Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/157/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci navrhovateľa: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX, toho času bytom G. XX, právne zastúpeného JUDr. Milotou Ferenčíkovou, PhD., advokátkou, so sídlom v I., ul. P. I. XXX/X, proti odporkyni: U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. č. XX, právne zastúpenej JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom, so sídlom v I., Y. X, v konaní o zaplatenie 5.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -375 zo dňa 05.01.2016, takto

rozhodol:

Opravuje záhlavie rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -375 zo dňa 05.01.2016 v označení priezviska odporkyne, ktoré správne znie ,,D.“.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalovanej uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť 5.000,- eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 28.03.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti nároku na 8,75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 5.000,- eur od 12.03.2013 do 27.03.2013 žalobu zamietol. Vo zvyšku uplatneného nároku konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd sa musel vysporiadať s otázkou, či finančné prostriedky, ktoré sa k 09.07.2012 nachádzali na vkladnej knižke, ktorá bola vedená na meno oboch účastníkov konania, vznikli zo spoločných prostriedkov účastníkov konania, či šlo o prostriedky v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania alebo naopak, o finančné prostriedky patriace výlučne navrhovateľovi a následne s otázkou, či suma 5.000,- eur, ktorú 09.07.2012 odporkyňa nesporne z vkladnej knižky vybrala, sa u nej nachádza alebo naopak, bola vrátená spôsobom, ktorý odporkyňa opísala navrhovateľovi. Práva účastníkov vo vzťahu k účtu vkladnej knižky, teda k finančným prostriedkom uloženým na účte vkladnej knižky v Poštovej banke sa spravujú ust. § 778 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vklady. Pritom ustanovenia § 778 až § 780 predstavujú všeobecné ustanovenia o vkladoch a ustanovenia § 781 až § 787 upravujú osobitné druhy vkladov, akými sú vklady na vkladných knižkách, vkladové listy a ďalšie formy vkladov.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvu o vklade možno vymedziť ako zmluvu, ktorou vkladateľ prenecháva peňažnému ústavu peniaze a peňažný ústav vklad prijíma so záväzkom poskytnúť vkladateľovi majetkové výhody a vrátiť sumu, ktorá mu patrí. Peniaze, ktoré vkladateľ odovzdáva peňažnému ústavu ako vklad, sa stávajú súčasťou majetku peňažného ústavu, ktorý môže s vkladom voľne disponovať. Vkladateľovi vzniká pohľadávka voči peňažnému ústavu na výplatu vkladu a peňažnému ústavu vzniká záväzok vyplatiť vkladateľovi na jeho príkaz vklad. Z toho vyplýva, že

pohľadávka nie je vecou, a preto nemôže byť v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Uzavretím zmluvy o vklade vzniká medzi peňažným ústavom a vkladateľom záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva základné právo vkladateľa, a to právo nakladať s vkladom. Právo nakladať s týmito peňažnými prostriedkami nie je výrazom vlastníckeho práva vkladateľa k týmto prostriedkom, lebo ich vlastníkom sa vložením na účet stáva peňažný ústav.

Obidvom účastníkom konania založením vkladnej knižky, ktorá bola vystavená na meno oboch účastníkov ako vkladateľov, podľa presvedčenia súdu vznikla spoločná pohľadávka vo vzťahu k Poštovej banke, z ktorej vyplývalo právo nakladať s vkladom na vkladnej knižke. Preto nemožno prisvedčiť žalovanej strane, že finančné prostriedky zložené na účte vkladnej knižky tvorili podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania. Obaja účastníci konania boli vo vzťahu k banke spoločnými veriteľmi a podľa presvedčenia súdu sa ich vzájomné vzťahy mali spravovať mimo vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, aj ustanoveniami § 512 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spoločné práva.

Obaja účastníci konania mali však vo vzťahu k banke postavenie solidárnych veriteľov.

Súd poukázal na ust. § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporkyňa mala postavenie v poradí druhého uvedeného vkladateľa v žiadosti o zriadenie vkladnej knižky a vo vzťahu k banke mala neobmedzené dispozičné právo k vkladom. Vzťah aktívnej solidarity rieši ust. § 513 Občianskeho zákonníka. Právny pomer medzi solidárnymi veriteľmi nevyplýval z ich solidárneho oprávnenia. Spoluveritelia nemajú zákonný nárok na rozdelenie prijatého plnenia. Takýto nárok môže byť založený len ich vnútorným pomerom. V prípade aktívnej solidarity zákon totiž neurčuje, akým spôsobom sa má plnenie rozdeliť medzi solidárnych veriteľov, a preto rozhoduje len vnútorný vzájomný pomer medzi nimi. Ak takéhoto pomeru niet alebo ak tento pomer neustanovuje nárok na vzájomné vyporiadanie, k vyporiadaniu nedôjde a veriteľ, ktorý prijal plnenie, si ho celé ponechá. Vnútorný pomer spoluveriteľov potom rieši ust. § 515 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

