Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8S-176-2020.pdf
PDF · 156.21 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/176/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, ako správna súd v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Petry Vysaníkovej a JUDr. Radovana Turčíka, v právnej veci žalobcu: TOBACCO s.r.o., (RELAX s.r.o.), so sídlom Grunt 30, 044 25 Medzev, IČO: 36 571 423, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. 101649627/2020 zo dňa 30.10.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 21.12.2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 22.12.2020 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101649627/2020 zo dňa 30.10.2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014 a ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume 13.965,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009.
Administratívne konanie
2. Žalovaný rozhodnutím č. 101649627/2020 zo dňa 30.10.2020, potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane") č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubený rozdiel dane v sume 13.965,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009. V odôvodení napadnuté rozhodnutia žalovaný uviedol, že vykonanou daňovou kontrolou u žalobcu správca dane konštatoval nesplnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z. ").
3. Žalovaný uviedol, že sa zaoberal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Konštatoval, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov správcom dane bolo vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť, a či im neabsentuje materiálny podklad. Daňová povinnosť vzniká uskutočnením zdaniteľného obchodu.
4. Uviedol tiež, že skutočné vykonanie zdaniteľného obchodu platiteľom dane je materiálnou podmienkou na vznik daňovej povinnosti a existencia faktúry sama osebe neznamená, že bol poskytnutý
zdaniteľný obchod a vznikla daňová povinnosť. Nárok na odpočítanie dane z faktúr č. 2009/092103, č. 2009/091603 a č. 2009/091605 nevznikol, lebo žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v nadväznosti na ustanovenie § 51 písm. a) a § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
5. Napadnutému rozhodnutiu žalovaného predchádzalo jeho rozhodnutie zo dňa 16.10.2012, č. 1100303/1/5358121213849/2012/530, ktorým zrušil odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer č. 711/230/29171/11/Kov, a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu. 6. Žalovaný pripomenul, že dňa 01.08.2014 správca dane listom č. 9801402/5/3703621/2014 žalobcovi oznámil, že na podané odvolanie proti rozhodnutiu č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014 neprihliada, nakoľko podľa § 14 ods. 1 Daňového poriadku po 01.01.2014 je daňový subjekt povinný doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca podal dňa 15.12.2014 na Krajský súd v Košiciach žalobu, ktorou sa domáhal odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní (vo veci nepostúpenia odvolania daňového subjektu proti rozhodnutiu č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014 odvolaciemu orgánu). Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 7S/147/2014 zo dňa 26.10.2016 žalobu zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1Sžk/16/2017 zo dňa 27.03.2018 uznesenie krajského súdu sp. zn. 7S/147/2014 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 1Sa/42/2018 zo dňa 15.07.2020 žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. rade - Daňovému úradu Košice odmietol, a žalovanému v 1. rade - Finančnému riaditeľstvu SR uložil v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia rozhodnúť o odvolaní žalobcu podanému proti rozhodnutiu správcu dane č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014. Uznesenie sp. zn. 1Sa/42/2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 31.07.2020, doložka právoplatnosti bola vyhotovená a doručená dňa 05.10.2020. Administratívny spis k žalobe, ktorý bol súdu predložený Daňovým úradom Košice, bol dňa 08.10.2020 súdom vrátený Finančnému riaditeľstvu SR, ktoré ho dňa 12.10.2020 odstúpilo Daňovému úradu Košice. Dňa 22.10.2020 bolo odvolanie žalobcu doručené na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu SR, ktoré dňa 30.10.2020 vydalo žalobou napadnuté rozhodnutie č. 101649627/2020. Právoplatné rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR bolo v zmysle uznesenia sp. zn. 1Sa/42/2018 doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 24.11.2020. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že postup správcu dane, (na ktorý poukazuje žalobca v bode 4g žaloby), ktorý listom č. 101606345/2020 zo dňa 20.10.2020 oznámil žalobcovi postúpenie odvolania na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, bol v súlade s § 73 ods. 2 Daňového poriadku a vychádzal z vyššie uvedených skutočností.
7. Žalovaný následne konštatoval, že správca dane po doplnení dokazovania vydal dňa 23.06.2014 rozhodnutie č. 9801402/5/3018990/2014, voči ktorému sa žalobca opäť odvolal. Odvolanie bolo podané v listinnej podobe na poštovú prepravu dňa 22.07.2014 (doručené správcovi dane dňa 24.07.2014), ako aj osobne do podateľne správcu dane dňa 23.07.2014.
