Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6CoPr-2-2021.pdf
PDF · 129.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobkyne: H. E., U.. XX. X. XXXX, R. R. XXXX/XX, R., zast. advokátskou kanceláriou Kinstellar, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. č. 13, Bratislava, IČO: 35 873 833, proti žalovanému: Y. &. W., E..A..O.., G. U. XX, R. B.: XX XXX XXX, zast. advokátom JUDr. Juliánom Lapšanským, Zeleninárska 8, Bratislava, IČO: 45 941 815, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhrady mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 8. decembra 2020 č. k. 19Cpr/14/2020- 65, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch (výroky I., II.) potvrdzuje. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 17. 9. 2019 na základe v oznámenia žalovaného zo dňa 17. 3. 2020 je neplatné. Ďalej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy 6.139,21 eur s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 473,34 eur od 21. 4. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 5. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 6. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 7. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 8. 2020 do zaplatenia, zo sumy 1.029,04 eur od 21. 9. 2020 do zaplatenia, zo sumy 520,67 eur od 21. 10. 2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti konania, vo zvyšku súd prvej inštancie konanie zastavil a žalobkyni proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 84,62 %. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa ako štátny príslušník Ukrajiny s povolením na pobyt do 31. 8. 2020 uzavrela dňa 17. 9. 2019 so žalovaným pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, na základe ktorej bola žalobkyňa dočasne pridelená na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi N. Y. E., E..A..O.. V uvedenej pracovnej zmluve bolo dojednané, že zamestnanec nastúpi do práce dňa 17. 9. 2019, dňom nástupu zamestnanca do práce vzniká pracovný pomer. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 16. 9. 2020. V čl. III ods. 3.3 pracovnej zmluvy bola dojednaná rozväzovacia podmienka trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Podľa čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy doba, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru. Oznámením o ukončení objednávky dočasného pridelenia zo dňa 16. 3. 2020 užívateľský zamestnávateľ ukončil objednávku na výkon práce žalobkyne. Oznámením o skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 3. 2020 žalovaný oznámil žalobkyni, že jej
pracovný pomer bol uzavretý so zamestnávateľom na dobu určitú a to do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa, ktorý skončil na základe svojho oznámenia ku dňu 17. 3. 2020. Toto oznámenie bolo žalobkyni doručené na pracovisku dňa 17. 3. 2020.
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Zákonník práce v § 59 vymedzuje taxatívne spôsoby, za akých je možné skočiť pracovný pomer zo strany zamestnanca i zamestnávateľa. Pracovný pomer možno skončiť len spôsobom upraveným v Zákonníku práce a z dôvodu, ktorý tento právny predpis obsahuje. Medzi také nepatrí skončenie pracovného pomeru oznámením z dôvodu, že došlo k splneniu rozväzovacej podmienky. Zákonník práce neobsahuje ako dôvod skončenia pracovného pomeru skončenie pracovného pomeru rozväzovacou podmienkou. Išlo by o rozširovanie taxatívne vymedzených spôsobov a dôvodov skončenia pracovného pomeru, čo je neprípustné. Novelou Zákonníka práce účinnou od 1. 3. 2015 vznikla povinnosť v prípade, že agentúra dočasného zamestnávania uzatvorí so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, doba trvania tohto pracovného pomeru musí byť vymedzená konkrétnym dátumom jeho skončenia. Uvedeným sa malo znemožniť naviazanie skončenia pracovného pomeru na trvanie dočasného pridelenia napríklad vetou „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú“. Z uvedeného dôvodu je potom aplikácia rozväzovacej podmienky viažuca sa na skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia v rozpore so zákonom a nemožno na základe nej skončiť pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú skôr, ako nastal dátum uvedený v pracovnej zmluve ako dátum, ktorým bol vymedzený konkrétny deň skončenia pracovného pomeru na dobu určitú, v danom prípade deň 16. 9. 2020. Účinnosťou novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 14/2015 Z.z. ( účinná od 1. 3. 