Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-77-2022.pdf
PDF · 91.73 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/77/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v spore žalobkyne: G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. - M. č. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, Trenčín, proti žalovanému: BPT LEASING, a.s., so sídlom Drieňová 34, Bratislava, IČO: 31 357 814, zast. Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, o vylúčenie vecí z exekúcie, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. mája 2022, č.k. 15C/8/2018-198, takto
rozhodol:
I. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie o vylúčenie vecí z exekúcie a výrokom II. žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd vylúčil nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. F. F. z exekúcie vedenej exekútorom Mgr. A. H., pod EX 99/14 na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 58Er/339/2014 a vedenej exekútorom Mgr. A. H., pod EX 57/16 na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 61Er/563/2016. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15C/8/2018-81 zo dňa 30.08.2018, ktorý však bol na základe odvolania žalobkyne zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/8/2018-117 zo dňa 28.11.2019 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. V súlade s pokynom odvolacieho súdu, súd konanie uznesením zo dňa 20.02.2020 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom úrade Trenčín, katastrálnom odbore pod sp. zn. V 5039/13. Žalobkyňa následne (už až po prvom pojednávaní) zobrala žalobu v celom rozsahu späť a konanie žiadala zastaviť. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým je späťvzatie žaloby v celom rozsahu a vzhľadom na to, že žalovaný vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby, súd konanie zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1, § 257 CSP. Súd uviedol, že ak žalobca vzal žalobu späť a nejde o prípad, kedy sa dôvodne podaná žaloba vezme späť pre správanie žalovaného, z procesného hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť trovy, ktoré žalovaný na bránenie svojho práva v konaní účelne vynaložil. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( § 256 CSP). Súd konštatoval, že späťvzatie žaloby žalovaný procesne nezavinil, pretože späťvzatie žaloby nie je reakciou na jeho správanie po podaní žaloby. V danom prípade tak procesné zavinenie na zastavení konania niesla žalobkyňa a bola by povinná žalovanému nahradiť trovy konania. Súd však s poukazom na § 257 CSP zohľadnil dôvod, pre ktorý žalobkyňa zobrala žalobu späť. Na prospech žalobkyne totiž súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že obe exekúcie, vylúčenia vecí z ktorých sa žalobkyňa žalobou podanou v roku 2018 domáhala, boli v súlade
s § 8 ods. 1 vety druhej zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní ako tzv. staré exekúcie ukončené, a to počas tohto sporu. Išlo totiž o exekúcie v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, ako to vyplýva z obsahu oboch pripojených exekučných spisov tunajšieho súdu, ktoré boli ukončené . K ich zastaveniu došlo nezávisle na vôli žalobkyne, z dôvodov právnej úpravy zakotvenej v zákone č. 233/2019 Z. z. a teda žalobkyňa nemala dôvod ďalej sa domáhať vylúčenia vecí z t. č. ukončených exekúcií a trvať na podanej žalobe, pretože by takáto žaloba nemohla byť vzhľadom na to, že exekúcie už neprebiehajú, úspešná. Na neprospech žalobkyne a naopak v prospech žalovaného (ktorý by inak mal právo na plnú náhradu trov konania) bolo podľa súdu to, že ani žalovaný svojím konaní nezadal príčinu pre zastavenie tohto konania a rovnako tak nemohol ovplyvniť dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu oboch starých exekúcií. Ide o konanie, kde sa žalobkyňa a jej manžel (povinný z exekúcie) domáhali zavkladovania dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 28.10.2013, kde výsledok tohto konania bol podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci. Toto konanie bolo z dôvodov na strane žalobkyne a jej