Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-302-2015.pdf
PDF · 96.1 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/302/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa a. s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1. K. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX X., 2. G. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX X. XXX, o zaplatenie 8 772,10 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 13C/413/2014-41 zo dňa 21. 05. 2015 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
V predmetnej veci ide o spor zo zmluvy o medziúvere uzavretej dňa 19. 03. 2008. Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. (v ďalšom texte aj „sporiteľňa“ alebo „žalobca“) potom ako odstúpila od zmluvy (15. 10. 2013) sa domáha zaplatenia medziúveru 8 772,10 Eur s 6,79 % p. a. úrokom z úveru zo sumy 8 198,90 Eur od 01. 09. 2014 do zaplatenia a 5 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 8 282,43 Eur od 01. 09. 2014 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalovaní v 1. a 2. rade sú priami dlžníci.
Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že na základe zmluvy o stavebnom sporení bola so žalovanými uzatvorená zmluva o medziúveru a stavebnom úvere, v súlade s ktorou žalobca poskytol žalovaným medziúver 8 298,48 Eur. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 6,79 ˇ% p. a. mesačnými splátkami po 46,97 Eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 41,49 Eur. Po pridelení cieľovej sumy sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7 % p. a. mesačnými splátkami po 72,63 Eur. Tým, že žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať, listom zo dňa 15. 10. 2013 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy a vyzval žalovaných, aby v 7-dňovej lehote vrátili zostatok úveru.
Súd prvého stupňa vzhľadom na zrušenie zmluvy v dôsledku odstúpenia žalobcu podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4 570,44 Eur s príslušenstvom v mesačných splátkach po 200 Eur, ktoré splátky sú splatné vždy do 30.dňa v mesiaci pod následkom straty výhody splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Súd zohľadnil splatenú časť úveru (úver v skutočne poskytnutej výške 8 298,48 Eur, splatená časť úveru 3 903,24 Eur, rozdiel 4 395,24 Eur). Žalobca si v žalobnom návrhu kapitalizoval aj 5 % úrok z omeškania od 14. 11. 2013 do 31. 08. 2014 vo výške 209,03 Eur. Súd vyčíslil 5 % úrok z omeškania z priznanej sumy 4 395,24 Eur od 14. 11. 2013 do 31. 08. 2014 vo výške 175,20 Eur, preto zaviazal žalovaných na úhradu sumy 4 570,44 Eur (4 395,24 Eur + 175,20 Eur). Súd priznal i úroky z omeškania
5 % zo sumy 4 395,24 Eur od 01. 09. 2014 do zaplatenia a celú dlžnú sumu zaviazal žalovaných zaplatiť v mesačných splátkach po 200 Eur, ktoré splátky sú splatné do 30.dňa v mesiaci pod následkom straty výhody splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa konštatoval, že na predmetnú vec v časti právneho úkonu - odstúpenie od zmluvy dopadá právna úprava občianskeho práva. V danej súvislosti poukázal aj na názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 6Co/2/2013, ako aj na ďalšie rozhodnutia, v ktorých bola použitá na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom právnom vzťahu právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (v 6Co/81/2012, 6Co/113/2010, 6Co/218/2012, 6Co/224/2012). Zároveň súd prvého stupňa skonštatoval, že dodávateľ, ktorý naformuloval štandardnú typovú zmluvu dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok). Z uvedených dôvodov súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením, že žalobca mal v konaní úspech 52 % a žalovaní úspech 48 %. Z uvedené je zrejmé, že úspech účastníkov v predmetnej veci je približne rovnaký, a preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe nesprávneho výkladu ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že toto ustanovenie Občianskeho zákonníka stanovuje, že ustanovenia Občianskeho zákonníka majú pred normami obchodného práva vždy prednosť, ak je účastníkom posudzovaného právneho vzťahu spotrebiteľ. V dôsledku takéhoto nesprávneho právneho posúdenia potom súd prvého stupňa aplikoval na inštitút odstúpenia od úverovej zmluvy, ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorých zmluva odstúpením od počiatku zaniká a zmluvné strany sú povinné vydať si navzájom čo si plnili. Podľa názoru odvolateľa neexistuje a ani sa nedá vymyslieť metóda výkladu právnej normy, ktorá by dala súdu prvého stupňa za pravdu, nakoľko v ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa jednoznačne a doslovne stanovuje, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Je teda nepochybné, že pri posudzovaní podmienok je nevyhnutné skúmať, ktoré podmienky je možné považovať za zmluvné a ktoré sú zákonnými podmienkami, teda danými ex lege. Zmluvnou podmienkou je dispozičnou voľnosťou umožnené ovplyvnenie obsahu právneho vzťahu medzi jeho subjektmi. V kontexte ochrany spotrebiteľa má byť teda spotrebiteľ chránený pred takým konaním dodávateľa, na základe ktorého dodávateľ predloží spotrebiteľovi vopred naformulovanú zmluvu, pričom vôľou navrhovateľa boli do zmluvy poňaté podmienky, ktoré sa odchyľujú od Občianskeho zákonníka. Poukázal na ust. § 261 ods. 6 písm. d) a § 263 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že tieto kogentné normy Obchodného zákonníka sú oproti zmluvným, zákonnými podmienkami, pričom z citovaných ustanovení právneho predpisu vyplýva, že dodávateľ ani pri najlepšej vôli nemôže vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy, nakoľko je viazaný zákonom. Je teda nepochybné, že súd prvého stupňa sa nedostatočným spôsobom zaoberal obsahom tejto právnej normy a jej aplikáciou. Na režim odstúpenia navrhovateľa od úverovej zmluvy vykonaným pred 31. 03. 