Vnútorný pomer medzi spoluveriteľmi sa riadi právnym vzťahom, na základe ktorého vznikol spoločný záväzok viacerých veriteľov. Tento ich základný právny vzťah je rozhodujúci pre posúdenie, či solidárny veriteľ, ktorý prijal celé plnenie, má povinnosť vydať ostatným na nich pripadajúce podiely alebo sa s nimi vyporiadať inak. V prípade ak zo vzťahu medzi spoluvlastníkmi nič také nevyplýva, nemožno pohľadávku považovať za rozdelenú medzi veriteľov a od veriteľa, ktorý dosiahol splnenie, nemožno len na základe aktívnej solidarity nič požadovať. Základný právny vzťah medzi spoluveriteľmi je rozhodujúci pre posúdenie, či veriteľ, ktorý prijal celé plnenie, má povinnosť vydať ostatným spoluveriteľom podiely, ktoré na nich pripadajú alebo sa s nimi inak vyrovnať. Ak medzi spoluveriteľmi neexistuje žiadny vnútorný vzťah, nie je veriteľ ostaným spoluveriteľom nič dlžný.

Vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že by účastníci konania pred zriadením spoločnej vkladnej knižky znejúcej na meno obidvoch účastníkov konania zmluvne vymedzili svoje vzájomné práva a povinnosti vo vzťahu k uskutočneniu výberov finančných prostriedkov z vkladnej knižky. Žalovaná ako druhý vkladateľ mala neobmedzené právo s vkladom nakladať, z čoho vyplývalo jej oprávnenie na vkladnú knižku peniaze vkladať, ale aj ich vyberať až do výšky vkladu, prípadne previesť vklad na inú osobu. Vzájomný pomer medzi účastníkmi konania nebol upravený zákonom. Účastníci konania neboli manželia. Medzi účastníkmi vo vzťahu k banke sa nejednalo o plnenie vyplývajúce napr. z podielového spoluvlastníctva, kde by vzájomný pomer účastníkov riešil zákon.

Žalobca nepreukázal existenciu takej dohody medzi ním a žalovanou, z ktorej by vyplývalo žalobcove právo na vrátenie všetkých vybratých finančných prostriedkov z vkladu na vkladnej knižke, resp. že by žalovaná mohla nakladať s vkladom len v súlade s pokynmi žalobcu.

Na druhej strane nebolo preukázané, že by úspory uložené na vklade vznikli zo spoločných prostriedkov účastníkov konania a tvorili predtým podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania.

Aj keď žalovaná tvrdila, že úspory boli spoločné a vklady sa uskutočňovali z finančných prostriedkov, ktoré spoločne zhromaždili účastníci konania, táto skutočnosť nebola preukázaná. Pre súd bolo nesporné, že vklady boli uskutočňované prevažne z prostriedkov zarobených, resp. získaných žalobcom, a to tak pokiaľ ide o vklad zo dňa 16.12.2008, ktorý bol uskutočnený v tesnej časovej

následnosti po odoslaní rovnakej sumy bývalou priateľkou žalobcu, tak pokiaľ ide o sumu 500,- eur vloženú 24.06.2010, ktorú vkladal žalobca, je pravdepodobné, že vkladal finančné prostriedky, ktoré tvorili jeho výlučný majetok, rovnako ako ide o sumu 800,- eur vloženú 16.03.2011, ktorú vkladal žalobca a vzhľadom na výpoveď svedka I. N., skutočne mohlo ísť o príjem z predaja upraveného čela svedkovi I. N., podobne ako to bol vklad 250,- eur dňa 06.05.2011, ktorý mohol byť príjmom z opravy huslí pre I. N.. Suma 2.300,- eur vložená 24.01.2012 žalovanou, ktorú ale mal pred banku doviesť na aute žalobca, podľa jeho vyjadrenia skutočne mohla pochádzať z vrátenej pôžičky od syna žalobcu N. H.. V tomto smere tvrdenie žalobcu korešponduje s výpoveďou tohto svedka. Pôvod vkladu zo dňa 08.01.2009 vo výške 1.991,64 eur nepreukázal ani jeden z účastníkov konania. Aj keď žalovaná tvrdila, že na účet vkladnej knižky boli vkladané spoločné prostriedky účastníkov konania, spoločné úspory, nepreukázala, že by v rozhodujúcom období vládla takou finančnou sumou tvoriacou jej výlučný majetok a výlučný príjem, že by mohla vklad v takejto výške uskutočniť zo svojich výlučných finančných prostriedkov.

