Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Er-1313-2007.pdf
PDF · 82.51 KB
Case nature
Area
Subarea
12Er/1313/2007
Uznesenie
Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: 1) R. C., O.. XX. XX. XXXX, Z. V. V. F. XX, XXX XX V. F., Z..Č.. E. XX, B., štátny občan SR a povinnému: 2) L. C., O.. XX. XX. XXXX, Z. V. V. F. XX, XXX XX V. F., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky vo výške 213,10 Eur (6 420,00 Sk) s príslušenstvom, ktoré začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3251/2007, o návrhu na zastavenie a odklad exekúcie, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vedenú proti povinnému v 1. a 2. rade vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
odôvodnenie:
Poverením č. 5613 012218 * zo dňa 30. 08. 2007 Okresný súd Žiar nad Hronom poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, ktorý vedie exekúciu pod sp. zn. 3251/2007.
Podaním doručeným súdu dňa 05. 10. 2015 povinná v 1. rade zaslala na tunajší súd návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Vo svojom podaní uviedla, že exekučným titulom bola zaviazaná jej matka R. C., O.. XX. XX. XXXX, ktorá dňa XX. XX. XXXX zomrela. Jej dedičmi sme sa stali ja a môj brat. Táto pohľadávka však nebola prihlásená do dedičstva. Z vyššie uvedeného vyplýva, že som doposiaľ nemala vedomosť o existencii pohľadávky. Podkladom na výkon exekúcie je rozhodcovský rozsudok. Mám za to, že tento bol vydaný v rozpore s právnymi predpismi a v rozpore s dobrými mravmi. Oprávnený využil neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, ľahkomyseľnosť a zlú finančnú situáciu našej matky a pri podpise zmluvy o úvere tiež dal matke podpísať rozhodcovskú doložku, tá však nebola podľa môjho názoru uzavretá platne. Daný rozhodcovský súd tak nemal právomoc rozhodovať vo veci, jedine riadny súd Slovenskej republiky. K svojmu podaniu povinná predložila aj fotokópiu Osvedčenia o dedičstve č. k. 8D/636/2007.
Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 470 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Nakoľko pôvodný povinný - R. C., nar. XX. XX. XXXX Y. XX. XX. XXXX zomrela, súdny exekútor postupoval správne, keď naďalej ako s pasívne legitimovanými účastníkmi konal s dedičmi povinnej, nakoľko dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva.
Súd však v danom prípade preskúmal Zmluvu o úvere zo dňa 29. 09. 2006 a nechal si od oprávneného preukázať, či rozhodcovská doložka bola v danom prípade uzatvorená platne. Oprávnený dňa 18. 04. 2016 zaslal tunajšiemu súdu predmetnú zmluvu o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde článok 17 obsahuje rozhodcovskú doložku.
Podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len OZ), (1) Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. (2) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (3) Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V zmysle prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica“) bod 1, písm. q) sa za nekalú podmienku považuje aj ustanovenie, ktorého cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Súd považoval uzatvorenú zmluvu medzi veriteľom a pôvodným povinným za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, nakoľko veriteľ v rámci zmluvy vystupuje ako dodávateľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj poskytovanie úverov, naopak, povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ale vystupoval ako fyzická osoba (nepodnikateľ) označená v zmluve menom, priezviskom a rodným číslom. V zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy účinnej v čase uzatvárania zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55. Súd má však za to, že toto ustanovenie nemožno interpretovať doslovne, ale extenzívne a v prípade, že ide o zmluvu uzatváranú na jednej strane medzi dodávateľom a na druhej strane spotrebiteľom, ako je ustálené vyššie, je nutné podradiť pod režim spotrebiteľských zmlúv aj iné zmluvy ako tie výslovne uvedené v § 52 ods. 1 OZ. Takouto zmluvou je aj úverová zmluva ako tzv. absolútny obchod, na ktorú sa vzťahuje režim Obchodného zákonníka, čo nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka k
Obchodnému zákonníku. Podporne súd poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od ustanovení OZ v neprospech spotrebiteľa, k čomu by došlo, ak by sa na tento vzťah neaplikovali zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v dôsledku podradenia zmluvy pod režim Obchodného zákonníka. Takouto interpretáciou by sa obchádzali ustanovenia o ochrane spotrebiteľa upravené v OZ, čím by bol popretý ich samotný účel. Preto súd považoval zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľský.