8. Žalovaný pripomenul, že správca dane zaslal splnomocnenému zástupcovi žalobcu RELAX s.r.o. JUDr. J. L. dňa 03.09.2010 oznámenie o výkone daňovej kontroly č. 711/320/18808/2010/Rsn a túto začal v deň uvedený v oznámení - 30.09.2010.
9. Žalovaný konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí vychádzal z tohto, že správca dane o výsledku kontroly vykonanej daňovej kontrole za zdaňovacie obdobia 1. - 4. štvrťrok 2009 vyhotovil protokol č. 711/320/22841/2011/Rsn už dňa 04.11.2012 a Dodatok č. 1 k protokolu, ktorý bol prerokovaný a doručený v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 15.12.2011. Uvedený protokol bol podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru č. 711/230/29171/1 l/ Kov zo dňa 29.12.2011, ktorým bol rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009 v sume 13.965,00 € vyrubený.
10. Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z predloženého administratívneho spisu potom uzavrel, že správca dane za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009 neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúr č. 009/092103, č. 2009/091605 za sprostredkovateľské služby a č. 2009/091603 za stavebné práce vystavených spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., keďže po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
11. Žalovaný poukázal na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona môže platiteľ dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa dane vyhotovenú podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
12. Žalovaný vyslovil opakovane, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
13. Konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar alebo služby odberateľovi. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
14. Žalovaný tiež konštatoval, že k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
15. Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane objasnil všetky otázky vychádzajúc z tohto, že dôkaznú povinnosť mal žalobca, ale ten nevyužil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov (DOMOS PLUS s.r.o. - RELAX s.r.o. - exekútorské úrady, resp. v prípade stavebných prác DOMOS PLUS s.r.o. - RELAX s.r.o.) nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval pri tom v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených daňovým subjektom, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt RELAX s.r.o., prijal fakturované služby a práce od spoločnosti uvedenej na dokladoch - DOMOS PLUS s.r.o., a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali.
16. Žalovaný z vyššie uvedených skutočností, z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, z protokolu o daňovej kontrole a z predloženého spisového materiálu mal za to, že správca dane pri preverovaní sporných dodaní fakturovaných spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., vychádzal aj z vlastných šetrení, ale v koordinácii s výsledkami daňových konaní zistenými inými správcami dane u obchodných partnerov žalobcu. Z ich súvisiacich šetrení, z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a zhodnotením všetkých dôkazov dospel k záveru, že boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť žalobcom uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., za fakturované služby sprostredkovania a stavebné práce. Výsledky dokazovania správcu sú v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Žalovaný tak konštatoval, že správca dane vykonal také dokazovanie, že získal počas daňovej kontroly a tiež vyrubovacieho konania dôkazy,
na základe ktorých dospel k správnym skutkovým záverom a právnemu posúdeniu veci, t.j. že žalobca si odpočítal daň z pridanej hodnoty za 3. štvrťrok 2009 z faktúr od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. neoprávnene. Deklarované sprostredkovanie od DOMOS PLUS s.r.o., a stavebné práce pre odberateľa preverovanými faktúrami a ďalšími dokladmi sa za preverované zdaňovacie obdobie sa neuskutočnili. Konštatoval opakovane, že samotná existencia faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane, ktoré sa viaže na splnenie podmienok nároku na odpočítanie dane podľa vyššie citovaných ustanovení § 49 a § 51 v nadväznosti na ďalšie ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
17. Žalovaný teda dospel k záveru, že žalobca spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal skutočnosti uvedené na faktúrach vystavených spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., čiže reálne uskutočnenie stavebných prác, reálne uskutočnenie sprostredkovania, na základe ktorého mala byť fakturovaná sprostredkovateľská odmena a to tým, že nepreukázal za čo konkrétne mal žalobca vyplatiť sprostredkovateľskú odmenu v celkovej sume 47.600,- eur pre spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., a nepredložil žiadny konkrétny a overiteľný výstup, ktorým by preukázal reálnosť sprostredkovania. Len tvrdenia bez preukázanie nemožno považovať za reálne.