Naopak, žalobca listinnými dôkazmi, ktoré produkoval v konaní preukázal, že v čase založenia vkladnej knižky, teda na prelome rokov 2008 a 2009, vládol rozsiahlymi finančnými hotovosťami, jednak na iných účtoch a v roku 2008 obdržal titulom kúpnej ceny za pozemok sumu vyše 400.000,- Sk. Preto súd uveril žalobcovi a dospel k presvedčeniu, že vklady, ktoré boli urobené v priebehu celej existencie vkladnej knižky, pochádzali výlučne z finančných prostriedkov patriacich žalobcovi. Žalobca totiž na rozdiel od žalovanej preukázal dostatočné množstvo finančných prostriedkov a taký príjem v priebehu celého obdobia, z ktorého pochopiteľne mohli byť tvorené úspory, z ktorých potom obidvoma účastníkmi konania boli robené vklady na spornú vkladnú knižku.

Súd dospel k presvedčeniu, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5.000,- eur predsa len nachádza oporu v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, avšak podľa presvedčenia súdu na základe iných skutočností, než tvrdili účastníci konania. Ako súd konštatoval, nemal preukázané, že by medzi účastníkmi konania vznikla dohoda o tom, že sa vložené finančné prostriedky budú deliť rovnakým dielom alebo, že po výbere na ne vznikne právo výlučne jednému z účastníkov konania.

Súd však dospel k presvedčeniu, že žalovaná sa na úkor žalobcu predsa len minimálne v rozsahu sumy 5.000,- eur, ktorú žalobca proti nej požadoval, obohatila, a to tým, že žalobca investoval svoje výlučné finančné prostriedky do tvorby spoločnej pohľadávky, ktorú mali účastníci konania vo vzťahu k banke. Spoločná pohľadávka znamenala pre žalovanú majetkové právo vo vzťahu k banke, teda majetkovú hodnotu, ktorá vznikla vďaka výlučnej investícii žalobcu, a to tvorbou finančných prostriedkov výlučne patriacich žalobcovi, z ktorých boli uskutočňované vklady na vkladnú knižku. Týmto spôsobom žalovanej v priebehu existencie vkladnej knižky, podľa presvedčenia súdu na úkor žalobcu, vznikalo bezdôvodné obohatenie, nakoľko rástla, resp. klesala a takto sa modifikovala jej spoločná pohľadávka vo vzťahu k banke, teda jej majetkové právo. Žalobca takto, podľa presvedčenia súdu, bez právneho titulu investoval svoj výlučný majetok do vzniku a tvorby majetkového práva žalovanej. Žalovaná z tohto majetkového práva profitovala, pretože podľa vykonaného dokazovania si ponechala vybratú sumu 5.000,- eur z banky. Skutočnosť, že žalovaná predmetnú sumu dňa 09.07.2012 vybrala, sporná nebola. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu, že túto sumu žalovaná žalobcovi nevrátila, nakoľko žalovaná o tejto skutočnosti neprodukovala spoľahlivý dôkaz, naopak, pre skutočnosť, že si predmetnú sumu ponechala, svedčí najmä výpoveď svedka H., ale aj žalobcu.

Keďže súd dospel k presvedčeniu, že žalobca bez právneho dôvodu „investoval" do vzniku majetkového práva žalovanej voči banke a realizujúc toto majetkové právo, na strane žalovanej došlo k obohateniu, musí žalovaná v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka vrátiť žalobcovi finančný ekvivalent tej investície žalobcu, v dôsledku ktorej jej vzniklo majetkové právo voči banke na vyplatenie sumy 5.000,- eur.

Súd preto žalovanú podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaviazal, aby žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia zaplatila sumu 5.000,- eur, nakoľko minimálne takúto sumu žalobca vkladmi z jeho výlučných prostriedkov na účet vkladnej knižky bez preukázaného právneho dôvodu investoval do jej majetkového práva vo vzťahu k banke.

Súd preto žalobcovi priznal sumu 5.000,- eur aj s 8,75 % úrokom z omeškania ročne, avšak nie od 12.03.2013, ako žiadala žalujúca strana po čiastočnom obmedzení nároku na úrok z omeškania prednesom právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní dňa 08.10.2015, ale až od 28.03.2013. Žalobca totiž prvýkrát preukázateľne žalovanú požiadal o zaplatenie sumy 5.000,- eur listom zo dňa 04.03.2013

zaslaným ako doporučená zásielka s doručenkou, ktorá sa neprevzatá vrátila z trvalého bydliska žalovanej dňa 27.03.2013. V tejto výzve žiadal žalobca žalovanú, aby mu sumu 5.000,- eur vrátila do 20.03.2013 popri vydaní iných vecí. Podľa presvedčenia súdu žalovaná mohla predmetnú výzvu prevziať najneskôr 26.03.2013 za predpokladu, že by si ju bola v úložnej lehote prevzala, 27.03.2013 mala na výzvu žalobcu plniť (§ 563 Občianskeho zákonníka) a dňa 28.03.2013 sa dostala do omeškania. Preto až od tohto momentu súd žalobcovi priznal podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. nárok na 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5.000,- eur a vo zvyšku uplatneného nároku na 8,75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 5.000,- eur za obdobie od 12.03.2013 do 27.03.2013 žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania potom súd konanie zastavil. Právna zástupkyňa žalobcu totiž na predposlednom pojednávaní vo veci samej obmedzila žalobou uplatnený nárok v časti úroku z omeškania a žiadala priznať 8,75 % úrok z omeškania ročne od 12.03.2013 do zaplatenia. S čiastočným späťvzatím žaloby, pokiaľ šlo o úrok z omeškania, žalovaná strana nesúhlasila s odôvodnením, že tak žalujúca strana urobila v záverečnom návrhu.

