Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_8C-96-2012.pdf
PDF · 121.66 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/96/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Prešove samosudcom JUDr. Jozefom Jaselským v právnej veci žalobkyne: U.. R. W., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXX XX U.G., Q. X, proti žalovanému: Gymnázium Prešov, so sídlom v Prešove, Konštantínova 2, právne zastúpenému JUDr. Helenou Schneiderovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Floriánova 12, o náhradu mzdy rozhodol
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
za mesiac január 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.01.2011 do 31.01.2011 vo výške 700,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 04.02.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac február 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.02.2011 do 28.02.2011 vo výške 700,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 08.03.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac marec 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2011 do 31.03.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 05.04.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac apríl 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2011 do 30.04.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 04.05.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac máj 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2011 do 31.05.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 04.06.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac jún 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.06.2011 do 30.06.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 05.07.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac júl 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.07.2011 do 31.07.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 03.08.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac august 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.08.2011 do 31.08.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 06.09.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac september 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2011 do 30.09.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 06.10.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac október 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2011 do 31.10.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 05.11.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac november 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.11.2011 do 31.11.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 06.12.2011 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac december 2011 náhradu mzdy za obdobie od 01.12.2011 do 31.12.2011 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 04.01.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac január 2012 náhradu mzdy za obdobie od 01.01.2012 do 31.01.2012 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 04.02.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac február 2012 náhradu mzdy za obdobie od 01.02.2012 do 29.02.2012 vo výške 703,5 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 03.03.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac marec 2012 náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2012 do 31.03.2012 vo výške 756 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 03.04.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac apríl 2012 náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2012 do 30.04.2012 vo výške 756 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 04.05.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
za mesiac máj 2012 náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2012 do 07.05.2012 vo výške 170,7 € s úrokom z omeškania 9 % ročne od 06.06.2012 až do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
O trovách konania súd rozhodne do 30. dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.10.2011, č.k. 8C/20/2010-532, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 7.5.2012 súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom žalovaného zo dňa 28.8.2009 je neplatná. Určil, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu - zamestnankyňu ďalej zamestnával a nárok žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách tohto konania. V predmetnom konaní žalobkyňa sa domáhala určenie neplatnosti výpovede, ktorá jej bola doručená dňa 2.9.2009. Dňa 11.9.2009 oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Výzvu, aby jej žalovaný pridelil úväzok v zmysle platnej pracovnej zmluvy v písomnej podobe odovzdala žalovanému dňa 30.11.2009. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy súd vylúčil na samostatné konanie.
Súd uznesením zo dňa 14.3.2014, č.k. 8C/96/2012-94, pripustil zmenu žaloby v znení uvedenom v písomnom vyhotovení uznesenia.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 9.4.20141, č.k. 8C/96/2012-108, súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie január 2010 až máj 2012, pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa počas celej doby, za ktorú požaduje náhradu mzdy nemala žiaden príjem, legitímne očakávala, že súd
rozhodne o neplatnosti výpovede. Nebola poberateľkou nemocenských ani sociálnych dávok, nemala príjem z podnikateľskej činnosti, pričom špekulatívnosť, či zlý úmysel pozastavenia živnostenského oprávnenia zo strany žalobkyne v konaní preukázaná nebola. Súd v konaní nezistil zanedbanie možnosti žalobkyne dosahovať príjem a taktiež nezistil, žeby žalobkyňa v rozhodnom období dosahovala iný príjem, ktorý by či už čiastočne, alebo celkovo kompenzoval jej ujmu spôsobenú neplatným ukončením pracovného pomeru. Preto žiadosti žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nevyhovel. Pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy súd vychádzal z pravdepodobného zárobku, ktorý by žalobkyňa dosahovala a tento zodpovedá jej platovému zaradeniu stupnici platových taríf pedagogických zamestnancov v závislosti od dĺžky započítanej praxe vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v rozhodnom období neodpracovala zákonom požadovaný minimálny počet pracovných dní, resp. hodín. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy (uznesenie NS SR zo dňa 17.12.2009, sp.zn. 1Cdo/116/2008). Súd žalobkyni priznal úroky z omeškania, odo dňa nasledujúceho po príslušnom výplatnom v termíne každej jednotlivej mzdy za príslušný kalendárny mesiac. Nevyhnutným hmotnoprávnym predpokladom pre priznanie odstupného podľa § 76 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) je skončenie pracovného pomeru dohodou o skončení pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) ZP (t.j. zrušenie alebo premiestnenie zamestnávateľa alebo jeho časti), § 63 ods. 1 písm. b) ZP (nadbytočnosť zamestnanca) alebo skutočnosť, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Okrem toho, podľa § 76 ods. 8 ZP zamestnávateľ môže vo svojich interných predpisoch stanoviť, že zamestnancovi bude patriť odstupné aj v prípade skončenia pracovného pomeru na základe dohody bez uvedenia dôvodu. V prípade žalobkyne došlo ku skončeniu pracovného pomeru rozhodnutím súdu, preto nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie nároku na odstupné. Vzhľadom k uvedenému súd nárok žalobkyne na zaplatenie odstupného zamietol.
Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29.4.2015, č.k. 15CoPr/3/2014-143, potvrdil rozsudkom súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade mzdy za október, november, december 2010 a zrušil rozsudok vo výroku o náhrade mzdy za január 2011 až máj 2012 a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poznamenal, že v danom prípade prvostupňový súd správne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom v čase oznámenia zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ zamestnával. Náležité prvostupňový súd uviedol, že rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil svoje rozhodnutie o tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania náhrady mzdy aj za október, november a december 2010, teda celkove za 12 mesiacov. Prvostupňový súd však nedostatočne odôvodnil priznanie náhrady mzdy žalobkyni nad 12 mesiacov, hoci argumentačne podporil svoje závery citovaním záverov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.9.2011. Je nepochybné, že interpretácia ustanovenia § 79 ods. 2 ZP nemôže byť rozpornou čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, teda musí byť vykonávaná vždy ústavne konformne rešpektujúc Najvyšším súdom SR spomínanú hodnotu slobody a najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, hodnotu spravodlivosti. Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce. To platí aj v prípade, že zamestnanec začal vykonávať podnikateľskú činnosť. Keďže aj podnikanie je pre fyzické osoby zdrojom príjmu, môže súd k primeranému zníženiu poprípade k nepriznaniu náhrady mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 ZP pristúpiť, avšak len vtedy, ak je možné dospieť k záveru, že zamestnanec vykonával svoju podnikateľskú činnosť za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších ako pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ splnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu (Najvyšší súd ČR judikát Cpjn 4/2004). Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že pri znižovaní prípadne pri nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po
neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil, či riadne spolupracoval s príslušným úradom práce zohľadňujúc pritom i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne sám podieľal na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov potom súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Je potrebné zdôrazniť, že po uplynutí lehoty uvedenej v § 79 ods. 2 ZP ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto náväznosť na chovanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si ďalšieho zárobku (iného príjmu). Krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. S poukazom na uvedené odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti priznania náhrady mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 7.5.2012 za nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa len konštatuje, že „žalobkyňa nemala žiaden príjem, nebola poberateľkou nemocenských ani sociálnych dávok, nemala príjem z podnikateľskej činnosti, pričom špekulatívnosť, či zlý úmysel pozastavenia živnostenského oprávnenia zo strany žalobkyne v konaní preukázaný nebol“. Tiež nezistil zanedbanie možnosti žalobkyne dosahovať príjem. Odvolací súd k tomu uvádza, že ide iba o konštatovanie súdu prvého stupňa bez odkazu na konkrétny dôkaz alebo preukázanú skutočnosť, čo robí rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný. Žalovaný v priebehu celého konania a taktiež v odvolaní poukázal práve na úmysel žalobkyne pozastaviť živnosť v čase domáhania sa neplatnosti výpovede. Je nepochybné, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď 2.9.2009 s ukončením pracovného pomeru k 31.12.2009. Žalobu podala žalobkyňa na súd dňa 27.1.2010, pričom živnosť pozastavila dňa 16.1.2010. Keďže medzi pozastavením živnosti a podaním žaloby na súd je časová súvislosť, bude úlohou súdu prvého stupňa podrobne vypočuť žalobkyňu k dôvodom, ktoré ju viedli k pozastaveniu živnosti, ktorú prevádzkovala od 15.1.2008, ako aj ku konkrétnemu predmetu činnosti. Súčasťou spisu nie sú ani daňové priznania žalobkyne, ktoré by mohli mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k možnému príjmu žalobkyne aj po pozastavení živnosti. Tvrdenie žalobkyne, že legitímne očakávala, že súd rozhodne o neplatnosti výpovede, je pre posúdenie žiadosti žalovaného o krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nepostačujúce. Svedčí skôr o nečinnosti žalobkyne pri zabezpečení si iného príjmu. V prípade, ak žalobkyňa nevyvinula úsilie za účelom získať príjem, či už z podnikateľskej činnosti alebo z inej práce a spoliehala sa len na to, že v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bude úspešná, tak takýto jej subjektívny postoj sa javí ako konanie, ktoré sa jej vyplatí a ktoré si môže dovoliť, čo vytvára otázniky, či žalobkyňa v danom období bola skutočne bez príjmu.
