Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16CoPr-3-2021.pdf
PDF · 166.44 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoPr/3/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: O. N., D.. XX.X.XXXX, G. X, N., zastúpeného Advokát Marhefka s. r. o., Dvořákovo námestie 8A, Bratislava, IČO: 54 317 762, proti žalovanému: VUKI a.s., Rybničná 38, Bratislava, IČO: 31 321 895, zastúpeného Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cpr/11/2016-260, zo dňa 27.2.2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 22.12.2016 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 31.8.2016 a určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá; tiež sa domáhal od žalovaného náhrady mzdy a náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu dal výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), pričom pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t. j. dňa 31.10.2016. Domnieval sa, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.8.2016, na ktoré žalovaný odkazoval vo výpovedi, je formálnym rozhodnutím a v skutočnosti k proklamovanej organizačnej zmene, t. j. zníženiu stavu zamestnancov a s tým súvisiace zrušenie jeho pracovného miesta, v dôsledku ktorej by sa stal nadbytočným, u žalovaného nedošlo. Žalovaný bezprostredne po tom, čo ukončil pracovný pomer so žalobcom, obsadzoval pozíciu „technológa“, ktorá predtým neexistovala. Skutočným motívom žalovaného pre výpoveď z pracovného pomeru bola skutočnosť, že žalobca plánoval nastúpiť na rodičovskú dovolenku a v skutočnosti k žiadnemu znižovaniu stavu zamestnancov u žalovaného nedošlo a ani nemalo dôjsť. Výpoveď z pracovného pomeru, ktorú žalovaný doručil dňa 31.8.2016, je preto neplatná. Žalobca videl aj diskriminačné konanie žalovaného v tom, že hoci pracovný pomer s ním formálne skončil z dôvodu proklamovanej nadbytočnosti vzhľadom na písomné rozhodnutie o organizačných zmenách, skutočným motívom skončenia pracovného pomeru bol jeho plánovaný nástup na rodičovskú dovolenku. Konanie žalovaného závažným spôsobom zasiahlo do dôstojnosti žalobcu, nakoľko bol žalovaným fakticky sankcionovaný za to, že chcel využiť svoje zákonné právo na rodičovskú dovolenku; mal za to, že primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia (či už adresovaného mu osobne alebo verejne) by vzhľadom na zásah do jeho dôstojnosti nebolo dostačujúce, a preto sa vzhľadom na intenzitu zásahu ako aj na prevenčnú funkciu domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.7.02013 v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.1.2014 zamestnaný u žalovaného v pracovnej pozícii vedúci divízie Elektroizolačné laky a živice. Listom zo dňa 31.8.2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce mu dáva výpoveď z pracovného pomeru, nakoľko vedenie spoločnosti na zasadnutí konanom dňa 15.8.2016 písomne rozhodlo v rámci racionalizačných opatrení s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce o uskutočnení organizačnej zmeny - znížení stavu zamestnancov súčinnosťou k 1.11.2016. V dôsledku písomného rozhodnutia zamestnávateľa bolo pracovné miesto žalobcu zrušené a tým sa stal nadbytočným. Žalovaný v predmetnom liste uviedol, že žalobcu nemá možnosť zamestnávať ani na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, ani na kratší pracovný čas, ani nemá pre žalobcu akúkoľvek inú vhodnú prácu. Vo výpovedi bolo ďalej uvedené, že pracovný pomer žalobcu sa skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Organizačná zmena a skončenie pracovného pomeru bolo na základe kolektívnej zmluvy na roky 2014 až 2016 dňa 31.8.2016 prerokované s odborovým orgánom. Žalobca prevzal výpoveď osobne dňa 31.8.2016. Žalobca emailom zo dňa 28.6.2016 oznámil svedkyni V. W. prebratie starostlivosti o dieťa s tým, že dňom 1.10.2016 preberá starostlivosť o svoje dieťa a v septembri by rád čerpal dovolenku, ak mu to nebude umožnené žiadal o jej preplatenie. Taktiež žiadal o potvrdenie tlačiva pre sociálnu poisťovňu. Tento email bol sporný, nakoľko svedkyňa vo výpovedi na pojednávaní dňa 10.10.2019 uviedla, že tento email nedostala a predložila súdu prvej inštancie od operátora prijaté správy od žalobcu (č. l. 190 spisu). Žalobca jej zaslal správy dňa 14.6.2016, 1.7.2016, 8.8.2016, 17.10.2016 - neplatná výpoveď, a 9.1.2017. Potvrdenie pre Sociálnu poisťovňu bolo zo dňa 30.9.2016 podpísané osobne žalobcom, ktorú mal pripojiť k oznámeniu o prebratí starostlivosti o dieťa. Žalobca emailom zo dňa 17.10.2016 žalovanému oznámil, že výpoveď zo dňa 31.8.2016 považuje za neplatnú a trval na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Z rozhodnutia vedenia žalovaného o zrušení funkčného miesta zo dňa 15.8.2016 vyplýva, že v rámci racionalizačných opatrení znížení stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce Predstavenstvo VUKI a.s. na svojom zasadnutí dňa 15.8.2016 rozhodlo o organizačnej zmene súčinnosťou od 1.11.2016 - zrušenie pracovného miesta: vedúci divízie Elektroizolačné laky a živice. Uvedené bolo prerokované dňa 31.8.2016 Odborovým zväzom KOVO v SR výborom základnej organizácie VUKI a.s. Z pracovnej zmluvy č. 11/2016 zo dňa 8.11.2016 súdu prvej inštancie vyplynulo, že bola uzatvorená medzi žalovaným a L.. Z. F. na dobu určitú s nástupom do práce dňa 21.11.2016 do 31.10.2017, stručná charakteristika práce: koordinácia a zabezpečenie technologickej prípravy v chemickej výrobe, spracovávanie koncepcií a metód riadenia kvality v chemickej výrobe. V popise pracovnej činnosti zo dňa 21.11.2016 je uvedené, že koordinuje technologickú prípravu výroby, spracováva koncepcie a metódy riadenia kvality v chemickej výrobe, aplikuje vedecké poznatky a teórie v chemickej výrobe, dodržiava predpisy BOZP a PO, vykonáva ďalšie práce podľa príkazu vedúceho v súlade s dohodnutým druhom práce.
