Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31CoKR/7/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: JUDr. Peter Sopko, LL.M., so sídlom Paulínska 24, Trnava, správca úpadcu Terralimo, s. r. o., so sídlom Dunajská 12, Šamorín, IČO: 46 108 955, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C. D. XXX/X, E., zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Kupka, so sídlom Hlavná 23, Trnava, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. -263 zo dňa 11.3.2021 v spojení s opravným uznesením č. k. -300 zo dňa 8.10.2021, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v znení jeho opravného uznesenia výrokom I. určil, že právne úkony úpadcu Terralimo, s.r.o., so sídlom Dunajská 12, Šamorín, IČO: 46 108 955, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel Sro, vložka č. 27252/T, ktorými úpadca splnil svoje záväzky voči žalovanému z pôžičiek poskytnutých žalovaných úpadcovi, a to

a) vrátením pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.04.2011 uzavretej na sumu 3.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu , zo zmluvy o pôžičke zo dňa 04.05.2011 uzavretej na sumu 2.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP032, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 04.06.2011 uzavretej na sumu 2000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP069 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.06.2011 uzavretej na sumu 3000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu TB003 po častiach tak, že

- dňa 25.05.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB002 sumu 30,01 eur,

- dňa 26.09.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 11HP197 sumu 2.500 eur,

- dňa 28.09.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB006 sumu 35,85 eur,

- dňa 30.09.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu sumu 3.000 eur,

- dňa 19.12.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 50 eur,

- dňa 19.12.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 209,84 eur,

- dňa 29.03.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP061 sumu 2.500 eur,

- dňa 02.04.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 1.674,30 eur, b) vrátením pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.04.2011 uzavretej na sumu 83,88 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP025 tak, že:

- dňa 02.04.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 83,88 eur,

c) vrátením pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.05.2011 uzavretej na sumu 75,83 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP036 tak, že:

- dňa 02.04.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 75,83 eur, d) vrátením pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06.05.2011 uzavretej na sumu 39,83 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu tak, že:

- dňa 02.04.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 39,83 eur, e) vrátením pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.08.2011 uzavretej na sumu 2.500 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP138, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 12.09.2011 uzavretej na sumu 1.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP163, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 01.10.2011 uzavretej na sumu 4.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP213 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2011 uzavretej na sumu 4.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP252 po častiach tak, že

- dňa 02.04.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 126,16 eur,

- dňa 07.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP248 sumu 2.500 eur,

- dňa 17.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP257 sumu 2.000 eur,

- dňa 20.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP265 sumu 2.000 eur, sú v konkurze vedenom Okresným súdom Trnava pod sp.zn. voči veriteľom úpadcu Terralimo, s.r.o., so sídlom Dunajská 12, Šamorín, IČO: 46 108 955, právne neúčinné. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu Terralimo, s.r.o., so sídlom Dunajská 12, Šamorín, IČO: 46 108 955, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel Sro, vložka č. 27252/T, v konkurze vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. , sumu 16.825,70 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. , , , , , , , , , , , , , o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZKR“).

Vykonaným dokazovaním, najmä z pokladničných kníh za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 a za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012, z prehľadu pôžičiek žalovaného v rokoch 2011 – 2014, výpisu z bankového účtu úpadcu za rok 2011 a výsluchu svedkyne - účtovníčky úpadcu, mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovanému ako konateľovi a spoločníkovi úpadcu boli vracané pôžičky, ktoré poskytol spoločnosti Terralimo, s.r.o. a to tak, že dňa 29.3.2012 mu bola pod č. dokladu 12HP061 vrátená krátkodobá pôžička vo výške 2.500 eur, dňa 2.4.2012 mu boli pod č. dokladu 12HP066 vrátené krátkodobé pôžičky v celkovej výške 2.000 eur, dňa 7.12.2012 mu bola pod č. dokladu 12HP248 vrátená krátkodobá pôžička vo výške 2.500 eur, dňa 17.12.2012 mu bola pod č. dokladu 12HP257 vrátená krátkodobá pôžička vo výške 2.000 eur a dňa 20.12.2012 mu bola pod č. dokladu 12HP265 vrátená krátkodobá pôžička vo výške 2.000 eur. Zo žalobcom predloženého prehľadu pôžičiek žalovaného v rokoch 2011 - 2014 vyplýva, že úpadca prijal od žalovaného dňa 16.6.2011 pôžičku vo výške 3.000 eur na základe dokladu č. TB003. Zároveň z tohto prehľadu pôžičiek vyplýva, že úpadca vyplatil žalovanému po častiach poskytnuté pôžičky tak, že dňa 25.5.2011 vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB002 sumu 30,01 eur, dňa 28.9.2011 vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB006 sumu 35,85 eur, dňa 19.12.2011 vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 50 eur a dňa 19.12.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 209,84 eur. Z výpisu z bankového účtu úpadcu vedeného v F. G., H. za obdobie roku 2011 vyplýva, že vo vyššie špecifikovaných dňoch došlo k odpísaniu zodpovedajúcich súm finančných prostriedkov vedených na bankovom účte úpadcu, konkrétne z účtu úpadcu bola dňa 25.5.2011 odpísaná suma vo výške 30,01 eur (ktorá dátumom realizácie a výškou sumy zodpovedá pôžičke vrátenej žalovanému pod číslom dokladu TB002), dňa 28.9.2011 bola odpísaná suma vo výške 35,85 eur (ktorá dátumom realizácie a výškou sumy zodpovedá pôžičke vrátenej žalovanému pod číslom dokladu TB006) a dňa 19.12.2011 boli odpísané sumy vo výške 35,85 eur a 209,84 eur (ktoré dátumom realizácie a výškou súm zodpovedajú pôžičkám vráteným žalovanému pod číslom dokladu TB009). Žalovaný svoje tvrdenie, že úpadca mu v období od 25.5.2011 - 20.12.2012 nevrátil v žalobe špecifikované pôžičky, nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaným navrhovaný dôkaz na preukázanie jeho tvrdenia - vyžiadanie kompletného účtovníctva za rozhodujúce obdobie týkajúce sa predmetnej žaloby od úpadcu (aby mohlo byť verifikované na základe akých podkladov boli účtované operácie ako je vrátenie pôžičiek) súd nevykonal, nakoľko ho považoval v danom rozsahu vzhľadom na rozsah účtovnej dokumentácie úpadcu za nevykonateľný, o čom právneho zástupcu žalovaného informoval na

