Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-38-2022.pdf
PDF · 126.06 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/38/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: C. X., nar. X. M. XXXX, trvalý pobyt S., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, o 441,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 14. apríla 2016 č. k. 6Er/18/2007-82 v spojení s dopĺňacím uznesením Okresného súd Dunajská Streda zo 10. mája 2022 č. k. 6Er/18/2007-135, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamieta.
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením p o t v r d z u j e.
Povinnej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) za neprípustnú a exekúciu zastavil. Dopĺňacím uznesením rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/ a ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (Exekučný poriadok č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov do 31. marca 2017), § 45 ods. 1 a 2 ZoRK (zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014), § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), ako i poukazom na čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne zdôvodnil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 3306/06 zo dňa 17.8.2006, právoplatný 18.9.2006 a vykonateľný 21.9.2006, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenská rozhodcovská a.s.. Považoval za preukázané, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 15.11.2005 zmluvu o úvere č. 1770042, pričom z formy a obsahu zmluvy bolo zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač bola pripravená oprávnenou a povinná obsah tejto zmluvy žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úverová zmluva má povahu spotrebiteľského úveru a preskúmaním všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že rozhodcovská doložka (článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ďalej len „VPPÚ“) nebola osobitne dojednaná, povinná nemala na výber a mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom (výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom) a takáto
doložka je neplatná. Rozsudok rozhodcovského súdu je preto právne neúčinný, nulitný, nespôsobilý vyvolať právne následky. Boli tak splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov účinný do 30. júna 2016) bolo prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli predložené prejudiciálne otázky. Súdu prvej inštancie vytýkala predovšetkým rozhodovanie nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci. Vo veci nebolo nariadené pojednávanie. Oprávnená mala za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Zmluva účastníkov v prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Ob. z. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa oprávnenej neobstojí, pretože nevyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávatel', nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na podporu svojej argumentácie oprávnená označila rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie.
3. Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá E. p. s ústavou, pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery subjektov v právny poriadok. Pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov v právny poriadok opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 E. p., a to bez akejkoľvek časovej limitácie. S poukazom na ustanovenie písm. c/ § 109 ods. 1 O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) navrhla konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu (predbežnú) otázku či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?
4. Súdny exekútor ani povinná sa k odvolaniu nevyjadrili.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), po zistení, že odvolanie bolo podané včas podľa § 204 ods. 1 O. s. p., oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p.; § 470 ods. 2 veta prvá CSP a § 58 ods. 5, § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.
6. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až § 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
7. Podľa § 9a ods. 1 E. p. (v znení účinnom od 1. júla 2016), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).
9. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s procesnými návrhmi a relevantnými tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd dopĺňa nasledovné:
10. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ v CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.
11. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
12. Podľa článku 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.
13. Podľa článku 169 ods. 1 ZFEÚ únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
14. Podľa článku 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
15. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má Súdny dvor EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.
16. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované právne normy únie, alebo ak sa aplikuje ustanovenie právneho predpisu únie. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clair). Aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
17. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva únie je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti práva únie (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
18. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ (za účelom výkladu smernice a charty) malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) smernicu (a ani chartu) a v tejto konkrétnej veci smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.
19. V posudzovanej veci bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku výkladu ustanovení smernice, resp. charty, ako podkladu pre svoje rozhodovanie vo veci. Iný postup by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve taký výklad smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovala predbežná otázky, ktorá sa má podľa oprávnenej položiť Súdnemu dvoru EÚ a ak by odvolací súd, ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej inštancie, opretým výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci nebol naplnený.
20. Predbežnou otázkou sformulovanou oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani odvolací súd v minulosti nezaujal, pričom oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu
smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre rozhodcovskú doložku, ktorú v minulosti používala.
21. Odvolací súd už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa poukázal (s odkazom na vyššie citovaný článok 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (sp. zn. 10CoE/329/2011, sp. zn. 10NcC/19/2011). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), a v ďalšom odseku § 53 O. z. uvádzajúce demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (teda príkladmý výpočet bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný). Právna úprava preto pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa.
22. K argumentácii oprávnenej zjavne spochybňujúcej oprávnenie súdu posudzovať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, je potrebné uviesť, že zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v spotrebiteľských veciach vyplýva, že nemôže obstáť námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach, nebolo možné obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní rozhodnutia tvoriaceho podklad exekúcie), zainteresovaním sa do problému exekučným súdom.
23. Systematickým výkladom relevantnej právnej úpravy je potrebné dospieť k záveru, že (v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenie) § 44 ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne nesplnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie, bolo možným len za cenu porušenia práva. Udelenie poverenia exekútorovi je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul). Naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
24. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré sú dané (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť, z ktorého dôvodu alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie, je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.
25. Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.
26. Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 E. p.
27. Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol ani žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., i podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako neoprávnenou bola požiadavka na predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Odvolací súd preto všetky tieto návrhy zamietol.
28. K aplikácii noriem obchodného práva (nie aj noriem spotrebiteľského práva) je vhodné poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry). Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy je treba vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä pri spotrebiteľských úveroch či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoE/85/2010-44).
29. Novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Ob. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).
30. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Ob. z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Ob. z., nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
31. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
32. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napríklad zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore EÚ a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dôvodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým článok 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.
33. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).
34. Na neprijateľnosť zmluvnej podmienky treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola žalovanému ako spotrebiteľovi daná len v prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu reálne ani nedochádza), no v prípade iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky vylúčená.
35. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi. Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov, ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p. výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť
zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napríklad už Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).
36. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ aj bez návrhu posúdil v rámci exekúcie nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Uvedená judikatúra predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.
37. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava v ustanovení § 53 ods. 4 (pôvodne § 53 ods. 3) O. z., okrem vymedzeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje tiež tým, že uvedený výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý, bez možnosti nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nebola založená právomoc rozhodcovského súdu (platnou rozhodcovskou doložkou) a preto nemohol byť vydaný ani rozhodcovský rozsudok, ako spôsobilý exekučný titul pre vedenie exekúcie.
38. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
39. Na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania sa vzťahuje prechodné ustanovenia § 243d E. p. (prijaté zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014).
40. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením ako vecne správne potvrdil.
41. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania (ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti zastavenia exekúcie, pričom rozhodnutie o trovách exekúcie bolo vyhradené na samostatné rozhodnutie), v ktorom bola úspešná povinná, vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že povinnej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli (do odvolacieho konania sa nezapojila, ostala pasívna a nebol podaný ani návrh na priznanie náhrady), odvolací súd rozhodol tak, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (§ 9a ods. 1 E. p., § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, porov. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018).
42. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.