ods. 2, ak oprávnený držiteľ hrubo zanedbá plnenie svojich povinností podľa § 26 ods. 1 alebo ak k odčerpaniu peňažných prostriedkov došlo v dôsledku podvodného konania oprávneného držiteľa. Oprávnený držiteľ nemá právo požadovať od vydavateľa vrátenie odčerpaných peňažných prostriedkov podľa odseku 1 písm. b) a ani podľa § 24 ods. 2, ak k odčerpaniu peňažných prostriedkov došlo v dôsledku podvodného konania oprávneného držiteľa.
43. Podľa § 26 ods. 1 zákona o platobnom styku oprávnený držiteľ je povinný a) používať elektronický platobný prostriedok v súlade s obchodnými podmienkami vydavateľa podľa § 23 ods. 1, b) oznámiť bez zbytočného odkladu vydavateľovi alebo osobe poverenej vydavateľom stratu alebo krádež bankovej platobnej karty, alebo zneužitie platobného prostriedku diaľkového prístupu inou osobou ako oprávneným držiteľom, c) neuchovávať osobné identifikačné číslo podľa § 21 ods. 10 písm. a) spolu s bankovou platobnou kartou, d) neuchovávať osobné identifikačné číslo alebo obdobný kód ani autentifikačný údaj podľa § 21 ods. 10 písm. b) spolu s platobnou aplikáciou elektronického bankovníctva.
44. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.
45. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
46. Podľa § 219 CSP ak niektorý z viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku sa v priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť o tomto procesnom nároku alebo o jeho časti čiastočným rozsudkom.
47. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
48. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 49. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 50. Na pojednávaní konanom dňa 17.06.2022 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 829,52 EUR od 21.09.2006 do 19.10.2006, a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Žalovaný na pojednávaní vyhlásil, že s čiastočným späťvzatím žaloby v uvedenej časti nesúhlasí, nakoľko nesúhlasí so žalobcom určeným dňom začiatku plynutia premlčacej doby, ktorý sa premietol do čiastočného späťvzatia časti úrokov z omeškania. Posúdenie dôvodnosti nesúhlasu so späťvzatím žaloby je výlučne vecou úvahy súdu. Nemusí ísť len o dôvody a záujmy právne, ale aj závažné etické, morálne, ekonomické a iné motívy závažného charakteru, pre ktoré súd konanie nezastaví. Vážnym dôvodom pri nepripustenie späťvzatia žaloby je spravidla okolnosť, z ktorej možno vyvodiť, že späťvzatím žaloby je žalovaný ohrozený vo svojich oprávnených záujmoch, napríklad preto, že v prípade späťvzatia a následného zastavenia konania (v časti) by sa už sám nemohol s úspechom domáhať rozhodnutia o spornom nároku. V zmysle uvedeného súd vyhodnotil, že žalovaným uvedený dôvod nesúhlasu s čiastočným späťvzatím žaloby nemožno vyhodnotiť ako vážny dôvod zasahujúci nepriaznivo do jeho práv a oprávnených záujmov. Je vecou žalobcu, či si v žalobe okrem istiny uplatní aj úrok z omeškania, a tiež odkedy si úrok z omeškania uplatní, pričom dôvodnosť a zákonnosť tohto nároku súd posúdi v meritórnom rozhodnutí. Pokiaľ žalovaný nesúhlasí so žalobcom uvedenými skutkovými a právnymi tvrdeniami, môže tieto sporovať v rámci procesnej obrany v konaní. Súd tiež nevzhliadol a žalovaný ani netvrdil žiadne závažné etické, morálne alebo iné motívy svojho nesúhlasu. Vzhľadom na uvedené súd na nesúhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby neprihliadol a odkazujúc na vyššie citované ustanovenia Civilného sporového poriadku súd v rozhodnutí vo veci samej konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 15,00 % ročne zo sumy 829,52 EUR od 21.09.2006 do 19.10.2009 zastavil. 51. Na základe vykonaného dokazovania a po posúdení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, súd zistil nasledovné skutkové a právne závery.
52. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 20.12.2001 zmluvu o vydaní súkromnej kreditnej karty VISA, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi celkový úverový rámec vo výške 100.000,- Sk a žalobca sa zaviazal uhrádzať dlžnú sumu žalovanému spôsobom a v čase v zmysle zmluvných dojednaní. Žalobca v rámci žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA vyhlásil, pre pred jej podpísaním sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s., Obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s. k medzinárodnej kreditnej karte VISA a Sadzobníkom poplatkov Tatra banky, a.s.. V konaní ďalej nebolo sporné, že dňa 11.09.2006 o cca 14:00 hodine neznámy páchateľ žalobcovi odcudzil peňaženku s osobnými dokladmi, vrátane predmetnej kreditnej karty vydanej žalovaným, v reštaurácii v obchodnom centre Polus. Nebolo sporné, že dňa 11.09.2006 v čase o 14:26 hodine bola predmetnou odcudzenou kreditnou kartou žalobcu uskutočnená nákupná transakcia u obchodníka - spoločnosti ALONEX, s.r.o. vo výške 24.990,00 Sk (829,52 EUR). Nebolo sporné, že k zablokovaniu karty žalovaným došlo dňa 11.09.2006 o 14:38 hodine. Medzi stranami nebolo sporné, že transakcia vykonaná dňa 11.09.2006 u obchodníka - spoločnosti
ALONEX, s.r.o. bola po načítaní kreditnej karty cez POS terminál autorizovaná prostredníctvom podpisu predkladateľa danej kreditnej karty u predmetného obchodníka. Nebolo sporné, že žalobca dňa 21.09.2006 požiadal u žalovaného o prešetrenie platby zo dňa 11.09.2006 v sume 24.990,00 Sk v spoločnosti ALONEX, s.r.o. z dôvodu zneužitia, nakoľko dňa 11.09.2006 bola karta blokovaná. Žalovaný v odpovedi prostredníctvom listu zo dňa 11.10.2006 žalobcovi oznámil, že daná transakcia prebehla za prítomnosti karty, na základe načítania magnetického prúžku a podľa vyjadrenia banky prijímateľa obchodník skontroloval podpis na zadnej strane karty s podpisom na účtenke z platobného terminálu. Žalovaný v liste poukázal na čl. VII bod 7.1 Obchodných podmienok a žalobcovi oznámil, že sporná transakcia bola uskutočnená dňa 11.09.2006 o 14:26 hodine, teda pred nahlásením krádeže kreditnej karty prostredníctvom kontaktného centra Dialóg toho istého dňa o 14:38 hodine.
53. Žalobca sa s uvedeným neuspokojil a žalobou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 829,52 EUR s príslušenstvom, a to z dôvodu vzniku finančnej ujmy na strane žalobcu vzniknutej dňa 20.10.2006, kedy bola splatnosť kreditovania predmetnej kreditnej karty žalobcu za predchádzajúce zúčtovacie obdobie a kedy žalobca aj toto kreditovanie platobnej karty vykonal a poukázal v prospech žalovaného finančné prostriedky vo výške žalovanej sumy.
54. Žalovaný v konaní v rámci procesnej obrany vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku. Žalovaný tiež sporoval, že žalobou uplatnený nárok je nedôvodný a neexistentný, nakoľko k spornej transakcii došlo pred nahlásením krádeže kreditnej karty žalovanému a jej zablokovaním, a to z dôvodu omeškania žalobcu.
55. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 20.12.2001 zmluvu, predmetom ktorej bolo vydanie súkromnej kreditnej karty VISA a na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol celkový úverový rámec vo výške 100.000,- Sk. S poukazom na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. d) (v čase uzavretia zmluvy § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka sa tak pri uvedenom zmluvnom vzťahu jedná o tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Zároveň nebolo medzi stranami sporné, že žalobca predmetný zmluvný vzťah neuzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ale ako fyzická osoba nepodnikateľ - spotrebiteľ. V prejednávanej veci bola zmluva o vydaní kreditnej karty VISA medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dňa 20.12.2001, kedy platilo ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v takom znení, že typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby alebo podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania mal súd bez pochybností preukázané, že žalobca a žalovaný v danom prípade uzavreli tzv. typovú zmluvu podľa citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko žalobca ako spotrebiteľ obsah takejto zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Keďže v celom texte predpisu sa však už na pojem typová zmluva neodkazuje, je zjavné, že účelom tejto normy v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, bolo akceptovať charakter danej zmluvy (zmluvy o vydaní kreditnej karty, ako typu úverovej zmluvy, kedy žalovaný žalobcovi poskytuje schválený celkový úverový rámec) ako absolútneho obchodu s obmedzeniami upravenými v uvedenom zákonnom ustanovení pre prípady, kedy spotrebiteľ sám aktívne do zmluvy nezasahuje, a to obmedzeniami vo vzťahu k zmluvným podmienkam. V ostatných otázkach sa však na posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodným vzťahom, budú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka ako základného právneho predpisu. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany a vznesenej námietky premlčania poukazoval na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že v zmysle vety tretej uvedeného ustanovenia na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Žalobca mal za to, odkazujúc na ním označené súdne rozhodnutia, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou novely (pred 15.04.2015), a teda aj na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, preto sa aj premlčanie bude spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nárok je premlčaný.
56. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/36/2017 zo dňa 25. septembra 2018, kde súd uviedol, že „...odkaz na § 52 ods. 2 OZ neznamená absolútne vylúčenie aplikácie Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenia ako celok, bez vytrhnutia len poslednej vety predmetného odseku, znie „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Teda aplikácia noriem občianskeho práva súvisí s posúdením prospechu spotrebiteľa z takejto aplikácie právnej normy, teda pokiaľ, hoci aj kogentná, norma obchodnoprávna znamená zhoršenie postavenia spotrebiteľa, bude aplikovaná norma občianskeho práva“.
