Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_39C-92-2016.pdf
PDF · 110.94 KB
Case nature
Area
Subarea
39C/92/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok so sídlom v Pezinku rozhodol sudkyňou JUDr. Ingrid Daxner v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951 so sídlom v Žiline, Hodžova 11, proti žalovanému: K. Z., Z.. XX.X.XXXX, K. B. V., Š. XXX/XX, štátny občan SR, o zaplatenie 5 868,19 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok vo výške 13,90 % ročne zo sumy 5 868,19 eur od 23.10.2015 do dosiahnutia sumy 5 262,16 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd priznáva žalobcovi 100% nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a 100% nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o ktorej výške nároku rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 8.3.2016, doručenou súdu dňa 11.3.2016, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5 868,19 eur nezaplatenej istiny úveru, sumu 4,58 eur nezaplatených poplatkov za poistenie, sumu 272,46 eur neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru, sumu 2,37 eur úrokov z omeškania z neuhradených splátok do predčasnej splatnosti úveru, úrok 13,90% ročne z nezaplatenej istiny 5 868,19 eur od 23.10.2015 do zaplatenia a úrok z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 5 868,19 eur od 23.10.2015 do zaplatenia a z nezaplatených úrokov 272,46 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, ako nahradiť žalobcovi trovy konania. 2. Žalovaný sa k doručenej žalobe do vlastných rúk dňa 20.4.2018, napriek výzve súdu, nevyjadril a na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný, sa nedostavil. V konaní bol procesne nečinný. 3. Po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa 11.9.2018 súd rozsudkom č.k. XXC XX/XXXX- XX uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 147,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6 140,65 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu rov konania v rozsahu 44,56%, všetko titulom dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere. Súd skutkovo ustálil, že žalobca, ako banka na strane jednej, uzavrel so žalovaným, ako klientom na strane druhej, podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka /ďalej len "ObZ"/, Občianskeho zákonníka /ďalej len "OZ"/ a zákona o spotrebiteľských úveroch dňa 17.12.2014 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 6 000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 anuitných mesačných splátkach vo výške 93,66 eur splatných vždy ku 20. dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.12.2024. Splátky mali byť splácané inkasom z osobného účtu klienta v banke, prípadne príkazom na úhradu v prospech inkasného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná na 13,90 % p.a., RPMN úveru činila 16,59 %. Poplatok za poistenie schopnosti splácať úver bol v zmluve dohodnutý vo výške 2,29 eur mesačne. Upomienkou zo dňa 24.8.2015 vyzval žalobca žalovaného k úhrade omeškaných splátok úveru vo výške 218,41 eur v lehote do 29.8.2015. Výzvou zo dňa 22.10.2015 žalobca vyhlásil predčasnú
splatnosť celého úveru a vyzval žalovaného k úhrade dlžnej čiastky v sume 6 207,60 eur najneskôr do 1.11.2015. Žalovaný na túto výzvu nereagoval. Žalobou uplatnený nárok a zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa § 262 ods. 1 ObZ, § 261 ods. 3 písm. d) a e), ods. 6 ObZ, § 497 ObZ, § 330 ods. 2 ObZ, § 566 ods. 2 OZ, § 365 prvá veta ObZ, § 369 ods. 1 ObZ, § 506 ObZ a § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ v znení neskorších predpisov, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený procesný nárok je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o časť procesného nároku, uplatneného titulom zmluvy o úvere, mal za nepochybné, že na základe písomnej úverovej zmluvy bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú sumu istiny úveru /6 000 eur/ s dohodnutým úrokom /13,90% p.a./. Žalovaný mal úver splácať v 120 anuitných mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu mesiaca, pričom pokiaľ si žalovaný svoju povinnosť naplnil riadne a včas a žalobcovi neuhradil splatnú splátku úveru po dobu viac ako tri mesiace, mohol žalobca vyhlásiť úver za predčasne splatný. Vyhodnotil, že ku dňu predčasnej splatnosti úveru /22.10.2015/ dlhoval žalovaný žalobcovi na istine úveru