Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31CoKR-3-2021.pdf
PDF · 132.27 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoKR/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, D.
- XXXX E., E. E., zast.: JUDr. Peter Zajac, advokát, Jána Stanislava 39, Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Peter Sopko, LL.M., Pavlínska 24, Trnava, správca úpadcu: ELSO spol. s r.o., v konkurze, IČO: 31 337 511, Kúpeľná ul. 1/2014, Šamorín, o obnovu konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25.11.2020, č. k. 36Cbi/12/2018-241, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok sa vo výroku I mení tak, že žaloba na obnovu konania právoplatne skončeného rozsudkom Okresného súdu Trnava z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 sa zamieta.
Napadnutý rozsudok sa vo výroku II mení tak, že návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Trnava z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 sa zamieta.
Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/7/2012 (výrok I), odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Trnava z dňa 18.2.2015, č. k.: 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k.: 31CoKR/3/2015-176 (výrok II) a uložil úpadcovi povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III).
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav relevantný na účely odvolacieho konania:
Okresný súd Trnava rozsudkom z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 (ďalej len „prvoinštančný rozsudok“) vo veci žalobcu (tu: žalovaného) JUDr. Peter Sopko, LL.M., správca úpadcu ELSO, spol. s r.o., proti žalovanej (tu: žalobkyni) A. B. o určenie neúčinnosti právneho úkonu, rozhodol tak, že vyplatenie záväzku úpadcu žalovanej dňa 31.01.2011 vo výške 281.212,75 € v zmysle výdavkového pokladničného dokladu z 31.01.2011 (ďalej len „VPD“) je voči konkurzným veriteľom v konkurze úpadcu vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25K/33/2011 právne neúčinné. Zároveň súd uložil žalovanej povinnosť poskytnúť konkurzným veriteľom úpadcu peňažnú náhradu rovnakej
sume do dotknutej podstaty. Dňa 17.03.2015 bola žalobkyni doručená zásielka, obsahom ktorej bol prvoinštančný rozsudok. Dňa 22.03.2015 sa žalobkyňa osobne stretla so svedkom F., ktorý ju informoval o súdnom konaní prebiehajúcom na Slovensku, ktorého mala byť účastníčkou, a v ktorom malo byť sfalšované plnomocenstvo ňou udelené na zastupovanie v konaní zástupcom AK Herceg s.r.o. a mal byť aj sfalšovaný listinný dôkaz predložený v pôvodnom konaní – VPD. O pôvodnom súdnom konaní sa žalobkyňa dozvedela už v marci roku 2015, keďže na osobnom stretnutí so svedkom F. bolo premetom rozhovoru aj súdne konanie, v súvislosti s ktorým mala byť od nej požadovaná pohľadávka, a v súvislosti s ktorým súdnym konaním a v ňom uplatňovanou pohľadávkou jej svedok F. podpísal písomné potvrdenia o sfalšovaní listinného dôkazu – VPD predloženého v pôvodnom súdnom konaní a plnomocenstva na zastupovanie. Žalobkyňa sa síce o VPD dozvedela ešte v priebehu pôvodného súdneho konania, najneskôr v marci 2015, avšak bola svedkom Somogyim ubezpečená, že tento dôkaz nemá žiadnu relevanciu, keďže on sám jej potvrdil a vyhlásil, že žiadnu finančnú sumu jej nikdy na základe tohto dôkazu (VPD) nevyplatil. Svedok F. tak pred žalobkyňou sám priznal sfalšovanie listín a ubezpečil ju, že vec dorieši. Dňa 20.06.2016 Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 31CoKR/3/2015-176 (ďalej len „druhoinštančný rozsudok“) potvrdil prvoinštančný rozsudok, ktorý sa následne stal právoplatným dňa 18.07.2016.
Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 397 písm. a), § 400, § 403 ods. 1 a 2, § 412 ods. 1, § 414, § 415 ods. 1, čl. 8., § 153 ods. 1 a 2 CSP takto:
Medzi stranami je sporné, či žaloba o obnovu konania bola podaná včas. Nakoľko, ak by žaloba bola podaná oneskorene, tak už len z tohto dôvodu je nutné ju v zmysle § 413 ods. 1 písm. a) CSP odmietnuť bez jej vecného preskúmania, bolo nutné ako prvé sa vysporiadať s touto skutočnosťou. Pre relevantné posúdenie skutočnosti či a kedy sa mohla žalobkyňa o dôvode obnovy konania dozvedieť je nutné prihliadnuť na osobité okolnosti prípadu. Podľa súdu je treba rozlišovať dve veci. A to kedy sa žalobkyňa dozvedela (mohla dozvedieť) o samotnom súdnom konaní vedenom voči nej a kedy sa dozvedela (mohla dozvedieť) o dôvode obnovy konania. Tieto skutočnosti nie je možné zamieňať. Skutočnosť existencie a vedenia súdneho konania však podľa názoru súdu sama o sebe, bez ďalšieho dôvodom obnovy konania nie je. Dôvodom obnovy konania je skutočnosť, že v pôvodnom konaní mal pri rozhodovaní súd predovšetkým vychádzať z listinného dôkazu – VPD, o pravosti ktorého súd v tom čase nemal pochybnosť a posúdil ho ako hodnoverný. Domnienka žalobkyne o tom, že sa jej súdne konanie vzhľadom na potvrdenie sfalšovania pokladničného dokladu a plnomocenstva nedotýka je síce pri posudzovaní jej možnosti dozvedieť sa o dôvode obnovy konania relevantná a súd prvej inštancie ju vyhodnocoval, ale zásadné je to, že v marci 2015 ešte nebolo v pôvodnom súdnom konaní právoplatne rozhodnuté, t. j. nebolo zrejmé, že existuje judikovaná pohľadávka voči žalobkyni, a čo je rozhodujúce právoplatná pohľadávka je priznaná na základe dokazovania vychádzajúceho zo spochybneného (sfalšovaného) dôkazu (!). Preto aj vedomosť žalobkyne výlučne len o tom, že sa vedie súdne konanie, ktorého mala byť účastníčkou v spojení s jej vedomosťou o sfalšovaní rozhodujúceho dôkazu je z pohľadu posúdenia jej možnej vedomosti o dôvode obnovy irelevatná. Dôvodom obnovy nie je samotné súdne konanie, ale právoplatné skončenie súdneho sporu, v ktorom súd pri priznaní pohľadávky voči žalovanej vychádzal ako z rozhodného dôkazu z listinného dôkazu, o ktorom žalobkyňa mala vedomosť, že je sfalšovaný, spochybnený, a o ktorom sa oprávnene, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu (potvrdenie svedka F. o sfalšovaní dôkazu, jeho ubezpečenie, že pred súdom potvrdí nevyplatenie sumy, že súd s ňou nekonal atď.) domnievala, že tento tak aj bude súdom vyhodnotený a na jeho základe nebude voči nej priznaná žiadna pohľadávka. Preto zaujal súd prvej inštancie názor, že žalobkyňa sa objektívne v roku 2015 o dôvode obnovy konania ešte dozvedieť nemohla, a preto v tom čase resp. najskôr od začatia plynutia objektívnej lehoty dňa 19.07.2016 (deň po právoplatnosti) subjektívna lehota žalobkyni nemohla načať plynúť. Rozhodujúce je, kedy preukázateľne bol druhoinštančný rozsudok doručený žalobkyni a – ako sama priznala – bolo to až 31.01.2018. Preto najskôr až dňa 01.02.2018 (deň nasledujúci po rozhodnej skutočnosti) mohla a začala plynúť trojmesačná subjektívna lehota, ktorá uplynula dňa 01.05.2018. Treba zdôrazniť, že v tej dobe už bolo pôvodné súdne konanie skončené a rozsudok bol od 18.07.2016 právoplatný, t. j. nastala aj skutočnosť zakladajúca dôvod obnovy konania, ako je to zdôvodnené vyššie. Takže na určenie začiatku subjektívnej lehoty má význam súčasné naplnenie dvoch podmienok a to doručenie rozsudku žalovanej a jeho právoplatnosť. Až to je moment, keď sa žalobkyňa mohla dozvedieť o dôvode obnovy konania (ktorým je skutočnosť, že v pôvodnom súdnom konaní mal súd pri rozhodovaní vychádzať
z listinného dôkazu, ktorého pravosť spochybňuje). Keďže žaloba bola podaná dňa 19.04.2018, tak bola podaná včas. Až po vydaní odvolacieho rozsudku dňa 20.06.2016 a „správoplatnení“ celej veci dňa 18.07.2016 sa naplnil dôvod obnovy, o ktorom sa žalobkyňa mohla vzhľadom na preukázané skutočnosti dozvedieť najskôr až dňa 31.01.2018. Preto ak v konaní bolo preukázané, že jej bol zo strany AK Herceg, s.r.o., dňa 17.03.2015 doručený výlučne iba rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18.02.2015, tak to samé osebe taktiež ešte neznamená, že sa žalobkyňa mohla objektívne dozvedieť o dôvode obnovy konania, keďže dôvod obnovy konania ešte nenastal po vydaní prvoinštančného rozhodnutia, ktorý jej bol doručený, ale až po vydaní druhoinštančného rozsudku. Až rozhodnutím odvolacieho súdu bolo definitívne v pôvodnom súdnom konaní rozhodnuté proti žalobkyni na základe spochybneného listinného dôkazu. Na základe toho zaujal súd prvej inštancie názor, že nie je dôležité, kedy bol žalobkyni doručený výlučne iba (neprávoplatný) prvoinštančný rozsudok, ale kedy jej bol doručený rozsudok právoplatný. V súvislosti s § 397 písm. a) CSP súd prvej inštancie konštatoval, že ak by sa žalovaná riadne zúčastnila pôvodného konania (bola riadne zastúpená), tak bezpochyby mohla súdu predložiť dôkazy týkajúce sa predmetu pôvodného konania, ktoré označuje a navrhuje až v tomto konaní o obnove konania. V žalobe žalobkyňa označila za takéto dôkazy písomné potvrdenia vystavenej jej svedkom F. dňa 22.03.2015, ktoré spochybňujú pravosť VPD zo dňa 31.01.2011 ako rozhodujúceho dôkazu v pôvodnom konaní a plnomocenstva majúceho byť udeleného žalobkyňou AK Herceg s.r.o. v pôvodnom konaní. Ďalším dôkazom, ktorý žalobkyňa označila a v pôvodnom konaní nemohla predložiť je výsluch jej samotnej (výsluch strany), a osobný výsluch svedka F.. Je zrejmé, že ak by dané dôkazy boli v pôvodnom konaní použité a vykonané, tak tieto môžu pre žalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pôvodného konania, keďže súd pri pôvodnom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyni bola úpadcom (dlžníkom) zastúpeným svedkom F. suma 281.212,75 € riadne vyplatená, ktorú skutočnosť mal preukazovať listinný dôkaz – VPD zo dňa 31.01.2011. Uvedená skutočnosť je v konaní