Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27CoCsp-27-2022.pdf
PDF · 135.04 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/27/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: I., právne zastúpeným: F., proti žalovanému: O., právne zastúpenému: M. o zaplatenie 20.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. januára 2022, č.k. 14Csp/32/2021-159, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16.158,34 Eur od 25.06.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má nárok proti žalovanému na náhradu 100 % trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz (podľa zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní), ktorým zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 20.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16.158,34 Eur od 25.06.2019 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že pohľadávku voči žalovanému nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.06.2019, uzavretej medzi Z. ako postupcom a žalobcom. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca (právny predchodca žalobcu) uzatvoril so žalovaným dňa 26.10.2016 Zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Žalovaný napriek písomným výzvam neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy a tak postupca podaním zo dňa 06.03.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 04.03.2019, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 15 dní. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia pohľadávky sumu 20.992,83 Eur, ktorá pozostávala z istiny 16.158,34 Eur, z riadneho úroku 4.285,89 Eur, z úroku z omeškania 473,20 Eur, z poplatkov vo výške 75,40 Eur. Žalovaný po postúpení pohľadávky do dňa vyhotovenia podania žaloby neuhradil žiadnu sumu. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 20.000 Eur pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 16.158,34 Eur a z neuhradeného riadneho úroku vo výške 3.841,66 Eur. Zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 992,83 Eur, ktorá pozostáva z neuhradeného riadneho úroku vo výške 444,237 Eur, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 473,20
Eur a z neuhradených poplatkov vo výške 75,40 Eur si žalobca neuplatňuje. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania počnúc dňom 25.06.2019, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci dňa 11.01.2021 platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného, aby žalobcovi uhradil žalovanú sumu s príslušenstvom a trovy konania, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor dôvodiac, že nárok je nedôvodný, žiadal zamietnutie žaloby a priznanie mu náhrady trov konania v plnom rozsahu, zakladajúc svoju obranu na neurčitosti zmluvy, jej rozpore s dobrými mravmi, tiež, že záväzky, ktoré mali byť zmluvou refinancované, boli premlčané a nepreukázané, na námietke, že konanie predchodcu žalobcu pri poskytovaní úveru bolo v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Žalobca v reakcii na to poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená ako „spotrebný úver na čokoľvek“, pričom záujem na jej uzavretí mal predovšetkým žalovaný, ktorý aj rozhodoval o tom, na aký účel budú poskytnuté finančné prostriedky vcelku alebo v častiach použité. Pokiaľ žiadal poskytnúť finančné prostriedky na vyplatenie svojich predošlých záväzkov, nebolo úlohou veriteľa skúmať, či účel, na ktorý dlžník finančné prostriedky použije, je na jeho prospech, alebo či mu môže privodiť ujmu. Bolo jeho vecou, aby bol obozretný vo svojom konaní.
3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný skutkový stav tak, ako ho tvrdil žalobca. Vyplynulo z neho, že právny predchodca žalobcu v postavení banky uzatvoril so žalovaným dňa 26.10.2016 Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej sa zviazal poskytnúť žalovanému splátkový úver číslo XXXXXXXXXX a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť z neho úroky. Výška úveru bola 17.000,- Eur, výška úrokovej sadzby bola 11,90% ročne. Úver mal žalovaný splatiť v mesačných splátkach po 292,23 Eur mesačne, pri počte splátok 96. Splátky boli splatné k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Prvá splátka bola splatná 20.12.2016, splatnosť poslednej splátky bola určená na 20.11.2024. Ročná percentuálne miera nákladov bola podľa zmluvy 14,26% a celková čiastka spojená s úverom bola 28.051,81 Eur. Zmluvu uzatvorenú medzi stranami posúdil ako spotrebiteľskú, podriadenú normám spotrebiteľského práva. Žalovaný nesplnil riadne a včas svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky ani po tom, čo právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu uvedeného úveru. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil právny predchodca žalobcu ku dňu 04.03.2019. Písomná informácia o zosplatnení bola doručená žalovanému dňa 11.03.2019 (doručenka sa nachádza v spise na č.l. 135). Zosplatnenie uskutočnil právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve adresovanej žalovanému zo dňa 01.02.2019. Odoslanie tejto predchádzajúcej výzvy žalovanému dňa 04.02.2019 je preukázané poštovým podacím hárkom (v spise na č.l. 143). Súd teda mal za preukázané, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Na základe zmluvy zo dňa 24.06.2019 postúpil právny predchodca žalobcu žalobcovi pohľadávku voči žalovanému. Súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu riadne skúmal pred uzatvorením zmluvy aj schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (bonitu žalovaného). Žalobca to doložil odpoveďou na dopyt z úverového registra ohľadom osoby žalovaného. Zároveň uviedol aj skutkové tvrdenia, z ktorých vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy mala Z. ako právny predchodca žalobcu informácie o osobných pomeroch žalovaného. V tejto súvislosti preto nemožno konštatovať, že by bola hrubo porušila svoju povinnosť podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, a že by bolo preto možné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu upraveného v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v konaní namietal, že účelom úveru, ktorý mu bol poskytnutý malo byť uhradenie záväzkov voči Z. a iným bankám, ktoré zmluvné ustanovenie mal za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd však nenašiel rozpor medzi Článkom II. Zmluvy o splátkovom úvere, ktorú uzatvoril žalovaný s právnym predchodcom žalobcu a zákonným ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Refinancovanie predchádzajúcich úverov žalovaného bolo v záujme žalovaného a samotná skutočnosť, že sa staršie úvery refinancujú novými je bežnou vecou v bankovej praxi. Podľa zmluvy boli refinancované aj tri úvery (resp. záväzky žalovaného) z iných bánk. Podľa názoru súdu je ťažké si predstaviť, že by Z.. mohla prinútiť žalovaného k uzavretiu zmluvy o úvere, ktorým by vyplácal svoje záväzky z úveru poskytnutého inou bankou prípadne, že by sama iniciatívne vnútila žalovanému zmluvnú podmienku, na základe ktorej by museli byť splatené úvery poskytnuté žalovanému inou bankou. Súd v procese uzatvárania predmetnej zmluvy o úvere nevidí ani nič netransparentné. Za dôvodnú nepovažuje súd ani námietku žalovaného, že sa pred uzavretím samotnej zmluvy nemal možnosť oboznámiť s ustanoveniami jednotlivých zmlúv o predchádzajúcich úveroch, ktoré mali byť novým úverom refinancované. Podľa názoru súdu nebol dôvod sa s týmito zmluvami oboznamovať pri uzatváraní zmluvy zo dňa 26.10.2016, keďže tieto boli uzatvorené ešte predtým a žalovaný bol zmluvnou stranou týchto zmlúv. Je logické, že musel mať o týchto úveroch vedomosť a oboznámil sa s nimi ešte v čase, keď jednotlivé zmluvy uzatváral (podpisoval). Zmluva o úvere, ktorá je predmetom tohto sporu
podľa názoru súdu ani nemusela obsahovať zmluvné podmienky týchto predchádzajúcich úverov, nebol na to žiaden dôvod. Podľa názoru súdu sa v tomto prípade nejedná ani o situáciu upravenú v ustanovení § 52a Občianskeho zákonníka. Zmluva o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2016 je samostatnou zmluvou a nie je závislá od zmlúv o úveroch, na základe ktorých boli žalovanému poskytnuté predchádzajúce úvery. V zmysle uvedeného považoval súd žalobu za dôvodnú. Preto žalobe vyhovel a priznal žalobcovi žalovanú sumu 20.000,- Eur, ktorá pozostáva zo zvyšnej istiny úveru vo výške 16.158,34 Eur a z neuhradeného zmluvného úroku z úveru v rozsahu, v akom si ho uplatnil žalobca t.j. v sume 3.841,66 Eur. Porušením povinnosti žalovaného vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky riadne a včas, vznikol žalobcovi zároveň nárok na úrok z omeškania. Súd preto priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonnej sadzbe 5 % ročne zo sumy 16.158,34 Eur od 25.06.2019, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia žalovanej pohľadávky až do zaplatenia.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní plne úspešný, súd mu proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie nepovažuje za správne (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Tvrdí tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ CSP). Poukazuje na to, že žalovaný nevedel, že ide o refinancovanie premlčaných záväzkov, z ktorých ani jeden nemal byť žalobcom preukázaný. Podľa zmluvy pôvodné nepreukázané a premlčané záväzky boli nahradené novým právom vyplývajúcim zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 26.10.2016, pričom dlžník o ich premlčaní nevedel, čo namietal počas celého konania. Bol to žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, aby preukázal, že išlo o nepremlčané záväzky. Uzatvorením zmluvy žalobca zhoršil svoje zmluvné postavenie, čo je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ. Z tohto dôvodu považuje aj závery súdu za predčasné. Namieta tiež, že právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu žalovaného tak, ako mu to zákon ukladá. Ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa má vykladať tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z nich znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Keďže právny predchodca žalobcu v súvislosti s overením bonity žalovaného nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške celkového objemu príjmov a výdavkov žalovaného, podľa jeho názoru ide o hrubé porušenie jeho povinnosti overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho tento je považovaný za bezúročný a bezpoplatkový, a nemohol ani požadovať predchodca žalobcu jeho zosplatnenie, v dôsledku čoho je aj neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu, tým aj absencia aktívnej legitimácie žalobcu v konaní.
6. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, považuje ho za správne, zotrváva na všetkých svojich vyjadreniach a dôkazoch a žiadal rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.
7. Žalovaný vo svojej replike na vyjadrenie žalobcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že trvá na podanom odvolaní, z obsahu vyplýva, že tiež na odvolacích námietkach týkajúcich sa premlčania pôvodných refinancovaných záväzkov, resp. nepreukázanie žalobcu, že žalovaný s ich premlčaním bol oboznámený a tiež na námietke o neskúmaní bonity žalovaného pred uzatvorením úverovej zmluvy.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovel žalobe, prostredníctvom ktorej sa žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa (Z..) domáhal zo strany žalovaného ako dlžníka zaplatenia zostatku nesplateného úveru poskytnutého žalovanému na základe Zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej dňa 26. 10. 2016 a to v celkovej výške 20.000,- Eur s prísl. úrokom z omeškania a náhrady trov konania, vyhodnotiac v konaní produkovanú obranu žalovaným ako nedôvodnú. Súčasne vzhľadom na plný úspech žalobcu, tomuto priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
11. Žalovaný odvolaním v konkrétnostiach ťažiskovo namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie o splnení si zákonnej povinnosti pôvodného veriteľa skúmať v potrebnom rozsahu bonitu žalovaného pred uzatvorením zmluvy (§ 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 z. z.), tiež namietal, že uzatvorením zmluvy, ktorá sa týka predošlých záväzkov došlo k zhoršeniu zmluvného postavenia žalovaného, čo je v rozpore s ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Tvrdí nesprávnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie v tomto smere založil svoje rozhodnutie, tiež nepreskúmateľnosť (nedostatočnú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia), uplatňujúc tak dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/, tiež b/ resp. d/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery, porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady).
12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.
13. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolateľom tvrdeným naplnením dôvodov na odvolanie uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právny závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).
14. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
15. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
16. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové a právne závery na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, ktoré tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v rozsahu v ňom uvedených záverov, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou jednotlivých ustanovení právnych predpisov ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní s následkom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.
17. Na zdôraznenie správnosti vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:
18. Nemožno pochybovať (a v odvolaní to nespochybňuje ani žalovaný) o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) založeného medzi stranami sporu zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom majú pôvod v konaní uplatňované nároky žalobcu voči žalovanému, súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, posúdiac, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva, podrobil ex offo (tiež vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného) prieskumu obsah zmluvy o dotknutom splátkovom úvere z hľadiska toho, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (§ 53 ods. 1 OZ), tiež skúmal (rovnako z hľadiska tvrdení žalovaného), či postupom žalovaného pred uzatvorením zmluvy nedošlo k hrubému porušeniu jeho povinnosti danej ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zo správne aplikovaných ustanovení označeného právneho predpisu platných a účinných ku dňu uzatvorenia dotknutej zmluvy aj vychádzal.