sumu vo výške 5 868,19 eur, na úrokoch z úveru dlhoval sumu vo výške 272,46 eur, na poplatkoch z poistenia dlhoval sumu vo výške 4,58 eur a na úrokoch z omeškania dlhoval sumu vo výške 2,37 eur. Zaujal názor, že pokiaľ žalovaný tieto sumy žalobcovi v lehote splatnosti neuhradil, dostal sa dňa 23.10.2015 do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Za dôvodný teda vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie istiny úveru /5 868,19 eur/, úrokov z úveru /272,46 eur/, poplatku za poistenie úveru /4,58 eur/ a úrokov z omeškania /2,37 eur/ do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Vyslovil, že žalovaný bol s plnením istiny úveru a úrokov z úveru, vyčíslených do dátumu predčasnej splatnosti úveru, v omeškaní od 23.10.2015, preto za dôvodný vyhodnotil aj nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z dlžných súm istiny úveru /5 868,19 eur/ a úrokov z úveru /272,46 eur/ od 23.10.2015 do zaplatenia. Pokiaľ išlo o žalobcom uplatňované úroky z omeškania z nezaplatenej sumy istiny úveru a úrokov z úveru, súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania v ním uplatnenej výške 5 % ročne, hoci omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu nastalo dňa 23.10.2015, kedy podzákonný právny predpis stanovoval, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu /0,05%/. Uviedol, že v zmysle zásady rímskeho práva iudex ne eat ultra petita partium nemohol prekročiť žalobný petit a priznať žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne. V ďalšej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na zmluvne dohodnuté úroky vo výške 13,90 % ročne z uplatnenej sumy istiny v žalobcom uplatnenom rozsahu /od 23.10.2015 do zaplatenia/, majúc za to, že z platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mohol žalobca oprávnene požadovať zmluvne dohodnutý úrok vo výške 13,90 % ročne len do termínu predčasnej splatnosti úveru dňa 22.10.2015 /ktorý mu bol aj priznaný/ a nie aj po tejto dobe. Vychádzal z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR pripustil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a čiastočne úspešnému žalobcovi priznal čiastočný nárok na náhradu trov konania. Pri výpočte výšky čistého úspechu žalobcu v spore zohľadnil výšku žalobcom uplatňovanej sumy ku dňu vyhlásenia rozsudku oproti výške žalobcovi priznanej sumy. Žalobca ku dňu vyhlásenia rozsudku požadoval spolu s uplatňovaným 13,90%-ným úrokom zaplatenie sumy vo výške 8 505,24 eur (13,90% z 5 868,19 eur od 23.10.2015 do 11.9.2018=2 357,64 eur), bol teda v spore úspešný vo výške 72,28 % a žalovaný bol v spore úspešný vo výške 27,72 %, čistý úspech žalobcu vyčíslil vo výške 44,56 %, ktorým percentom súd prvej inštancie vyjadril rozsah nároku na náhradu trov konania priznaného žalobcovi. 4. Proti tomuto rozsudku podal v rozsahu jeho zamietajúcej časti a v časti o nároku na náhradu trov konania riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho v tomto rozsahu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celosti. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie a mal za to, že mu patrí zmluvný úrok aj po predčasnom zosplatnení úveru. 5. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.: XCo/X/XXXX-XX dňa 29.4.2020 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil; v napadnutej časti o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zmenil tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti tejto časti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti nároku na úroky z úveru po jeho zosplatnení stotožnil. K právnemu posúdeniu otázky, či banka ako veriteľ v zmluvnom vzťahu s dlžníkom, ktorému poskytla spotrebiteľský úver za dohodnutý úrok, má na tento úrok nárok aj po využití svojho práva na zosplatnenie úveru z dôvodov porušenia zmluvných povinností dlžníkom, keď zistený skutkový stav súdom prvej inštancie medzi stranami sporný nebol a žalobca jeho ustálenie súdom prvej inštancie v rámci podaného odvolania nenamietal., poukázal na výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach všeobecných súdov SR a aj jednotlivých senátov Krajského súdu v Bratislave. K otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 20.2.2019 v zmysle ust. § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo Stanovisko č. 1/2019, podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave pre účely prijatia uvedeného stanoviska vychádzalo okrem iného najmä z odôvodnenia rozsudku, vydaného Krajským súdom v Bratislave dňa 28.3.2018 vo veci sp. zn. XCo XX/XXXX, podľa ktorého sa odvolací súd v danej veci v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že za obdobie po zosplatnení úveru žalobcovi /Prima banka Slovensko, a.s./ už zmluvný úrok vo výške 17,90 % z nezaplatenej istiny vo výške 3.044,98 eur neprináleží. V tomto smere odvolací súd v danom konaní poukázal na to, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne /v splátkach/ vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky, ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty, získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov, kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky /úveru/. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci so sp. zn. XCoXX/XXXX nadviazalo i vyššie uvedené stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave a rovnako, ako súd prvej inštancie v preskúmavanej veci, vychádzalo z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do zosplatnenia dlhu, následne sa dlžník dostáva do
omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V danej veci odvolací súd vyjadril názor, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi ich účastníkmi. Práve pre zhodnosť právnej argumentácie v preskúmavanej veci s právnou argumentáciou uvedenou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, vydaného vo veci so sp. zn. XCoXX/XXXX, z ktorého pre účely prijatia Stanoviska č. 1/2019 vychádzalo i občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 20.2.2019, keď i preskúmavanú vec prejednávajúci senát na tomto rokovaní kolégia hlasoval za jeho prijatie, niet aktuálne žiadneho rozumného individuálneho dôvodu na odklon od tohto prijatého stanoviska v preskúmavanej veci. Vo vzťahu k napadnutej časti o nároku žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 44,56% odvolací sú zaujal názor, že súd prvej inštancie úspech a neúspech žalobcu v prvoinštančnom konaní nesprávne právne posúdil, keď pre účely tohto právneho posúdenia nevychádzal len zo žalobcom uplatnenej istiny, v konaní o ktorej bol žalobca v plnom rozsahu úspešný, ale nesprávne právne pre účely posúdenia jeho úspechu v konaní vzal zreteľ na jeho neúspech v konaní v časti zmluvného úroku, ktorý však podľa ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. tvorí len príslušenstvo žalovanej pohľadávky a netvoril samostatný predmet konania a v zmysle vymedzeného petitu žaloby ani jeho samostatnú časť na základe samostatného právneho titulu. 5. K zmene zákonného sudcu na súde prvej inštancie došlo Dodatkom č. 2 zo dňa 9.1.2019 k Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na rok 2019. 6. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č.k.: XCo/X/XXXX-XX zo dňa 29.4.2020 podal žalobca dovolanie. 7. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky /ďalej len „NS SR“/ uznesením sp. zn. XCdo/XXX/XXXX dňa 25.5.2022 tak, že rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej potvrdzujúcej časti a rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. XXC/XX/XXXX zo dňa 11.9.2018 vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti nároku na zmluvný úrok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že dovolateľom vymedzená právna otázka /či nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení/ síce v čase podania dovolania /20.7.2020/ bola dovolacím súdom vyriešená / rozhodnutím zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020/, no nebola zodpovedaná v čase rozhodovania súdov v základnom konaní. Dovolateľom nastolenou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 42/2020 /a ďalšími naň nadväzujúcimi rozhodnutiami, napr. sp. zn. 2 Cdo 83/2020, 3 Cdo 1/2020, 5 Cdo 46/2020, 6 Cdo 56/2020, 7 Cdo 186/2020, 8 Cdo 135/2020, 9 Cdo 24/2020/, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Zároveň dovolací súd uviedol, že ide o dovolanie, podané žalobcom v obdobnej veci, aká už bola v počte aspoň päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania toho istého dovolateľa. V týchto konaniach bola podrobne riešená otázka prípustnosti a dôvodnosti jeho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP - porovnaj napr. konania vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 4 Cdo 11/2021, 4 Cdo 22/2021, 4 Cdo 94/2021, 7 Cdo 24/2021, 7 Cdo 48/2021. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 452 ods. 1 CSP dovolací súd už ďalšie dôvody neuvádza, dopĺňa iba, že dovolateľom nastolenú právnu otázku dovolací súd riešil rozhodnutím zo dňa 16.6.2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020, ktoré občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30.3.2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu, určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako rozhodnutie č. R 5/2021. Jeho právna veta znie: „ Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. ". Záverom dovolací súd uviedol, že keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku, ktorým rozhodol o zmluvnom úroku po zosplatnení a o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. 8. V súlade s ust. § 454 C.s.p. súd doručil rozhodnutie NS SR spolu s predvolaním na pojednávanie žalobcovi a žalovanému. 9. Podľa § 455 C.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu 10. Na pojednávaní dňa 4.8.2022 súd rozhodol podľa § 180 C.s.p. o konaní v neprítomnosti žalobcu, ktorý neúčasť ospravedlnil hospodárnosťou konania, pojednávanie nežiadal odročiť z dôležitých dôvodov, na ktorom prejednal nárok žalobcu v rozsahu, ako bol predmetom dovolacieho konania /
o zaplatenie zmluvných úrokov vo výške 13,90 % ročne zo sumy 5 868,19 eur od 23.10.2015 do zaplatenia/ a vec rozhodol v súlade s právnym názorom, vysloveným dovolacím súdom v tejto veci, ktorým bol v ďalšom konaní a novom rozhodovaní viazaný. 11. Podľa § 497 Obch. zák. zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 12. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obch. zák. od doby poskytnutie peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. 13. Podľa § 503 ods. 3 veta druhá Obch. zák. dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. 14. Súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zostatok nesplatenej časti úrokov z poskytnutého úveru tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku /vo výške 13,9% ročne zo sumy 5 868,19 eur od 23.10.2015, dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení úveru, do doby, do ktorej zaplatená suma úrokov nedosiahne sumu vo výške 5 262,16 eur/, v súlade s právnym názorom, vysloveným dovolacím súdom v tejto právnej veci, ktorým bol súd v ďalšom konaní viazaný, keď s odstupom času od rozhodnutia súdu 1. inštancie v tejto veci /11.9.2018/, resp. po rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci /29.4.2020/ došlo k judikovaniu právnej otázky, či veriteľ má nárok na zaplatenie zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení celého úveru, vychádzajúc zo skutkového stavu, zisteného v konaní, že dňa 17.12.2014 uzavrel žalobca, ako veriteľ /dodávateľ/, so žalovaným, ako dlžníkom /spotrebiteľom/ úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, ktorou sa zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový úver vo výške 6 000,- eur a žalovaný sa v zmluve zaviazal splatiť poskytnutý úver s dohodnutým fixným úrokom vo výške 13,90% ročne v 120- tich mesačných anuitných splátkach po 93,66 eur mesačne, počnúc 20.1.2015, vždy 20. deň v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve uvedená dátumom 20.12.2024. Podľa zmluvy celková suma, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť /súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta, spojených s úverom/ pri riadnom splácaní úveru podľa dohodnutých podmienok bola suma vo výške 11 539,20 eur. Žalovaný v konaní nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o poskytnutí predmetného úveru/jeho čerpaní a nepoprel ani skutkové tvrdenia žalobcu o ne/splácaní úveru riadne a včas /v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. sa preto tieto skutkové tvrdenia strany považujú za nesporné a súd v ďalšom z nich vychádzal; § 186 ods. 2 veta prvá C.s.p./. Podľa obsahu žaloby, ku dňu predčasného zosplatenia úveru /22.10.2015/ žalovaný neuhradil z poskytnutej sumy úveru vo výške 6 000,- eur sumu 5 868,19 eur z čoho možno vyvodiť, že dobrovoľne splatil sumu 131,81 eur. K tejto sume súd pripočítal žalobcovi v tomto konaní už právoplatne priznaný/ a teda vymáhateľný/ nárok na zaplatenie: 5 868,19 eur /dlžná istina úveru/, 4,58 eur /dlžné poistné/, 272,46 eur /neuhradené splátky do predčasnej splatnosti úveru, čo spolu predstavuje sumu 6 277,04 eur. Na riadne splatenie úveru, t. j. do dosiahnutia dohodnutej celkovej čiastky úveru 11 539,20 eur tak dlh žalovaného predstavuje sumu 5 262,16 eur /11 539,20 eur