57. Najvyšší súd tiež v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, „...že právna istota a miera možnej retroaktivity proaktívnej ochrany spotrebiteľa vstupom do Európskej únie, nemôže byť bezbreho aplikovaná aj pre obdobia jemu predchádzajúce čo sa týka aplikácie a interpretácie v danom čase platných právnych noriem, a to aj vzťahu Obchodného a Občianskeho zákonníka pre oblasť absolútnych obchodov, ktoré nevykazujú potrebu zásahu pre rozpor s dobrými mravmi ako korektívom ultima ratio alebo predpismi verejného práva.“
58. Vo vzťahu aj k žalobcom poukazovaným rozhodnutiam NS SR súd poukazuje na to, že ich závery sa nevzťahujú na posúdenie otázok rozhodných v tomto spore.
59. V zmysle uvedeného, odkazujúc aj na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/36/2017 zo dňa 25. septembra 2018, mal súd za to, že pri posudzovaní právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ani odkaz na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neznamená absolútne vylúčenie aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, a to zohľadňujúc celé znenie predmetného zákonného ustanovenia bez vytrhnutia len poslednej (tretej) vety tohto ustanovenia. Rozhodujúcou otázkou, pri určení, ktoré normy (občianskeho alebo obchodného práva) sa budú na daný právny vzťah aplikovať tak je posúdenie prospechu spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol dňa 20.12.2001, k odcudzeniu kreditnej karty žalobcovi a k neoprávnenej transakcii došlo dňa 11.09.2006. Nárok uplatnený žalobcom v konaní súd posúdil ako vzťah zodpovednostný, kedy sa žalobca domáhal od žalovaného náhrady škody v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaného. Aj s poukazom na princíp právnej istoty súd konštatuje, že následky porušenia povinnosti (zmluvnej aj mimozmluvnej) súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase porušenia povinnosti, a to aj vo vzťahu k otázke aplikácie Obchodného a Občianskeho zákonníka pre oblasť absolútnych obchodov. Zároveň súd zohľadňujúc ustanovenie § 391 ods. 2 CSP poukazuje na záver uznesenia odvolacieho súdu uvedeného v ods. 43, a teda, že ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať len v prípade, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V zmysle uvedeného súd dospel k záveru, že po zohľadnení skutočnosti, že zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 20.12.2001, predmetom ktorej bolo vydanie kreditnej karty a schválenie a poskytnutie dojednaného úverového rámca žalovaným žalobcovi, je absolútnym obchodom, považoval súd za potrebné na danú vec aplikovať ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch vrátane ustanovení týkajúcich sa premlčania. Súd tak posudzoval žalobou uplatnený nárok v zmysle ustanovení § 373 Obchodného zákonníka, v otázke premlčania v zmysle ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka a vo vzťahu k otázke začiatku plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 398 Obchodného zákonníka.
60. V zmysle ustanovenia § 398 Obchodného zákonníka pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené dve podmienky, bez ktorých nemožno uplatniť nárok na náhradu škody. Sú to vedomosť o škode a vedomosť o osobe povinnej na jej náhradu. Vedomosť o škode musí byť reálna, nestačí len vedomosť o možnosti dozvedieť sa o škode. Takisto nestačí iba vedomosť o príčine spôsobujúcej škodu, ak nie je známe, že došlo ku škode. Vedomosť o udalosti spôsobujúcej škodu a vedomosť o škode nemusia vždy časovo spadať do jedného dňa. Ani škodná udalosť a deň vzniku škody nemusia byť totožné. Škoda môže vzniknúť až neskôr. Preto pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca vedomosť o škode. Spravidla však treba vedieť o druhu a rozsahu škody s takým stupňom určitosti, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde. Vedomosť o osobe povinnej nahradiť škodu je druhou podmienkou začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, lebo aj
keď je poškodenému škoda známa, absencia vedomosti o osobe povinnej ju nahradiť bráni uplatneniu nároku na náhradu škody. Z tejto podmienky vyplýva, že poškodený musí mať vedomosť o škodcovi, t.j. o tom, kto škodu spôsobil, resp. o osobe, ktorej sa ukladá zodpovednosť. V zmysle uvedeného žalobca ako poškodený získal vedomosť o škode (nie len o príčine, resp. o udalosti spôsobujúcej škodu) dňa 20.10.2006, kedy žalobca uhradil dlžnú sumu z kreditnej karty na dorovnanie úverového rámca v prospech žalovaného, a to aj v rozsahu žalovanej sumy 829,52 EUR. Až v tento deň totiž došlo k reálnemu úbytku majetkových hodnôt u žalobcu a vedomosti o škode na strane žalobcu s takým stupňom určitosti, aby žalobca vedel svoj nárok uplatniť na súde. Až keď žalobca vyplatil zo svojho majetku peňažné prostriedky aj v rozsahu žalovanej sumy za účelom dorovnania úverového rámca na kreditnej karte, mohol sa domáhať svojho nároku na náhradu škody na súde. Vedomosť žalobcu o tom, kto za škodu zodpovedá mal súd preukázanú už z jeho reklamácie realizovanej voči žalovanému dňa 21.09.2006. Súd tak v zmysle uvedeného ustálil, že v predmetnej veci žalobcovi začala plynúť premlčacia doba odo dňa 20.10.2006. Ako už súd ustálil vyššie, na daný prípad bolo potrebné aplikovať vo vzťahu k premlčacej dobe ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia doba je štyri roky, a táto uplynula dňa 20.10.2010. Žaloba bola na súd podaná dňa 22.09.2009, a teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby, a teda včas. V zmysle uvedeného súd posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú.