Žalobkyňa v podaní zo dňa 16.1.2016 uviedla, že si v období od prepustenia zo zamestnania (od roku 2006) intenzívne hľadala prácu v školstve, ale neúspešne. Konkurzy vypísané na internetovom portály Ministerstva školstva SR pravidelne sledovala, avšak tieto nekorešpondovali s jej aprobačnými predmetmi. Po úspešnom súdnom spore (sp.zn. 28C/280/2006) nezapochybovala o tom, že tretia výpoveď z roku 2009 bude neplatná. S výpoveďou nesúhlasila a bola presvedčená, že sa na školu vráti a bude vo svojej práci pokračovať. To bol aj hlavný dôvod jej iniciatívy pripraviť skriptá z českých dejín pre žiakov, budúcich maturantov, aby sa mohli dobre pripraviť na prijímacie pohovory z tohto predmetu v prípade ich záujmu študovať na českých vysokých školách. Pozastavenie podnikania nemalo žiadnu súvislosť s podanou žalobou v januári 2010. Bola to iba časová zhoda okolností navzájom súvisiacich. Podnikanie bolo pre ňu v roku 2009 hlboko stratovou záležitosťou a pozastavila ho až k dátumu 15.1.2010, nakoľko bola viazaná štátnou dotáciou na podporu podnikania. Z prehľadu jej príjmov je zrejmé, že k pozastaveniu podnikania nemala zlý úmysel a ani nekonala špekulatívne. Podnikateľská činnosť nebola pre ňu v roku 2009 zdrojom príjmov a s finančnou rezervou, ktorá je ostala musela rátať na výdavky spojené s odvodmi do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Žalobkyňa takisto žiadala, aby súd vzal do úvahy osobnú zaujatosť štatutárneho zástupcu žalovaného voči jej osobe jeho neetickú ponuku na upratovacie práce, jeho diskriminačné ponuky na pracovné úväzky, ktoré boli v rozpore s reálnymi možnosťami prideliť jej vyučovacie hodiny a jeho opakované písomné vyzvania, aby do práce nechodila. Tiež poukazovala na to, že výška náhrady mzdy mohla byť výraznejšia keby nepodal odvolanie a dovolanie na Najvyšší súd predchádzajúcom konaní o neplatnosť výpovede.
Žalobkyňa v podaní zo dňa 30.1.2016 uviedla, že nikdy neporušila pracovnú disciplínu a nikdy jej nebolo preukázané takéto porušenie. Zápisy dodané súdu boli účelovo napísané. Išlo vo márne pokusy diskreditovať jej osobu, nakoľko bola pre štatutárnych zástupcov gymnázia nepríjemnom členkou Rady školy, ktorá kritizovala praktiky vedenia školy. Od doručenia tretej výpovede v roku 2009 si prácu hľadala bez potvrdení pre úrad práce. Je nereálne predložiť písomné potvrdenia o hľadaní si zamestnania jednak
z toho dôvodu, že prešlo niekoľko rokov a jednak z dôvodu, že niektoré školy už majú aj iné vedenie. pri hľadaní zamestnania bola aktívna, ale hendikepovaná tým že bola v preddôchodkovom veku. Ďalej poukázala na to, že je znevýhodnená už skutočnosťou, že výška náhrady mzdy je nižšia ako bol jej skutočný príjem s príplatkami za triednictvo, osobným príplatkom a odmenami.
Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že po prvej výpovedi z pracovného pomeru bola vedená na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie a v jeho evidencii sa nachádzala od roku 2006 asi do 15.1.2008, kedy začala podnikať ako živnostníčka s predmetom živnosti doučovanie dejepisu, organizovanie kurzov, prekladateľstvo. Podnikanie trvalo 2 roky do 15.1.2010, kedy došlo k pozastaveniu tejto živnosti. Na podnikanie dostala štátnu dotáciu, okolo 90.000,-Sk (2.987,45 €) s podmienkou aby podnikala uvedené 2 roky, preto živnosť nemohla pozastaviť skôr. za rok 2008 je vykázané príjem vo výške cica 190.000,-Sk z toho však suma vo výške sudca 94.000,-€ tvorí štátna dotácia. V roku 2009 mala z podnikania len minimálny príjem (necelých 600,-€), pričom výdavky boli podstatne vyššie. Za tento rok doučovala len jednu žiačku. Čo sa týka daňového základu uvedenom v daňovom priznaním za rok 2009 vo výške 7.146,-€, tak túto sumu jej vyhodil softvér, ktorý používala na podávanie daňového priznania, pričom pravdepodobne sa jedná o základe dane zo sumy štátnej dotácie, ktorá jej bola poskytnutá ešte v predchádzajúcom roku. Rozmýšľala, či by aj neukončila podnikanie a časť štátnej dotácie vrátila, avšak prostriedky použila už v prvom roku podnikania na nákup počítača, tlačiarne a iných vecí, ktoré by už ťažko predala a teda by bolo pre ňu ťažšie vrátiť pomernú časť zo štátnej dotácie. Živnosť nechcela zrušiť a preto ju len pozastavila, nakoľko dúfala, že sa situácia zmení a získa zákazky. Nič sa však zmenilo a preto v roku 2013 podnikanie ukončila. Po predchádzajúcom spore o neplatnosť výpovede dostávala od žalovaného mzdu a to od októbra 2008 do decembra 2009. Neskôr ju už živil jej manžel, nakoľko vlastné príjmy v žalovanom období, t.j. od januára 2011 do 7.5.2012 nemala. V roku 2010 sa nezaevidovala na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie, pretože nevidela k tomu dôvod, keďže vedela, že výpoveď je neplatná. V minulosti, keď bola evidovaná na úrade práce, tento jej žiadnu vhodnú prácu neponúkol a preto považovala za zbytočné sa tam zaevidovať. Úrad práce v minulosti ani nemal ponuky práce na miesto učiteľa, prácu sa preto snažila nájsť sama cez svoje osobné kontakty u známych, ktorí pracujú v školstve. Bolo jej ponúknuté miesto v Ostrave, kde má svoju spolužiačku, ale vzhľadom na vzdialenosť to bolo pre ňu neprijateľné.
Žalovaný na pojednávaní poukázal na to, že súd v rozsudku sp.zn. 8C/20/2010 zo dňa 13.10.2011 rozhodol tak, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobkyňu zamestnával, pričom konštatoval, že vzťahy medzi účastníkmi boli vážne narušené. Preukázané bolo, že žalovaný vytýkal žalobkyni porušenie pracovnej disciplíny pri viacerých pohovoroch ona zase podávané riaditeľa žalovaného trestné oznámenia a preto by tieto okolnosti mal súd zvážiť pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu mzdy.