18. Poukázal na to, že podľa ustanovení Obchodného zákonníka sa zmluvou o sprostredkovaní sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (§ 642). Nárok na províziu vzniká až uzavretím sprostredkovanej zmluvy (§ 644), pokiaľ nejde o záväzok podľa § 645 alebo 646 Obchodného zákonníka. Ak však bola zmluva s treťou osobou uzatvorená bez súčinnosti sprostredkovateľa, nárok na províziu sprostredkovateľovi nevzniká (§ 647). Z uvedeného vyplýva, že činnosť sprostredkovateľa musí mať aktívnu povahu, pretože Obchodný zákonník podmieňuje nárok sprostredkovateľa na odmenu skutočnosťou, že výsledok (uzatvorenie kúpnej zmluvy s treťou osobou) bol dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že podstata sprostredkovania spočíva v príležitosti uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou. Dôvodom, pre ktorý záujemca pristúpi k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní je skutočnosť, že sprostredkovateľ je schopný zabezpečiť záujemcovi nové príležitosti spolupráce s novými obchodnými partnermi.
19. Žalovaný k tvrdeniu odvolávajúceho sa, že k dodaniu služieb spoločnosťou DOMOS PLUS žalobcovi došlo, lebo služby boli ďalej odovzdané klientom uviedol, že nebolo nespochybňované vykonanie prác žalobcom. Samotná fakturácia odberateľovi nepreukazuje skutočnosť, že žalobca sprostredkovateľské služby mal obstarať „vďaka“ dodávateľovi a sprostredkovateľovi DOMOS PLUS s.r.o.. Napokon JUDr. Z. a JUDr. F. potvrdili prijatie služieb a prác, ktoré boli vykonané JUDr. L. žalobcu. Pritom obaja JUDr. Z. a JUDr. F. správcovi dane nepotvrdil zámer ukončiť so žalobcom spoluprácu v oblasti poradenskej a archivačnej činnosti z predložených dokladov. Z písomností naopak vyplynulo, že práce a služby boli vykonané na základe zmluvy uzatvorenej medzi daňovým subjektom a JUDr. Z. a JUDr. F. na dobu neurčitú. Uvedení JUDr. Z. a JUDr. F. mali záujem ukončiť spoluprácu a a nebol dôvod osloviť sprostredkovateľa, ako tretiu osobu na zabezpečenie predĺženia zmluvy s týmito obchodnými partnermi.
20. Z dokazovania vykonaného správcom dane podľa žalovaného vyplynulo aj to, že spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. ako sprostredkovateľ a dodávateľ stavebných prác, bola v roku 2009 štvrťročným platiteľom DPH a za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009 a podala negatívne riadne daňové priznanie, t.j. nedeklarovala žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody. Avšak dňa 30.03.2010 bolo spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., podané dodatočné daňové priznanie za 3. a 4. štvrťrok 2009, v ktorom sú deklarované vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet (ako osoba oprávnená konať za osobu podávajúcu daňové priznanie je uvedený T. L.). Spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, nepredkladala požadované doklady. V rámci zaslanej odpovede na žiadosť o MVI bolo zistené, že konateľke spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. (v čase vystavenia preverovaných faktúr) H. Y. bolo márne zaslané predvolanie na adresu bydliska. Predvolanie jej nebolo doručené z dôvodu, že na uvedenej adrese sa nezdržiava. Pani Y. sa na český finančný úrad nedostavila. K obchodným aktivitám medzi obchodnými partnermi DOMOS PLUS s.r.o., a RELAX s.r.o. sa na Finančnom úrade v Jablonci nad Nisou vyjadroval splnomocnený zástupca žalobcu JUDr. L.. Z odpovede na ďalšiu zaslanú žiadosť o MVI bolo zistené, že prokurista spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. T. L. (od 20.01.2010 - 09.04.2014) nepozná spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., nikdy za spoločnosť nepodpisoval žiadny dokument. Naposledy bol na Slovensku v roku 2007.
21. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vypočul aj bývalého konateľa spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o., A.. H., ktorý mal sprostredkovanie a stavebné práce uskutočniť, a ktorý síce potvrdil ich vykonanie, ale neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ohľadom týchto dodaní. Svedok si nepamätal o akú obchodnú činnosť išlo, nepamätal si aké podklady odovzdal daňovému subjektu, doklady spoločnosti nemá, odovzdal ich p. Y..
