Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_50Cb-56-2020.pdf
PDF · 108.03 KB
Case nature
Subarea
50Cb/56/2020
Uznesenie
Okresný súd Žilina v spore žalobcu: STEFE ECB, s.r.o., so sídlom Na Troskách 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 889 080, zastúpený: AKSK, , s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpený: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, registračné číslo FL.0002.539.075-9, ktorá podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 370/6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 13.605,60 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Konanie zastavuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Písomnou žalobou doručenou súdu 11.09.2020 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 13.605,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 01.08.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a trovy konania. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť tým, že žalobca uhradil žalovaným fakturované platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného /tzv. G- komponent/ zavedené Vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. od 01.01.2014, a to napriek tomu, že žalobca nemá so žalovaným uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorej by bol žalovaný oprávnený od žalobcu zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej sústavy požadovať. Za obdobie od 20.09.2016 do 20.01.2017 žalobca uhradil žalovanému fakturované poplatky za prístup do distribučnej sústavy /G-komponent/ celkom v sume 13.605,60 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodňoval aj odkazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 z 22.06.2014, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil časť Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., konkrétne ustanovenie § 26 ods. 23, ktorou bola aj pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, zavedená povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent za protiústavnú.
2. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok popieral, pričom mal za to, že dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, a teda dohoda o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným bola daná zmluvnými vzťahmi, ktoré žalobca a žalvoaný uzavreli.
3. Uznesením č.k. 50Cb/56/2020-169 zo dňa 24. augusta 2021 súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. Rvp 1370/2020.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením PLs. ÚS 24/2021-7 zo dňa 31. marca 2021 rozhodol, že ústavné sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp.zn. Rvp 352/2020 a sp.zn. Rvp 1370/2020 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.zn. Rvp 352/2020.
4. Vec sp.zn. Rvp 352/2020 bola po predbežnom prerokovaní vedená na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 167/2022. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022 tak, že ústavné sťažnosti sťažovateľov 1/ FVE Krásna, s. r. o., IČO 45 663 734, Kpt. Nálepku 19, Košice, 2/ ProSun, s. r. o., IČO: 44 999 275, Ladomerská Vieska 1030, 3/ GROUND I, s. r. o., IČO: 44 907 796, Budyšínska 38, Bratislava a 4/ My Energy SPV 4, s. r. o., IČO: 44 789 459, Votrubova 28, Bratislava, zastúpených POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, proti postupu a uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/18/2019 z 20. novembra 2019, č.k. 1Obdo/18/2019 z 19. februára 2020, č.k. 3Obdo/15/2019 z 30. apríla 2020 a č.k. 1Obdo/13/2019 z 5. Marca 2020 odmietol. Predmetné uznesenie Ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2022, čím odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo. Súd uznesením č.k. 50Cb/56/2020-248 zo dňa 17. mája 2022 rozhodol, že pokračuje v konaní.
5. V písomnom podaní zo dňa 06.06.2022 žalobca uviedol, že v konaní vychádzal z prevládajúceho právneho názoru vychádzajúceho z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014, že medzi sporovými stranami neexistuje zmluva o prístupe, čo znamená, že žalovaný nie je oprávnený žalobcovi účtovať poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Tento názor bol potvrdený aj viacerými rozhodnutiami súdu prvého stupňa aj súdu odvolacieho. Žalobca teda v čase podania žaloby nepodával zjavne bezúspešnú ani nedôvodnú žalobu. Nakoľko však v súčasnosti o právnej otázke, ktorá je riešená v tomto konaní rozhodol Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR, ktoré dospeli k záveru, že žalovaný mal nárok na vyberanie poplatku za prítup do distribučnej sústavy a je zrejmé, že súdy nižších stupňov sú pripravené postupovať v súlade s týmito závermi, žalobca berie žalobu v celom rozsahu späť a žiada o vrátenie zaplateného súdneho poplatku. Vo vzťahu k trovám konania žalobca požiadal, aby súd aplikoval ustanovenie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže podanie žaloby vychádzalo z právnych záverov Ústavného súdu SR, ktoré zapríčinilo aj vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý musel opakovane riešiť Ústavný súd SR. Podľa žalobcu je tak dôvod na zohľadnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznanie náhrady trov konania.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.07.2022 vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby a žiadal, aby súd konanie zastavil. Zároveň žiadal, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. K návrhu žalobcu na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP z dôvodov špecifikovaných v písomnom podaní žalobcu zo 06.06.2022 uviedol, že nesúhlasí s argumentmi žalobcu, ktoré by mali odôvodňovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Poukázal na to, že predmetom tohto súdneho konania je otázka, či existuje právny základ pre vyberanie poplatku za prístup výrobcov do distribučnej sústavy žalovaného. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze PL. ÚS 17/2014 konštatoval, že pokiaľ medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy /žalovaným/ a výrobcom /žalobcom/ je uzatvorená zmluva o prístupe, právne normy § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii v praxi predstavujú len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku. Ústavný súd SR nikdy nescpochybnil legitímnosť poplatku za prístup výrobcu do distribučnej sústavy, ani jeho výpočet. Žalovaný od počiatku tvrdil, že žalobca prístup do distribučnej sústavy má, využíva, a preto je poviný zaň platiť. Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 17/2014 neposudzoval existujúce zmluvné vzťahy medzi prevádzkovateľmi distribučných sústav a výrobcami elektrickej energie. Predmetom ústavného prieskumu bola otázka ústavnosti Vyhlášky č. 221/2013. Samotný Ústavný súd SR v označenom Náleze definoval prístup výrobcu do sústavy ako právo vpúšťať do distribučnej sústavy výrobcom vyrobenú elektrinu. Žalobca má a v čase podania žaloby mal vedomosť o tom, že do sústavy žalovaného ním vyrobenú elektrinu dodáva, nakoľko realizoval svoju podnikateľskú činnosť, a preto jeho súčasné argumenty považuje žalovaný za nedostatočné. Pokiaľ žalobca ďalej poukazuje na prevažujúcu rozhodovaciu prax súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, neuvádza, o ktoré konkrétne rozhodnutia ide. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že žalobca žalobu datoval dňom 09.09.2020, v nadväznosti na čo poukázal žalovaný na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý zrušil rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu Žilina, na ktoré sa pravdepodobne žalobca odvoláva. Konkrétne žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/25/2019 z 19.02.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/13/2019 z 05.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/9/2019 z 31.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/15/2019 z 30.04.2020, uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Obdo/95/2018 z 29.04.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/18/2019 z 19.02.2020. V čase podania žaloby tak existovala na Najvyššom súde SR ustálená rozhodovacia prax, z ktorej mohol žalobca vychádzať pri hodnotení prípadnej úspešnosti a dôvodnosti zamýšľanej žaloby. Žalobca takto nepostupoval, právny názor Najvyššieho súdu SR nebral do úvahy a odôvodnenosť podanej žaloby odvodzoval z rozhodnutí, ktoré boli zrušené uzneseniami Najvyššieho súdu SR. Opakovane žalovaný zdôraznil, že Nález Ústavného súdu SR, na ktorý sa žalobca odvoláva ako na právny základ pre konštatovanie o neoprávnenosti vyberania tzv. G-komponentu, nikdy neposudzoval konkrétne zmluvné vzťahy medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, ale týkal sa ústavnosti Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Až označené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022 sa týkali právneho posúdenia existencie zmluvných vzťahov medzi žalovaným a výrobcami elektriny so záverom o oprávnenosti vyberania tzv. G-komponentu. O tom, že zo strany Najvyššieho súdu SR ani Ústavného súdu SR nejde o podstatnú zmenu v rozhodovacej praxi svedčí aj odsek 21 odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 167/2022, v ktorom sa uvádza: „Vzhľadom na právny záver o tom, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery Nálezu Ústavného súdu č.k. PL. ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovanou nevzťahujú. Nález Ústavného súdu č.k. PL. ÚS 17/2014 totiž dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaný v uznesení s Nálezom Ústavného súdu o nesúlade časti Vyhlášky. Rovnako nie je v rozpore s týmto Nálezom Ústavného súdu ani Nález Ústavného súdu č.k. III. ÚS 257/2020 zo 14. decembra 2021, ktorého podstatou bolo konštatovanie podstatného skutkového omylu o čase vzniku zmluvného vzťahu, keď v dôsledku omylu krajský súd posúdil právny vzťah medzi stranami sporu podľa Zákona č. 251/2012 Z.z. a nie Zákona č. 656/2004 Z.z., čo malo vplyv na určenie právneho základu pre účtovanie platby za prístup“. Žalovaný má za to, že uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 167/2022 z 24.03.2022 nie je prekvapivé a stojí na právnych zárveroch, ktoré sú riadne odôvodnené. Žalovaný ďalej uviedol, že hodnota sporov vo veciach G-komponentu je niekoľko desiatok miliónov eur, pričom je zrejmé, že žalovaný bol nútený brániť svoje práva a právom chránené záujmy z dôvodu podania stoviek žalôb, čo ho stálo nemalé finančné prostriedky. Nepriznaním trov konania v tejto veci by vznikol precedens aj v ostatných konaniach vo veciach G-komponentu, čo by bolo neprimerané vzhľadom na náklady, ktoré žalovaný už musel vynaložiť. Pokiaľ súd žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania ako strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, žalobca bude povinný zaplatiť trovy konania len vo vzťahu k tomuto súdnemu konaniu. V opačom prípade by mohol byť žalovaný vystavený riziku znášať trovy konania nielen vo vzťahu k prejednávanej veci, ale potenciálne aj vo vzťahu k iným súdnym konaniam, predmetom ktorých je tzv. G-komponent. K aplikácii ustanovenia § 257 CSP poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 31/2014. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný mal za to, že v prejednávanej veci nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, kedy niet pochýb, že žalobca podaním, ktorým vzal žalobu v celom rozsahu späť, procesne zavinil zastavenie konania.