4. Svedkyňa O.. V. W., ktorá je zamestnaná u žalovaného ako vedúca pre ľudské zdroje a účtovníctvo, pred súdom prvej inštancie uviedla, že o zrušení pracovného miesta vedúceho divízie Elektroizolačné laky a živice bolo rozhodnuté vedením spoločnosti z titulu ušetrenia finančných prostriedkov, nakoľko uvedená divízia je podporovaná z výskumných aktivít a výnosnosť divízie bola problematická už roky, vznikali škody a tie prehlbovali straty. Vedenie spoločnosti o výpovedi rozmýšľalo na zasadnutí predstavenstva. Ďalej uviedla, že mala ústnu informáciu o odchode žalobcu na rodičovskú dovolenku a aj to, že neplánuje pracovať vo firme, ale uvažuje, že tam skončí. Pokiaľ ide o email pred nástupom na rodičovskú dovolenku od žalobcu, tento sa v jej emailovej databáze nenachádza. Štandardne sa žiadosť na rodičovskú dovolenku robí tak, že mesiac dopredu sa oznámi na tlačive zamestnávateľovi, že ide na rodičovskú dovolenku aj s uvedením dátumu od kedy do kedy. Toto nebolo úplne formálne splnené. Výpoveď daná žalobcovi nebola z dôvodu, že chcel ísť na rodičovskú dovolenku. Od toho času majú 3 otcov na rodičovskej dovolenke. Ďalej uviedla, že žalobcovi nebola ponúknutá iná práca pri daní výpovede, nakoľko v tom čase iné voľné miesto nemali. Práca žalobcu bola prerozdelená medzi ostatných pracovníkov. Náhradu za žalobcu nehľadali. Z výsluchu svedkyne W. T. súd prvej inštancie zistil, že divízia, ktorej vedúcim bol žalobca začala byť stratová, prebiehalo tam niekoľko škodových udalostí, ktoré nechceli riešiť tým, že by škodu vymáhali od vedúceho pracovníka. Tá divízia sa riešila niekoľko mesiacov, pretože ekonomika bola zlá, riešili čo urobiť, aby zmenili kvalitu výroby a dospeli k záveru zrušenia pracovného miesta žalobcu s tým, že nepotrebujú manažéra, ale potrebujú človeka s odborným vzdelaním. Za žalobcu náhradu nehľadali, štruktúru zmenili úplne. Nehľadali vedúceho pracovníka, ale hľadali niekoho s vysokoškolským chemickým vzdelaním, kto by dokázal nejakým spôsobom zmeniť procesy vo výrobe, aby sa vyhli škodovým udalostiam. Svedkyňa ďalej uviedla, že žalobcovi nebolo ponúknuté iné miesto vo firme. Podľa nej firma presadzovala akúkoľvek podporu a
formu v rámci materskej dovolenky, či rodičovskej dovolenky. Ako príklad uviedla, že aj svedkyňa, ktorá vypovedala v tomto konaní, bola od šestonedelia v normálnom pracovnom pomere, viedla účtovníctvo po dobu celej svojej materskej dovolenky 3 roky. Ďalšia zamestnankyňa (kvalitárka), ktorá mala ťažkú situáciu spojenú so zdravotným stavom svojich detí, mala home office.
5. Poukázal tiež na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa dňa 14.1.2020 oznámila, že žalobca bol zamestnaný od 2.5.2017 do 30.11.2019 v spoločnosti SAGITTA spol. s r.o. a od 1.12.2019 je zamestnaný v spoločnosti EBA, s.r.o. Dňa 13.1.2020 bol súdu prvej inštancie doručený prehľad rodičovských dovoleniek čerpaných O.. A. N., B. M. a L.. O. D..
6. Súd prvej inštancie ustálil, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi doručená dňa 31.8.2016, pričom pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 1.11.2016. Žalobca doručil návrh na začatie konanie súdu dňa 22.12.2016, teda v zákonom stanovenej lehote. V prejednávanej veci mal ďalej za preukázané, že pracovný pomer medzi stranami bol uzavretý na dobu neurčitú, po poslednej dohode o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.1.2014 žalobca vykonával druh práce v pracovnej pozícii vedúci divízie Elektroizolačné laky a živice, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná.
7. Po právnej stránke súd prvej inštancie ozrejmil, že základnými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sú: rozhodnutie zamestnávateľa, alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca. K predpokladom výpovede podľa citovaného ustanovenia patrí i to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ.
8. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Môže sa tak stať v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj pri zvyšovaní, keď pre zamestnávateľa je dôležitá celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nadbytočnosť musí zamestnávateľ súdu preukázať, naproti tomu výber nadbytočného zamestnanca súd nepreskúmava. Pri posudzovaní nadbytočnosti treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá robila zamestnanca nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. Príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t. j. že zamestnanec sa stal nadbytočným práve v dôsledku realizácie tohto rozhodnutia. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi.
9. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce je zákonným predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom samotná existencia výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede vhodnú prácu tak, ako ju vymedzuje citované ustanovenie § 63 ods. 2. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok, a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou až po splnení stanovených podmienok. Vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu je potrebné posudzovať aj splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca.
10. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nie len miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá.
11. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie, aké zodpovedá jeho potrebám, pričom to platí aj vtedy ak nebol dosiahnutý efekt sledovaný organizačnou zmenou a organizačná zmena sa javí ako neúčinná. Regulovať počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie je totiž podstatou oprávnenia zamestnávateľa upravovať a riadiť svoju činnosť.
12. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný dňa 1.11.2016 skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpoveď bola daná z dôvodu, že vedenie spoločnosti na svojom zasadnutí konanom dňa 15.8.2016 písomne rozhodlo v rámci racionalizačných opatrení s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce o uskutočnení organizačnej zmeny - znížení stavu zamestnancov súčinnosťou k 1.11.2016. V dôsledku písomného rozhodnutia zamestnávateľa bolo pracovné miesto žalobcu zrušené a tým sa stal nadbytočným. Po tomto dni nemal možnosť ho zamestnávať na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, ani na kratší pracovný čas, ani nemal pre neho akúkoľvek inú vhodnú prácu. Výpoveď z pracovného pomeru, neplatnosti ktorej sa žalobca domáha, bola platným právnym úkonom. Výpovedný dôvod je v tejto výpovedi špecifikovaný dostatočne v zmysle kritérií § 61 ods. 2 Zákonníka práce, obsahuje zákonné ustanovenie dôvodu výpovede a tiež poukaz na písomné rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene o zrušení pracovného miesta - vedúci divízie Elektorizolačné laky a živice, čím došlo k zníženiu stavu zamestnancov o jednu osobu. Takto vymedzený dôvod výpovede je vymedzený dostatočne aj skutkovo, vo výpovedi uvedený dôvod nemožno zameniť s iným skutkovým dôvodom. Mal za preukázané, že výpoveď bola prerokovaná s odborovým orgánom v zmysle zákona, rovnako aj to, že žalobcovi nebola ponúknutá iná vhodná práca, nakoľko k tomu organizácia možnosti nemala. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o prijatí organizačnej zmeny a o jej existencii v čase výpovede danej žalobcovi. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť žalovaného, tento uviedol, že v čase dania výpovede žalobcovi nemal pre neho akúkoľvek inú vhodnú prácu, takže v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá a žalobca nepreukázal, že v čase dania mu výpovede mal žalovaný voľné pracovné miesto. Žalobca poukazoval na inzerát žalovaného, ktorým hľadal nového zamestnanca vo funkcii technológ - chemický inžinier s vysokoškolským vzdelaním II. stupňa, avšak tento bol uverejnený až po daní výpovede žalobcovi. Tým, že žalovaný zamestnal L.. F. od 21.11.2016 na pozíciu technológ
- chemický inžinier, neporušil žiadnu právnu normu (pracovala na uvedenej pozícii podľa žalovaného asi 4 dni a potom skončila pracovný pomer). Z uvedeného nebolo preukázané, že žalovaný hľadal na miesto žalobcu iného pracovníka.
13. Pokiaľ ide antidiskriminačný nárok, súd prvej inštancie ozrejmil, že zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) upravuje povinnosť zamestnávateľov zaobchádzať so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch tak, aby bola rešpektovaná zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov bližšie upravená antidiskriminačným zákonom; zároveň zamestnancom poskytuje možnosť v prípade, že ich práva boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, obrátiť sa na súd a domáhať sa právnej ochrany; uvádza jednotlivé chránené dôvody zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákon pripúšťa zákaz diskriminácie nielen z dôvodov pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti atď., ale aj z dôvodu iného postavenia. Takýto dôvod zákazu diskriminácie používa aj Ústava SR v Čl. 12 ods. 2 a aj antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 1. Čo treba rozumieť pod týmto dôvodom zákazu diskriminácie ústava a ani zákony bližšie nevysvetľujú. Pojem „iné postavenie“ nemožno stotožniť s nijakým konkrétne určeným stavom, hodnotou alebo záujmom. To znamená, že úmyslom zákonodarcu bolo dôvody zákazu diskriminácie koncipovať široko nad rámec taxatívneho výpočtu uvedeného v Ústave SR a v citovanom zákone. Nemožno ich preto zužovať len na tie, ktoré sú výslovne vymenované. Podľa súdu iné postavenie diskriminovanej
osoby môže spočívať v akejkoľvek situácii odlišnej v porovnaní so situáciou iných osôb, uplatňujúcich konkrétne práva. Možno preto dospieť k záveru, že dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj v iných druhoch právnych vzťahov, spočíva v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.
14. Antidiskriminačný zákon v ustanovení § 2a ods. 1 upravuje jednotlivé formy diskriminácie a v nasledujúcich odsekoch podáva aj definíciu jednotlivých foriem diskriminácie. Okrem iného za jednu z foriem diskriminácie považuje priamu diskrimináciu, obťažovanie a neoprávnený postih, a za diskrimináciu považuje aj pokyn na takéto správanie sa. V ustanovení § 6 ods. 2 vymenúva jednotlivé oblasti, v ktorých sa uplatňuje zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch. Okrem iného sa táto zásada uplatňuje pri výkone zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane odmeňovania a prepúšťania a tiež v oblasti prístupu k odbornému vzdelávaniu a ďalšiemu odbornému vzdelávaniu.
15. V prípade domáhania sa ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie je potrebné predovšetkým zisťovať (ne)existenciu rozdielneho zaobchádzania s obeťou diskriminácie v porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, či napadnutým konaním vznikla obeti diskriminácie nejaká nevýhoda a či medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou je príčinná súvislosť.
16. Z ustanovenia § 13 Zákonníka práce, ako aj z ustanovení antidiskriminačného zákona vyplýva zásada, podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vzťahu. Diskriminácia pritom môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok, pričom pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti rozlišovania osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné sa považuje zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Z vnútroštátnej právnej úpravy § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farba pleti, jazyk, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.