61. Súd nad rámec uvedeného konštatuje, že aplikácia žalobcom poukazovaného ustanovenia § 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka na posúdenie otázky premlčania v danom spore nebola dôvodná, nakoľko záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je „vkladovým“ vzťahom, na ktorý sa ustanovenie § 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzťahuje, ale je vzťahom úverovým.
62. Nakoľko súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný, s poukazom aj na ods. 44 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/176/2017 - 216 zo dňa 24.05.2018, zaoberal sa súd aj samotným uplatneným nárokom, a teda či došlo zo strany žalovaného k porušeniu zmluvných povinností a tým vzniku škody na strane žalobcu.
63. Zodpovednosť za škodu v zmysle Obchodného zákonníka je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je porušenie zo záväzku (alebo inej právne povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený, pričom predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu musia byť naplnené kumulatívne.
64. V žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA žalobca vyhlásil, že sa pred jej podpisom oboznámil so Všeobecnými obchodnými podmienkami žalovaného, Obchodnými podmienkami žalovaného k medzinárodnej karte VISA a Sadzobníkom poplatkov žalovaného. V zmysle Obchodných podmienok, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy o vydaní kreditnej karty boli stanovené práva a povinnosti žalobcu ako držiteľa karty a žalovaného ako banky, ktorá kreditnú kartu vydala. V zmysle čl. IV bod 2 Obchodných podmienok bolo stanovené, že pri prevzatí karty je držiteľ karty povinný kartu okamžite podpísať na vyznačenom mieste. Zanedbaním tejto povinnosti preberá držiteľ karty v prípade straty alebo krádeže karty plnú zodpovednosť za všetky škody, ktoré vzniknú použitím karty. Podľa čl. IV bod 3 Obchodných podmienok bolo stanovené, že banka odovzdá držiteľovi karty obálku s PIN-kódom. Držiteľ karty je povinný zabezpečiť jeho utajenie...Držiteľ preberá v prípade jej straty alebo odcudzenia plnú zodpovednosť za všetky škody, ktoré vzniknú použitím karty s PIN-kódom. V zmysle čl. V bod 1 Obchodných podmienok bolo stanovené, že držiteľ karty sa identifikuje pri platení za tovar a služby podpisom na účtovnom doklade, prípadne PIN-kódom alebo iným dohodnutým spôsobom; pri výbere hotovosti v banke sa držiteľ karty identifikuje podpisom na účtovnom doklade a pri výbere hotovosti z bankomatu sa identifikuje PIN-kódom. V zmysle čl. V bod 3 Obchodných podmienok banka neskúma oprávnenosť transakcií vykonaných platobnou kartou, pri ktorých bola riadne vykonaná identifikácia karty. V zmysle čl. VIII bod 1 veta prvá Obchodných podmienok stratu alebo odcudzenie karty, ako aj dôvodné podozrenie zo zneužitia karty je držiteľ karty povinný bezodkladne oznámiť Tatra banke, a.s. V zmysle čl. IX bod 2 Obchodných podmienok držiteľ karty nesie zodpovednosť za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, ibaže by sa preukázal opak. Držiteľ karty vždy zodpovedá za škodu, ktorá vznikla použitím karty neoprávnenou osobou v dôsledku nedodržania zásad uvedených v čl. IV bod 2 a 3 týchto Obchodných podmienok. Podľa čl. IX bod 3 Obchodných podmienok držiteľ karty zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená použitím karty neoprávnenou osobou vedomým
porušením čl. IV bod 5.8 VOP alebo porušením uvedeného článku svojou nedbanlivosťou. Podľa čl. IX bod 4 Obchodných podmienok držiteľ karty zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená použitím karty neoprávnenou osobou v dôsledku straty a krádeže z neidúceho motorového vozidla, v ktorom bola ponechaná karta. Podľa čl. IX bod 5 Obchodných podmienok, ak držiteľ karty k oznámeniu o odcudzení karty neoprávnenou osobou v zmysle čl. VIII a čl. IV bod 6 VOP doloží písomný doklad vystavený príslušným útvarom polície o odcudzení karty, zodpovedá za škodu, ktorá vznikla použitím karty neoprávnenou osobou len do výšky Sk 3.000,-, za podmienky, že škoda nevznikla použitím karty neoprávnenou osobou v dôsledku nedodržania zásad uvedených v bodoch 2 až 4 tohto článku a za podmienky, že držiteľ karty nahlásil odcudzenie karty v banke. Podľa čl. IX bod 6 Obchodných podmienok doručením oznámenia o strate alebo krádeži karty banke zaniká zodpovednosť držiteľa karty za jej ďalšie zneužitie, okrem prípadu škody, ktorá vznikla použitím karty neoprávnenou osobou v dôsledku nedržania zásad uvedených v čl. IV bod 2 a 3 týchto podmienok.
