Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-84-2016.pdf
PDF · 85.65 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/84/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: maloletá E. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., Ul. M. D. XX, do plnoletosti zastúpená zákonným zástupcom - otcom Ing. E. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., Ul. M. D. XX, právne zastúpený Mgr. Petrom Arendackým, advokátom, so sídlom W. XX, T., proti žalovanej: S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., Ul. E. XXXX/X, v konaní o zaplatenie sumy 936,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/323/2014-72 zo dňa 09.11.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie posudzoval v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd, o vykonanom dokazovaní konštatoval, že nie je daná ani aktívna, ani pasívna legitimácia v tomto konaní účastníkov konania z právneho dôvodu, z ktorého žiada žalobkyňa uvedené finančné prostriedky. Podľa okresného súdu je nepochybné, že na základe rozhodnutia rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn. 20P/297/2006 bol otec žalobkyne povinný platiť výživné k rukám matky, teda žalovanej, a to až do času, kým súd nezveril toto maloleté dieťa ďalším rozsudkom sp.zn. 21P/87/2013 do osobnej starostlivosti otca, ktorý v tejto časti zverenia nadobudol právoplatnosť dňa 18.09.2013. Výživné, ktoré bolo posielané zo strany otca žalobkyni za obdobie od novembra 2012 do júla 2013 vo výške 765,- eur, bolo posielané na základe rozsudku Okresného súdu Martin, čiže nebolo posielané bez právneho dôvodu k rukám žalovanej. Pokiaľ boli nejaké pochybnosti o tom, že maloletá žalobkyňa už býva od novembra 2012 u otca, bolo podľa okresného súdu povinnosťou otca domáhať sa v rámci konania starostlivosti o maloletých zmeny úpravy práv a povinností, čo aj urobil, avšak podal návrh na zmenu úpravy práv a povinností rodičovských dňa 12.06.2013 na súd. Otec maloletej žalobkyni mohol ihneď potom, ako začala bývať maloletá u neho, požiadať súd o to, aby bola matka, teda žalovaná, zaviazaná platiť výživné na maloletú, a neplatil by on výživné. Aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp.zn. 10CoP/94/2013 konštatoval, že bolo bezpochyby, že maloletá od novembra 2012 sa nachádzala v osobnej starostlivosti otca a otec podaným návrhom na súde dňa 12.06.2013 sa domáhal zmeny úpravy rodičovských práv voči maloletej. Podľa okresného súdu je jednoznačné, že maloletá už v deň podania návrhu na začatie konania sa nachádzala vo faktickej starostlivosti otca, a preto je povinnosťou súdu určiť vyživovaciu povinnosť rodiča od prvého dňa mesiaca, v ktorom návrh na zmenu úpravy práv a povinností rodičov podaný na súde bol. Z tohto dôvodu krajský súd určil, že matka žalobkyne, teda
žalovaná je povinná platiť výživné, ale rozhodným obdobím pre určenie vyživovacej povinnosti je obdobie od 01.06.2013 a naďalej. Okresný súd ďalej konštatoval, že žalobkyňa sa domáha vrátenia výživného za obdobie od novembra 2012 do júla 2013 vo vzťahu k žalovanej. Mala za to, že ide o akési bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Okresný súd mal za to, že maloletá žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná, aby sa domáhala vrátenia tohto výživného, pretože toto výživné bolo zasielané otcom maloletej žalobkyni k rukám žalovanej na základe právoplatného rozhodnutia súdu, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení na strane žalovanej. Podľa názoru okresného súdu otec maloletej žalobkyne mohol v rámci konania sp.zn. 21P/87/2013 požiadať o priznanie výživného na maloletú od žalovanej (matky) aj na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto však on v konaní sp.zn. 21P/87/2013 neurobil, hoci bol právne zastúpený. V danom prípade by sa mohol domáhať vrátenia tohto výživného otec žalobkyne, a to v súlade s § 79 Zákona o rodine, podľa ktorého kto celkom, alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. Plnenie za iného prichádza do úvahy najmä, ak jeden z rodičov výlučne sám vyživoval spoločné dieťa. Toto konanie nie je konaním starostlivosti o maloleté dieťa, ale patrí do všeobecnej civilnej agendy, a to aj v prípade, ak oprávneným pre plnenie výživného bolo maloleté dieťa. Podľa okresného súdu v danom prípade nie je daná aktívna legitimácia žalobkyne na vrátenie výživného vo vzťahu k žalovanej. Žalobkyňa sa domáhala okrem vrátenia výživného, aj vrátenia rodinných prídavkov, ktoré žalovaná mala poberať od novembra 2012 do 01.09.2013 prostredníctvom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 229,88 eur. Tu okresný súd konštatoval, že ide o štátne sociálne dávky, o ktorých sa rozhoduje v správnom konaní, kde je možné aj požiadať úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o pozastavenie dávok, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, ale uvedené sa rieši v rámci správneho konania. Podľa názoru okresného súdu žaloba ani v tejto časti nie je dôvodná a nie je daný právny základ predmetného nároku. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak má účastník vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Okresný súd vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov vo veci. Žalobcom uplatnený nárok bol vo výške 996,88 eur, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 100 %. Úspech žalobcu predstavuje priznaná suma 60,- eur, v ktorej okresný súd konanie zastavil z dôvodu jej úhrady žalovanou, čo v percentuálnom vyjadrení po zaokrúhlení predstavuje 7 %. Úspech žalovanej predstavuje časť žalobného návrhu, ktorá bola súdom zamietnutá, čo v percentuálnom vyjadrení po zaokrúhlení predstavuje 93 %. Čistý úspech žalovanej teda predstavuje 86 %, t.j. 93 % - 7 %.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že pokiaľ svoj návrh označila nesprávne, bolo vecou súdu posúdiť ho na základe skutkových okolností a neuspokojiť sa s tým, že v danom prípade sa navrhovateľka nemôže domáhať bezdôvodného obohatenia, a pokiaľ by sa súd podrobnejšie venoval právnemu odôvodneniu nároku žalobkyne, zistil by, že primárne odôvodnenie nároku nespočívalo v poukázaní na ustanovenia o bezdôvodnom obohatení, ale v práve na vydanie veci. Podľa odvolateľky je bezvýznamné, či by si otec navrhovateľky mal právo žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho vo výživnom poskytnutom za obdobie, kedy už žalobkyni poskytoval fakticky osobnú starostlivosť. V tomto prípade by išlo o separátne právo otca žalobkyne, ktoré nemá s prejednávanou vecou nič spoločné, keďže v prejednávanej veci ide o nárok na finančné prostriedky, ktoré jej neoprávnene zadržuje žalovaná. Pre prejednávanú vec je podstatné, že tieto prostriedky boli do vlastníctva poskytnuté, že ich pôvodne oprávnene spravovala žalovaná, ktorá ich však žalobkyni po strate oprávnenia správkyne nevydala. Rovnako uviedla, že v súvislosti so záverom súdu o práve otca žalobkyne žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia, že otec nespokytoval výživné žalovanej, ale žalobkyni. Preto by pokiaľ otec žalobkyne bol oprávnený žiadať vydanie tohto výživného, mohol by ho žiadať vydať od žalobkyne. Nároky otca voči žalovanej sú úplne inými nárokmi, založenými na iných ustanoveniach právnych predpisov. Výživné poskytnuté jej vlastným otcom na zabezpečenie ich vlastných potrieb jej bolo vydané a osoba, ktorá s týmito prostriedkami bola oprávnená nakladať, ich mohla použiť práve na to, na čo sú zákonom určené, t.j. na uspokojovanie jej bežných potrieb. Ohľadne prídavkov na dieťa uviedla odvolateľka, že je irelevantné, či si mohol právo na ich poskytnutie uplatniť otec žalobkyne. Pre vzťah žalobkyne a žalovanej je podstatné, že žalovaná tieto prídavky poberala, neminula ich na zabezpečenie potrieb žalobkyne a preto pri zmene osoby oprávnenej v mene žalobkyne mala povinnosť tieto finančné prostriedky žalobkyni vydať.
K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná tak, že žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť. Poukázala na to, že otec žalobkyne jej výživné určené súdom posielal aj potom, čo sa žalobkyňa nachádzala fakticky v jeho starostlivosti a žalobkyňa chodila od otca s tým, že keď jej posiela výživné, má sa starať ako matka. Starostlivosť o žalobkyňu a výdavky s tým spojené otec nechal na ňu ako na matku, a preto ďalej platila poplatky, spojené s bývaním a staraním sa o maloletú. Zabezpečovala zdravotnú starostlivosť u odborných lekárov, platila žalobkyni paušál na telefón. V súvislosti s rodinnými prídavkami uviedla, že tieto dokázala iba pozastaviť skôr, ako rozsudok nadobudol právoplatnosť a za mesiace október a november 2013 boli rodinné prídavky vyplatené otcovi žalobkyne na základe jej žiadosti, nakoľko tento si požiadal o rodinné prídavky veľmi neskoro, po právoplatnosti rozsudku a spätne mu ich bolo možné vyplatiť iba 6 mesiacov pozadu.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p..
Podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za použitia ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom sa len na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti a okolnosti. Uvedený postup a záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je výlučne na ťarchu odvolateľky, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Zároveň odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, nakoľko tento výrok zodpovedá zákonu, ako aj zistenému skutkovému stavu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., nakoľko žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a prináležala by jej náhrada trov odvolacieho konania, avšak táto si náhradu trov konania uplatnila len za odpor, t.j. trovy prvostupňového konania a zo spisového materiálu vznik iných trov odvolacieho konania nevyplýva.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ak to zákon pripúšťa v lehote dvoch mesiacov od doručenia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).