Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-161-2016.pdf
PDF · 83.98 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/161/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej, JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobkyne: V. X., nar. XX. X. XXXX, bytom T. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1A proti žalovanému: Obec Rudinská, zastúpenému Advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Žilina, Závodská cesta 3911/24, v konaní o nahradenie vôle, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 8C/240/2008-150 zo dňa 9. septembra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia 178,99 eur, do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného ako predávajúceho uzavrieť so žalobkyňou ako kupujúcou zmluvu o prevode vlastníctva k bytu s obsahom podľa prílohy rozhodnutia tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Zároveň žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia 676,09 eur a náhradu iných trov 99,58 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Po vykonanom dokazovaní s poukazom na platnú právnu úpravu konštatoval, že nahradil vôľu žalovaného uzavrieť zmluvu podľa prílohy rozsudku, lebo uzatvoriť zmluvu primerane s týmto obsahom bolo povinnosťou žalovaného podľa ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z.. Žalobkyni svedčí právo na tento prevod podľa žiadosti zo dňa 12. 5. 1997, 14. 3. 2001 a 27. 4. 2003 (konaním jej manžela), z ktorých navyše podľa miestnych pomerov hodnoverne vyplýva, že o tento prevod žiada viac ako 50 % nájomníkov. Uviedol, že v čase podania žaloby na súd 17. 12. 2008 bola zachovaná kontinuita postavenia žalobkyne ako nájomkyne predmetného bytu. Za dôvodné okresný súd považoval vychádzať zo zmluvy zo dňa 1. 4. 2007 ako časovo najmladšej. Ďalej uviedol, že právo, ktoré zodpovedá povinnosti obce uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa ust. § 29a zákona č. 182/1993 Z.z., je špecifickým právom fyzickej osoby upravené práve touto právnou úpravou a ak konkrétnej osobe vzniklo takéto právo a bolo porušené, tak formou nápravy tohto porušeného práva by nemalo byť ani to, že nositeľ tohto práva prípadne stratí právne postavenie nájomcu bytu počas súdneho konania, v ktorom sa konalo o nahradení prejavu vôle obce previesť byt do osobného vlastníctva. Neuznal preto ani meritórne námietky žalovaného, ktoré sú vnútorného charakteru, nakoľko spočívajú vo formovaní zámerov obce. Neuznal námietku premlčania s tým, že právo na prevod bytu do osobného vlastníctva nielenže trvá, ale ho je možné aj priznať na súde, ak sa ho oprávnená osoba písomne nevzdala. To, že by žalobkyňa urobila takýto právny úkon a vzdala sa práva na prevod bytu, preukázané nebolo.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na úspech žalobkyne v spore a účelnosť ňou vynaložených trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie žalovaný. Uviedol, že právne názory vyslovené okresným súdom v napadnutom rozhodnutí nie je možné považovať za správne. Odporujú právnemu názoru vyslovenému v zrušujúcom uznesení. Uviedol, že zákon o vlastníctve bytu poskytuje ochranu nájomcovi bytu, a preto nájomcom bytu musí byť aj osoba domáhajúca sa nahradenia prejavu vôle uzavrieť kúpnu zmluvu a toto musí byť zachované aj do vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej. Uviedol, že v čase vyhlásenia rozhodnutia okresného súdu žalobkyni nesvedčalo nájomné právo k bytu, o prevod ktorého žiadala, a to od 1. 6. 2010, a teda nepožívala ochranu v zmysle zákona o vlastníctve bytov z dôvodu výpovede z nájmu zo dňa 12. 2. 2010, doručenej jej 16. 2. 2010 a uplynutím výpovednej doby k 31. 5. 2010. Nakoľko žalobkyňa nemá postavenie nájomníčky bytu, nemôže sa podľa ust. § 29a ods. 1 v spojení s § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov domáhať ochrany porušeného práva na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nakoľko medzi účastníkmi neexistuje právny vzťah
- nájomný vzťah, ktorý požíva právnu ochranu podľa zákona o vlastníctve bytov. V nadväznosti na uvedené žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a uložiť žalobkyni uhradiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť. Poukazovala na to, že požiadala o prevod vlastníctva k bytu žiadosťami z 12. 5. 1997, 14. 3. 2001, 27. 4. 2003. O prevod bytu žiadalo viac ako 50 % nájomníkov. Žalovaný svoju povinnosť v dvojročnej lehote nesplnil. Nemožno pochybením žalovaného, ktorý v zákonom stanovenej lehote dvoch rokov nepreviedol na žalobkyňu byt, znevýhodňovať žalobkyňu, keď ona splnila zákonom predpísané náležitosti. Akékoľvek pochybnosti zo strany žalovaného o tom, či mala právo požiadať o nahradenie a vyhlásenie vôle, teda či bola aktívne legitimovaná v spore alebo nie, označila za špekulatívneho charakteru, v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Keby takémuto konaniu žalovaného ktokoľvek prisvedčil, umožňoval by mu konať v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa sa práva na prevod bytu nevzdala, toto právo jej nezaniklo, v nadväznosti na čo okresný súd podľa nej správne rozhodol. Pre prípad úspechu si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslila.