Pokiaľ okresný súd vo zvyšku uplatneného nároku konanie zastavil, toto rozhodnutie sa opiera o ust. § 96 ods. 1, 2 O. s. p.

Žalujúca strana v zmenenej žalobe zo dňa 11.05.2015, ktorú zmenu súd pripustil, požadovala priznať sumu 5.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 04.03.2013. Neskôr žiadala priznať len 8,75 % úrok z omeškania ročne, a to za kratšie obdobie od 12.03.2013. Žalovaná strana s čiastočným späťvzatím žaloby v časti úrokov z omeškania nesúhlasila. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo len o výšku príslušenstva istiny a dĺžku omeškania, pričom výška príslušenstva je zásadne daná a sa odvíja od momentu vzniku omeškania, a od základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (§ 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.) nešlo o otázku zásadného právneho významu pre posúdenie hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Nesúhlas žalovanej strany v tejto časti súd považoval za šikanózny prejav bez vážneho dôvodu, a preto napriek nesúhlasu žalovanej strany súd konanie zastavil v tejto časti v zmysle § 96 ods. 1 tretia veta O. s. p.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p. Podľa presvedčenia súdu šlo o prípad zložitejší na právne posúdenie a aj na vykonané dokazovanie, a preto súd prenechal rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu, ktorým o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa. Nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. K právnej a skutkovej veci sa vyjadrila v záverečnej reči na pojednávaní dňa 08.10.2015 a vo vyjadrení v žalobe zo dňa 27.03.2014, preto sa v podanom odvolaní obmedzí najmä na skutočnosti, ktoré neboli v rámci konania z ich strany pripomienkované. Na svojich doterajších skutkových a právnych vymedzeniach v celom rozsahu zotrváva. Vydané rozhodnutie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Pokiaľ ide o právny rozbor súdu prvého stupňa týkajúceho sa solidárnych veriteľov vo vzťahu k banke, s uvedeným sa v plnom rozsahu stotožňujú a závery pokiaľ ide o neexistenciu vnútorného preukázanej dohody vo vzťahu spoluveriteľov zo strany žalobcu plne rešpektujú. V danom smere mala byť z uvedeného dôvodu žaloba zamietnutá, keď súd skonštatoval, že žalovaná mala neobmedzené právo s vkladom nakladať bez nutnosti súladu s pokynmi žalobcu. V danom smere následne považuje za potrebné uviesť, že v takomto prípade je irelevantné, z akých finančných prostriedkov boli úspory na predmetnej vkladnej knižke tvorené. Prejav vôle vložiť ich na knižku, kde sú účastníci konania spoluvkladatelia, a teda solidárni veritelia, je prejavom vôle, aby obaja ako veritelia mali neobmedzené právo s vkladom nakladať. Aj preto mal byť nárok žalobcu v celom rozsahu zamietnutý. Pre úplnosť ho možno považovať pri rovnakej úvahe ako zdieľa súd prvého stupňa, že tvorba pohľadávky bola tvorená prevažne zo zdrojov žalobcu, aj za dar žalobcu žalovanej. Pokiaľ ide o tvrdenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého mali byť vklady uskutočňované prevažne z výlučných prostriedkov žalobcu, uvedené nie je ničím podložené. Sama skutočnosť, že žalobca mal nejaké mimoriadne príjmy, nie je preukázaním tvorby týchto prostriedkov z výlučných prostriedkov žalobcu. V danom smere potom však namieta aj premlčanie nároku žalobcu. Treba však uviesť, že žalovaná mala príjmy do roku 2008 dvojnásobné