Súd doplnil dokazovanie s prehľadom o príjmoch a výdavkoch z podnikateľskej činnosti žalobkyne v rokoch 2009 a 2010, rozhodnutím o pozastavení prevádzkovania živnosti, oznámením o pozastavení prevádzkovania živnosti, potvrdením o ukončení podnikania, potvrdením o podaní daňového priznania dani z príjmoch, daňovými priznaniami žalobkyne, potvrdením RNDr. T. Q., podaním ÚPSVaR zo dňa 15.6.2016, zápisom z pohovoru, upozorneniami žalovaného a záznamom zo dňa 10.5.2006, ako aj ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový stav:
Podľa výpisu zo živnostenského registra bolo žalobkyni povolané s účinnosťou od 15.1.2008 podnikať v týchto predmetoch: 1/ vyučovanie v odbore cudzích jazykov - český jazyk, 2/ školiaca činnosť v oblasti etiky, 3/ doučovanie dejepisu, etiky. Dňa 1.10.2008 jej vzniklo oprávnenie podnikať v oblasti vydavateľskej činnosti.
Z bilancie za rok 2009 vyplýva, že žalobkyňa mala za uvedený rok príjem v celkovej výške 186,56 € a výdavky v celkovej výške 1.255,60 € (výdavky z banky: 1.236,40 € + výdavky z pokladne: 19,20 €). Z bilancie za rok 2010 vyplýva, že žalobkyňa nemala v uvedenom roku príjem a výdavky činili 178,42 €.
Rozhodnutím Obvodného úradu Prešov, Odbor živnostenského podnikania, zo dňa 4.1.2010, č. G.- S.-X, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.1.2010, bola žalobkyni pozastavená živnosť vo všetkých predmetoch činnosti na obdobie od 16.1.2010 do 31.12.2010 a to na základe žiadosti žalobkyne.
Obvodný úrad Prešov dňa 8.4.2013 potvrdil ukončenie podnikania žalobkyne ku dňu 9.4.2013.
Z daňového priznania za rok 2008 vyplýva, že žalobkyňa mala v uvedenom roku príjmy z vykonávania živnosti vo výške 196.015,-Sk a výdavky vo výške 112.994,-Sk. Z daňového priznania za rok 2009 vyplýva, že žalobkyňa mala v uvedenom roku príjmy z vykonávania živnosti vo výške 598,77 € a výdavky vo výške 1.149,82 €.
Z písomného potvrdenia RNDr. T. Q. nejaká zo dňa 12.5.2016 vyplýva, že v období od 1.8.2000 do 31.8.2014 pracoval ako zástupca riaditeľa na Gymnáziu a ZŠ sv. Mikuláša Prešove. Žalobkyňa sa na neho v roku 2011 a 2012 často obracala s otázkou, či nie je voľné miesto učiteľa dejepisu hoci na zástup. Takáto situácia sa na škole nevyskytla, takže sa nemohla zamestnať.
Z potvrdenia Gymnázia Jána Adama Raymana zo dňa 16.5.2016 súd zistil, že žalobkyňa sa opakovane od roku 2007 uchádzala o pracovné miesto. Miesta s aprobáciou dejepis, etická výchova sú stále obsadené, v danom období škola neprijala žiadneho pedagóga s odpovedajúcou aprobáciou.
Z vyjadrenia Úradu práce sociálnych veci a rodiny Prešov súd zistil, že doba archivácie údajov o voľných pracovných miestach je 3 roky a preto nevie poskytnúť informáciu, či v období od 01/2011 do 05/2012 boli voľné pracovné miesta pre učiteľa s aprobáciou dejepis a etická výchova.
Na základe zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 ZP účinného v čase oznámenia žalobkyne žalovanému, že trvá na tom, aby ju zamestnával, Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Podľa § 134 ods. 3 ZP, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.1.2013 Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Účelom náhrady mzdy poskytovanej podľa § 79 ZP je reparovanie ujmy, ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku toho, že zamestnávateľ mu po neplatnom skončení pracovného pomeru prestal v rozpore s § 35 ods. l písm. a) ZP prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní a bol ochotný a schopný prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať. Skutočnosť, že súd vyslovil, že nemožno od žalovaného spravodlivo očakávať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával v dôsledku vážne narušených vzťahov medzi žalovanou a štatutárnym zástupcom žalobcu nie je v žiadnom prípade dôvodom pre nepriznanie nároku pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru. Rozhodnutím súdu o
určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 ZP viazaný.
