Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/56/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Maroš Durnek, s miestom podnikania Kolárovská 1029/6, Veľká Bytča, 014 01 Bytča, IČO: 41 015 045, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Františkom Feníkom, advokátom, so sídlom O. XX, XXX XX J., proti žalovanému: EKO INTERIÉR, s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 78/C, 013 11 Lietavská Lúčka, IČO: 36 422 291, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 9.268,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -72 zo dňa 04.12.2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -72 zo dňa 04.12.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 262,52 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu, JUDr. Františka Feníka, advokáta, O. ul. č. XX, XXX XX J..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9.268,48 Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 750,- Eur od 30.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.500,- Eur od 02.02.2013 do zaplatenia, s 8,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.140,48 Eur od 30.07.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 2.878,- Eur od 12.01.2014 až do zaplatenia a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 556,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.310,95 Eur, do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vyhovel tak žalobe, doručenej súdu 26.08.2014 v spojení s upresnením zo 04.11.2014, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia ceny zrealizovaného plnenia, vyúčtovaného faktúrou č. 01/2012 (správne malo byť uvedené č. 01/2013, poznámka odvolacieho súdu) na 2.045,69 Eur, splatnou 29.01.2013, z ktorej zostala neuhradená časť v sume 750,- Eur, faktúrou č. 02/2013 na 1.500,- Eur, splatnou 01.02.2013, faktúrou č. 03/2013 na 4.140,48 Eur, splatnou 29.07.2013 a faktúrou č. 05/2013 na 2.878,- Eur, splatnou 11.01.2014. Žalovaný uvedené pohľadávky, napriek výzve žalobcu z 21.03.2014, nezaplatil. Žalobca v upresňujúcom podaní zo dňa 04.11.2014 žiadal priznať i úroky z omeškania p.a., a to vo výške 8,75 % zo sumy 750,- Eur od 30.01.2013 do zaplatenia a zo sumy 1.500,- Eur od 02.02.2013 do zaplatenia, 8,50 % zo sumy 4.140,48 Eur od 30.07.2013 do zaplatenia a 8,25 % zo sumy 2.878,- Eur od 12.01.2014 do zaplatenia.

S poukazom na priebeh prvostupňového konania, vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie ust. § 536 ods. 1, 2 zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ"), § 546 ods. 1 veta prvá OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, § 369 ods. 1, 2 (v znení platnom a účinnom do 31.01.2013), okresný súd posúdil žalobu ako dôvodnú v celom rozsahu. Konštatoval, že žalobca vykonal na základe písomne uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 10.07.2011 (ďalej aj len „Zmluva") v období od 10.07.2011 do 10.07.2012 pre žalovaného montážne práce. Uvedená Zmluva zanikla uplynutím dojednanej doby, t.j. k 10.07.2012. Práce rovnakého druhu vykonával žalobca pre žalovaného i po uplynutí doby, na ktorú bola Zmluva uzatvorená, teda i po 10.07.2012 (túto skutočnosť potvrdil žalovaný v dôvodoch odporu proti vydanému platobnému rozkazu), a to na základe ústne uzatvorenej dohody medzi žalobcom a konateľom žalovaného. Žalovaný obdržal písomné faktúry žalobcu (č.l. 11, 12, 13 a 14); žalobca písomne vyzval žalovaného na úhradu uvedených faktúr (výzva z 21.03.2014). Žalovaný mimosúdne elektronickou formou zaslal žalobcovi Uznanie dlhu a Dohodu o zaplatení dlhu (č.l. 45 až 48 spisu). Okresný súd sa zaoberal aj obranou žalovaného a