ako žalobca a z prevažne jej príjmov bola tvorená aj finančná rezerva v ich domácnosti. Uvedené bolo súdu preukázané. Zároveň považuje za potrebné uviesť, že v predchádzajúcom období žalobca okrem nízkeho príjmu cca 330,- eur platil pôžičku 100,- eur. Až v roku 2008 sa príjem žalobcu zvýšil a naopak, príjem žalovanej znížil, avšak aj v tomto období žili účastníci konania v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili. Peniaze, ktoré dostal v rokoch 2008, neskôr minul prevažne na výbavu svojej dielne. A práve z uvedeného dôvodu žalovaná tvrdila, že pokiaľ má byť hodnotené, koho finančné prostriedky boli použité na tvorbu úspor a sú o tom pochybnosti, resp. neexistuje dohoda, prípadne dohoda nebola súdu preukázaná, má sa v zmysle § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať miera, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, miera podielu každého spoluvlastníka, ktorá je pre všetkých spoluvlastníkov rovnaká. V danom prípade 1/2-ica. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že prvotný vklad bol podľa predloženej obálky tvorby úspor predloženého žalovanou vytvorený 60.000,- Sk ako prvotný vklad v hotovosti a nie prevod z inej vkladnej knižky, ako to tvrdí nesprávne žalobca, a to z dôvodu zmeny meny peňazí. Dňa 17.08.2008 mali účastníci konania nasporené 120.000,- Sk. Ďalej sa nestotožňuje s názorom súdu, že vklad v sume 2.300,- eur realizovaný žalovanou mohol pochádzať z pôžičky od syna žalobcu a ďalšie príjmy zase len mohli pochádzať z opravy nástrojov. Slovné spojenie ,,mohlo" používané ako zdôvodnenie je v danom smere ľubovôľou súdu pri rozhodovaní. V ďalšom smere je potrebné uviesť, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia uchyľuje k tvrdeniu, že je nesporné, že vklady boli uskutočňované predovšetkým z prostriedkov zarobených žalobcom. Ak prevažne, tak potom v akej časti prevažne. V danom smere je rozhodnutie súdu opäť nepreskúmateľné. Tiež považuje za potrebné sa vrátiť k výpovedi svedka JUDr. H., ktorého výpoveď vzhľadom na vznesenú námietku nemala byť pri rozhodovaní súdu braná na zreteľ z dôvodu konfliktu záujmu a poskytovania právnych služieb advokáta aj žalovanej, ako aj žalobcovi, tak ako to vyplýva z jeho samotnej výpovede. Príjem žalobcu 493.267,- Sk z predaja pozemkov bol rozdelený medzi súrodencov, ktorých bolo 9 a tomu zodpovedá aj výber hotovosti dňa 28.07.2008 v sume 330.000,- Sk podľa priloženého výpisu žalobcom. Každý zo súrodencov tak potom obdržal cca 166.000,- Sk. Podľa tvrdenia súdu na strane 6 odôvodnenia rozsudku žalobca predložil výpis z účtu Poštovej banky č. XXXXXXXXXX, z ktorého vyplynulo, že na tomto účte k 31.12.2008 mal sumu 50.847,- Sk, avšak súd sa s uvedeným dôkazom nedostatočne vysporiadal, nakoľko tento výpis je výpis zo spoločnej vkladnej knižky žalobcu aj žalovanej, kde rovnakým vkladateľom bola aj žalovaná. Výpis bol len adresovaný žalobcovi, čo však nie je dôkaz o tom, že je výlučným vkladateľom. Ďalej poukazuje na to, že nesúhlas žalovanej strany v časti späťvzatia úroku z omeškania zo strany žalobcu nebol tak, ako uvádza súd, šikanózny. Späťvzatie bolo realizované až v rámci záverečnej reči po ukončení dokazovania a žalovaná zastáva názor, že späťvzatie návrhu, a to ani len sčasti nie je v danom prípade možné a najmä ak súd zastavoval konanie v tejto časti samotným rozsudkom. Podľa jej názoru mal súd aj v tejto časti rozhodnúť zamietnutím nároku žalobcu a nie zastavením na základe späťvzatia. Súd tak môže urobiť aj v priebehu konania len samostatným uznesením a potom po jeho právoplatnosti pokračovať v konaní ukončením dokazovania a poskytnutím priestoru na záverečné reči. Preto nesúhlasili so späťvzatím. Ak tak súd konal, porušil práva účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie. Navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení uvádza, že rozhodnutie Okresného súdu Martin považuje za správne a žiada ho potvrdiť. S dôvodmi uvádzanými v odvolaní nesúhlasí. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 5.000,- eur titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaná bez súhlasu realizovala vyber hotovosti z účtu vedeného v Poštovej banke, ktorého majiteľom bol žalobca a žalovaná, ktorá mala dispozičné právo k uvedenému účtu a bez jeho vedomia a súhlasu žalobcu, v čase, keď už nežili v spoločnej domácnosti, vybrala z účtu pre svoju osobnú potrebu 5.000,- eur a odmietla mu ich vydať. Počas spoločného bývania so žalovanou v spoločnej domácnosti mal podstatne vyšší príjem, ktorý bol zdokladovaný v priebehu prvostupňového konania. Na preukázanie mimoriadnych príjmov žalobcu počas spoločného žitia žalobcu a žalovanej predložil kópiu kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod V 2444/2008 dňa 03.07.2008, na základe ktorej dostal žalobca kúpnu cenu 493.267,- Sk, čo je v: prepočte 16.373,46 eur a peniaze boli poukázané na účet v Poštovej banke, z ktorého bol aj financovaný nákup hnuteľných vecí pre domácnosť žalovanej, V roku 2009 žalobca poberal dôchodkové dávky vo výške 577,60 eur mesačne, v roku 2012 dôchodkové dávky 608,- eur mesačne, ktoré použil všetky na domácnosť žalovanej; ktorá mala obmedzený príjem a žili s ňou v spoločnej domácnosti aj jej dve deti, ako aj matka, ktorá jej neprispievala na domácnosť, lebo jéj dôchodok stačil sotva na lieky a nevyhnutné životné potreby. K námietke premlčania v podanom odvolaní uvádza, že v priebehu konania nevzniesol

