Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/627/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkýň 1/ MUDr. E. H., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v N., C. XX, 2/ K. K., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v N., K. XXXX/XX, obe zastúpené spoločnosťou Procházka & partners, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Búdkova 4, IČO: 36 854 948, proti žalovanému Trnavskému samosprávnemu kraju, so sídlom v Trnave, Starohájska 10, IČO: 37836 901, zastúpenému JUDr. Petrom Sopkom, advokátom vykonávajúcim advokáciu prostredníctvom združenia JUDr. Sopko & JUDr. Floriš & JUDr. Spál, so sídlom v Trnave, Paulínska 24, o žalobe na plnenie, o nároku žalobkýň za obdobie od 01.08.2013, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 8C/353/2012-234 zo dňa 8. júna 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu I. inštancie s a r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie rozhodol, že - žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.074,68 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; -žalovaný je povinný platiť žalobkyni 1/ sumu 360,52 eur mesačne s účinnosťou od 01.06.2015 vždy do posledného dňa príslušného mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku;- žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 8.074,68 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku;- žalovaný je povinný platiť žalobkyni 2/ sumu 360,52 eur mesačne s účinnosťou od 01.06.2015 vždy do posledného dňa príslušného mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku;- vo zvyšku tejto časti súd žalobu zamietol.

2. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že V danej veci bolo nesporné, že v prospech žalovaného ako vlastníka stavby (cesty druhej triedy) vzniklo zo zákona (§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.) vecné bremeno, ktoré viazne na pozemku vo vlastníctve žalobkýň 1/, 2/. Sporné v konaní ostalo, či žalobkyniam vznikol nárok na plnenie za toto obmedzenie vlastníckeho práva a následne či toto sa dá určiť nielen ako jednorazová náhrada, ale aj ako opakujúce sa plnenie.

3. K procesnej námietke žalovaného ohľadom právomoci súd poukazuje na § 7 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Súdu nie je známy žiadny iný orgán, ktorý by mal v danej veci právomoc, nakoľko ide o rozhodovanie o právach žalobkýň v súvislosti s nárokmi za obmedzenie ich vlastníckeho práva. Súd nevykonáva žiadne pozemkové úpravy, ako sa zrejme mylne žalovaný domnieva. Znakom právneho štátu je princíp zákazu denegatioiustitiae, ktorý vyplýva aj z princípu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

4. K procesným námietkam žalovaného pokiaľ ide o prekážku litispendencie, či resiudicata s konaním vedeným pod sp. zn. 8C/207/2010 (toho času vec na odvolacom súde) súd uvádzal

nasledovné. Prekážka rozsúdenej veci (reiiudicatae), litispendencie svojou podstatou patria k procesným podmienkam. Prekážky sú dané, ak ide o tú istú vec (nárok) a konanie sa musí týkať tých istých osôb. V danej veci je nepochybná totožnosť účastníkov konania v porovnaní s konaním 8C/207/2010. Voči rozsudku z 13.08.2013 č. k. 8C/207/2010241, ktorým bola žaloba zamietnutá, bolo však podané odvolanie. Ku dňu rozhodovania súdu v tejto veci nie je odvolacím súdom ešte právoplatne rozhodnuté. Nakoľko je ale zrejmé, že prekážka či už litispendencie alebo resiudicata tu nie je v časti nároku žalobkýň za obdobie od 01.08.2013 (súd v konaní 8C/207/2010 rozhodoval o nároku žalobkýň za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku za obdobie od 01.07.2009 do 31.07.2013 ako jednorázovej náhrady), súd v tejto časti nakoľko to považoval za účelné, rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 OSP čiastočným rozsudkom o nároku žalobkýň za obdobie od 01.08.2013. Až po rozhodnutí odvolacieho súdu (a aj v závislosti od rozhodnutia) vo veci sp. zn. 8C/207/2010, sa súd bude zaoberať nárokom žalobkýň čo do jeho zvyšku. Do právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 8C/207/2010 nemožno považovať túto vec za právoplatne skončenú. Súdu prvého stupňa ani neprislúcha vyjadrovať sa k prípadnému možnému rozhodnutiu súdu vyššieho stupňa (t. j. či a ako vo veci bude meritórne rozhodnuté). Bude tu potom potrebné v závislosti od rozhodnutia odvolacieho súdu následne vysporiadať sa aj s tým, či takéto prípadné právoplatné rozhodnutie okresného súdu vôbec vytvára prekážku rozhodnutej veci, keď vo svojej podstate z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že súd sa stotožnil s argumentmi žalovaného o predčasnosti podania žaloby, keď uviedol, že žalobkyne sa môžu domáhať usporiadania vlastníckych vzťahov v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. s poukazom na zákon č. 330/1991 Zb., kde príslušný správny orgán bude rozhodovať, ak o to požiadajú, o finančnej náhrade za ich úplné obmedzenie vlastníckych oprávnení k predmetnej nehnuteľnosti (resp. akoby konštatoval nedostatok právomoci).

5. Zriadenie vecného zákonom č. 66/2009 Z. z. k pozemkom v spoluvlastníctve žalobkýň 1/ a 2/ predstavuje nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, a toto nemôže byť bezodplatné, čo je zrejmé i z Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne z článku 20 ods. 4, ktorý pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva vyžaduje poskytnutie primeranej náhrady. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25.01.2005 sp. zn. Pl. ÚS 25/04, v ktorom súd uviedol, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých vznikli. I keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelu, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú i významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného ako vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená majú rovnako tento charakter. Ich režim však nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, keďže sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim úpravou občianskoprávnou. Stanovenie konkrétnej podoby odplaty za vecné bremeno je pritom vecou dohody oprávneného z vecného bremena s povinným z vecného bremena. Pokiaľ medzi nimi k takej dohode nedôjde, na návrh jedného zo strán rozhodne súd.