17. Účelom satisfakcie je poskytnúť poškodenej osobe primerané zadosťučinenie a tak do určitej miery účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivé následky zásahu. Spôsob, resp. prostriedok neoprávneného zásahu má význam pre určenie formy primeraného zadosťučinenia. Peňažná forma zadosťučinenia je subsidiárna a nastupuje až v prípade, ak dostatočným prostriedkom nápravy nie je nepeňažná satisfakcia, vrátane samotného konštatovania porušenia práva a nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je tiež existencia príčinnej súvislosti medzi konaním v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a negatívnymi následkami tohto zásahu v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobitnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a uplatnenie pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy tak nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť
jej primeranosť. Z relevantnej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť zo samotnej existencie neoprávneného zásahu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
18. Žalobca videl diskriminačné konanie žalovaného v tom, že skutočným motívom skončenia pracovného pomeru bol plánovaný nástup na rodičovskú dovolenku. Žalovaný tak kvôli uplatňovaniu práva žalobcu na rodičovskú dovolenku so žalobcom zaobchádzal menej priaznivo, ako by zaobchádzal či už s inou osobou v porovnateľnej situácii alebo so žalobcom, ak by si právo na rodičovskú dovolenku neuplatňoval, a tým porušila zákaz diskriminácie. Konanie žalovaného závažným spôsobom zasiahlo do jeho dôstojnosti, nakoľko bol žalovaným fakticky sankcionovaný za to, že chcel využiť svoje zákonné právo na rodičovskú dovolenku. Podľa názoru žalobcu vychádzalo konanie žalovaného z rodového stereotypu „muža - živiteľa“, ktorý nemá právo na intenzívnejší vzťah so svojím dieťaťom a utvrdzuje v ňom presvedčenie, že podobného konania sa môže dopustiť akýkoľvek jeho iný zamestnávateľ v budúcnosti, resp. že žalovaný bude rovnako postupovať aj voči iným svojím zamestnancom. Žalobca mal za to, že primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia (či už adresovaného osobne žalobcovi alebo verejného) by vzhľadom na uvedený zásah do jeho dôstojnosti nebolo dostačujúce. Vzhľadom na intenzitu zásahu do vlastnej dôstojnosti ako aj vzhľadom na prevenčnú funkciu takejto sankcie sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
19. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo preukázané diskriminačné konanie žalovaného, keď nebolo preukázané danie výpovede z dôvodu plánovaného nástupu odchodu žalobcu na rodičovskú dovolenku. Poznamenal, že v zásade platí, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Rozhodnúť teda o tom, ktorý konkrétny pracovník sa stane nadbytočný v dôsledku organizačnej zmeny prináleží výlučne zamestnávateľovi a zamestnávateľ svoj výber nemusí ničím zdôvodniť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcova pracovná pozícia by bola zrušená bez ohľadu na to, či by sa jednalo o zamestnanca ženského alebo mužského pohlavia.
20. Na uvedenom základe za použitia § 13 ods. 1 až ods. 3, § 13 ods. 5, § 13 ods. 6, § 61 ods. 1 až ods. 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 77 Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 1, ods. 3 antidiskriminačného zákona; súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovanému, ktorý mal vo veci celkový úspech, priznal plnú náhradu trov konania.
21. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie veci a nesprávny procesný postup, ktorým mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Domnieval sa, že výpovedný dôvod uvedený vo výpovedi nespĺňa požiadavky § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pretože nie je skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a (aj) preto je výpoveď neplatná. Žalovaný totiž vo výpovedi ako dôvod uviedol, že sa stal nadbytočným vzhľadom na zrušenie jeho pracovného miesta v dôsledku písomného rozhodnutia vedenia spoločnosti zo dňa 15.8.2016 „o uskutočnení organizačnej zmeny - znížení stavu zamestnancov s účinnosťou k 1.11.2016“. O takejto organizačnej zmene však vedenie spoločnosti dňa 15.8.2016 nerozhodlo; rozhodlo „o organizačnej zmene s účinnosťou od 1.11.2016 - zrušenie pracovného miesta: vedúci divízie Elektroizolačné laky a živice (N. O.)“. Neplatí teda argumentácia žalovaného, s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil, že vedenie spoločnosti rozhodlo o znížení stavu zamestnancov a v dôsledku tohto bolo pracovné miesto žalobcu zrušené. Naopak, zrušené bolo práve a len pracovné miesto žalobcu, dokonca jeho meno bolo uvedené priamo v rozhodnutí o organizačnej zmene. Dôvod uvedený vo výpovedi je teda nesprávny. Vedenie žalovaného rozhodlo o organizačnej zmene jedného druhu, avšak vo výpovedi uviedol ako dôvod pre skončenie pracovného pomeru organizačnú zmenu úplne iného druhu (zníženie stavu zamestnancov o určitý počet vopred neurčených zamestnancov verzus zrušenie konkrétneho pracovného miesta s uvedením konkrétnej osoby pracujúcej na danom mieste). Takéto vymedzenie dôvodu predsa nemožno považovať za dostatočné natoľko, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Napokon, aj zo svedeckých výpovedí vyplýva, že cieľom výpovede malo byť riešenie situácie na oddelení, na ktorom pracoval žalobca a nie znižovanie stavu zamestnancov (odhliadnuc od výpovedí poukazujúcich na nespokojnosť žalovaného s kvalitou práce žalobcu). Dôvod, pre ktorý zamestnávateľ končí pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou, však musí skutočne existovať. Pri výpovedi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce teda musí u zamestnávateľa skutočne dôjsť k takej organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa výpoveďou dotknutý zamestnanec skutočne stane nadbytočný. Rozhodnutie o organizačných zmenách teda nesmie byť účelové, prijaté len preto, aby boli podmienky pre výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca formálne splnené. Zamestnanec je nadbytočný len vtedy, ak potreba vykonávať jeho prácu v dôsledku organizačných zmien objektívne zanikne, nie vtedy, ak o tom „formálne“ rozhodne zamestnávateľ. Súd prvej inštancie nesprávne a rýdzo formalisticky vyhodnotil existujúce rozpory v predložených písomnostiach (v rozhodnutí žalovaného o organizačnej zmene a vo výpovedi z pracovného pomeru) a vo vyjadreniach žalovaného a vyjadreniach svedkýň W. V. T. týkajúce sa dôvodu skončenia pracovného pomeru. Uvedené rozpory sú pritom zvýraznené inými preukázanými okolnosťami (uzatvorenie zmluvy s personálnou agentúrou McROY, s.r.o., ktorej predmetom malo byť vyhľadanie a výber kandidátov na pozíciu „technológ - chemický inžinier“ u žalovaného, ako aj neskoršie obsadenie tejto pozície). U žalovaného totiž v skutočnosti k žiadnemu znižovaniu stavu zamestnancov nedošlo a zrejme ani nemalo dôjsť. Vo výpovediach svedkýň okrem iného ako dôvody skončenia pracovného pomeru zaznievali aj výčitky ku kvalite vykonávanej práce žalobcu, pričom ak by to malo byť skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru, musel by žalovaný postupovať spôsobom, ktorý Zákonník práce pre skončenia pracovného pomeru z dôvodu nespokojnosti s pracovným výkonom zamestnanca predpokladá (t. j. po písomnom upozornení). Ide teda o celkom evidentný prípad snahy o „zakrytie“ skutočného výpovedného dôvodu formálnymi dôvodmi, čo súd prvej inštancie mohol a mal z vykonaných dôkazov zistiť.