22. Podľa žalovaného činnosť spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o., nebola podložená žiadnymi relevantnými dokladmi, dokumentmi, resp. písomnosťami preukazujúcimi činnosť sprostredkovateľa, či dodávateľa stavebných prác. Doklady predložené daňovým subjektom nepreukázali reálne dodanie služieb a prác v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre. Nedostatok preukázateľnosti dodania služieb a prác nemôže byť odstránený tvrdením odvolávajúceho sa, jeho dodávateľa, príp. odberateľa. Fakturované služby a práce neboli skutočne dodané tak, ako je na faktúre deklarované. Správca dane zistil a preukázal, že dodávateľská spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. reálne nepreukázala dodanie služieb a prác tak, ako deklarovala preverovanými faktúrami. Na základe skutočností zistených správcom dane je možné považovať zmluvu o sprostredkovaní ako účelovo vyhotovený dokument k fakturácii služieb sprostredkovania a námietky odvolávajúceho sa v tejto veci sú neopodstatnené.
23. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Žalobca sa nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na faktúrach od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na predmetnej faktúre. Faktúra je síce doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane, ale aby k odpočítaniu dane mohlo dôjsť, nestačí predložiť len faktúru. V prvom rade musí dôjsť k dodaniu tovaru a služby a z tohto titulu k vzniku daňovej povinnosti. Naplnená materiálna podstata veci a dodanie tovaru a služby, predchádza vystaveniu faktúry, a len v takomto prípade môže dôjsť k odpočítaniu dane.
24. Žalovaný k námietkam týkajúcim sa dĺžky daňovej kontroly, porušenia § 15 ods. 17 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a nezákonným intervenciám správcu dane pred začiatkom daňovej kontroly uviedol, že správca dane v súvislosti s vybavením došlého dožiadania z Daňového úradu Bratislava I (č. 600/320/9602/2010/Fil zo dňa 21.01.2010) zaslal daňovému subjektu výzvu na predloženie dokladov č. 711/320/2362/2010/Rsn, Beg z 11.02.2010, čo je zákonný postup správcu dane. Následne dňa 30.09.2010 začal správca dane daňovú kontrolu - v zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2009 č. 711/320/18808/2010/ Rsn zo dňa 03.09.2010. Žalovaný citoval , že podľa ust. § 15 ods. 17 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, platného v čase výkonu daňovej kontroly, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Daňová kontrola bola rozhodnutím č. VI/325/318/2131 /2011 zo dňa 09.08.2011 predĺžená o 6 mesiacov a v zmysle § 25a ods. 1 bola rozhodnutím č. 711/320/3527/2011/Rsn zo dňa 01.03.2011 (doručeným 22.03.2011) prerušená. Dňa 08.08.2011 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Uviedol, že daňová kontrola, ktorá bola začatá dňa 30.09.2010, bola ukončená dňa 15.12.2011 prerokovaním protokolu č. 711/320/22841/2011/Rsn. Keďže počas prerušenia kontroly lehoty podľa ust. § 25a ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neplynuli, správca dane ukončil daňovú kontrolu v predĺženej 12 mesačnej lehote a neporušil maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly určenú v § 15 ods. 17 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu sú uvedené námietky neopodstatnené.
25. Žalovaný k námietke o zadržiavaní dokladov správcom dane a nemožnosti podať daňové priznanie za rok 2009 do 31.03.2010 uviedol, že uvedená skutočnosť nesúvisí s neuznaným odpočítaním dane z faktúry vystavenej spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o. a nemá vplyv na rozhodnutie správcu dane. Z predloženého spisového materiálu zistil, že žalobca predkladal doklady postupne, a to k prevereniu hospodárskych operácií (v súvislosti s dožiadaním) dňa 30.03.2010 a k daňovej kontrole dňa 10.11.2010. Daňový subjekt nepožiadal správcu dane o neskorší termín predloženia požadovaných dokladov a nepožiadal o ich vrátenie do termínu 31.03.2010 (1 deň po ich predložení).
26. Žalovaný nezistil pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia nesprávnosť postupu ani vo veci označenia rozhodnutia evidenčným číslom ani vo veci oprávnenosti osoby vydať dané rozhodnutie a považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo podpísané neoprávnenou osobou. Uviedol, že riaditeľka odboru kontroly a analýz bola vtom čase A.. E. F. ktorá bola oprávnená predmetné rozhodnutie podpísať.
27. Žalovaný k tvrdeniu, že správca dane protizákonne menil výpovede svedkov uvádza, že daňový subjekt túto svoju námietku nekonkretizoval a z predloženého spisového materiálu takáto skutočnosť nevyplýva.
28. Žalovaný k vznesenej námietke zaujatosti zistil, že o uvedenej skutočnosti bolo rozhodnuté - rozhodnutím č. 711/320/20710/1 lCMol zo dňa 27.09.2011, ktorým nebolo námietke daňového subjektu proti zaujatosti zamestnanca správcu dane Bc. E.Ř. K. pri výkone kontroly DPH za zdaňovacie obdobia 1.- 4 štvrťrok 2009 vyhovené.
29. Žalovaný k prílohe odvolania (dodatok A/ k zmluve o PP č Ex/2008/3 medzi daňovým subjektom a E.. Z.) uviedol, že uvedený dodatok bol vo vyrubovacom konaní predložený E.. Z. a správca dane k nemu zaujal stanovisko, s ktorým sa žalovaný stotožňuje. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúry od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. a daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací orgán konštatoval, že postup správcu dane, keď žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009, bol v súlade s platnými právnymi predpismi.
30. Žalovaný mal za to, že ani pri ústnom pojednávaní žalobca nepredložil žiadne dôkazy o reálnom dodaní poradenských a stavebných prác spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o., pre žalobcu. Žalobcom navrhované preverenie archívnických prác v Bratislave a Nitre je k preverovanej veci irelevantné, pretože v skutočnosti správca počas výkonu daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní nespochybnil dodanie služieb a prác pre odberateľov žalobcu, ale žalovaný opierajúc sa o zistenia správcu dane a vyhodnotením všetkých zistení získaných pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dospel k záveru, že faktúry č. 2009/092103, č. 2009/091603 a č. 2009/091605, ktoré boli vystavené spoločnosťou DOMOS PLUS s.r.o. neboli preukázané materiálnym plnením a tak boli žalobcovi vyhodnotené vystavené účelovo a fiktívne za účelom neoprávneného odpočítania dane z pridanej hodnoty. 31. Žalovaný uviedol, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.
32. Žalovaný k samotnému neuznaniu odpočítania dane z faktúr od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. za sprostredkovanie a stavebné práce tiež uviedol, že správca dane vykonal dokazovanie a získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy, na základe ktorých dospel k správnemu záveru, že žalobca odpočítal daň z preverovaných faktúr neoprávnene, keďže dodania deklarované týmito faktúrami a ďalšími dokladmi predloženými žalobcom sa neuskutočnili touto spoločnosťou. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie stavebných prác, nepreukázal reálne uskutočnenie sprostredkovania, na základe ktorého mala byť fakturovaná sprostredkovateľská odmena, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca správcovi dane nepreukázal, za čo konkrétne mal vyplatiť sprostredkovateľskú odmenu v celkovej sume 47.600,- eur nepreukázal akým spôsobom spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., splnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, keď nepredložil žiadny konkrétny a overiteľný výstup, ktorým by preukázal reálnosť sprostredkovania. Všeobecné tvrdenia bez akéhokoľvek výstupu z tejto činnosti nemožno považovať za preukázanie reálnosti uskutočnenia sprostredkovania.
33. Skutočnosť, že žalobca svoje služby - archivácia, poradenstvo, ďalej odovzdal a fakturoval klientom (čo správca dane ani nespochybnil) nepreukázala, že si ich žalobca obstaral cez sprostredkovateľské služby od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o., aby ich mohol vykonať. Vychádzal z tohto, že JUDr. Z. a JUDr. F. potvrdili prijatie služieb a prác, ktoré boli vykonané JUDr. L. za žalobcu RELAX s.r.o., ale títo správcovi dane nepotvrdil zámer ukončiť so žalobcom spoluprácu v oblasti poradenskej a archivačnej činnosti. Z predložených dokladov a písomností vyplynulo, že práce a služby boli vykonané na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a JUDr. Z. a JUDr. F. na dobu neurčitú. Nebolo preukázané, že JUDr. Z. a JUDr. F. mali záujem ukončiť spoluprácu a teda nebol dôvod osloviť tretiu osobu na zabezpečenie predĺženia zmluvy s týmto obchodným partnerom.
34. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že v prípade vyrubenia dane ide u žalobcu o sankciu v sume 13.965,- eur za 3. štvrťrok 2009 uviedol, že v danom prípade bol vyrubený rozdiel dane, nie sankcia a skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s postupom a závermi správcu dane a žalovaného tiež neznamená, že závery o nepreukázaní práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o., boli nesprávne.
Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
35. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že správca dane i žalovaný nesprávnym procesným postupom znemožnili účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodli na základe nesprávneho právneho posúdenia, odklonili sa od ustálenej rozhodovacej praxe. Žalobca nesúhlasil s právnym výkladom žalovaného, považuje postup i samotné rozhodnutie za nezákonné; namieta závery daňových kontrol u daňových subjektov, u ktorých boli vykonané daňové kontroly s dopadom a žalobcu; navrhuje vypočutie svedkov; navrhuje, aby žalovaný predložil výkazy DPH za 3. štvrťrok 2009 všetkých obchodných partnerov žalobcu; namieta nedostatočné dokazovanie a nesprávne vyhodnotenie dôkazov; namietal dĺžku daňového konania, ktorými boli porušené základné práva a slobody daňového subjektu garantované Ústavou SR a právom EÚ. Žalobné námietky neboli podradené pod jednotlivé žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a sú opakovaním, jeho odvolacích námietok. Žalobca navrhol, aby súd zrušil predmetné rozhodnutie žalovaného a správcu dane v plnom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadal priznať správnej žalobe odkladný účinok.
36. K doručenej správne žalobe sa žalovaný vyjadril 26.3.2021 a zopakoval argumenty uvedené v odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa opakovane z pracovných dôvodov ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní, ktoré žalobca v preskúmavanej veci požadoval. Žalobca v replike zo dňa 28. 6. 2021 zotrval na svojej argumentácii a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť. Replika žalobcu bola žalovanému doručená, avšak žalovaný duplikou v súdom stanovenej lehote a ani neskôr nereagoval.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu
37. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (zákona č. 162/2015 účinného od 01.07.2016, ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a podrobnom oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) po nariadení a vykonaní pojednávania dospel k záveru, že správnej žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť, preto túto podľa § 190 SSP zamietol ako neodôvodnenú.
38. Predmetom preskúmania správnym súdom bolo rozhodnutia žalovaného č. 101649627/2020 zo dňa 30.10.2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubený rozdiel dane v sume 13.965,00 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009.
39. Referenčná právna úprava:
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (odpočítanie dane platiteľom) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Pri uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku).
Podľa § 24 ods. 1 písm. a/, c/ Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie daní a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).
Podľa § ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
40. Úvodom správny súd konštatuje, že v rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním vyhľadávacím. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie DPH sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa Daňového priadku. Ustanovenie § 49 ods. 2 a § 51 citovaného zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm.
a/ citovaného zákona, t.j. že nadobudol tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo služby na dodávky tovaru, alebo služieb ako platiteľ.
41. Vychádzajúc z obsahu žaloby zo dňa 21.12.2020 (doručenej správnemu súdu 22.12.2020) a v nej obsiahnutých žalobných dôvodov týkajúcich sa žalobcom deklarovaných obchodnoprávnych vzťahov neuznaných správcom dane za kontrolované zdaňovacie obdobie 3. štvrťroka 2009, pri kontrole oprávnenosti nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty správny súd konštatuje, že závery daňových orgánov o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sú dôvodné. Predmetné závery sa opierajú o konštatovania správcu dane obsiahnuté v označenom protokole poukazujúce na nezvládnutie dôkaznej povinnosti daňového subjektu -žalobcu.
42. Z dôvodu, že žalobca v priebehu daňovej kontroly preukazoval deklarované nadobudnutie tovaru na základe listinných dokladov a nevedel vierohodne preukázať na materiálnej báze reálne dodanie a napokon správca dane vykonal rozsiahle šetrenie vo veci tým, že preveroval a zisťoval pomery dodávateľa. Z dôkazov vykonaných správcom dane tak, ako to vyplýva z vyššie označeného protokolu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, je preukázané, že spoločnosť žalobcu materiálnym obsahom nenaplnila ust. § 19 ods. 1 a § 49 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. Nebolo totiž preukázané vykonaným dokazovaním, že dodávatelia žalobcu, ktorí faktúry vystavili, tam uvedené plnenie aj v skutočnosti žalobcovi poskytli.