65. Súd pri posúdení žalobou uplatneného nároku, teda pri posúdení, či bolo v konaní preukázané porušenie povinností žalovaného z daného zmluvného vzťahu vychádzal z Obchodných podmienok žalovaného platných a účinných od 01.07.2001, ktoré boli predložené v konaní ako listinný dôkaz žalobcom. Žalovaný sa v rámci procesnej obrany odvolával na čl. VII bod 7.1, resp. vo vyjadrení doručenom súdu dňa 10.12.2021 na bod 8.1 Obchodných podmienok, avšak súd konštatuje, že listinný dôkaz, ktorého obsahom by boli Obchodné podmienky žalovaného vzťahujúce sa na daný zmluvný vzťah a ktoré by obsahovali ustanovenie (ustanovenia) so znením uvádzaným žalovaným, v konaní predložený nebol. Súd tiež poukazuje na to, že v rámci predbežného právneho posúdenia sporu súd poukázal na okolnosť, že obchodné podmienky, ktorých obsahom by bolo aj namietané ustanovenie čl. VII bod 7.1 nie sú obsahom súdneho spisu, napriek tomu žalovaný v tomto smere dokazovanie (predložením iných Obchodných podmienok, než tých, čo už boli obsahom súdneho spisu) nedoplnil. Súd tak mal za to, že na posúdenie zmluvných povinností strán sporu z predmetného zmluvného vzťahu sú relevantné Obchodné podmienky platné a účinné od 01.07.2001 predložené v konaní žalobcom (č.l. 19). V zmysle predmetných Obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o vydaní kreditnej karty bolo dojednané, že držiteľ karty, teda žalobca, nesie zodpovednosť za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, ibaže by preukázal opak. V konaní nebolo sporné, že kreditná karta žalobcu bola dňa 11.09.2006 o cca 14:00 hodine žalobcovi odcudzená neznámym páchateľom z reštaurácie v obchodnom centre Polus v Bratislave. Nebolo sporné, že dňa 11.09.2006 o 14:26 hodine bola prostredníctvom odcudzenej kreditnej karty vykonaná kúpna transakcia na sumu 829,52 EUR, a to u obchodníka ALONEX., s.r.o. na Trenčianskej ulici v Bratislave. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že daná transakcia prostredníctvom kreditnej karty nemohla byť v danom čase o 14:26 hodine vykonaná v predajni u obchodníka ALONEX, s.r.o. na Trenčianskej ulici v Bratislave žalobcom ako jediným oprávneným držiteľom kreditnej karty, nakoľko žalobca sa v danom čase zdržiaval na inom mieste, čo mal súd preukázané z Potvrdenia vystaveného dňa 12.10.2006 Mgr. L. T., ktorý potvrdil, že žalobca sa v čase minimálne od 14:00 hodiny nachádzal v obchodnom centre Polus Bratislava a v čase od cca 14:20 hodiny do 14:35 hodiny na dispečingu strážnej služby obchodného centra Polus Bratislava, kde bol s ním prehlasovateľ po celý čas prítomný. Uvedený listinný dôkaz nebol žalovaným relevantným spôsobom spochybnený. V zmysle uvedeného tak mal súd preukázané, že obchodná transakcia vykonaná dňa 11.09.2006 o 14:26 hodine u obchodníka ALONEX, s.r.o. nebola vykonaná žalobcom ako držiteľom kreditnej karty ale bola vykonaná neoprávnenou osobou. Zároveň bolo medzi stranami v zmysle čl. V bod 1 Obchodných podmienok dojednané, že žalobca ako držiteľ karty sa pri platení za tovar a služby identifikuje podpisom na účtovnom doklade, prípadne PIN-kódom alebo iným spôsobom. Nebolo sporné, že pri transakcii u obchodníka bol prostredníctvom POS terminálu načítaný magnetický prúžok karty a následne bola účtenka predložená na podpis kupujúcemu s tým, že obchodník mal identifikovať podpis na karte s podpisom na účtenke ako zhodný. Takéto použitie kreditnej karty však nemožno podľa názoru súdu vyhodnotiť ako uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, nakoľko pri platení sa podpisom neidentifikoval žalobca ako jediný oprávnený držiteľ karty, ale tretia neoprávnená osoba. Porušenie podmienok žalobcom v zmysle čl. IV body 2 a 3 Obchodných podmienok (podpísanie karty a zabezpečenie utajenia PIN-kódu) nebolo v konaní ani tvrdené, ani preukázané, žalobca si teda splnil svoje povinnosti uložené v zmysle čl. IV bod 2 a 3 Obchodných podmienok. Z vykonaného dokazovania tiež nevyplynulo a nebolo ani tvrdené, že by došlo k strate alebo odcudzeniu kreditnej karty z neidúceho motorového vozidla. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca oznámil príslušnému policajnému útvaru odcudzenie kreditnej karty (a ostatných dokladov), pričom nebolo sporné, že tento doklad predložil aj žalovanému. Žalobca stratu/odcudzenie kreditnej karty nahlásil dňa 11.09.2006, pričom karta bola zablokovaná o 14:38 hodine. Vedomé porušenie ustanovení