21.2 Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nebola ponúknutá iná vhodná práca, nakoľko k tomu organizácia možnosti nemala a že žalobca nepreukázal, že v čase dania mu výpovede mal žalovaný voľné pracovné miesto. Poukázal na to, že aj v tejto otázke boli v predložených dôkazoch a vyjadreniach žalovaného, resp. svedkyne W. zásadné nezrovnalosti svedčiace skôr o snahe žalovaného dodržať všetky formálne náležitosti výpovede než o dôslednom zachytení skutočných okolností. Žalovaný totiž vo svojej replike uvádza, že prostredníctvom poverených osôb ústne ponúkol žalobcovi dňa 31.8.2016 inú vhodnú pracovnú pozíciu, ale žalobca nebol ochotný na ponúknutú prácu prejsť. Uvedené tvrdenie je však nepravdivé a je dokonca v rozpore s tým, čo žalovaný uviedol vo výpovedi z pracovného pomeru; tam totiž uvádza, že pre žalobcu žiadnu inú prácu nemá. Žalobca navyše argumentoval, že žalovaný v čase dania výpovede musel mať pre neho inú vhodnú prácu, nakoľko v krátkej dobe po daní výpovede už uzatvoril zmluvu s personálnou agentúrou na obsadenie pozície minimálne podobnej (ak nie identickej) pozície, na ktorej pracoval žalobca a túto aj inzeroval. Súd prvej inštancie túto argumentáciu odmietol s tým, že inzerát bol uverejnený až po daní výpovede žalobcovi, avšak potreba obsadenia konkrétneho pracovného miesta nevzniká okamihom zadania inzerátu, resp. uzatvorenia zmluvy s personálnou agentúrou, s cieľom obsadiť dané miesto; práve naopak a celkom logicky, potreba musí najskôr vzniknúť, aby ju následne mohol zamestnávateľ manifestovať aktívnymi krokmi smerujúcimi k jej naplneniu. Ak žalovaný, resp. svedkyne, uvádzali, že dôvodom skončenia pracovného pomeru mali byť zásadné zmeny v organizácii práce príslušnej divízie, kde nebol viac potrebný zamestnanec (manažér, ale zamestnanec) odborník (a preto malo byť pracovné miesto žalobcu zrušené), tak potreba obsadenia takého miesta, a teda aj existencia inej vhodnej práce pre žalobcu, musela existovať už v čase dania výpovede. Vhodnou prácou sa podľa ustálenej judikatúry rozumie práca zodpovedajúca zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam a podľa možností aj kvalifikácii zamestnanca. Žalovaný však opakovane pred súdom prvej inštancie tvrdil len to, že nová pozícia mala byť pre vysokoškolsky vzdelaného kandidáta, ktorým nie je žalobca. Súd prvej inštancie však nijak neskúmal, či táto argumentácia nie je len účelová, či náplň práce na novej pozícii je skutočne natoľko odlišná od náplne práce žalobcu, že by táto práca bola pre žalobcu nevhodná. Ak zamestnávateľ povie, že na pozíciu upratovačky potrebuje vysokoškolsky vzdelaného kandidáta, bude to automaticky a bez ďalšieho diskvalifikovať kandidátov, resp. existujúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorí sú bez požadovaného vzdelania? Zrejme nie. Navyše, s námietkami žalobcu, že obsadením uvedenej pozície žalovaný porušil zákaz ustanovený v § 61 ods. 3 Zákonníka práce, sa súd prvej inštancie vysporiadal len lakonickým konštatovaním prebratým z argumentácie žalovaného, že zamestnaním (sic) L.. F. od 21.11.2016 na pozíciu technológ - chemický inžinier, neporušil žiadnu právnu normu (táto pracovala na uvedenej pozícii podľa žalovaného asi 4 dni a potom skončila pracovný pomer). Nijak sa však nevysporiadal s jeho konkrétnymi argumentmi smerujúcimi k porovnaniu pracovnej náplne a pracovného
zaradenia žalobcu a obsadzovanej pozície. Bez ohľadu na predložené písomné dôkazy (znenie inzerátu, popis náplne práce z vnútorných predpisov žalovaného) sa súd prvej inštancie bez ďalšieho stotožnil s prostým konštatovaním svedkýň (ktoré sú vo vzťahu k žalovanému, resp. ho v pracovnoprávnych vzťahoch zastupujú alebo zastupovali), že malo ísť o pozíciu, na ktorú žalobca nemal kvalifikačné predpoklady, pretože nemá vysokoškolské vzdelanie.