o obnovu konania dostatočne hodnoverne spochybňovaná výsluchom žalobkyne, svedka F., písomnými potvrdeniami svedka F., ale je taktiež relevantne spochybnený aj samotný listinný dôkaz predložený v pôvodnom konaní. Otázka sfalšovania plnomocenstva má význam iba v tej súvislosti, že žalovaná „bez svojej viny“ nemohla použiť v pôvodnom konaní relevantné dôkazy, keďže sa „bez svojej viny“ nemohla konania riadne zúčastniť a brániť sa aj predkladaním ďalších dôkazov. Preukázanie sfalšovania plnomocenstva tak má význam iba pre naplnenie druhej zákonnej podmienky obnovy konania zadefinovanej v § 397 písm. a) CSP (…kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť dôkazy v pôvodnom konaní). Dokazovaním vykonaným v konaní o obnovu konania bolo spochybnené udelenie plnomocenstva žalobkyňou, resp. nebolo preukázané, že plnomocenstvo udelila žalobkyňa a jej podpis na plnomocenstve je jej pravým vlastnoručným podpisom. V konaní tak bolo preukázané, že v pôvodnom konaní bez svojej viny nemohla použiť relevantné dôkazy, keďže nebola v konaní platne, účinné a riadne zastúpená. osobná účasť žalobkyne v konaní by znamenala jej možnosť predkladať relevantné dôkazy spochybňujúce tvrdený stav a dôkazy protistrany (tak ako to urobila v konaní o obnovu konania) a tým bez pochybností mohla privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Žalobkyňa v konaní o obnovu uviedla konkrétny dôkaz – výpoveď svedka F., ktorý spochybňuje pravosť v pôvodnom konaní predloženého dôkazu – VPD. Je nepochybné, že nové predložené dôkazy – výpoveď žalobkyne, ale najmä výpoveď svedka F. môžu pre žalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže pokladničný doklad bol rozhodujúcim dôkazom, na základe ktorého súd žalobe v pôvodnom konaní vyhovel a žalovanej uložil povinnosť poskytnúť do dotknutej podstaty sumu 281.212,75 €. Ak je daný dôkaz spochybnený, tak je možné, že žalobe v pôvodnom konaní vyhovené nebude, bude zamietnutá, čo je bezpochyby pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Je tak naplnená aj tretia zákonná podmienka obnovy konania zadefinovaná v § 397 písm. a) CSP (…ak môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci). Súd prvej inštancie nezistil neprípustnosť žaloby na obnovu konania podľa § 399 CSP, pretože v zistenom a preukázanom skutkovom a právnom stave nevidel naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa žalovaným presadzovaného § 420 písm. c) CSP, ktorý rieši úplne inú situáciu (nedostatok procesnej spôsobilosti strany a absenciu konania jej zástupcu, opatrovníka). Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov obnovy konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, a preto povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/7/2012. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že je dôvodné vyhovieť návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti napadnutých právoplatných rozsudkov na čas do povolenia obnovy pôvodného konania podľa § 412 CSP a za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval značnú výšku vymáhateľnej pohľadávky priznanej proti žalobkyni v pôvodnom konaní. O náhrade trov konania rozhodoval súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP , a to bez ohľadu na to, kto je sporovou stranou konania (že ním je správca), ako aj bez ohľadu na to, ako pohľadávku predstavujúcu trovy konania z hľadiska jej uspokojenia upravuje zákon o konkurze a vyrovnaní. Procesne úspešná
žalobkyňa má v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu tých nákladov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie jeho práva. V danom prípade mala žalobkyňa plný procesný úspech, preto jej súd prvej inštancie priznal v celom rozsahu náhradu trov konania a uložil úpadcovi, ktorého v konaní zastupuje správca ako žalovaný, povinnosť ich žalobkyni zaplatiť. Je pravdou, že trovy účastníkov konkurzného konania, ale aj konaní, ktoré sú vyvolané konkurzným konaním, sú vylúčené z uspokojenia, a preto ich nemožno, okrem niektorých výnimiek, v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky však nemožno považovať za neoprávnené, pretože z hľadiska hmotného práva nezanikajú a po prípadnom zrušení konkurzu ich možno uspokojiť v súdnom alebo inom konaní, za podmienky, že dlžník bude existovať a bude mať majetok. Ak bol v konaní procesne neúspešný správca, náhradu trov konania súd prizná protistrane voči úpadcovi, nie voči osobe správcu, ktorý v konaní vystupuje namiesto úpadcu s tým, že tieto trovy možno prípadne uspokojiť z úpadcovho majetku, ktorý mu zvýši po zrušení konkurzu. Aj keď je priznaná náhrada trov konania proti správcovi, nie sú jeho „osobnými trovami“, pretože správca koná v mene úpadcu a na jeho účet. Náhrada trov konania je preto pohľadávkou proti úpadcovi.
Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku vo výroku I tak, že návrh žalobkyne na povolenie obnovy konania sa odmietne, resp. ak nebudú splnené podmienky na odmietnutie návrhu tak, že sa návrh žalobkyne zamietne, vo výroku II tak, že sa zruší a vo výroku III tak, že sa žalobkyni uloží povinnosť zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v celom rozsahu. Jednou z prvých podmienok, ktorú bol súd prvej inštancie povinný skúmať aj bez návrhu, no neurobil tak, bola otázka prípustnosti žaloby o obnovu konania s ohľadom na ustanovenie § 399 CSP. Bez ohľadu na to, či žalobkyňa v marci 2015 skutočne vedela alebo nevedela presné podrobnosti o obsahu súdneho konania, či vedela spisovú značku súdneho konania a či poznala obsah prvoinštančného rozsudku, možno uzavrieť, že žalobkyňa mala možnosť sa s rozsudkom, a teda aj o obsahu súdneho konania a o jeho spisovej značke oboznámiť, ak by si poštovú zásielku, ktorá bola vystavená na jej meno ako adresáta, a ktorú si preukázateľne prevzala, otvorila. Tvrdenie žalobkyne, že si zásielku neotvorila, že ju odovzdala svojmu manželovi a že ten ju o obsahu zásielky neinformoval alebo že bola konateľom úpadcu – svedkom F. ubezpečovaná, že „to“ vybaví, nemá žiadnu právnu relevanciu pri ustálení záveru, že zásielka bola ňou prevzatá, že bola v jej dispozícii a že mala objektívnu možnosť s ňou sa oboznámiť. Ak tak neurobila, bolo to jej vlastné ľahkovážne rozhodnutie bez akýchkoľvek právnych účinkov. Ak by si žalobkyňa poštovú zásielku, ktorú prevzala 17.03.2015, otvorila a oboznámila sa s jej obsahom, urobila by tak v štádiu plynutia lehoty na podanie odvolania, resp. počas odvolacieho konania. Žalobkyňa tak objektívne a reálne mohla v odvolacom konaní podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) a g) CSP označiť, navrhnúť a predložiť práve tie isté dôkazy, o ktoré opiera svoju žalobu o obnovu konania. Ak by sa aj ustanovenie § 399 CSP malo vykladať tak, že možnosť dosiahnutia zmeny alebo zrušenia rozhodnutia musí nastať najskôr vydaním rozsudku odvolacieho súdu, teda že zmena alebo zrušenie rozsudku sa musí týkať rozsudku odvolacieho súdu, potom je nevyhnutné uzavrieť, že žalobkyňa mala možnosť dosiahnuť zrušenie druhoinštančného rozsudku podaním dovolania z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Možnosť podania dovolania žalobkyňa nevyužila, že zakladá dôvod neprípustnosti žaloby o obnovu konania podľa § 399 CSP. Nemôže obstáť ani argument súdu prvej inštancie, že ak by si žalobkyňa aj zásielku otvorila, rozsudok bol napísaný v slovenskom jazyku, ktorému nerozumie. Všeobecné súdy totiž vydávajú rozsudky v úradnom (slovenskom) jazyku, a to bez ohľadu na to, či stranou konania je osoba z iného štátu. V slovenskom jazyku súd rozhoduje aj v skrátených konaniach (napríklad v európskom platobnom rozkaze), keď si súd navyše ani len neoveruje znalosť slovenského jazyka u žalovanej strany. Preklad súdneho rozhodnutia sa vykonáva podľa potreby len pri výkone rozhodnutia, nie však v základnom konaní. Možno zhrnúť, že to, že ak by si žalobkyňa zásielku prevzala, no neporozumela jej, nezakladá liberačný dôvod z hľadiska § 399 CSP. Zásada vigilantibus iura scripta sunt sa viaže na každú stranu sporu. Ak by sme mali prijať argumentáciu súdu, obsiahnutú v napadnutom rozsudku, potom by možnosť podania žaloby o obnovu konania de facto zostala bez časového obmedzenia v prípadoch, keď si adresát prevzatú zásielku dobrovoľne neotvorí a neoboznámi sa s ňou, resp. v každom prípade neznalosti slovenského jazyka. Takto poňatý súdny výklad rozhodne nemožno akceptovať. Čo sa týka lehoty na podanie žaloby na obnovu konania, žalobkyňa sa mohla už dňa 17.03.2015, keď si prevzala zásielku obsahujúcu prvoinštančný rozsudok, dozvedieť o dôvode obnovy a mohla ho už od tohto dňa uplatniť, ak by si zásielku otvorila, v čom jej rozhodne nič objektívne nebránilo. Ak by sa držala zásady „práva patria bdelým“, mohla a mala si dať vyhotoviť preklad rozhodnutia do nemeckého jazyka. Zo záhlavia rozsudku jej muselo byť zrejmé, že ide o úradný dokument, pretože obsahoval štátny znak Slovenskej republiky. Z rozsudku by sa dozvedela, z akých skutkových okolností súd vychádzal, a že sa opieral o dôkazy, ktoré podľa jej vyjadrenia majú byť sfalšované. Napokon týmito dôkazmi
bez ďalšieho disponovala už v marci 2015 (ako potvrdila sama žalobkyňa), čo bolo aj dôvodom, prečo v tomto čase sama napísala dve potvrdenia, ktoré dala podpísať konateľovi úpadcu – svedkovi F., a v ktorých tento potvrdzoval sfalšovanie plnomocenstva, ako aj VPD. Súd prvej inštancie v bode 30 druhom odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobkyňa mala o súdnom konaní vedomosť už v marci 2015. V rozpore s týmto záverom však už nesprávne konštatuje, že žalobkyňa ešte v marci 2015 nemohla mať vedomosť o dôvode obnovy, pretože ešte neexistovala právoplatná pohľadávka, resp. údajne nemohla vedieť, na akých skutočnostiach bude založené súdne rozhodnutie. Takúto argumentáciu považujeme za zavádzajúcu a nesprávnu. Odvolací súd totiž v konečnom dôsledku len potvrdzoval prvoinštančný