Odvolací súd, skôr ako pristúpil k preskúmaniu veci na podklade žalovaným podaného odvolania, vyzval účastníkov, aby sa v lehote 7 dní od doručenia výzvy vyjadrili k možnosti i iného právneho posúdenia s tým, že má za to, že na prejednávanú vec sa vzťahujú i ust. § 3 ods. 1 OZ, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, čl. 21 ods. 3 Ústavy SR, pričom o potrebe aplikácie poukazovaných ustanovení dospel i na podklade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/418/2014 zo dňa 14. októbra 2015.
Žalobkyňa vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedla, že úvahy krajského súdu o potrebe použiť ustanovenia Ústavy SR považuje za legitímne a úplne v súlade s úmyslom zákonodarcu pri tvorení príslušného zákona.
Žalovaný dovolil si uviesť, že 14. 10. 2015 nebolo vyhlásené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 8Cdo 418/2014, a preto ani nebolo možné dohľadať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo podkladom pre odvolací súd pre rozhodnutie o potrebe aplikácie ním poukazovaných ustanovení. Dohľadateľný bol však nález Ústavného súdu SR. S ohľadom na závery Ústavného súdu SR podľa názoru žalovaného nie je možné na zistený skutkový stav vo veci medzi účastníkmi aplikovať ustanovenia o dobrých mravoch, o ochrane súkromného, rodinného života, či nedotknuteľnosti obydlia. Uviedol, že žalobkyňa nebýva v byte, prevodu ktorého do svojho vlastníctva sa domáha. Je zrejmé, že tento byt neopustila nútene v dôsledku konania žalovaného. Okolnosti vysťahovania žalobkyne z bytu odporcu, vrátane aj času, kedy k vysťahovaniu došlo, neboli predmetom dokazovania pred okresným súdom. Bolo však preukázané, že k ukončeniu nájomného vzťahu došlo z dôvodu neplatenia nájomného, naposledy žalobkyňou. Zastal názor, že zo strany žalovaného nedochádza ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Odmieta uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o prevode vlastníctva k bytu z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vznik práva žalobkyne na uplatnenie takéhoto práva, a preto ustálil, že na zistený skutkový stav nie sú aplikovateľné odvolacím súdom zmieňované ustanovenia. Naopak v dôsledku ich aplikácie by došlo k podstatnému zásahu do vlastníckeho práva žalovaného, ktorému by bola uložená povinnosť previesť byt do vlastníctva žalobkyne nie za trhovú cenu bytu. V nadväznosti na uvedené zotrval na svojej požiadavke rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu
zamietnuť a priznať mu náhradu trov celého konania, prípadne žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Mal za to, že za súčasnej aplikácie ust. § 3 ods. 1 OZ, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, čl. 21 ods. 3 Ústavy SR sú závery okresného súdu vyslovené v napadnutom rozhodnutí udržateľné.
Je pravdou a ani medzi účastníkmi nebolo rozporované, že bola žalobkyni doručená v priebehu tohto konania výpoveď z nájmu bytu zo dňa 12. 2. 2010, ktorú prevzala z dôvodu neplatenia nájmu. Po obdržaní výpovede nedoplatok uhradila a bolo jej prisľúbené, že dôjde k obnoveniu nájomného vzťahu. Žalovaný svoj sľub nedodržal a nájomný vzťah s ňou neobnovil. Byt fakticky užíva manžel žalobkyne, ona sa odsťahovala so štyrmi deťmi do podnájmu v K. N. V..
V rovine jednoduchého (podústavného) práva vykladaného formálnym spôsobom sú námietky žalovaného o tom, že zákon o vlastníctve bytu poskytuje ochranu nájomcovi bytu, a preto i osobou domáhajúcou sa nahradenia prejavu vôle uzavrieť kúpnu zmluvu o prevode bytu musí byť i v čase rozhodovania nájomca bytu sa javia plne opodstatnené..
