Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_11CoP-51-2022.pdf
PDF · 89.11 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/51/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľky: L. E., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. X. V. XX, Z., proti manželovi: P. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom tamtiež, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako navrhovateľka, v konaní zastúpený procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28. februára 2022, č.k. 16P/8/2022-39, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo účastníkov konania uzavreté dňa XX.XX.XXXX v Z. rozviedol a výrokom II. schválil rodičovskú dohodu, ktorou sa maloletý P. na čas po rozvode zveruje do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať maloletého v bežných veciach a spravovať jeho majetok budú obaja rodičia, otec sa zaväzuje prispievať na výživu maloletého výživným vo výške 200,- Eur mesačne vždy do 5. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc právoplatnosťou rozsudku a styk otca s maloletým sa neupravuje. Výrokom III. súd rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 22, § 23, § 24, § 25, § 62, § 75 a § 76 Zákona o rodine, vecne tým, že sú splnené zákonné podmienky na rozvod manželstva účastníkov konania. Navrhovateľka v návrhu na rozvod uviedla, že ich spolužitie bolo spočiatku harmonické a manželstvo plnilo svoje funkcie, avšak postupne zistila, že ich názory na vedenie spoločného života sú rozdielne, čo vyústilo k citovému odcudzeniu, manželstvo je v súčasnosti už len formálnym zväzkom a je pre ňu vylúčené obnovenie spolužitia. Manžel na pojednávaní súhlasil s návrhom na rozvod i s rodičovskou dohodou ohľadom práv a povinností k maloletému synovi tak, ako navrhovala jeho manželka.
3. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je dôvodné návrhu na rozvod manželstva vyhovieť. Poukázal na to, že hmotnoprávnou podmienkou rozvodu manželstva v zmysle § 23 Zákona o rodine je existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahu medzi manželmi spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Medzi základné funkcie manželstva sa zaraďuje ekonomická (ktorá znamená zabezpečenie príjmu rodiny na základné potreby, kultúru, šport a oddych), biologická (ktorá zahŕňa sexualitu ako takú a reprodukciu) a výchovná (ktorá spočíva vo výchove detí a zahŕňa výchovu partnerov a sebavýchovu) funkcia. Súd skúmal jednak existenciu týchto funkcií manželstva, ako i to, či sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel, ktorým je najmä harmonické a trvalé životné spoločenstvo, kde manželia žijú vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, zabezpečujúc riadnu výchovu detí a poskytujúc si vzájomnú podporu či pomoc. Súd taktiež skúmal, či je možné od manželov očakávať obnovenie manželského spolužitia alebo to už možné z rôznych príčin nie je. Vykonaným dokazovaním mal v konaní preukázaný trvalý rozvrat vzťahu medzi manželmi a to súhlasným vyjadrením navrhovateľky a jej manžela, z ktorého dôvodu nezisťoval bližšie príčiny týkajúce sa tohto rozvratu. Z vyjadrení navrhovateľky, ktorá sa súčasne vzdala práva na podanie opravného prostriedku, bolo jednoznačné a zrejmé, že nechce obnoviť manželské spolužitie s manželom. Z písomného vyjadrenia navrhovateľky tiež vyplývalo, že manželstvo neplní svoje funkcie, nebolo harmonickým zväzkom, ale ako sa vyjadrila navrhovateľka, zväzkom formálnym. Manžel, ktorý návrh na rozvod nepodal, sa k návrhu navrhovateľky nevyjadril, avšak súčasne na pojednávaní uviedol, že s návrhom súhlasí. Súd preto prihliadol k tomu, že obaja účastníci konania vyslovili súhlas s rozvodom manželstva a preto nebol daný dôvod, aby zotrvávali vo zväzku, v ktorom nechceli byť, resp. v ktorom navrhovateľka zásadne odmietala pokračovať. Je zrejmé, že v danom prípade si manželstvo neplní žiadnu zo svojich základných funkcií a ďalšie trvanie tohto formálneho zväzku nie je v spoločenskom záujme, ani v záujme účastníkov konania. Tento neusporiadaný stav nie je v záujme ani maloletého syna Petra. Záverom súd pripomenul, že manželstvo je dobrovoľným zväzkom, do ktorého vstupujú snúbenci dobrovoľne a nie je možné niektorého z manželov nútiť, aby zotrval vo zväzku, v ktorom byť naďalej nechcel a preto manželstvo účastníkov rozviedol. S konaním o rozvod manželstva je spojené aj konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode v zmysle § 100 CMP a keďže v prejednávanom prípade sa rodičia maloletého P. dohodli na úprave výkonu ich práv a povinností k maloletému synovi na čas po rozvode, z tohto dôvodu súd výrokom II schválil ich rodičovskú dohodu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 CMP, keď nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie manžel navrhovateľky. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že návrh na rozvod manželstva bolo urýchlené rozhodnutie zo strany manželky a po vyjasnení nezhôd by sa manželia chceli pokúsiť o spoločný život najmä kvôli ich maloletému synovi, ktorému by chceli vytvoriť vhodné prostredie bez stresov. Preto sa s manželkou dohodli na obnovení spolužitia a manželského vzťahu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP, § 62 CMP), preskúmal rozsudok v časti rozvodu v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie manžela nie je dôvodné.