6. Súd dodáva, že zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť žalobkýň znášať na svoj úkor plnenie verejnoprospešnej funkcie. Pokiaľ žalovaný namietal, že zákon č. 66/2009 Z. z. stanovuje postup pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, pričom poukazoval konkrétne na ustanovenie § 2 a 3 tohto zákona, tu súd udáva, že predmetom zákona č. 66/2009 Z. z. je len usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, a nie riešenie finančných vzťahov a nárokov k nim. V rámci pozemkových úprav, na ktoré sa odvoláva aj spomínané ustanovenie § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. sa môžu riešiť len vlastnícke vzťahy k pozemkom; ich predmetom teda nie je finančné vyporiadavanie akýchkoľvek pohľadávok a záväzkov, vrátane pohľadávok na zaplatenie odplaty za zriadené vecné bremeno. Odplata za vecné bremeno a usporiadanie vlastníctva v rámci pozemkových úprav sú totiž dva odlišné inštitúty. Naviac, žalovaný nevyvinul ani žiadnu relevantnú aktivitu za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetnému pozemku. Žaloba s poukazom na uvedené nemôže byť podaná predčasne.

7. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.12.2009 sp. zn. III. ÚS 237/2009, na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Preto mal súd za to, že žalobkyni 1/, 2/ patrí náhrada/odplata za vecné bremeno vzniknuté v prospech žalovaného, ktorého výšku súd odvodzoval od záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie

AUDING, s.r.o.č. 13/2015 z 25.03.2015, pričom účastníci konania so samotným výpočtom súhlasili a tento nerozporovali (aj čo sa týka prepočtu znalca z 20.05.2015). Súd pokladá za nedôvodnú námietku žalovaného uvedenú v závere pojednávania (§ 118 ods. 4 OSP) vo vzťahu k znaleckému posudku pokiaľ ide o opakujúce sa plnenie ako hodnoty vecného bremena, ktorá podľa názoru žalovaného predstavuje kvázi nájom a opakujúce plnenie neprichádza do úvahy. Námietku považuje súd za účelovú, nijakým spôsobom bližšie nekonkretizovanú. Znalecká organizácia predsa jasným spôsobom určila hodnotu vecného bremena vychádzajúc z vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a toto vyplýva aj zo záveru tohto posudku. Súd má za to, že žiaden predpis vzťahujúci sa danú vec neurčuje, že takáto náhrada môže byť len jednorazová a nemôže byť určená ako opakujúce sa plnenie. Ide o špecifický prípad, keď zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši tieto nároky, jedná sa o vecné bremeno, ktorého dĺžka trvania je závislá predovšetkým od aktivity žalovaného.

8. Súd I. inštancie preto žalobe vyhovel a v zmysle znaleckého posudku rozhodol, že žalobkyni 1/ za jej spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 patrí právo voči žalovanému na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za vecné bremeno(a súd ju považuje za primeranú):

- za obdobie od 01.08.2013 do 30.09.2014 v sume vo výške5.190,52 eur (10.381,04 eur/2),

- za obdobie od 01.10.2014 v sume vo výške 360,52 eur mesačne, pričom pri splatnosti posledným dňom kalendárneho mesiaca sa ku dňu vyhlásenia rozsudku stalo splatných 8 splátok, spolu vo výške 2.884,16 eur (8 x 360,52 eur),

- a počnúc mesiacom jún 2015 suma vo výške 360,52 eur mesačne, ktorá v zmysle žaloby je splatná ku koncu kalendárneho mesiaca. a žalobkyni 2/ za jej spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 patrí právo voči žalovanému na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za vecné bremeno (súd ju považuje za primeranú):

- za obdobie od 01.08.2013 do 30.09.2014 v sume vo výške 5.190,52 eur (10.381,04 eur/2),

- za obdobie od 01.10.2014 v sume vo výške 360,52 eur mesačne, pričom pri splatnosti posledným dňom kalendárneho mesiaca sa ku dňu vyhlásenia rozsudku stalo splatných 8 splátok, spolu vo výške 2.884,16 eur (8 x 360,52 eur),

- a počnúc mesiacom jún 2015 suma vo výške 360,52 eur mesačne, ktorá v zmysle žaloby je splatná ku koncu kalendárneho mesiaca. Vo zvyšku tejto časti súd žalobu pokiaľ ide o nárok žalobkýň za obdobie od 01.08.2013 zamietol.

9. Súd zároveň dáva do pozornosti účastníkom konania ustanovenie § 163 ods. 1 OSP, podľa ktorého rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov

10. Nakoľko súd rozhodoval čiastočným rozsudkom, o trovách konania nerozhodoval.

11. Odvolanie voči čiastočnému rozsudku súdu I. inštancie podal žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. a) OSP a podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP, a teda z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie, resp. na nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že návrh žalobkýň v celom rozsahu zamietne, a aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. K námietke nedostatku právomoci Okresného súdu Piešťany, k námietke res iudicate a k zachovaniu princípu právnej istoty v odvolaní udáva odvolateľ, že pred Okresným súdom Piešťany ešte pred týmto konaním prebiehalo súdne konanie vedené pod sp. zn. 8C/207/2010, ktorého účastníci sú totožní s účastníkmi v súčasnom konaní, a ktoré bolo postavené na skutkovo totožnom základe s tým rozdielom, že v skoršom konaní bolo predmetom konania iné časové obdobie, za ktoré mala byť poskytnutá peňažná náhrada, ako v súčasnom konaní. V skoršom konaní bol právoplatne vydaný rozsudok 8C/207/2010-241, v ktorom bola konštatovaná predčasnosť podania žalobu z dôvodu, že v danom štádiu nebola ešte daná právomoc Okresného súdu Piešťany, nakoľko podľa právneho názoru súdu sa žalobkyne v prvom kroku mohli domáhať ochrany svojich práv podaním návrhu na vykonanie pozemkových úprav na príslušný správny orgán. S poukazom na § 7