pojednávaní konanom dňa 1.12.2020 s tým, že zváži vykonanie navrhnutého dôkazu, avšak je potrebné označiť, ktoré konkrétne dokumenty z účtovníctva úpadcu majú slúžiť ako dôkaz a čo nimi chce žalovaný preukázať. Súd poukázal tiež na to, že právny zástupca žalovaného doplnenie tohto dokazovania navrhol po výsluchu svedkyne na pojednávaní konanom dňa 1.12.2020, keď podľa jeho názoru svedkyňa si nespomínala na viaceré dôležité otázky týkajúce sa vedenia účtovníctva. Tento svoj názor zopakoval žalovaný aj vo svojej záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 11.3.2021, keď poukázal na výsluch svedkyne, počas ktorého okrem iného uviedla: ,,Prepáčte, ale ja si naozaj z tohto roku už nepamätám, čo som účtovala, ale pokiaľ je tu písané čiastočné vrátenie pôžičky za stratený doklad tak evidentne chýbal účtovný doklad v účtovníctve podľa bankového výpisu.“ Podľa jeho názoru z výsluchu svedkyne vyplynula závažná pochybnosť o tom, na základe čoho účtovala údaje o vrátení pôžičiek, ďalej z výsluchu vyplynulo, že žalovaný sa ani neoboznamoval s pokladničnou knihou a že svedkyňa si nepamätala, na základe čoho účtovala vrátenie údajných pôžičiek. Právny zástupca žalovaného dodal, že z výpovede svedkyne sa nedá ustáliť, že by to konzultovala so žalovaným a že neexistencia príjmových pokladničných dokladov a výdavkových pokladničných dokladov k údajným vráteným pôžičkám závažným spôsobom prehlbuje pochybnosti o takýchto údajných operáciách. Súd mal z výsluchu svedkyne jednoznačne preukázané, že pri zaúčtovávaní účtovných prípadov komunikovala s oboma konateľmi, častejšie síce s pánom Mokošom, to však neznamená, že nekomunikovala so žalovaným. Svedkyňa počas výsluchu uviedla, že jednotlivé účtovné prípady - v tomto prípade pôžičky, účtovala tak, ako je uvedené v prehľade pôžičiek s označením A. B. za roky 2011-2014, tak, ako je písané v texte, čiže keď je tam písané napr. čiastočné vrátenie pôžičky za stratený doklad, ide o príjem peňazí v prípadoch, keď konatelia vkladali na účet peniaze, pričom sa to posudzovalo ako krátkodobá pôžička. Svedkyňa taktiež potvrdila, že účtovanie tak, ako je uvedené v časti tabuľky (č. l. 23, 24 a 81 spisu) týkajúcej sa vrátení pôžičiek zodpovedalo skutočnosti (teda že pokiaľ je v tabuľke uvedené, že nejaká časť konkrétnej pôžičky bola vrátená, značilo to, že suma bola vrátená osobe uvedenej v tabuľke). Svedkyňa uviedla, že si síce nepamätá, čo účtovala v danom roku, ale pokiaľ je v predloženom dokumente uvedené čiastočné vrátenie pôžičky za stratený doklad, tak zjavne chýbal účtovný doklad v účtovníctve podľa bankového výpisu - v tejto súvislosti uviedla, že s konateľmi bolo dohodnuté, že sa to vysporiada z tej krátkodobej pôžičky, ktorá bola poskytnutá na bankový účet. Súd považuje za logické, že svedkyňa si nepamätá detaily účtovných operácií realizovaných pred takmer desiatimi rokmi, avšak to v tomto kontexte nie je nevyhnutné - relevantné je, že sa vedela vyjadriť k systému jej práce a spôsobu administrovania jednotlivých účtovných operácií. Svedkyňa v tejto súvislosti ďalej potvrdila, že podľa tabuľky (č. l. 23, 24 a 81 spisu) konatelia, v tomto prípade pán B., poskytovali pôžičky aj vkladom do pokladne v hotovosti a že pokiaľ číslo dokladu označujúce interný doklad obsahuje HP, jedná sa o hotovosť a uviedla, že všetky interné doklady, ktoré majú v sebe označenie HP, boli realizované v hotovosti. Svedkyňa sa vyjadrila, že žalovaný pred vstupom spoločnosti Terralimo s.r.o. do konkurzu nikdy nenamietal, že by niektoré účtované prípady boli účtované nesprávne. Počas výsluchu svedkyňa uviedla, že zostavovala pokladničnú knihu za obdobie 1.1.2011 - 31.12.2011 (ktorá jej bola predložená právnym zástupcom žalovaného k nahliadnutiu) - v tejto súvislosti sa jej právny zástupca žalovaného spýtal, či k účtovnému prípadu označenému ako 11HP197 viažucemu sa ku dňu 26.9.2011 disponovala nejakým výdavkovým dokladom zo strany spoločnosti, že by došlo k vráteniu pôžičky. Svedkyňa uviedla, že všetky účtovné doklady sú založené v šanóne. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vôbec boli takéto výdavkové doklady (teda či existovali), svedkyňa uviedla, že určite musia byť v šanóne, pričom zdôraznila, že si nespomína na konkrétnosti, ale vždy každý účtovný prípad účtuje na základe dokladu a teda tie doklady musia byť založené v šanóne. Svedkyňa ďalej uviedla, že si nespomína, že by sa žalovaný niekedy oboznamoval s pokladničnou knihou. Z vyjadrení právneho zástupcu žalovaného vyplýva, že spochybnil relevantnosť vyjadrení svedkyne počas výsluchu s poukazom na jej slová, že si na niektoré veci nespomína. Je pravdou, že svedkyňa si počas výsluchu nespomínala na niektoré konkrétne okolnosti vedenia účtovníctva pre obchodnú spoločnosť Terralimo s.r.o., avšak rozhodne nevyjadrila pochybnosti o svojom postupe ohľadom evidencie pokladničných dokladov. Práve naopak, vyjadrila presvedčenie, že ak existujú záznamy v pokladničných knihách, ktoré sama zostavovala, k týmto záznamom existujú aj zodpovedajúce doklady, ktoré sú založené v jednotlivých šanónoch. Svedkyňa teda potvrdila pravdivosť údajov uvedených v pokladničných knihách, prehľade pôžičiek a tvrdenia žalobcu o poskytovaní pôžičiek žalovaným spoločnosti Terralimo, s.r.o. a následne vracaniu týchto pôžičiek žalovanému v sumách a dátumoch uvedených v žalobe. Súd uviedol, že ak mal právny zástupca žalovaného pochybnosti ohľadom vedenia účtovníctva, navrhnúť doplnenie dokazovania v naznačenom smere mohol už skôr, kdeže disponoval pokladničnou knihou a ďalšími písomnosťami, ktoré boli v konaní predložené žalobcom. Súd na tomto mieste dodáva, že v zmysle , konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie

a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že konatelia majú povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, t.j. môžu túto evidenciu a účtovníctvo viesť osobne, prípadne môžu zabezpečiť vedenie evidencie účtovníctva tretími osobami na základe osobitných zmluvných vzťahov. Aj pokiaľ je predpísaná evidencia účtovníctva vedená na základe zmluvných vzťahov s tretími osobami, táto skutočnosť nezbavuje konateľov zodpovednosti za škodu voči spoločnosti pri plnení tejto povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že konatelia sú zodpovední za vedenie účtovníctva. Žalovaný ako konateľ spoločnosti má prístup k účtovníctvu obchodnej spoločnosti. Dohliadať na vedenie účtovníctva a kontrolovať účtovné operácie je teda nielen v jeho záujme, ale aj v záujme obchodnej spoločnosti.

V súvislosti so skutkovým tvrdením právneho zástupcu žalovaného o skresľovaní účtovníctva úpadcu Terralimo, s.r.o., súd konštatoval, že žalovaný toto nepreukázal. V trestnom konaní nebola spochybnená pravosť údajov v účtovníctve úpadcu. Vec vyšetrovaná Okresným riaditeľstvom PZ v Dunajskej Strede pod ČVS: ORP - 536/SA-DS-2018 bola odložená z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania pre jeho premlčanie. Z uvedeného dôvodu predmetom vyšetrovania a nadväzne ani predmetom skutkového zistenia nie sú skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodzovať pravdivosť tvrdení žalovaného. Svedkyňa počas výsluchu potvrdila realizáciu úkonov, ktorým sa v konaní odporuje. Žalovaný počas výsluchu uviedol, že úpadcovi poskytoval finančné prostriedky a tiež uviedol, že svedkyňa sa stala účtovníčkou úpadcu na základe odporúčania, pričom sám žalovaný spolu s druhým konateľom ju oslovil s ponukou práce. Súd považuje za nepravdepodobné, že by takto vybraná účtovníčka účtovala účtovné prípady v rozpore so skutočnosťou a na škodu žalovaného. Navyše, z výsluchu svedkyne vyplynulo, že až do času, kým bol na úpadcu vyhlásený konkurz, žalovaný spôsob účtovania nenamietal. Trestné oznámenie žalovaný podal dňa 14.6.2018, teda až po tom, čo mu bol dňa 30.5.2018 doručený rozsudok č.k. - 107 zo dňa 24.5.2018, hoci ak mal pochybnosti o pravosti údajov v účtovníctve úpadcu, mohol tak urobiť už skôr (žaloba mu bola doručená ešte dňa 27.1.2017).

Súd uviedol, že nevykonal dôkaz navrhnutý právnym zástupcom žalovaného a to vyžiadanie kompletného účtovníctva úpadcu, nakoľko takýto návrh považoval za nevykonateľný vzhľadom na rozsah účtovníctva úpadcu a zároveň za nadbytočný so zreteľom na to, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že úkony, ktorým sa v konaní odporuje, boli realizované. Súd nevykonal ani ďalšie dôkazy navrhnuté právnym zástupcom žalovaného - uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede, Obvodného oddelenia Policajného zboru Šamorín ORP-536/SA-DS-2018 zo dňa 5.9.2018 a uznesenie Okresnej prokuratúry Dunajská Streda -5 zo dňa 24.9.2018, nakoľko to považoval za nadbytočné, keďže výsledok trestného konania bol v predmetnom konaní spoľahlivo zistený zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede o spôsobe vybavenia trestného oznámenia žalovaného zo dňa 14.06.2018 a obsahom uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede č. ORP-563/SA-DS-2018 zo dňa 29.5.2019. Počas konania sa právny zástupca žalovaného vyjadril, že ešte chce nazrieť do spisu na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Dunajskej Strede, Obvodného oddelenia Policajného zboru Šamorín, nakoľko má pochybnosti o správnosti vyznačenia právoplatnosti na uznesení OČTK ORP-536/SA-DS-2018 zo dňa 29.5.2019, pričom neuviedol, prečo považuje vykonanie tohto dôkazu za významné pre toto incidenčné konanie a preto ho súd nevykonal. Súd dodáva, že ak by aj právoplatnosť na vyššie špecifikovanom uznesení nebola vyznačená správne, je nepravdepodobné, že tento záver by so zreteľom na už vykonané dokazovanie bol spôsobilý privodiť žalovanému úspech vo veci.

Súd najskôr posudzoval otázku zachovania lehoty na podanie odporovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu Terralimo, s.r.o. nastali, ako vyplýva z Obchodného vestníka č. 59/2015 zo dňa 26.3.2015, dňom 27.3.2015. Pri doručení žaloby súdu dňom 22.7.2015 súd konštatoval včasné podanie žaloby v tejto veci, teda jednoročná prekluzívna hmotno-právna lehota bola zachovaná.

Následne súd riešil otázku, či je naplnený ďalší hmotno-právny predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby, a to či žalobca preukázal ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nakoľko sa žalobca v tejto veci

domáhal určenia neúčinnosti viacerých právnych úkonov, skúmal súd splnenie špeciálnych hmotno- právnych podmienok neúčinnosti v zmysle úpravy § 59 a § 60 vo vzťahu ku každému z týchto právnych úkonov. Dôvodil, že žalobca musí v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu vo vzťahu ku podmienke podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii preukázať, že právny úkon, určenia neúčinnosti ktorého sa domáha, ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa existujúcej v čase, kedy nastali účinky právneho úkonu. Medzi stranami nebolo sporné, že vo vzťahu k právnym úkonom označeným žalobcom v žalobe ako odporovateľným - úhradám zrealizovaným úpadcom v prospech žalovaného, tak ako sú uvedené vyššie, bola splnená základná hmotno-právna podmienka odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zo zoznamu majetku a súpisu všeobecnej majetkovej podstaty úpadcu súd zistil, že majetok úpadcu vo výške 5.750 eur (súpis všeobecnej podstaty zverejnený v OV č. 102/2015 dňa 1.6.2015) nepostačuje na úhradu všetkých zistených pohľadávok v celkovej výške 37.989,70 eur. Súd následne skúmal splnenie osobitných podmienok neúčinnosti týchto právnych úkonov podľa ustanovenia § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii s ohľadom na takéto vymedzenie neúčinnosti týchto úkonov zo strany žalobcu. V konaní nebolo sporné, či právne úkony v žalobe označené ako zvýhodňujúce spôsobili úpadok dlžníka - spoločnosti Terralimo, s.r.o. alebo či boli urobené počas úpadku dlžníka. Sporným nebolo ani to, či právne úkony v žalobe označené ako zvýhodňujúce boli urobené v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatoval, že poskytnuté plnenia titulom vrátenia poskytnutých krátkodobých pôžičiek dňa 29.3.2012, 2.4.2012, 7.12.2012, 17.12.2012 a 20.12.2012 v celkovej výške 11.000 eur sú zvýhodňujúcimi právnymi úkonmi podľa § 59 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Vrátením pôžičiek v prospech žalovaného úpadca splnil svoje záväzky voči žalovanému a uprednostnil ho tak pred inými veriteľmi. Takýmto spôsobom úpadca inak neodôvodnene zvýhodnil žalovaného ako svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom (konkrétne v tomto prípade oproti veriteľom Sociálna poisťovňa, SR - Daňový úrad Trnava, DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s.). Úpadca prednostne uhrádzal záväzky žalovaného, pričom súd nemal žiadnym spôsobom preukázané, že by v roku 2012 boli pomerne uhrádzané aj záväzky ďalších veriteľov úpadcu. V danom prípade platí vyvrátiteľná právna domnienka, že uvedené platby realizoval úpadca v čase, keď bol v úpadku, keď medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný je spoločníkom a konateľom úpadcu a je teda v zmysle § 9 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou úpadcu, pričom žalovaný túto zákonnú domnienku nijakým spôsobom nevyvrátil a tvrdenie žalobcu, že uvedené platby realizoval úpadca v čase, keď bol v úpadku, ani nerozporoval. Žalobca teda v konaní preukázal, že žalovaný bol v čase uskutočnenia predmetných právnych úkonov v úpadku. K úhrade plnení dlžníka v prospech žalovaného malo dôjsť v časovom rozmedzí odo dňa 25.5.2011 až 20.12.2012, teda v čase, kedy dlžník bol v úpadku a nebol schopný uhrádzať splatné záväzky iným veriteľom. Vo vzťahu k vratkám pôžičiek vykonaných v období od 29.3.2012 do 20.12.2012 v celkovej výške 11.000 eur, je splnená aj podmienka vyplývajúca z § 59 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a teda, že vratky pôžičiek žalovanému boli uskutočnené počas troch rokov pred začatím konkurzného konania, ktoré začalo s účinkami od 27.1.2015. Vo vzťahu k úhradám finančných prostriedkov v období od 25.5.2011 do 19.12.2011 v celkovej výške 5.825,70 eur však nebola zachovaná trojročná lehota odporovateľnosti úkonov v zmysle § 59 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, preto sa súd ďalej zaoberal otázkou, či v danom prípade sporné úkony úpadcu napĺňajú skutkovú podstatu ukracujúcich právnych úkonov podľa § 60 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V konaní nebolo sporným, že žalovaný je spoločníkom a konateľom úpadcu na základe čoho je v zmysle ust. § 9 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou úpadcu. Súd má za to, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle v konaní bola preukázaná tým, že žalovaný vystupoval ako konateľ dlžníka, podával daňové priznania a mal vedomosť o ekonomickej situácii dlžníka a o jeho schopnosti plniť splatné záväzky ostatných veriteľov. Úpadca prednostne uhrádzal pohľadávky žalovaného hoci postupne a čiastočne, oproti čomu ale vôbec a to ani čiastočne neuhradil svoje existujúce záväzky voči ostatným veriteľom, pričom žalovaný nepreukázal, že by bol aspoň čiastočne záväzky voči ostatným veriteľom plnil. Pri úkonoch úpadcu, ktorými poskytol peňažné plnenia v období od 25.5.2011 do 20.12.2012 v celkovej výške 16.825,70 eur došlo k naplneniu skutkovej podstaty ukracujúcich právnych úkonov podľa § 60 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom všetky úkony boli úpadcom vykonané v zákonnej 5-ročnej lehote pred začatím konkurzného konania (konkurzné konanie bolo začaté s účinkami od 27.1.2015).

Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalobca preukázal všetky skutočnosti relevantné pre určenie, že sporné právne úkony úpadcu v prospech žalovaného v celkovej výške 16.825,70 eur sú neúčinnými právnymi úkonmi, nakoľko boli zrealizované ako ukracujúce právne úkony, a čiastočne aj ako

zvýhodňujúce úkony (vykonané v období od 29.3.2012 do 20.12.2012). Súd preto určil, že tieto právne úkony sú voči veriteľom v konkurze právne neúčinné a zároveň podľa § 63 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zaviazal žalovaného na plnenie v prospech všeobecnej podstaty úpadcu vo výške 16.825,70 eur.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa (ďalej len „“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom rozsahu odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (, , , ). Z teoretických hľadísk poukazoval na náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku ( ), právo na spravodlivý súdny proces, právo strany zúčastniť sa pojednávania, princíp rovnosti zbraní a uviedol, že žalovaný naďalej považuje žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný. Poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že v období od 25.5.2011 – 20.12.2012 úpadca vrátil uvedené pôžičky žalovanému (ani v inom období žiadne pôžičky žalovanému nevrátil). Žalovaný spochybňoval doklady, z ktorých vychádzal súd v rámci dokazovania a z ktorých mal chybne za preukázané, že úpadca vrátil v období od 25.5.2011 do 20.12.2012 žalovanému pôžičky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o údajnom vrátení predmetných pôžičiek zo strany žalobcu žalovanému. V tomto ohľade nebolo vrátenie pôžičiek preukázané ani výsluchom svedkyne I. J. E.. Menovaná svedkyňa okrem iného uviedla: ,,Prepáčte, ale ja si naozaj z tohto roku už nepamätám čo som účtovala, ale pokiaľ je tu písané čiastočné vrátenie pôžičky za stratený doklad tak evidentne chýbal účtovný doklad v účtovníctve podľa bankového výpisu.“ Podľa žalovaného z výsluchu tejto svedkyne vyplynula záväzná pochybnosť o tom na základe čoho účtovala údaje o vrátení pôžičiek. Z výsluchu menovanej svedkyne: ,,Otázka PZ žalovaného: Oboznamoval sa niekedy žalovaný s pokladničnou knihou? Máte o tom vedomosť? Odpoveď: Pokiaľ si spomínam tak nie;“ z čoho vyplynulo, že žalovaný sa ani neoboznamoval s pokladničnou knihou. Z výsluchu menovanej svedkyne: ,,Otázka PZ žalovaného: Na základe čoho ste označili, že tieto účtovné prípady ktoré sú predmetom tohto konania sú vrátenia pôžičiek. Z čoho ste vychádzali, či to nie je vklad alebo pôžička? Odpoveď: Ja si už nepamätám čo bolo pred toľkými rokmi, ale ak som mala nejasnosti vždy som to konzultovala s pánom Mokošom. Ak som nevedela voči ktorému konateľovi je daná pôžička vždy som jednala s nimi. S pánom B. som potom už takéto veci dodatočne neriešila. Vždy som všetko riešila s pánom Mokošom.“ Podľa žalovaného tak z výsluchu tejto svedkyne vyplynulo, že si nepamätala na základe čoho účtovala vrátenie údajných pôžičiek. Z výpovede svedkyne sa nedá ustáliť, že by otázku vrátenia pôžičiek konzultovala so žalovaným. Neexistencia výdavkových pokladničných dokladov k údajným vráteným pôžičkám závažným spôsobom prehlbuje pochybnosti o takýchto údajných operáciách. V rozpore s vyššie uvedeným súd dospel mechanicky bez bližšieho vysvetlenia svojich úvah a konfrontácie s výsledkami výsluchu menovanej svedkyne a nepreukázaním existencie výdavkových pokladničných dokladov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že predmetné pôžičky boli vrátené. Na súdnom pojednávaní bolo žalovaným v reakcii na výsluch svedka I. J. E. navrhnuté doplniť dokazovanie vyžiadaním kompletného účtovníctva za rozhodujúce obdobie týkajúce sa predmetnej žaloby od úpadcu, aby mohlo byť verifikované na základe akých podkladov boli účtované operácie ako je vrátenie pôžičiek. Je nepochybné (a to z dôvodu opatrnosti uviedol žalovaný aj podaní zo dňa 8.2.2021), že návrh sa týkal účtovníctva úpadcu Terralimo, s.r.o., IČO: 46 108 955, Dunajská 12, Šamorín s ohľadom na účtovanie v žalobe tvrdeného údajného vrátenia pôžičiek (predovšetkým ohľadom posúdenia otázky existencie výdavkových pokladničných dokladov k údajnému vráteniu pôžičiek, ktoré by boli podpísané zo strany žalovaného), a to: vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 6.4.2011 uzavretej na sumu 3.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu , zo zmluvy o pôžičke zo dňa 4.5.2011 uzavretej na sumu 2.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP032, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 4.6.2011 uzavretej na sumu 2.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP069 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.6.2011 uzavretej na sumu 3.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu TB003 po častiach tak, že údajne - dňa 25.5.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu

TB002 sumu 30,01 eur, -dňa 26.9.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 11HP197 sumu 2.500 eur, - dňa 28.9.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB006 sumu 35,85 eur, - dňa 30.9.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu sumu 3.000 eur, - dňa 19.12.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 50 eur, - dňa 19.12.2011 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu TB009 sumu 209,84 eur, - dňa 29.3.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP061 sumu 2.500 eur, - dňa 2.4.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 1.674,30 eur, b) vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.4.2011 uzavretej na sumu 83,88 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP025 tak, že údajne -dňa 2.4.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 83,88 eur, c) vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 6.5.2011 uzavretej na sumu 75,83 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP036 tak, že údajne dňa 2.4.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 75,83 EUR, d) vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 6.5.2011 uzavretej na sumu 39,83 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu tak, že údajne -dňa 2.4.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 39,83 eur, e) vrátenie pôžičky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 16.8.2011 uzavretej na sumu 2.500 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP138, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 12.9.2011 uzavretej na sumu 1.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP163, zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2011 uzavretej na sumu 4.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP213 a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2011 uzavretej na sumu 4.000 eur, poskytnutej úpadcovi a zaevidovanej pod č. dokladu 11HP252 po častiach tak že údajne - dňa 2.4.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP066 sumu 126,16 eur, - dňa 7.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP248 sumu 2.500 eur, - dňa 17.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP257 sumu 2.000 eur,