manžela prerušené niekoľko rokov, a to preto, že títo ako účastníci vkladového konania ani na opakované výzvy okresného úradu neodstraňovali nedostatky, ktoré bránili tomu, aby mohol správny orgán vo veci rozhodnúť (a teda uvedené napokon bránilo aj tomu, aby vo veci mohol konať súd). Dôsledkom tejto ich nečinnosti bolo rozhodnutie Okresného úradu Trenčín, odboru katastrálneho zo dňa 02.02.2022, právoplatné dňa 17.03.2022, ktorý uvedené konanie sp. zn. V 5039/2013 zastavil. Žalobkyňa a povinný z exekúcie (manžel žalobkyne) prakticky viac než 8 rokov neposkytli súčinnosť správnemu orgánu a znemožňovali po túto dobu vo vkladovom konaní pokračovať. Vyhodnotením osobitej procesnej situácie a vyššie uvedených dôvodov svedčiacich tak v prospech, ako aj v neprospech žalobkyne, súd pri aplikácii § 257 CSP dospel k záveru, že je dôvodné žalobkyňu (ktorá tiež procesne zavinila zastavenie konania) zaviazať povinnosťou nahradiť žalovanému (ktorého konanie nebolo dôvodom pre späťvzatie žaloby) trovami konania v rozsahu 50 % o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietala, že nemôže byť na jej ťarchu pričítané prípadné konanie, resp. nekonanie jej manžela, pričom žalobkyňa sama nemá žiadnu vedomosť o tom, že by v dôsledku jej konania resp. nekonania nebolo možné rozhodnúť o vkladovom konaní V 5039/2013, že by jej zo strany správneho orgánu boli doručované nejaké výzvy. Žalobkyňa zastávala názor, že správny orgán mohol rozhodnúť už skôr, pričom prípadné nekonanie žalobkyne netvorilo žiadnu zákonnú prekážku v rozhodovaní správneho orgánu. Ďalej namietala, že s uvedenými skutočnosťami a na možné právne posúdenie veci s poukazom na ustanovenie § 257 CSP nebola súdom vôbec vopred upozornená, a teda podľa žalobkyne súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, keď žalobkyňu vopred neupozornil, že v súdnom konaní pri rozhodovaní podľa § 257 CSP bude posudzovať aj jej údajné nekonanie v katastrálnom konaní. Poukázala na to, že správny orgán mohol konanie zastaviť aj bez súčinnosti žalobkyne. Navrhovala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Zároveň uplatnila trovy odvolacieho konania.
3. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. podal v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj žalovaný. Mal za to, že súd nezohľadnil dostatočne celý kontext situácie. Podľa žalovaného nešlo totiž len o pasívny postoj žalobkyne vo vkladovom konaní, ten bol iba sekundárnym. Primárnym problémom a dôvodom prerušenia vkladového konania bola samotná protiprávnosť právneho úkonu, na základe ktorého sa žalobkyňa domáhala vkladu. Účelom tohto právneho úkonu, dohody o vyporiadaní BSM, bolo podľa žalovaného, aby sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou všetkého spoločného majetku a tento nemohol slúžiť na uspokojenie veriteľov jej manžela. V právnej reči išlo o právny úkon absolútne neplatný pre porušenie zákazu nakladať s majetkom v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2017. Žalobkyňa teda so svojim manželom uzatvorila zmluvu odporujúcu zákonu a túto predložila okresnému úradu s návrhom na vklad. Následné výzvy na odstránenie vád boli zo strany okresného úradu už iba reakciou na protiprávnosť predloženej zmluvy. Žalovaný bol toho názoru, že skutočnosť, že o žalobe žalobkyne nebolo rozhodnuté predtým, než došlo k zastaveniu exekúcie ako tzv. starej na základe zákona č. 233/2019 Z. z., teda bola primárne zapríčinená pasivitou žalobkyne, ktorá aj po prerušení súdneho konania do ukončenia vkladového konania svoju pasivitu ako účastníčka vkladového konania neodstránila. Exekútor nemohol speňažovať majetok povinného z dôvodu podanej excindačnej žaloby, o ktorej zasa nemohlo byť rozhodnuté z dôvodu prerušeného vkladového konania. Žalobkyňa podľa žalovaného konala v zlom úmysle, s cieľom poškodiť práva žalovaného ako veriteľa , a teda išlo o
konanie založené na zneužívaní práva (čl. 5 CSP). Žalovaný žiadal, aby bolo napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenené tak, že mu bude voči žalobkyni priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %.