zdôraznil, že plnenie žalobcu pre žalovaného podľa žalovaných faktúr (č.l. 11-14 spisu) malo byť uskutočnené po zániku písomne uzatvorenej Zmluvy o dielo. Ak žalovaný tvrdil, že predmetné plnenie žalobcu malo byť realizované podľa ústnej zmluvy o dielo s dojednaním konkrétnych náležitostí - príloh faktúr vystavených žalobcom, obdobne ako v čl. V písomnej Zmluvy o dielo z 10.07.2011, tak bolo preukázanie týchto, medzi účastníkmi sporných tvrdení, dôkaznou povinnosťou žalovaného, ktorú žalovaný nesplnil; neoznačil a nepredložil okresnému súdu žiaden konkrétny a spoľahlivý dôkaz. Preto okresný súd vychádzal zo záveru, podľa ktorého splnenie dôkaznej povinnosti žalobcu preukázať realizáciu plnenia, ako vyplýva z faktúr podľa č.l. 11 až 14, nie je podmienené preukázaním existencie konkrétnych montážnych listov alebo preberacích protokolov a naplnením procesu ich odsúhlasovania v zmysle článku V. Zmluvy o dielo z 10.07.2011. Žalobca na preukázanie splnenia svojej zmluvnej povinnosti vykonať dielo, ako vyplýva z faktúr podľa č.l. 11 až 14, označil výsluch svedka Z. K. a zároveň poukázal na listinné dôkazy - výňatok z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi z 03. až 04. novembra 2015 a prílohu tejto elektronickej komunikácie - žalovaným žalobcovi zaslané Uznanie dlhu a Dohodu o zaplatení, ktoré boli vypracované žalovaným. Uvedené vykonané dôkazy okresný súd vyhodnotil v zmysle § 132 OSP a dospel k záveru, podľa ktorého tieto dôkazy preukazujú splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa vykonať pre žalovaného ako objednávateľa dielo v druhu a v cenovom objeme, ako vyplýva z faktúr podľa č.l. 11 až 14. Okresný súd poukázal na to, že svedok Z. K. potvrdil realizáciu montážnych prác žalobcom pre žalovaného i po 10.07.2012, aj v roku 2013; po nahliadnutí do faktúr na č.l. 11-14 spisu potvrdil, že žalobca plnenie podľa týchto faktúr v druhu a v cenovom objeme z nich vyplývajúcom zrealizoval pre žalovaného. Okresný súd vysvetlil dôvody, pre ktoré vyhodnotil výpoveď uvedeného svedka ako vierohodnú. Podľa okresného súdu záverom o realizácii plnenia žalobcu pre žalovaného v rozsahu fakturácie z č.l. 11-14 spisu korešponduje i listinný dôkaz - výňatok z elektronickej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v dňoch 03. až 04.11.2015 (č.l. 45 a nasl. spisu), týkajúcej sa Uznania dlhu a Dohody o zaplatení dlhu. Z týchto listín vyplýva vôľa žalovaného dohodnúť sa na vyriešení sporovej veci, pričom záväzok vo výške žalovanej istiny mienil žalovaný uznať. Súčasne žalovaný nepreukázal obranu prezentovanú v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, o existencii ústnej dohody sporových strán o zaplatení žalovanej platby za vykonanie prác žalobcovi do dvoch rokov od vykonania prác za podmienky, že faktúry budú obsahovať všetky náležitosti stanovené zákonom a vykonané práce budú prebraté konateľom spoločnosti a s tým, že doteraz neuplynula doba splatnosti uvedených faktúr. Tieto tvrdenia nepriamo vyvracala i výzva žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, adresovaná 21.03.2014 žalovanému, ktorou žalobca vyzýval na zaplatenie žalovanej pohľadávky (č.l. 10 spisu). Z týchto dôvodov okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 9.268,48 Eur ako dohodnutej ceny za dielo podľa § 546 ods. 1 veta prvá OBZ. Vykonané dokazovanie podľa okresného súdu preukázalo splnenie zmluvnej povinnosti žalobcu vykonať dielo, oproti čomu nebolo žalovaným v konaní preukázané, že by dohodnutú cenu za dielo žalobcovi zaplatil. V otázke dohody o cene za dielo vychádzal okresný súd z výsledkov vykonaného dokazovania, a