Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-43-2022.pdf
PDF · 123.86 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/43/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinným: 1. D. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, 2. N. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, o vymoženie 334,59 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 10. februára 2015 č. k. 14Er/638/2008-34 takto
rozhodol:
Odvolací súd v konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupcami po povinnej, a to s D. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX a N. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Povinným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2, § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 Občianskeho zákonníka a uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 09. 06. 2008 domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na vymoženie 334,59 eura s príslušenstvom s poukazom na rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spisová značka: SR 00925/08 zo dňa 21. 02. 2008, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., IČO: 35 922 761, Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 13. 03. 2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzala zmluva o úvere zo dňa 31. 08. 2007. Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku. Podľa nej „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo o jej zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Ša, vložka č. 3530/ B (ďalej len rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátene sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto veci sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Súd prvej inštancie dňa 08. 09. 2008 udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 27. 01. 2015 doručil oprávnený na súd prvej inštancie vyjadrenie k možnej neplatnosti rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie uviedol, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník (ďalej len OZ) v ustanovení § 52. Vychádzajúc z ustanovenia § 52 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je do 10. 06. 2010 obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od 11. 06. 2010 je tento zákon zrušený zákonom číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). Zákon č. 258/2001 Z. z. v ustanovení § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, a spotrebiteľom podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov (výpis z obchodného registra). V predmetnej exekúcii sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení (tiež formulárová, adhézna, typová zmluva), na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je špecifikovaná vyššie. Uvedené skutočnosti sú zrejmé zo zmluvy o úvere a viedli súd prvej inštancie k tomu, že podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vo vyššie uvedenom zmysle tak treba vykladať aj ustanovenie § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 OSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exp., či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská
zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci. Súd prvej inštancie zastal názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, podľa stanoviska oprávneného tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Súd prvej inštancie čerpal aj z vysokého nápadu na Okresnom súde v Nových Zámkoch podobných exekučných vecí s podobným postupom rozhodcovského súdu. Už len tieto skutočnosti považoval súd prvej inštancie za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. O poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo tzv. úver ako absolútny obchod pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp.zn.3Cdo/164/1996 z 27.1.2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č.R58/19977 uviedol, že „ súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Otázkou, či exekučný súd má právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia, sp. zn. I.ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“ Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 OZ, zastavil danú exekúciu, nakoľko, rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, nakoľko uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 ExP. Súd prvej inštancie zastal názor, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, je teda nulitným právnym aktom a ako je vyššie uvedené, nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v danej exekúcii domáhať. Z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že exekúciu je potrebné aj v tomto štádiu konania zastaviť pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu a namietal, že súd rozhodnutie založil na neplatnom ustanovení ZKR (§ 45). Namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdil, že exekučný súd mu neumožnil ako účastníkovi konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská. Uviedol, že ak súd už vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Dodal, že exekučný súd
mu neumožnil vyjadriť sa k posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011. Namietol, že súd sa nesúladnou interpretáciou právnych predpisov postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Pričom dodal, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZKR, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí je v právnom štáte neakceptovateľná. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Zdôraznil, že exekučný súd konal pri revízii exekučného titulu (rozsudku rozhodcovského súdu) mimo rámec zverenej právomoci. Namietol porušenie zásady rovnosti. Súd rozhodol bez toho, aby ho vypočul, o jeho právnom postavení. Dodal, že súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď podľa zákona boli povinný tak učiniť. Zdôraznil, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie a dospel k záverom len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky. Tvrdil, že rozhodcovská doložka je platná a dodal, že účastník zmluvy mal možnosť voľby či sa obráti na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osobe, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie kvalifikovanú. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.
4. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
5. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013 ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
6. K tomu odvolací súd dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok, resp. Civilný sporový poriadok.
7. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil, keď zistil, že exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie, resp. že ide o nulitné rozhodnutie. Odvolací súd s poukazom na ustálenú
súdnu prax a aj v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku dospel k záveru, že neexistujú relevantné dôvody odôvodňujúce postup odvolacieho súdu v intenciách § 162 ods. 1 písm. b) CSP (§ 109 ods. 1 písm. b/ OSP), a preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 16. júna 2008, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava, Karlovské rameno 8, IČO: 35 922 761, pod sp. zn. SR 00925/08 zo dňa 21. februára 2008, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 10. marca 2008 a vykonateľnosť dňa 13. marca 2008. Súd prvej inštancie poverením zo dňa 8. septembra 2008 poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Oprávnený, reflektujúc na výzvu súdu, doručil dňa 11. novembra 2013 zmluvu o úvere č. 9500287, ktorú uzavrela (pôvodná) povinná s oprávneným dňa 31. augusta 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“) a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bola inkorporovaná (bod 17.) rozhodcovská doložka. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením. Povinná; G. X., nar. XX. XX. XXXX dňa XX. XX. XXXX zomrela.
9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
12. Podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.
13. Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.
14. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak. Za mŕtvu súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.
15. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
16. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013 exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
17. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013 exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
18. Spôsobilosťou byť stranou sporu (účastníkom konania) znamená spôsobilosť subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Civilný sporový poriadok v ustanovení § 61 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t. j. Občiansky zákonník. Hmotno-právna spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká u fyzických osôb narodením, ak sa dieťa narodí živé a zaniká smrťou fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtveho. Vzhľadom k tomu, že spôsobilosť byť stranou sporu (účastníkom konania) je nevyhnutnou procesnou podmienkou, k
nedostatku procesnoprávnej subjektivity preto prihliada súd aj bez návrhu v každom štádiu konania. Ak v priebehu konania súd zistí, že strana sporu (účastník konania) stratila procesnú subjektivitu, teda ak fyzická osoba počas konania zomrie alebo právnická osoba zanikne, súd podľa povahy veci posúdi, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. V prípade, ak fyzická osoba, ktorá je stranou sporu (účastníkom konania), v priebehu konania zomrie, t. j. stratí spôsobilosť byť stranou sporu (účastníkom konania), súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, resp. dedičom. Keď niet právneho nástupcu, resp. dediča, nemôže súd v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom procesnej subjektivity ide o neodstrániteľnú vadu konania vedúcu obligatórne k zastaveniu konania.
19. Nakoľko z lustrácie registra obyvateľov SR vyplýva, že (pôvodná) povinná: G. X., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom J. XX, dňa XX. XX. XXXX zomrela, t. j. stratila procesnú spôsobilosť, odvolací súd postupoval v zmysle § 63 CSP. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 5. marca 2018 č. k. 16D/460/2017-35, Dnot 110/2017, právoplatným dňa 5. marca 2018, bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke, v zmysle ktorej dedičstvo po poručiteľke nadobudol D. X., nar. XX. XX. XXXX v podiele 1 a N. X., nar. XX. XX. XXXX v podiele 1, t. j. vstúpili do práv a povinnosti po poručiteľke (G. X.). Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol v zmysle § 63 ods. 2 CSP o pokračovaní s právnymi nástupcami po povinnej, a to s D. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX a N. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX.
20. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto jeho rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje, na jeho odôvodnenie podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
21. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní oprávneným odvolací súd uvádza, že účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Povinný ručí celým svojím majetkom a oprávnený sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z celého tohto majetku. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného, i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v exekučnom práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (medzi nimi aj § 57 ods. 1 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov neprípustnosti (všeobecných alebo osobitných) má za následok zastavenie exekúcie. Zastavením exekúcie rozumieme procesný úkon (uznesenie) exekučného súdu smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním.
22. V zmysle vyššie uvedeného sa exekučné konanie môže vykonávať len na uspokojenie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov spôsobuje neprípustnosť exekúcie, či už úplnú alebo čiastočnú. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Jedným z uvedených dôvodov je ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013, ktorý sa vzťahuje aj na skutočnosť, že rozhodnutie predložené ako exekučný titul je nulitným právnym aktom. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.
1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení). Uvedené umocňuje aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (IV. ÚS 55/2011-19).
