Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23Tos-69-2022.pdf
PDF · 77.83 KB
Case nature
Area
Subarea
23Tos/69/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr. Lucie Horvátovej a JUDr. Beáty Javorkovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25. júla 2022 prejednal sťažnosť odsúdeného
O. J.,
nar. XX.XX.XXXX v M., V. republika, trvale bytom C., C. C. XXXX/X, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom,
ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37PP/25/2022 zo dňa 14.03.2022 (v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 37PP/25/2022 zo dňa 20.05.2022) a takto jednomyseľne
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného zamieta, pretože nie je dôvodná.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1T/137/2009 zo dňa 05.10.2009 bol O. J. odsúdený pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b), e) Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 17 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Uznesením súdu prvého stupňa bol podľa §§ 66 ods. 1, ods. 2 a 67 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 415 ods. 1 Tr. por. zamietnutý návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odsúdený sťažnosť, ktorú zahlásil do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Následne sťažnosť písomne odôvodnil jednak prostredníctvom obhajkyne, ako aj sám. Obhajkyňa uviedla, že má za to, že odsúdený spĺňa formálne i materiálne podmienky na podmienečné prepustenie. Napriek tomu, že ústav na výkon trestu neodporúča jeho podmienečné prepustenie, hodnotenie ústavu na výkon trestu jednoznačne potvrdzuje jeho snahu o udržanie kontaktov s rodinou a snahu o riadny život, resp. preukazuje zapájanie sa do pracovného procesu a aktivít v rámci kultúrno-osvetovej činnosti. Odsúdený si tiež plne uvedomuje následky svojho konania, tieto oľutoval a prejavuje snahu po náprave. Vzhľadom na uložený a už v prevažnej časti vykonaný trest odňatia slobody by z hľadiska výchovného malo väčší vplyv na neho práve jeho podmienečné prepustenie s uložením primeraných povinností, napr. podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu, čím by dostal šancu preukázať svoju pripravenosť zaradiť sa do riadneho života a postarať sa o rodinu. Odsúdený má v prípade podmienečného prepustenia vytvorené na slobode stabilné prostredie a podmienky pre vedenie riadneho života a rovnako aj preukázal reálnu možnosť zamestnania a bývania. Odsúdený naopak uviedol, že považuje za porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie, ak sa súd prvého stupňa nevyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie a len sa plne stotožnil so záverom hodnotenia ústavu na výkon trestu. K druhej zákonnej podmienke pre podmienečné prepustenie uviedol, že sa k spáchanému skutku priznal, oľutoval ho a uzavrel s prokurátorom aj dohodu o vine a treste, čím evidentne preukázal svoj kritický postoj k tejto trestnej činnosti. Tento u neho zároveň pretrváva počas celej doby strávenej vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho údajná nekritickosť k trestnej činnosti nie je doložená žiadnym dôkazom. Ide len o subjektívny názor, ktorý nemôže ovplyvniť. Dodal, že všetky previnenia, ktoré sú uvedené v hodnotení ústavu na výkon trestu, sú disciplinárnymi priestupkami. Keďže za ne nebol potrestaný, nikdy sa nestali a nie sú overiteľné, teda nemôže sa na ne prihliadať. Súdom prvého stupňa vytýkané jeho kolísavé a problematické správanie pripisuje tomu, že vo výkone trestu odňatia slobody sa nachádza prvýkrát. Potreboval určitý čas na aklimatizáciu, v ďalšom období sa jeho správanie stabilizovalo na požadovanú úroveň. Za mylný považuje názor súdu prvého stupňa, že po jeho preradení zo stredného stupňa stráženia do minimálneho stupňa stráženia sa jeho kolísavé a problematické správanie opakovalo. V jeho prípade výrazne prevyšujú pozitívne poznatky nad tými negatívnymi. Tak, ako už pred súdom prvého stupňa, napokon zopakoval aj svoju ľútosť nad tým, čo spáchal. Trest si zaslúžil, ale verí, že si ho už dostatočne odpykal. Verí tiež v druhú šancu na život a zároveň o možnosť postarať sa o chorú matku (jej nepriaznivý zdravotný stav preukázal dodatočne lekárskymi správami). Záverom dodal, že vzhľadom k tomu, že bol len raz súdne trestaný, absentuje u neho recidíva trestnej činnosti. Navrhol, aby ho krajský súd podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody s nariadením probačného dohľadu nad jeho správaním a určil mu obmedzenia a povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa v prítomnosti svojej obhajkyne k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že tento sa zaoberal zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa §§ 66 ods. 1, ods. 2 a 67 ods. 1 Tr. zák. Možno prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa v tom, že odsúdený spĺňa formálnu podmienku z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody (vykonal viac ako 3/4 uloženého trestu).