ods. 1 OSP vyplýva, že súdy rozhodujú len v prípadoch, ak o určitej veci nemajú rozhodovať iné orgány. Keďže v súčasnom konaní súd konal napriek tomu, že konať nemal, hoci mal vedomosť o existencii právoplatného rozsudku, ktorý v konaní ako predbežnú otázku riešil (ne)existenciu nároku na zaplatenie peňažnej náhrady v danom štádiu a s ním spojenú predčasnosť podania žaloby, nielenže konal bez toho, aby na to mal právomoc, ale aj nerešpektoval už skoršie právoplatné rozhodnutie súdu v skutkovo totožnom prípade, čo do právoplatného rozhodnutia o neexistencii právneho základu žalovaného nároku a teda konal vo veci, o základe ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Okresný súd Piešťany v skoršom konaní rozsudkom 8C/207/2010-241 zo dňa 13.8.2013 rozhodol tak, že žalobu zamietol, z dôvodu, že nárok žalobcu nie je daný, keď konštatoval, že „navrhovateľky nemajú nárok“ na požadovanú náhradu, prekážka veci res iudicata je daná aj v časti neexistencie právneho nároku žalobcu, a preto Okresný súd Piešťany v tomto konaní pre prekážku res iudicata, čo do právneho základu žalovaného nároku, konať nemal a mal konanie zastaviť. Žalovaný podporne uvádza, že zákon č. 66/2009 Z. z. nevylučuje subsidiárne použitie zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, ale naň dokonca vo svojich ustanoveniach priamo odkazuje (napr. § 2 ods. 2, § 2 ods. 3, § 3 ods. 4 a pod.). Podľa ust. § 6 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. nielen žalovaný, ale aj žalobkyne mohli podať návrh na vykonanie pozemkových úprav a „urýchliť“ tak uspokojenie svojho nároku na zaplatenie peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Okresný súd Piešťany v skoršom konaní, podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo toho času nárok žalobkýň daný nebol, a to predovšetkým z dôvodu, že aj žalobkyne mohli podať návrh na vykonanie pozemkových úprav, na ktoré zákon č. 66/2009 Z. z. priamo odkazuje, a v ktorých má byť riešená aj otázka peňažnej náhrady. Súd sa v súčasnom konaní bez náležitého odôvodnenia odchýlil od právneho názoru vyjadreného v skoršom konaní, v ktorom sa prejednával čo do skutkového priebehu aj čo do účastníkov konania totožný prípad; súd v napadnutom rozsudku tento odklon nezdôvodnil, neuviedol, v čom vidí závery skoršieho konania ako nesprávne a z akého dôvodu nevidí existenciu prekážky res iudicata pokiaľ ide o posúdenie predbežnej otázky - existencie právneho základu nároku - v skoršom konaní. Odôvodnenie súdu musí byť v každom prípade konzistentné a argumenty súdu musia podporiť príslušný záver. Súd musí pri odôvodňovaní rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, musí rozhodnutie zdôvodniť zo všetkých hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy a jeho závery nesmú byť v nesúlade so skutkovými zisteniami (analogicky napr. nálezy Ústavného súdu II. ÚS 122/2009, I. ÚS 109/2009, I. ÚS 243/07 a I. ÚS 154/05). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je zrejmé, čím súd odôvodňuje odklon od právnych záverov toho istého súdu vyjadrených v rozsudku vydanom v skoršom konaní, presvedčivým spôsobom neuviedol, prečo považuje tieto právne závery za nesprávne, pričom takéto zdôvodnenie je z hľadiska dodržania princípu právnej istoty nevyhnutné o to viac, že sa jedná o skutkovo totožný prípad medzi rovnakými účastníkmi. Rozhodnutie pre nedostatok odôvodnenia a presvedčivosti jeho záverov možno považovať za svojvoľné a arbitrárne a za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalovaný však nesúhlasí s odôvodnením obsiahnutým na str. 7 rozsudku, podľa ktorého „predmetom zákona č. 66/2009 Z. z. je len usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, a nie riešenie finančných vzťahov a nárokov k nim. ... Odplata za vecné bremeno a usporiadanie vlastníctva v rámci pozemkových úprav sú totiž dva odlišné inštitúty. Zákon č. 66/2009 Z. z. tiež v ust. § 4 ods. 2 de facto a de iure zakotvuje „odklad“ splatnosti peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva do vykonania pozemkových úprav (dokedy je existenciu vecného bremena vlastník pozemku povinný strpieť), pričom peňažné vyrovnanie s vlastníkom pozemku pri pozemkových úpravách je súčasťou konania o pozemkových úpravách. Nepriznaním práva žalobkyniam v skoršom konaní teda nie je popretý ich budúci nárok domáhať sa zaplatenia peňažnej náhrady; tento nárok však vzniká až od momentu, kedy bude konanie o pozemkových úpravách právoplatne skončené, ak peňažná náhrada žalobkyniam nebude vyplatená. V odvolaní uviedol odvolateľ, že nie je pravdou, že skoršie konanie nie je právoplatne rozhodnuté, a takéto tvrdenie súdu je v priamom rozpore so skutočnosťou. Ako vplýva zo samotnej doložky právoplatnosti rozsudku 8C/207/2010-241, rozsudok sa stal právoplatným ešte dňa 17.10.2013. Je pravdou, že žalobkyne podali proti tomuto rozsudku odvolanie, stalo sa tak však až po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, a to až dňa 5.9.2014, čo nemá žiadny vplyv na už raz nadobudnutú právoplatnosť tohto rozsudku. V súčasnom konaní konal a rozhodoval súd za existencie právoplatného rozsudku v skoršom konaní, ktorý zakladal prekážku res iudicata aj čo do existencie právneho základu nároku, a ak na tento rozsudok neprihliadol a konanie nezastavil, konal v rozpore s § 221 ods. 1 písm. d) OSP. K povahe náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva uviedol, že k súdom prezentovanému nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 237/2009 žalovaný uvádza, že pre toto konanie nie je aplikovateľný, a to predovšetkým z dôvodu, že sa týka skutkovo diametrálne odlišnej situácie, a prejednávaný prípad sa vôbec nevzťahoval na zákon č. 66/2009 Z. z., ako aj z dôvodu, že právna veta uvádzaná súdom je vytrhnutá z kontextu nálezu. Predmetom konania bolo