23. K námietke oprávneného k posúdeniu právneho vzťahu medzi ním a povinnými ako právneho vzťahu založeného a posudzovaného podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil právny vzťah medzi oprávneným a povinnými ako spotrebiteľský a správne naň aplikoval normy tzv. spotrebiteľského práva. Odvolací súd dopĺňa, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnými, resp. právnou predchodkyňou vznikol uzatvorením úverovej zmluvy č. 4500287 dňa 31. augusta 2007, súčasťou ktorej boli aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bola inkorporovaná v bode 17. rozhodcovská doložka.
24. K námietke oprávneného k posúdeniu právneho vzťahu medzi ním a povinnými, ako právneho vzťahu založeného a posudzovaného podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník ako generálny právny predpis bol zák. č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2008 novelizovaný, v rámci čoho došlo k explicitnému rozšíreniu pojmu spotrebiteľských zmlúv v zmysle § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008 ustanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Odvolací súd v tomto smere na zdôraznenie správnosti postupu prvoinštančného súdu uvádza, že ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 definovalo spotrebiteľské zmluvy tak, že nimi sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný a účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ako špeciálny právny predpis rozširoval rozsah definície spotrebiteľskej zmluvy (§ 1 v spojení s § 2 citovaného zákona) aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v zmysle čoho bolo potrebné na predmetný právny vzťah založený zmluvou o úvere primerane aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenia upravujúce neprijateľné zmluvné podmienky, aby sa tak naplnil účel ochrany slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa). Z uvedeného dôvodu zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú, aj keď nebola v čase vzniku zmluvy o úvere v ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka explicitne zaradená do zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv a aplikovať na ňu príslušné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd dodáva, že ak súd prvej inštancie subsumoval predmetný právny vzťah do kategórie tzv. spotrebiteľských vzťahov a aplikoval naň príslušné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, rozhodol tak vecne správne. Odvolací súd dodáva, že v predmetom vzťahu mal za preukázané, že oprávnený vystupoval v postavení veriteľa/dodávateľa a právna predchodkyňa povinných ako druhá zmluvná strana v postavení dlžníka/spotrebiteľa. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť, pričom tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
25. Na spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere teda nič nemení ani skutočnosť, že sa táto zmluva uzatvárala podľa Obchodného zákonníka, a to z dôvodu explicitného rozporu tejto dohody s kogentným ustanovením § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktoré treba interpretovať tak, že zmluvné dojednania upravené spotrebiteľskou zmluvou, ak sa odchýlia od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, budú postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Aplikovaním logického a systematického výkladu je možné vyvodiť legitímny záver konštatujúc, že zmluvné dojednanie oprávneného s povinným o subsumácii ich záväzkového vzťahu (zmluva o úvere) pod režim obchodného práva je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto právneho úkonu. Logickým záverom potom je skutočnosť, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi nie je možné subsumovať pod režim obchodného práva a je potrebné ho posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a aplikovať naň príslušné právne normy tzv. spotrebiteľského práva.
26. Na námietku oprávneného, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradná, a že súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd nahliada ako na nedôvodnú. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatná. Rozhodcovská doložka bola uzavretá s fyzickou osobou - nepodnikateľom, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, čo umocňuje aj skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola inkorporovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 17.). Navyše, samotná (spotrebiteľská) zmluva o úvere, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, bola vyhotovená v štandardizovanej formulárovej forme, v rámci ktorých bola inkorporovaná rozhodcovská doložka, ktorú spotrebiteľ individuálne s dodávateľom nedojednal, a ktorá zároveň zakladala hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, v spektre aplikačnej praxe súdov SR bol viac krát vyslovený právny záver, podľa ktorého rozhodcovská doložka, ktorá síce umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak by dodávateľ inicioval (začal) rozhodcovské konanie skôr (ako prvý), dosiahol by nad spotrebiteľom dominanciu, na základe ktorej by bol spotrebiteľ povinný riešiť spor v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože svojím obsahom a významom konštituuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vznik rozhodcovskej doložky vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej doložke, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinným vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
27. Sumarizujúc vyššie uvedené, považoval odvolací súd námietky oprávneného za neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným povinným síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).