2015 ) je agentúra dočasného zamestnávania (žalovaný ) povinná určiť dobu trvania pracovného pomeru dátumom jeho skončenia (§ 58 ods. 5 posledná veta Zákonníka práce ). Cieľom novely bolo riešenie problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi pri dočasnom pridelení zamestnanca. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu má táto právna úprava „ vylúčiť doterajšiu prax agentúr dojednať so zamestnancom dobu trvania pracovného pomeru v prípade dočasného pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia (t.j. aj rozväzovacou podmienkou - pozn. odvolacieho súdu ). Pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento skončí zo dňa na deň vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska porovnania s právami zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú podľa § 48 Zákonníka práce vnímať ako zneužívanie práva zamestnávateľom. Samotný zamestnanec spravidla nemá právo jednostranne skončiť dočasné pridelenie, ktoré by viedlo aj ku skončeniu pracovného pomeru “. Keďže žalovaný v pracovnej zmluve a Dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 17. 9. 2019 dohodol so žalobcom pracovný pomer na dobu určitú do 16. 9. 2020, pracovný pomer sa skončil uplynutím uvedeného dňa (§ 59 ods. 2 Zákonníka práce ). Dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru k dátumu uvedeného v oznámení užívateľského zamestnávateľa v zmysle čl. III. bod 3.3 pracovnej zmluvy zo dňa 17. 9. 2019 je v rozpore s § 58 ods. 5 posledná veta Zákonníka práce v znení zák. č. 14/2015 Z.z. a takéto dojednanie je teda absolútne neplatné v zmysle §39 Občianskeho zákonníka. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným sa teda skončil dňom 16. 9. 2020. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobcu na základe oznámenia zo dňa 17. 3. 2020 je neplatné. Pracovný pomer žalobcu skončil dňa 16. 9. 2020, kedy skončila doba určitá uvedená v článku III odsek 3.2 pracovnej zmluvy zo dňa 17. 9. 2019. Súd poznamenáva, že v danom prípade mal žalovaný možnosť so žalobcom uplatniť ako jeden z výpovedných dôvodov aj skončenie pracovného pomeru s ním z dôvodu jej nadbytočnosti vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú. Pri tomto druhu výpovede sa tiež aplikuje výnimka z § 63 ods. 2 Zákonníka práce, kde agentúra dočasného zamestnávania nemusí skúmať, či nemá možnosť zamestnancovi ďalej ponúknuť inú prácu jeho preradením alebo ho zamestnávať na kratší pracovný čas a môže mu výpoveď z uvedeného dôvodu dať. “ Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Keďže Zákonník práce spôsob určenia doby trvania pracovného pomeru výslovne upravuje, subsidiarita Občianskeho zákonníka (§ 36 ) je v tomto prípade vylúčená. Súd dodáva, že z konania žalovaného (zakomponovanie rozväzovacej podmienky do pracovnej zmluvy) je zrejmý úmysel vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť žalobcovi odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, na ktoré by mu vznikol nárok v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa teda žalovaného pre nadbytočnosť ( § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce ). Takéto správanie zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Vzhľadom na Oznámenie žalovaného o skončení pracovného pomeru ku dňu 17. 3. 2020 žalobca nemal inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia
zo dňa 17. 3. 2020 aplikujúc § 77 Zák. práce, z ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru priamo vyplýva. Súd je zároveň toho názoru, že navrhovaný žalobný petit v čase podania žaloby na súd dňa 18. 5. 2020 je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho pozitívne vymedzenie v znení „ určenia, že pracovný pomer trvá “ by vzhľadom na uplynutie doby trvania pracovného pomeru dojednaného do 16. 9. 2020 už nemalo opodstatnenie. Ust. § 59 ods. 1 Zák. práce síce nepredpokladá možnosť skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa na podklade rozväzovacej podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr dočasného zamestnávania), z ktorého dôvodu táto skutková podstata skončenia pracovného pomeru nie je výslovne uvedená ani v § 77 Zákonníku práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zákonníka práce a ukladať mu povinnosť osobitne preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa §137 písm. c/ Zákonníka práce. Určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu ( Zákonníka práce ) a z uvedeného dôvodu ide o určovaciu žalobu podľa §137 písm. d/ CSP. “ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 17. 9. 2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 3. 2020 je neplatné.
4. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 6.139,21 eur s prísl. z titulu náhrady mzdy súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Súd priznal žalobcovi a táto skutočnosť medzi stranami sporu po čiastočnom späťvzatí žaloby čo do výšky nebola sporná, náhradu mzdy za obdobie od 18. 3. 2020 do 16. 9. 2020, čo je za obdobie dokedy mal pracovný pomer žalobcu trvať. Náhrada mzdy podľa zhodných tvrdení právnych zástupcov strán sporu a po čiastočnom späťvzatí predstavuje sumu vo výške 6.139,21 eur vypočítanú tak, že priemerný hodinový zárobok žalobcu zisťovaný ako pravdepodobný zárobok je za 1. kvartál 2020 vo výške 6,3112 eur/hod. Priemerný mesačný zárobok žalobcu je tak v skutočnosti vo výške 1.029,04 eur a je vypočítaný ako mzda, ktorú by žalobca zrejme dosiahol, a to ako súčin pravdepodobného hodinového zárobku žalobcu ( 6,3112 eur/hod.) vynásobený priemerným počtom pracovných hodín v roku 2020 podľa ustanoveného 37,5 hodinového týždenného pracovného času žalovaného teda 163,05 hodín. “ V časti týkajúcej sa náhrady mzdy vo výške 511,19 eur súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 145 ods. 1 C.s.p., pretože žalobkyňa vzala v tejto časti žalobu späť. 5. Výrok o povinnosti žalovaného aj úrok z omeškania odôvodil súd prvej inštancie nasledovne: „Súd potom priznal žalobcovi aj úrok z omeškania počítaný od prvého dňa po splatnosti mesačnej mzdy podľa pracovnej zmluvy zo dňa 17.09.2019 (čl. VII ods. 7.2) a to 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 473,34 eur od 21.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 1029,04 eur od 21.09.2020 do zaplatenia, o sumy 520,67 eur od 21.10.2020 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, keď mesačný zárobok predstavuje sumu 869,59 eur.“ 6. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil takto: „Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhrady ušlej mzdy 6.650,40 eur s príslušenstvom. Išlo teda o niekoľko samostatných nárokov. Na pojednávaní súdu dňa 8. 12. 2020 žalobca vzal žalobu v časti náhrady ušlej mzdy o 511,19 eur s príslušenstvom späť bez uvedenia dôvodu resp. s uvedením dôvodu hospodárnosti a súd preto konanie v tejto časti zastavil. Z procesného hľadiska teda žalobca zavinil zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP) čiastočne v jednom z dvoch uplatnených nárokov. V tomto rozsahu vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania. Zohľadniac pôvodný žalobný petit v celosti možno zhrnúť, že žalobcovi teda vznikol nárok na náhradu trov v rozsahu 84,62 %. (úspech žalobcu je 92,31% a úspech žalovaného je 7,69 % teda 92,31%-7,69 %= 84,62 %). “ 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorými bolo žalobe vyhovené (výroky I., II.) a výrok o nároku na náhradu trov konania (výrok IV.). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že si uplatnil trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Nesúhlasil s posúdením neplatnosti rozväzovacej podmienky dohodnutej v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 13.01.2020 súdom prvej inštancie. Argumentoval, že sa nejednalo o
dohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru a poukázal na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobcom bol v zmysle článku III. ods. 3.2 Pracovnej zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 16.09.2020 s tým, že sa súčasne so žalobcom v článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení Užívateľského zamestnávateľa, ktorý s účinnosťou ku dňu 17. 03. 2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Mal za to, že splnením rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa, pracovný pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda nejednalo sa o nový dôvod alebo spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec Zákonníka práce. Poukázal na § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odbornú literatúru (Barancová H. - Zákonník práce, Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C. H. Beck 2015, str. 115) s tým, že použitie Občianskeho zákonníka v jeho prvej časti treba využiť v prípadoch, ak osobitná úprava Zákonníka práce v jeho prvej časti celkom chýba alebo ju Zákonník práce neupravuje komplexne, a tým, že takýmto prípadom je aj právna úprava právnych úkonov, kedy Zákonník práce v ustanoveniach § 15 a § 16 upravuje iba niektoré vybrané osobitosti právnych úkonov oproti komplexnej právnej úprave právnych úkonov obsiahnutej v Občianskom zákonníku, z čoho vyplýva, že Zákonník práce neobsahuje komplexnú právnu úpravu právnych úkonov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, a preto je potrebné na tieto spoločenské vzťahy spadajúce do oblasti pracovného práva aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolateľ zastal názor, že účelom rozväzovacej podmienky nie je obchádzanie zákona a úmysel vyhnúť sa zaplateniu odstupného podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že nárok na odstupné vzniká až po 2 rokoch trvania pracovného pomeru, zatiaľ čo dočasné pridelenie môže v zmysle ustanovenia § 58 ods. 6 Zákonníka práce trvať maximálne 24 mesiacov, čo už samo o sebe vylučuje, aby dočasne pridelenému zamestnancovi v akomkoľvek okamihu skončenia pracovného pomeru vznikol nárok na odstupné, a preto je motív obchádzania zákona vylúčený už samotným znením zákona a ide o účelovú interpretáciu súdu prvej inštancie v snahe umelo podporiť svoju argumentáciu. Citáciu § 58 ods. 2 až § 58 ods. 11 Zákonníka práce