19. V posudzovanej veci bola zmluva o úvere uzavretá dňa 26.10.2016, preto sa na ňu vzťahovali ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy, teda do 31.12.2016.
20. Odvolateľ produkuje dve ťažiskové vecné námietky, prostredníctvom ktorých spochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Prostredníctvom prvej namieta nesprávne posúdenie splnenia povinnosti pôvodného veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) danej ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
21. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (26.10.2016) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
22. Podľa § 11 ods. 2 ZoSpÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
23. Vo svetle uvedených citovaných východísk nemožno pochybovať, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ tak existujúcu situáciu klienta (najmä jeho príjmy a výdavky), ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je tak v zmysle reálneho naplnenia tejto povinnosti potrebné klásť na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa, teda jeho účelom je posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení zistených výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z v tom čase existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Účelom ani zmyslom tejto povinnosti samozrejme nie je nadobudnutie stopercentnej istoty o splatení úveru, keďže nie je možné s istotou vylúčiť situácie, že spotrebiteľ príkladmo dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie, či nastanú iné, na jeho situáciu negatívne dopadajúce skutočnosti. Zákonodarca zavedením tejto povinnosti sledoval efektívne zamedzenie predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle svojich v tom čase
existujúcich pomerov do budúcnosti svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona vyplýva, že tieto informácie si má veriteľ zabezpečiť sám (avšak tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť, prípadne s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto v závislosti na frekvencii splácania zostane dostatok finančných prostriedkov, aby mohol splácať splátku v predpokladanej výške. Dôsledkom podcenenia bonity veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie mu ochrany pre prípad zistenia, že tento hrubou nedbanlivosťou porušil svoju zákonnú povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa a to prostredníctvom uplatnenia sankcie voči nemu uvedenej v ust. § 11 ods. 2 ZoSpÚ v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľovi poskytnutého úveru, či nemožnosti požadovať jednorazové splatenie úveru.
24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno pochybovať o tom, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v konaní zisťoval, či právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru skúmal bonitu žalovaného, teda či si splnil vo vyžadovanom rozsahu svoju povinnosť danú ust. § 7 ods. 1 s možným nástupom sankcií daných ust. § 11 ods. 2 ZoSpÚ, keďže ide o jednu zo zákonných podmienok, ktorej splnenie pri uzatvorení zmluvy vyžaduje právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).
25. Povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať, či veriteľ konal pred poskytnutím spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou, ako aj to, že dôkazné bremeno v konaní o splnení povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zaťažuje výlučne veriteľa a nikdy nie spotrebiteľa, vyplýva z niekoľkých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie SD EÚ C-679/18, SD EÚ C-449/13, SD EÚ C-377/14 a ďalšie). Súdny dvor EÚ dospel k záveru, podľa ktorého o.i. článok 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica...“)sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladá povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto Smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa článku 23.