43. Z obsahu odôvodnenia správcu dane ďalej vyplýva, že uvedená spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., za okolností, ktoré sú bližšie rozpísané v označenom rozhodnutí správcu dane, preukázateľne plnila funkciu účelovo existujúcej spoločnosti, ktorej činnosť nie je možné považovať za ekonomickú činnosť. Uvedené zistenia správcu dane preukázali, že zo strany správcov dane dodávateľskej spoločnosti u ktorej nemohlo dôjsť k dodaniu /služieb /v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v materiálnom poňatí.
44. Zo zistení vyplynulo, že spoločnosť účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ho konkrétnemu daňovému subjektu.
45. K vyššie uvedenému považuje správny súd za potrebné uviesť, že správca dane je oprávnený v prípade pochybností daňovou kontrolou preverovať dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke. Preverovať všetky potrebné skutočnosti obchodnej transakcie a reálne dodanie tovaru, je povinnosťou i oprávnením správcu dane.
46. K obsahu správnej žaloby na doplnenie svojej hore uvedenej argumentácie správny súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. pre priznanie nadmerného odpočtu DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry správnych súdov v Slovenskej republike pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňový doklad odrážal skutočnosť pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažovaný daňový subjekt, a nie správca dane. Na druhej strane však nemožno uprieť právo správcu dane na vykonanie takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti správny súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/29/2010 z 10.03.2011, č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, č. k. 2Sžf/41/2010 z 15.06.2011 a iné.
47. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu správcu dane zistil, že žalobcovi bol daný v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočný procesnoprávny priestor pre dokazovanie a tým pre preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na odpočítanie DPH. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah do označených základných práv iba vtedy, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať
námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky (nález Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007). V prejednávanej veci mal žalobca možnosť uplatniť svoje námietky proti protokolu aj v odvolacom konaní.
48. Na podporu svojej argumentácie v naznačenom smere týkajúcej sa neuznaného obchodu správcom dane a taktiež v reakcii na obsah žalobných námietok poukazujúcich na judikatúru dáva správny súd do pozornosti, napr. obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžf/32/2015, v ktorom NS SR okrem iného argumentoval nasledovne: „K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 2 písm. a/ Daňového poriadku) a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie dane podľa zákona o DPH (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, výpovednú hodnotu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 a 4 citovaného zákona). Odvolací súd s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania práva na odpočet dane (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.“
49. Správny súd považuje v konkrétnom prípade za potrebné poukázať na to, že preverované 3 faktúry nepreukázali zdaniteľné plnenia tak, ak tieto deklarovali. Spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., ako sprostredkovateľ pre žalobcu a ako odberateľ dodávateľa stavebných prác - žalobcu, ako štvrťročný platiteľ DPH, za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009 podala negatívne riadne daňové priznanie, teda nedeklarovala žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody. Až dňa 30.03.2010 spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o. podala dodatočné daňové priznanie za 3. a 4. štvrťrok 2009, v ktorom deklarovala vysoké obraty a nízky nadmerný odpočet. Osobou oprávnenou konať za osobu podávajúcu daňové priznanie bol T. L.. Označená spoločnosť so správcom dane nekomunikovala a nepredkladala požadované doklady. V rámci zaslanej odpovede na žiadosť o MVI bolo zistené, že konateľke spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. (v čase vystavenia preverovanej faktúry) H. Y. bolo márne zaslané predvolanie na adresu bydliska. Predvolanie jej nebolo doručené z dôvodu, že na uvedenej adrese sa nezdržiava.
50. Aj ďalšie zistenia potvrdzujú zvláštnu, ale formálnu prepojenosť aktérov obchodných vzťahov, napríklad k obchodným aktivitám medzi obchodnými partnermi DOMOS PLUS s.r.o., a žalobcom sa na Finančnom úrade v Jablonci nad Nisou vyjadroval splnomocnený zástupca žalobcu JUDr. L..
51. Z odpovede na zaslanú žiadosť o MVI bolo ďalej zistené, že prokurista spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. T. L. (od 20.01.2010 - 09.04.2014) nepozná spoločnosť DOMOS PLUS s.r.o., nikdy za spoločnosť
nepodpisoval žiadny dokument. Naposledy bol na Slovensku v roku 2007. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že formálne obchody, neboli v skutočnosti naplnené.