totiž posudzovanie nároku z užívania pozemku treťou osobou bez právneho dôvodu, pričom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol vyčíslený analogicky podľa obdobného nájmu, a teda ako súčet opakujúcich sa dávok. V súčasnom konaní však nejde o užívanie bez právneho dôvodu, ale ide o užívanie na základe právneho dôvodu - vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z., ktoré má trvalý charakter. Pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva zavedeného zákonom č. 66/2009 Z. z. ide de facto o vyvlastnenie, keďže vecné bremeno má vo vzťahu k žalobkyniam trvalý charakter a toto bremeno zanikne až splynutím - nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaného k pozemkom (kedy žalobkyniam vznikne nárok na doplnenie peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie do vykonania pozemkových úprav). Ak je vecné bremeno, ktoré je svojou povahou trvalého charakteru, de facto vyvlastnením, neobstojí ani argumentácia súdu prevej inštancie prezentovaná na str. č. 7 rozsudku. Ako uvádza samotný nález, ktorý súd prevej inštancie argumentuje, na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu náhrady, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia.

12. Vyjadrenie k podanému odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobkyne, ktoré považujú napadnutý rozsudok v celom rozsahu za správny. K námietke res iudicata uviedli, že napadnutý rozsudok, voči ktorému podal žalovaný odvolanie sa týka výhradne nároku na plnenie, a to za obdobie od 1. augusta 2013. V právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8C/207/2010 sa jednalo tiež výhradne o nárok na plnenie, no len do 31. júla 2013, je z uvedeného celkom zrejmé, že v daných veciach absentuje totožnosť predmetu konania, ako jedna z nevyhnutných podmienok pre prekážku rozhodnutej veci. Prekážka „res iudicata pokiaľ ide o posúdenie predbežnej otázky“ ako tvrdí žalovaný (str. 4 posledný odsek) je už z povahy veci absolútne vylúčená, pretože „o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak si súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy pojaté do výroku súdneho rozhodnutia, a keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci.“. V právnej veci vedenej pod sp. zn. 8C/207/2010 podali žalobkyne odvolanie, o ktorom prebieha odvolacie konanie na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 10Co/480/2014. Konanie pôvodne vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8C/207/2010 a v rámci odvolacieho konania vedené na krajskom súde pod sp. zn. 10Co/480/2014, nemá žiadny vplyv na toto konanie. K nedostatku právomoci okresného súdu uviedli, že predmetom tohto konania celkom zrejme nie sú žiadne pozemkové úpravy, ani iná úprava vlastníckeho práva. Okresný súd absolútne presne v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Súdu nie je známy žiadny iný orgán, ktorý by mal v danej veci právomoc, nakoľko ide o rozhodovanie o právach žalobkýň v súvislosti s nárokmi za obmedzenie ich vlastníckeho práva. Súd nevykonáva žiadne pozemkové úpravy, ako sa zrejme mylne žalovaný domnieva.“ Rovnako tak okresný súd v napadnutom rozsudku uvádza, že „Odplata za vecné bremeno a usporiadanie vlastníctva v rámci pozemkových úprav sú totiž dva odlišné inštitúty“, k čomu si žalobkyne dovoľujú len poznamenať, že tieto inštitúty sa nekryjú obsahovo ani časovo a môžu nasledovať len po sebe. „Z ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva dočasný charakter zákonom zriadeného vecného bremena, ktoré je povinný vlastník pozemku strpieť do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Táto právna úprava nerieši otázku definitívneho usporiadania vlastníctva k pozemku, na ktorom je zriadená stavba vo vlastníctve inej osoby, a preto ani náhrada za dočasné obmedzenie vlastníckeho práva formou vecného bremena nie je v kolízii s prípadným nárokom, ktorý vlastníkovi pozemku vznikne v dôsledku konečnej úpravy. Náhrada za vecné bremeno je totiž náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie do vykonania takejto konečnej úpravy. Argumentácia žalovaného o „odklade“ splatnosti peňažnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva do vykonania pozemkových úprav“ (str. 6 štvrtý odsek) je absurdná a nemá žiadnu zákonnú oporu. Neexistuje ani žiadny legitímny dôvod, aby žalobkyne boli povinné strpieť dlhodobé obmedzovanie ich vlastníckeho práva bez reálnej a včasnej náhrady, ako si to predstavuje žalovaný. V zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Toto ustanovenie však nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania pozemkových úprav, nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený zo zákona. Okrem toho, zákon č. 66/2009 Z. z. v § 2 ods. 1 nestanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu, v ktorej obec, resp. územný celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok, a ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z.). Žalobkyne podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov rešpektujú svoju povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo strany žalovaného, ale žiadajú za to primeranú náhradu, pričom táto náhrada im patrí už od okamihu samotného obmedzenia ich vlastníckeho práva. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o nevyhnutnosti vykonania pozemkových úprav považujú žalobkyne za podstatné poukázať na to, že bol to práve žalovaný, ktorý zobral návrh na pozemkové úpravy späť, svojim podaním zo dňa 17. septembra 2012 (súčasťou súdneho spisu), v ktorom uviedol, že „Keďže bolo zistené, že prebieha súdne konanie p. H. Edity a K. K. proti TTSK vo veci pozemkov, ktoré boli práve predmetom žiadosti o vykonanie pozemkových úprav, svoju žiadosť o povolenie pozemkových úprav berieme späť.