žalovaný námietku premlčania. Na námietku premlčania súd prihliadne len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému aspektu uplatneného nároku, a preto nie je možné na ňu prihliadať. Preukázanie príjmov žalovanej do roku 2008 nepovažuje za nadštandardné oproti príjmom žalobcu, zvlášť, keď živila z jedného príjmu ešte aj dve deti, na ktoré jej otec neplatil. Opak tvrdení žalovanej ohľadom tvorby úspor, ktoré boli tvorené z príjmov žalobcu, bol preukázaný výpoveďami svedkov, ktorí potvrdili, že zaplatili žalobcovi za opravu hudobných nástrojov, preto v tejto časti sú jasne preukázateľné príjmy žalobcu, nespochybniteľne je aj preukázaný vklad 16.12.2008 v sume 74.000,- Sk, ktoré mu poukázala bývala partnerka I. G., na dôkaz čoho predložil súdu kópiu poštovej poukážky. Ďalšie vklady tvorené z príjmov žalobcu boli preukázané súdu svedeckými výpoveďami svedkov, ktoré žalovaná v priebehu pojednávania nespochybnila. Vklad v sume 2.300,- eur bol od syna žalobcu, ktorý mu vrátil pôžičku, čo bolo potvrdené tiež svedeckou výpoveďou syna a nespochybnila to ani žalovaná, preto ich hodnotenie zo strany žalovanej ako ľubovôľu súdu považuje za neadekvátne. Vklady na vkladnú knižku boli uskutočňované z finančných prostriedkov žalobcu a žalovaná ich nikdy nevrátila žalobcovi, jej tvrdenia o uložení peňažných prostriedkov do saka žalobcu sa nezakladajú na pravde a považuje ich za účelové a nepreukázané. Podľa tvrdenia žalovanej mali žalobca a žalovaná spoločné úspory v sume 120.000,- Sk k 17.08.2008, čo žalobca striktne odmieta ako nepravdivé tvrdenie. Podľa potvrdenia o príjme, ktorý predložila súdu žalovaná, do februára 2008 mala čistý mesačný príjem 582,82 eur, čo ovplyvnila výplata odstupného v sume 56.626,- Sk a od 03.03.2008 bola práceneschopná a poberala nemocenské dávky mesačne 5.404,- Sk. Od 01.01.2009 poberala invalidný dôchodok 168,50 eur mesačne. Preukázané príjmy žalovanej boli podstatne nižšie ako príjmy žalobcu a nepokryli ani výdavky. Poukazuje na to, že žalovaná má stále rovnaký príjem od roku 2009, odkedy je na invalidnom dôchodku a počas konania pred prvostupňovým súdom tvrdila, že z jej úspor a príjmu sa podieľala aj ona na tvorbe spoločných úspor, ktoré žalobca tvrdí, že sú len jeho, avšak v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu pri tom istom príjme tvrdí, že nemá dostatok finančných prostriedkov.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania podaného žalovanou v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd, zistiac zrejmú nesprávnosť technického charakteru v záhlaví napadnutého rozsudku, keď nesprávne súd uviedol priezvisko odporkyne ,,D." namiesto správneho tvaru ,,D.", opravil túto nesprávnosť postupom podľa §§ 164, 167 ods.2 O. s. p. s poukazom na ust. § 222 ods. 3 O. s. p.

Krajský súd sa stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, na ktorého závery poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. bez toho, aby bolo žiaduce opakovať vecne správne skutkové a právne závery okresného súdu.

Odvolacie námietky žalovanej nepovažuje za dôvodné.

Okresný súd postupoval správne, keď po skutkovej aj právnej stránke vyhodnocoval dva okruhy právnych vzťahov.

Na jednej strane je tu vzťah medzi bankou na jednej strane a na strane druhej žalobcom a žalovanou, ktorý vznikol na základe zmluvy o vklade v zmysle ust. § 778 Občianskeho zákonníka a na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 778 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nepochybne, a to ani žalovaná nespochybňuje, prvostupňový súd vyhodnotil postavenie žalobcu a žalovanej vo vzťahu k banke ako vkladateľov, ktorí mali vo vzťahu k banke postavenie spoločne a nerozdielne oprávnených veriteľov. Nepochybne z uvedeného vkladového vzťahu vyplynulo právo žalovanej vybrať finančnú hotovosť uloženú na predmetnej vkladnej knižke a na druhej strane povinnosť banky jej vklad vyplatiť, a to neobmedzene až do výšky vkladu. Rovnaké právo pritom mal aj žalobca.