rozsudok a odkazoval naň, pričom dôkazy, o ktoré sa opieralo vydané rozhodnutie (a ktoré bolo neskôr potvrdené odvolacím súdom), boli zrejmé už z prvoinštančného rozsudku, ktorý si žalobkyňa preukázateľne prevzala dňa 17.03.2015 (bez ohľadu na to, či si zásielku reálne otvorila). Obstáť nemôže ani argument súdu prvej inštancie o dobrej viere žalobkyne, ktorá sa spoliehala na ubezpečenia svedka F., že „to“ vybaví, že súd na takýto sfalšovaný dôkaz nebude prihliadať a veci ďalej nepripisovala dôležitosť. Za situácie, keď práve v dôsledku falšovania dôkazov si žalobkyňa pre vlastnú ochranu dala konateľom úpadcu – svedkom G. F. podpísať potvrdenie o sfalšovaní dôkazov, nebolo dôvodné, aby mala „dobrú vieru“ v to, že svedok F. situáciu dodatočne „vyrieši“. Naopak mala postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, mala si zásielku otvoriť a v konaní svoje práva aktívne brániť. O to viac, keď stále bola (a stále je) spoločníkom úpadcu spolu so svedkom F.. CSP neustanovuje, že „vedomosť“ o dôvode obnovy musí nastať výlučne po vydaní rozsudku odvolacieho súdu; limitujúcou je len tá podmienka, že použitie dôkazu v pôvodnom konaní nebolo možné bez viny strany. Pasivita a laxnosť žalobkyne pri riešení svojich vlastných záležitostí, napríklad v podobe údajného neotvorenia zásielky prevzatej dňa 17.03.2015 a nezaujímanie sa o súdne konanie ako také, nemôže žalobkyni zakladať procesnú výhodu v podobe „posunu“ plynutia zákonných lehôt. Navyše, skutkové zistenie súdu prvej inštancie o dni 31.01.2018 ako o dni získania vedomosti žalobkyne o dôvode obnovy nemôže obstáť, pretože nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa § 397 písm. a) CSP by dôvod na povolenie obnovy konania existoval len v prípade, ak by tu boli skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa žalobkyne a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobkyňa bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, a ktoré podľa jej vyjadrenia môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Dôvodom nepoužitia skutočností a dôkazov žalobkyňou v pôvodnom konaní bola tá skutočnosť, že hoci žalobkyňa vedela, že má existovať sfalšované splnomocnenie na jej meno, sfalšovaný VPD vystavený na jej meno, že vedela o faktúre advokátskej kancelárie AK Herceg s.r.o. za zastupovanie v súdnom konaní (bez ohľadu na absenciu spisovej značky) vystavenej na jej meno, teda existovali okolnosti, za ktorých by každý priemerný človek pri obvyklej opatrnosti rozhodne otvoril každú zásielku, ktorú si fyzicky prevezme (bez ohľadu na to, či bola zasielaná zo Slovenskej republiky), teda od žalobkyne bolo možné spravodlivo a dôvodne očakávať, že si zásielku obsahujúcu rozsudok otvorí a oboznámi sa s ňou (hoc i využitím prekladateľa), bez ohľadu na údajné dohody, zvyklosti a ubezpečenia či už manželom žalobkyne alebo konateľom úpadcu – svedkom G. F., nemožno vyhodnotiť tak, že by žalobkyňa bez svojej viny skutočnosti a dôkazy nemohla použiť už v pôvodnom konaní. Naopak, ak by si zásielku otvorila a začala sa zaujímať o jej obsah a o súdne konanie, nič jej nebránilo predkladať dôkazy a označovať skutočnosti už v pôvodnom konaní. Inak povedané, žalobkyňa nie bez svojej viny, ale naopak v dôsledku svojej viny, ľahkovážnosti a vlastného slobodného rozhodnutia, takéto skutočnosti v pôvodnom konaní neoznačila a nepredložila, čím je jednoznačne vylúčené naplnenie dôvodu obnovy konania podľa § 397 písm. a) CSP. Čo sa týka odkladu vykonateľnosti právoplatných rozsudkov, len výška pohľadávky sama o sebe bez ďalšieho nezakladá dôvod odkladu vykonateľnosti. O to viac za si situácie, keď sa v konaní netvrdilo (a už vôbec sa nedokazovalo), že by žalovaný vykonával akékoľvek kroky smerujúce k vymáhaniu pohľadávky.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že mala možnosť sa s prvoinštančným rozsudkom oboznámiť už 17.03.2015. Žalobkyňa síce prevzala zásielku zo Slovenska od pre ňu dovtedy neznámej spoločnosti (AK Herceg, s.r.o.), avšak zásielku bez jej otvorenia odovzdala svojmu manželovi. Žalobkyňa nemala pred 22.03.2015 informáciu o súdnom konaní, čo korešponduje s potvrdením, ktoré podpísal svedok H. F.. Nemožno konštatovať, že sa mohla oboznámiť s prvoinštančným rozsudkom. Muselo by byť hodnoverne preukázané, že v zásielke sa rozsudok skutočne aj nachádzal. Ustáliť tento záver iba z výpovede svedkyne I. J. je nesprávne a v rozpore s dobrými mravmi najmä vzhľadom na škandalózny spôsob jej zastupovania advokátskou kanceláriou tejto svedkyne, ktorá so žalobkyňou vôbec nekomunikovala.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
Účelom mimoriadneho opravného prostriedku, akým je aj žaloba na obnovu konania, ktorú podala žalobkyňa, je umožniť strane dosiahnuť zmenu právoplatného rozhodnutia, ktoré je inak pre súd aj strany záväzné (§ 226 a § 228 ods. 1 CSP). Ide o výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá narušuje právnu istotu strán nastolenú v právoplatne skončenej veci. Možnosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku musí byť preto vyvážená sprísnenými podmienkami prípustnosti.
Podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku upravuje § 397 CSP. V prejednávanej veci zostala relevantná už len podmienka upravená v písm. a) citovaného ustanovenia. Táto na prípustnosť žaloby na obnovu konania vyžaduje existenciu skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov týkajúcich sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Žalobkyňa svoju žalobu na obnovu konania odôvodňovala v podstate sfalšovanými podpismi žalobkyne na plnomocenstve z 04.09.2012, na základe ktorého ju v pôvodnom konaní zastupovala AK Herceg, s.r.o., a na VPD z 31.01.2011, ktorý bol v konaní úspešne použitý proti nej ako dôkaz o tom, že prijala žalovanú sumu. Žalobkyňa tu tvrdí existenciu určitých skutočností, ktoré by pre ňu mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska § 397 písm. a) CSP je ale podstatné, či žalobkyňa nemohla tieto skutočnosti bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Na jej zodpovedanie je nevyhnutné najprv ustáliť, kedy získala žalobkyňa vedomosť o týchto skutočnostiach. Odvolací súd v nižšie uvedenom rozsahu preberá skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie, pretože nezistil, že by súd prvej inštancie porušil pravidlá pri hodnotení dôkazov (čl. 15 a § 191 CSP) a jeho myšlienkový postup je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zreteľný. Zistený skutkový stav však treba právne posúdiť odlišne.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že o pôvodnom súdnom konaní sa žalobkyňa dozvedela v marci 2015. Uzavrel totiž, že obsahom zásielky doručenej žalobkyni 17.03.2015 bol prvoinštančný rozsudok z tohto konania. Tento skutkový záver odvolaním nebol napadnutý, takže odvolací súd je ním viazaný, a to bez ohľadu na to, že žalobkyňa s ním vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasila. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že ak žalobkyňa na jednom mieste tvrdí, že s obsahom zásielky, ktorá jej bola doručená (!), sa neoboznámila, pretože zásielku neotvorenú odovzdala svojmu manželovi (zápisnica z pojednávania, č. l. 205), nemôže byť úspešná jej obrana, že obsahom zásielky nebol prvoinštančný rozsudok. Súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že žalobkyňa sa v marci 2015 osobne stretla so svedkom F., ktorý ju informoval o tomto súdnom konaní. V súvislosti s pôvodným konaním a uplatňovanou pohľadávkou jej svedok F. podpísal písomné potvrdenia o sfalšovaní listinného dôkazu – VPD predloženého v pôvodnom súdnom konaní a plnomocenstva na zastupovanie.
Súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Trnava rozsudkom z 18.02.2015, č. k. 36Cbi/7/2012-140 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 20.06.2016, č. k. 31CoKR/3/2015-176 vo veci žalobcu rozhodol tak, že vyplatenie záväzku úpadcu ELSO spol. s r.o. žalobkyni (tam: žalovanej) dňa 31.01.2011 vo výške 281.212,75 € v zmysle VPD z rovnakého dňa je voči konkurzným veriteľom v konkurze úpadcu ELSO spol. s r.o. vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25K/33/2011 právne neúčinné. Zároveň uložil žalobkyni povinnosť poskytnúť konkurzným veriteľom úpadcu peňažnú náhradu vo výške 281.212,75 € do dotknutej podstaty. Rozsudky nadobudli právoplatnosť 18.07.2016.
Odvolací súd vychádza z týchto skutkových zistení a zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa sa o skutočnostiach, ktoré uplatnila ako dôvod obnovy konania, dozvedela ešte počas pôvodného konania. Pre poriadok odvolací súd poznamenáva, že toto zistenie nie je v rozpore s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o dôvode „obnovy konania“ (nie o skutočnostiach, ktoré mohla použiť v pôvodnom konaní) dozvedela až v roku 2018, pretože v tomto rozsahu súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru, že o dôvode „obnovy konania“ sa žalobkyňa nemohla dozvedieť skôr, než sa konanie právoplatne skončilo, pretože kým konanie nie je skončené, nemožno ani hovoriť o jeho obnove. Faktom ale je, že žalobkyňa o skutočnostiach, ktoré mohla použiť v pôvodnom konaní, vedela už v marci 2015, čo aj súd prvej inštancie správne ustálil. Napriek tomu ale, že žalobkyňa o nich vedela, tieto v pôvodnom konaní nepoužila, čo bolo nesporné.
