Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-3-2016.pdf
PDF · 90.67 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/3/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci žalobcu Ľ.G.E. U.a nar. XX.X.XXXX bývajúceho v Košiciach na K.X. G.. Č.. XX proti žalovanej Ing. Y.X. U.X. W.. XX.X.XXXX bývajúcej v Košiciach na H.X. G.. Č.. X zastúpenej JUDr. Beátou Pitorákovou so sídlom v Košiciach na Kováčskej ul. č. 17 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 13.11.2015 č.k. 36C 32/2014-119 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania 25,18 Eur, ktorú je žalobca povinný zaplatiť právnej zástupkyni žalovanej JUDr. Beáte Pitorákovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanej vo výške 124,95 Eur právnej zástupkyni žalovanej JUDr. Beáte Pitorákovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal žalovanú, aby mu prispievala na výživu rozvedeného manžela 150,- Eur mesačne a rozhodol, že žalobca nie je povinný nahradiť žalovanej trovy konania. Uviedol, že ním navrhnuté dokazovanie potvrdzovalo, že v jeho prípade sa jedná o prípad zvláštneho zreteľa, nakoľko ho žalovaná pripravila premysleným konaním o celý ich spoločne nadobudnutý majetok a dostala ho do hmotnej núdze s mesačným príjmom 104,- Eur bez akéhokoľvek hnuteľného alebo nehnuteľného majetku. Dokonca aj jeho osobné veci a veci osobnej potreby zadržovala vo svojom byte niekoľko mesiacov. Spoločný byt opustil iba v jednom oblečení a už nemal možnosť sa pre nejaké veci vrátiť. Ostal na ulici bez finančných prostriedkov, auta a možnosti sa niekde ubytovať. Spoločné úspory previedla na svoju matku Y. F. vo výške 705.000,- Sk. Rodinný dom súp. č. 166 vo Veľkej Ide predala za 2.400.000,- Sk K. E. 27.7.2007. Motorové vozidlo zn. Hyundai Terecan predala za 400.000,- Sk X. L. 10.10.2007 a následne podala 5.11.2007 návrh na rozvod manželstva. Tieto podstatné skutočnosti by sa súd s pripojených spisov Okresného súdu Košice II dozvedel, ak by sa držal uznesenia z 12.6.2015. Odvoláva sa aj voči výške trov konania a vôbec k zaplateniu trov konania, nakoľko bol ako občan v hmotnej núdzi uznesením Okresného súdu Košice II 23P 283/2011-204 a uznesením Krajského súdu v Košiciach 7CoP 154/2015-232 oslobodený od platenia trov konania, nakoľko bolo preukázané, že spĺňa predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. K odvolaniu pripojil zápisnicu o pojednávaní na Okresnom súde Košice II z 13.11.2015 č.k. 36C 32/2014-113 ako aj z pojednávania v tom istom konaní z 12.6.2015, rozhodnutie ÚPSVaR Košice zo 14.12.2015 o znížení pomoci hmotnej núdzi na 105,90 Eur mesačne od 1.12.2015.
Žalovaná prostredníctvom právnej zástupkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci 16,60 Eur a paušál 8,58 Eur. Uviedla, že žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Návrh na rozvod podal žalobca 30.11.2007, pričom v tom čase účastníci konania nemali spoločné BSM, ktoré zaniklo počas trvania manželstva. V tomto smere poukazuje na rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 30C 159/2007, z ktorého je zrejmé, že návrh na rozvod manželstva podával žalobca. Jeho tvrdenie, že bol v hmotnej núdzi ešte pred skončením rozvodu je pochybné, nakoľko v r. 2007 založil spoločnosť O..r.o. so sídlom v Košiciach na Jesennej ul. č. 2 so základným imaním 4.000.000,- Sk, pričom vklad bol splatený v plnej výške. Poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach 8CoP 110/2013-581 z 30.9.2013, v ktorom súd konštatoval, že žalobca bol držiteľom dvoch luxusných osobných motorových vozidiel zn. BMW X3, pričom spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, preto k výkonu svojej práce nepotreboval dve luxusné osobné motorové vozidlá. Obdobné stanovisko zaujali aj konajúce súdy a to Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach v konaniach a následne v rozsudkoch 26P 201/2007 z 2.2.2012 a 7CoP 118/2012 z 30.10.2012. Vyjadrila názor, že súd prvého stupňa riadne a kvalifikovane zistil skutkový stav a tento podrobne popísal v odôvodnení rozsudku. Podstatnou skutočnosťou však je, že žalobca podal návrh resp. žalobu po uplynutí lehoty, pričom nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, aby túto lehotu súd predĺžil. Deti po rozvode boli zverené do jej osobnej starostlivosti, a bola nútená výživné na maloleté deti vymáhať od žalobcu cestou exekúcie. Pokiaľ ide o oslobodenie žalobcu od platenia trov konania v r. 2011 v tejto prejednávanej veci je to právne irelevantné. Domnieva sa tak, ako už zistili konajúce súdy v predchádzajúcich konaniach, že žalobcovi ani v súčasnosti nič nebráni, aby mal príjem primeraný svojmu vzdelaniu. To, že má nízky príjem a vysoké výdavky spočíva v jeho osobných vlastnostiach, pričom mu nebráni, aby konal tak ako ona, keď sa snažila zvýšiť si príjem vyštudovaním vysokej školy a uzavretím pracovného pomeru. Žalobcovi nič nebráni, aby riadne pracoval u svojho zamestnávateľa Home Art, keďže jediná konateľa a majiteľka tejto spoločnosti uviedla, že s ním žije v jednej domácnosti (konanie OS Košice II 30C 159/2007 o rozvode) alebo sa riadne zamestnal podľa dosiahnutej kvalifikácie.
Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu uviedol, že celé stanovisko jej právnej zástupkyne je plné klamstiev, ohovárania a odvádzania pozornosti od podstaty prejednávanej veci. Je zrejmé, že právna zástupkyňa nepozná firmu, ktorú založila a vlastní jej klientka a to O. L. s.r.o. ako vyplýva z výpisu z obchodného registra, ktorý v prílohe predkladá. Pokiaľ tvrdí, že mu nič nebráni, aby riadne pracoval, uviedol, že hodnotiť pracovný výkon človeka si dovoľovali iba dozorcovia v pracovných alebo koncentračných táboroch alebo zamestnávateľ. Dôkazom, že má nízky príjem je rozhodnutie o príspevku v hmotnej núdzi vydané ÚPSVaR Košice po dôkladnom prešetrení jeho majetkových pomerov. K uvedenému opakovane predkladá rozhodnutie zo 14.12.2015 ako aj kontrolný preukaz evidovaného. V prípade, že právna zástupkyňa žalovanej svoje tvrdenia o jeho vysokých výdavkoch relevantne nepodloží, nedá sa už viac touto osobou osočovať verejne a za chyby a klamstvá uvedené len v jej vyjadrení podá žalobu podľa § 11 OZ na ochranu osobnosti, súkromia a jeho mena. Zdôraznil, že spoločnosť O. J. L. s.r.o. nezaložil a nemá žiadne vysoké výdavky. Uviedol, že on súdu predkladá pravdivé aktuálne relevantné dôkazy, ktoré sú spätne kedykoľvek preskúmateľné na rozdiel od právnej zástupkyne žalovanej, ktorá predkladá súdu detinské peripetie a fantazmagórie z r. 2007, ktorým okresný súd prikladá väčšiu váhu ako rozhodnutiam a zabezpečeným dôkazom štátnych orgánov SR v súčasnej dobe aktuálnym, ktorá skutočnosť začína poukazovať na korupčné správanie. Ďalej uviedol, že predstavenstvo Home Art cz je pohoršené používaním jeho obchodného mena (dcérskej spoločnosti) v rôznych súdnych konaniach v spojitosti s jeho menom, nakoľko táto spoločnosť nemá s prejednávanou vecou nič spoločné, ani s ním. Právne kroky budú použité na príslušnom súde. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd preveril všetky predložené dôkazy, vzal do úvahy klamstvá právnej zástupkyne žalovanej a vydal uznesenie, že majetná žalovaná mu bude prispievať na výživu rozvedeného manžela v hmotnej núdzi mesačne 150,- Eur a že žalobca je oslobodený od súdnych trov a poplatkov.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 cit. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a vysporiadal sa so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi a právnymi úvahami sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že platná právna úprava príspevku na výživu rozvedeného manžela podľa § 72 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine ustanovuje pravidlo, že príspevok možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Z uvedeného normatívneho ustanovenia jednoznačne vyplýva, že slovné spojenie „doba 5 rokov“ neurčuje iba dĺžku obdobia, v ktorom je možné určiť príspevok kedykoľvek po rozvode manželstva, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie plynúce bezprostredne po rozvode („odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“). Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné podmienky bývalých manželov spôsobené rozvodom, inými slovami medzi potrebou a odôvodnenosťou poskytnutia príspevku a rozvodom musí byť príčinná súvislosť. Napokon ani výnimka z uvedeného pravidla obsiahnutá v ďalšom texte tohto ustanovenia uvedený výklad nespochybňuje, ale naopak potvrdzuje, pretože aj slovné spojenie „súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby...“ nepochybne svedčí o tom, že v týchto prípadoch musí ísť vždy o situáciu, keď v rozhodujúcom čase 5 rokov po rozvode súd príspevok priznal a neskôr sa ukáže, že bývalý manžel poberajúci príspevok ani po uplynutí tejto doby nenadobudol schopnosť sám sa živiť, môže súd pri splnení ďalších hmotnoprávnych podmienok túto dobu predĺžiť (III.