Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-9-2022.pdf
PDF · 85.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/9/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Jany Jančíkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: W. O., G.. XX.XX.XXXX, K. G. V. XX/XX, XXX XX Z. L., o vymoženie 772,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2Er/62/2011-40 z 3. septembra 2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Účastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu a nepriznal povinnému náhradu trov exekučného konania.
2. Svoje rozhodnutie exekučný súd skutkovo odôvodnil tým, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného do zápisnice u súdneho exekútora 13. decembra 2010 začalo vo veci exekučné konanie a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora B.. P. C., O.. Uznesením, sp. zn. 2Er/62/2011 zo 16. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. marca 2012, bol B.. C., O.. vylúčený z exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 18364/10 a uznesením, sp. zn. 2Er/62/2011 z 23. októbra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2012, bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor B.. T. G.. Súdny exekútor 21. marca 2016 zaslal súdu doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie.
3. Svoje rozhodnutie exekučný súd právne odôvodnil tým, že povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v lehote do 30 dní odo dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, t. j. do 22. januára 2016, zaťažuje oprávneného. Na doplnenie návrhu iným subjektom než oprávneným nemožno prihliadať. Ustanovenie § 243f Exekučného poriadku nerozlišuje, či ide o fyzickú osobu - podnikateľa alebo nepodnikateľa, a preto sa povinnosť oprávneného vzťahovala na exekučné konanie bez ohľadu na podnikateľskú činnosť povinného. Zákonom stanovená 30-dňová lehota na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie je lehotou procesnou a uplynula 22. januára 2016. Predmetný úkon pritom stačilo vykonať vo vzťahu k súdnemu exekútorovi. Oprávnený doplnenie návrhu doručil súdnemu exekútorovi až 3. marca 2016. Zákonná lehota na doplnenie návrhu teda nebola dodržaná. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. III.ÚS 752/2016-7 z 8. novembra 2016 zaujal stanovisko, že je vyvoditeľný záver súdov, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie,
o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor. Uvedený postoj súdov tak prispieva k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.
4. Exekučný súd zastavil exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že oprávnený do 22. januára 2016 nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
5. O trovách exekúcie rozhodne exekučný súd po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.
6. O náhrade trov exekučného konania rozhodol exekučný súd podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený nesplnením si zákonnej povinnosti a na okolnosť, že povinný si žiadne trovy neuplatnil, ani mu žiadne trovy zo spisu nevyplývajú, povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal.
7. Proti uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie tvrdil, že posudzovanie povinného ako spotrebiteľa výslovne odmieta, pretože s povinným 2. októbra 2009 uzatvoril zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Povinný zmluvu o úvere uzatvoril ako dlžník, fyzická osoba - podnikateľ pod obchodným menom W. O., bol v nej označený IČO-m: XX XXX XXX, pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojho podnikania a finančné prostriedky mu boli poskytnuté na účel podnikania. Keďže ide o zmluvný záväzok medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, tento právny vzťah je možné posudzovať ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, nie na aký účel povinný poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. V danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon podnikania. Povinný toto svoje vyhlásenie potvrdil svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, neskúma, nakoľko preňho to je už nepodstatná informácia. Taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnaný, preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve o úvere. V prípade jeho postavenia je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Mal za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy o úvere, keďže jej uzatvorenie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“)) povinný sám svojím konaním vyvolal a inicioval. Ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Podľa jeho názoru je to povinný, kto do zmluvy o úvere vložil rozporné údaje a tie by sa nemali vykladať v jeho neprospech, pretože povinný na jednej strane mal v úmysle preukázať bonitu, t. j. splniť podmienky na poskytnutie úveru a získať úver a na druhej strane v súčasnosti má byť jeho postavenie kvalifikované v jeho prospech ako postavenie spotrebiteľa. Povinný nikdy nenamietal nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, nepodal žiaden prostriedok procesnej obrany v konaní pred rozhodcovským súdom, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, námietky proti exekúcii ani návrh na zastavenie či odklad exekúcie. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v postupe súdu prvej inštancie, ktorý aj napriek tomu, že exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá sa prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia, exekučné konanie úplne zastavil, čím ho zbavil práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súdna ochrana sa totiž podľa tohto článku vzťahuje aj na exekučné konanie. Ďalej zdôraznil, že skutočnosť, že povinný nekonal v dobrej viere, t. j. pri uzatvorení zmluvy o úvere mal úmysel použiť úver na iný účel a dodatočne prišiel k záveru, že zmluva o úvere je preňho subjektívne nevýhodná, nemôže samo o sebe
viesť k záveru, že zmluva o úvere je v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň trval na tom, že si povinnosť zakotvenú v § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil, a teda doplnil návrh na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Povinný sa k odvolaniu oprávneného v súdom určenej lehote písomne nevyjadril.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) v zmysle § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) a § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 01.04.2017.
11. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
12. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza.
13. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník 2. októbra 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, v ktorej bol povinný označený najskôr menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a následne obchodným menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom živnostenského registra. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol povinný podnikateľom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, pričom v tejto zmluve prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a túto skutočnosť potvrdil aj svojím podpisom.
14. Napriek tomu, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie včas a trval na svojom názore, že právny vzťah medzi ním a povinným je vzťahom obchodnoprávnym, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie posúdil tento právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a priznal povinnému postavenie spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-497/13 Faber, podľa ktorého vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je povinný overiť hneď, ako disponuje právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel alebo nimi môže disponovať na základe jednoduchej žiadosti o bližšie vysvetlenie, či kupujúci môže byť kvalifikovaný ako spotrebiteľ.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ, neznamená, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-110/14 Costea z 3. septembra 2015, podľa ktorého fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Okrem toho Súdny dvor Európskej únie vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG vyslovil, že je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu; naopak nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá
sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.
16. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania povinného zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, teda oprávneného. Odvolací súd má za to, že označenie povinného okrem iných identifikačných údajov aj jeho IČO-m, nemá bez ohľadu na iné skutočnosti za následok charakterizovanie vzájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami ako vzťahu nespotrebiteľského. Rovnako ani zaškrtnutie políčka účel úveru - podnikanie nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, na aký účel bol úver poskytnutý, keďže tento údaj nedáva odpoveď na otázku, na čo konkrétne bol úver braný, či uvedená činnosť predstavuje činnosť v rámci výkonu jeho podnikania, prípadne, či súvisí s takýmto predmetom činnosti povinného.
17. Odvolací súd tiež podotýka, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vopred naformuloval možnosti, na ktoré mal byť úver poskytnutý, ako výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný účel, pričom práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov o spotrebiteľských úveroch upravuje, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z uvedeného je odvolaciemu súdu zrejmé, že formuláciou predmetnej zmluvy sa oprávnený pokúsil o vylúčenie úverovej zmluvy zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok tým, že vopred predpripravil situáciu, kedy u povinného vylúčil status spotrebiteľa bez ohľadu na skutočný účel, na aký boli peňažné prostriedky poskytnuté.
18. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie oprávneného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a ustanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný povinný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému oprávnenému nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto vyslovil, že účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).