Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_64Cb-133-2014.pdf
PDF · 176.44 KB
Case nature
Area
Subarea
64Cb/133/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 43 768 083, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník PFANNER, spol. s r. o., so sídlom V uličce 1243, 253 01 Hostivice, Česká republika, IČ: 41 695 496, právne zast. Mgr. Gábor Gál, advokát, Agátova 2513/15, 924 01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
Rozhodcovský rozsudok obchodného súdu, Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 858 102, sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 28. 07. 2014 z r u š u j e.
Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi iné trovy konania v sume 331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 374,94 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 14. 08. 2014 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 28. 07. 2014. Uviedol, že dňa 01. 08. 2014 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 61/2014. Navrhovateľ podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z., teda že sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné v stručnosti zosumarizovať priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 19 573,32 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, konštatoval neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka, spochybňoval primeranosť dojednanej výšky zmluvnej
pokuty, konštatoval rozpor s ustanoveniami Zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, navrhol Obchodnému súdu aplikovať moderačné právo a podobne. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu odporcu bolo prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak samotným ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo o prezentáciu sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie veci samej. Táto medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom, nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený. Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje poznať dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem. Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. je potrebné zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku. Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že odporca explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo veci nariadil pojednávanie. Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa zo zásadami poctivého obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položili jedinú otázku. Nad rámec uvedeného považuje navrhovateľ za nutné zdôrazniť, že obchodný súd doručil navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok spolu s vyjadrením odporcu (podanie odporcu označené ako „Vyjadrenie“ zo dňa 10. 07. 2014), ku ktorému sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť, nakoľko bolo doručené až spolu s rozhodcovským rozsudkom. Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho, že by navrhovateľa vypočul. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených skutočností je zrejmé, že zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania bola porušená. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a efektívnosti konania by nemala dominovať pred zásadou rovnosti, zásadou riadneho zistenia skutkového stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade
išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Naviac, ako vyplýva z uvedeného, bola zásada rovnosti účastníkov konania porušený aj tým, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu odporcu, keďže mu toto bolo doručené až spolu s rozhodcovským rozsudkom. Obchodný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal i osobitným ekvitným ustanovením právnej úpravy rozhodcovského konania, a to rozhodnutiu podľa zásad spravodlivosti, na čo ho účastníci konania v rozhodcovskej doložke výslovne oprávnili. Aplikácia „zásad spravodlivosti“, ako to uviedol v rozhodcovskom rozsudku Obchodný súd, však nemá oporu v rozhodcovskej doložke uzavretej medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do úvahy a zákon to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Pre odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. navrhovateľ poukázal na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom práva na nestranný súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď na adresu navrhovateľa, ale aj samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu, s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ. Je zrejmé, že vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátnej šírenom médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Obchodného súdu a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho právomoc. Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom štáte absolútne neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať jednak v kontexte s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr medializovanými výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra pôdohospodárstva o „vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré minister pôdohospodárstva verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol akýkoľvek príslušný súd alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd ako aj na ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie, nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov navrhovateľa, toto predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Obchodný súd nerozhodne tak, ako anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak medializovaná a zároveň sa to bude považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie uvedenými skutočnosťami, pričom z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam ministra pôdohospodárstva a ich následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by