52. Správca dane vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, využil závery daňových kontrol rozhodujúcich aktérov obchodných vzťahov žalobcu, napr. vypočul bývalého konateľa spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. Ing. H., ktorý mal sprostredkovanie a stavebné práce uskutočniť, a ktorý síce potvrdil ich vykonanie, ale neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ohľadom týchto služieb, ktoré by osvedčovali dôvodnosť ich existencie sprostredkovaním dodávateľa DOMOS PLUS s.r.o., pre žalobcu. Svedok si nepamätal, o akú obchodnú činnosť išlo, nepamätal si aké podklady odovzdal daňovému subjektu, doklady spoločnosti nemá, odovzdal ich p. Y., ktorá sa k správcovi dane na predvolanie nedostavila.
53. Správny súd sa stotožňuje so záverom správcu dane a žalovaného, že činnosť spoločnosti DOMOS PLUS s.r.o. nebola podložená relevantnými dokladmi, dokumentmi a písomnosťami preukazujúcimi jeho činnosť sprostredkovateľa, či dodávateľa stavebných prác. Doklady predložené žalobcom nepreukázali reálne dodanie služieb v deklarovanom rozsahu spoločnosťou uvedenou na faktúre. Nedostatok preukázateľnosti dodania služieb a prác nemôže byť odstránený ani tvrdením /dodávateľa, príp. odberateľa/, že fakturované služby a práce boli skutočne dodané tak, ako je na faktúre deklarované. Dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť reálne nepreukázala dodanie služieb a prác tak, ako bolo deklarované preverovanými faktúrami. Na základe skutočností zistených správcom dane je možné považovať zmluvu o sprostredkovaní ako účelovo vyhotovený dokument k fakturácii služieb sprostredkovania, a spoločnosti tak nevznikla daňová povinnosť.
54. Podľa správneho súdu možno konštatovať na základe vyššie uvedeného, že správca dane získal dostatok dôkazov v preverovanej veci - z vlastných šetrení v koordinácii s inými správcami dane a z ich súvisiacich konaní, ako aj z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, a preto tvrdenie žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave je neopodstatnené. Správne je i právne posúdenie veci spočívajúce v absencii vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a tým nesplnenia podmienok podľa § 49 ods. 1 a § 51 citovaného zákona.
55. K námietke dĺžky daňovej kontroly, je potrebné uviesť, že správca dane dňa 30.09.2010 začal daňovú kontrolu - v zmysle Oznámenia o výkone daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2009 č. 711/320/18808/2010/Rsn zo dňa 03.09.2010. Daňová kontrola bola rozhodnutím č. VI/325/318/2131 /2011 zo dňa 09.08.2011 predĺžená o 6 mesiacov a v zmysle § 25a ods. 1 bola rozhodnutím č. 711/320/3527/2011/Rsn zo dňa 01.03.2011 (doručeným 22.03.2011) prerušená. Dňa 08.08.2011 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Keďže počas prerušenia kontroly lehoty podľa ust. § 25a ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neplynuli, správca dane ukončil daňovú kontrolu v predĺženej 12 mesačnej lehote a neporušil maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly určenú v § 15 ods. 17 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu sú uvedené námietky neopodstatnené. Poukazovanie žalobcu na dobu trvania daňovej kontroly okrajovo súvisí s námietkou dĺžky daňového konania, ako je to uvedené v bode 6 tohto odvolania. Je však potrebné pripomenúť, že daňová kontrola sa týkala roka 2009 a rozdiel dane bol vyrubený rozhodnutím správcu dane č. 9801402/5/3018990/2014 zo dňa 23.06.2014. Takže uvedené konštatovanie žalobcu, že rozdiel dane nebolo možné vyrubiť nezakladá opodstatnenosť námietky dĺžky daňovej kontroly ani nemožnosti rozdiel dane žalobcovi vyrubiť.
56. V závere správny súd konštatuje, že vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych dôvodov sa plne stotožňuje s obsahom a dôvodmi rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov, ktoré uzavreli, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal oprávnenosť nároku na nadmerný odpočet DPH z ním predložených faktúr. Správny súd nepovažoval za opodstatnené námietky žalobcu, pre absenciu ekonomického zmyslu transakcie v dôsledku argumentácie daňových orgánov oboch stupňov, s ktorou sa správny súd stotožňuje. Preto tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe nezakladajú žiadny z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. g/ SSP, ktoré by bolo možné z obsahu žaloby vyvodiť za právnej situácie, že správny súd, je rozsahom dôvodov správnej žaloby viazaný.
57. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
58. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
59. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.