to najmä z obsahu výpovede svedka Z. K., ktorý potvrdil dôvodnosť uplatnenej výšky ceny za dielo, pričom popísal dohodnutý mechanizmus účtovania ceny za dielo pri prácach, ktoré vykonával žalobca spoločne s týmto svedkom. Zároveň okresný súd v otázke dohody o cene za dielo vychádzal i z obsahu prílohy elektronickej komunikácie, prostredníctvom ktorej sa žalovaný obrátil na žalobcu a navrhol mu konkrétny spôsob vysporiadania svojich záväzkov, tak ako to vyplýva z písomného vyhotovenia Uznania dlhu a Dohody o zaplatení dlhu a ktorá bola prílohou mailu žalovaného zaslaného žalobcovi 03.11.2015; žalovaný sám navrhol žalobcovi vysporiadať vec uznaním záväzku práve vo výške žalovanej istiny. Okresný súd ďalej uviedol, že žalobca je v omeškaní so splnením žalovanej pohľadávky. V konaní nebolo sporné, že žalobca doručil žalovanému predmetné faktúry, tieto sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, čím naplnili účel výzvy adresovanej žalobcom žalovanému na zaplatenie dlžnej ceny za dielo na podklade týchto faktúr a v lehote ich splatnosti. Pri absencii osobitnej dohody o výške úroku z omeškania žalobca dôvodne uplatnil úrok z omeškania v zákonnej sadzbe, ktorý mu bol priznaný tak, ako vyplýva z napadnutého výroku rozsudku, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej ktorej faktúry. O náhrade trov konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania bola priznaná plná náhrada dôvodne uplatnených trov konania.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie (č.l. 83-86 spisu). Podľa žalovaného rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. U faktúry č. 01/2012 (správne malo byť uvedené č. 01/2013, poznámka odvolacieho súdu) na sumu 2.045,69 Eur, splatnej 29.01.2013, s neuhradeným zostatkom 750,- Eur žalobca neuviedol dôvod, prečo mu bola vyplatená len časť; „dôvodom bolo nepredloženie dohodnutých dokumentov a to montážneho listu a odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu, ktoré sú nepostradateľné a potrebné k vyplateniu fakturovanej sumy, čo ku dňu podania návrhu nepredložil". Žalovaný poukázal na konkrétne pasáže z výpovede žalobcu na pojednávaní v prvostupňovom konaní a fakturovanú sumu označil za fiktívnu. Samotné faktúry podľa žalovaného nie sú vypísané v zmysle zákona o účtovníctve, takže ich vyplatiť nemohol. Naviac vo faktúre č. 02/2013 žalobca vyfakturoval žalovanému stavebné úpravy, ktoré nemá žalovaný v predmete činnosti; v prípade preplatenia by išlo o neoprávnené podnikanie. Z výpovede svedka Z. K. nebolo možné podľa žalovaného určiť, ktoré montážne práce mal žalobca vykonávať pre žalovaného spoločne so svedkom a ktoré mal vykonať aj samostatne, pretože to z predložených faktúr nevyplýva. Žalovaný uviedol, že výňatok z elektronickej komunikácie, uznanie dlhu a dohodu o zaplatení, vypracoval z dôvodu, že „chcel vyvinúť iniciatívu v tom smere, aby sa vlastne od komunikovali sporné momenty medzi účastníkmi a aby žalobca doložil to, čo je potrebné, čo sa však nestalo, len z dôvodu nesúhlasu právneho zástupcu". Žalovaný vytkol okresnému súdu, že neuviedol na základe čoho priznal žalobcovi úrok z omeškania, keď uznanie dlhu a dohodu o zaplatení dlhu žalovaný zaslal žalobcovi v mesiaci november 2015, čo bol posledný pokus žalovaného o vyriešenie sporných vecí. Podľa žalovaného sa okresný súd ustanovením § 132 OSP neriadil, ak si rozporné výpovede svedka riadne nepreveril a ak pravdivosť fakturovaných súm sa v tomto prípade nedá preukázať, nakoľko žalobca nepredložil spomínané preberacie protokoly. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu „zrušil ako neopodstatnený".