Obchodný súd rozhodoval v medziach mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., kde menovaný rozhodca v kontexte s aplikáciou ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka procesnej obrane navrhovateľa nepriznal právnu obranu a nijakým spôsobom sa nezaoberal všetkými funkciami zmluvnej pokuty a svoje úvahy výlučne eliminoval na prevenčnú funkciu zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolo poškodiť či znevýhodniť odporcu, čo sú závery zhodné, resp. obsahovo identické alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, predpojatosť rozhodcov Obchodného súdu namietal podaniami s 10. 06. 2014, svojim podaním vo všetkých veciach vedených na Obchodnom súde namietol predpojatosť všetkých príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Obchodného súdu. V tejto súvislosti je ešte potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci vo veciach vedených na Obchodnom súde rozhodovali celkom 4 rozhodcovia, všetky rozhodnutia Obchodného súdu sú čo do štruktúry odôvodnenia, právnych úvah, sumarizácie zistení a častokrát i použitých výrazových prostriedkov nadmieru podobné a v systémovej rovine identické. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia z pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba, aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti. Je zrejmé, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého predpojatosť bola demonštrovaná vyššie a zároveň, že navrhovateľ nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie tohto rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Je potrebné poukázať aj na ďalšie z radu pochybení Obchodného súdu celkovo dotvárajúcich „obraz konania“. Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku vo veci samej rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským rozsudkom, v ostatných prípadoch rozhoduje rozhodcovským uznesením. Napriek tomu však Obchodný súd vo veciach, v ktorých mal rozhodovať rozhodcovským uznesením, buď nerozhodol vôbec, alebo rozhodol rozhodcovským rozsudkom. Z dôvodu, že vydaný Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase podania tohto návrhu začatie exekučného konania, v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný. Navrhovateľ úmyselne neuvádza všetky skutočnosti viažuce sa k okolnostiam uvedeným navrhovateľom v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne, komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a nanútil ho v texte zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013 odporcovi, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu Zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O nanútení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších dodávateľov navrhovateľa. Jedná sa konkrétne o Zákon č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné len pre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať. Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že práve navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako aj samotný dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred rozhodcovským súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť, nevybrali. Z daného
je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto mal a mohol byť jedine odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa, a to že v prípade predpojatosti, resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť podložený a nie iba nejaká obyčajná konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej argumentácii navrhovateľa v jeho návrhu ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny relevantný argument, ktorý by predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval. Z tohto dôvodu považuje odporca námietku predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany navrhovateľa ako zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namieta predpojatosť konkrétne rozhodcu JUDr. Jakuba Kajbu, ako aj všetkých rozhodcov rozhodcovského súdu, teda nielen tých rozhodcov rozhodcovského súdu, ktorí rozhodovali alebo ešte rozhodujú obdobné konania vedené rozhodcovským súdom proti navrhovateľovi. Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajné vyhlásenie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a 11. 05. 2014. V konaní vedenom rozhodcovským súdom č. k. OS 61/2014 navrhovateľ dňa 22. 05. 2014 podával vyjadrenie k podaniam odporcu, t. j. 15 a 11 dní po údajnom dôvodne námietky predpojatosti, pričom o žiadnej predpojatosti sa v tomto svojom vyjadrení nevyjadruje a ani ju nenamieta. Je nevyhnutné poukázať na to, že prvý rozhodcovský rozsudok v obdobnej veci bol vydaný dňa 04. 06. 2014 a do tohto termínu navrhovateľ nenamietal žiadnu predpojatosť konkrétneho rozhodcu rozhodujúceho tento spor, tak ani žiadneho iného rozhodcu, ktorý rozhodoval v tom čase už prebiehajúce obdobné spory a už tobôž nie celého rozhodcovského súdu. Ako je to možné, že žalovaný nenamietal predpojatosť ak už mal existovať dôvod tento predpojatosti? Lebo tu predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu daná nebola. Ak sa má uplatniť námietka predpojatosti, tak takúto námietku predpojatosti je nevyhnutné predložiť v určitej lehote a v súvislostiach, ktorá je upravená v článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Navrhovateľ námietku predpojatosti v takejto lehote nepredložil. Navrhovateľ námietku predpojatosti nevzniesol pri svojom prvom úkone potom, čo sa dozvedel o podľa neho dôvode údajnej predpojatosti, ale počkal až na rozhodnutie vo veci samej, t. j. či bude pre navrhovateľa priaznivé alebo nie. Navrhovateľ začal podávať na rozhodcovskom súde námietky predpojatosti až potom, čo mu boli doručené prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech, t. j. v prípade odporcu až podaním zo dňa 10. 06. 