Závery žalovaného sa však podľa názoru odvolacieho súdu prikláňajú viac k formálnej stránke práva a nie k tomu, čo tvorí obsah práva v materiálnom zmysle. Ústavnoprávnu dimenziu predstavuje pomeriavanie vzájomne konkurujúcich ústavných práv a výsledkom by malo byť také uplatnenie jedného z nich, ktorým bude zachovaný princíp proporcionality (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 418/2014 zo dňa 14. októbra 2015).
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zastal názor, že je plne odôvodniteľné i napriek tomu, že v čase rozhodnutia okresného súdu žalobkyni formálne nesvedčalo nájomné právo k bytu, o prevod ktorého v predmetnom konaní žiada z dôvodu výpovede z nájmu danej jej pre neplatenie nájomného, zohľadniť použitie ust. § 3 ods. 1 OZ za súčasného použitia čl. 19 ods. 2 s čl. 1 a čl. 13 ods. 4, ako i s čl. 21 ods. 3 Ústavy SR. Za podstatné pri rozhodovaní veci totiž považoval, že žalobkyňa si uvedomila svoje pochybenie, dlžné nájomné uhradila a mala záujem sa so žalovaným dohodnúť na zachovaní nájmu k bytu. Napriek tomu žalovaný jej nájom k bytu neobnovil, hoci v minulosti za tých istých okolností tak tvrdý postup nikdy neuplatnil a byt prenechal do nájmu bývalému manželovi žalobkyne. V dôsledku toho bola nútená odsťahovať sa aj so štyrmi deťmi do podnájmu v inom meste.
Ust. § 3 ods. 1 OZ ustanovuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Práve prostredníctvom tohto ustanovenia je možné dosiahnuť rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava SR, t.j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 418/2014 zo dňa 14. októbra 2015).
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 sa zaoberal otázkami ochrany súkromia, obydlia a ochrany vlastníctva výkonom tohto práva v súlade s dobrými mravmi v spore o vypratanie bytu v prípade absencie právneho dôvodu užívania bytu. Odvolací súd dospel k záveru, že i v predmetnej právnej veci sú závery vyslovené v predmetnom náleze aplikovateľné.
Žalobkyňa byt fakticky so svojimi deťmi užívala od roku 1993. Napriek tomu, že jej platná právna úprava umožňovala prevod bytu do vlastníctva, žalovaný rôznymi obštrukciami jej žiadosti o odkúpenie bytu nevyhovel, hľadal spôsob, ako by sa splneniu tejto zákonnej povinnosti, len preto, aby jej mohol byt
predať za trhovú cenu, vyhol. Celá situácia napokon vyústila do toho, že žalobkyňa bola nútená i deťmi sa z bytu odsťahovať a žalovaný nájomnú zmluvu uzatvoril s jej bývalým manželom. V nadväznosti na uvedené odvolací súd ustálil, že týmto správaním žalovaný nesledoval legitímny cieľ - ochranu svojho vlastníckeho práva, ale konal proti podstate a zmyslu obmedzovaného základného práva na ochranu obydlia, súkromia a rodinného života jednotlivca. Uzatvorenie nájomnej zmluvy s bývalým manželom žalobkyne a jej vysťahovanie z bytu odvolací súd nepovažoval za nevyhnutné a primerané opatrenie z hľadiska zachovania princípu proporcionality konkurujúcich práv žalovaného na ochranu vlastníctva a žalobkyne na ochranu obydlia, súkromia a rodinného života v tomto spore premietnutých do jej práva na odkúpenie bytu podľa príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom znení.
Za nie bez významu považoval tiež, že žalovaným je obec. Jej základnou úlohou je pri výkone samosprávy garantovať starostlivosť o všestranný rozvoj územia mesta a o potreby jej obyvateľov (§ 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 369/1990 Zb.). Ako verejnoprávny subjekt by mala byť zárukou dodržiavania zákonnosti, sociálnych práv a uspokojovania bytových potrieb svojich obyvateľov. Nemala by vlastné finančné záujmy presadzovať obchádzaním zákona a využívaním možnosti ako sa splneniu zákonných povinností vyhnúť.
V nadväznosti na uvedené preto i odvolací súd totožne ako okresný súd zotrval na názore, že nájomný vzťah medzi účastníkmi výpoveďou doručenou žalobkyni žalovaným z 12. 12. 2010 nezanikol a pokiaľ žiadosť o prevod vlastníctva bytu nezobrala písomne späť i v čase rozhodnutia okresného súdu, jej právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k bytu trvalo.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v súvislosti s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil žalovanému uhradiť jej trovy konania ako boli vyčíslené vo výrokovej časti rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu, do 3 dní (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného + vyjadrenie k inému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom).
Toto rozhodnutie senátu Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .