Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-301-2015.pdf
PDF · 103.06 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/301/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, XXX XX Q. K., zastúpený splnomocneným zástupcom X. proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 207 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C 233/2014 - 56 zo dňa 21.05.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 207 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 eura na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-3, ods. 5, 6, § 451, § 456, § 458 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, t.j. k 21.03.2012 (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca dňa 21.03.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi sumu 200 eur, pričom sa žalobca zaviazal zaplatiť poplatok 196 eur, t.j. vrátiť celkovú čiastku 396 eur, v 12 - tich mesačných splátkach po 33 eur, počnúc dňom 23.04.2012, s výškou RPMN 309,86 %. Išlo o typovú formulárovú zmluvu. V rovnaký deň žalovaný uzatvoril úverovú zmluvu aj s manželkou žalobcu, a poskytol manželke žalobcu úver v sume 300 eur, ktorý sa manželka žalobcu zaviazala vrátiť s poplatkom v sume 588 eur (poplatok 288 eur, pri RPMN 300,29 %). Podľa internetových zistení na webovom sídle Národnej banky Slovenska http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/priemerne- urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank, priemerné úroky zo spotrebiteľských úverov obchodných bánk zverejnených Národnou bankou Slovenska v marci 2012 bola úroková miera úverov s fixáciou do 1 roka 12,4 %, od 1-5 rokov 15,48 % a ročná percentuálna miera nákladov 16,46 %. Zo šekových poukážok a potvrdenia žalobu o prevzatí finančných prostriedkov predložených žalobcom mal súd preukázané, že žalobca na predmetný úver zaplatil spolu 407 eur a to: dňa 16.05.2012 sumu 33 eur, dňa 18.07.2012 sumu 33 eur, dňa 16.08.2012 sumu 33 eur, dňa 14.09.2012 sumu 33 eur, dňa 15.02.2013 sumu 33 eur, dňa 23.08.2013 sumu 10 eur, dňa 18.09.2013 sumu 53 eur, dňa 18.10.2013 sumu 53
eur, dňa 18.11.2013 sumu 53 eur, dňa 16.01.2014 sumu 53 eur, dňa 18.03.2014 sumu 10 eur a dňa 17.04.2014 sumu 10 eur.
Súd ďalej uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 207 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi skutočne poskytnutou sumou žalobcovi zo strany žalovaného t.j. 200 eur a sumou, ktorú žalobca zaplatil žalovanému t.j. 407 eur. Po zohľadnení obsahu úverovej zmluvy, povahy jej účastníkov, výšky úveru a práv a povinností jednotlivých strán súd dospel k záveru, že zmluva o úvere spĺňa podmienky spotrebiteľského úveru. V takomto prípade okrem úpravy zmluvy o úvere je potrebné prihliadať aj na Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je zákonom „lex specialis“ k úprave Obchodného zákonníka. Zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.). Konštatoval, že v zmluve o úvere chýba údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru, výška, počet a termíny splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov - v zmluve je uvedený len údaj o výške mesačnej splátky vrátane úrokov a poplatkov bez špecifikácie, koľko činí mesačná splátka istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, i/, k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Absenciu týchto údajov zákon sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda dlžník je povinný vrátiť veriteľovi iba sumu, ktorá mu bola poskytnutá. Za takéhoto stavu súd dospel k záveru, že žalobca bol povinný zaplatiť žalobcovi iba sumu, ktorú skutočne od žalovaného obdŕžal.
Prvostupňový súd ďalej poukázal na rozpor odplaty s dobrými mravmi, kedy ročná percentuálna miera nákladov je dohodnutá v sadzbe 309,86 %, preto nemôže požívať súdnu ochranu a je nutné ju hodnotiť ako neprijateľnú, odporujúcu dobrým mravom, a to aj s poukazom na súdom zistenú výšku RPMN v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, ktorá bola 16,46 %. Účastníkmi konania dojednaná výška RPMN podľa názoru súdu neobstojí pri posudzovaní súladu jej výšky so zákonným znením ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.06.2010. Ďalej uviedol, že pri poskytnutej sume úveru 200 eur je poplatok 196 eur a celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 396 eur (čo je cca 198 %). Takto dojednaný poplatok je približne vo výške samotnej istiny. Podľa názoru súdu poplatok vo výške samotného úveru je neúmerne vysoký a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť a v tomto slova zmysle aj taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké činnosti ide, za ktoré je dlžník povinný zaplatiť tento poplatok. Súd považoval dojednaný poplatok ako zmluvnú podmienku za neprijateľnú aj z dôvodu jej neurčitosti.