2014. Keďže si navrhovateľ uvedomil, že v konaní pred rozhodcovským súdom neuspeje so svojom právnou argumentáciou, tak sa pokúsil zvrátiť tento stav tak, že si vymyslel pseudodôvod, a to predpojatosť rozhodcov. Navrhovateľ nenamieta, resp. nehovorí o predpojatosti rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej činnosti, ktorá je v prospech navrhovateľa, ale ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu právne argumentuje už v prospech odporcových tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ nezačal podávať námietky predpojatosti v jednotlivých rozhodcovských konaniach potom, čo sa mal údajne vyskytnúť ním uvádzaní dôvod predpojatosti, ale až potom čo obdržal prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech. Následne vo všetkých v tom čase ešte prebiehajúcich konaniach podal tieto nedôvodné námietky predpojatosti. V tom čase navrhovateľ podal námietky predpojatosti proti všetkým rozhodcom rozhodcovského súdu, avšak neskôr v konaní pred rozhodcovským súdom č. k. OS 77/2014 namietal predpojatosť už len troch rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu odporcu, keďže nemal s odporcom platne uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji tovaru, a teda ani rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný súd Bratislava V, pričom príslušnosť súdu bola určená podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č. k. 23Cb 164/2004. V odpore navrhovateľ uvádza ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava V, ktorú odôvodňuje existenciou rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca odporcu si oprávnene kladie otázku, ak by mali byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatí voči navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd rozhodoval jeho obdobné spory? Tak teda je alebo nie je rozhodcovský súd predpojatý? Evidentne podľa tohto konania navrhovateľa, teda ani podľa navrhovateľa, nie je rozhodcovský súd predpojatý! Teda vyjadrenie k namietanej predpojatosti sudcov rozhodcovského súdu je také, že ho odporca považuje len za čisto účelové, nedôvodné a chabý pokus zvrátiť výsledky konaní pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o neposkytnutie dostatočného priestoru na argumentáciu v konaní pred rozhodcovským súdom, navrhovateľ opakovane uvádza, že mu nebol poskytnutý dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať na tvrdenie odporcu v konaní pred rozhodcovským súdom. V predmetnom rozhodcovskom konaní dňa 29. 04. 2014 bola odporcom podaná žaloba na rozhodcovskom súde v rozsahu 6 strán, dňa 22. 05. 2014 navrhovateľom podaná žalobná odpoveď v rozsahu 4 strán, dňa 09. 06. 2014 odporcom podané vyjadrenie v rozsahu 10 strán, dňa 10. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie v rozsahu 9 strán, dňa 24. 06. 2014 odporcom podané vyjadrenie v rozsahu 6 strán, dňa 19. 06. 2014 navrhovateľom podané vyjadrenie v rozsahu
14 strán a dňa 10. 07. 2014 odporcom podané vyjadrenie v rozsahu 3 strany. Navrhovateľ namietal, že nemal možnosť na ústnom pojednávaní obhájiť svoje argumenty. Ale toto je znova iba účelové a zavádzajúce tvrdenie. Navrhovateľ predsa vedel, že konanie pred rozhodcovským súdom je konanie hlavne písomné a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve rozhodcovské konanie a rozhodcovský súd vo svojom rozsudku, resp. odôvodnení neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či už odporca alebo navrhovateľ, takže navrhovateľ mohol reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti, ktorá bola uvedená v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Odporca v už podanom vyjadrení k žalobnej odpovedi uvádzal ako jeden z dôvodov nepoctivý obchodný styk navrhovateľa podľa § 265 Obchodného zákonníka a navrhovateľ o tomto stanovisku odporcu vedel dávno pred začatím konania na rozhodcovskom súde, nakoľko ho odporca na túto skutočnosť upozorňoval už listom zo dňa 14. 02. 2014, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 17. 02. 2014. S poukazom na článok 4 bod 8 a 10 Rokovacieho poriadku, ktorý odporcovi nanútil práve navrhovateľ, tento upravuje presný postup pre prípad ďalších vyjadrení účastníkov konania, ktorý bol zo strany rozhodcovského súdu aj dodržaný, pričom obe sporové strany mali dostatok priestoru, ako aj času uviesť všetky skutočnosti a argumenty, ktoré považovali za dôležité. V rozhodcovskom konaní, ale samozrejme aj v „riadnom“ súdnom konaní, je predsa logické, že jedna zo strán bude v spore úspešná a druhá nie. Kam by sme sa dostali, ak by každá sporová strana podávala po pre ňu nepriaznivom rozhodnutí námietky predpojatosti a namietala nerovnosť podmienok a postavenia v konaní, ak na to nebol žiadny objektívny dôvod? Odporca má za to, že tak odporcovi, ako aj navrhovateľovi bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu v rozhodcovskom konaní, a teda mali v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Odporcu zarazila v navrhovateľom podanej žalobe aj skutočnosť, že navrhovateľ píše, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a hrozí, že voči navrhovateľovi bude začaté konanie. Odporcovi nie je zrejmé, na aké exekučné konanie sa navrhovateľ odvoláva. Veď navrhovateľ predsa medzi časom uhradil svoj záväzok voči odporcovi, a to dňa 06. 08. 2014, t. j. ešte 8 dní pred tým ako podával tento návrh vo veci! Tak z akého dôvodu by malo byť začaté exekučné konanie v čase podania tohto návrhu ako aj potom, keď bol záväzok uhradený? Odporca si preto kladie otázku prečo navrhovateľ takto zavádza Okresný súd Banská Bystrica v tejto veci a argumentuje nepravdivou skutočnosťou? Lebo takéto zavádzajúce konanie je navrhovateľovi blízke a svedčí to o jeho charaktere aj pri konštatovaní ostatných skutočností uvedených v podanej žalobe, ktoré navrhovateľ účelovo prispôsobuje svojim zámerom a argumentácii.
Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 17. 01. 2015, ktorý bol na základe žiadosti účastníkov konania bez prejednania veci odročený na deň 24. 03. 2015, na ktorý sa účastníci (právni zástupcovia) dostavili riadne a včas.
Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami označenými a predloženými účastníkmi konania, ako aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica sp. zn. OS 61/2014 a zistil, že dňa 06. 05. 2014 bol Obchodnému súdu, stálemu rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., Banská Bystrica (ďalej len „rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa PFANNER, spol. s r. o., Hostivice, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „ odporca“) proti odporcovi - Retail Value Stores, a. s., Bratislava, teda navrhovateľovi v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“) o zaplatenie sumy 19 759,21 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne titulom úhrady ceny tovaru dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013. Z predmetnej Zmluvy o kúpe a predaji tovaru - potraviny súd zistil, že bola účastníkmi konania uzatvorená v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny (ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy, najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu, zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd
bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd. Podaním zo dňa 12. 05. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho, aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne uviedol, že Rokovací poriadok, ktorým sa konanie spravuje, ako aj Štatút rozhodcovského súdu je možné si prečítať a vytlačiť zo stránky P..B..G. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať rozhodca JUDr. Jakub Kajba. Podaním zo dňa 22. 05. 2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď, v ktorej uviedol, že žalobným návrhom uplatnená pohľadávka zanikla zápočtom a z opatrnosti vzniesol započítaciu námietku do výšky v rozhodcovskom konaní žalobcom uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom, žiadal návrh zamietnuť s tým, že si vyhradzuje právo v prípade potreby predložiť alebo označiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 27. 05. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 22. 05. 2014. Podaním zo dňa 28. 05. 2014 sa navrhovateľ vo veci opätovne vyjadril ku skutočnostiam týkajúcim sa zmluvnej pokuty s tým, že žiadal návrh zamietnuť a vyhradil si právo v prípade potreby predložiť alebo označiť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podaním zo dňa 30. 05. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o vyjadrenie sa k podaniu navrhovateľa zo dňa 28. 05. 2014. Podaním zo dňa 02. 06. 2014 vzal odporca návrh čiastočne späť v časti sumy 185,89 Eur. Podaním zo dňa 09. 06. 2014 sa odporca na základe žiadosti súdu vyjadril k podaniam navrhovateľa zo dňa 27. 05. 2014 a zo dňa 30. 05. 2014, keď sa vyjadril k zmluvnej pokute, k započítaniu, ku konaniu vedenému Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky a žiadal, aby rozhodcovský súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu a taktiež žiadal, aby konajúci rozhodcovský súd v predmetnom konaní nariadil ústne pojednávanie pred rozhodnutím vo veci. Podaním doručeným Rozhodcovskému súdu dňa 12. 06. 2014 sa navrhovateľ vyjadril k veci a uplatnil námietku predpojatosti proti rozhodcovi. Dňa 13. 06. 2014 Rozhodcovský súd zasielal odporcovi na vedomie podanie navrhovateľa doručené rozhodcovskému súdu dňa 12. 06. 2014. Dňa 13. 06. 2014 Rozhodcovský súd navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniam odporcu zo dňa 06. 06. 2014 a 11. 06. 2014. Podaním zo dňa 19. 06. 2014 sa navrhovateľ vyjadril k podaniam odporcu. Podaním zo dňa 24. 06. 2014 sa odporca vyjadril k podaniam navrhovateľa doručeným mu dňa 18. 06. 2014. Rozhodcovským uznesením sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 03. 07. 2014 predseda Rozhodcovského súdu námietku zaujatosti proti ustanovenému rozhodcovi JUDr. Jakubovi Kajbovi zamietol. Uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 09. 07. 2014 spolu s podaním odporcu zo dňa 24. 06. 2014 a odporcovi bolo doručené dňa 09. 07. 2014 spolu s vyjadrením navrhovateľa zo dňa 19. 06. 2014. Podaním zo dňa 10. 07. 2014 sa odporca vyjadril k podaniu navrhovateľa zo dňa 19. 06. 2014, keď uviedol, že navrhovateľ uvádza iba tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol viackrát predtým v tejto veci, vo svojom vyjadrení neuvádza či už po právnej alebo argumentačnej stránke vôbec nič nové, jediná nová vec, ktorú navrhovateľ uviedol vo svojom ostatnom vyjadrení, je uvedenie obchodnej kauzy, t. j. že prečo je pre navrhovateľa údajne potrebné, aby odporca uvádzal dátum výroby na dodacom liste. Rozhodcovský súd vyhlásil vo veci dňa 28. 07. 2014 rozhodcovský rozsudok č. sp.: OS 61/2014, ktorým návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, návrh odporcu na vylúčenie nároku uplatneného navrhovateľom kompenzačnou námietkou na samostatné konanie zamietol, návrh odporcu na pripustenie zmeny návrhu zamietol, konanie v časti o zaplatenie 185,89 Eur zastavil, uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 19 573,32 Eur, špecifikovaný úrok z omeškania vo výške 0,01 % denne a uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 791,-- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 603,38 Eur. Dňa 29. 07. 2014 Rozhodcovský súd zasielal navrhovateľovi rozhodcovský rozsudok, a to spolu s Vyjadrením odporcu zo dňa 10. 07. 2014. Navrhovateľ (právny zástupca) rozhodcovský rozsudok podľa poštovej doručenky prevzal dňa 01. 08. 2014.
Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil a predložil aj Príspevok s názvom „Dodávatelia a výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 07. 05. 2014, Príspevok s názvom „Ľ. Jahnátek: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 11. 05. 2014, Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, Príspevok označený ako „Minister Jahnátek podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaz
navrhovateľ navrhol vykonať aj projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014.
Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil aj Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 10. 06. 2014 zo vznesenou námietkou predpojatosti proti rozhodcovi v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 60/2014 vo veci navrhovateľa, ktorým bola spoločnosť LA MERCANTILE SLOVAKIA, s. r. o. Bratislava proti navrhovateľovi ako odporcovi, Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti rozhodcovi zo dňa 03. 07. 2014 podanú navrhovateľom ako odporcom v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 77/2014 vo veci navrhovateľa BAM EKO, a. s. Bratislava, Rozhodcovské uznesenie Rozhodcovského súdu sp. zn. OS 60/2014 zo dňa 03. 07. 2014, Odpor podaný navrhovateľom ako odporcom vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 vo veci navrhovateľa MARESI Foodbroker, s. r. o. Bratislava, Výzvu odporcu zo dňa 14. 02. 2014 adresovanú navrhovateľovi, Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu, Podnet odporcu zo dňa 05. 03. 2014 adresovaný Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR na preskúmanie neprimeraných obchodných podmienok, Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 29. 09. 2014 č. 3733/2014-024, výpis z účtu odporcu o úhrade peňažných nárokov uložených navrhovateľovi rozhodcovským rozsudkom.
Podľa článku 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., znenie k 01. 07. 2013 (ďalej len „Rokovací poriadok), vo veciach, ktoré nie sú upravené v Rokovacom poriadku sa aplikuje Zákon o rozhodcovskom konaní a s ohľadom na povahu veci primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej len O.s.p.). Zákon č. 71/1992 Zb. sa na konanie pred Obchodným súdom použije iba v prípade, ak Rokovací poriadok alebo iný predpis súdu (vrátane Sadzobníka) neurčuje inú úpravu. Výklad právnych predpisov, aplikovaných na konanie pred Obchodným súdom (vrátane procesných noriem) vykonáva a o forme, rozsahu a primeranosti ich použitia rozhoduje v konkrétnom prípade rozhodca, rozhodujúci konkrétny spor, ktorého sa výklad týka.
Podľa článku 2 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri prvom svojom úkone vo veci, ktorý vykoná po tom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poplatkom Obchodného súdu. Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.
Podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri prvom úkone vo veci, ktorý vykoná potom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poriadkom Obchodného súdu. Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.
Podľa článku 4 bod 8 Rokovacieho poriadku, účastníci sú povinní formulovať žalobu a žalobnú odpoveď ako úplné podanie, s uvedením všetkých skutočností, označením a priložením všetkých dôkazov tak, aby na ich základe mohol Obchodný súd vo veci rozhodnúť; účastníci na ďalšie vyjadrenie pred rozhodnutím vo veci samej, pokiaľ Rozhodcovský poriadok výslovne neurčí inak, nemusia byť vyzvaní.
Podľa článku 4 bod 9 Rokovacieho poriadku, ak žalobná odpoveď podľa názoru súdu obsahuje skutočnosti, ktoré menia právnu alebo skutkovú podstatu veci alebo ku ktorým by sa žalobca podľa názoru súdu mal osobitne vyjadriť, súd túto doručí žalobcovi a určí mu lehotu na vyjadrenie. V tejto lehote môže žalobca zároveň zmeniť alebo doplniť žalobu. Ak účastník nedoručí súdu v lehote určenej súdom žalobnú odpoveď, Obchodný súd pokračuje v konaní bez toho, aby to považoval za uznanie tvrdení žalobcu.