považoval za nesprávnu dôvodiac, že ich znenie v bodoch 40 až 49 rozsudku vôbec nezodpovedá zneniu príslušných ustanovení Zákonníka práce, tak ako sú tieto vyhlásené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a aké bolo ich znenie v rozhodujúcom čase (t. j. v čase vzniku a skončenia dočasného pridelenia), pričom túto citáciu nemožno vykladať ani ako voľnú interpretáciu predmetných ustanovení Zákonníka práce a ide o svojvoľné uvedenie ustanovení Zákonníka práce bez akejkoľvek opory v platnom znení Zákonníka práce, z čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie nepozná právo a keď ho nepozná, tak ho logicky nemôže ani správne interpretovať. Vzhľadom na vyššie uvedené zastal názor, že právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok možno tak, ako je obsiahnutá v ustanovení § 36 Občianskeho zákonníka, aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže Zákonník práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Poukázal na to, že už v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo skončením dohodou a pretože ide o taxatívny výpočet spôsobov skončenia pracovného pomeru, medzi ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú nenachádza a tento výpočet nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom, ako to činí súd prvej inštancie (bod 65. rozsudku) s tým, že otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 1Cdo/193/2005, ktorý bol aj publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 53/2007) riešená tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom než uvedeným v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a preto sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.), keď závery tohto rozhodnutia možno plne vztiahnuť aj na posudzovaný prípad. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu Bratislava (viď napr. rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/209/2008 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 27C/185/2006) s tým, že prvoinštančný súd v rozpore so zákonným ustanovením § 77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ust. § 77 Zákonníka práce (bod 65. rozsudku) a navrhol zmenu prvého výroku napadnutého rozsudku tak, že žaloba bude v tejto časti zamietnutá. Vytkol napadnutého rozhodnutiu, že okresný súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a bez návrhu
žalobcu subsumoval právny vzťah sporových strán pod ustanovenie § 77 Zákonníka práce a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 17.09.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné, napriek tomu, že žalobca žiadal určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo a z pohľadu hmotného práva ide o správne naformulovaný petit, ktorý obstojí tak v čase podania žaloby, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku. Uviedol, že ide opätovne zo strany súdu prvej inštancie o účelovú dezinterpretáciu, tento krát uplatneného nároku žalobcu, nakoľko ním sformulovaný petit si nežiadal žiadnu "pomocnú barličku" v podobe súdom prvej inštancie zvolenej konštrukcie. Argumentoval, že pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa využíva zásada tzv. relatívnej neplatnosti, ktorá je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho úkonu, čo znamená, že relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný, ak nebol zbavený predmetných následkov, ktorých môže byť zbavený rozhodnutím súdu alebo tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za neplatný, z dôvodu ktorého pri domáhaní sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný pomer skončil, pokiaľ súd nerozhodne o neplatnosti jeho skončenia. Podčiarkol, že Najvyšší súd SR rozhodol, že ak nedôjde k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, vychádza sa z toho, že pracovný pomer bol skončený platne s tým, že v zmysle judikatúry a odbornej literatúry ustanovenie § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru; tým je však zároveň z aspektu ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.) vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého právneho dôvodu žalobou podanou v zmysle ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p.) určenia, že pracovný pomer trvá. Petit žaloby v prejednávanej veci bol podľa jeho názoru jednoznačne formulovaný za účelom určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi nedošlo, a teda z jeho strany malo ísť o nulitný právny úkon v dôsledku jeho absolútnej neplatnosti, avšak prvoinštančný súd vo výroku I. rozsudku určil neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce, a teda ho sankcionoval relatívnou neplatnosťou. Napokon mal za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne a rozporne odôvodnený (III. ÚS 311/07, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06), keď vnútorná rozporuplnosť je viditeľná napríklad aj z bodu 62. rozsudku, kde prvostupňový súd uvádza, že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, avšak napriek tomu ďalej v odôvodnení (bod 64, 65) a vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa ust. § 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu. K tvrdeniu súdu prvej inštancie v bode 65 rozsudku ("žalobca nemal inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 17 03. 2020 aplikujúc § 77 Zákonníka práce"), žalovaný uviedol, že opomenul, že žalobca sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedomáhal, nakoľko sa domáhal určenia, že pracovný pomer účastníkov sa napadnutým úkonom neskončil.
8. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.
9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
10. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť ( § 387 ods. 2 C.s.p. ). 11. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
12. Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľa, že nesprávna citácia zákonných ustanovení § 58 ods. 2 až 11 Zákonníka práce v napadnutom rozsudku znamená, že súd prvej inštancie nepozná právo, a preto ho ani nemôže správne interpretovať, odvolací súd konštatuje, že aj keď ide o zrejmú chybu, prvoinštančného súdu, ktorej sa dopustil, táto nesprávnosť v spojení so zrozumiteľným odôvodnením rozsudku, nespôsobila jeho nesprávnosť a ani rozporuplnosť, či jeho zmätočnosť.
13. S poukazom na uvedené ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné.
14. K tvrdeniu žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 15. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.09.2019, na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné a zároveň priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 6139,21 eur s príslušenstvom. 16. V konaní bolo nesporným, že žalobkyňa so žalovaným dňa 17.09.2019 uzavrela pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca na dobu určitú do 19.09.2020, s nástupom do práce dňa 17.09.2019 (na základe ktorej bola dočasne pridelená na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi N. Y. E., E..A..O.., E. E. N.U. X, XXX XX E.). Z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zároveň vyplynulo, že sa v čl. III ods. 3.3 dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa s tým, že splnením rozväzovacej podmienky (t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa a zároveň, že doba na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru (čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy). 17. V prejednávanej veci je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné rozlišovať medzi dvoma právnymi inštitútmi a ich realizáciou, t.z. trvanie pracovného pomeru na určitú dobu a trvanie a ukončenie dočasného pridelenia zamestnanca, keď v danom prípade bol pracovný pomer žalobcu síce dohodnutý na konkrétnu určitú dobu, ale v dohode o dočasnom pridelení bola súčasne dohodnutá aj možnosť predčasného skončenia dočasného pridelenia, čím sa následne končí aj pracovný pomer. Možnosť predčasného ukončenia je formulovaná tak, že dočasné pridelenie sa končí okamihom, kedy agentúra oznámi zamestnancovi, že užívateľský zamestnávateľ nepotrebuje výkon jeho práce. Možnosť takto sa dohodnúť na predčasnom skončení vyplýva priamo z § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého sa dočasné pridelenie končí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo, pred uplynutím tohto času možno skončiť pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením na základe dohodnutých podmienok. 18. Pracovný pomer na určitú dobu však predstavuje atypickú formu pracovného pomeru v porovnaní s pracovným pomerom na neurčitý čas spojenú s preukázateľnou neistotou trvalého zamestnania pre zamestnanca, a preto Zákonník práce v ďalších ustanoveniach § 48 Zákonníka práce uvádza ďalšie obmedzenia uzatvárania pracovného pomeru na určitú dobu ako neštandardnej formy zamestnávania, ktorej existencia má byť skôr výnimočnou v životnom cykle zamestnanca. V uvedenej súvislosti je teda pracovný pomer na určitú dobu z časového hľadiska pevným (fixným) presne ohraničeným obdobím, počas ktorého je povinnosťou zamestnávateľa a zamestnanca plniť si povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, a to do okamihu dohodnutej doby, ktorej uplynutím sa pracovný pomer skončil. 19. Z § 58 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania ako zamestnávateľom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa; deň, keď dočasné pridelenie vznikne a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce, miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. V poslednej vete tohto odseku sa výslovne konštatuje, že tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Takáto právna konštrukcia pritom explicitne diferencuje medzi pracovným pomerom uzatvoreným na určitú dobu a na neurčitý čas medzi agentúrou dočasného pridelenia a zamestnancom s ohľadom na uvádzanú skutočnosť, že skončenie dočasného pridelenia u konkrétneho užívateľského zamestnávateľa nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť aj subsidiárny zánik pracovného pomeru.