21.3 Žalobca sa nestotožnil ani s dôvodmi zamietnutia žaloby v časti namietaného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru, nakoľko predostrel súdu prvej inštancie vnútorne konzistentný priebeh na seba nadväzujúcich udalostí, ktorý ak už nie priamo dokazuje, tak minimálne oprávňuje predpokladať, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu, že zamýšľal nastúpiť na rodičovskú dovolenku. Na začiatku bolo oznámenie zámeru žalobcu nastúpiť na rodičovskú dovolenku (pričom, ako vyplýva zo spisu, žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nie veľmi dôveryhodne rozporoval už aj túto skutočnosť; viď žalobcom predložený výpis emailových správ). Až potom nasledovala výpoveď z pracovného pomeru a až na návrh žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie predložil žalovaný písomné rozhodnutie vedenia spoločnosti o organizačnej zmene datované na čas pred tým, ako žalobca svoj zámer oznámil. V reálnom čase, t. j. v období, keď k udalostiam dochádzalo, žalobcovi žiadne rozhodnutie vedenia nebolo komunikované, o žiadnych organizačných zmenách informovaný nebol a aj výpoveď mu bola daná len po tom, čo odmietol pristúpiť na dohodu o skončení pracovného pomeru. Navyše, žalovaný sa bránil, že iným zamestnancom (mužom) umožnil nastúpiť na rodičovskú dovolenku. Z písomného dôkazu, ktorý v tejto súvislosti predložil, však vyplynulo len to, že všetky takéto prípady nasledovali až po skončení jeho pracovného pomeru, resp. až po podaní žaloby. Z vykonaného dokazovania vôbec nevyplynulo, že jeho pracovná pozícia by bola zrušená bez ohľadu na to, či by sa jednalo o zamestnanca ženského alebo mužského pohlavia. Žalobcova pracovná pozícia bola zrušená s plným vedomím, že na nej pracuj práve on (viď znenie písomného rozhodnutia vedenia spoločnosti, v ktorom je uvedeného jeho meno). Ako uviedol už vyššie, nie je vôbec pravdou, že žalovaný rozhodol o znížení určitého počtu (neurčitých) zamestnancov, ktorý by potom len napĺňal výberom konkrétnych osôb. Práve naopak, formálne zrušil (ak tak v rozhodujúcom čase vôbec spravil) práve a len jeho miesto, pričom o tejto skutočnosti ho ani len neinformoval (viď nesprávne uvedený dôvod vo výpovedi). Ak už z uvedených okolností nemožno minimálne „dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo“ (§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona), aby dôkazné bremeno prešlo na žalovaného, keďže účinná ochrana zamestnancov proti diskriminácii je značne limitovaná. Žalobca bol presvedčený, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď konštatoval, že ani len nedošlo k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného, namiesto toho, aby konštatoval, že žalovaný dôkazné bremeno neuniesol a žaloba je preto dôvodná. Navyše, súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval jednotlivým dôkazom, ktoré v tomto smere boli vykonané, resp. tvrdeniam žalobcu, opäť len prosto konštatoval, že relevantné skutočnosti v konaní neboli preukázané, čím aj v tomto prípade svoj záver nedostatočne odôvodnil, čím ho urobil nepreskúmateľným.
22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Rozhodnutím vedenia spoločnosti VUKI a.s. o zrušení funkčného miesta zo dňa 15.8.2016, ktorej predmetom je zrušenie pracovného miesta „vedúci divízie Elektroizolačné laky a živice,“ bolo rozhodnuté o organizačnej zmene. Uvedeným konaním sa reálne aj znížil celkový počet zamestnancov žalovaného, na základe čoho je teda aj logické, že sa znížil stav zamestnancov. V tomto prípade sa absolútne nemožno stotožniť s tvrdením, že zníženie počtu zamestnancov dopadá na neurčitý počet zamestnancov a je diskriminačné a netransparentné, skôr naopak aj uvedené rozhodnutie uvádza, že subjekt, o ktorý sa zníži stav zamestnancov je práve žalovaný. Je teda presne uvedený počet aj okruh zníženia počtu zamestnancov. Aj uvedené považuje za dostatočnú identifikáciu a individualizáciu konkrétneho zamestnanca. Výpovedný dôvod teda skutočne existoval a zároveň je tento výpovedný dôvod vymedzený dostatočne aj skutkovo, čoho dôsledkom je, že predmetný výpovedný dôvod nie je možné zameniť s iným skutkovým dôvodom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že pokiaľ zamestnávateľ nemá možnosť ponúknuť akúkoľvek inú vhodnú prácu, tak ponuková povinnosť odpadá, pričom v danom prípade je na preukázaní zamestnancom (žalobcom), že žalovaný ako zamestnávateľ mal v tom čase akúkoľvek inú vhodnú pozíciu. Nie je možné očakávať od žalovaného ako zamestnávateľa preukazovanie negatívnej skutočnosti, a to, že v čase dania výpovede nemal inú prácu (vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu ohľadom inzerátu a hľadania nového zamestnanca, a teda existencie inej práce; poukázal na vyjadrenie z 8.2.2017).
22.1 Obdobne aj v časti žaloby týkajúcej sa antidiskriminačných nárokov sa pridržal názoru súdu prvej inštancie prezentovaným v 44. až 51. odseku odôvodnenia rozsudku. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že v rámci § 13 ods. 1 Zákonníka práce žalovaný nepostupoval k nemu v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov podľa Antidiskriminačného zákona. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa zásady rovnakého zaobchádzania a s ňou spojených veci sú irelevantné a bezpredmetné, keďže žalovaný bol nútený zrušiť pracovnú pozíciu žalobcu. Žalobcova pracovná pozícia by bola zrušená bez ohľadu na to, či by sa jednalo o zamestnanca ženského alebo mužského pohlavia. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že zrušenie pracovnej pozície žalobcu nemalo žiadny súvis s jeho rodičovskou dovolenkou. Opätovne poukázal na časovú líniu, z ktorej je zrejmé, že najskôr bolo rozhodnuté o zrušení pracovnej pozície žalobcu z dôvodu organizačných (15.8.2016) zmien až následne sa žalovaný dozvedel o plánovanom zámere žalobcu ísť na rodičovskú dovolenku (26.8.2016). To znamená, že žalobca by výpoveď dostal bez ohľadu na to, či by mal v úmysle ísť na rodičovskú dovolenku alebo nie. K tvrdeniam týkajúcich sa nemajetkovej ujmy v peniazoch poznamenal, že z nárokovania si finančného zadosťučinenia za prípadné spôsobenie nemajetkovej ujmy bolo po celý čas zjavne účelné. V antidiskriminačnom zákone je výslovne uvedené poradie, ak by sa chcel žalobca domáhať na súde, že bol na svojich právach dotknutý; dané poradie záleží od intenzity zásahu, avšak je nasledovné (i) upustenie od konania, (ii) ak je to možné napravenie protiprávneho stavu alebo poskytnutie primeraného zadosťučinenia a až následne v § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona je uvedene domáhanie sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za predpokladu, že konaním bola znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu.
23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
24. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Pochybenie súdu spočívajúce v porušení práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj v nesplnení požiadaviek kladených na proces dokazovania a na premietnutie jeho vykonania do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, môže predstavovať zásadné porušenie základného práva na spravodlivý proces tak, ako ho deklaruje Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nevyhnutnosť dôsledne dbať na dodržiavanie kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako sú vymedzené v § 220 ods. 2 C. s. p. a formulované rozhodovacou činnosťou súdov, vychádza z konceptu právneho štátu, v ktorom dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu.
26. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/ a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
27. Ústavný súd SR konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. nález zo dňa 19.6.2008, sp. zn. I. ÚS 243/2007; zo dňa 1.4.2009, sp. zn. I. ÚS 402/2008) zdôrazňuje, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne súd musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, či Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako, považuje Ústavný súd Slovenskej republiky za nevyhnutné, aby sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je založená argumentácia strany sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu (nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS 296/09).
28. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Ak tak súd prvej inštancie nespravil, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých rozhodol a prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.5.2004, sp. zn. I. ÚS 226/03).
29. Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je totiž zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní je odvolací súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvej inštancie, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie, až na zákonom ustanovené výnimky, viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvoinštančného rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní.
30. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo svetle vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivý súdny proces a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie síce obsahuje uvedenie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, resp. že sa oboznámil s ostatným obsahom spisu, následne ustanovenia právnych prepisov, ktoré na spor aplikoval a teoretické vysvetlenie hmotnoprávnych východísk vzťahujúcich sa na právnu povahu sporu o určenie neplatnosti výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca spojenej s antidiskriminačným nárokom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku však neobsahuje ako súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a hoci uvádza k akým skutkovým zisteniam na ich základe dospel (29. a 50. odsek) nie je možné zistiť, z ktorých konkrétnych dôkazov pri tom vychádzal a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; súd prvej inštancie tiež neozrejmil úvahy, ktorými bol pri hodnotení vykonaných dôkazov vedený, čo vyústilo do následného neobjasnenia skutkového stavu veci a tým nepreskúmateľnosti jeho právnych záverov, ktoré v tomto prípade neposkytujú stranám zrozumiteľné, logické, súvislé vysvetlenie a objasnenie veci.
31. Žiada sa pripomenúť, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 C. s. p.
32. Vzhľadom na absenciu základných náležitostí rozhodnutia, neprichádza do úvahy, aby odvolací súd dopĺňal dôvody takéhoto rozhodnutia, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie s prípadným zopakovaním dokazovania, čoho predpokladom je, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie k akým skutkovým záverom na základe vykonaných dôkazov dospel. Chýbajúce skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov majú za následok nepreskúmateľnosť celkovej správnosti právnych záverov prijatých súdom prvej inštancie vo vzťahu k takto zistenému skutkovému stavu. A aj keď súd prvej inštancie v 29. a 50. odseku prezentuje svoje skutkové zistenia, takéto odôvodnenie požiadavky § 220 C. s. p. spĺňať nemôže a nie je spôsobilé poskytnúť ani odvolaciemu súdu nevyhnutný základ pre preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia vo veci samej.
33. V dôsledku takéhoto odôvodnenia rozsudku sa zároveň odníma žalobcovi možnosť náležite reagovať na dôvody rozsudku, a teda dochádza k porušeniu ich procesných práv do tej miery, že to má za následok porušenie ich práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na zásadné nedostatky odôvodnenia, ktoré odvolaciemu súdu neumožňujú preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozsudku, nie je možné tento nedostatok napraviť ani v odvolacom konaní, a preto z tohto dôvodu sú splnené predpoklady na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.
34. V novom konaní súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, vykoná dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby s prihliadnutím na skutočnosť, že posudzovaná vec je individuálnym pracovnoprávnym sporom (§ 316 ods. 1, ods. 2 C. s. p.) a a preto súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, ako aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť taký dôkaz; vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p., teda jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie skutkové a právne závery odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.
35. Napriek dôvodu, pre ktorý odvolací súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku, považuje s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania, za potrebné vyjadriť sa i k vecnej stránke napadnutého rozhodnutia, najmä z hľadiska odvolacích námietok žalobcu.
36. Vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď.
37. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností - druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež (a to na prvom mieste) aby výpoveď bolo možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle). Pri nedostatku určitosti výpovede spočívajúcej v tom, že zamestnávateľ dôvod výpovede vo výpovedi buď vôbec skutkovo neuvedie, alebo ak dôvod uvedie (vymedzí) natoľko neúplne (nekonkrétne), že len s pomocou výkladu takto nedostatočne prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia (neuvedených) údajov jej obsah pre nejednoznačnosť objasniť nemožno (v takom prípade potom platí incerta pro nullis habentur, teda čo je neurčité, pokladá sa za neexistujúce), je takáto výpoveď neplatná.
38. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že s účinnosťou od 1.11.2016 „v rámci racionalizačných opatrení znížení stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce Predstavenstvo VUKI a.s. na svojom zasadnutí dňa 15.8.2016“ rozhodlo o organizačnej zmene
a to zrušení pracovného miesta vedúceho divízie Elektroizolačné laky a živice (N. O.). Žalovaný dňa 31.8.2016 na základe zrušenia pracovného miesta žalobcu v dôsledku čoho sa stal nadbytočným dal žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 2.7.2013. Po tomto dni nemá žalovaný možnosť žalobcu zamestnávať ani na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, ani na kratší čas, ani nemá pre neho akúkoľvek inú vhodnú prácu; žalobca prevzal výpoveď dňa 31.8.2016.
39. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene, vzhľadom na ktoré sa zamestnanec stane nadbytočným, je medziiným rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce.
40. Výpoveď daná žalobcovi dňa 31.8.2016 obsahuje právny dôvod výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka, ktorý svojím skutkovým vymedzením (zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti) nemožno zameniť s iným výpovedným dôvodom, pretože iba a len v dôsledku organizačnej zmeny o znížení stavu zamestnancov realizovanej rozhodnutím žalovaného bola žalobcovi daná výpoveď, čím sa žalobca voľbou žalovaného stal nadbytočným v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
41. Pokiaľ však súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu, že výpoveď bola prerokovaná s odborovým orgánom (ako to uvádza v 29. odseku odôvodnenia rozsudku) v zmysle zákona, t. j. v zmysle § 74 Zákonníka práce účinného v čase danie výpovede žalobcovi; uvedený skutkový záver nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, keďže z rozhodnutia žalovaného z 15.8.2016, ktoré ako dôkaz nachádzajúci sa v spise na č. l. 132 súd prvej inštancie vykonal, táto skutočnosť vôbec nevyplýva, pretože z neho možno dospieť iba k záveru, že toto rozhodnutie (teda nie výpoveď žalobcovi) bolo prerokované dňa 31.8.2016 o 9:00 hod. s Výborom základnej organizácie VUKI a.s.; žiadne ďalšie dôkazy k tejto náležitosti platnosti výpovede súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevykonal a to napriek návrhom žalobcu uvedených už v žalobe. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.1.2013 pritom upravuje, že výpoveď zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je výpoveď z pracovného pomeru neplatná.
42. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta zámer, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám. Táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.
43. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je (i) existencia organizačnej zmeny, (ii) nadbytočnosť zamestnanca a (iii) príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.
44. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie (náplne práce, resp. druhu práce zamestnancom vykonávanej), na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať, avšak skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod.
45. Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je tiež príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene a nadbytočnosťou zamestnanca. Otázka existencie príčinnej súvislosti [čo v spore o platnosť výpovede podľa tohto ustanovenia znamená stav, keď rozhodnutie o organizačnej zmene (ako príčina) vyvoláva nadbytočnosť zamestnanca (ako dôsledok)] bezprostredne súvisí s otázkou nadbytočnosti zamestnanca (a naopak).
46. Pre záver, či bolo písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov, prijaté s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, je podstatné, či rozhodnutie zamestnávateľa skutočne sledovalo zmenu úloh,
technického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, prostredníctvom ktorého mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávateľ naďalej zamestnával iba taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám, alebo podľa svojho obsahu, resp. účelu smerovali k inému cieľu. Pokiaľ rozhodnutie zamestnávateľa bolo skutočne prijaté k dosiahnutiu zmeny úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (to platí aj vtedy, ak sledovaný cieľ sa zamestnávateľovi neskôr nepodarilo dosiahnuť alebo sa sledovaná zmena v praxi ukázala ako neúčinná). Avšak v prípade, že takýmto rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku zamýšľané iné ciele, teda zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačnej zmeny, je potrebné uzavrieť, že jeho rozhodnutie o organizačnej zmene zamestnávateľa nebolo prijaté. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nie je právnym úkonom, ktorý možno z hľadiska platnosti preskúmavať; nejde tu totiž o prieskum platnosti, ale o posúdenie, aké rozhodnutie bolo prijaté a či ide o rozhodnutie významné v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
47. Napriek skutočnosti, že zákaz v zmysle § 61 ods. 3 Zákonníka práce uložený zamestnávateľovi, ktorý dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca, sa nespája so sankciou neplatnosti výpovede, jeho porušenie však môže byť dôkazom o neopodstatnenosti aplikácie tohto výpovedného dôvodu zo strany zamestnávateľa.
48. Posúdenie toho, či rozhodnutie o organizačnej zmene sledovalo skutočný cieľ zefektívnenia práce žalovaného, alebo iba predstieralo dôvod pre zrušenie pracovného miesta žalobcu, má v posudzovanej veci tiež význam pre posúdenie, či sa žalovaný mohol dopustiť namietaného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania; pokiaľ totiž zo skutkových tvrdení žaloby vyplýva, že žalobca mal žalovanému oznámiť plánovaný nástup na rodičovskú dovolenku dňa 24.8.2016, resp. 26.8.2016 a rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 15.8.2016 bolo skutočne prijaté [teda je právnym dôvodom pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce], javí sa potom právne irelevantné skúmať skutočný čas oznámenia žalobcu o plánovanom nástupe na rodičovskú dovolenku, keďže bude nepochybné, že tomuto oznámeniu (24.8.2016 alebo 26.8.2016) prechádzalo rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.8.2016, v dôsledku čoho nemohlo byť motivované touto neskôr oznámenou skutočnosťou.
49. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).
50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).