2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, ako aj o odstúpení od zmluvy. Nejedná sa tu o vôľu navrhovateľa privodiť pre seba priaznivejšie dôsledky, jedná sa o vôľu zákonodarcu. Sám zákonodarca stanovuje, že existujú zákonné záväzné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré majú aplikačnú prednosť aj na právny vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom považuje za potrebné niektoré právne vzťahy upraviť tak, aby táto prednosť nebola použitá. Právna norma pôsobí do budúcnosti, preto je možné ju aplikovať len od nadobudnutia jej účinnosti. V zmysle zákona č. 102/2014 Z. z. bola účinnosť ustanovenia, ktorým bol Občiansky zákonník v § 52 ods. 2 doplnený, stanovená na 13. 06. 2014. Zákonom č. 151/2014 Z. z. bola účinnosť tohto ustanovenia posunutá na 01. 04. 2015. Z uvedeného vyplýva, že názor súdu, na základe ktorého je nevyhnutné absolútne použiť Občiansky zákonník je nesprávny. Pre prípad, ak by navrhovateľ od úverovej zmluvy odstúpil po 31. 03. 2015 bolo by potrebné dať súdu za pravdu. Do 01. 04. 2015 však je aj v zmysle Občianskeho zákonníka nevyhnutné dať prednosť normám obchodného práva. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že súd nemá oprávnenie zmluvné podmienky modifikovať. Pre prípad, ak súd určí niektorú zo zmluvných podmienok za neprijateľnú, je zmluva naďalej pre zmluvné strany záväzná za týchto podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez podmienky určenej za neprijateľnú. Ak by sa aj súd rozhodol niektorú zo
zmluvných podmienok vyhlásiť za neprijateľnú, nemôže meniť jej obsah, ale uvedená podmienka musí byť nahradená zákonným ustanovením, čo vzhľadom na uvedené sú nutne ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže právna úprava, ktorá dáva Občianskemu zákonníku prednosť pred Obchodným zákonníkom, môže byť aplikovaná až na právne vzťahy vzniknuté po 31. 03. 2015. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd v zamietavej časti a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a jeho internetovej stránke a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľom jeho úverovej služby (fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti), ide teda o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a sporný vzťah treba posúdiť aj vo svetle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).
Odvolateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.
Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.
Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.
Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to znamená, či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve a taktiež je táto ochrana zakotvená v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tieto zákonné ustanovenia zaručujú prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.
Nemožno opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, zánik zmluvy teda nastáva v dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Podľa Občianskeho zákonníka sa však odstúpením od zmluvy zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy, t.j. aj právo veriteľa na úroky, poplatky a pod.. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je teda pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.
Podľa čl. VII. zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere bod 1 (č. l. 2 - 8 spisu) „Veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru, vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX všeobecných podmienok“.
Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „ Odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky“.
Podľa čl. VII zmluvy bod 10 „V prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 čl. VII tejto zmluvy“.
Ako vyplýva zo znenie zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ide o „odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia, vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si spotrebiteľa započítava v splnení už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovania po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.
Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.
Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, a žalobca to ani nepopiera, žalobca poskytol žalovaným medziúver 8 298,48 Eur. Rozdiel medzi poskytnutým úverom a splatenou časťou úveru je 4 395,24 Eur. Je teda evidentné, že sporiteľňa uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že zmluvu zrušila.
Odvolací súd sa preto stotožňuje s prvostupňovým súdom o nejasnosti zmluvnej podmienky o odstúpení, ktorá predpokladá zúčtovanie poplatkov bez ich konkretizácie. Dodatočné vysvetlenie podstaty poplatkov neodstraňuje nedostatok určitosti tejto zmluvnej podmienky. Zmluvné ustanovenia musia byť určité a zrozumiteľné.
Tunajší súd len v inom zložení už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou sa rozumie aj netransparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie; cit. z rozsudku vo veci 18Co 109/2011 ,,Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne, ak žalobcovi priznal len nesplatenú časť úverových prostriedkov. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi priznania kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 175,20 Eur (5 % úrok z omeškania z priznanej sumy 4 395,24 Eur od 14. 11. 2013 do 31. 08. 2014) a s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 4 395,24 Eur od 01. 09. 2014 do zaplatenia. Preto odvolací súd rozsudok v zamietavej prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania z dôvodu, že úspech účastníkov v predmetnej veci pred súdom prvého stupňa bol približne rovnaký, a preto správne súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odvolacom konaní úspešní žalovaní v 1.a 2.rade nepodali návrh na priznanie trov konania, a preto sa im trovy konania nepriznali (§ 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.