- dňa 20.12.2012 úpadca vyplatil žalovanému pod č. dokladu 12HP265 sumu 2.000 eur. Doplnenie dokazovania bolo navrhnuté za účelom preukázania na základe čoho boli účtované v žalobe tvrdené údajné vrátenia pôžičiek, na posúdenie otázky, či boli ich podkladmi výdavkové pokladničné doklady, ktoré by boli podpísané zo strany žalovaného. Tento dôvodný návrh na doplnenie dokazovania nebol vykonaný, keď súd iba formalisticky poukazuje v bode 43 odôvodnenia rozsudku na nevykonateľnosť takého návrhu bez dostatočného vysvetlenia iba so stručným odkazom na ,,rozsah účtovníctva úpadcu“. Ďalej súd iba stručne argumentuje nadbytočnosťou ,,so zreteľom na to, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že úkony, ktorým sa v konaní odporuje, boli realizované.“ Takáto argumentácia súdu pre absenciu presvedčivých úvah nemôže obstáť z hľadiska preskúmateľnosti o to viac, keď ťažisko dokazovania sa zameralo na pokladničnú knihu úpadcu, pričom z výsluchu svedkyne nevyplývali jednoznačné závery o spôsobe účtovania vrátenia pôžičiek predovšetkým z pohľadu podkladov pre účtovanie takých údajných hotovostných platieb. Napriek nepreukázaniu vrátenia pôžičiek žalovanému cez vyššie uvedené pochybnosti o účtovaní hotovostných platieb súd dospel k nasledovným záverom (bod 41 odôvodnenia rozsudku): ,,Svedkyňa ďalej uviedla, že si nespomína, že by sa žalovaný niekedy oboznamoval s pokladničnou knihou. Z vyjadrení právneho zástupcu žalovaného vyplýva, že spochybnil relevantnosť vyjadrení svedkyne počas výsluchu s poukazom na jej slová, že si na niektoré veci nespomína. Je pravdou, že svedkyňa si počas výsluchu nespomínala na niektoré konkrétne okolnosti vedenia účtovníctva pre obchodnú spoločnosť Terralimo s.r.o., avšak rozhodne nevyjadrila pochybnosti o svojom postupe ohľadom evidencie pokladničných dokladov. Práve naopak, vyjadrila presvedčenie, že ak existujú záznamy v pokladničných knihách, ktoré sama zostavovala, k týmto záznamom existujú aj zodpovedajúce doklady, ktoré sú založené v jednotlivých šanónoch.“ Z uvedeného vyplýva rozpornosť záverov súdu, keď ten na jednej strane pripúšťa, že si svedkyňa nepamätá na konkrétne okolnosti, ale naproti tomu súd akceptuje, že svedkyňa potvrdila pravdivosť údajov uvedených v pokladničných knihách. Dokonca súd vychádza z domnienky svedkyne, že zodpovedajúce doklady sú založené v jednotlivých šanónoch. Rozsudok je formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov. Vyššie uvedeným postupom súdu bolo porušené právo na súdnu ochranu žalovaného podľa SR a právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. V nadväznosti na nepreukázanie vrátenia predmetných pôžičiek súd nesprávne aplikoval , čo spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je rozsudok aj vecne nesprávny. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania.

Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalovaný v rámci svojej odvolacej argumentácie vytrháva z kontextu niektoré časti

výpovede účtovníčky úpadcu a účelovo si ich uspôsobuje vlastnej skutkovej i právnej argumentácii. Žalovaný namieta, že účtovníčka úpadcu si pri svojej výpovedi dňa 1.12.2020 nepamätala, čo konkrétne účtovala v rokoch 2011 a 2012, z čoho podľa názoru žalovaného mala vyplynúť „závažná pochybnosť“, na základe čoho účtovala vrátenie pôžičiek. Takáto interpretácia je zjednodušená a najmä logicky nesprávna. Zo samotnej skutočnosti, že si svedkyňa nespomínala konkrétne skutkové detaily z obdobia 8-9 rokov spätne (čo je pochopiteľné), nemohla bez ďalšieho vzniknúť akási závažná pochybnosť, na základe čoho účtovala vrátenie pôžičiek. Svedkyňa sa totiž jednoznačne vyjadrila, že „každý účtovný prípad účtovala na základe dokladu a tie doklady musia byť založené v šanóne“. Zároveň uviedla, že pri účtovaní účtovných prípadoch komunikovala s oboma konateľmi, t.j. s Ing. Mokošom ako aj žalovaným. Potvrdila, že pokladničnú knihu (obsahujúcu zoznam účtovných prípadov, vrátane označenia interných dokladov) zostavovala ona. Svedkyňa počas výpovede zároveň potvrdila, že označenie „HP“ v účtovných výkazoch znamená účtovný prípad s hotovostnou transakciou a potvrdila, že všetky interné doklady, ktoré obsahujú označenie HP boli transakciami v hotovosti. Potvrdila tiež, že žalovaný spôsob jej účtovania nikdy nenamietal. Zároveň je bez právneho významu výpoveď svedkyne (na ktorú poukazuje žalovaný), že žalovaný, podľa toho čo si svedkyňa spomína, sa neoboznamoval s pokladničnou knihou. Z pasivity žalovaného (ktorý je jedným z dvoch konateľov úpadcu) totiž nemožno vyvodzovať záver, že by toto neoboznamovanie sa s pokladničnou knihou malo zakladať pochybnosť o správnosti účtovania úpadcu. Za nelogickú považuje žalobca aj úvahu žalovaného, ktorý vníma údajnú rozpornosť záverov súdu, „keď ten na jednej strane pripúšťa, že si svedkyňa nepamätá na konkrétne okolnosti, ale naproti tomu súd akceptuje, že svedkyňa potvrdila pravdivosť údajov uvedených v pokladničných knihách.“ Ako je totiž zrejmé z ostatných skutkových okolností a ostatnej výpovede svedkyne, táto potvrdila, že každý účtovný prípad účtovala na základe dokladu a vždy komunikovala s niektorým z konateľov úpadcu. V jej výpovedi (a nadväzne v záveroch súdu prvej inštancie) nie je nič rozporné, ak si po 8-9 rokoch bez toho, aby mala pri výpovedi k dispozícii príslušné interné doklady, nerozpomenula na konkrétne podrobnosti z toho obdobia. Všetky interné doklady, ktorými sa evidovalo vracanie pôžičiek žalovanému, sú evidované v pokladničnej knihe (ktorú žalovaný až do súdneho konania nikdy nenamietal), majú pridelené vzostupné číslovanie a toto číslovanie chronologicky zodpovedá číslovaniu ostatných účtovných prípadov. Na základe žalovaným opomenutej časti výpovede svedkyne a na základe listinného dôkazu, ktorým je pokladničná kniha úpadcu, potom rozhodne nie je na mieste konštatácia žalovaného, že súd prvej inštancie mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam o vrátení pôžičiek. Žalovaný tiež namietal, že súd nevykonal navrhovaný dôkaz „vyžiadaním kompletného účtovníctva úpadcu za rozhodujúce obdobie“. Postup súdu prvej inštancie, ktorý navrhnutý dôkaz nevykonal, bol však správny. Po prvé preto, že tento návrh bol prednesený až dňa 1.12.2020, po dlhých piatich rokoch od začatia súdneho konania a po uplynutí lehoty, ktorá bola žalovanému uložená na predloženie návrhov na vykonanie dokazovania v rámci sudcovskej koncentrácie konania. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že potreba tohto dôkazu mala vyplynúť až z výpovede svedkyne dňa 1.12.2020. Je totiž zrejmé, že týmto návrhom žalovaný mienil spochybňovať výdavkové pokladničné doklady označené v pokladničnej knihe, teda mienil rozporovať samotné vrátenie pôžičiek. Vrátenie pôžičiek však rozporoval od počiatku, preto niet rozumného vysvetlenia (a ani ospravedlnenia toho), prečo nenavrhol dôkaz už skôr takým spôsobom, aby nedochádzalo k prieťahom v súdnom konaní. Po druhé preto, že dôkaz tak, ako ho navrhol, je nevykonateľný a všeobecný. Na jednej strane preto, že z neho nie zrejmé, od koho mal súd účtovníctvo vlastne vyžiadať (neoznačil osobu, ktorá má mať účtovníctvo úpadcu v držbe), ďalej preto, že nešpecifikoval „rozhodné obdobie“ ako ani preto, že nekonkretizoval konkrétne listiny účtovníctva úpadcu, ktoré chcel vykonať ako dôkaz. Dokonca nekonkretizoval ani interné doklady, ktoré žalobca označil vo svojej žalobe a ktoré sú podložené pokladničnou knihou úpadcu. Žalovaný síce v odvolaní odvolaciemu súdu podsúva, že sa mali týkať „predovšetkým posúdenia otázky existencie výdavkových pokladničných dokladov“ a že dokazovanie bolo navrhnuté „za účelom preukázania, na základe čoho boli účtované v žalobe tvrdené údajné vrátenia pôžičiek“, no zo zápisnice z pojednávania zo dňa 1.12.2020 takého upresnenie nevyplýva. Súd prvej inštancie preto vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, svoje závery presvedčivo a logicky odôvodnil a tieto závery sú vecne správne. Žalobca preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov konania 100%.

Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. -300 zo dňa 8.10.2021, právoplatným dňa 10.11.2021 opravil výroky I. a II. rozsudku č. k. -263 zo dňa 11.3.2021 tak, aby boli v súlade so znením vyhláseným na pojednávaní dňa 11.3.2021.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle a .

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o určenie neúčinnosti právnych úkonov vyhovel dôvodiac, že vykonaným dokazovaním pokladničnými knihami, prehľadom pôžičiek, výpisom z bankového účtu úpadcu a výsluchom svedkyne - účtovníčky mal za preukázané, že žalovanému ako spoločníkovi a konateľovi úpadcu boli v rozhodujúcom období vracané pôžičky, ktoré poskytol spoločnosti Terralimo, s. r. o., čím ohľadom vrátenia pôžičiek realizovaného v období od 29.3.2012 do 20.12.2012, úpadca žalovaného neodôvodnene zvýhodnil ( ) oproti iným svojim veriteľom (sociálna poisťovňa, daňový úrad, zdravotná poisťovňa) a to v čase úpadku, a ohľadom vrátenia pôžičiek v období od 25.5.2011 do 20.12.2012 sa dopustil ukracujúcich právnych úkonov ( ).

Žalovaný v podanom odvolaní zotrval na svojom skutkovom tvrdení, že v období od 25.5.2011 do 20.12.2012 úpadca žalovanému žiadne pôžičky nevrátil, mal za to že žalobca ohľadom vrátenia pôžičiek žalovanému neuniesol dôkazné bremeno, keď poukazoval na výpoveď svedkyne I. E., účtovníčky úpadcu a dôvodil, že táto si nepamätala na základe čoho účtovala vrátenie údajných pôžičiek, poukazoval na neexistenciu výdavkových pokladničných dokladov s tým, že navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním kompletného účtovníctva úpadcu za rozhodujúce obdobie, aby mohlo byť verifikované na základe akých podkladov boli účtované operácie ako vrátenie pôžičiek, avšak súd tento dôkaz nevykonal bez dostatočného vysvetlenia. Vo všeobecnosti poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci aplikáciou ust. .

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

Žalovaný v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nevykonanie dôkazu oboznámením účtovníctva úpadcu, za účelom preukázania, na základe čoho boli účtované v žalobe tvrdené vrátenia pôžičiek. Súd prvej inštancie nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil tým, že ho jednak považoval v danom rozsahu vzhľadom na rozsah účtovnej dokumentácie úpadcu za nevykonateľný, o čom aj právneho

zástupcu informoval na pojednávaní dňa 1.12.2020 s tým, že je potrebné označiť, ktoré konkrétne dokumenty z účtovníctva úpadcu majú slúžiť ako dôkaz a čo chce nimi žalovaný preukázať, ďalej tým, že vrátenie pôžičiek žalovanému mal preukázané ostatným vykonaným dokazovaním, keď najmä vykonanie dokazovania účtovníctvom úpadcu žalovaný navrhol v nadväznosti na výpoveď svedkyne I. E., z ktorej výpovede mal súd za preukázané, že táto jednotlivé účtovné prípady účtovala tak, ako je uvedené v prehľade pôžičiek, pričom je logické, že si nepamätala na detaily účtovných operácií, avšak vedela sa vyjadriť k systému svojej práce a spôsobu administrovania jednotlivých účtovných operácií, nevyjadrila pochybnosti o svojom postupe ohľadom evidencie pokladničných dokladov, naopak, vyjadrila presvedčenie, že ak existujú záznamy v pokladničných knihách, ktoré sama zostavovala, k týmto záznamom existujú aj zodpovedajúce doklady, ktoré sú založené v jednotlivých šanónoch a napokon nevykonanie tohto dôkazu odôvodňoval súd prvej inštancie tiež tým, že ak mal žalovaný pochybnosti ohľadom vedenia účtovníctva, mohol navrhnúť doplnenie dokazovania v naznačenom smere už skôr, keďže disponoval pokladničnou knihou a ďalšími písomnosťami, ktoré predložil žalobca. Tiež súd poukázal na to, že žalovaný ako konateľ je jednak zodpovedný za vedenie účtovníctva a má k nemu aj prístup.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v žalobe doručenej žalovanému aj s prílohami dňa 27.1.2017 (č. l.62) v samotnom žalobnom petite označil konkrétne pokladničné doklady, ktoré mali preukazovať vracanie pôžičiek žalovanému (č. dokladu TB002 zo dňa 25.5.2011 na sumu 30,01 eur, č. dokladu 11HP197 zo dňa 26.9.2011 na sumu 2.500 eur, č. dokladu TB006 zo dňa 28.9.2011 na sumu 35,85 eur, č. dokladu zo dňa 30.9.2011 na sumu 3.000 eur, č. dokladu TB009 zo dňa 19.12.2011 na sumu 50 eur, č. dokladu TB009 zo dňa 19.12.2011 na sumu 209,84 eur, č. dokladu 12HP061 zo dňa 29.3.2012 na sumu 2.500 eur, č. dokladu 12HP066 zo dňa 2.4.2012 na sumu 1.674,30 eur, č. dokladu 12HP066 zo dňa 2.4.2012 na sumu 83,88 eur, č. dokladu 12HP066 zo dňa 2.4.2012 na sumu 75,83 eur, č. dokladu 12HP066 zo dňa 2.4.2012 na sumu 39,83 eur, č. dokladu 12HP066 zo dňa 2.4.2012 na sumu 126,16 eur, č. dokladu 12HP248 zo dňa 7.12.2012 na sumu 2.500 eur, č. dokladu 12HP257 zo dňa 17.12.2012 na sumu 2.000 eur, č. dokladu 12HP265 zo dňa 20.12.2012 na sumu 2.000 eur). Žalovaný až v podaní zo dňa 25.11.2019 (č. l. 157) poprel skutkové tvrdenie žalobcu o vracaní pôžičiek, namietol pravosť a preukaznú hodnotu údajov z účtovníctva žalobcu, pričom navrhol dokazovanie trestným oznámením žalovaného pre podozrenie na trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, uzneseniami OR PZ a oboznámením sa s priebehom a výsledkom daného trestného konania a navrhol tiež prerušenie konania do skončenia trestného konania. Súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (č. l. 169) a spolu s nariadením pojednávania na deň 31.3.2020 (č. l. 174) vyzval sporové strany, aby v lehote do 15 dní oznámili súdu aj protistrane návrhy na vykonanie dokazovania s tým, že po tejto lehote nebude súd na ďalšie návrhy prihliadať ( ). Právny zástupca žalovaného predvolanie spolu s predmetnou výzvou prevzal dňa 21.2.2020. Návrhy na dokazovanie súdu nezaslal. Žalobca naopak v podaní zo dňa 23.2.2020 (č. l. 180) označil konkrétne dôkazy (9), ktoré navrhoval v spore vykonať. Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 1.12.2020 (č. l. 215), na ktorom bola vypočutá svedkyňa I. J. E.. Po výsluchu tejto svedkyne žalovaný navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním kompletného účtovníctva za rozhodujúce obdobie týkajúce sa predmetnej žaloby od úpadcu, aby mohlo byť verifikované, na základe akých podkladov boli účtované operácie ako je vrátenie pôžičiek. Vykonanie tohto dôkazu žalobca namietal s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania obsiahnutú v predvolaní na pojednávanie dňa 31.3.2020. Žalovaný namietal, že potreba dokazovania vyplynula z výpovede svedkyne, ktorá si nepamätala na podstatné okolnosti prípadu, s čím žalobca nesúhlasil, nakoľko žalovaný disponoval pokladničnou knihou, teda ak mal pochybnosti, či niektoré položky pokladničnej knihy sú riadne vedené v účtovníctve, mohol tento dôkaz navrhnúť omnoho skôr. Súd na tomto pojednávaní žalovaného poučil, že je potrebné, aby označil, ktoré konkrétne dokumenty z účtovníctva úpadcu majú slúžiť ako dôkaz a čo nimi chce preukázať, nakoľko dôkaz tak, ako ho navrhol je vzhľadom na rozsah účtovnej dokumentácie nevykonateľný. Zároveň súd v uznesení o odročení pojednávania zaviazal sporové strany, akékoľvek dôkazy označiť alebo predložiť aj vyjadrenia vo veci najneskôr do 15 dní od pojednávania s tým, že na neskôr predložené návrhy na vykonanie dokazovania nebude súd prihliadať ( ). Predmetná lehota uplynula dňa 16.12.2020, žalovaný v uvedenej lehote žiadne návrhy na dokazovanie súdu nezaslal, ani nekonkretizoval svoj návrh na doplnenie dokazovania účtovníctvom žalovaného v zmysle poučenia súdu na pojednávaní dňa 1.12.2020. Až v písomnom podaní zo dňa 8.2.2021 žalovaný opakovane uviedol, že navrhuje doplniť dokazovanie vyžiadaním kompletného účtovníctva za rozhodujúce obdobie týkajúce sa predmetnej žaloby od úpadcu, aby mohlo byť verifikované, na základe akých podkladov boli účtované operácie ako