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 96-98 spisu). Hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom považoval za objektívne a správne. Uviedol, že žalovaný mal zaužívaný spôsob, ktorému sa v čase, keď pre neho začal vykonávať montážne a iné práce, prispôsobil. Nemohol predpokladať, že žalovaný tento spôsob obehu dokladov využije v neprospech žalobcu. Konkrétne žalovaný dohodol so zákazníkom rekonštrukciu bytu a cenu, jednotlivé remeselnícke práce pre žalovaného vykonávali spolupracujúce osoby, vrátane žalobcu. Žalobca uviedol, že nevidel dôvod, aby si z každej zákazky, na ktorej pre žalovaného pracoval, nechával kópiu a nepredpokladal, že žalovaný to teraz využije. Dlhé obdobie so žalovaným spolupracovali tým istým spôsobom a žalovaný mu odmenu za jeho prácu na základe faktúr uhrádzal pravidelne. Teraz vyčíta aj nesprávnu fakturáciu, že nie je v súlade s účtovníctvom a tak isto vystavované faktúry predtým uznával a neupozorňoval žalobcu na tieto vady. Pritom v rámci predsúdnej korešpondencie žalovaný vady dokladov nespomínal ani nespochybňoval vykonanie fakturovaných prác. Rozpor v predsúdnej komunikácii bol len vo výške mesačných splátok. Žalobca zdôraznil, že prácu vykonal. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného „zamietol a napadnutý prvostupňový rozsudok v celom rozsahu ako vecne a právne správny potvrdil". Žiadal, aby mu žalovaný nahradil trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že žalovaný napadol tak skutkové zistenia a závery okresného súdu v rovine nedodržania ust. § 132 OSP ako aj právne posúdenie veci z hľadiska vyvodenej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu vykonaného diela v rozsahu žalovanej sumy 9.268,48 Eur a úrokov z omeškania zo súm a za dobu, ako okresný súd vyjadril v napadnutom meritórnom výroku rozsudku.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.268,48 Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Podľa ust. § 120 ods. 4 OSP, súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Podľa ust. § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa i s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novým tvrdením žalovaného, že žalované faktúry nemali náležitosti vyžadované zákonom o účtovníctve, a preto ich nemohol preplatiť. Novým bol aj argument žalovaného, použitý až v odvolaní, že vo faktúre č. 02/2013 žalobca fakturoval žalovanému stavebné úpravy, ktoré nemá žalovaný v predmete činnosti a v prípade preplatenia by sa jednalo o neoprávnené podnikanie. Keďže účastníci boli okresným súdom riadne procesne poučení podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 65 spisu) a žalovaný netvrdil ani nepreukázal naplnenie niektorého z dôvodov podľa § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné v odvolacom konaní prihliadať na nové skutočnosti (a dôkazy), ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní, nemohol krajský súd pri rozhodovaní prihliadať na túto novú argumentáciu žalovaného, ktorou otváral aj skutkový stav vo veci uzavretý súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP). Ide o premietnutie procesného systému neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie. Uvedené nové tvrdenia žalovaného tak zostali bez relevantného vplyvu na posudzovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku.

Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu v intenciách § 212 ods. 1 OSP bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a relevantnými dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, vyjadreným vo včas podanom odvolaní (č.l. 83-86 spisu), potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

K nosnej námietke žalovaného v rovine nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, odvolací súd poukazuje, že nezistil taký postup zo strany okresného súdu, ktorý by vo svojom výsledku znamenal vecne nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a to ani pokiaľ išlo o dokazovanie a jeho hodnotenie za aplikácie ust. § 132 OSP. V zmysle ust. § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že nesprávne, prípadne nedostatočné vyhodnotenie dôkazov nie je takou vadou konania, ktorá by znamenala odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pokiaľ by aj súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by to zakladať iba vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia v skutkovej rovine, avšak v danom prípade k takémuto nesprávnemu - nedostatočnému vyhodnoteniu vykonaného dokazovania zo strany okresného súdu nedošlo. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Boli to práve dôkazy produkované na strane žalobcu, z ktorých vyplynul záver okresného súdu o dostatočne unesenom dôkaznom bremene žalobcu na preukázanie žalobcom uplatnených peňažných nárokov voči žalovanému. Boli to relevantné tvrdenia žalobcu o existencii jeho práva na zaplatenie ceny diela vykonaného pre žalovaného v rozsahu doložených faktúr č. 01/2013, 02/2013, 03/2013 a 05/2013 (č.l. 11-14 spisu), podporené výpoveďami žalobcu, svedka Z. K. a postojom a konaním samotného žalovaného, ktorý v priebehu prvostupňového konania v rámci korešpondencie so žalobcom navrhol uzavretie dohody o zaplatení dlhu v žalovanej výške v splátkach, vrátane uznania dlhu. Tiež v odpore proti vydanému platobnému rozkazu vykonanie predmetných prác žalobcom v zásade nepoprel, spochybňoval najmä splatnosť pohľadávky žalobcu s tvrdením dohody o jej zaplatení žalovaným do dvoch rokov, pričom existenciu takej ústnej dohody nepreukázal. Aj v priebehu vykonaných pojednávaní pred okresným súdom sa bránil predovšetkým absenciou písomných podkladov k žalovaným faktúram. Všetky tieto okolnosti zhodnocoval okresný súd a vysvetlil, prečo obrana žalovaného nevyvrátila unesené dôkazné bremeno žalobcu. Odvolací súd sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa stotožnil a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku. Na tomto mieste tiež zdôrazňuje, že neuveril obrane žalovaného a jeho odvolaciemu dôvodu, ktorým predložený jednoznačný návrh Uznania dlhu a Dohody o zaplatení dlhu z novembra 2015 v odvolaní degradoval len na „posledný pokus o vyriešenie sporných vecí", keďže nepochybne išlo o návrh právnych úkonov predovšetkým s hmotno-právnymi účinkami a z hľadiska procesného išlo o dôkazy dotvrdzujúce nespornosť žalovanej pohľadávky čo do výšky i dôvodu. V spojení i s ostatnými vykonanými dôkazmi, pri zohľadnení tvrdení a postojov oboch sporových strán v celom konaní, celkového vyznenia výpovedí, prednesov, boli závery okresného súdu správne tak v skutkovej ako i v právnej rovine. Okresný súd dostatočne zdôvodnil i priznaný nárok žalobcu na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti žalovaných faktúr, na čo nemal žiaden relevantný vplyv návrh žalovaného na uzavretie Dohody o zaplatení dlhu z novembra 2015; išlo o zákonný nárok žalobcu ako následok porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného - objednávateľa diela, zaplatiť žalobcovi cenu zhotoveného diela - vykonaných prác podľa žalovaných faktúr (§ 536 a nasl., § 369 ods. 1, 2 .

K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, predovšetkým v odôvodnení rozsudku citované ustanovenia OBZ, a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil, tak ako okresný súd dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.

V konečnom dôsledku teda bolo pre rozhodnutie v merite veci relevantné, že žalobca v konaní uniesol svoje dôkazné bremeno. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil za aplikácie § 219 ods. 1, 2 OSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena tiež uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu vo vzťahu k uplatneným nárokom a na strane žalovaného vo vzťahu k obrane proti žalobným nárokom. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena účastníkov konania je jeho (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze ako takej, buď v dôsledku absencie dôkazov (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia účastníkom konania, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno; zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že účastník dôkazy a relevantné tvrdenia neprodukuje v predpísanom procesnom štádiu prvostupňového konania (§ 120 ods. 4, § 205a ods. 1 OSP).