Na strane druhej však okresný súd správne vyhodnocoval aj vzájomný vzťah vkladateľov majúcich postavenie solidárnych veriteľov, aplikujúc ust. § 515 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a z ktorého

vyplýva, že povinnosť vyrovnania medzi spoluveriteľmi, ak niektorý z veriteľov dostal celé plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek z nich, závisí od pomeru medzi spoluveriteľmi.

Okresný súd došiel k záveru, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to tým, že bez právneho dôvodu získala minimálne vybratú sumu 5.000,- eur, keď žalobca vkladmi z jeho výlučných prostriedkov na účet vkladnej knižky, bez preukázaného právneho dôvodu, investoval do jej majetkového práva vo vzťahu k banke.

Uvedené právne konštatovanie sa opiera o skutkový záver, že uskutočnené vklady na predmetnú vkladnú knižku pochádzali z vlastníctva žalobcu, ktorý na rozdiel od žalovanej disponoval príjmami, z ktorých mohol uvedené vklady uskutočňovať.

Žalovaná popiera uvedený záver okresného súdu tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.

Vo vzťahu ku skutkovému záveru okresného súdu, že vklady na predmetnej vkladnej knižke pochádzali z prostriedkov žalobcu, odvolací súdu udáva, že tieto závery sa opierajú o rozsiahle dokazovanie uskutočnené prvostupňovým súdom, pričom z listinných dôkazov, ako aj výpovedí svedkov nepochybne vyplynulo, že žalobca disponoval v rozhodnom čase príjmami, z ktorých mohol uskutočňovať vklady na predmetnú vkladnú knižku, pričom tu bola daná aj časová súvislosť medzi jednotlivým získaním finančných prostriedkov a uskutočnenými vkladmi. Žalovaná, účastná vykonaného dokazovania, vrátane výsluchov svedkov, v zásade vykonané dôkazy nerozporovala. Naopak, v rozhodnom období nepreukázala taký zdroj príjmov, z ktorého by mohla uskutočňovať vklady na vkladnú knižku. Ani odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé vyvrátiť logickú a presvedčivú argumentáciu prvostupňového súdu, na základe ktorej došiel k záveru, že vklady na predmetnú vkladnú knižku pochádzali výlučne z majetku žalobcu.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom okresného súdu, že práve finančné prostriedky vo vlastníctve odporcu boli predmetom vkladov na vkladnú knižku, vo vzťahu ku ktorej oprávnení voči banke boli spoločne a nerozdielne žalobca a žalovaná.

Vychádzajúc z dikcie ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vymedzujúcich skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, o bezdôvodné obohatenie ide vtedy, ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu. Plnenie bez právneho dôvodu znamená, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod, ktorým môže byť napr. dohoda účastníkov, povinnosť vyplývajúca zo zákona či z právnej skutočnosti a pod. Ide o prípady, ktorých právny dôvod v okamihu plnenia vôbec neexistoval. Tým došlo na strane toho, kto majetkový prospech nadobudol, k zväčšeniu majetku oproti stavu pred plnením.

Žalovaná sa tak založením predmetnej vkladnej knižky, kde bola uvedená ako druhá vkladateľka, stala spoločne a nerozdielne oprávnenou veriteľkou banky popri žalobcovi bez toho, aby bola vlastníčkou vkladu, teda vložených finančných prostriedkov. Nebolo pritom preukázané, že by jej žalobca finančné prostriedky, ktoré boli predmetom vkladu, daroval alebo bola medzi nimi iná dohoda, ktorá by vylučovala vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej.

Hoci žalovaná v podanom odvolaní tvrdí, že zo strany žalobcu mohlo ísť aj o dar, vylučujú to výpovede a tvrdenia samotného žalobcu, ktorý tvrdil, že žalovaná bola na vkladnú knižku ako druhá vkladateľka uvedená len preto, že mu to bolo odporúčané pracovníčkou banky pre prípad potreby výberu „keby sa mu niečo stalo". Žalovaná nepreukázala existenciu takej dohody so žalobcom, ktorá by vylučovala vznik bezdôvodného obohatenia na jej strane.