20. Pracovný pomer dohodnutý od určeného dňa do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa nemôže v žiadnom ohľade predstavovať požadovanú objektívnu skutočnosť, ktorá je spôsobilá vyvolať skončenie pracovného pomeru na určitú dobu so zamestnancom a ani s ním predčasne ukončiť dočasné pridelenie. V tomto prípade ukončenie objednávky (skončenie výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa) predstavuje skutočnosť, ktorá má vplyv na obchodno-právny vzťah medzi agentúrou a užívateľským zamestnávateľom, ktorý je regulovaný dohodou o dočasnom pridelení zamestnancov podľa § 58a Zákonníka práce, resp. ide z pohľadu užívateľského zamestnávateľa o podmienku, na základe ktorej užívateľský zamestnávateľ môže vo vzťahu k zamestnávateľovi zamestnanca napr. v podobe agentúry dočasného zamestnávania predčasne skončiť dočasné pridelenie, a to pred uplynutím doby dočasného pridelenia, ktorá má byť taktiež obsiahnutá v dohode podľa § 58a Zákonníka práce. 21. Z hľadiska pracovnoprávneho vzťahu by ale bolo možné uvažovať o tom, že medzi agentúrou a jeho zamestnancom je ukončenie objednávky na výkon prác zo strany užívateľského zamestnávateľa len právnym dôvodom pre agentúru ako zamestnávateľa na realizáciu právneho úkonu voči zamestnancovi, ktorým je jednostranné ukončenie dočasného pridelenia, a to pred uplynutím dohodnutej doby dočasného pridelenia. Jednostranné ukončenie dočasného pridelenia je právny úkon, ktorého uplatnením a doručením zamestnancovi zaniká dočasné pridelenie, a to pred uplynutím dohodnutej doby. Súčasne ním dochádza k ďalšej zmene obsahu pracovného pomeru a nie k skončeniu pracovného pomeru na určitú dobu, ktorého základným znakom je to, že objektívne určiteľná skutočnosť je taká skutočnosť, ktorá spôsobuje zánik pracovného pomeru bez toho, aby sa na ukončenie pracovného pomeru vyžadoval právny úkon zo strany zamestnávateľa zamestnanca. 22. To, že právny úkon v podobe jednostranného ukončenia dočasného pridelenia je nevyhnutné realizovať voči zamestnancovi, ktorý bol dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, vyplýva z ustanovenia § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže ukončiť dočasné pridelenie zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa pred uplynutím dojednanej doby dočasného pridelenia v prípade, že užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku na výkon prác zamestnanca. Za takýto právny úkon nemožno považovať oznámenie agentúry zamestnancovi, že sa končí dočasné pridelenie, pretože toto oznámenie má často len ústnu formu a v prípade, ak je aj písomná forma, neobsahuje žiadny dôvod. 23. Z vyššie uvedeného výkladu preto podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva jednoznačne správny právny záver prvoinštančného súdu konštatujúci absolútnu neplatnosť rozväzovacej podmienky, ktorá viazala skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia žalobcu. 24. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na Oznámenie žalovanej o skončení pracovného pomeru ku dňu 17.03.2020 žalobkyňa nemala inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 17.03.2020, aplikujúc § 77 Zák. práce, z ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru priamo vyplýva. Rovnako je odvolací súd toho názoru, že navrhovaný žalobný petit je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho pozitívne vymedzenie v znení „určenia, že pracovný pomer trvá“ by vzhľadom na uplynutie doby trvania pracovného pomeru dojednaného do 16.09.2020 už nemalo opodstatnenie. Ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce síce nepredpokladá možnosť skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa na podklade rozväzovacej podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr dočasného zamestnávania - poznámka odvolacieho súdu), z ktorého dôvodu táto skutková podstata skončenia pracovného pomeru nie je výslovne uvedená ani v § 77 Zák. práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zákonníka práce a ukladať mu povinnosť osobitne preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ Zák. práce. Určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (Zák. práce) a z uvedeného dôvodu ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d/ C.s.p.
25. Nedôvodná je aj výtka žalovaného, že okresný súd sám z vlastnej iniciatívy bez právneho základu a bez návrhu určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobkyňou a žalovaným zo dňa 17.09.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné, napriek tomu, že žalobkyňa žiadala určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo. Z obsahu spisu (č.l.6 PV) vyplýva, že žalobkyňa pre prípad, že by konajúci súd sporné Oznámenie považoval za právny úkon, formulovala petit nasledovne: „ Skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 17.09.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.
marca. 2020 je neplatné“. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach žalobkyňou navrhovaného petitu. 26. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 27. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie vo zvyšku zastavené (výrok III.), nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni plne úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).