Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Cob-79-2022.pdf
PDF · 91.85 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/79/2022
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: H Point, s.r.o., Magnezitárska 11, Košice 040 13, IČO: 43 838 286, zastúpený: AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., Kmeťova 26, Košice 040 01, IČO: 47 237 406, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., Evropská 810/136, Vokovice, 160 00 Praha 6, Česká republika, IČO: 492 404 80, podnikajúca v Slovenskej republike prostredníctvom organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Krasovského 3986/15, Bratislava - mestská časť Petržalka 851 01, IČO: 53 812 948, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s.r.o. advokátska kancelária, Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, o zaplatenie 385,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č.k. 31Cb/48/2020-167 zo dňa 7. februára 2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Košice I, č.k. 31Cb/48/2020-167 zo dňa 7. februára 2022 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie zastavil. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 385,- eur s príslušenstvom z toho dôvodu, že žalovaný krátil žalobcovi poistné plnenie z poistnej udalosti č. 19.20007.0018482 a to tak, že namiesto zmluvne dojednaných 44 dní prenájmu náhradného vozidla, počas ktorých sa poškodené motorové vozidlo nachádzalo v servise, žalovaný priznal žalobcovi iba 30 dní.
3. Žalobca v písomnom podaní, ktoré doručil súdu prvej inštancie dňa 14.12.2021 zobral žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu úhrady istiny a úrokov z omeškania zo strany žalovaného dňa 3.11.2021 a to v celkovej sume 424,71 eur.
4. Súd prvej inštancie preto podľa § 145 ods. 1, 2 CSP, potom ako žalobca zobral žalobcu späť, konanie zastavil.
5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 CSP, podľa ktorého, ak strana zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V prejednávanom spore zavinil zastavenie konania žalovaný tým, že uhradil žalovanú sumu až po podaní žaloby, preto má žalobca nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. O výške trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia o zastavení konania.
6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti výroku o náhrade trov konania. Uviedol, že odvolanie podáva z toho dôvodu, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne v rozpore s platnou právnou úpravou, ak žalobcovi priznal náhradu trov konania tvrdiac, že procesne zavinil zastavenie konania žalovaný. Žalovaný uviedol, že podstatným pri rozhodnutí o povinnosti nahradiť trovy konania protistrane v súlade s ustanovením § 256 CSP, ktoré citoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia je len a iba procesné zavinenie zastavenia konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania podľa § 256 CSP účinného v čase vydania napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, neskúmalo hmotnoprávne zavinene zastavenia konania na strane žalovaného, teda, či žalovaný po podaní žaloby plnil a tým hmotnoprávne zavinil zastavenie konania. Neskúmalo sa ani to, či bola žaloba podaná dôvodne. Z toho vyplýva, že nová procesná norma v § 256 ods. 1 CSP neobsahuje obdobu ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá OSP v znení „ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný nahradiť trovy konania odporca“. Táto veta nebola do nového ustanovenia § 256 CSP prevzatá. Preto nemožno podľa § 256 CSP skúmať a posudzovať hmotnoprávne zavinenie zastavenia konania zo strany žalovaného, pretože by to bolo skúmanie nad rozsah zákona a odporovalo by to pravidlám spravodlivého súdneho procesu. Súd prvej inštancie nie je preto oprávnený dotvárať právo tam, kde to neumožňuje právna norma. Preto, ak súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti výroku o trovách konania odôvodnil správaním sa žalovaného po podaní žaloby, posúdil to podľa už neplatnej a neúčinnej právnej normy - Občianskeho súdneho poriadku a to § 146 ods. 2 veta druhá. Rozhodol tak v rozpore s platným a účinným Civilným sporovým poriadkom a to jeho ustanovením § 256 ods. 1. Civilný sporový poriadok v tomto ustanovení vyžaduje skúmanie len procesného zavinenia zastavenia konania. Procesným zavinením zastavenia konania je jednoznačne späťvzatie žaloby a to bez ohľadu na pohnútky, ktoré žalobcu k takémuto procesnému úkonu viedli. Preto, ak súd prvej inštancie prihliadol na hmotnoprávne zavinenie zastavenia konania zo strany žalovaného a z toho dôvodu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, pochybil, pretože vec nesprávne právne posúdil a dokonca posúdil vec podľa neúčinnej a neplatnej právnej normy - Občianskeho súdneho poriadku.
7. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že tá skutočnosť, že nárok žalobcu bol žalovaným po podaní žaloby uspokojený ešte neznamená, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne. Znamená to len toľko, že žalovaný nemal záujem pokračovať v danom spore. Súd prvej inštancie neposudzoval a neskúmal dôvodnosť uplatneného nároku, čo ani procesne nemusel. Je preto nespravodlivé, ak súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu. Týmto procesným postupom súd prvej inštancie prejudikoval, že žaloba bola podaná dôvodne, hoci v tomto smere nebolo zo strany súdu prvej inštancie vykonané žiadne dokazovanie. Preto nie je zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Žalovaný popiera, že by procesne zavinil zastavenie konania, pretože žalovaný by mohol zaviniť zastavenie konania len z hmotnoprávneho hľadiska. S účinnosťou Civilného sporového poriadku však došlo k zmene právnej úpravy v otázke posudzovania prípadného hmotnoprávneho zavinenia zastavenia konania.
8. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania nie je dostatočne odôvodnené a je v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, ktorý súdom ukladá, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu bolo stručné, výstižné, avšak obsahovalo dôvody, na základe ktorých súd rozhodol. Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa § 256 CSP v plnom rozsahu, hoci žalovaný zastavenie konania žiadnym spôsobom procesne nezavinil, nie je zrejmé, či otázku procesného zavinenia na strane žalovaného súd prvej inštancie vôbec posudzoval a ako ju posúdil. Preto možno poukázať na to, že na základe nevykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec posúdil podľa neplatnej a neúčinnej právnej normy. Preto žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, čím bola odňatá žalovanému možnosť konať pred súdom, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby zmenil uznesenie v tejto časti tak, že žalovanému prizná proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, vrátane náhrady trov odvolacieho konania.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného nepovažuje za dôvodné. Uviedol, že ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
bol žalovaný povinný aspoň stručne konkrétne vysvetliť v čom je úvaha súdu prvej inštancie nesprávna a prípadne aj z akých ustanovení právneho predpisu bolo potrebné v predmetnom spore vychádzať. Žalobca neuviedol v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a tým vlastne neuviedol žiaden odvolací dôvod. Nie je úlohou odvolacieho súdu hľadať v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci celkovo a nie len z dôvodov uvedených odvolateľom. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného podľa § 386 písm. d) CSP. Žalovaný nepreukázal ani naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), e), h) CSP.
10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k samotnému tvrdeniu žalovaného v odvolaní uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne, ak uviedol, že žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 14.12.2021 vzal žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu úhrady istiny a úrokov z omeškania žalovaným dňa 3.11.2021 v celkovej sume 424,71 eur. Na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu súd prvej inštancie správne konanie zastavil a správne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 256 CSP, pretože žalovaný zavinil zastavenie konania tým, že uhradil žalovanú sumu až po podaní žaloby. Preto už neboli sporné žiadne skutočnosti, o ktorých by mal súd prvej inštancie rozhodovať, čo do merita veci. Žalobca, ktorý podal žalobu má právo s ňou disponovať, teda môže ju zobrať späť. Týmto späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a vo veci meritórne nerozhodol. V prejednávanom spore žalovaný zavinil zastavenie konania, pretože uhradil žalovanú istinu aj príslušenstvo po podaní žaloby a nie sú pochybnosti o tom, že žalobca sa domohol nároku uplatneného žalobou bez ohľadu na hmotnoprávnu stránku veci. Ako vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo 12/2008).
11. Ďalej žalobca uviedol, že nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva a preto je tento nárok potrebné posudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu uplatnených žalobou. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené, s týmto žalobca nesúhlasí, pretože rozhodnutie obsahovalo stručné a výstižné prednesy strán sporu a uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého súd rozhodol o náhrade trov konania a dôvody, pre ktoré zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správne.
12. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že neuviedol v čom spočíva naplnenie jednotlivých odvolacích dôvodov. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, ktoré súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na prejednávanú vec, ak skúmal procesné zavinenie zastavenia konania a toto nie je možné stotožniť s hmotnoprávnym zavinením zastavenia konania. Jedná sa o dva diametrálne odlišné aspekty, ktoré si žalobca účelovo zamieňa. Procesným zavinením zastavenia konania je napr. späťvzatie žaloby, pričom sa nehľadí na to, čo tomuto späťvzatiu žaloby z hľadiska hmotnoprávneho predchádzalo, pretože ustanovenie § 256 ods. 1 CSP to neumožňuje. Je to odchýlna právna úprava v porovnaní s § 146 ods. 2 OSP, ktorý umožňoval skúmať hmotnoprávne zavinenie zastavenia konania. Žalovaný preto uviedol, že trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.
13. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalovaný, ktorý uhradil žalovanú pohľadávku žalobcovi po začatí konania už s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a efektívnosti Civilného sporového poriadku, neskúmal žiadne sporné skutočnosti čo do merita veci. Ak žalobca vzal žalobu späť bolo to v dôsledku toho, že žalovaný uhradil uplatnenú pohľadávku po podaní žaloby, teda žalovaný procesne zavinil zastavenie tohto konania. Žalovaný splnil žalobcom uplatnený nárok počas súdneho konania, čím procesne zavinil zastavenie konania. Bol to žalovaný, ktorý procesne zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť trovy konania žalobcovi. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správne.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Zákona č. 1960/2015 Z.z. - Civilného
sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
16. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
17. V konaní nebolo sporné to, že potom ako žalobca podal žalobu na upomínací súd - Okresný súd Banská Bystrica dňa 11.8.2020, žalovaný uhradil uplatnenú pohľadávku žalobcu 385,- eur s príslušenstvom v celkovej sume 424,71 eur po podaní žaloby dňa 3.11.2021. Žalobca z toho dôvodu následne písomným podaním, ktoré doručil súdu prvej inštancie dňa 14.12.2021 zobral žalobu v celom rozsahu späť. V tomto späťvzatí žaloby žalobca uviedol, že žalobu berie späť z dôvodu, že žalovaný dňa 3.11.2021 uhradil na účet žalobcu sumu 424,71 eur tvoriacu výšku istiny žaloby a sumu vo výške 39,71 eur, ktorá predstavuje 5 % úrok z omeškania v žalovanej výške.
18. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalovaného v odvolaní, že o náhrade trov konania podľa § 256 CSP môže súd rozhodovať len a iba na základe procesného hľadiska zastavenia konania a nie na potrebe skúmania a posudzovania hmotnoprávneho zavinenia zastavenia konania žalovaným, pretože takéto posudzovanie zo strany súdu prvej inštancie je výkladom ustanovenia § 256 CSP nad túto zákonnú úpravu. V ustanovení už neúčinného § 146 ods. 2 OSP súd posudzoval zavinenie účastníka na zastavení konania z hmotnoprávnej stránky, avšak takéto posudzovanie nebolo prevzaté do ustanovenia § 256 CSP.
19. Odvolací súd udáva, že podľa § 256 ods. 1 CSP „ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane“. Podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP „ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť je povinný uhradiť jeho trovy“. Odvolací súd porovnaním týchto dvoch zákonných ustanovení dospel k záveru, že aj keď v ustanovení § 256 ods. 1 CSP na rozdiel od § 146 ods. 2 OSP je navyše slovo „procesne zavinila“, neznamená to, že tieto dva ustanovenia Civilného sporového poriadku a Občianskeho súdneho poriadku neznamenajú rovnaký dopad pre rozhodovanie súdu o náhrade trov konania, ak sa zastaví konanie preto, lebo žalovaný po podaní žaloby splnil žalobcovi to, čoho sa žalobca v žalobe domáhal. Z obsahového hľadiska je ustanovenie § 256 ods. 1 CSP v podstate zhodné s ustanovením § 146 ods. 2 OSP, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky a zo zaužívanej súdnej praxe vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu civilného sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať iba procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na strane žalobcu aj žalovaného. Ak je preukázané, že žalobca musel zobrať žalobu späť preto, že žalovaný splnil žalobcovi to, čoho sa žalobca v žalobe domáha, teda uhradil žalovanú sumu po podaní žaloby, konštantná judikatúra súdov je taká, že žalovaný procesne zavinil zastavenie takéhoto konania. Ak by žalobca nezobral žalobu späť po takejto úhrade uplatnenej pohľadávky, viedlo by to súd k zamietnutiu žaloby, čo nie je možno považovať za hospodárne a preto je správne, ak žalobca zoberie žalobu späť, ak odpadne predmet sporu v dôsledku správania sa žalovaného a to úhrady uplatnenej peňažnej pohľadávky. V takom prípade však nemožno žalobcu zaviazať na náhradu trov konania žalovanému, ak žalovaný zavinil to, že žalobca zobral žalobu späť potom ako nárok uplatnený žalobou, žalovaný žalobcovi splnil.
20. Odvolací súd udáva, že ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, na základe ktorého rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov konania pre žalobcu vychádza zo zásady procesného zavinenia tak ako z tej istej zásady vychádzalo ustanovenie § 146 ods. 2 OSP a preto doterajšia súdna prax o rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP je plne aplikovateľná aj na rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP, teda rozhodovanie, ktoré vychádza zo zásady procesného zavinenia zastavenia konania.
21. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne podľa ustanovenia § 256 CSP, ak žalovanému, ktorý procesne zavinil zastavenie konania tým, že uhradil žalovanú sumu
po podaní žaloby a správne žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobcu, ktorý z toho dôvodu zobral žalobu späť, pretože jeho uplatnená peňažná pohľadávka bola v priebehu sporu uhradená zo strany žalovaného.
22. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne.
23. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože žalovaný nebol v tomto odvolacom konaní úspešný, pretože jeho odvolanie nebolo dôvodné, preto mu odvolací súd uložil povinnosť nahradiť žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).