čl. IV bod 5.8 VOP nebolo v konaní tvrdené ani preukázané. Žalovaný však namietal, že žalobca nevykonal oznámenie o strate/odcudzení kreditnej karty bezodkladne, riadne a včas a toto omeškanie žalobcu bolo okolnosťou, pre ktorú žalobcovi nevznikol nárok na „vrátenie“ neoprávnenej transakcie. Po vykonanom dokazovaní súd vyhodnotil uvedenú argumentačnú líniu žalovaného ako nepreukázanú. Vychádzajúc z už uvedených nesporných časových údajov, k odcudzeniu karty došlo o cca 14:00 hodine, o 14:26 hodine došlo k neoprávnenej transakcii vo výške 829,52 EUR a o 11.38 hodine bola karta zablokovaná žalovaným na základe žiadosti žalobcu. Súd mal za to, že pri posúdení uvedeného časového rámca nemožno dospieť k záveru, že by sa žalobca omeškal s oznámením o strate/odcudzení karty. Súd tiež zohľadnil konkrétne skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli v Potvrdenia vystaveného U.. L. T. a ktoré ani neboli v konaní sporné, že žalobca potom ako zistil, že nemá pri sebe kreditnú kartu (resp. aj peňaženku s ostatnými dokladmi) išiel si overiť na dispečing strážnej služby daného obchodného centra, či nedošlo k jej odcudzeniu alebo strate a až následne oznámil uvedenú skutočnosť žalovanému a žiadal o blokáciu karty. Súd však mal za to, že ani z popísaného postupu žalobcu nemožno vyvodiť porušenie čl. VIII bod 1 Obchodných podmienok, teda porušenie povinnosti bezodkladne oznámiť žalovanému stratu alebo odcudzenie kreditnej karty, nakoľko z predloženého Potvrdenia mal súd preukázané, že žalobca potom, ako na dispečingu strážnej služby obchodného centra zistil, že mu kreditná karta bola odcudzená (ešte o cca 14:35 hodine bol žalobca na dispečingu strážnej služby), túto skutočnosť oznámil žalovanému a kreditná karta bola už o 14:38 hodine zablokovaná. Takéto oznámenie o odcudzení karty, od okamihu zistenia tejto skutočnosti žalobcom, súd považoval za bezodkladné, preto nebolo v konaní preukázané ani porušenie povinnosti žalobcu ako držiteľa karty bezodkladne oznámiť žalovanému stratu alebo odcudzenie (alebo dôvodné podozrenie zo zneužitia karty) danej kreditnej karty v zmysle čl. VIII bod 1 Obchodných podmienok. Rovnako nebolo v konaní preukázané ani s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 4 zákona o platobnom styku hrubé zanedbanie plnenia povinností žalobcu, a to, s poukazom na uvedené, ani vo vzťahu k povinnosti bez zbytočného odkladu oznámiť žalovanému stratu alebo krádež predmetnej karty (§ 26 ods. 1 písm. b) zákona o platobnom styku). S poukazom na uvedené po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané porušenie povinností žalobcu ako držiteľa karty v zmysle zmluvy, Obchodných podmienok, Všeobecných obchodných podmienok, preto nebolo preukázané, že za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s neoprávnenou transakciou (a to tým, že dňa 20.10.2006 žalobca zo svojho majetku doplnil úverový rámec na kreditnej karte aj v rozsahu sumy odúčtovanej pri neoprávnenej transakcii dňa 11.09.2006) by v zmysle Obchodných podmienok zodpovedal žalobca ako držiteľ karty. S poukazom na skutočnosť, že súd mal preukázané splnenie všetkých podmienok predpokladaných čl. IX bod 5 Obchodných podmienok (predloženie dokladu o oznámení odcudzenia karty policajnému útvaru, ohlásenie odcudzenia karty u žalovaného, dodržanie zásad v zmysle čl. IX body 2 až 4 