4. Žalobkyňa písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že nesúhlasí so skutkovými tvrdeniami žalovaného, pričom ich považuje za účelové, nesprávne a zavádzajúce. Žalobkyňa žiadnym protiprávnym spôsobom nekonala. Poprela tvrdenia o tom, že by účelom podpisu dohody o BSM bolo iba to, aby sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou spoločného majetku a tento nemohol slúžiť na uspokojenie veriteľov. Žalobkyňa mala podľa dohody získať aj pasíva, pričom hodnoty aktív a pasív boli za účelom dohody rovnomerného vyporiadania BSM riadne vyčíslené. Podľa žalobkyne, žalovaný nepreukázal, že by išlo o právny úkon absolútne neplatný ako tvrdil. Žalobkyňa teda so svojim manželom neuzatvorila zmluvu odporujúcu zákonu, pričom okresný úrad vo veci vkladového konania prípadnými výzvami nemohol reagovať na protiprávnosť predloženej zmluvy o BSM, a to jednak z dôvodu, že prípadnú takúto žalovaným namietanú protiprávnosť nie je oprávnený ani len skúmať a jednak kvôli tomu, že dohoda o BSM žiadnou protiprávnosťou netrpela. Žalobkyňa tiež poprela tvrdenie žalovaného, že by došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu pasivity žalobkyne. Navrhovala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.
5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP"), bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP a žalovanému priznať proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnuté nebolo, preto je v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
7. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
8. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
9. Zmyslom a účelom náhrady trov v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok a skôr reštriktívne. Takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.
10. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať predovšetkým v povahe a okolnostiach sporu, pričom súd musí brať do úvahy aj okolnosti, ktoré viedlo strany k uplatneniu ich nároku na súde a ich postoj v konaní, v podiele oboch strán na vzniku a priebehu sporu, pričom do úvahy prichádzajú aj sociálne dôvody strán.
11. Odvolací súd posúdením skutočností majúcich vplyv na rozhodnutie podľa § 257 CSP, a teda rozhodnutie o nepriznaní plného nároku na náhradu trov konania žalovanému z dôvodov hodných osobitného zreteľa, vychádzajúc zo spisových podkladov predložených stranami a skutočností vyplývajúcich zo spisu, dospel k záveru, že v predmetnej veci zastavenie konania zavinila žalobkyňa, pričom zmenu právnej úpravy zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou došlo k zastaveniu exekúcií z ktorých vylúčenia veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, nie je možné vzhľadom na okolnosti veci posúdiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalovaný nemal nárok na plnú náhradu trov konania.
12. Žalobkyňa namietala, že nemôže byť na jej ťarchu pričítané prípadné konanie, resp. nekonanie jej manžela, keďže žalobkyňa sama nemala žiadnu vedomosť o tom, že by v dôsledku jej konania resp. nekonania nebolo možné rozhodnúť o vkladovom konaní V 5039/2013, resp., že by jej zo strany správneho orgánu boli doručované nejaké výzvy.
13. Z obsahu spisu vyplývalo, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe dohody o vyporiadaní BSM medzi žalobkyňou a jej manželom Mgr. D. N. bol podaný tak žalobkyňou ako aj jej manželom, keďže tento návrh obaja podpísali. Žalobkyňa tak vedela o prebiehajúcom vkladovom konaní vedenom Okresným úradom Trenčín, katastrálny odbor pod sp. zn. V 5039/2013. Okresný úrad Trenčín doručil dňa 20. decembra 2013 obom účastníkom konania, a teda aj žalobkyni, rozhodnutie o prerušení konania z dôvodov nedostatkov návrhu a príloh podľa § 31a písm. c), f) zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) s tým, že účastníkov vyzval na odstránenie zistených nedostatkov. Dňa 15. apríla 2016 Okresný úrad Trenčín opakovane rozhodol o prerušení konania z uvedených dôvodov, pričom toto rozhodnutie doručil účastníkom konania dňa 20. júna 2016. Žalobkyňa a jej manžel nedostatky návrhu neodstránili. Následne dňa 22. októbra 2021 bolo rozhodnuté o prerušení vkladového konania na 60 dní na žiadosť účastníkov konania.