“. K princípu právnej lehoty uviedli žalobkyne, že v napadnutom rozsudku sa okresný súd vysporiadal so všetkými relevantnými otázkami, vrátane otázky ohľadne rozsudku so sp. zn. 8C/207/2010. Naopak podľa žalobkýň práve rozsudok okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/207/2010 sa vymyká z rámca ustálenej súdnej praxe podľa ktorej, ak dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva realizáciou vecného bremena zriadeného zákonom, zakladá to zásadnú povinnosť poskytnúť vlastníkom náhradu za takéto obmedzenie. K povahe náhrad za nútené obmedzenie vlastníckeho práva uviedli nasledovné. Spôsob úhrady primeranej náhrady nie je legislatívne upravený, preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétneho obmedzenia pri posúdení toho či má byť primeraná náhrada poskytnutá jednorázovo alebo v opakovaných platbách. Opakované platby nepredstavujú nič neobvyklé, čo okresný súd v napadnutom rozsudku aj presne odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR, III. ÚS 237/2009. V danom prípade si žalobkyne uplatnili opakované plnenie v krátkom časovom intervale, a to práve z dôvodu, aby finančná náhrady, ktorú od žalovaného žiadajú za obmedzenie ich vlastníckeho práva presne zodpovedala času tohto obmedzenia. Žalovaný zaplatí len toľko koľko bude toto obmedzenie trvať, kým pri jednorazovej odplate podľa prílohy č. 3 k vyhláške MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, časť F. 1 - Vecná bremená „n - časové obdobie trvania vecného bremena pri neobmedzenom trvaní: n = 20 rokov [rok],“ by výška náhrady predstavovala až sumu 20 ročného obmedzenia, pričom je vysoko pravdepodobné, že toto obmedzenie tak dlho trvať nebude, keďže zákon č. 66/2009 Z. z. výslovne počíta len s dočasnosťou daného stavu (napr. § 2, § 4 ods. 2). Podľa žalobkýň je úplne zrejmé, že „Pri riešení otázky odplatnosti je potrebné brať do úvahy jeho dočasnosť a zároveň zakotvenú povinnosť vlastníka pozemku pod stavbu strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav.“. Žalobkyne si týmto uplatňujú trovy odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „AT“). Tarifná hodnota veci predstavuje sumu vo výške 59.411,76 eur. Celková náhrada trov tohto odvolacieho konania doposiaľ pozostáva z trov právneho zastúpenia spočívajúcich v nasledovnom úkone právnej služby a k nemu prislúchajúcom režijnom paušále. Vyjadrenie k odvolaniu (podľa § 13a ods. 1 písm. c/ AT): 539,41 eur bez DPH; 1 x režijný paušál za rok 2015 (podľa § 16 ods. 3 AT): 8,39 eur bez DPH; celkové trovy odvolacieho konania spolu: 657,36 eur s DPH. Žalobkyne navrhujú, aby krajský súd vyniesol podľa § 219 ods. 1 OSP nasledovný rozsudok: I. Rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 8. júna 2015, sp. zn. 8C/353/2012, sa potvrdzuje. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyniam spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania, na účet ich právneho zástupcu a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 ) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , a zistil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 389 ods. 1 písm c) pôvodne § 221 ods. 1 písm. h) OSP , že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav s ohľadom na ust. § 470 ods. 1 a 2 ).

14. Podľa čl. 6 ods. 1 <. dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 <. ústavy

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 <. ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 <. dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 <. ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03 <.). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 <. ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 <. ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (por. III. ÚS 7/08 <.). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 <. Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 <. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. III. ÚS 95/06 <., III. ÚS 260/06 <.). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 <. Ústavy Slovenskej republiky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08 <.). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 <. OSP; obdobne tomu je aj v prípade uznesení (§ 167 ods. 2 <. OSP). Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 <. OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 <. OSP v spojení s § 167 ods. 2 <. OSP Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29 <.; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Súd I. inštancie teda rozhodol, že: u žalobkyni 1/ za jej spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 patrí právo voči žalovanému na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za vecné bremeno(a súd ju považuje za primeranú):

- za obdobie od 01.08.2013 do 30.09.2014 v sume vo výške5.190,52 eur (10.381,04 eur/2),

- za obdobie od 01.10.2014 v sume vo výške 360,52 eur mesačne, pričom pri splatnosti posledným dňom kalendárneho mesiaca sa ku dňu vyhlásenia rozsudku stalo splatných 8 splátok, spolu vo výške 2.884,16 eur (8 x 360,52 eur),

- a počnúc mesiacom jún 2015 suma vo výške 360,52 eur mesačne, ktorá v zmysle žaloby je splatná ku koncu kalendárneho mesiaca; u žalobkyni 2/ za jej spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 patrí právo voči žalovanému na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za vecné bremeno (súd ju považuje za primeranú):

- za obdobie od 01.08.2013 do 30.09.2014 v sume vo výške 5.190,52 eur (10.381,04 eur/2),

- za obdobie od 01.10.2014 v sume vo výške 360,52 eur mesačne, pričom pri splatnosti posledným dňom kalendárneho mesiaca sa ku dňu vyhlásenia rozsudku stalo splatných 8 splátok, spolu vo výške 2.884,16 eur (8 x 360,52 eur),

- a počnúc mesiacom jún 2015 suma vo výške 360,52 eur mesačne, ktorá v zmysle žaloby je splatná ku koncu kalendárneho mesiaca.