Krajský súd sa však napriek sťažnostným námietkam odsúdeného stotožnil i s ďalšími závermi súdu prvého stupňa, že u odsúdeného neboli splnené obe materiálne podmienky spočívajúce v polepšení sa a očakávaní vedenia riadneho života na slobode.
Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného (Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.
K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to, že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, pravda, navonok prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať, kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na jeho polepšenie.
V hodnotení ústavu na výkon trestu sa konštatuje, že postoj odsúdeného k trestnej činnosti je počas celého výkonu trestu odňatia slobody nekritický. Krajský súd k tomuto uvádza, že takýto jeho postoj nemôže byť prejavom polepšenia, keď si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky ani po vykonaní prevažnej časti uloženého trestu odňatia slobody neuvedomuje (nepripúšťa). Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny obraz o stupni nápravy, pričom krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by takéto konštatovanie uvedené v hodnotení ústavu na výkon trestu, napriek námietkam odsúdeného, akokoľvek spochybňovali.
Taktiež doterajší výkon trestu odňatia slobody u odsúdeného nemožno hodnotiť ako svedčiaci o jeho polepšení. Aby mohol byť takýto záver opačný, musel by „pred súdom stáť iný človek, s iným hodnotením“. V hodnotení ústavu na výkon trestu sa totiž konštatuje, že v minulosti opakovane porušoval ústavný poriadok, resp. že jeho správanie a vystupovanie malo počas výkonu väzby a následného trestu kolísavý charakter, a to vo všetkých ústavoch, v ktorých sa nachádzal, teda aj po jeho preradení do ústavu na výkon trestu s miernejším (t.j. minimálnym) stupňom stráženia. Napokon skutočnosť, že odsúdený bol príslušným súdom preradený do miernejšieho ústavu na výkon trestu, neznamená automaticky aj to, že spĺňa aj zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Možno potom uzavrieť, že doterajší výkon trestu odňatia slobody, a to nielen v jeho prvopočiatkoch, nemal na odsúdeného dostatočné výchovné pôsobenie a odsúdený nepreukázal dostatočne schopnosť viesť riadny život v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody.
Na úplný záver k nesplneniu prvej materiálnej podmienky spočívajúcej v polepšení sa krajský súd uvádza, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, veľmi ťažko môže potom dospieť k záveru, že by po podmienečnom prepustení na slobode už viedol riadny život. Teda správny bol napokon aj záver súdu prvého stupňa, že odsúdený nespĺňa ani druhú materiálnu podmienku spočívajúcu v očakávaní vedenia riadneho života na slobode.
Napokon ani ústav na výkon trestu neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, a to aj z dôvodov uvedených už vyššie. Na uvedenom závere nemohli nič zmeniť ani niektoré „pozitívne poznatky“ o osobe odsúdeného, najmä početnosť jeho disciplinárnych odmien, prejavovanú snahu o udržanie kontaktov s rodinou, zapájanie sa do pracovného procesu a aktivít v rámci kultúrno-osvetovej činnosti, ako aj jeho prejavenú vôľu postarať sa o chorú matku. Rovnako tieto závery nemohli zmeniť ani prísľuby bývania a zamestnania, ako i po vyhlásení napadnutého uznesenia do spisového materiálu súdu prvého stupňa doručené písomné záruky viacerých fyzických osôb za ďalšie správanie odsúdeného po jeho prepustení na slobodu (B. D., K. L., G. J., C. I. a G. J.).
Účelom trestu je totiž aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je preto v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu nariadeného trestu odňatia slobody, aby ho ďalej vykonával tak, ako to navrhol aj riaditeľ ústavu na výkon trestu.
Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, keď odsúdený nespĺňal dve z troch zákonných podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Poučenie:
1) Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.
2) Odsúdený môže opakovať návrh o podmienečné prepustenie až po uplynutí jedného roka a ak ide o odsúdeného na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, po uplynutí troch rokov od zamietnutia okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len preto, že ho odsúdený podal predčasne (§ 415 ods. 1 veta druhá Tr. por.).