Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Sa-9-2022.pdf
PDF · 116.87 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/9/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne MUDr. X. L., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/XX, U., zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Marhavým, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33023-2/2017-BA zo dňa 23.8.2017, t a k t o
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 33023-2/2017- BA zo dňa 23.8.2017, ktorým žalovaný zamietol jej odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta č. 700-0600047716-GC09/16 zo dňa 23.1.2017 vo veci zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia určujúce, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe MUDr. X. L. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.5.2008“.
2. Namietala, že žalovaný pri rozhodovaní o jej opravnom prostriedku neodstránil nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale tento nezákonný stav ešte viac prehĺbil. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sú podľa jej názoru v rozpore s ustanovením § 209 ods.1 druhá veta zákona o sociálnom poistení nakoľko nesprávne vykladajú a aplikujú ustanovenia zákona č. 578/2004 Z.z., pričom vo výrokoch rozhodnutí absentujú ustanovenia právneho predpisu, na základe ktorého sa vo veci rozhodlo. Poukazovala na to, že lekár s licenciou Slovenskej lekárskej komory sa stáva poskytovateľom zdravotnej starostlivosti iba v rámci samostatnej zdravotníckej praxe, ktorú zákon definuje (§ 10 ods. 1 zák. č. 578/2004 Z.z.) ako pracovnoprávny pomer zamestnanca vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý má povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, teda licencia umožňuje fyzickej osobe zamestnať sa v zdravotníckom zariadení ako lekár, neoprávňuje ju však poskytovať zdravotnú starostlivosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Oprávnenie na výkon činnosti lekára ako SZČO podľa žalobkyne predstavuje povolenie samosprávneho kraja na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa súčasne argumentovala právnym názorom Najvyššieho súdu SR prezentovaným v rozhodnutí 8 Sžp 1/2010, podľa ktorého nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Výhrady vzniesla tiež voči postupu žalovaného, ktorý ako odvolací orgán nemohol odstrániť nedostatok prvostupňového rozhodnutia doplňujúcim tvrdením, že bolo rozhodnuté podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o sociálnom poistení, nakoľko výrok rozhodnutia mohol opraviť iba jeho zmenou podľa § 218 ods. 2, pričom ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona ani neumožňuje rozhodnúť o nezaniknutí poistenia. Namietala aj skutočnosť, že sa žalovaný nezaoberal jej odvolacou námietkou týkajúcou sa
posudzovania „nezaniknutia“ jej poistenia výlučne podľa ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a nie aj podľa § 21 ods. 1 zákona.
3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uvádzal, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je aj udelenie oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej osoby, t.j. ak má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 status samostatnej zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či činnosť na základe oprávnenia podľa osobitného predpisu vykonáva. Za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje rôzne alternatívy výkonu zdravotníckeho povolania, ak by mal však zákonodarca v úmysle zakotviť, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe môže jej držiteľ vykonávať zdravotnícke povolanie len v pracovnoprávnom vzťahu alebo len v spojení s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, neupravil by osobitne v § 3 ods. 4 zák. č. 578/2004 Z.z. v písmene c) možnosť vykonávať zdravotnícke povolanie na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Zákon upravuje 4 typy licencií, pričom za oprávnenie na výkon činnosti zakladajúcej takýto status samostatne zárobkovo činnej osoby považuje povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe ( L1A ) vydané podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobkyni bolo rozhodnutím Nitrianskeho samosprávneho kraja č. NI.2006/106007 zo dňa 8.11.2006 udelené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria, ktoré povolenie bolo dňom 30.5.2008 na žiadosť žalobkyne zrušené rozhodnutím zo dňa 16.5.2008. V čase, kedy bolo žalobkyni zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bola však aj držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo L1A/NR/0710/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou, ktorá licencia bola zrušená ku dňu 23.1.2017. Nakoľko žalobkyňa bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe označovanej ako L1A, ktorá ju oprávňovala na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom poistení, aj po 30. máji 2008, týmto dňom jej nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie a naďalej spĺňala definíciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby a jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie trvalo. Žalobkyňa licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A nepotrebovala pre výkon činnosti v pracovnom pomere, mohla si ju preto kedykoľvek pozastaviť alebo zrušiť. V súvislosti s námietkou, že mal aplikovať ustanovenie § 21 ods.1 zákona o sociálnom poistení, žalovaný poukazoval na to, že posudzovaný bol zánik povinného poistenia žalobkyne k 30.5.2008 a uvádzané ustanovenie upravuje zánik poistenia len ku dňu 30.6. kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem samostatne zárobkovo činnej osoby nedosiahol zákonom určenú hranicu. Žalobkyňa 2.6.2008 predložila pobočke poisťovne registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku povinného poistenia 30.5.2008, Sociálnej poisťovni však neuviedla všetky relevantné skutočnosti pre posúdenie, či jej povinné poistenie v tento deň skutočne zaniklo. Skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaný zistil až 7.4.2016 z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, a následne, nakoľko žalobkyňa odmietla podať novú odhlášku, podľa § 178 ods.1 zákona bolo rozhodnuté o zániku jej poistenia ako o spornom prípade. Vo veci rozhodujúca pobočka vo výroku rozhodnutia zvolila pre zákon č. 461/2003 Z.z. skratku „zákon“, ktorú používala v texte odôvodnenia, druhostupňový orgán pri citovaní jednotlivých ustanovení uviedol, z akého právneho predpisu čerpal. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je potrebné posudzovať s rozhodnutím odvolacieho orgánu ako jeden celok (v tejto súvislosti žalovaný poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí 1Sžso/57/2013), pričom ich odôvodnenia zodpovedajú právnej úprave § 209 ods.4 zákona o sociálnom poistení. Odvolací orgán sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, zhrnul skutočnosti odôvodňujúce výrok rozhodnutia,a zdôvodnil skutkový a právny stav veci.
4. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20Sa/25/2017 zo dňa 29.6.2018 žalobe vyhovel, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. g) SSP ako nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a z dôvodu porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
5. Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 31.5.2008 nepovažoval za sporné. Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobkyňa zrušením povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnych zdravotníckych zariadeniach dňom 31.5.2008 stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či jej toto postavenie zostalo zachované ako držiteľke licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
6. Súčasne súd z obsahu spisového materiálu považoval za zrejmé, že v danom prípade ústavné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené, ako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobkyni pobočkou Sociálnej poisťovne oznámené a nebolo jej tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (9 rokov!) ide o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 ods. 1 a ods. 4 bez identifikácie zákona (hoci z obsahu záhlavia rozhodnutia aplikovaný právny predpis nepochybne identifikovať možno), údaje o príjme žalobkyne za rok 2006 a konštatovanie existencie jej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobkyňa má postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a že jej povinné poistenie nezaniklo 31.5.2008 .
7. Súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie skutkové a právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne, odhliadnuc už od skutočnosti, že v rozpore s tvrdením žalovaného sa tento v obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia nevysporiadal s celým rozsahom argumentácie odvolateľky, keď na námietku odvolateľky, že jej povinné poistenie zaniklo podľa § 21 ods. 1 v spojení s ods.4 písm. b) zákona a že prvostupňový orgán k tejto otázke nezaujal stanovisko, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia prakticky nereagoval. V danom prípade preto nemožno hovoriť ani o odstránení obsahových nedostatkov rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa odvolacím orgánom. Rozhodnutie žalovaného nezohľadňuje skutočnosť, že napadnuté (prvostupňové) rozhodnutie nespĺňa požiadavky kladené naň ustanovením § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, najmä požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia.
8. V súvislosti s právnym posúdením veci súd uviedol, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v obdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné stanovisko. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom na už konštatovaný časový odstup medzi vydaním rozhodnutia a ním posudzovaným obdobím poistenia zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovaného bola žalobkyňa pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaná na základe rozhodnutia o vydaní povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria, ktoré bez pochybností je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom v rozhodnom čase). Logickým potom je záver, že zánikom tohto povolenia dňom 30.5.2008 na základe rozhodnutia Nitrianskeho samosprávneho kraja NI : CS : 2195/2008 zo dňa 16.5.2008 boli naplnené podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa
§ 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobkyňa v tom čase bola držiteľkou licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe činnosť nevykonávala.
9. Súd konštatoval, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ustanovení § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal, zrozumiteľne nevysvetlil, na základe akých úvah a právnych konštrukcií dospel k záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe uvádzaná v ustanovení § 3 ods.4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti len ako jeden z možných základov pre výkon zdravotníckeho povolania je oprávnením na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, držiteľ ktorého je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu.
10. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 29.6.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9 Sžsk 157/2018 zo dňa 30.3.2022 z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie netrpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP.
11. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že v preskúmavanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z.z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou § 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z.z. Citovaný § 172 ods. 5, ako aj § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. vymedzujú právomoc žalovaného ako rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Touto formuláciou však nie je obmedzený, ale ani definovaný možný výrok rozhodnutia v takýchto prípadoch. Spornosť prípadu, o ktorom rozhoduje žalovaný, bude pravidelne spočívať práve v tom, že poistenec sa bude domnievať, že sa splnili podmienky vzniku, prerušenia alebo zániku poistenia, hoci sa v skutočnosti nesplnili. Potom ale výrok rozhodnutia žalovaného musí znieť tak, aby jasne ustálil, že tieto podmienky nenastali a sociálne poistenie nevzniklo, neprerušilo sa alebo nezaniklo. Možnosť vydať takéto rozhodnutie je tak súčasťou právomoci, ktorá je žalovanému zverená v § 172 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., a opačné stanovisko žalobkyne nie je správne. Podľa § 184 ods. 8 cit. zák. sa nedávkové konanie začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaný správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z.z. narozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019). Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila. V prerokúvanej veci pobočka v Galante už 10. novembra 2016 dala žalobkyni na vedomie, že došetruje okolnosti týkajúce sa účasti žalobkyne na sociálnom poistení. Na tento účel ju vyzvala na predloženie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorej číslo vo výzve presne uviedla. Z tejto výzvy vidieť, že na základe tejto licencie žalovaný "má za to, že Vaša registrácia SZČO bola odhlásená nesprávne ku dňu 30.5.2008 a treba opraviť dobu poistenia do dňa 30.6.2010". Výzva bola žalobkyni doručená 21. novembra 2016, teda približne dva mesiace pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Žalobkyni tak bola daná jednak možnosť, aby túto licenciu predložila sama, jednak možnosť, aby už v tomto okamihu mohla uviesť svoje argumenty, kvôli ktorým sa domnieva, že táto licencia nezakladá oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti na účely § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobkyňa akékoľvek argumenty uviedla, preto pobočka v Galante vydala rozhodnutie z 21. januára 2017. Pri jeho vydaní žalovaný vychádzal z existencie uvedenej licencie a z obsahu daňového priznania žalobkyne za zdaňovacie obdobie 2006, ktoré obsahuje údaj o výške príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva, že by žalovaný mohol rozhodnutie o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia vydať len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z.z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Preto nemožno súhlasiť s výhradou správneho súdu, že rozhodnutie vydané po deviatich rokoch je nepredvídateľné. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. l a čl. 48 ods. 2 ústavy jednak reakciou na prípis z 10. novembra 2016, jednak podaním odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Hoci ho aj podala, podstatné skutkové východiská tohto rozhodnutia (držbu licencie a výšku príjmu za rok 2006) nespochybnila. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by boli ustanovenia o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
12. Kasačný súd nesúhlasil ani s výhradami voči správnosti výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, v súvislosti s čím poukazoval na to, že podľa § 209 ods. 2 zákona č. 46112003 Z.z. musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie bližšie neustanovuje, aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom prvostupňového rozhodnutia z 23. januára 2017 rozhodovalo práve o otázke, že neboli naplnené podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. malo zaniknúť povinné poistenie žalobkyne. Citovať vo výroku tieto ustanovenia, z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco. Žalovaný nepochybil podstatným spôsobom, ak vo výroku odkázal len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré mu dovoľuje o tejto spornej otázke rozhodnúť.
13. Kasačný súd nesúhlasil ani s názorom správneho súdu, že rozhodnutia žalovaného sú nedostatočne odôvodnené. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Preskúmavané
rozhodnutie odkazuje na § 5 a § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z.z. a jasne uvádza, že vychádza z informácie Slovenskej lekárskej komory, že žalobkyňa mala od 12. januára 2006 až do 23. januára 2017 licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ako aj z údajov o jej príjme z podnikania a inej zárobkovej činnosti, ktoré pomerala k hranici uvedenej v § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. Tým sa napadnuté rozhodnutie celkom zreteľne vyrovnáva aj s otázkou, či žalobkyni mohlo k spornému 30. máju 2008 zaniknúť povinné poistenie aj podľa § 21 ods. 1 cit. zák., a správny súd mu nedôvodne vytýka, že na túto námietku žalobkyne nereagovalo.
14. V súvislosti s otázkou, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, kasačný súd poukazoval na to, že táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z.z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor správneho súdu, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste, a to aj bez povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Preto je nedôvodný aj odkaz žalobkyne na § 7 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z., ktorý neustanovuje všeobecné podmienky, za ktorých možno vykonávať zdravotnícku prax, ale len osobitné podmienky, za ktorých možno prevádzkovať zdravotnícke zariadenie. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe však dovoľuje poskytovať zdravotnú starostlivosť aj mimo takého zariadenia. Preto aj ustanovenie § 79 cit. zák. ustanovoval rovnaké povinnosti pre poskytovateľa, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie, z čoho je zrejmé, že povolenie a licenciu považuje za rovnocenné právne tituly na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. l zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Aj žalobkyňou citovaný § 82 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. treba vykladať v spojení písmenom c) toho istého odseku, ako aj so všetkými vyššie citovanými ustanoveniami tak, že
za "fyzickú osobu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť bez povolenia" nemožno považovať osobu, ktorá ju poskytuje na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
15. Kasačný súd v tomto prípade nevidel dôvod na odklon od právneho záveru veľkého senátu, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona Č. 461/2003 Z. z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie, alebo k 30. júnu určeného kalendárneho roka tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z.
16. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti oboch účastníkov konania, ktorí sa pojednávania nezúčastnili napriek včasnému doručeniu predvolaní a nepožiadali o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
17. V ďalšom konaní bol súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 30.3.2022 zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
18. Kasačný súd konštatoval nesprávnosť právneho záveru tunajšieho súdu o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a jeho nepredvídateľnosti, ako aj o tom, že v postupe správnych orgánov došlo k porušeniu procesných predpisov, ktorého následkom mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia. Za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019 pritom považoval otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby na základe držby licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
19. Nakoľko v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobkyňou, ani príjem žalobkyne v rozhodnom období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 30.3.2022.
20. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd už uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia a ktoré preto nepovažuje za potrebné opakovať na tomto mieste, nezistil súd v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného správneho orgánu či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.
21. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
22. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.