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol rozvod manželstva navrhovateľky a jej manžela a úprava rodičovských práv a povinností k ich maloletému synovi P. na čas po rozvode. Súd prvej inštancie vyhovel výrokom I. návrhu na rozvod manželstva a zároveň výrokom II. schválil rodičovskú dohodu o úprave rodičovských práv a povinností k ich maloletému synovi P. na čas po rozvode. Hoci ustanovenie § 100 CMP obligatórne spája s konaním o rozvod aj konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode, zároveň v zmysle § 122 CMP, ak vo veciach starostlivosti o maloletých súd rozsudkom schválil dohodu rodičov, nie sú rodičia oprávnení podať voči výroku, ktorým bola dohoda schválená, odvolanie. V danom prípade tak bolo prípustné odvolanie len proti výroku o rozvode manželstva a v tejto časti sa aj manžel navrhovateľky v predmetnej veci odvolal.
8. Odvolateľ tvrdil, že v prípade podaného návrhu na rozvod išlo o urýchlené konanie manželky, s ktorou sa po vyjasnení nezhôd rozhodli obnoviť spolužitie. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, namietal teda nedostatočné zistenie skutočného stavu veci v otázke hĺbky rozvratu manželstva. Odvolací súd mu ale nedal za pravdu.
9. Po preskúmaní spisu odvolací súd nezistil žiadny dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v odôvodnení napadnutého rozsudku, podporujúcou správnosť záverov, pre ktoré bolo treba návrhu v prejednávanej veci vyhovieť a manželstvo účastníkov konania rozviesť pri súčasnej úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Odvolací súd sa v otázke rozvodu manželstva plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom o trvalom rozvrátení manželstva, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i náležite vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje. K odvolacím argumentom manžela dopĺňa iba nasledovné:
10. Tvrdenia odvolateľa o urýchlenom alebo neuváženom konaní zo strany navrhovateľky, ktorá podala návrh na rozvod, neboli ničím preukázané a sú v rozpore s tvrdeniami navrhovateľky a obsahom spisu. Navrhovateľka ako dôvod podaného návrhu na rozvod uvádzala, že v dôsledku ich citového odcudzenia je manželstvo v súčasnosti už len formálnym zväzkom a navrhovateľka vylučuje obnovenie manželského spolužitia. Na týchto tvrdeniach zotrvávala v priebehu celého konania majúc za to, že manželstvo je vážne narušené a trvalo rozvrátené. Z konania navrhovateľky možno dôvodne usudzovať, že ani po vydaní rozsudku súdom prvej inštancie, ktorý manželstvo účastníkov konania rozviedol, svoje stanovisko nezmenila, naďalej považuje manželstvo za rozvrátené a na jeho rozvode trvá. Uvedený postoj navrhovateľky je zrejmý nielen z toho, že sa vzdala práva podať voči rozsudku odvolanie, ale predovšetkým z toho, že sa napriek výzve súdu vôbec k podanému odvolaniu jej manžela nevyjadrila a jeho tvrdenia uvádzané v odvolaní ( o údajnom vyjasnení si problémov a snahe obnoviť po vzájomnej dohode manželské spolužitie) nepodporila svojim súhlasným stanoviskom ani nijako inak nepotvrdila. Vychádzajúc z uvedeného bolo potom treba považovať tvrdenia odvolateľa za ničím nepodložené a v rozpore so zisteniami, vyplývajúcimi z obsahu spisového materiálu, a ako také neboli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu v danej veci.
11. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd námietky manžela ako nedôvodné a keďže po preskúmaní spisového materiálu považoval rozhodnutie v napadnutej časti, ktorou súd manželstvo rozviedol, za vecne správne, preto za použitia ust. § 387 ods. 2 CSP toto rozhodnutie potvrdil spolu s vecne správnym závislým výrokom o trovách prvoinštančného konania.
12. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
14. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).