Vo zvyšku tejto časti súd žalobu zamietol pokiaľ ide o nárok žalobkýň za obdobie od 01.08.2013 zamietol. Poukázal na § 152 ods. 2 OSP , že rozhodoval čiastotčným rozsudkom jej časti alebo len o jej základe.

16. Podľa poslednej úpravy žiadali žalobkyne na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za vecné bremeno každá: za obdobie od 01.11.2009 do 30.09.2014 sumu vo výške 54.785,56 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a platiť od 01.10. 2014 žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/, každej samostatne, náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku sumu vo výške 928,57 eur za každý kalendárny mesiac

17. Odvolací súd poukazuje na o, že súd I. inštancie nerozhodoval správne , ak rozhodol čiastočným rozsudkom, teda nie v súlade s ust. § 152 ods. 2 OSP Nerozhodoval o základe veci, ale len o jej časti a to mohol urobiť len vtedy ak časť uplatneného nároku je nesporná a rozhodnutie o zvyšku uplatneného nároku si bude vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie, prípadne bude závisieť od posúdenia predbežnej otázky, ktorú rieši iný orgán.

18. Najvyšší súd v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014 konštatoval, že vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.

19. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. (I. ÚS 474/2013, obdobne R 73 publikované v Zb. stanovísk NS s súdov 8/16).

20. Súd I. inštancie sa nedôsledne zaoberal námietkou žalovaného vznesenou v priebehu konania a znova v odvolaní zdôraznenou res iudicate ( aj litispendencie) a k zachovaniu princípu právnej

istoty, že pred Okresným súdom Piešťany ešte pred týmto konaním prebiehalo súdne konanie vedené pod sp. zn. 8C/207/2010, ktorého účastníci sú totožní s účastníkmi v súčasnom konaní, a ktoré bolo postavené na skutkovo totožnom základe s tým rozdielom, že v skoršom konaní bolo predmetom konania iné časové obdobie. Súd I. inštancie zdôvodnil, že v danej veci je nepochybná totožnosť účastníkov konania v porovnaní s konaním 8C/207/2010. Voči rozsudku z 13.08.2013 č. k. 8C/207/2010- 241, ktorým bola žaloba zamietnutá, bolo však podané odvolanie. Ku dňu rozhodovania súdu v tejto veci nie je odvolacím súdom ešte právoplatne rozhodnuté. Nakoľko je ale zrejmé, že prekážka či už litispendencie alebo resiudicata tu nie je v časti nároku žalobkýň za obdobie od 01.08.2013 (súd v konaní 8C/207/2010 rozhodoval o nároku žalobkýň za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku za obdobie od 01.07.2009 do 31.07.2013 ako jednorázovej náhrady), súd v tejto časti nakoľko to považoval za účelné, rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 OSP čiastočným rozsudkom o nároku žalobkýň za obdobie od 01.08.2013. Až po rozhodnutí odvolacieho súdu (a aj v závislosti od rozhodnutia) vo veci sp. zn. 8C/207/2010, sa súd bude zaoberať nárokom žalobkýň čo do jeho zvyšku.

21. Odvolací súd upozorňuje, že rovnaký nárok žalobkýň sa však prejednáva v konaní 8C/207/2010, keď rozsudok OS Piešťany zo dňa 28.7.2014- 278 odvolací súd zrušil a vrátil súdu na ďaľšie konanie uznesením 10Co/480,481/2014 zo dňa 30.12.2015, kde pôvodne súd I. inštancie zamietol žalobu, no odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na výklad zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého účinnosťou vzniklo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu i k vzniku povinnosti takýto výkon práva trpieť a to až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území (tu por. i čl. I § 4 ods. 2 zákona č. 66). V uznesení KS v Trnave č.k. 10Co/480,481/2014 odvolací súd poukázal, že takýto záver mal za následok i správnosť ďalšieho čiastkového záveru súdu prvého stupňa - toho, že z časového hľadiska požiadavku uplatnenú žalobou v jej skoršom znení (požiadavku na náhradu za praktické vylúčenie žalobkýň z možnosti užívania ich pozemku tým, že tento je zastavaný stavbou žalovaného, ktorý ju /stavbu/ aj s pozemkom zahŕňajúcim i pozemok žalobkýň užíva a zjavne v tom hodlá pokračovať i naďalej) bolo treba rozčleniť na obdobie do 30. júna 2009 vrátane a po takomto čase. Akým spôsobom má súd pokračovať v konaní odvolací súd poukázal v dôvodoch rozhodnutia.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že bolo nesprávne posúdenie súdu I. inštancie vznesenej námietky litispendencie v zmysle ust. § 83 OSP , pretože už v tej dobe od 19.10 2010 bola na Okresnom súde v Piešťanoch vec, kde sa tí istí účastníci domáhali „ povinnosti zaplatenia náhrady za zriadené vecné bremeno“ , týkajúca sa tých istých nehnuteľností. Keďže sa jedná o vecné bremeno zriadené ex lege, vzhľadom na uvedenú úpravu judikatúrou spomínanou v predchádzajúcich odsekoch ( finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia, tento nárok je teda len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. -7 Cdo 26/2014, obdobne R 73 publikované v Zb. stanovísk NS s súdov 8/16), aj rozhodnutie ÚS SR- I. ÚS 474/2013), potrebnú bolo túto námietku akceptovať a skúmať, či sú tu dané podmienky konania podľa ust. § 103 Os.p. a v zmysle ust. § 104 ods. 1 OSP pri prekážke litispendencie bolo potrebné konanie zastaviť