V prípade, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, pracovný pomer sa skončí na základe súdneho rozhodnutia. Zamestnávateľ je aj v takom prípade povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, pričom rozsah predmetného nároku závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd posudzoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy podľa zákonných ustanovení účinných v čase, kedy žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával.
V danom prípade bola žalobkyni právoplatne priznaná náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov od januára 2010 do decembra 2010.
Žalovaný žiadal súd o nepriznanie náhrady mzdy nad čas presahujúci 12 mesiacov. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie dvanásť mesiacov, krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. V konaní bolo vyšlo najavo, že žalobkyňa počas celej doby, za ktorú požaduje náhradu mzdy nepoberala žiaden príjem zo zárobkovej činnosti vykonávanej v pracovnom pomere resp. obdobnom pracovnom vzťahu. Nebola príjemcom nemocenských a či iných sociálnych dávok a takisto nemala príjem z podnikateľskej činnosti, ktorá jej bola najskôr pozastavená v januári 2010 a to na jej vlastnú žiadosť z dôvodu nedostatku zákaziek, pričom predložené daňové priznanie tomuto tvrdeniu žalobkyne nasvedčuje. Vzhľadom k tomu, že jej bola poskytnutá štátna dotácia na podnikanie, nemohla svoju živnosť pozastaviť skôr ako po dvoch rokoch, nakoľko v opačnom prípade by musela vrátiť štátny príspevok v plnej sume resp. v jeho pomernej časti. O záujme žalobkyne zabezpečiť si príjem svedčí aj fakt, že k samotnému zrušeniu živnostenského oprávnenia pristúpila až v roku 2013 po márnom vyčkávaní na zlepšenie podnikateľskej situácie. Súd teda v konaní nezistil zavinené zanedbanie možnosti žalobkyne dosahovať príjem, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že táto si aktívne hľadala zamestnanie vo svojej aprobácii v iných školských zariadeniach v mieste jej bydliska. Okrem toho podľa jej tvrdení sledovala aj voľné pracovné miesta na webovej stránke ministerstva školstva. Podľa názoru súdu je zároveň potrebné prihliadať aj na objektívne sťažené podmienky pre zamestnanie sa v rezorte školstva, vzhľadom početnosť učiteľského stavu a znižujúci sa počet žiakov.
V zmysle Ústavy SR, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretáciu vychádzajúcu z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, možno považovať za interpretáciu, ktorá je v rozpore s daným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti zamestnať sa preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Z uvedeného vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody konania, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo/157/2010)
V danom prípade bolo pre rozhodnutie súdu irelevantná skutočnosť, že žalobkyňa podala proti štatutárovi žalovaného trestné oznámenie, nakoľko žalobkyňa bola v pracovnoprávnom vzťahu ku škole a nie k jej štatutárovi. Rovnako nemožno vziať do úvahy ani tvrdenia žalovaného o porušovaní pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, nakoľko ani samotná výpoveď jej nebola daná z tohto dôvodu porušenia/porušovania pracovnej disciplíny a navyše žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa bola
niekedy v minulosti disciplinárne potrestaná. Na druhej strane je pre toto konanie nepodstatné údajné diskriminačné správanie zástupcov žalovaného voči iným pedagógom zamestnaným u žalovaného.
Vzhľadom na uvedené súd žiadosti žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nevyhovel a žalobkyni priznal aj náhradu mzdy za obdobie ďalších celých 16 mesiacov a 7 dní.
Pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy súd vychádzal z pravdepodobného zárobku, ktorý by žalobkyňa dosahovala a tento zodpovedá jej platovému zaradeniu na stupnici platových taríf pedagogických zamestnancov v závislosti od dĺžky započítanej praxe vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v rozhodnom období neodpracovala zákonom požadovaný minimálny počet pracovných dní, resp. hodín. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/180/2009) deklaruje, že aj keď súčasný Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu úrokov z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. Súd žalobkyni priznal úroky z omeškania, odo dňa nasledujúceho po príslušnom výplatnom v termíne každej jednotlivej mzdy za príslušný kalendárny mesiac.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o ich náhrade rozhodne do tridsiatich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove prostredníctvom Okresného súdu Prešov.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napadá a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.)
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (§ 251 O.s.p.).