26. Z obsahu spisového materiálu v danej veci vyplýva, že právny predchodca žalobcu disponoval internými informáciami o výške príjmu žalovaného v čase pred uzatvorením dotknutej úverovej zmluvy, ktorý mesačný netto príjem mal predstavovať čiastku 1.821,- Eur, ktoré skutkové tvrdenie žalobcu, žalovaný (dostupnosť tejto informácie či jej pravdivosť) v priebehu konania nepoprel. Žalobca tiež tvrdil, že mal pred uzatvorením zmluvy informácie o osobných pomeroch žalovaného, ktoré skutkové tvrdenie rovnako žalovaný nepopiera. Rovnako netvrdí v rozhodnom čase existenciu či už vyživovacích povinností, alebo takých pravidelných mesačných nákladov na jeho strane (nad rámec zisteného úverového zaťaženia), ktoré by boli spôsobilé obraz jeho bonity spochybniť. Žalobca v priebehu konania tiež predložil za účelom preukázania skúmania bonity žalovaného pred uzatvorením zmluvy výsledok dopytu do úverového registra, z ktorého vyplynulo, že existujúce záväzky žalovaného v tom čase predstavovali kumulatívne mesačné splátky úverov 1.082,- eur, z toho splátka úverov (celkovo piatich), týkajúcich sa rôznych veriteľov, spolu mesačne predstavovala čiastku 368,- Eur, ktorá suma v dôsledku zániku záväzkov vo vzťahu k týmto piatim úverom ich splnením (predpokladaným vyplatením z úveru, o ktorý sa v tom čase žalovaný usiloval u predchodcu žalobcu) mala podľa zmluvy predstavovať sumu nižšiu a to 292,23 Eur mesačne, ktorá v tejto výške aj v konečnom dôsledku skutočne do zmluvy poskytnutej predchodcom žalobcu bola takto zakomponovaná. Z dostupných skutočností tak vyplýva, že predchodca žalobcu mal z vyššie uvedených informácií možnosť získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného, s možnosťou analýzy pri disponibilite informácie o výške v tom čase aktuálneho príjmu žalovaného, ktoré tvrdenie tento v konaní nepoprel, ako aj pri absencii tvrdenia žalovaného, že v jeho osobnom stave či počte vyživovacích povinností tu boli skutočnosti, ktoré by mali dopad na jeho bonitu a hlavne, a to je podľa názoru odvolacieho súdu ťažiskové, mal prehľad o jeho komplexnom úverovom zaťažení, kedy aj bez ďalšej podrobnej analýzy, či zisťovania doplnkových informácií je zrejmé, že poskytnutím úveru zo strany predchodcu žalobcu za daných podmienok (výška splátky) nedochádzalo k navýšeniu mesačného úverového zaťaženia žalovaného, ale naopak k jeho poníženiu, keďže po vyplatení piatich záväzkov, ktoré tvorili u žalovaného mesačnú splátku 368,- Eur, došlo týmto spôsobom k jej poníženiu na sumu 292,23 Eur, čo je náklad o 75,77 Eur (teda nie zanedbateľne) menší, ako by tomu na strane žalovaného bolo, pokiaľ by mu tento úver nebol
predchodca žalobcu poskytol. V okolnostiach danej veci teda nešlo o štandardne vyskytujúcu sa situáciu, kedy poskytnutím úveru dochádza nie k zníženiu, ale naopak k navýšeniu mesačného zaťaženia spotrebiteľa v podobe zvýšenia pravidelných výdavkov, ale v tomto prípade došlo naopak, pokiaľ ide o pravidelné mesačné výdavky na strane žalovaného k ich poníženiu, čo nepochybne vytváralo legitímne očakávania o možnosti žalovaného bez ohľadu na to, že je spotrebiteľom, pri existujúcej zistenej výške príjmu, plniť si jeho zmluvné povinnosti. Pravdou je, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje (vychádzajúc z jeho znenia) skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa, avšak v tomto prípade vzhľadom na okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu nemožno hovoriť vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu o porušení jeho povinnosti skúmať bonitu žalovaného ani s prihliadnutím na jeho odbornú starostlivosť takej intenzity, aby bola spôsobilá k záveru o hrubom porušení jeho zákonnej povinnosti danej ustanovením § 7 ods. 1. Tento mal k dispozícii zistenia o výške príjmu žalovaného, jeho osobných pomeroch, ktoré tvrdenia žalovaný nepopiera a zároveň neprodukuje v rozhodnom období existenciu prítomnosti ďalších skutočností na jeho strane, ktoré by jeho bonitu mohli výrazne ovplyvniť, potencionálny veriteľ tiež mal vedomosť o jeho komplexnom úverovom zaťažení a pri zjavnom fakte, že v dôsledku poskytnutia úveru tak žalovaný z hľadiska mesačného zaťaženia mal byť na tom dokonca lepšie, nemožno mu vyčítať, že tento substrát poznatkov považoval za postačujúci pre záver o dôvodnom predpoklade, že žalovaný si bude môcť vzhľadom na svoj príjem, svoje zmluvné povinnosti plniť (o to viac, keď bez poskytnutia úveru by jeho mesačná záťaž zostala vyššia).
27. Súd prvej inštancie teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom a správne vyhodnotil, že okolnosti danej veci neindikujú k záveru o nesplnení vo vyžadovanom rozsahu povinnosti predchodcu žalobcu (resp. jej hrubé porušenie) predpísanej mu ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
28. Nedôvodne tak žalovaný v odvolaní namieta, že skúmanie bonity právnym predchodcom žalobcu nebolo postačujúce, keďže v konkrétnostiach danej veci nemal dôvod a to ani pri odbornej starostlivosti na pochybnosť (keďže naopak dochádzalo k poníženiu v tom čase existujúcich pravidelných výdavkov žalovaného z titulu úverových zaťažení), že žalovaný splátku úveru pri jeho existujúcom zistenom príjme bude schopný splácať. Nezodpovednosť dlžníka v podobe zlej finančnej disciplíny, ktorú reálne nebol dôvod so zreteľom na výšku príjmu a zníženie mesačného úverového zaťaženia potencionálneho dlžníka predpokladať, však nemôže byť bez ďalšieho (bez existencie relevantných okolností ktoré však v danej veci zistené neboli) pripísaná na ťarchu veriteľa, keďže aj ochrana spotrebiteľa má svoje zákonné aj racionálne limity. Žalovaný s poukazom na predchádzajúci počet úverov nebol v obdobných vzťahoch „nováčikom“, preto pri minimálnej obozretnosti a aktivite, či zodpovednom plnení si povinností mohol dôsledkom spojeným so zosplatnením úveru predísť.
29. So zreteľom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že o hrubé porušenie povinnosti právneho predchodcu žalobcu, predpísanej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSpÚ v okolnostiach posudzovanej veci nejde, čím je aj následná polemika o nástupe sankcií s porušením takejto povinnosti či už v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, či nemožnosti jeho zosplatnenia bezpredmetnou.
30. Zostávajúca ťažisková odvolacia námietka žalovaného spočíva v tom, že žalovaný si uzatvorením zmluvy, zo získaných finančných prostriedkov ktorej boli uhradené (splnené) niektoré jeho ďalšie úverové záväzky vo vzťahu k rôznym veriteľom zhoršil vo vzťahu k nim svoje zmluvné postavenie, keďže malo ísť podľa jeho názoru o dlhy premlčané o čom však nevedel, čo považuje za rozporné s ust. § 54 OZ.
31. Ani táto námietka nie je dôvodnou.
32. Nad rámec toho, že ust. § 54a Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva nemožnosť vymáhať, či možnosť zmeny obsahu premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom nahradenia ho novým právom len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel (na ktorý sa časťou odvolania, posúdiac jeho obsah, zjavne vo vzťahu k tejto námietke odvoláva žalovaný), bol do Občianskeho zákonníka zavedený až s účinnosťou od 05.12.2018, tiež nad rámec toho, že na rozpore s ust. § 54 Občianskeho zákonníka svoju obranu žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nezakladal (v tom štádiu len tvrdil neprijateľnosť zmluvnej podmienky o refinancovaní úveru ako neprijateľnej vo svetle ust. § 53 ods. 1 OZ) a tiež nad rámec toho, že žalovaný žiadne konkrétnosti, z ktorých by bolo čo i len osvedčené, že refinancované záväzky mali byť premlčané netvrdil, ani nenavrhol
vykonať v tomto smere žiadne dôkazy (čo svedčí o ich zjavnej formálnosti a účelovosti) ťažiskovým je, že na okolnosti posudzovanej veci vo vzťahu k produkovanej odvolacej námietke vôbec nedopadajú. Pokiaľ totiž v podmienkach danej úverovej zmluvy došlo k tomu, že časť poskytnutých prostriedkov z dotknutej úverovej zmluvy bolo použité žalovaným na refinancovanie niekoľkých úverov u rôznych veriteľov, nejde o prípad akceptovania zo strany spotrebiteľa zákonom ustanovenej neprijateľnej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky s konečným dôsledkom zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľa, tak ako to má na mysli ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Bol to totiž žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý sa o vlastnej vôli rozhodol, že časť svojich úverových záväzkov v celkovom počte 5, ktoré mal u rôznych veriteľov (bánk) chce refinancovať, teda dospieť k ich zániku splnením, čo bolo zjavne aj jedným z dôvodov, pre