23. Navyše odvolací súd udáva k forme rozhodnutia súdu I. inštancie čiastočným rozsudkom.

Podľa ust. § 152 ( OSP)

(1) Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

(2) Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Súd má v zásade vždy rozhodnúť konečným rozsudkom. Čiastočný rozsudok bude prichádzať do úvahy najmä v prípade, ak časť uplatneného nároku je nesporná a rozhodnutie o zvyšku uplatneného nároku si bude vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie, prípadne bude závisieť od posúdenia predbežnej otázky, ktorú rieši iný orgán. Rozhodnutie medzirozsudkom na vyriešenie základu bude vhodné, ak zistenie výšky prípadného nároku bude náročné, resp. nákladné

Časťou prejednávanej veci, o ktorej možno podľa § 152 ods. 2 rozhodnúť tzv. čiastočným rozsudkom, môže byť jednak niektorý z viacerých samostatných nárokov uplatnených v tej istej žalobe, jednak časť

toho istého nároku, ktorý je predmetom konania, ale aj nárok proti jednému zo žalovaných v tej istej veci. Podmienkou nie je, aby išlo o nárok so samostatným skutkovým základom. Čiastočný rozsudok potom musí odôvodnením vyjadriť, že sa ním nerozhodlo v celej prejednávanej veci.

Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzirozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Tak je to napríklad vtedy, keď súd na podklade žaloby o náhradu škody posúdi, či ku škode došlo, či žalovaný škodu spôsobil a či za ňu zodpovedá, či škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného, prípadne či nárok nie je premlčaný (ak bola vznesená námietka premlčania) alebo či nezanikol. R V/1968

24. V čase rozhodovania súdu I. inštancie čiastočným rozsudkom 8. júna 2015 neboli známe závery súdu o nároku žalobkýň v konaní 8C/207/2010, preto ( ako zákon pre vydanie rozsudku čiastočného vyžaduje) nebola časť uplatneného nároku nesporná. Jedná sa o ten istý nárok , preto posudzovanie jeho odôvodnenosti musí byť rovnaké. Nie je vôbec preskúmateľné prečo sa čiastočným rozsudkom rozhodlo práve v časti nároku za obdobie od 01.08.2013 do 30.09.2014 a následne za obdobie od 1.10. 2014 mesačne a tiež nie je zrejmé, prečo od 01.08.2013 nárok zamietol. Odvolací súd preto poukazuje, že dôvody pre vydanie čiastočného rozsudku neboli dané.

25. Zdôvodnenie súdu I. inštancie je nedostačujúce, pretože nárok žalobkýň, či už bude v jednom, či druhom období bude vždy v základe rovnaký a o základe nároku (ale o uplatnení) svoj právny názor vyslovil súdu v rozhodnutí 10Co/480,481/2014 zo dňa 30.12.2015. Keďže nebolo rozhodnutie z 13.08.2013 č. k. 8C/207/2010- 241 právoplatné a bolo napadnuté odvolaním v čase rozhodovanie súdu I. inštancie vo veci tejto, nemohol súd I. inštancie rozhodnúť o práve na nárok žalobkýň ani čiastočným rozsudkom, aj keby mal splnené iné predpoklady pre jeho vydanie.

26. K právnemu posúdeniu odvolací súd poukazuje :

K povahe náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho právaj je potrebné uviesť, že súdom prezentovaný nález Ústavného súdu SR III. ÚS 237/2009 pre toto konanie nie je aplikovateľný z dôvodu, že sa týka skutkovo diametrálne odlišnej situácie, a prejednávaný prípad sa vôbec nevzťahoval na zákon č. 66/2009 Z. z., ako aj z dôvodu, že právna veta uvádzaná súdom je vytrhnutá z kontextu nálezu. Predmetom konania bolo posudzovanie nároku z užívania pozemku treťou osobou bez právneho dôvodu, pričom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol vyčíslený analogicky podľa obdobného nájmu, a teda ako súčet opakujúcich sa dávok. V súčasnom konaní však nejde o užívanie bez právneho dôvodu, ale ide o užívanie na základe právneho dôvodu - vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z., ktoré má trvalý charakter.

27. Najvyšší súd SR ako dovolací súd v rozhodnutí zo dňa 23. júna 2016 pod sp. zn. 4 MCdo 1/2016 uviedol, že zákon č. 66/2009 Z.z. <. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 <. veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 <. odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n <. až § 151p <. Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať a nemožno opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z. z. <. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Ak zákon č. 66/2009 Z.z. <. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa

usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky.

28. Predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. <. ( rovnako aj v rozhodnutí NS SR 4MCdo/2/2014). V prejednávanej veci nebolo žalobcami spochybňované právo žalovanej užívať predmetný pozemok na základe práva vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. <. a to až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území (por. cit. § 4 ods. 2) <.. Úlohou súdu v predmetnej veci však bolo posúdiť, či za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcom za takéto obdobie patrí náhrada. Podľa čl. 20 ods. 1 <. ústavy, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 4, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa § 123 <. Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa § 124 <. Občianskeho zákonníka, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Podľa § 128 ods. 1 <. Občianskeho zákonníka, vlastník je povinný strpieť, aby v stave núdze alebo v naliehavom verejnom záujme bola na nevyhnutnú dobu v nevyhnutnej miere a za náhradu použitá jeho vec, ak účel nemožno dosiahnuť inak. Podľa ods. 2, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Podľa § 151n ods. 1 <. vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Podľa § 151o ods. 1 <. vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Podľa § 151p ods. 1 <. vety prvej Občianskeho zákonníka, vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Podľa čl. I § 1 ods. 1 <. zákona č. 66/2009 Z.z. <., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou"). Podľa čl. I § 2 ods. 1 cit. zákona, obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len "vlastník stavby"), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. Podľa ods. 2, ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu a podľa ods. 3, ak bol v katastrálnom území do účinnosti tohto zákona schválený projekt pozemkových úprav, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou jednoduchých pozemkových úprav. Podľa čl. I § 3 ods. 1 cit. zákona, konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť vlastníka stavby. Pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona sa prihliada na potreby vlastníka stavby. Podľa ods. 3, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, alebo formou finančnej náhrady, ak a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2, c/ o to požiada vlastník pozemku. Podľa ods. 4, pri poskytovaní náhradných pozemkov správca prihliada na potreby poskytnutia náhrad podľa osobitného predpisu. Napokon podľa čl. I § 4 ods. 1 cit. zákona, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu

povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa odseku 2, vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Podľa čl. 11 ods. 1 <. Listiny základných práv a slobôd, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 4, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. Zákon č. 66/2009 Z.z. <. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 <. veta prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ustanovení § 4 <. odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n <. až § 151p <. Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať. Nie je totiž možné opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z.z. <. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku.

29. Súd I. inštancie sa však vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal takýmito úvahami o splnení týchto kumulatívnych podmienok. Jeho rozhodnutie je v závere, že : „ ust. § 2 zákona č. 66/2009 Z.z. sa môžu riešiť len vlastnícke vzťahy k pozemkom; ich predmetom teda nie je finančné vyporiadavanie akýchkoľvek pohľadávok a záväzkov, vrátane pohľadávok na zaplatenie odplaty za zriadené vecné bremeno. Odplata za vecné bremeno a usporiadanie vlastníctva v rámci pozemkových úprav sú totiž dva odlišné inštitúty.“ , nie je správne. Zákon č. 66/2009 Z. z. <. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Súd I. inštancie však pri svojom rozhodnutí vôbec správne neaplikoval predmetné ustanovenie právneho predpisu (Zákon č. 66/2009 Z. z. <.) Súd I. inštancie nevysvetlil, akými úvahami dospel k záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v súčasnosti trvá už viac rokov, po túto dobu nemôžu svoj pozemok žiadnym spôsobom užívať ani brať z neho žiadne úžitky, ktoré by im ako vlastníkom prináležali (§ 123 <. Občianskeho zákonníka), a nie je možné ani približne určiť, dokedy bude uvedený stav trvať. Žalobkyne svoj nárok ohraničili obdobím od 01.11.2009 do 30.09.2014 a domáhali sa náhrady za toto obdobie, ale tiež aj od 01.10. 2014 žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/, vo výške 928,57 eur za každý kalendárny mesiac. Súd I. inštancie sa nezaoberal tým, či rozhoduje o jednorazovej odplate vecného bremena, alebo do budúcne, nezdôvodnil prečo takto rozhodol. Navyše v predchádzajúcom konaní žalobkyne požadovali nárok za obmedzenie ich vlastníckeho práva k pozemku za obdobie od 01.07.2009 do 31.07.2013 ako jednorázovej náhrady. Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná.

Úlohou súdu v predmetnej veci však bolo posúdiť, či za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcom za takéto obdobie patrí náhrada. Poukázal na čl. 20 ods. 1 <. a <. ústavy, § 123 <., § 124 <., § 128 ods. 1 <., <., § 151n ods. 1 <., § 151o ods. 1 <., § 151p ods. 1 <. Občianskeho zákonníka, čl. I § 1 ods. 1 <., <., § 3 ods. 1 <., <., <. a § 4 ods. 1 <. zákona č. 66/2009 Z.z. <. a čl. 11 ods. 1 <. a <. Listiny základných práv a slobôd

30. Odvolací súd poukazuje na znenie § 157 ods.2 predchádzajúceho procesného právneho predpisu: OSP, pretože síce odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len , účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované . Ekvivalentom predchádzajúceho ust. § 157 ods. 2 OSP je ust. § 220 ods. 1 (V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). Dôležité je tiež poukázať aj na znenie ust. § 220 ods. 3 Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

31. Rozhodnutie súdu I. inštancie bolo preto podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) (že neboli splnené procesné podmienky), písm. c) (súd I. inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom) bolo zrušené a vec vrátená súdu I. inštancie na ďalšie konanie podľa ust. § 391 ods. 1 CSP.

32. Úlohou súdu I. inštancie bude preto správne posúdiť podmienky konania podľa ust. § 161 ods. 1 s poukazom na ust. § 161 ods. 2 CSP, ak sa týka takého nedostatku, ktorý nemožno odstrániť konanie zastaví. Odvolací súd poukazuje na vznesenú námietku litispendencie žalovaným v predmetnom konaní, na posúdenie tejto námietky vo vzťahu k predmetu konania v danej veci ku konaniu 8C/207/2010, na ustálenú judikatúru a rozhodnutie Ústavného súdu vzhľadom na charakter nároku. Súd I. inštancie pri svojom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania. Navyše odvolací súd poukazuje, že v konaní 8C/207/2010 bolo nesprávne prerušené konanie do právoplatnosti tejto veci už vzhľadom na predchádzajúci názor totožnosti veci, pretože konanie 8C/207/2010 začalo skôr, rozsudok súdu I. inštancie bol zrušený a vrátený odvolacím súdom a v tomto konaní podľa právneho názoru odvolacieho súdu mal súd pokračovať v predmetnom konaní.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom počtom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .