Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_64Cb-186-2014.pdf
PDF · 177.17 KB
Case nature
Area
Subarea
64Cb/186/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256 770, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník, proti odporcovi MINERÁLNE VODY a. s., so sídlom Slovenská 9, 081 86 Prešov, IČO: 31 711 464, právne zast. Mgr. Gábor Gál, advokát, Agátova 2513/15, 924 01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
Rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 67/2014 zo dňa 06. 10. 2014 z r u š u j e.
Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 779,90 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 14. 11. 2014 sa navrhovateľ, ktorým bola obchodná spoločnosť Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43 768 083, domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS 67/2014 zo dňa 06. 10. 2014. Uviedol, že dňa 24. 10. 2014 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 67/2014. Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 38 760,23 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka, spochybňoval primeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty, konštatoval rozpor s ustanoveniami Zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, navrhol Obchodnému súdu aplikovať moderačné právo a podobne. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo o prezentáciu sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie veci samej. Táto medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom, nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku. Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie. Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho, že by navrhovateľa vypočul. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania bola porušená. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a efektívnosti konania by nemala dominovať pred zásadou rovnosti, zásadou riadneho zistenia skutkového stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam
primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Naviac, ako vyplýva z uvedeného, bola zásada rovnosti účastníkov porušená aj tým, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu odporcu, keďže mu toto bolo doručené až spolu s rozhodcovským rozsudkom. Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že napriek tomu, že jeho rozhodnutie bolo odôvodnené skutkovými zisteniami, vydal rozhodnutie ako rozhodnutie vydané podľa zásad spravodlivosti, nakoľko meritórnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi, uvedenú vo výroku rozhodnutia, považuje za spravodlivú. Aplikácia „zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Pre odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov navrhovateľa, toto predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak medializovaná a zároveň sa to bude považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by Obchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok
vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., kde menovaný rozhodca v kontexte s aplikáciou ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka procesnej obrane navrhovateľa nepriznal právnu obranu a nijakým spôsobom sa nezaoberal všetkými funkciami zmluvnej pokuty a svoje úvahy výlučne eliminoval na prevenčnú funkciu zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolo poškodiť či znevýhodniť odporcu, čo sú závery zhodné, resp. obsahovo identické alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, predpojatosť rozhodcov Obchodného súdu namietal podaniami s 10. 06. 2014, svojim podaním vo všetkých veciach vedených na Obchodnom súde namietol predpojatosť všetkých príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V tejto súvislosti je ešte potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci vo veciach vedených na Obchodnom súde rozhodovali celkom 4 rozhodcovia, všetky rozhodnutia Obchodného súdu sú čo do štruktúry odôvodnenia, právnych úvah, sumarizácie zistení a častokrát i použitých výrazových prostriedkov nadmieru podobné a v systémovej rovine identické. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba, aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti. Je zrejmé, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého predpojatosť bola demonštrovaná vyššie a zároveň, že navrhovateľ nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie tohto rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Je potrebné poukázať aj na ďalšie z radu pochybení Obchodného súdu celkovo dotvárajúcich „obraz konania“. Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku vo veci samej rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským rozsudkom, v ostatných prípadoch rozhoduje rozhodcovským uznesením. Napriek tomu však Obchodný súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Z dôvodu, že vydaný Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný. Navrhovateľ úmyselne neuvádza všetky skutočnosti viažuce sa k okolnostiam uvedeným navrhovateľom v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne, komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a nanútil ho v texte zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013 odporcovi, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu Zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O nanútení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších dodávateľov navrhovateľa. Jedná sa konkrétne o Zákon č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné len pre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať. Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že práve navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako aj samotný dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred rozhodcovským súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť, nevybrali. Z daného je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto mal a mohol byť jedine odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa, a to že v prípade
predpojatosti, resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť podložený a nie iba nejaká obyčajná konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej argumentácii navrhovateľa v jeho návrhu ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny relevantný argument, ktorý by predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval. Z tohto dôvodu považuje odporca námietku predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany navrhovateľa ako zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ v konaní pred rozhodcovským súdom namietal predpojatosť konkrétneho rozhodcu JUDr. Q. Š., ktorý predmetný spor rozhodoval, ako aj všetkých ostatných rozhodcov rozhodcovského súdu, teda nielen tých rozhodcov rozhodcovského súdu, ktorí v tom čase ešte rozhodovali obdobné konania vedené rozhodcovským súdom proti navrhovateľovi, ale aj tých, ktorí o účastníkoch konania ani netušili. Je zaujímavé, že navrhovateľ predpojatosť JUDr. Q. Š., ako aj ostatných rozhodcov rozhodcovského súdu, v konaniach pred rozhodcovským súdom nenamietal, a to až do doby vynesenia prvého rozhodcovského rozsudku v obdobnej veci ako bol spor navrhovateľa a odporcu! Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajné vyhlásenie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a 11. 05. 2014. V konaní vedenom rozhodcovským súdom č. k. OS 67/2014 navrhovateľ dňa 29. 05. 2014 podával vyjadrenie (žalobnú odpoveď) k podanému návrhu odporcu, t. j. 22 a 18 dní po údajnom dôvode námietky predpojatosti, pričom o žiadnej predpojatosti sa v tomto svojom vyjadrení nevyjadruje a ani ju nenamieta. Prvý rozhodcovský rozsudok (OS 42/2014) bol navrhovateľovi doručený dňa 09. 06. 2014 a do tejto doby, čo je 29 a 34 dní po údajnom dôvodne námietky predpojatosti, navrhovateľ nenamietal žiadnu predpojatosť konkrétneho rozhodcu rozhodujúceho tento spor, tak ani žiadneho iného rozhodcu, ktorý rozhodoval v tom čase už prebiehajúce obdobné spory a už tobôž nie celého rozhodcovského súdu. Ako je to možné, že žalovaný nenamietal predpojatosť ak už mal existovať dôvod tento predpojatosti? Lebo tu predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu daná nebola. Ak sa má uplatniť námietka predpojatosti, tak takúto námietku predpojatosti je nevyhnutné predložiť v určitej lehote a v súvislostiach, ktorá je upravená v článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Navrhovateľ námietku predpojatosti v takejto lehote nepredložil. Navrhovateľ námietku predpojatosti nevzniesol pri svojom prvom úkone potom, čo sa dozvedel o podľa neho dôvode údajnej predpojatosti, ale počkal až na rozhodnutie vo veci samej, t. j. či bude pre navrhovateľa priaznivé alebo nie. Navrhovateľ námietku predpojatosti uskutočnil jednak až pri svojom druhom úkone od kedy sa dozvedel o údajnom dôvode predpojatosti, ale čo je minimálne rovnako dôležité, tak námietku predpojatosti vzniesol navrhovateľ až potom, čo mu bol doručený prvý rozhodcovský rozsudok v jeho neprospech v obdobnej veci. Navrhovateľ nenamieta, resp. nehovorí o predpojatosti rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej činnosti, ktorá je v prospech navrhovateľa, ale ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu právne argumentuje už v prospech odporcových tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ nezačal podávať námietky predpojatosti v jednotlivých rozhodcovských konaniach potom, čo sa mal údajne vyskytnúť ním uvádzaní dôvod predpojatosti, ale až potom čo obdržal prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech. Následne vo všetkých v tom čase ešte prebiehajúcich konaniach podal tieto nedôvodné námietky predpojatosti. V tom čase navrhovateľ podal námietky predpojatosti proti všetkým rozhodcom rozhodcovského súdu, avšak neskôr v konaní pred rozhodcovským súdom č. k. OS 77/2014 namietal predpojatosť už len troch rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu odporcu, keďže nemal s odporcom platne uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji tovaru, a teda ani rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný súd Bratislava V, pričom príslušnosť súdu bola určená podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č. k. 23Cb 164/2004. V odpore navrhovateľ uvádza ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava V, ktorú odôvodňuje existenciou rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca odporcu si oprávnene kladie otázku, ak by mali byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatí voči navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd rozhodoval jeho obdobné spory? Tak teda je alebo nie je rozhodcovský súd predpojatý? Evidentne podľa tohto konania navrhovateľa, teda ani podľa navrhovateľa, nie je rozhodcovský súd predpojatý! Teda vyjadrenie k namietanej predpojatosti sudcov rozhodcovského súdu je také, že ho odporca považuje len za čisto účelové, nedôvodné a chabý pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o neposkytnutie dostatočného priestoru na argumentáciu v konaní pred rozhodcovským súdom, navrhovateľ opakovane uvádza, že mu nebol poskytnutý dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať na tvrdenie odporcu v konaní pred rozhodcovským súdom. V predmetnom rozhodcovskom konaní dňa 15. 05. 2014 bola odporcom podaná žaloba na rozhodcovský súd, dňa 29. 05. 2014 navrhovateľom podaná žalobná odpoveď na rozhodcovský súd v rozsahu 6 strán, dňa 11. 06. 2014 odporcom podané vyjadrenie na rozhodcovský súd, dňa 10. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie na rozhodcovský
súd spolu s námietkou predpojatosti v rozsahu 9 strán, dňa 24. 06. 2014 odporcom podané vyjadrenie na rozhodcovský súd, dňa 23. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie na rozhodcovský súd v rozsahu 14 strán a dňa 09. 07. 2014 odporcom podané vyjadrenie na rozhodcovský súd. Navrhovateľ tak podal v predmetnom konaní pred rozhodcovským súdom tri vyjadrenia, ktoré boli rozsahovo veľmi rozsiahle, pričom navrhovateľ vždy reagoval na podanie alebo vyjadrenie odporcu, to znamená že nielenže mal navrhovateľ rovnaké možnosti a priestor ako odporca, ale dokonca mal ešte výhodu v tom, že reagoval na už odporcom uvedené skutočnosti a argumenty. Navrhovateľ v podanej žalobe namieta, že nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu odporcu zo dňa 09. 07. 2014, ktoré mu bolo doručené spolu s rozhodcovským rozsudkom. Vyjadrenie odporcu zo dňa 09. 07. 2014 bolo už až tretím vyjadrením odporcu a neobsahovalo po právnej stránke žiadny nový argument alebo dôvod. Toto vyjadrenie odporcu dokonca neprinieslo nič nové, len sa odvolávalo na predchádzajúce odporcove vyjadrenia. Navrhovateľ namietal, že nemal možnosť na ústnom pojednávaní obhájiť svoje argumenty. Ale toto je znova iba účelové a zavádzajúce tvrdenie. Navrhovateľ predsa vedel, že konanie pred rozhodcovským súdom je konanie hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konanie a rozhodcovský súd vo svojom rozsudku, resp. odôvodnení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či už odporca alebo navrhovateľ, takže navrhovateľ mohol reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti, ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Odporca má za to, že tak odporcovi, ako aj navrhovateľovi bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu v rozhodcovskom konaní, a teda mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Odporcu zarazila v navrhovateľom podanej žalobe aj skutočnosť, že navrhovateľ píše, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a hrozí, že voči navrhovateľovi bude začaté konanie. Odporcovi nie je zrejmé, na aké exekučné konanie sa navrhovateľ odvoláva. Veď navrhovateľ predsa medzi časom uhradil svoj záväzok voči odporcovi, a to dňa 31. 10. 2014, t. j. ešte 14 dní pred tým ako podával tento návrh vo veci! Tak z akého dôvodu by malo byť začaté exekučné konanie v čase podania tohto návrhu ako aj potom, keď bol záväzok uhradený? Odporca si preto kladie otázku prečo navrhovateľ takto zavádza Okresný súd Banská Bystrica v tejto veci a argumentuje nepravdivou skutočnosťou? Lebo takéto zavádzajúce konanie je navrhovateľovi blízke a svedčí to o jeho charaktere aj pri konštatovaní ostatných skutočností uvedených v podanej žalobe, ktoré navrhovateľ účelovo prispôsobuje svojim zámerom a argumentácii.
Súd vyhlásil vo veci dňa 24. 03. 2015 rozsudok č. k. 64Cb 186/2014-172, ktorým zrušil Rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 67/2014 zo dňa 06. 10. 2014 a uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 374,94 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, a to s odôvodnením, že vzhľadom na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 09. 07. 2014 pred vydaním rozhodcovského rozsudku, dospel k záveru, že tým bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a to bez ohľadu na to, aký dosah by prípadné vyjadrenie navrhovateľa na podanie odporcu zo dňa 09. 07. 2014 malo na posúdenie veci rozhodcovským súdom, ako aj bez ohľadu na to, že Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu neukladal povinnosť takéto podanie doručovať navrhovateľovi, rozhodcovský súd však mal podľa Rokovacieho poriadku takéto vyjadrenie zohľadniť pri rozhodovaní, keď obdobne súd poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2012, sp. zn. II. ÚS 432/2011-61, ktorý vyhodnotil za závažné procesné pochybenie súdu, ak sťažovateľ nedostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu. V danom prípade bol teda daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Na základe odvolania podaného odporcom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41Cob 241/2015-223 zo dňa 27. 01. 2016 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb 186/2014-172 zo dňa 24. 03. 2015 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že v priebehu konania odvolací súd zistil, že navrhovateľ tak ako bol označený v žalobe, a s ktorým subjektom aj okresný súd konal, bol z obchodného registra vymazaný ku dňu 01. 02. 2015 na základe dobrovoľného výmazu. K zrušeniu spoločnosti došlo bez likvidácie formou cezhraničného splynutia so spoločnosťou Tsar Holding NV, na základe ktorého vznikla dňa 01. 02. 2015 spoločnosť Retail Value Stores, a. s., Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256 770, zapísaný v Obchodnom registri oddiel Sa vložka č. 6092/ B, ktorá ako univerzálny právny nástupca preberá celé imanie, všetky práva a povinnosti, záväzky a pohľadávky, i neznáme, zanikajúcej spoločnosti. Na základe schválenej zmluvy o cezhraničnom splynutí
spoločnosti spísanej dňa 9.1.2015 sa obchodná spoločnosť Retail Value Stores, a.s. Panónska cesta 15, 851 04 Bratislava, IČO:43 768 083 zapísaná v obchodnom registri v oddieli Sa vo vložke č. 4264/ B vymazuje z obchodného registra. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. oddiel Sa vložka č. 6092/B odvolací súd zistil, že dňa 1.12.2015 bola zapísaná spoločnosť Retail Value Stores, a.s. Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO:47 256 770, ktorá vznikla na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí zo dňa 9.1.2015. Spoločnosť vznikla v dôsledku splynutia. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že okresný súd konal s niekým, kto v čase vyhlásenia rozhodnutia neexistoval, bol ku dňu 01. 02. 2015 vymazaný z obchodného registra. Pretože k odstrániteľnému nedostatku procesnej podmienky nedošlo v čase do vyhlásenia rozhodnutia okresného súdu, odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne odvolací súd v tomto prípade prihliadol podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa, pretože v danom prípade mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže účastníkom konania bol subjekt, ktorý v čase vyhlásenia rozhodnutia neexistoval, bol z obchodného registra ku dňu 01. 02. 2015 vymazaný. Aj keď odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že konal so subjektom, ktorý už v čase vyhlásenia rozhodnutia bol vymazaný z obchodného registra, zaoberal sa aj dôvodmi odvolania uvádzanými odporcom a uviedol, že je pravdou, že podľa nálezu Ústavného súdu SR z 30.4.2013 sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, na ktorý poukázal okresný súd vo svojom rozhodnutí musí účastník konania mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť v tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 č. k. 3Cdo/23/2011, na ktoré poukazuje odporca v odvolaní, v ktorom podľa názoru dovolacieho súdu „.... vyjadrenie k odvolaniu druhého účastníka konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.....“ Obdobne odvolací súd poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/34/2011, podľa ktorého .... „Občiansky súdny poriadok neukladá povinnosť odvolaciemu súdu, aby vyjadrenie k odvolaniu doručoval opätovne na vyjadrenie, pri poskytnutí dostatočného času na oboznámenie sa s vyjadrením žalovaného po odročení pojednávania na neurčito“. Podľa uvedeného rozhodnutia “ak odvolací súd vadu - doručenie odvolania účastníkom konania a výzvu na vyjadrenie sa k odvolaniu v zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. neodstráni, je následné konanie pred odvolacím súdom postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. To však neplatí ak ide o vyjadrenie k vyjadreniu protistrany k odvolaniu odvolateľa. Zákon - Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť, aby doručoval takéto podania protistrane. Je na úvahe súdu, či takéto podanie účastníka konania doručí, resp. nedoručí protistrane, pričom rozhodujúcimi kritériami sú argumenty uvedené vo vyjadrení, rýchlosť a plynulosť konania“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na čl. 4 bod 10 Rokovacieho poriadku konajúceho Rozhodcovského súdu s tým, ak sa navrhovateľ k žalobnej odpovedi písomne vyjadrí, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho odporcovi na ďalšie vyjadrenie, avšak mal za to, že rokovací poriadok Rozhodcovského súdu nemôže obmedziť ústavné právo účastníka rozhodcovského konania na poskytnutie rovnakej možnosti na uplatnenie alebo ochranu jeho práva. V tejto súvislosti však odvolací súd poukázal na jednotlivé vzájomné vyjadrenia účastníkov rozhodcovského konania, na ktoré vo svojom odvolaní poukázal aj odporca, s poukazom na vyššie citované rozhodnutia NS SR, okresný súd v novom rozhodnutí o veci opätovne posúdi, či odporcom podané vyjadrenie z 09. 07. 2014 mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie Rozhodcovského súdu, teda či by v prípade opätovného doručenia vyjadrenia odporcu z 09. 07. 2014 navrhovateľovi nemohlo takéto doručovanie mať už znaky právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/23/2011), ako aj s poukazom na uznesenie NS SR 5 Obdo 34/2011 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR zo 17. 03. 2009 sp. zn. III. ÚS 402/08, podľa ktorého : „aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane“. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere okresný súd opätovne rozhodne o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom bude konať s novovzniknutou spoločnosťou, ktorá je univerzálnym právnym nástupcom navrhovateľa.
Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
V ďalšom konaní súd doplnil dokazovanie výpisom pôvodného navrhovateľa a právneho nástupcu navrhovateľa z obchodného registra, k meritórnemu nároku ďalšie dokazovanie nevykonal, ani účastníci konania ďalšie dôkazy neoznačili alebo nepredložili.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ po začatí konania (§ 82 ods. 1 O.s.p.) zanikol a právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia sa stala obchodná spoločnosť Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256 770, s poukazom na § 107 ods. 4 O.s.p. súd pokračoval v konaní s právnym nástupcom navrhovateľa.
Z dokazovania vykonaného listinnými dôkaznými prostriedkami označenými a predloženými účastníkmi konania, ako aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica sp. zn. OS 67/2014, súd zistil, že dňa 19. 05. 2014 bol Obchodnému súdu, stálemu rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., Banská Bystrica (ďalej aj len „rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa MINERÁLNE VODY a. s., Prešov, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej aj len „ odporca“) proti odporcovi - Retail Value Stores, a. s., Bratislava, teda právny predchodca navrhovateľa v tomto súdnom konaní (ďalej aj len „navrhovateľ“) o zaplatenie sumy 38 760,23 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013. Z predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako odberateľom a odporcom ako dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny (ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy, najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu, zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd. Podaním zo dňa 22. 05. 2014 Rozhodcovský súd zaslal právnemu predchodcovi navrhovateľa Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať a vytlačiť zo stránky K..E..X. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať rozhodca JUDr. Vladimír Šalamún. Podaním zo dňa 29. 05. 2014 zaslal právny predchodca navrhovateľa Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď, v ktorej uviedol, že žalobným návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom a z opatrnosti vzniesol započítaciu námietku do výšky v rozhodcovskom konaní žalobcom uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom. Žiadal návrh zamietnuť s tým, že si vyhradzuje právo v prípade potreby predložiť alebo označiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 02. 06. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 29. 05. 2014. Podaním zo dňa 10. 06. 2014, doručeným rozhodcovskému súdu dňa 12. 06. 2014, právny predchodca navrhovateľa podal vo veci vyjadrenie a vzniesol námietku predpojatosti proti rozhodcovi. Podaním zo dňa 11. 06. 2014 sa odporca vyjadril k žalobnej odpovedi. Podaním zo dňa 13. 06. 2014 Rozhodcovský súd zasielal odporcovi na vedomie podanie právneho predchodcu navrhovateľa zo dňa 10. 06. 2014. Podaním zo dňa 17. 06. 2014 Rozhodcovský súd právneho predchodcu navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniu odporcu zo dňa 11. 06. 2014. Podaním zo dňa 24. 06. 2014 sa vyjadril odporca a podaním zo dňa 23. 06. 2014 sa právny predchodca navrhovateľa vyjadril k podaniam odporcu. Dňa 30. 06. 2014 Rozhodcovský súd zaslal odporcovi na vedomie podanie právneho predchodcu navrhovateľa zo dňa 23. 06. 2014.
Rozhodcovským uznesením č. k. OS 67/2014 zo dňa 07. 07. 2014 súd zamietol námietku predpojatosti proti ustanovenému rozhodcovi JUDr. Vladimírovi Šalamúnovi. Konštatované rozhodcovské uznesenie bolo právnemu predchodcovi navrhovateľa doručované dňa 08. 07. 2014 spolu s vyjadrením odporcu zo dňa 24. 06. 2014 a zásielka bola prevzatá dňa 11. 07. 2014. Podaním zo dňa 09. 07. 2014 sa vo veci vyjadril odporca, keď išlo o jeho reakciu na vyjadrenie právneho predchodcu navrhovateľa zo dňa 23. 06. 2014. Rozhodcovský súd vyhlásil vo veci dňa 06. 10. 2014 rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 67/2014, ktorým návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, návrh odporcu na vylúčenie nároku uplatneného právnym predchodcom navrhovateľa kompenzačnou námietkou na samostatné konanie zamietol, uložil právnemu predchodcovi navrhovateľa povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 38 760,23 Eur spolu so špecifikovaným úrokom z omeškania, trovy konania a trovy právneho zastúpenia, všetko v lehote 3 dní. Dňa 16. 10. 2014 Rozhodcovský súd zasielal právnemu predchodcovi navrhovateľa predmetný rozhodcovský rozsudok, a to spolu s podaním odporcu - Vyjadrením zo dňa 09. 07. 2014, keď zásielku právny predchodca navrhovateľ (právny zástupca) prevzal dňa 24. 10. 2014.
Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil a predložil aj Príspevok s názvom „Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „Ľ.. U.: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 11. 05. 2014, Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, Príspevok označený ako „Minister U. podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaz navrhovateľ navrhol vykonať aj projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.
Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti rozhodcovi zo dňa 03. 07. 2014 podanú navrhovateľom ako odporcom v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 77/2014 vo veci navrhovateľa BAM EKO, a. s. Bratislava, Odpor podaný navrhovateľom ako odporcom vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 vo veci navrhovateľa MARESI Foodbroker, s. r. o. Bratislava, Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu, Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2014 č. 3733/2014-024, výpis z účtu odporcu o úhrade peňažných nárokov uložených navrhovateľovi rozhodcovským rozsudkom a Rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 42/2014 zo dňa 04. 06. 2014 vo veci navrhovateľa, ktorým bola spoločnosť PANNON FOOD SLOVAKIA, s. r. o. Veľká Mača, proti navrhovateľovi ako odporcovi.
Podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.
Podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).
Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.
Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela o okolnostiach podľa odseku 1 alebo o nesplnení podmienok podľa § 6 ods. 1, písomné oznámenie dôvodov námietky vybranej osobe. Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu.
Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá zmluvná strana nebude s námietkou súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd.
Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.
Podľa § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, teda z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. f) a písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, keď ako už bolo uvedené v rozsudku č. k. 64Cb 186/2014-172 zo dňa 24. 03. 2015 a ktorý názor neuviedol za nesprávny ani odvolací súd, hoci podľa § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01. 01. 2015, sa ustanovenia zákona účinného od 01. 01. 2015 použijú aj konania začaté pred 01. 01. 2015, má súd za to, že keďže účelom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je preskúmať, či v čase konania a rozhodovania rozhodcovského súdu boli splnené základné zákonné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a keďže zrušenia rozhodcovského rozsudku sa možno domáhať len z presne taxatívne zákonom určených dôvodov a v prekluzívnej lehote, je potrebné posudzovať dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona účinného v čase, kedy rozhodcovské konanie prebehlo a kedy aj bol podaný návrh na začatie tohto súdneho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda súd posudzoval dôvodnosť uplatneného práva podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. 12. 2014.
S poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, keď aj účastník rozhodcovského konania má právo podať námietku proti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal negatívne informácie o prejednávanej veci a právnom predchodcovi navrhovateľa z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo identické, alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy.
Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I. ÚS 73/97).
Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci, ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania. Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.
Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že o dôvode na predpojatosť sa mal dozvedieť dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy navrhovateľ zistil, že pri rozhodovaní bolo aplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ak však dôvodom námietky predpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel mať vedomosť ešte počas rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky uverejnené na portáloch dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu Televízie TA3 zo dňa 11. 05. 2014, teda takmer z obdobia mesiac pred podaním námietky zaujatosti proti rozhodcovi. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku.
Navrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani nepreukázal, že vylúčenie rozhodcu nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, a to projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014, keď ako už bolo konštatované, mediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal byť rozhodca predpojatý.
S poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď účastníci rozhodcovského konania
majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv alebo ich ochranu.
Navrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania namietal aj preto, že pred vydaním rozhodcovského rozsudku nemal právny predchodca navrhovateľa možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 09. 07. 2014.
Súd potom považoval za preukázané, že v podaní zo dňa 09. 07. 2014 odporca uviedol, že právny predchodca navrhovateľa vo svojom vyjadrení zo dňa 23. 06. 2014 opätovne uvádza iba tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol viackrát predtým v tejto veci. Právny predchodca navrhovateľa vo svojom vyjadrení neuvádza či už po právnej alebo argumentačnej stránke vôbec nič nové. So skutočnosťami a argumentmi, ktoré právny predchodca navrhovateľa vo svojej žalobnej odpovedi uvádza, sa rozhodcovský súd vysporiadal, hoci nie vždy podľa predstáv právneho predchodcu navrhovateľa, už aj v konaniach vedených rozhodcovským súdom pod číslami OS 41/2014, OS 42/2014, OS 38/2014, OS 37/2014, OS 45/2014. Čo sa týka právnej argumentácie k sporovej veci, tak zo strany odporcu bola táto uvedená už v podanej žalobe zo dňa 15. 05. 2014, vo vyjadrení k žalobnej odpovedi zo dňa 11. 06. 2014, ako aj vo vyjadrení zo dňa 24. 06. 2014. Tieto skutočnosti sú rozhodcovskému súdu už známe, a preto ich donekonečna opakovať, tak ako to robí navrhovateľ, čím len zbytočne predlžuje rozhodcovské konanie, zo strany odporcu nie je potrebné, v plnom rozsahu sa ich pridržiava. Jediná nová vec, ktorú právny predchodca navrhovateľa uviedol vo svojom ostatnom vyjadrení, je uvedenie obchodnej kauzy, t. j. že prečo je pre právneho predchodcu navrhovateľa údajne potrebné, aby odporca uvádzal dátum výroby na dodacom liste. Vo svojej ostatnej odpovedi právny predchodca navrhovateľa konečne priznal, hoci nepriamo, čomu sa doteraz tak silno bránil, že neuvedenie dátumu výroby je vadou. Následne odporca v krátkosti reagoval na nie vždy primerané poznámky právneho predchodcu navrhovateľa v jeho odpovedi, ako aj poukázal na niektoré skutočnosti, a to že zmluvná pokuta nie je vôbec dojednaná určito a zrozumiteľne. Nariadenie pojednávania ponechával na rozhodnutie rozhodcovského súdu, mal však za to, že s prihliadnutím na aj vyčerpávajúcu právnu argumentáciu jednej aj druhej sporovej strany, ktorá je rozhodcovskému súdu známa, tak pojednávanie vo veci by argumentačne neprinieslo nič nové, iba by sa zbytočne navyšovali trovy konania, tak pojednávanie vo veci nežiada a ani nesúhlasí s návrhom právneho predchodcu navrhovateľa na jeho nariadenie.
V občiansko-súdnom konaní sa v zásade na prejednanie veci nariaďuje ústne pojednávanie, na ktorom sa účastníci môžu dozvedieť aj o všetkých podaniach druhého účastníka a sú aj poučení o povinnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, a teda v rámci odvolacieho konania by už doručovanie podaní účastníkov po vyjadrení sa k odvolaniu mohlo vykazovať znaky právneho formalizmu. Avšak rozhodcovské konanie, ktoré je v zásade písomné, má akoby charakter jednostupňového konania, keďže proti rozhodcovskému rozsudku, okrem podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, iný opravný prostriedok prípustný nie je.
Hoci odvolací súd uložil okresnému súdu v novom rozhodnutí o veci opätovne posúdiť, či odporcom podané vyjadrenie zo dňa 09. 07. 2014 mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu, ak by súd v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku posudzoval obsah vyjadrenia účastníka v rozhodcovskom konaní, išlo by už o hmotno-právne posudzovanie nároku, čo v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné, keďže vzhľadom na charakter rozhodcovského konania súd posudzuje len navrhovateľom špecifikovanú existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, bez toho, aby hodnotil obsahovú stránku podaní účastníkov v rozhodcovskom konaní, resp. vydaného rozhodcovského rozsudku.
Súd preto opätovne dospel k záveru, že rešpektovanie práva na rovnosť účastníkov konania si v danom prípade bezpochyby vyžadovalo, aby samotný navrhovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 09. 07. 2014, o to viac, že odporca v rozhodcovskom konaní sám považoval za potrebné reagovať vždy na každé vyjadrenie navrhovateľa a hoci odporca tvrdí, že jeho podanie zo dňa 09. 07. 2014 bolo čisto formálne a zdvorilé, pri vyčíslení trov konania si uplatnil odmenu aj za úkon - vyjadrenie zo dňa 09. 07. 2014. Opätovne nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia medzi sebou komunikovali už pred začatím rozhodcovského konania, ani skutočnosť, že na rozhodcovskom súde sú, resp. boli vedené aj iné konania v skutkovom a právne totožných veciach, kde účastníkom konania v procesnom postavení odporcu je vždy navrhovateľ zastúpený rovnakým právnym
zástupcom a právnym zástupcom navrhovateľov v rozhodcovských konaniach je právny zástupca odporcu v tomto súdnom konaní. Účastníci totiž musia mať možnosť uplatniť svoje práva a tvrdenia priamo v konaní, v danom prípade v rozhodcovskom konaní a rovnakom musia mať možnosť reagovať na tvrdenia a dôkazy druhého účastníka priamo v konaní, v ktorom sa má o ich práve alebo povinnostiach rozhodnúť.
Súd potom poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob 184/2015-336 zo dňa 28. 10. 2015, ktorým v skutkovo a právne identickej veci potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64Cb 133/2014-283 zo dňa 24. 03. 2015, ktorým zrušil rozhodcovský rozsudok práve z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Vzhľadom na rovnaké postavenie účastníkov rozhodcovského konania a vzhľadom na to, že v danom prípade nebola navrhovateľovi a odporcovi poskytnutá rovnaká možnosť konania, keď obom účastníkom nebolo v rovnakej miere možné vyjadriť sa k ich podaniam doručeným rozhodcovskému súdu, je daný dôvod na rušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd vydaný rozhodcovský rozsudok zrušil z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Spolu s návrhom na začatie tohto súdneho konania právny predchodca navrhovateľa podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričom následne odporca uviedol a aj preukázal, že ešte pred začatím tohto súdneho konania právny predchodca navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi splnil povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom a právny predchodca navrhovateľa na pojednávaní dňa 24. 03. 2015 uviedol, že na odklade vykonateľnosti netrvá. Súd potom poukazuje na to, že keďže podľa § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozsudku odložiť a konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne už nebol dôvod na odklad vykonateľnosti, keďže právny predchodca navrhovateľa si svoju povinnosť uloženú rozhodcovským rozsudkom splnil, o návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku súd procesne nerozhodoval.
Súd ešte poukazuje na skutočnosť, že hoci uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 8R 1/2016 zo dňa 17. 03. 2016, zverejneným v Obchodnom vestníku 59/2016, deň vydania 29. 03. 2016, súd povolil reštrukturalizáciu navrhovateľa, nedošlo s poukazom na § 118 ods. 4 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení neskorších predpisov, k prerušeniu tohto súdneho konania, keďže v danom prípade nejde o súdne konanie o pohľadávke, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.
O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy navrhovateľa pozostávajú z iných trov v sume 331,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu na začatie a z trov právneho zastúpenia v sume 779,90 Eur s DPH za právne zastúpenie v sume 420,95 Eur za 5 úkonov právnej služby po 61,87 Eur, k tomu režijný paušál 2 x 8,04 Eur za úkony vykonané v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd), 2 x 8,39 Eur za úkony vykonané v roku 2015 (účasť na pojednávaní dňa 24. 03. 2015, vyjadrenie k odvolaniu) a 1 x 8,58 Eur za úkon vykonaný v roku 2016 (účasť na pojednávaní dňa 10. 05. 2016) a 20 % DPH v sume 70,16 Eur, z náhrady trov cestovného pri použití osobného motorového vozidla pri ceste na pojednávanie dňa 24. 03. 2015 z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť v rozsahu ich 1 v sume 60,935 Eur (priemerná spotreba 5,7 l/100km, cena pohonných hmôt 1,244 Eur/l, sadzba základnej náhrady za opotrebenie vozidla 0,183 Eur/km, počet kilometrov 400 km, 20 % DPH v sume 20,31 Eur, t. j. cestovné celkom v sume 121,87 Eur) a dňa 10. 05. 2016 v sume 121,87 Eur a z náhrady za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 24. 03. 2015 v rozsahu ich 1 v sume 58,715 Eur (7 polhodín po 13,98 Eur, 20 % DPH v sume 19,57 Eur, t. j. celkom náhrada za stratu času v sume 117,43 Eur) a dňa 10. 05. 2016 v sume 117,43 Eur. Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná podľa § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že náhrada trov cestovného a náhrada za stratu času bola za deň 24. 03. 2015 priznaná v rozsahu
ich 1, keďže dňa 24. 03. 2015 sa právny zástupca navrhovateľa na Okresnom súde Banská Bystrica zúčastnil pojednávania v dvoch veciach (sp. zn. 64Cb 133/2014 a sp. zn. 64Cb 186/2014) a s tým, že náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná podľa vyčíslenia právnym zástupcom navrhovateľa (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. je potrebné, aby odporca povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil do 3 dní od jeho právoplatnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.