- 6 277,04 eur/. Nárok žalobcu vo svetle aktuálne ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít /R 5/2021/ potom predstavuje zmluvný úrok 13,90% ročne zo sumy 5 868,19 eur do dosiahnutia sumy 5 262,16 eur /teda do splatenia dohodnutej celkovej čiastky úveru v úverovej zmluve/. 15. Pokiaľ žalovaný, osobne prítomný až na pojednávaní dňa 4.8.2022 uviedol, že, to bude pre neho likvidačné, že má nezaopatrené dieťa a so žalobou nesúhlasí /tiež uviedol, že niečo platil, ale nevedel to konkretizovať a taktiež nepredložil súdu žiaden prostriedok procesnej obrany o tvrdenom ďalšom plnení/, súd poukazuje na právny názor NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 42/2020, zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 5/2021/, že za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou, dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút, slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá, ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. V tejto súvislosti súd už len poukazuje na zásadu záväznosti zmlúv, podľa ktorej platná zmluva je rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť stratí len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy
alebo zo zákona. Ide o dôsledok vyplývajúci zo zásady „pacta sunt servanda“, ktorá je jednou z hlavných zásad, vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo. Aplikujúc na daný prípad, žalovaný v konaní neuviedol jediný argument, pre ktorý by súd predmetnú úverovú zmluvu zo dňa 17.12.2014, ktorej uzavretím žalovaný prevzal na seba záväzky z nej vyplývajúce, najmä splácanie úveru, poskytnutého mu žalobcom vo výške 6 000,- eur tam dohodnutým spôsobom /v pravidelných mesačných splátkach od 20.1.2015/ do dohodnutej výšky celkovej čiastky 11 539,20 eur, mal posúdiť vo vzťahu k žalovanému ako neúčinnú neplatnú /pre žalovaného nezáväznú/. Taktiež súd ex offo nezistil absenciu takých podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pre ktorú by sa mala uplatniť fikcia bezúročnosti úveru, prípadne úveru bez poplatkov, v zmysle osobitného predpisu /zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch/. 16. Podľa § 232 ods. 2,3 veta prvá C.s.p, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
17. O nároku na náhradu trov konania súd opätovne rozhodol a to s prihliadnutím na pomer úspechu strán sporu v jednotlivých fázach konania /uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.11.2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019/. 18. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Nárok žalobcu, vyčíslený pevnou sumou, podľa žalobného petitu predstavoval sumu 6 147,60 eur /5 868,19 eur, 4,58 eur, 272,46 eur, 2,37 eur/. Úspech žalobcu predstavoval sumu 6 147,60 eur, t. j. 100%, úspech žalobcu na súde prvej inštancie. Pre nevyčíslené úroky v žalobe pevnou sumou platí: „Pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, ak príslušenstvo /úrok z omeškania/ navrhovateľ nevyčíslil vo svojej žalobe“ /uznesenie NS SR 6Obo 243/2007 zo dňa 27.11.2008/. 20. Na odvolacom súde bol žalovaný úspešný celkom, preto by mu patril 100% nárok na náhradu trov, konania, avšak žalovanému podľa obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli /nebol právne zastúpený, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadroval, vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom sa osobne nezúčastnil/, preto z dôvodu procesnej ekonómie mu súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal /čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, viď aj uznesenie NS SR z 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo 14/2018/. 21. Predmetom dovolacieho konania boli iba nevyčíslené zmluvné úroky z úveru. V dovolacom konaní bol žalobca úspešný celkom, t.j. v pomere 100%, preto mu súd tento nárok na náhradu trov aj priznal. 22. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 C.s.p./.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Pezinok. Podľa § 127 C.s.p., ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podľa § 363 C.s.p., v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak /§ 232 ods. 2 C.s.p./. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.