je vrátenie pôžičiek, predovšetkým ohľadom posúdenia otázky existencie výdavkových pokladničných dokladov k údajnému vráteniu pôžičiek, ktoré by boli podpísané zo strany žalovaného. Na poslednom pojednávaní dňa 11.3.2021 súd uviedol, že dokazovanie účtovníctvom úpadcu nevykoná, nakoľko ho považoval za nadbytočné a žalobe vyhovel.

Odvolací súd sa v danom prípade stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania, že zo žalobcom predložených listinných dôkazov ako aj výsluchu svedkyne bolo preukázané vracanie pôžičiek žalovanému. Návrh na vykonanie dokazovania účtovníctvom úpadcu, bol podaný žalovaným neskoro, po dvakrát vykonanej sudcovskej koncentrácii konania - prvýkrát v predvolaní na pojednávanie dňa 31.3.2020, na ktorú žalovaný vôbec nereagoval, návrh na toto dokazovanie učinil prvýkrát až na pojednávaní dňa 1.12.2020, pričom ho súd v rámci sudcovskej koncentrácie znova uznesením zo dňa 1.12.2020 vyzval na konkretizovanie tohto dôkazu a jeho účelu, na čo žalovaný opäť nereagoval, svoj návrh bližšie odôvodnil až v podaní zo dňa 8.2.2021.

Ust. zakotvuje jednu zo základných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti, má pre stranu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany. Predloženie skutkových tvrdení podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii, by mali byť všetky podstatné skutkové tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe ( ), prípadne duplike ( ). Skutkové tvrdenia predložené neskôr je možné ospravedlniť jedine tým, že ich strana sporu nemohla predložiť už skôr.

Podľa domnienky v ust. platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec, alebo ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie skutkových tvrdení žalobcu, je prostriedkom procesnej obrany žalovaného. Z ust. vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v ust. , musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované. Ak strana neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení musí byť tiež výslovné, nepostačuje všeobecné vyhlásenie, že žaloba je nedôvodná.

V danom prípade obrana žalovaného v spore spočívala v tom, že žaloba je nedôvodná, nakoľko žalovanému žiadne pôžičky vracané neboli, pričom žalovaný spochybnil pravosť a relevanciu predložených pokladničných kníh s poukazom na prebiehajúce trestné konanie. Z týchto pokladničných kníh, ako aj skutkových tvrdení žalobcu v žalobe vyplýva, že žalobca poukazoval na jednotlivé doklady, zaevidované v danej pokladničnej knihe, na základe ktorých malo dôjsť k vráteniu pôžičiek žalovanému. Žalovaný síce v spore navrhol vykonať dokazovanie predložením účtovníctva žalovaného za účelom preskúmania na základe akých podkladov boli účtované operácie vrátenie pôžičiek, avšak žalovaný nikdy v rámci svojej procesnej obrany neuviedol relevantné skutkové tvrdenie, že mu nikdy žiadne doklady ohľadom vrátenia pôžičiek vystavené neboli, resp. že žiadne takéto doklady on nepodpísal.

Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania – sudcovskej ( ) a zákonnej ( ). Teda strany sporu nie sú oprávnené vykonávať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky, nakoľko súd na takýto procesný úkon neprihliada. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými návrhmi. Ak neexistujú osobitné dôvody zásadne platí, že predloženie skutkových tvrdení, alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu. V danom prípade žalovaný, od prvotného doručenia mu žaloby dňa 27.1.2017, navrhol až na pojednávaní dňa 1.12.2020 vykonanie dokazovania

účtovníctvom úpadcu, aby mohlo byť verifikované, na základe akých podkladov boli účtované operácie, ako je vrátenie pôžičiek. Žalovanému pritom nič nebránilo, aby takýto návrh na dokazovanie učinil už skôr, pokiaľ rozporoval, okolnosť vrátenia pôžičiek a spochybňoval predložené účtovné doklady – pokladničné knihy ako aj riadne vedenie účtovníctva (z ktorého dôvodu podával tiež trestné oznámenie). Podanie takéhoto návrhu nebolo podmienené výsluchom účtovníčky, ktorú navyše navrhoval v spore vypočuť žalobca, nie žalovaný a ktorá vo svojej výpovedi potvrdila skutočnosť, že každý účtovný prípad účtovala na základe dokladu, ktorý potom určite musí byť založený v šanóne. Z hľadiska procesnej diligencie, teda žalovaný návrh na dokazovanie účtovníctvom žalovaného nevykonal včas a súd potom nemusel na takýto návrh ani prihliadať.

zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, a teda aj vykonávaní dôkazov. S dokazovaním však imanentne súvisia aj povinnosti, ktoré musia strany splniť ešte predtým, ako súd začne dokazovať, a to je povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V predmetnej veci žalovaný všeobecne spochybnil hodnovernosť predložených pokladničných kníh, avšak neposkytol žiadne skutkové tvrdenie ohľadom podkladov, na základe ktorých malo byť účtované vracanie pôžičiek. V podaní zo dňa 8.2.2021 síce uvádza, že navrhnutým dokazovaním chce preukázať jednak otázku existencie výdavkových pokladničných dokladov a ich podpísanie zo strany žalovaného, avšak žalovaný v spore sám netvrdil, že žiadne pokladničné doklady nikdy nepodpísal a teda že nemôžu ani existovať. Dôkazné bremeno je procesnou zodpovednosťou sporovej strany za výsledok konania. Každá sporová strana pritom musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Je pravda , že v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nemožno od strany spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, avšak táto teória sa neuplatňuje absolútne, nakoľko v niektorých prípadoch možno od strany spravodlivo požadovať, aby preukázal aj negatívnu skutočnosť, a to vtedy, ak možno neexistenciu určitej skutočnosti preukázať inak, napr. existenciou skutočnosti, ktorá ju vylučuje. Napríklad ak žalovaný v spore tvrdil, že predmetné pôžičky mu neboli vrátené, bolo jeho úlohou spochybňovať podklady, ktoré to mali preukazovať, čiže mal výslovne poprieť, že doklady uvádzané v predložených pokladničných knihách podpísal. Takéto výslovné skutkové tvrdenie však žalovaný neposkytol, hoci navrhol dokazovanie za účelom preukázania existencie týchto dokladov a okolnosti, či sú podpísané žalovaným. Ako však už bolo uvedené vyššie, predpokladom dokazovania, je najskôr existencia relevantného skutkového tvrdenia sporovej strany, ktoré sa má daným dokazovaním preukázať. Súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná ( ), pričom súd vykonáva najmä tie dôkazy, ktoré majú potenciál preukázať rozhodné skutkové tvrdenie sporovej strany. Žalovaný v konaní síce spochybnil hodnovernosť vedenia účtovníctva úpadcu, a to len všeobecným tvrdením, že mu žiadne pôžičky vrátené neboli, avšak nekonkretizoval, v čom konkrétne vidí nesprávnosť predložených pokladničných kníh. V trestnom konaní sa skresľovanie účtovníctva úpadcu nepreukázalo, nakoľko trestné stíhanie bolo zastavené pre premlčanie.

Zároveň platí, že návrh žalovaného na vykonanie dokazovania vyžiadaním kompletného účtovníctva žalovaného za rozhodujúce obdobie týkajúce sa predmetnej žaloby od úpadcu je nekonkrétny a všeobecný a súd prvej inštancie správne uzavrel, že je vzhľadom na rozsah účtovnej dokumentácie úpadcu takýto dôkaz nevykonateľný, teda bolo úlohou žalovaného špecifikovať, ktoré konkrétne dokumenty majú slúžiť ako dôkaz, za aké konkrétne obdobie, kde sa predmetné účtovníctvo nachádza a od koho má súd predmetné účtovníctvo vyžiadať. Nie je reálne, aby vzhľadom na rozsah, súd zabezpečoval kompletné účtovníctvo úpadcu. Správne uviedol žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, že žalovaný ani len nekonkretizoval doklady podľa pokladničných kníh, ktoré žalobca označil v žalobe, pričom účtovníčka uviedla, že tieto majú byť v príslušných šanónoch. Žalovaný teda svoj návrh na dokazovanie účtovníctvom úpadcu dostatočne nekonkretizoval tak, aby bol vykonateľný. Nie je pritom úlohou súdu nahrádzať aktivitu strany pri navrhovaní dokazovania tak, aby tento návrh bol úspešný. Súd je pri dokazovaní viazaný procesnou aktivitou sporových strán, sám z vlastnej iniciatívy dokazovanie nevykonáva ( ), v opačnom prípade by porušil princíp rovnosti sporových strán ( ).

Súd prvej inštancie teda postupoval správne, ak navrhovaný dôkaz – oboznámením účtovníctva úpadcu, nevykonal jednak preto, že nebol dostatočne špecifikovaný tak, aby bol vykonateľný, jednak preto, že

mal okolnosť vrátenia pôžičiek za dostatočne preukázanú ostatným vykonaným dokazovaním a jednak preto, že tento dôkazný prostriedok nebol žalovaným navrhnutý včas. Správne tiež poukázal na to, že predsa žalovaný ako konateľ spoločnosti za vedenie predmetného účtovníctva zodpovedá a má k nemu prístup, teda mu nič nebránilo tento dôkazný prostriedok zabezpečiť.

Pokiaľ ide o žalovaným v odvolaní spochybňovaný výsluch svedkyne I. E. – účtovníčky úpadcu, keď žalovaný dôvodil, že z jej výpovede vyplynula pochybnosť o tom, na základe čoho účtovala údaje o vrátení pôžičiek a tiež že z jej výpovede vyplynulo, že sa žalovaný neoboznamoval s pokladničnou knihou, resp. že by s ním svedkyňa konzultovala otázku vrátenia pôžičiek, tak naopak odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že svedkyňa uviedla, že pri zaúčtovaní účtovných prípadov komunikovala s oboma konateľmi, častejšie s pánom Mokošom a že vždy každý účtovný prípad účtuje na základe dokladu, ktoré musia byť založené v šanóne. Je pochopiteľné, že si svedkyňa nepamätala na každý účtovný prípad z rokov 2011-2012, avšak potvrdila spôsob svojej práce a vedenia účtovníctva, teda že pre každý účtovný prípad musel existovať podklad, ktorý bol potom založený v šanóne. Potvrdila že účtovala tak poskytnutie pôžičiek konateľmi úpadcovi, ako aj ich postupné vracanie. V odvolaní žalovaný síce uvádza, že „neexistencia výdavkových pokladničných dokladov k údajným vráteným pôžičkám závažným spôsobom prehlbuje pochybnosti o takýchto operáciách,“ avšak v konaní žalovaný nepredniesol skutkové tvrdenia, že predmetné výdavkové doklady neexistujú, ide preto ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní ( ).

Žalovaný napokon v odvolaní namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd však po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné. Žalovaný v odvolaní arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia odôvodňuje v podstate iba svojou nespokojnosťou s prijatými závermi súdu prvej inštancie, avšak neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, z akých dôvodov ho považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé.

V závere odvolateľ tiež všeobecne namietol nesprávne právne posúdene veci aplikáciou ust. na danú vec. Právne posúdenie veci poukazom na ust. súdom prvej inštancie však bolo správne. V zmysle ust. , je možné odporovať ktorémukoľvek právnemu úkonu dlžníka, ktorým ukrátil uspokojenie pohľadávok svojich veriteľov. Pre odporovateľnosť sa tu vyžaduje, aby dlžník urobil právny úkon s úmyslom ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel musel byť druhej strane známy. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu o tomto úmysle sa zákonom predpokladá vtedy, ak dlžník urobil právny úkon v prospech osoby s ním spriaznenej. Povinný môže preukázať opak. Dôkaz opaku je na žalovanom, ktorý bude musieť preukazovať, buď neexistenciu úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov, alebo to, že o dlžníkovom úmysle vedel. Takýmto právnym úkonom je potom možné odporovať, ak boli urobené počas piatich rokov pred začatím konkurzného konania. V predmetnej veci boli splnené všetky objektívne podmienky pre aplikáciu daného ustanovenia. Uhrádzaním pohľadávok žalovaného v rozhodnom období od 25.5.2011 do 20.12.2012 a neuhrádzaním pohľadávok ostatných v tom čase existujúcich veriteľov, došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu, pričom úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa v konaní predpokladala, nakoľko žalovaný bol spriaznenou osobou vo vzťahu k úpadcovi, keď zároveň všetky úkony boli vykonané v zákonnej 5-ročnej lehote pred začatím konkurzného konania.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle , rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).