Okrem toho súd poukázal na to, že žalovaný pri poskytovaní úveru zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou, lebo v rovnaký deň poskytol úver aj manželke žalobcu, pričom obaja manželia sú nezamestnaní, odkázaní na štátne dávky, žalobca na rodičovský príspevok, jeho manželka na príspevok za opatrovanie ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, obaja majú v starostlivosti päť nezaopatrených detí. Žalobca s manželkou v rovnakom období zobrali dva úvery, pričom nešlo o úvery vo vysokých sumách, avšak za vysokú cenu. Využitie finančnej tiesne dlžníka v spojení s neprimeranou hodnotou protiplnenia predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi a na finančnom trhu pri požiadavke odbornej starostlivosti je takáto úverová politika neakceptovateľná.
Z týchto dôvodov, keďže súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový, v časti žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel a zaviazal žalovaného vrátiť žalobcovi rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru (200 eur) a sumou zaplatenou žalobcom (407 eur) t.j. sumy 207 eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Súd zároveň zamietol žalobu v časti určenia, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.03.2012 uzavretý medzi účastníkmi konania je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení.
K námietke žalovaného týkajúce sa prekážky začatého konania, kde uviedol, že je vedené konanie na plnenie pred rozhodcovským súdom o jeho návrhu, ktorý podal rozhodcovskému súdu skôr (dňa 11.08.2014) uviedol, že žalovaný napriek tomu, že ho súd osobitne vyzval (výzvu prevzal dňa 19.02.2015) nepreukázal súdu, že skutočne je vedené konanie tak ako to tvrdí vo svojom vyjadrení, pred rozhodcovským súdom, že toto konanie začalo skôr, že sa týka rovnakých účastníkov a rovnakého predmetu konania. Pokiaľ by aj konanie medzi účastníkmi tohto konania pred rozhodcovským súdom vedené bolo, žalovaný ako veriteľ si v konaní pred rozhodcovským súdom uplatnil plnenie vo svoj
prospech, v tomto konaní si žalobca ako dlžník uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vo svoj prospech, vzhľadom na uplatnené nároky, podľa názoru súdu nejde o totožný predmet konania. Navyše súdu z jeho rozhodovacej činnosti, ale aj samotnému žalovanému musí byť známe, že v rámci exekučného konania sú zamietané návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne exekúcie zastavované z dôvodu, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňovala voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že aj prípadne konanie pred rozhodcovským súdom, ktoré by začalo skôr ako toto konanie, netvorí prekážku začatého konania v zmysle § 83 O.s.p.
O trovách konania súd rozhodol podľa § § 142 ods. 2 O.s.p.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je od poplatku oslobodený, súd v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, zaviazal na úhradu súdneho poplatku za návrh vo výške 16,50 eura podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov žalovaného.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uvedenému rozsudku okrem zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, ďalej to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a odňatie možnosti konať pred súdom. Uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako sú uvedené v ust. § 9 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Obsahuje uvedenie RPMN ako aj uvedenie ročnej úrokovej sadzby. Preto nemôže byť považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. Opätovne poukázal na neodstrániteľnú prekážku začatého konania na rozhodcovskom súde, pričom zákon nerozlišuje, či ide o určovaciu žalobu alebo o žalobu na plnenie. Konanie bolo vedené s tými istými účastníkmi a obsahuje ten istý predmet konania. Litispendencia predstavuje prekážku, v dôsledku ktorej je nutné konanie zastaviť. Počas konania bol dňa 01.10.2014 vydaný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 05077/14. Okresný súd ním disponoval, no napriek tomu vyzval žalovaného, aby mu ho doručil. Poukázal na skutočnosť, že žalobca pri overovaní bonity neuviedol, že je nezamestnaný, ale že je na materskej dovolenke. Rovnakú skutočnosť uviedol aj v žiadosti o úver, preto považuje konanie žalobcu za zavádzajúce. Rovnako bol žalovaný nesprávne zaviazaný na úhradu súdneho poplatku, lebo ak by žalobca nezaplatil súdny poplatok, súd by mal konanie zastaviť. Veriteľ poskytuje rýchle krátkodobé úvery v prípadoch, v ktorých by úver nebol v prevažnej miere schválený bankou, čím sa snaží pomôcť v situácii dlžníkov. Okrem toho výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka). Podstatnou náležitosťou je totiž iba záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že ročná percentuálna miera nákladov vo výške 309,86 % prekračuje priemernú RPMN v bankových subjektoch o 2 000 %. Hrubý nepomer dvoch zmluvných strán a výška úrokov predstavuje v našom právnom poriadku súčasť kvalifikačného kritéria úžery. Okrem toho ďalšou neprimeranou podmienkou je rozhodcovská zmluva, na ktorú žalobca nebol upozornený, bola podpísaná ako súčasť úverovej zmluvy na predtlačenom formulári. Žalobca v plnom rozsahu súhlasil s napadnutým rozhodnutím.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 O. s. p. , vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 02.05.2016 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil dôvodnosť podanej žaloby v časti bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že nemá žiadne pochybnosti o tom, že úverová zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania dňa 21.03.2012 je zmluvou spotrebiteľskou.