Vedomosť o vyššie uvedených skutočnostiach predstavuje nepochybne objektívnu možnosť ich v pôvodnom konaní použiť. Civilný sporový poriadok však zmierňuje túto požiadavku tým, že ukladá súdu skúmať, či možno tomu, kto sa obnovy konania domáha, pripísať vinu za to, že ich nepoužil. Nemožnosťou použiť skutočnosti bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť označiť tieto skutočnosti voči súdu (pozri R 72/1954). Otázka viny sa posudzuje zo striktne procesného hľadiska (ŠTEVČEK, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1327).
Zo spisu je zrejmé, že odvolanie, ktoré podala AK Herceg, s.r.o., vyvolalo v pôvodnom konaní začatie odvolacieho konania, v dôsledku čoho mala žalobkyňa možnosť odvolaciemu súdu oznámiť skutočnosti, o ktorých sa dozvedela, a predložiť listiny preukazujúce sfalšovanie jej podpisov, ktoré získala od svedka F.. V tomto smere by nebola obmedzená ani neprípustnosťou novôt v odvolacom konaní (§ 205a býv. OSP), pretože potvrdenia o sfalšovaní dôkazov nie sú dôkazmi, ktoré by boli neprípustné (a to ani v zmysle terajšieho § 366 CSP). Listinami preukazujúcimi falošný podpis na procesnom plnomocenstve a na VPD by žalobkyňa len spochybňovala vierohodnosť dôkazov použitých v prvoinštančnom konaní (plnomocenstva a VPD) a keďže ich cieľom nie je zistiť skutkový stav inak, než ako bol zistený súdom prvej inštancie, obmedzenia podľa § 366 CSP (resp. § 205a býv. OSP) by sa na ne nevzťahovali (pozri v tomto zmysle rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.04.2019, sp. zn. 29 Cdo 5273/2017).
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nezistil žiadne okolnosti, ktoré by žalobkyni znemožňovali dané skutočnosti použiť v pôvodnom konaní, a to dokonca hneď, ako sa o nich dozvedela. V dôsledku toho treba uzavrieť, že žalobkyňa procesne zavinila, že tieto skutočnosti neboli súdu oznámené.
Pre úplnosť odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte zopár úvah. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňu svedok F. ubezpečil, že VPD nemá žiadnu relevanciu, keďže on sám jej potvrdil a vyhlásil, že žiadnu finančnú sumu jej nikdy na základe tohto dôkazu nevyplatil. Svedok F. žalobkyni naviac podpísal aj písomné potvrdenie, v ktorom uviedol, že jej podpis na VPD sfalšoval. Svedok F. tak pred žalobkyňou priznal sfalšovanie listín a ubezpečil ju, že vec sám dorieši. Súd prvej inštancie dospel teda k skutkovému záveru, že žalobkyňa bola v dobrej viere v tom, že súdny spor sa jej už nedotýka a bola prekvapená, keď v roku 2018 zistila, že súd právoplatne rozhodol a existuje voči nej judikovaná pohľadávka.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pochybil aj v tomto smere, pretože z takto zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver o tom, že žalobkyňa nemohla relevantné skutočnosti použiť bez svojej viny. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobkyňa sa spoľahla, že jej súdny spor, v ktorom bola ako žalovaná zaviazaná na zaplatenie sumy 281.212,75 €, sa podujal vyriešiť práve ten, kto sa jej priznal k sfalšovaniu jej podpisov na plnomocenstve a kľúčovom dôkaze. Toto konštatovanie má dve roviny. Predovšetkým je z neho zjavné, že dôvera žalobkyne nemôže byť odôvodnená, pretože sa upína na osobu, ktorá sfalšovala jej podpisy a bola zodpovedná za súdne rozhodnutie ukladajúce jej povinnosť zaplatiť podstatnú sumu. Na tom nemôžu nič zmeniť ani jej dovtedajšie vzťahy s touto osobou, pretože tie sa v konečnom dôsledku – ako to sama žalobkyňa tvrdila – v dôsledku tohto incidentu vážne narušili. Pokiaľ ide o druhú rovinu, v tom, že žalobkyňa
namiesto advokáta alebo osoby s právnickým vzdelaním poverila inú fyzickú osobu, aby za ňu uplatňovala práva v súdnom konaní (a použila skutočnosti odôvodňujúce obnovu konania), možno vidieť prejav jej nedostatočného angažovania sa vo vlastnej veci. Obe roviny naznačujú priam nezáujem na riadnom vyriešení veci, čo vylučuje, aby sa žalobkyňa zbavila zodpovednosti za nepriaznivé následky v jej majetkovej sfére. Mimochodom, nedostatočný záujem, ktorý by takisto neumožňoval žalobkyňu spravodlivo zbaviť zodpovednosti za svoj liknavý prístup, odvolací súd vidí aj v tom, že žalobkyňa podľa svojho tvrdenia sa ešte v roku 2010 s manželom dohodla, že sa „o nič nechce starať“ (č. l. 205) a poverila ho, aby za ňu vybavoval komunikáciu so súdmi, v dôsledku čoho bola aj žaloba v pôvodnom konaní spolu s uznesením obsahujúcim výzvu, aby sa k nej žalobkyňa vyjadrila, doručená v roku 2012 spolu s prekladmi do rúk jej manžela, a nie jej samotnej. Súdom prvej inštancie ustálené správanie žalobkyne teda nemožno právne kvalifikovať ako konanie, ktoré zákon považuje za nezavinené. V dôsledku toho nie je splnená podmienka nemožnosti uplatnenia skutočností bez viny dotknutej osoby.
