Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sa-65-2022.pdf
PDF · 118.3 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/65/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobcu: D. W. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L. republika, bez dokladu totožnosti, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-445-013/2022-AV zo dňa 13.06.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu
1. Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava (ďalej aj „žalovaný“) podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-435-010/2022-AV zo dňa 13.06.2022 administratívne vyhostila žalobcu z územia Slovenskej republiky, nakoľko sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu uložila zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov. Žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie. Žalobca naplnil dôvod pre rozhodnutie o administratívnom vyhostení, a to podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za neoprávnený pobyt. Žalovaný odkladný účinok z dôvodu naliehavého všeobecného záujmu, ako aj nebezpečenstva, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, a to dňa 13.06.2022.
2. Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA5-445-013/2022-AV zo dňa 13.06.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zaistil žalobcu a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.09.2022 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Uviedol, že vykonanými lustráciami v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že účastník konania nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru.
3. Dňa 13.06.2022 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“),
v ktorej sa vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru, pričom uviedol, že z jeho domovskej krajiny odišiel v roku 2015 legálne na svoj cestovný pas letecky z mesta Conakry s prestupom v Káhire v Egypte do Turecka do mesta Istanbul. Z Istanbulu sa presunul autobusom do mesta Konje, tam bol 11 mesiacov, kde pracoval vo fabrike na výrobu okien. Našetril si peniaze na ďalšiu cestu do Grécka. Našiel si prevádzača, ktorý ho dal do skupiny 50 osôb a člnom preplávali do Grécka. Za túto cestu zaplatil 400 dolárov. Dorazili na ostrov Samos, kde požiadal o azyl, kde bol umiestený v tábore asi 3 mesiace. Tam dostal krátkodobý pobyt na 6 mesiacov a presunul sa za prácou do mesta Atény, kde strávil 4 roky. Pracoval tam na farme ako zberateľ ovocia a zeleniny a zarobil približne 30,- €. V októbri 2021 sa rozhodol opustiť Grécko, nakoľko mu nechceli predĺžiť pobyt a nelegálne pokračoval cestu pešo cez Macedónsko až do Srbska. Zo Srbska odišiel do Bosny a Hercegoviny kde bol asi pol roka. Bol tam v tábore v meste Brazu. Potom ďalej pokračoval cez Chorvátsko a Maďarsko až na Slovensko pešo. Na Slovensku ho zadržala polícia. Cieľovou krajinou žalobcu bolo Nemecko.
4. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 19.09.2022, s tým, že počas uvedenej doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu, kedy Útvar policajného zaistenia pre cudzincov pristúpi k preštudovaniu spisového materiálu a vykoná vstupný pohovor s cudzincom. Následne sa zašlú žiadosti o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a o lustráciu cez Interpol. Žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že o zaistení rozhodol z dôvodu, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.
5. Žalovaný po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov skonštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, v ktorom bol žalobcovi určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.
6. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom konštatoval, že tieto práva žalobcovi neupiera a plne ich rešpektuje. Uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu a tak konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.
7. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade žalobcu a uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia, ktorý mu bol uložený. Avšak v prípade žalobcu to nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia).
II. Žaloba
8. Žalobca podanou žalobou zo dňa 19.07.2022, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 20.07.2022 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), domáhal prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
9. Namieta, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a zmätočné, nakoľko žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s možnosťou udelenia miernejšieho opatrenia nezasahujúceho do práv a slobôd žalobcu. Žalovaný podľa žalobcu uviedol, že zaistenie je potrebné na zabezpečenie ochrany verejného poriadku, neuviedol však, akým spôsobom žalobca verejný poriadok ohrozuje. Má za to, že odôvodnenie dĺžky zaistenia nemožno považovať za náležité a postačujúce. Žalovaný podľa neho nedostatočne odôvodnil potrebu použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do ľudských práv a slobôd a nevenoval sa potrebe uloženia miernejšieho donucovacieho prostriedku.
10. Má za to, že zaistenie predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu a musí byť v súlade s dôležitými zárukami. Musí byť riadne odôvodnené a nesmie byť svojvoľné, pričom musí byť riadne odôvodnené, aké prekážky bránia v uložení miernejšieho opatrenia, ktoré nezasahuje tak výrazne do ľudských práv a slobôd. Podľa žalobcu je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä vtedy, keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Namieta, že v jeho prípade to tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne, bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia.
III. Vyjadrenie žalovaného
11. Vo vyjadrení zo dňa 27.07.2022 žalovaný uviedol, že podmienky inštitútu zaistenia žalobcu sú riadne odôvodnené a v žiadnom prípade napadnuté rozhodnutie nie svojvoľné, naopak je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žiada tak správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a žalobcu ponechať v zaistení.
12. Žalovaný konštatoval, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia, vedenej pod č. PPZ-HCP-BA5-445-009/2022-AV, uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu. Spolupráca žalobcu so žalovaným počas celého konania o administratívnom vyhostení, nemôže byť podľa žalovaného dôvodom na prepustenie žalobcu.