Úverová zmluva bola uzatvorená v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, pre ktorú je typické to, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ teda buď príjme zmluvu, ktorú dodávateľ dopredu pripravil a predformuloval zvyčajne vo svoj prospech, alebo zmluvný vzťah nevznikne. V takomto prípade je spotrebiteľ - žalobca slabšou zmluvnou stranou, a to z hľadiska informovanosti i vyjednávacej pozície. V úverovej zmluve je žalobca identifikovaný svojim menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že predmetom jeho činnosti je od 14.03.2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. V právnom vzťahu so žalobcom teda vystupoval v pozícii veriteľa. Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá vzhľadom na charakter zmluvných strán je zmluvou spotrebiteľskou, a to bez ohľadu na tvrdenia žalovaného o „dohode“ na aplikácii Obchodného zákonníka. Jednoznačne možno teda konštatovať, že žalobca v rámci kontraktácie so žalovaným vystupoval v pozícii spotrebiteľa.
Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší, lebo spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré žalovaný ako poskytovateľ služieb (úverov) používa pre väčší počet klientov. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.
Podľa § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru.
Podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú.
Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie úrokovej sadzby. Predmetná zmluva však tento údaj neobsahuje. V zmluve rovnako nie je uvedená doba trvania zmluvy, údaj o konečnej splatnosti ani výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o absencii týchto náležitosti v zmluve o úvere. Ich neuvedenie v zmluve Zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1). Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvého stupňa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy bol správny. Žalobca tak bol na základe zmluvy povinný žalovanému vrátiť len sumu zodpovedajúcu istine, t.j. prostriedkom, ktoré mu boli žalovaným poskytnuté.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa úrokov odvolací súd uvádza, že je nadbytočné vyjadrovať sa k skutočnosti a posudzovať, či zmluvné dojednania o poplatku a úrokoch sú súladné s platným právnym poriadkom, nakoľko tak, ako odvolací súd konštatoval vyššie, z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy žalovaný voči žalobcovi nárok na ich zaplatenie za žiadnych okolností nemá.
Vzhľadom na to, že predmetná úverová zmluva je v časti odplaty neplatná, správne postupoval súd prvého stupňa ak uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 207 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi tým, čo žalobca žalovanému už uhradil a poskytnutou sumou úveru (407 eur - 200 eur).
Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného bola existencia neodstrániteľnej prekážky začatého konania na rozhodcovskom súde (litispendencia). V odvolaní uviedol, že vo veci bol dňa 01.10.2014 vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorým súd prvého stupňa mal disponovať. K uvedenému odvolací súd uvádza, že v spise sa žiadny rozhodcovský rozsudok nenachádza a okrem toho žalovaný v konaní nepreukázal, že konanie na rozhodcovskom súde bolo začaté skôr, že ide o totožný predmet konania a totožných účastníkov konania. Napriek tejto skutočnosti odvolací súd uvádza, že Krajský súd v Prešove už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku sp. zn. 21Co 25/2012 zo dňa 18.06.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.01.2014).
Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“
Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že aj prípadné konanie pred rozhodcovským súdom netvorí prekážku začatého konania v predmetnej veci.
Ani odvolacia námietka žalovaného vzťahujúca sa na povinnosť zaplatiť súdny poplatok nebola dôvodná. Podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku, ak sa domáha ochrany svojich práv. Podľa § 2 ods. 2 poplatkového zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovie, zaplatí podľa jeho výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatkov oslobodený. V danom prípade bol žalobca - spotrebiteľ úspešný v konaní o zaplatenie 207 eur, preto je žalovaný ako neúspešný účastník konania povinný zaplatiť súdny poplatok. Súd neuložil povinnosť zaplatiť žalovanému súdny poplatok zo žaloby o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že v tejto časti bola žaloba zamietnutá a žalobca v tejto časti úspech nemal.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté výroky rozsudok ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku nerozhodoval. Úspešný žalobca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a neúspešný žalovaný by nemal právo na náhradu trov odvolacieho konania, aj keby si ich uplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.