Obchodných podmienok), pričom bolo nesporné, že karta bola použitá neoprávnenou osobou, zodpovedal by žalobca za škodu spôsobenú neoprávneným použitím karty neoprávnenou osobou do výšky 3.000,- Sk (99,58 EUR). Avšak vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dojednaniami vyplývajúcimi z Obchodných podmienok žalovaného, a to najmä čl. IX bod 2 Obchodných podmienok, mal súd za to, že pokiaľ bolo v konaní preukázané, že transakcia vykonaná dňa 11.09.2006 o 14:26 hodine nebola uskutočnená s použitím riadnej identifikácie karty, držiteľ karty nezodpovedá za uvedenú transakciu vôbec („ibaže by preukázal opak“). V tejto súvislosti súd odkazuje aj na ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. V danom prípade, ak už súd konštatoval vyššie sa jedná o typovú zmluvu, pri ktorej žalobca ako držiteľ karty nemal možnosť ovplyvniť jej obsah, čiže v prípade pochybností o výklade, toho ktorého ustanovenia Obchodných podmienok, toto sa bude vykladať na ťarchu žalovaného, ktorý ako prvý daný výraz v konaní použil. V prípade, ak si v zmysle čl. IX bod 2 Obchodných podmienok strany dojednali, že držiteľ karty nesie zodpovednosť za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadne identifikácie karty, ibaže by preukázal opak a žalobca ako držiteľ karty preukáže opak, teda, že transakcia nebola uskutočnená s použitím riadnej identifikácie karty, tak držiteľ karty za takúto transakciu zodpovednosť nenesie. V konaní nebolo sporné a súd mal preukázané, že danú transakciu vykonala neoprávnená osoba, a to tak, že po načítaní karty na POS termináli obchodníka ALONEX, s.r.o. bol pokladničný doklad podpísaný touto neoprávnenou osobou, nie žalobcom ako jediným oprávneným držiteľom karty. Pritom s poukazom na čl. V ods. 1 Obchodných podmienok, podpisom na účtovnom doklade sa identifikuje pri platení za tovar výlučne držiteľ karty. V danom prípade tak mal súd za to, že neoprávnená transakcia vykonaná dňa 11.09.2006 neoprávnenou osobou o obchodníka ALONEX, s.r.o. nebola uskutočnená s použitím riadnej identifikácie karty v zmysle Obchodných podmienok. V konaní tak nebolo preukázané také porušenie Obchodných podmienok žalobcom ako držiteľom karty, ktoré by zakladalo jeho zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla použitím
karty neoprávnenou osobou, a to aj v prípade, ak k neoprávnenému použitiu karty došlo pre nahlásením jej straty/odcudzenia žalobcom žalovanému. Takáto dohoda medzi žalobcom a žalovaným je aj v súlade s § 25 ods. 1 zákona o platobnom styku, v zmysle ktorého ak došlo k zneužitiu bankovej platobnej karty inou osobou ako oprávneným držiteľom a ak takéto konanie nebolo zapríčinené konaním ani opomenutím oprávneného držiteľa, tak do okamihu oznámenia straty alebo krádeže bankovej platobnej karty vydavateľovi alebo ním poverenej osobe oprávnený držiteľ zodpovedá za odčerpanie peňažných prostriedkov takýmto použitím bankovej platobnej karty, len do výške písomne dohodnutej medzi vydavateľom a oprávnený držiteľom a za ďalších nimi písomne dohodnutých podmienok. Existencia dojednania medzi zmluvnými stranami, obsahom ktorého by bola dohoda, že žalobca ako držiteľ karty zodpovedá za škodu, ktorá vznikla použitím karty neoprávnenou osobou pred nahlásením jej straty/ odcudzenia žalovanému a pred zablokovaním karty, nebola preukázaná. V zmysle uvedeného, keďže v zmysle Obchodných dojednaní medzi žalobcom a žalovaným, nebol v danom prípade preukázaný vznik zodpovednosti žalobcu ako držiteľa karty za škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s použitím kreditnej karty neoprávnenou osobou dňa 11.09.2006 o 14:26 hodine u obchodníka ALONEX, s.r.o., žalovaný porušil svoju povinnosť, keď žalobcovi odmietol „vrátiť“ vyplatenú sumu vo výške 829,52 EUR, nakoľko žalobca splnil všetky dojednané podmienky a transakcia nebola uskutočnená s použitím riadnej identifikácie karty.