7. Podľa ustanovenia § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
8. Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
9. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
10. Vzhľadom na dispozičný procesný úkon žalobcu, ktorým vzal žalobu späť v celom rozsahu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa ustanovenia § 168 CSP alebo pojednávanie, súd na základe ustanovenia § 148 ods. 1 CSP výrokom I. tohto uznesenia rozhodol o zastavení konania. Pre úplnosť súd uvádza, že vzhľadom na procesné štádium, v ktorom došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 CSP nebol potrebný, resp. na prípadný nesúhlas žalovaného by súd v tomto štádiu konania neprihliadal.
11. Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
12. Podľa ustanovenia § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Späťvzatie žaloby je dispozičný procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na meritórnom prejednaní ním uplatneného nároku celkom alebo v určitej časti netrvá. Zákon neukladá žalobcovi povinnosť späťvzatie žaloby alebo jej časti zdôvodniť, avšak dôvody späťvzatia žaloby sú významné pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256, prípadne § 257 CSP. V prípade zastavenia konania, ustanovenie § 256 ods. 1 CSP zásadne ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, Ústavný súd SR, I. ÚS 196/09/. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 1/2014/.
15. Výnimku zo zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zastaveného konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktoré pripúšťa, aby súd výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v konkrétnej veci tak musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to výnimočné okolnosti danej veci a existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd konštatuje, že naplnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci zistené nebolo.
16. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Súd konštatuje, že procesné zavinenie na zastavení konania je na strane žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom späťvzatie žaloby odôvodnil vývojom rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných veciach. Žalobcom tvrdené dôvody späťvzatia žaloby tak zároveň vylučujú záver o procesnom zavinení žalovaného na zastavení konania, nakoľko nemožno konštatovať, že by žalobcu k späťvzatiu žaloby viedlo správanie žalovaného po podaní žaloby.
17. K návrhu na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania v súvislosti so späťvzatím žaloby žalobca uviedol, že podanie žaloby vychádzalo z právnych záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré zapríčinilo aj vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý musel opakovane riešiť Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd uvedené tvrdenie žalobcu posudzuje tak, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vidí v okolnosiach prejednávanej veci a v rozhodovaní o skutkovo a právne obdobných nárokoch Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky. Súd konštatuje, že žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno posudzovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti prejednávanej veci, pre ktoré by v zmysle ustanovenia § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania žalovanému.
18. Žaloba žalobcu v prejednávanej veci bola jednou z množstva žalôb výrobcov elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmenea a doplnení niektorých zákonov, ktorými uplatnili voči žalovanému v postavení prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy /tzv. G-komponentu/ zavedených Úradom pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky v § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa stanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, uplatňovaných od 01.01.2014.
19. Žalobca v postavení výrobcu elektriny poukazoval na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, ktorým bol vyslovený nesúlad časti ustanovenia § 26 ods. 3 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. s dotknutými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom poukazoval na závery Ústavného súdu, v zmysle ktorých povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy pre tých výrobcov z elektriny, ktorí s prevádzkovateľom distribučnej sústavy nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, odporuje Ústave Slovenskej republiky a Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca pritom zdôrazňoval, že so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy mal uzatvorenú výlučne zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy a naopak, so žalovaným nemal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, na základe ktorej by bol žalovaný oprávnený od žalobcu požadovať zaplatenie poplatku za prístup do distribučnej siete za účelom prepravy vyrobenej elektriny k akémukoľvek svojmu odberateľovi.