Ustanovenie § 53 ods. 1 OZ obsahuje generálnu klauzulu, v zmysle ktorej sa za neprijateľnú podmienku považuje akékoľvek dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie ods. 3 citovaného paragrafu potom obsahuje jednotlivé skutkové podstaty niektorých neprijateľných podmienok, čím však nie je tento výpočet uzavretý (čo vyplýva aj z použitia slova „najmä“), ale neprijateľnou podmienkou je aj akékoľvek iné zmluvné dojednanie, ktoré napĺňa znaky vyššie uvedenej generálnej klauzuly. Vzhľadom na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01. 05. 2004 sa stali súčasťou právneho poriadku aj predpisy vydávané Európskou úniou v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Takýmto predpisom je aj vyššie citovaná smernica, ktorá obsahuje vo svojej prílohe indikatívny zoznam neprijateľných („nekalých“) zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré radí aj ustanovenia, ktoré bránia spotrebiteľovi v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadujú od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Vzhľadom na to, že v čase uzatvárania rozhodcovskej doložky nebolo vo vnútroštátnych predpisoch Slovenskej republiky výslovne upravené, že ustanovenie, ktoré vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil svoje spory s dodávateľom v rozhodcovskom konaní sa považuje za neprijateľnú podmienku (toto ustanovenie bolo do právneho poriadku zavedené až zákonom č. 568/2007 Z. z. v rámci novelizácie Občianskeho zákonníka do § 54 ods. 3 písm. r) OZ), je nutné na daný vzťah aplikovať aj ustanovenia smernice a jej prílohy. V danom prípade ide o tzv. nepriamy účinok smernice prvýkrát definovaný v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora č. C-106/89 Marleasing, podľa ktorého je potrebné pri neúplnej alebo nedostatočnej transformácii smernice vykladať vnútroštátne právo „eurokonformne“, teda v súlade s ustanoveniami smernice. To znamená, že sa ustanovenia smernice použijú ako interpretačné pravidlo pri vykladaní generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ.
Dôvodom zaradenia vyššie citovanej nekalej zmluvnej podmienky do prílohy smernice je, aby nebola vylúčená ochrana spotrebiteľa súdom, teda, aby proti jeho vôli neprejednával prípadné spory z uzavretej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom iný subjekt ako súd.
Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.
Súd ďalej skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva individuálne dojednaná. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenie sa v zmysle § 52 ods. 4 OZ nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré zmluva len odkazuje. Zmluva je pripravená na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných dojednaní, pričom jeho jedinou alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Prípadná zmena Všeobecných podmienok poskytnutia úveru veriteľa je zo strany povinného taktiež vylúčená. Z takto formulovanej rozhodcovskej doložky je zrejmé, že povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť voľby pri založení právomoci rozhodcovského súdu, prípadne túto právomoc vylúčiť. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujú niekoľko strán textu husto popísaného drobným písmom z čoho možno vyvodiť, že povinný ani nemal vedomosť o tom, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. Súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu uvádza, že oprávnený mal predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby, ako aj poskytnúť mu informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená a aké
dôsledky má riešenie sporov pred rozhodcovským súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/9/2012). Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci teda nie je možné považovať za individuálne dojednanú.
Skutočnosť, že v rozhodcovskej doložke je uvedená aj alternatíva, umožňujúca riešenie sporov pred príslušným súdom, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). /z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE 109/2011 zo dňa 29. 02. 2012/
V danom prípade mal súd preukázané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Súd vzhľadom k tomu, že predmetnú exekúciu voči obom povinným zastavil, nerozhodoval o podanom návrhu povinnej v 1. rade na odklad exekúcie.
O trovách exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší súd, písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).