Podľa článku 4 bod 10 Rokovacieho poriadku, žalobca môže žalobu zmeniť alebo doplniť, a to najmä na základe žalobnej odpovede. Ak sa žalobca k žalobnej odpovedi iba písomne vyjadrí, pričom toto podanie neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho žalovanému na ďalšie vyjadrenie. Samotná zmena právnej kvalifikácie nároku bez zmeny navrhovaného petitu sa nepovažuje za zmenu žaloby. Ak žalobca na základe doručenej žalobnej odpovede zmení navrhovaný petit žaloby, doručí sa takéto podanie žalovanému na vyjadrenie.
Navrhovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že v podaní, ktoré mu bolo doručené spolu s rozhodcovským rozsudkom a je štvorstranové, odporca evidentne reaguje na veci, ktoré považuje za potrebné, aby reagoval. Ak teda navrhovateľovi spolu s rozhodcovským rozsudkom bolo doručené prvýkrát vyjadrenie odporcu k obchodnej kauze, tak je to úplne zásadný dokument.
Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že vo vyjadrení zo dňa 10. 07. 2014 odkazoval už na skôr riešené sporné veci, ktoré sa riešili pred obchodným súdom, čiže nič nové. Reagovali už len formálne kvôli zdvorilosti a s tým, aby konajúci rozhodcovský súd už rozhodol.
Podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť.
Podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).
Podľa § 41 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.
Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak sa zmluvné strany nedohodnú o postupe podávania námietok voči rozhodcovi, zmluvná strana, ktorá chce podať námietku voči rozhodcovi, zašle do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedela o okolnostiach podľa odseku 1 alebo o nesplnení podmienok podľa § 6 ods. 1, písomné oznámenie dôvodov námietky vybranej osobe. Ak vybraná osoba nebola určená podľa § 6 ods. 3, zašle písomné oznámenie súdu. Ak sa rozhodca, voči ktorému bola námietka vznesená, funkcie nevzdá alebo ak druhá zmluvná strana nebude s námietkou súhlasiť, o námietke rozhodne na žiadosť zmluvnej strany vybraná osoba alebo súd.
Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.
Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách, rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne. Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.
Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa svojho rokovacieho poriadku (§ 14).
Podľa § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku.
V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn. OS 61/2014 zo dňa 28. 07. 2014 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený dňa 01. 08. 2014 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol súdu doručený dňa 14. 08. 2014, je preukázané, že tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku bol podaný v zákonnej lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.
Navrhovateľ sa v podanom návrhu zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie navrhovateľ pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť a z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, teda z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. f) a písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Následne na pojednávaní dňa 24. 03. 2015 uviedol, že vzhľadom na zmenu Zákona č. 244/2002 Z. z. má za to, že je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015, teda že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a zároveň priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 244/2002 Z. z., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Súd preto poukazuje na skutočnosť, že hoci podľa § 54b ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01. 01. 2015, sa ustanovenia zákona účinného od 01. 01. 2015 použijú aj konania začaté pred 01. 01. 2015, má súd za to, že keďže účelom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je preskúmať, či v čase konania a rozhodovania rozhodcovského súdu boli splnené základné zákonné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a keďže zrušenia rozhodcovského rozsudku sa možno domáhať len z presne taxatívne zákonom určených dôvodov a v prekluzívnej lehote, je potrebné posudzovať dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona účinného v čase, kedy rozhodcovské konanie prebehlo a kedy aj bol podaný návrh na začatie tohto súdneho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda súd posudzoval dôvodnosť uplatneného práva podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. 12. 2014.
S poukazom na § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, vylúčenie ktorého účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť, keď aj účastník rozhodcovského konania má právo podať námietku proti rozhodcovi, ak zo zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa dozvedel dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok vo veci navrhovateľa Pannon Food Slovakia, s. r. o., ktorého závery sú zhodné, resp. obsahovo identické, alebo obdobné s medializovanými tvrdeniami predstaviteľa slovenskej exekutívy.
Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I. ÚS 73/97).
Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci, ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.
Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu.
Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že o dôvode na predpojatosť sa mal dozvedieť dňa 09. 06. 2014, kedy mu bol doručený rozhodcovský rozsudok v inej veci a kedy navrhovateľ zistil, že pri rozhodovaní bolo aplikované ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ak však dôvodom námietky predpojatosti mali byť mediálne informácie, o týchto navrhovateľ musel mať vedomosť ešte počas rozhodcovského konania, keď samotný navrhovateľ poukázal na príspevky uverejnené na portáloch dňa 07. 05. 2014 a dňa 11. 05. 2014, ako aj program - reláciu Televízie TA3 zo dňa 11. 05. 2014, teda takmer z obdobia mesiac pred podaním námietky zaujatosti proti rozhodcovi. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť vylúčenie rozhodcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku.
Navrhovateľ teda nepreukázal, že zo zreteľom na pomer rozhodcu k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti, keď súčasne ani nepreukázal, že vylúčenie rozhodcu nemohol dosiahnuť pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny, preto súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. f) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd potom nevykonal dôkaz označený navrhovateľom, a to projekciu časti programu - relácie Televízie TA3 „V politike“ s názvom „dodávatelia vs. reťazec“ zo dňa 11. 05. 2014, keď ako už bolo konštatované, mediálne informácie súd nevyhodnotil ako dôvod, pre ktorý by mal byť rozhodca predpojatý.
S poukazom na § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv alebo ich ochranu.
Navrhovateľ porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania namietal aj preto, že pred vydaním rozhodcovského rozsudku nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 10. 07. 2014.
Súd potom považoval za preukázané, že v podaní zo dňa 10. 07. 2014 odporca uviedol, že navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 19. 06. 2014 opätovne uvádza iba tie isté skutočnosti, ktoré už uviedol viackrát predtým v tejto veci. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení neuvádza či už po právnej alebo argumentačnej stránke vôbec nič nové. So skutočnosťami a argumentmi, ktoré navrhovateľ vo svojej žalobnej odpovedi uvádza, sa rozhodcovský súd vysporiadal, hoci nie vždy podľa predstáv navrhovateľa, už aj v konaniach vedených rozhodcovským súdom pod číslami OS 41/2014, OS 42/2014, OS 38/2014, OS 37/2014, OS 45/2014. Čo sa týka právnej argumentácie k sporovej veci, tak zo strany odporcu bola táto uvedená už v podanej žalobe zo dňa 29. 04. 2014, vo vyjadrení k žalobnej odpovedi zo dňa 09. 06. 2014, ako aj vo vyjadrení zo dňa 24. 06. 2014. Tieto skutočnosti sú rozhodcovskému súdu už známe, a preto ich donekonečna opakovať, tak ako to robí navrhovateľ, čím len zbytočne predlžuje rozhodcovské konanie, zo strany odporcu nie je potrebné, v plnom rozsahu sa ich pridržiava. Jediná nová vec, ktorú navrhovateľ uviedol vo svojom ostatnom vyjadrení, je uvedenie obchodnej kauzy, t. j. že prečo je pre navrhovateľa údajne potrebné, aby odporca uvádzal dátum výroby na dodacom liste. Vo svojej ostatnej odpovedi navrhovateľ konečne priznal, hoci nepriamo, čomu sa doteraz tak silno bránil, že neuvedenie dátumu výroby je vadou. Následne odporca v krátkosti reagoval na nie vždy primerané poznámky navrhovateľa v jeho odpovedi, ako aj poukázal na niektoré skutočnosti, a to že zmluvná pokuta nie je vôbec dojednaná určito a zrozumiteľne. Nariadenie pojednávania ponechával na rozhodnutie rozhodcovského súdu, mal však za to, že s prihliadnutím na aj vyčerpávajúcu právnu argumentáciu jednej aj druhej sporovej strany, ktorá je rozhodcovskému súdu známa, tak pojednávanie vo veci by argumentačne neprinieslo nič nové, iba by sa zbytočne navyšovali trovy konania, tak pojednávanie vo veci nežiada a ani nesúhlasí s návrhom navrhovateľa na jeho nariadenie.
Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 04. 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti
konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.
Rešpektovanie práva na rovnosť účastníkov konania si preto v danom prípade bezpochyby vyžadovalo, aby navrhovateľ dostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 10. 07. 2014, o to viac, že odporca v rozhodcovskom konaní sám považoval za potrebné reagovať vždy na každé vyjadrenie navrhovateľa. Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia medzi sebou komunikovali už pred začatím rozhodcovského konania, ani skutočnosť, že na rozhodcovskom súde sú, resp. boli vedené aj iné konania v skutkovom a právne totožných veciach, kde účastníkom konania v procesnom postavení odporcu je vždy navrhovateľ zastúpený rovnakým právnym zástupcom a právnym zástupcom navrhovateľov v rozhodcovských konaniach je právny zástupca odporcu v tomto súdnom konaní. Účastníci totiž musia mať možnosť uplatniť svoje práva a tvrdenia priamo v konaní, v danom prípade v rozhodcovskom konaní a rovnakom musia mať možnosť reagovať na tvrdenia a dôkazy druhého účastníka priamo v konaní, v ktorom sa má o ich práve alebo povinnostiach rozhodnúť.
Je potom pravda, že s poukazom na článok 4 bod 10 Rokovacieho poriadku konajúceho Rozhodcovského súdu, ak sa navrhovateľ k žalobnej odpovedi písomne vyjadrí, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie je však povinný doručovať ho odporcovi na ďalšie vyjadrenie. Rokovací poriadok rozhodcovského súdu však nemôže obmedziť ústavné právo účastníka rozhodcovského konania na poskytnutie rovnakej možnosti na uplatnenie alebo ochranu jeho práva. Procesné strany totiž musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy a tvrdenia potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 10. 07. 2014 pred vydaním rozhodcovského rozsudku, dospel súd k záveru, že tým bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a to bez ohľadu na to, aký dosah by prípadné vyjadrenie navrhovateľa na podanie odporcu zo dňa 10. 07. 2014 malo na posúdenie veci rozhodcovským súdom, ako aj bez ohľadu na to, že Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu neukladal povinnosť takéto podanie doručovať navrhovateľovi, rozhodcovský súd však mal podľa Rokovacieho poriadku takéto vyjadrenie zohľadniť pri rozhodovaní. Obdobne súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2012, sp. zn. II. ÚS 432/2011-61, ktorý vyhodnotil za závažné procesné pochybenie súdu, ak sťažovateľ nedostal možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu. V danom prípade je teda daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014.
Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd vydaný rozhodcovský rozsudok zrušil z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Spolu s návrhom na začatie tohto súdneho konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričom následne odporca uviedol a aj preukázal, že ešte pred začatím tohto súdneho konania navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi splnil povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom. Súd potom poukazuje na to, že keďže podľa § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozsudku odložiť a konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne už nebol dôvod na odklad vykonateľnosti, keďže navrhovateľ si svoju povinnosť uloženú rozhodcovským rozsudkom splnil, o návrhu navrhovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku procesne nerozhodoval.
O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy navrhovateľa pozostávajú z iných trov v sume 331,50 Eur za zaplatený súdny poplatok z návrhu na začatie a z trov právneho zastúpenia v sume 374,94 Eur s DPH za právne zastúpenie v sume 255,29 Eur za 2 úkony právnej služby po 61,87 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd),
za 1 úkon právnej služby po 64,53 Eur (účasť na pojednávaní dňa 24. 03. 2015), k tomu režijný paušál 2 x 8,04 Eur za úkony vykonané v roku 2014 a 1 x 8,39 Eur za úkon vykonaný v roku 2015 a 20 % DPH v sume 42,55 Eur, z náhrady trov cestovného pri použití osobného motorového vozidla pri ceste na pojednávanie dňa 24. 03. 2015 z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť v rozsahu ich 1 v sume 60,935 Eur (priemerná spotreba 5,7 l/100km, cena pohonných hmôt 1,244 Eur/l, sadzba základnej náhrady za opotrebenie vozidla 0,183 Eur/km, počet kilometrov 400 km, 20 % DPH v sume 20,31 Eur, t. j. cestovné celkom v sume 121,87 Eur) a z náhrady za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 24. 03. 2015 v rozsahu ich 1 v sume 58,715 Eur (7 polhodín po 13,98 Eur, 20 % DPH v sume 19,57 Eur, t. j. celkom náhrada za stratu času v sume 117,43 Eur). Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná podľa § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že náhrada trov cestovného a náhrada za stratu času bola priznaná v rozsahu ich 1, keďže dňa 24. 03. 2015 sa právny zástupca navrhovateľa na Okresnom súde Banská Bystrica zúčastnil pojednávania v dvoch veciach (sp. zn. 64Cb 133/2014 a sp. zn. 64Cb 186/2014) a s tým, že pokiaľ na pojednávaní dňa 24. 03. 2015 navrhovateľ (právny zástupca) predložil vyčíslenie trov právneho zastúpenia (§ 151 ods. 1 O.s.p.), tieto jednotlivo správne vyčíslil bez DPH (2 úkony právnej služby po 61,87 Eur, 1 úkon právnej služby po 64,53 Eur, režijný paušál 2 x 8,04 Eur a 1 x 8,39 Eur, cestovné 101,56 Eur a náhrada za stratu času 97,86 Eur), ale následne urobil sčítaciu chybu, keď súčet celkom vzniknutých trov právneho zastúpenia bez DPH uviedol v sume 384,21 Eur, hoci správne mal byť v sume 412,16 Eur, v dôsledku čoho uviedol nesprávnu sumu trov právneho zastúpenia bez DPH, a teda v konečnom dôsledku aj nesprávnu sumu trov právneho zastúpenia s DPH. Súd teda pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z vyčíslenia právnym zástupcom navrhovateľa podľa jednotlivých druhov trov právneho zastúpenia bez DPH, t. j. právne zastúpenie, cestovné a strata času a následne ich správne navýšil o DPH.
V zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. je potrebné, aby odporca povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil do 3 dní od jeho právoplatnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.