20. V nadväznosti na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v Náleze PL. ÚS 174/2014 sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu uvedeným v písomnom späťvzatí žaloby, že z predmetného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky by mal vyplývať právny názor, že medzi sporovými stranami neexistuje zmluva o prístupe a žalovaný nie je oprávnený žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy účtovať, ktorý názor mal byť potvrdený aj viacerými rozhodnutiami súdov prvej inštancie a odvolacích súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 pod č. 220/2016 rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s označenými článkami Ústavy Slovenskej republiky a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia predmetného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z.z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z.z. čo do platenia poplatkov /cien/ za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle Zákona č. 251/212 Z.z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. Predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bolo posudzovanie ústavnosti dotknutého ustanovenia Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., nie však posudzovanie, či medzi výrobcami elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. a prevádzkovateľom distribučnej sústavy existuje alebo neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Záver o neexistencii zmluvy o prístupe medzi sporovými stranami z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 v čase podania žaloby nebolo možné dovodiť.
21. Vzhľadom na vedomosť súdu o značnom počte sporov vyvolaných výrobcami elektriny voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav na obdobnom skutkovom a právnom základe ako prejednávaná vec, súd v záujme rozhodnutia v prejednávanej veci v súlade s princípom právnej istoty zakotveným v Článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. Rvp 1370/2020 /neskôr pod sp. značkou Rvp 352/2020/. V priebehu času došlo k vydaniu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal aj žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.07.2022, ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu, pričom sú založené na právnom závere, podľa ktorého Zákon č. 656/2004 Z.z. podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného
uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa Zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v Zákone č. 251/2012. V konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a 1Obdo/13/2019, ktoré boli posudzované v konaní o ústavných sťažnostiach vedenom na Ústavnom súde SR pod sp.zn. III. ÚS 167/2022 /pôvodne Rvp 352/2020/ Najvyšší súd SR na rozdiel od okresného a krajského súdu, ktoré konali v daných veciach v prvej a druhej inštancii dospel k záveru, že povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovaeteľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 656/2004 Z.z. a že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, než ich posúdili súdy prvej a druhej inštancie. Predmetné uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. aj ďalšie, na ktoré poukazoval žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.07.2022, boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky prijaté pred podaním žaloby žalobcu v prejednávanej veci dňa 11.09.2020. Ústavný súd SR následne v uznesení III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 len konštatoval, že závery Najvyššieho súdu SR v napadnutých uzneseniach nie sú arbitrárne či svojvoľné a postupom Najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do rovnosti strán. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 však neznamená odklon alebo rozpor s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014 z 22.06.2016, ktorý výlučne posudzoval ústavnosť prijatej právnej úpravy.
22. Podstatou sporu v prejednávanej veci bolo najmä posúdenie v skutkovej aj právnej rovine, či medzi žalobcom a žalovaným existuje právny /zmluvný/ základ pre účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného /tzv. G-komponentu/. Táto otázka však nebola vyriešená Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014, ale závisela od výsledkov dokazovania vykonaného v prejednávanej veci a ich právneho posúdenia. Súd sa tak nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky zapríčinili vznik neprehľadného právneho stavu, ktorý navyše žalobca náležite neobjasnil. Samotná skutočnosť, resp. procesný postup súdu, ktorý v záujme naplnenia princípu právnej istoty v rozhodovaní konanie prerušil do rozhodnutia ústavného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach taktiež nemôže zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ak rozhodnutia Najvyššieho a Ústavného súdu SR vyzneli v neprospech výrobcov elektriny a oslabili ich argumentáciu v konaní, čo následne zjavne viedlo žalobcu k späťvzatiu žaloby, v dôsledku ktorého nesie procesné zavinenie na zastavení konania. Súd má za to, že vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, odlišné právne posúdenie veci dovolacím súdom, než bola vec posúdená súdom prvej inštancie a súdom odvolacím, ani závery Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach proti postupu a uzneseniam dovolacieho súdu nemožno vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa ustanovenia § 257 CSP. Podporne súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2016 sp.zn. 29Cdo/704/2016, zo záverov ktorého vyplýva, že okolnosť, že jednotlivé (súdne) inštancie mali na právnu kvalifikáciu veci odlišné názory, nemôže byť použitá pre ospravedlnenie aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (poznámka konajúceho súdu: ktorému zodpovedá § 257 CSP), nakoľko nemožno klásť na ťarchu účastníka konania skutočnosť stojacu na strane súdov.
23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu /v rozsahu 100%/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Samostatným uznesením rozhodne súd taktiež o žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za žalobu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
Odvolanie možno podať písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.