13. Uviedol, že je možné predpokladať, že keby aj hypoteticky bolo možné nezaistiť žalobcu, žalobca by nezotrval na území Slovenskej republiky a tým by zmaril celé konanie o administratívnom vyhostení, ktoré žalovaný viedol. Nasvedčuje tomu predchádzajúce konanie žalobcu. Žalobcovi by tak bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany účastníka konania. Žalobcovi by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov bez potrebného oprávnenia. Žalovaný má za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, teda žalobcu.
14. K cit. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sza/4/2015 a 10Sza/4/2015, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uvádza, že v tomto prípade ide o zaistenie osoby, resp. žalobcu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, ktorá sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a voči ktorej žalovaný vedie konanie o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BA5-445-010/2022AV. V uvedenom konaní boli dodržané všetky práva žalobcu, tak ako sú uvedené v napadnutom rozhodnutí.
15. Žalovaný má za to, že v napadnutom rozhodnutí presne vymedzil dôvody, ako aj dĺžku doby zaistenia. Žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky. Z uvedeného je podľa neho nespochybniteľne preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto žalovaný nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia.
16. Poukázal na to, že nebola využitá maximálna lehota zaistenia, ale len trojmesačná lehota, ktorú aj náležite odôvodnil úkonmi, ktoré bude vykonávať. Postupoval vo svojom rozhodovaní na individuálnom princípe, zákonne a teda nie svojvoľne, presne tak, ako mu to ukladá zákon o pobyte cudzincov. Boli rešpektované všetky jeho práva tak, ako je to uvedené a odôvodnené v napadnutom rozhodnutí vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá. Zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Uviedol, že práva žalobcovi vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Konštatoval, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu a konal v jeho záujme, nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.
IV. Relevantné právne predpisy
17. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
18. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
19. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
20. Podľa § 85 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom (ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.
21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
22. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
23. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
24. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
26. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
27. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 28. Podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
29. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
30. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
31. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
V. Posúdenie veci správnym súdom 32. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP), nie je dôvodná.
33. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As/12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As/80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.
34. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
35. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
36. Pretože skutkový stav medzi procesnými stranami nebol sporný a správny súd ani nezistil žiadne relevantné dôvody na jeho doplnenie, podľa ust. § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným.
37. Správny súd uvádza, že členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov, nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final).
38. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
39. Námietka žalobcu, že sa žalovaný nedostatočne vysporiadal s možnosťou udelenia miernejšieho opatrenia nie je dôvodná, nakoľko sa žalovaný zaoberal aj možnosťou uloženia alternatív k zaisteniu podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný odôvodnil, prečo v prípade žalobcu podmienky na uloženie miernejších opatrení nie sú splnené. A to z dôvodov, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a ani zabezpečené žiadne ubytovanie, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Správne teda žalovaný vychádzal z ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď neuložil alternatívu zaistenia.
40. Žalobca tiež namieta, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom porušuje žalobca verejný poriadok, pričom žalovaný mal uviesť, že zaistenie je potrebné na zabezpečenie ochrany verejného poriadku. Podľa správneho súdu je táto námietka žalobcu rovnako nedôvodná, nakoľko z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný napadnutého rozhodnutie založiť na tom, že žalobca porušoval verejný poriadok. Žalobcu zaistil na účel výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov, nakoľko mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti a taktiež nemá udelený žiadny pobyt.
41. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí konkrétne dôvody, pre ktoré žalobcu zaistil, ktoré náležite odôvodnil. Rovnako uviedol, že ak by žalobcu nezaistil, žalobcovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov.
42. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia nemožno považovať za náležité a postačujúce. Správny súd uvádza, že žalovaný dostatočne popísal jednotlivé úkony, ktoré je na zrealizovanie administratívneho vyhostenia potrebné vykonať a jeho odôvodnenie považuje správny súd za dostačujúce a v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Časové rozpätie zaistenia žalobcu nepovažuje správny súd za účelové. Každý z úkonov systemizovaných za účelom realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. Správny súd má za to, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa javí ako prílišný formalizmus. V tomto prípade určená doba je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu trestu vyhostenia bez prekážok. Žalovaný uviedol, že počas uvedenej doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov pristúpi k preštudovaniu spisového materiálu, vykoná vstupný pohovor s cudzincom. Následne sa zašlú žiadosti o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, žiadosť o lustráciu cez Interpol. Námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby žalovaný prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená v súlade s ust. § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 19.09.2022 a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.
43. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný skonštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Samotným základom pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, čo bolo v predmetnom konaní splnené. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.
44. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nie správny súd je viazaný žalobnými bodmi a žalobu je povinný posudzovať neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj nad rámec žalobných námietok, so zameraním sa predovšetkým na účel zaistenia. Dospel k záveru, že zaistenie je v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
45. Závery žalovaného nie sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.
46. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 229 SSP.
47. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne účelné trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c).