ÚS 120/2010-27). Ustanovenie § 72 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine je teda možné vykladať len jediným prípustným spôsobom a to, že príspevok možno priznať len za obdobie 5 rokov nasledujúcich odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode s tým, že nárok na príspevok musí byť uplatnený v tejto dobe 5 rokov s tým, že ak je napr. nárok uplatnený 2 roky odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, môže súd priznať príspevok len do uplynutia 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, teda len na dobu 3 rokov. Zároveň ustanovenie § 72 ods. 3 vety druhej Zákona o rodine upravuje možnosť predĺženia tejto doby a to len výnimočne a to rozvedenému manželovi, ktorému súd príspevok priznal a ktorý nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. Z uvedeného znenia zákona je celkom zrejmé, že predĺžiť dobu 5 rokov možno len v prípade, ak už príspevok priznaný bol, pričom návrh na predĺženie je potrebné podať do uplynutia zákonom stanovenej 5 ročnej doby od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva a pre priznanie predĺženia sú stanovené prísnejšie kritériá vyplývajúce z ust. § 72 ods. 3 vety druhej Zákona o rodine ako pre jeho priznanie. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobcovi, ktorý podal návrh na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela po uplynutí 5 rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva nemožno vzhľadom na uplynutie doby 5 rokov príspevok priznať a to ani jeho predĺženie. Z týchto dôvodov bol správny i postup súdu prvého stupňa, ktorým nevykonával ďalšie dôkazy na preukázanie neschopnosti žalobcu sám sa živiť a to z dôvodu jeho nadbytočnosti.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Vo vzťahu k náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že náhrada trov konania je procesnou povinnosťou, ktorej obsahom je záväzok na zaplatenie sumy, ktorá sa úplne alebo sčasti zhoduje s trovami zaplatenými iným účastníkom, štátom alebo iným subjektom občianskeho súdneho konania. Dôvodom na uloženie náhrady trov konania je výsledok konania, zavinenie niektorých trov alebo náhoda, ktorá trovy konania spôsobila. Zásadne sa uhrádzajú trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (zásadou zodpovednosti za výsledok konania), ktorá znamená, že účastník konania, ktorý bol v spore úspešný má nárok na náhradu trov konania. Len výnimočne nemusí
súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a nesmie odporovať dobrým mravom. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť odôvodnený. Samotný neúspech žalobcu v konaní nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. Významnými však môžu byť okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu v tom smere, že nemá byť zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanej, pretože spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov resp. že bol od súdnych poplatkov oslobodený, táto skutočnosť vo vzťahu k povinnosti nahradiť trovy konania nie je právne relevantná, pretože skutočnosť, že účastník je oslobodený od platenia súdnych poplatkov alebo spĺňa predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. nemá vo vzťahu k náhrade trov konania druhému účastníkovi význam. V tejto súvislosti nie je možné len na základe preukázania splnenia predpokladov podľa § 138 ods. 1 O.s.p. neúspešného účastníka zbaviť povinnosti nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi konania, ktorý má na základe výsledku konania právo na ich náhradu. Odvolací súd takto dospel k záveru, že v tomto prípade nie sú splnené podmienky pre výnimočné nepriznanie trov úspešnej žalovanej zo strany žalobcu podľa ust. § 150 O.s.p. vzhľadom na bezdôvodné uplatňovanie práva žalobcom, ktorý podal návrh resp. žalobu na určenie príspevku rozvedeného manžela po uplynutí zákonnej 5-ročnej lehoty, v rámci ktorej je možné uvedený nárok priznať.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
Odvolací súd priznal žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože mala v odvolacom konaní plný úspech a to aj s poukazom na vyššie uvedené dôvody vo vzťahu k trovám konania na súde prvého stupňa. Trovy odvolacieho konania spočívajú v trovách právneho zastúpenia, ktorých náhradu priznal v súlade s vyčíslením právnej zástupkyne žalovanej. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby určil podľa § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení a odmenu priznal v plnej výške za 1 úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl. - vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 16,60 Eur a náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. 8,58 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú 25,18 Eur, ktoré je žalobca povinný podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnej zástupkyni žalovanej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.