Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžsk/39/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: I.. J. Y., nar. X. B. XXXX, D. XXX/X, Š., zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 238 232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 4. decembra 2017, č. 46087-3/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -72 zo 14. decembra 2018 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovanej sa zamieta.

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia zo 17. apríla 2002 poskytovala zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore pediatria a dorastové lekárstvo. Slovenská lekárska komora jej 8. decembra 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/NR/0644/05. Na žiadosť žalobkyne jej Nitriansky samosprávny kraj 25. júla 2006 s účinnosťou k 31. júlu 2006 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobkyňa u žalovanej uplynutím 31. júla 2006 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 31. júli 2006) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Galante rozhodnutím z 23. januára 2017, č. 700-0600048316- GC09/16, najskôr vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 31. júla 2006. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006 (správne: do 31. decembra 2010), v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 31. júli 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa cit. zák. (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9). Z výpisu z daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že jej príjem za rok 2005 pod zákonom stanovenú hranicu neklesol, preto vydala toto rozhodnutie. Keďže žalobkyňa proti tomuto rozhodnutiu

nepodala odvolanie, rozhodnutie pobočky nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2017, čím sa definitívne ustálilo, že jej poistenie nezaniklo 31. júla 2006, tak ako deklarovala v odhláške.

3. Následne pobočka žalovanej 6. marca 2017 vyzvala žalobkyňu, aby podala ohlášku k 30. septembru 2008 a tým si splnila odhlasovaciu povinnosť z povinného poistenia podľa Keďže žalobkyňa tak neurobila, pobočka rozhodnutím zo 7. apríla 2017 č. 700-600006317-GC09/17 vyslovila, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo 30. septembra 2008. Pobočka vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti bol nielen za rok 2005, ale aj za rok 2006, vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v cit. zák. Tým, že žalobkyňa mala za zdaňovacie obdobie roka 2006 predĺženú lehotu na podanie daňového priznania, jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. septembra kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, v ktorom jej príjem nedosiahol zákonom stanovenú hranicu. Keďže žalobkyňa za rok 2007 nepodala daňové priznanie, jej príjem prvýkrát klesol pod túto hranicu práve v tomto roku.

4. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila tu preskúmavaným rozhodnutím zo 4. decembra 2017, č. 46087-3/2017-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala správne. Uviedla, že podľa a o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Podotkla, že pobočka začala toto konanie, pretože považovala údaje v odhláške za sporné. Prvostupňové rozhodnutie zo 7. apríla 2017 je prvým rozhodnutím o otázke zániku poistenia žalobkyne, a preto nebolo potrebné nariaďovať obnovu konania. Ustanovenie cit. zák. nekonkretizuje, ktorým úkonom pobočky sa začína konanie, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rozhodnutie pobočky tak bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom a spĺňa požiadavky cit. zák.

5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. -72 vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa . Vytkol jej, že porušila procesné práva žalobkyne, pretože jej neoznámila začatie konania. Tým jej nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, hoci podľa malo ísť o sporný prípad. Rozhodnutie pobočky vydané po deviatich rokoch považoval za nepredvídateľné, a to napriek tomu, že jeho vydaniu predchádzalo právoplatné rozhodnutie z 23. januára 2017 o nezániku povinného poistenia žalobkyne. Zdôraznil, že hoci toto rozhodnutie nebolo predmetom súdneho prieskumu, bez ďalšieho neodôvodňuje správnosť záveru, že povinné poistenie žalobkyne zaniklo 30. septembra 2008. Ďalej konštatoval obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia, ktoré nezodpovedá požiadavkám cit. zák. Výrok rozhodnutia obsahoval iba vecnú príslušnosť pobočky žalovanej v zmysle cit. zák., bez uvedenia hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého pobočka rozhodla. Postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa cit. zák. vyplývalo z povolenia samosprávneho kraja. Zánikom tohto povolenia zaniklo podľa cit. zák. aj jej povinné sociálne poistenie. Nesúhlasil s tým, že po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mal nastúpiť iný dôvod povinného poistenia - držba licencie L1A, pretože žalobkyňa na jej základe nevykonávala žiadnu činnosť ani z nej nemala žiaden príjem. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na vznik povinného poistenia nepostačuje, čo vyplýva aj z a Záverom zdôraznil, že pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení , ale aj jeho účel, ktorý vzhľadom na konštatovaný časový odstup vydania rozhodnutia zjavne nebol sledovaný. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy

podľa a o dani z príjmov. neustanovuje žiadne ďalšie podmienky, ktoré by fyzická osoba musela splniť na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby. Výrok rozhodnutia pobočky, ako aj výrok v preskúmavanom rozhodnutí považovala za správny. Má za to, že žalobkyni zaniklo povinné poistenie podľa cit. zák. k 30. septembru 2008, keďže v rozhodujúcom období za rok 2007 nedosiahla príjem relevantný na vznik povinného poistenia od 1. októbra 2008 (vzhľadom na predĺženú lehotu na podanie daňového priznania).

7. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Obdobne ako v správnej žalobe zdôraznila, že licenciu L1A nevyužívala a nikdy na základe nej neposkytovala zdravotnú starostlivosť. Preto jej licencia nemohla zakladať účasť na povinnom sociálnom poistení. III. Posúdenie veci kasačným súdom 8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania ( ).

9. V prerokúvanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou ( až 225) Nedávkové konanie sa podľa cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

10. Z citovaných a tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia ( cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. na rozdiel od napríklad o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním ( Spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle , prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

11. Podľa však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. ), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

12. V prerokúvanej veci treba predovšetkým zdôrazniť, že rozhodnutie pobočky zo 7. apríla 2017 bolo vydané až potom, čo sa stalo právoplatným skoršie rozhodnutie z 23. januára 2017 o tom, že povinné poistenie žalobkyne nezaniklo 31. júla 2006, pretože žalobkyňa bola i po tomto dátume držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/NR/0644/05. Žalobkyňa už pri vydaní tohto (prvého) rozhodnutia vedela, že žalovaná sa zaoberá otázkou trvania jej poistenia s ohľadom na existenciu licencie L1A, a mohla na túto skutočnosť reagovať. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 7. apríla 2017 ďalej vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala jednak z právoplatného rozhodnutia z 23. januára 2017, jednak z údajov poskytnutých finančnou správou. Z tých zistila, že príjem žalobkyne nielen za rok 2005, ale aj za rok 2006 presiahol zákonom stanovenú hranicu. Žalobkyňa mala možnosť uplatniť všetky svoje práva podľa a podaním odvolania už proti skoršiemu rozhodnutiu pobočky z 23. januára 2017, čo ale nevyužila. Odvolanie podala len proti rozhodnutiu zo 7. apríla 2017 a namietala v ňom takmer rovnaké argumenty ako v neskorších podaniach. Nijako v ňom však nerozporovala skutkový stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2005 a 2006. Navyše z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že pobočka pred vydaním oboch prvostupňových rozhodnutí vyzvala žalobkyňu, aby ju kvôli oprave nesprávne vyplnenej odhlášky kontaktovala. V administratívnom spise sa nenachádza žiadna zmienka o tom, že by žalobkyňa na tieto výzvy akokoľvek reagovala a sama to ani vo svojich neskorších podaniach netvrdila. Z uvedeného je nepochybné, že žalobkyni tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov, no nevyužila ho. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa .

13. Námietka žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. ). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to výslovne, napr. v (premlčanie vrátenia poistného) alebo v (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).

14. Podstatnou otázkou, ktorou sa čiastočne zaoberal aj správny súd, bolo predovšetkým to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd však v ods. 13 a 14 svojho rozsudku bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobkyne, že táto licencia na vznik povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať z a Táto kľúčová právna otázka však bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. a . Podľa už citovaného je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. .

15. V rozsudku sp. zn. veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle , na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou ( a ), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa alebo aj podľa iných písmen v Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa . Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

16. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobkyne, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčilo okrem ustanovenia aj ustanovenie cit. zák., podľa ktorého bola fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa cit. zák.

17. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa ods. c) Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa a cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa (resp. predtým ods. 10) Z. z

18. Podľa však kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Prerokúvaná vec je sociálnou vecou v zmysle a žalobkyňou je fyzická osoba, kvôli čomu správny súd podľa nebol viazaný žalobnými dôvodmi. Vychádzajúc z cit. tak ani kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi v konaní o kasačnej sťažnosti. Účelom však nie je chrániť záujmy žalovaného orgánu verejnej správy, ale záujmy žalobcu

- fyzickej osoby. Preto ak kasačnú sťažnosť v takomto konaní podá žalovaný orgán verejnej správy, nemôže to viesť k tomu, že v kasačnom konaní bude kasačný súd vyhľadávať možné dôvody kasačnej sťažnosti, ktoré by boli na prospech tomuto orgánu. Naopak, ustanovenie treba v tomto prípade vykladať tak, že kasačný súd je povinný prihliadať na také skutočnosti, ktoré by mohli byť

žalobnými alebo sťažnostnými bodmi v prospech žalobcu - fyzickej osoby. Práve v prerokúvanej veci pritom kasačný súd dospel k záveru, že takýto dôvod je daný.

19. Hoci správny súd vytkol žalovanej nesprávny výrok rozhodnutia pobočky, celkom prehliadol nesprávne určenie dňa, ku ktorému žalobkyni malo zaniknúť povinné poistenie. Pobočka za tento dátum určila 30. september 2008 s odkazom na , pretože žalobkyňa mala predĺženú lehotu na podanie daňového priznania. Žalovanej, ale aj správnemu súdu však uniklo, že túto lehotu mala žalobkyňa predĺženú v roku 2007 a týkala sa podania daňového priznania za rok 2006. Naopak, za zdaňovacie obdobie roku 2007 (teda v roku 2008) žalobkyňa daňové priznanie vôbec nepodávala, a tak logicky ani nemohla mať predĺženú lehotu na jeho podanie. Ustanovenie totiž rieši situáciu, keď v dôsledku predĺženej lehoty nie je možné ustáliť údaje o príjme za predchádzajúci kalendárny rok k 30. júnu, ku ktorému by inak malo povinné poistenie zaniknúť podľa cit. zák. Preto má uplatnenie tohto ustanovenia na zánik povinného poistenia zmysel len v tom kalendárnom roku, v ktorom poistenec podáva daňové priznanie a predĺžil si lehotu na jeho podanie. Ak poistenec daňové priznanie vôbec nepodáva, je už v obvyklej lehote (31. marca) zrejmé, že za predchádzajúci kalendárny rok nedosiahol žiaden príjem, a tak naňho možno použiť všeobecné pravidlo ustanovené v cit. zák., a nie výnimku ustanovenú v . Pritom nie je podstatné, či mal túto lehotu predĺženú v predošlých kalendárnych rokoch. Ak žalovaná na zánik poistenia žalobkyne použila toto posledne citované ustanovenie, vychádza jej rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladalo dôvod jeho zrušenia podľa . IV. Záver 20. Hoci teda správny súd časť žalobných bodov nevyriešil celkom správne, nemení to nič na tom, že je tu iný dôvod nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia a tým aj dôvod jeho zrušenia. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej vo výsledku nie je dôvodná, a preto ju podľa rozsudkom ( ) zamietol.

21. Žalobkyňa mala v kasačnom konaní úspech a vynaložila trovy na vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti. Preto jej kasačný súd podľa v spojení s priznal ich náhradu proti neúspešnej žalovanej.

22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.