ktorý požiadal právneho predchodcu žalobcu o poskytnutie úveru, ktorý úverový produkt mu ponúknutý (obchodovaný predchodcom žalobcu pod názvom „úver na čokoľvek“) zjavne nebol viazaný z hľadiska možnosti jeho poskytnutia na bankou určený účel, čo znamená, že bolo výlučne na slobodnej vôli potenciálneho dlžníka ako s prostriedkami z úveru naloží. To, že sa žalovaný rozhodol časť poskytnutých prostriedkov použiť na refinancovanie v tom čase ešte „živých“ záväzkov voči viacerým veriteľom, žiadnym spôsobom nemohlo zaťažiť predchodcu žalobcu povinnosťou skúmať, či tieto záväzky, ktoré sa rozhodol si žalovaný ako dlžník splniť, môžu byť prípadne premlčané a ak áno, či je s touto skutočnosťou tiež oboznámený. Právneho predchodcu žalobcu sa to totiž vo vzťahu k novovznikajúcemu úverovému vzťahu žiadnym spôsobom netýkalo, keďže ide o samostatný, s predchádzajúcimi zmluvami z jeho strany ničím nepreviazaný zmluvný vzťah. Už len z tohto dôvodu je akákoľvek polemika v tomto smere bezpredmetná, nehovoriac už o spomínanom fakte, že tvrdenia žalovaného o premlčaní týchto záväzkov boli len vo vágnej, nekonkretizovanej rovine. Správne teda súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto obrane žalovaného v odôvodnení uvádza, že v procese uzatvorenia dotknutej zmluvy o splátkovom úvere s právnym predchodcom žalobcu, vo vzťahu k tomu, že časť prostriedkov z poskytnutého úveru bola žalovaným použitá na refinancovanie starých úverov vo vzťahu k viacerým veriteľom, nemožno vidieť nič neprijateľné, ani netransparentné a už vôbec nebol žiaden dôvod k tomu, aby predchodca žalobcu mal obsah týchto zmlúv skúmať, či hodnotiť. V konečnom dôsledku faktom zostáva, že to bol žalovaný, ktorý mal plnú dispozíciu v tom, na aký účel predchodcom poskytnuté mu prostriedky použije a tiež, že v dôsledku jeho rozhodnutia ich časť použiť na refinancovanie v tom čase už bežiacich starších záväzkov, mu prinieslo minimálne benefit v tom, že sa mu ponížila mesačná splátková úverová zaťaženosť.
33. Súd prvej inštancie poskytol teda žalovanému ako spotrebiteľovi náležitú ochranu v limitoch existujúcej právnej úpravy, správne posúdil všetky relevantné otázky a vydal vecne správne a vo výsledku aj spravodlivé rozhodnutie vo veci založené na správnych skutkových a právnych záveroch s ktorými sa odvolací súd plne identifikuje.
34. Odvolacie námietky žalovaného z hľadiska dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
35. V konečnom dôsledku sa odvolací súd zaoberal poslednou námietkou odvolateľa o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí súdu prvej inštancie, čo možno subsumovať pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady).
36. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998). Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
37. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nevykazuje znaky vady do takej miery zásadnej, hrubej a podstatnej, aby bolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces, ale ani tzv. inej vady, ktorá by bola spôsobilou k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré je vo vzťahu ku všetkým rozhodujúcim skutočnostiam dostatočne zvládnuté, dal odpoveď na zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej, vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd do pozornosti odvolateľovi dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), k naplneniu čoho v okolnostiach posudzovanej veci aj došlo. Odôvodnenie je postačujúce, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne, zodpovedajúce pravidlám formálnej logiky.
38. Z hľadiska námietky žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak nebolo možné prijať záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, ako ani pod písm. d/ CSP.
39. Z vyššie uvedených dôvodov teda, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania, podľa § 387 ods. 1 CSP toto v celom rozsahu potvrdil.
40. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca ako v odvolacom konaní plne úspešný, má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému 100%.
41. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).