Nemožno v tomto smere ani súhlasiť s prvoinštančným súdom (bod 35 napadnutého rozsudku), že sfalšovaný podpis na plnomocenstve preukazuje, že žalobkyňa bez svojej viny nemohla označiť dôkazy a pod. Nebolo síce preukázané, že by žalobkyňa zavinila sfalšovanie svojho podpisu na plnomocenstve, no je podstatné, že žalobkyňa sa o falošnom podpise dozvedela ešte pred právoplatným skončením veci. Mala preto objektívnu možnosť okamžite zasiahnuť do pôvodného konania, či už vlastnou účasťou alebo prostredníctvom iného zástupcu splnomocneného podľa jej vlastného výberu, pri ktorom by mohol byť predpoklad, že bude riadne chrániť jej práva. Ak tak neurobila ani do vydania druhoinštančného rozhodnutia, nemožno hovoriť o tom, že svoje práva neuplatnila bez svojej viny. Platí to aj vtedy, keby sa na svedka F. nazeralo ako na osobu, ktorú poverila „vybavením veci“. Žalobkyňa sa nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že sa spoľahne na osobu, ktorá sfalšovala jej podpisy. Ubezpečenie osoby, ktorá predtým konala v rozpore so záujmami žalobkyne, nemožno považovať za zbavujúce žalobkyňu zodpovednosti za neuplatnenie prostriedkov procesnej obrany v pôvodnom konaní. To, že takto poverená osoba neurobila v mene žalobkyne voči súdu žiadny úkon, ktorým by upozornila na sfalšované podpisy žalobkyne, nemožno za okolností danej veci vykladať ako žalobkyňou nezavinený stav. Žalobkyni jednoducho nič nebránilo v tom, aby prostriedky procesnej obrany, na ktoré sa odvoláva v žalobe na obnovu konania, použila už v pôvodnom konaní.
Napokon aj súd prvej inštancie zaujal názor, že ak by sa žalobkyňa pôvodného konania riadne zúčastnila, mohla predložiť dôkazy, ktoré označila až v žalobe na obnovu konania (napríklad sfalšovaný VPD). Úvahy súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby by mohli byť správne, keby žalobkyňa o pôvodnom súdnom konaní vôbec nevedela, no v zásade tiež len za predpokladu, že by bola vylúčená jej zodpovednosť za túto nevedomosť, pretože len vtedy by naozaj nemohla dôkazy bez svojej viny predložiť.
Pre poriadok ešte odvolací súd k polemike súdu prvej inštancie o jazykovej bariére na strane žalobkyne dopĺňa, že ju vníma ako nadbytočnú, pretože žalobkyňa v prvoinštančnom konaní nikdy netvrdila, že sa nevedela s prvoinštančným rozsudkom oboznámiť preto, lebo bol v slovenčine (tvrdila, že zásielku prevzala a neotvorenú ju odovzdala manželovi). Okrem toho súd prvej inštancie predsa sám uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že v slovenčine bol vyhotovený nielen prvoinštančný rozsudok, ktorý žalobkyni zasielala AK Herceg, s.r.o., ale aj rozsudky zaslané žalovaným K. F., ktoré tento postúpil dňa 31.01.2018 žalobkyni. Ak súd prvej inštancie v ďalšom vychádzal z vyjadrenia žalovanej, že sa s rozhodnutiami oboznámila dňa 31.01.2018, podľa odvolacieho súdu sa tým sama žalobkyňa usvedčila z toho, že to, že rozhodnutia boli vyhotovené len v slovenčine, nepredstavovalo takú jazykovú prekážku, aby sa s nimi neoboznámila (prinajmenšom v takej miere, aby vedela, že sa týkajú jej samotnej).
Súd prvej inštancie teda zistený skutkový stav síce podriadil pod správny právny predpis [§ 397 písm. a) CSP], ale tento nesprávne aplikoval, pretože nepoužitie skutočností, ktoré boli dôvodom obnovy konania, žalobkyňou v pôvodnom konaní mal vyhodnotiť ako zavinené a žalobu na obnovu konania mal zamietnuť (§ 414 CSP). Dopustil sa tým nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je naplnení odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku I zmenil (§ 388 CSP) tak, že žaloba na obnovu konania zamieta (výrok I).
Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým odložil vykonateľnosť prvoinštančného a druhoinštančného rozsudku, treba dať za pravdu žalovanému, že len výška pohľadávky bez ďalšieho nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, a to o to viac, keď žalobkyňa ani netvrdila (a ani to nevyšlo v konaní najavo), že by žalovaný vykonával akékoľvek kroky smerujúce k vymáhaniu pohľadávky. Aj v tejto súvislosti súd prvej inštancie pochybil, pretože svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku čoho je odvolanie žalovaného dôvodné. Navyše, vydaním tohto rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa konanie právoplatne končí tak, že žaloba na obnovu konania sa zamieta, odpadli dôvody na odloženie vykonateľnosti spomenutých rozsudkov. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku II zmenil (§ 388 CSP) tak, že návrh na odklad vykonateľnosti dotknutých rozsudkov sa zamieta (výrok II).
Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). V danom prípade žalovaný so svojím odvolaním uspel, takže odvolací súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok III).
Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.