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v občianskom súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Napriek vyššie uvedeným dôvodom sa odvolací súd pre odstránenie akýchkoľvek pochybností o vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia vyjadruje naviac i k námietke žalovaného o nedostatkoch žalovaných faktúr z účtovného hľadiska, a to tak, že tento odvolací dôvod nebol pre rozhodnutie vo veci relevantný. Vznik povinnosti/záväzku objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela v zmysle úpravy v § 536 a nasl. nebol v danom prípade viazaný na vystavenie faktúry a z dokazovania ani nevyplynula dohoda účastníkov o takejto podmienke. Okresný súd dostatočne a správne odôvodnil, že v danom prípade faktúry slúžili ako výzva zhotoviteľa (veriteľa) objednávateľovi (dlžníkovi) na zaplatenie peňažného záväzku. Okrem ust. § 548 ods. l v tomto smere odvolací súd poukazuje aj na § 340 ods. 2 OBZ, podľa ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Náležitosti faktúr môžu byť relevantné z hľadiska účtovania podnikateľa, prípadne z hľadiska daňového, čo však bez ďalšieho nemá v zásade vplyv na vznik a existenciu, či plnenie peňažných záväzkov z obchodných právnych vzťahov. Odvolací súd na tomto mieste len podporne a primerane poukazuje na rozhodnutia vyšších súdov vo vzťahu ku kúpnej zmluve, ktoré však obdobne možno aplikovať i vo vzťahu k úprave zmluvy o dielo, a to uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. novembra 2010, sp.zn. , v zmysle ktorého: „Pre oprávnenosť nároku predávajúceho na zaplatenie kúpnej ceny za tovar, ktorý kupujúci prevzal a mal možnosť s ním nakladať, je bez právneho významu chyba urobená v daňovom doklade". V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2008, sp.zn. , „vyhotovenie faktúry je jednostranným právnym úkonom, a to vyhotovením účtovného dokladu zo strany dodávateľa príjemcovi (predávajúceho kupujúcemu). Faktúra je písomné vyúčtovanie ceny dodaného tovaru alebo odplaty za vykonané práce či služby. Strany si môžu v zmluve dohodnúť spôsob a náležitosti fakturácie. Pokiaľ sa tak v zmluve nedohodnú, vystavenie faktúry nie je podmienkou na vznik povinnosti kupujúceho na základe poskytnutého plnenia zaplatiť jeho cenu". Pokiaľ išlo o námietku k faktúre č. 02/2013, vo vzťahu k fakturovaným stavebným úpravám, ktoré žalovaný v rozhodnom čase podľa jeho tvrdení nemal v predmete podnikania, tak ani prípadné jednorazové prekročenie subjektom (žalobcom), prostredníctvom ktorého žalovaný plnil (ako zhotoviteľ) svojím klientom (objednávateľom), rámca oprávnenia žalovaného na podnikanie - povoleného predmetu podnikania, nemôže mať vplyv na vznik povinnosti žalovaného ako objednávateľa vo vzťahu k žalobcovi ako zhotoviteľovi zaplatiť mu za vykonané dielo. I v tomto smere odvolací súd zvýrazňuje správanie/postoj žalovaného k tomuto nároku žalobcu, ktorý žalovaný bezo zvyšku zahrnul do svojho návrhu na Uznanie dlhu a Dohodu o zaplatení dlhu, t.j. vo výške 9 268,48 Eur (č.l. 45 - 48 spisu).

Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaného v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. , v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v závislom výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý odvolaním z vecno právnych dôvodov napokon nebol ani napadnutý (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. Priznaná náhrada trov tohto odvolacieho konania na strane žalobcu pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia za vykonaný jeden úkon právnej služby v odvolacom konaní, a to podanie písomného vyjadrenia zo dňa 22.04.2016 k odvolaniu žalovaného v podaní právneho zástupcu žalobcu, vo výške v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 1 x 253,94 Eur tarifnej odmeny + 8,58 Eur režijný paušál, takto spolu v sume 262,52 Eur, ktorú sumu žalovaný nahradí žalobcovi v obvyklej paričnej lehote v zmysle § 160 ods. 1 OSP, t.j. do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom miestom plnenia bude účet advokátskej kancelárie - právneho zástupcu žalobcu v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Toto rozhodnutie odvolací súd prijal hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).