Medzi typické prípady plnenia bez právneho dôvodu patrí práve investovanie do cudzieho majetku bez toho, aby investujúci mal na to právny dôvod, napr. v dôsledku omylu. Tak možno označiť aj situáciu, ktorá vznikla medzi účastníkmi, keď žalobca konal pri založení vkladnej knižky v omyle, že uvedením žalovanej ako vkladateľky 2 naďalej ostáva vlastníkom vkladu a má právo na vyplatenie všetkých finančných prostriedkov na účet vložených.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na účelovosť obrany žalovanej, keď pri začatí súdneho konania sa bránila tým, že ňou vybrané finančné prostriedky z vkladnej knižky sa dostali do dispozície

žalobcu (keď si ich mal nevediac o tom odniesť v obleku, ktorý sťahoval z jej domácnosti a do ktorého túto finančnú sumu vložila). Teda žalovaná spočiatku nepopierala nárok žalobcu na uvedenú peňažnú sumu ako taký, ale bránila sa tým, že peňažná suma sa dostala do dispozičnej sféry žalobcu.

Žalovaná v podanom odvolaní vzniesla námietku premlčania (bez toho, aby uviedla rozhodné časové okamihy, ku ktorým si námietku premlčania uplatňuje). Hoci je právom účastníka uplatniť si odvolaciu námietku aj v odvolacom konaní, odvolací súd na námietku premlčania neprihliadol, a to z uvedených dôvodov.

Premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia upravujú ust. § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka tak, že subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a plynie odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Objektívna premlčacia doba je 3 roky, v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. K momentu, odkedy plynie objektívna premlčacia doba, potom nepochybne došlo jednotlivými čiastkovými vkladmi, odkedy žalovaná spolu so žalobcom spoločne a nerozdielne získali právo na ich výplatu.

V zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Občiansky zákonník v tomto ustanovení zakotvuje jednu zo svojich základných zásad, a to, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Dobré mravy sa v súdnej praxi využívajú ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Pojem dobré mravy nie je definovaný zákonom. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky. Dobré mravy slúžia ako korektív spoločenských vzťahov za účelom dosiahnutia elementárnej spravodlivosti. V prípade dobrých mravov ide o súbor určitých morálnych noriem, v ktorých sa odzrkadľujú všeobecne platné pravidlá morálky, etiky a slušnosti, u ktorých existuje všeobecný záujem (spoločenská dohoda) ich rešpektovať. O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, rozhoduje objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností.

Námietka premlčania je zákonný inštitút použiteľný vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa premlčuje. Jej účinkom je oslabenie existujúceho práva do podoby tzv. naturálneho práva, ktoré súd nemôže priznať (za predpokladu, že došlo k dôvodnému uplatneniu námietky premlčania).

Odvolací súd však došiel k záveru, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej v predmetnej veci sleduje zámer poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, t. j. žalobcu.

Súd prihliadol na okolnosti, ktoré súvisia so vznikom nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej. Účastníci žili dlhodobo vo vzťahu druha a družky, ktorý bol založený na citovom pute, vzájomnej dôvere a vzájomnej pomoci. Z uvedeného dôvodu došlo aj k tomu, že na vkladnej knižke, z ktorej výber je predmetom tohto konania, bola uvedená ako druhá vkladateľka žalovaná, hoci peňažné prostriedky tam vložené pochádzali výlučne z majetku žalobcu. Súd v tomto prípade uveril tvrdeniu žalobcu, že takýto postup bol navrhnutý pracovníčkou banky a ním odobrený z dôvodu, aby v prípade, že nebude schopný s vkladom osobne nakladať, poverí žalovanú, ku ktorej mal dôverný vzťah. Žalovaná však tento dôverný vzťah zneužila, keď pri zhoršení vzťahov so žalovaným a hroziacom rozchode finančné prostriedky sama z vkladnej knižky vybrala a ponechala si ich pre svoju osobnú spotrebu. V tomto prípade je dôvodné prihliadnuť aj na vek žalobcu a skutočnosť, že sa jednalo o jeho úspory, ktoré získal z rôznych titulov, ale aj prácou popri dôchodku. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná, zneužijúc dôveru žalobcu tak významným spôsobom svojím konaním zasiahla do majetkovej sféry žalobcu. Takéto konanie je v rozpore so všeobecne akceptovanými hodnotami spoločnosti, a preto odvolací súd odoprel uplatňovanému právu žalovanej forme námietky premlčania ochranu a na ňu neprihliadol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Stotožnil sa aj s čiastočným zastavením konania vo vzťahu k časti úroku z omeškania prvostupňovým súdom, zhodujúc sa s jeho názorom, že neudelenie súhlasu so zastavením konania v tejto časti predstavuje šikanózny výkon práva. V tomto smere nie sú dôvodné námietky žalovanej, že po vyhlásení

dokazovania za skončené nemožno žalobu zobrať v časti späť. Žalobu možno zobrať späť v každej časti súdneho konania, a to až po rozhodnutie odvolacieho súdu, teda dokonca aj po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Vo vzťahu k minimálnemu rozsahu späťvzatia len k časti úroku z omeškania by aj prípadné nezastavenie konania v tejto časti nemohlo mať význam pre druhú spornú stranu žalovanú.

V zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. rozhodne prvostupňový súd aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.