66. Súd ďalej poukazuje na to, že nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je aj existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vzniknutou škodou. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho konania škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Súd sa tak v zmysle uvedeného zaoberal otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej povinnosti žalovaného a škodou na strane žalobcu v žalovanej sume vo výške 829,52 EUR. V danom prípade mal súd za to, že škoda na strane žalobcu vznikla tým, že sa znížil jeho majetok v rozsahu sumy vo výške 829,52 EUR, keď žalobca uhradil dlžnú sumu z kreditnej karty na dorovnanie úverového rámca v prospech žalovaného aj v sume 829,52 EUR, hoci tak nebol v zmysle Obchodných podmienok žalovaného povinný urobiť, teda škoda žalobcovi vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného vyplývajúcich z daných Obchodných podmienok, a to najmä čl. IX Obchodných podmienok. Zodpovednosť žalobcu ako držiteľa karty totiž v zmysle uvedeného dojednania nevznikla, napriek tomu sa majetok žalobcu znížil, nakoľko musel žalovanému uhradiť sumu 829,52 EUR, teda sumu vo výške neoprávnenej transakcie, na dorovnanie úverového rámca kreditnej karty. Výška škody nebola v konaní sporná a súd ju mal tiež preukázanú z detailu výpisu z účtu žalobcu zo dňa 20.10.2006.
67. Sumarizujúc uvedené dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná. Súd mal v danom prípade za to, že nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný. Zároveň mal súd preukázané naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 829,52 EUR bol v konaní preukázaný a je dôvodný a uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 829,52 EUR, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.
68. V podaní doručenom súdu dňa 15.06.2022 žalobca žiadal vydanie čiastočného rozsudku na sumu 729,94 EUR s príslušenstvom v zmysle § 213 CSP. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie účelnosti čiastočného rozsudku je princíp procesnej ekonómie, pričom je na úvahe súdu, či vo veci čiastočným rozsudkom rozhodne. V danom prípade súd nevzhliadol účelnosť čiastočného rozsudku, jeho vydanie by v danej veci nebolo v súlade s princípom procesnej ekonómie, a to aj s poukazom na skutočnosť, že tento návrh bol žalobcom vznesený v podaní doručenom súdu dňa 15.06.2022, pričom súd už na pojednávaní konanom dňa 17.06.2022 ukončil dokazovanie. Súd považoval za hospodárne rozhodnúť o celom žalobou uplatnenom nároku.
69. Žalovaný žalobcovi škodu vo výške 829,52 EUR nezaplatil, čím sa dostal do omeškania ako dlžník s plnením svojho peňažného záväzku. Vo vzťahu k vzniku omeškania žalovaného súd poukazuje na ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve dohodnutý, dlžník je povinný záväzok plniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o to požiadal. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie sumy vo výške 24.990,- Sk žiadosťou/výzvou zo dňa 29.11.2006, ktorá bola žalovanému doručená dňa 29.11.2006 (č.l. 25).
Žalovaný sa tak dostal do omeškania s platením svojej povinnosti nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu vo výške 829,52 EUR deň nasledujúci po doručení výzvy na jej zaplatenie (žiadosť o vrátenie sumy neoprávnenej transakcie), teda odo dňa 30.11.2006. Zároveň súd z vykonaného dokazovania nemal preukázanú zmluvne dohodnutú výšku úrokov z omeškania, preto žalobcovi patrí nárok na úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške. Pri zohľadnení skutočnosti, že zmluva o vydaní kreditnej karty je absolútnym obchodom, je potrebné na danú vec aplikovať ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch vrátane ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zákonná sadza úrokov z omeškania pri omeškaní počítanom od 30.11.2006 bola vo výške 14 % ročne. Vzhľadom na uvedené súd žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania zo žalovanej istiny, a to vo výške 14 % ročne odo dňa 30.11.2006 do zaplatenia istiny a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania (zohľadňujúc aj čiastočné späťvzatie žaloby v časti úrokov z omeškania) súd žalobu ako nepreukázanú a nedôvodnú zamietol.
70. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
71. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
72. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
73. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
74. Žalobca bol v predmetnom konaní úspešný v celom rozsahu, keďže súd žalobe v časti celej žalobou uplatnenej istiny vo výške 829,52 EUR a časti žalovaného príslušenstva vyhovel. Vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby a zamietnutiu žaloby v časti úrokov z omeškania, súd poukazuje na skutočnosť, že zohľadnil pomer úspechu (zavinenia) vo vzťahu k priznanej istine, nakoľko príslušenstvo nebolo predmetom samostatného nároku. V prípade, ak je príslušenstvo uplatnené spolu s pohľadávkou, jeho súdom priznaná výška, resp. zamietnutie žaloby v časti príslušenstva, nemá vplyv na posúdenie úspechu žalobcu v konaní (viď. napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2017, č.k. 3Cob/300/2016-118). Žalobca bol zároveň vo vzťahu k žalovanému (pôvodne žalovaný 1) úspešný v celom rozsahu aj v odvolacom konaní, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. S poukazom na uvedené a s odkazom na citované ustanovenia CSP dospel súd k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP) do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 CSP ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. v platnom znení).