14. Výsledok uvedeného vkladového konania sp. zn. V 5039/2013 bol pritom podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci samej, ako uviedol krajský súd už v uznesení 17Co/21/2019-117 zo dňa 28.11.2019, či v uznesení 6Co/28/2020-157 zo dňa 31. augusta 2020, a preto v konaní vo veci samej do rozhodnutia Okresného úradu Trenčín o návrhu na vklad nebolo možné rozhodnúť. Žalobkyňa tak mala vedomosť o tom, že vkladové konanie bolo Okresným úradom Trenčín prerušené, pričom vedela aj to, aké nedostatky je potrebné v tomto konaní odstrániť. Zároveň žalobkyňa vedela, že rozhodnutie Okresného úradu Trenčín o návrhu na vklad je podstatné pre rozhodnutie súdu vo veci jej podanej žaloby. Námietky žalobkyne, že by nemala žiadnu vedomosť o tom, že by v dôsledku jej konania resp. nekonania nebolo možné rozhodnúť o vkladovom konaní V 5039/2013, preto neboli dôvodné. Rozhodnutie o návrhu na vklad nezáviselo len od poskytnutia súčinnosti jej manžela, keďže rovnako tak žalobkyňa mohla odstrániť nedostatky pre ktoré Okresný úrad Trenčín nemohol v konaní riadne pokračovať.
15. Zo skutočnosti, že dňa 22. októbra 2021 bolo rozhodnuté o prerušení vkladového konania na 60 dní na žiadosť účastníkov konania bolo možné vyvodiť, že žalobkyňa naďalej trvala na tom, aby okresný úrad v zmysle návrhu na vklad rozhodol. Námietku žalobkyne o tom, že okresný úrad mohol konanie zastaviť už skôr, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, a to aj z toho hľadiska, že v prípade zastavenia konania okresným úradom by bola žaloba žalobkyne zrejme nedôvodná, čo by viedlo k procesnému úspechu žalovaného v spore.
16. Žalobkyňa ďalej namietala, že na možné právne posúdenie veci s poukazom na ustanovenie § 257 CSP nebola súdom vôbec vopred upozornená, a teda podľa žalobkyne súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, keď žalobkyňu vopred neupozornil, že v súdnom konaní pri rozhodovaní podľa § 257 CSP bude posudzovať aj okolnosti vkladového konania.
17. Aj túto námietku žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku a zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Žalobkyňa sama vo svojom späťvzatí žaloby navrhovala rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 257 CSP z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci nie je viazaný dôvodmi hodnými osobitného zreteľa tak, ako ich vymedzí strana v konaní, ale naopak, je povinnosťou súdu posúdiť, či v konkrétnych okolnostiach prípadu dôvod hodný osobitného zreteľa je alebo nie je, pričom nie je následne povinný stranám umožniť, aby sa k zisteným dôvodom hodným osobitného zreteľa (pokiaľ sami aplikáciu ust. § 257 CSP navrhnú), ešte pred rozhodnutím súdu vyjadrili. Túto možnosť môžu strany využiť v následnom odvolacom konaní.
18. Žalobkyňa bola v kladovom konaní pasívna od roku 2013, pričom výsledok tohto konania bol podstatný pre rozhodnutie súdu o jej podanej žalobe. Zo strany žalobkyne mohlo dôjsť k odstráneniu nedostatkov návrhu na vklad, čo by nepochybne viedlo k tomu, že by súd v konaní o podanej žalobe riadne pokračoval a vo veci rozhodol, a to ešte pre účinnosťou zákona č. 233/2019 Z. z. Skutočnosť, že
došlo podľa zákona č. 233/2019 Z. z. k zastaveniu exekúcií, preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je v týchto okolnostiach prípadu možné vyhodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalovanému nebolo možné priznať plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie sám pri rozhodovaní o náhrade trov konania na neprospech žalobkyne síce vyhodnotil jej pasivitu v uvedenom vkladovom konaní, no nesprávne ako čiastočný dôvod hodný osobitného zreteľa vyhodnotil zastavenie exekúcie podľa uvedeného zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu teda späťvzatím žaloby žalobkyňa zavinila zastavenie konania. Žalovaný vo svojom odvolaní navyše poukazoval na to, že podľa jeho názoru bola dohoda o vyporiadní BSM absolútne neplatným právnym úkonom. Vyhodnotenie tejto skutočnosti by bolo až predmetom riadneho dokazovania v konaní vo veci samej, a teda pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania z dôvodu späťvzatia žaloby nebolo možné k takýmto záverom dospieť.
19 Vzhľadom na uvedené, odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
20. Odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP CSP o trovách konania rozhodol nasledovne. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný. Odvolací súd preto žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).