Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/81/2016

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloletého X. W. nar. XX.XX.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov dieťaťa rodičov Ľ. W. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej vo Q. Q. č. XX a M. W. nar. XX.XX.XXXX bytom H.. XX, XX XXX M. Y. A. X. H. A. zastúpeného JUDr. Ivetou Kalinovou advokátkou so sídlom v Bratislave na Cukrovej ul. č. 14 v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 25.1.2016 č.k. -262 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh otca na návrat mal. X. W., nar. XX.XX.XXXX do miesta obvyklého pobytu do Španielska. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a o trovách štátu rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Rozhodol tak na základe návrhu otca doručeného súdu 23.11.2015, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil návrat maloletého dieťaťa do miesta obvyklého pobytu do Španielska s povinnosťou matky zabezpečiť návrat dieťaťa v lehote 14 dní od doručenia uznesenia a súčasne žiadal priznať trovy konania.

Súd prvého stupňa uzavrel, že na predmet konania sa vzťahuje Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaný oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiky vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len „Dohovor“) a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie“). Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je na území SR. Manželstvo rodičov dieťaťa bolo rozvedené rozsudkom súdu prvého stupňa v meste Arrecife dňa 17.3.2014, ktorým bolo maloleté dieťa zverené matke, pričom otec mal právo na styk s dieťaťom a bola mu uložená povinnosť platiť výživné vo výške 200 € mesačne. Matka požiadala o zmenu bydliska dieťaťa návrhom, ktorý bol súdom v Arrecife dňa 17.7.2014 zamietnutý. Napriek tomu sa spolu s dieťaťom vrátila na územie SR 29.10.2014, pričom s uvedenou skutočnosťou mailom oboznámila otca 4.11.2014, ktorý následne 5.11.2014 s návratom dieťaťa na územie SR nesúhlasil a na súde v Arrecife podal 19.11.2014 žalobu za únos dieťaťa. Okrem iného podal na matku dieťaťa aj viacero trestných oznámení s tým, aby bol matke udelený trest za takéto konanie. Dieťa po návrate na územie SR navštevovalo materskú školu a následne v septembri 2015 nastúpilo do 1. ročníka základnej školy. Zo správy kolízneho opatrovníka zistil, že starostlivosť o dieťa je na veľmi dobrej úrovni, tieto skutočnosti boli zistené aj zo správy triednej učiteľky základnej školy. Súd dospel k záveru, že matka neoprávnene premiestnila a zadržala maloleté dieťa na území SR, avšak od tohto premiestnenia

29.10.2014 do podania návrhu otca 23.11.2015 uplynul viac ako jeden rok. Na základe uvedeného dospel k záveru, že miestom obvyklého pobytu sa stalo územie SR, a teda maloleté dieťa patrí pod jurisdikciu súdov na území SR. Vyhodnotil, že opatrovnícke právo prislúchalo obom rodičom a premiestnenie dieťaťa bolo neoprávnené, nakoľko matka nedisponovala súhlasom otca ani rozhodnutím súdu o nahradení jeho súhlasu s premiestnením dieťaťa na územie SR. Poukázal na to, že pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je rodičom podaný návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roka od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, pričom túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13, príp. 20 Dohovoru. Nakoľko otec nepodal návrh v lehote jedného roka po premiestnení dieťaťa, nebola splnená zákonná podmienka pre rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta obvyklého pobytu. Súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že otec sa v roku 2013 presťahoval do Nemecka a v Nemecku žil až do decembra 2015, kedy sa vrátil do Španielska s odôvodnením, že v konaní bude úspešný iba vtedy, pokiaľ svoje práva bude vykonávať na území Španielska. Vo svojej výpovedi uviedol, že v Nemecku sa vzdal výhodného zamestnania a príjmu, ako aj sociálneho zabezpečenia iba kvôli tomu, aby bol s maloletým synom. Napriek tomu, že v Nemecku mal finančné prostriedky na výživu dieťaťa, nijakým spôsobom na jeho výživu neprispel ani v čase, keď matka sa s dieťaťom zdržiavala v Španielsku. Matka sa vrátila na územie SR z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie, ako aj z dôvodu, že nevedela zabezpečiť všetky potreby pre mal. X., hlavne pokiaľ ide o zabezpečenie školských potrieb, pomôcok a uniformy. Napriek jej žiadosti otec na tieto výdavky neprispel. Pokiaľ maloleté dieťa vycestovalo za ním do Nemecka, cenu letenky si odpočítal z prípadného výživného. Otec maloleté dieťa nenavštevuje, nekontaktuje ho, kontaktuje sa iba s matkou, ktorej danú situáciu vyčíta. Napriek pojednávaniu uskutočnenému v decembri 2015, kedy sa nachádzal na území SR, maloletého nenavštívil. Vyživovaciu povinnosť k dieťaťu si doposiaľ dobrovoľne neplní. Súd poukázal aj na psychologické vyšetrenie matky (z 10.2.2010), z ktorého vyplynulo, že bola psychicky a fyzicky týraná. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že otec od roku 2013 do decembra 2015 býval v Nemecku a matka spolu s dieťaťom bývala v Španielsku, kde sa o dieťa starala. Otec dieťa navštevoval výlučne z dôvodu upraveného styku. Napriek zlej finančnej situácii matky a žiadneho rodinného zázemia otec nesúhlasil so zmenou bydliska dieťaťa. Po rozvode manželstva matka naďalej spolu so synom zostala bývať v Španielsku, aby otec mohol realizovať pravidelný kontakt so synom. Pri rozchode si však obaja rodičia museli byť vedomí následkov, ktoré nastanú, ak sa otec presťahuje do Nemecka. Ďalej uviedol, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl. 12 ods. 1 Dohovoru, kde je stanovená jednoročná lehota odo dňa protiprávneho premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. Otec podal návrh na navrátenie dieťaťa do Španielska 23.11.2015, teda po vypršaní takto stanovenej lehoty. Vykonaným dokazovaním zistil, že maloletý už má v súčasnej dobe bydlisko na území SR v obci Q. Q.. Veľmi dobre sa adaptoval, hovorí plynule po slovensky a má vytvorené všestranné zázemie. Materskú školu navštevoval od roku 2014 a od septembra 2015 navštevuje základnú školu. Maloletý nehovorí plynule po španielsky, čo nespochybnila ani jedna zo strán. Otec namietol to, že maloletý nehovorí plynule ani po nemecky. V Španielsku s maloletým po španielsky nerozprával nikto, maloletý komunikoval s rodičmi po slovensky a po nemecky. Základná škola v rámci hodnotenia sa k plneniu jeho školských povinností a o maloletom vyjadrila kladne. Maloletý X. je zakorenený v jeho súčasnom bydlisku od 29.10.2014, jeho ďalší vývoj je riadne zabezpečený, pričom vytrhnutie dieťaťa z tohto prostredia by nebolo v jeho záujme s tým, že otec má naďalej možnosť pokračovať vo vykonávaní svojho práva styku s dieťaťom v zmysle právoplatného rozhodnutia. Napriek právoplatnému rozhodnutiu španielskeho súdu otec sa s maloletým dieťaťom odkedy sa nachádza na území SR nekontaktoval a ani nestretol. Otec nespochybnil naviazanosť dieťaťa na matku už aj z dôvodu, že prevažnú časť starostlivosti o dieťa vykonávala matka, preto z hľadiska zdravého psychického a fyzického vývoja maloletého dieťaťa nie je možné ani len predpokladať, že by maloleté dieťa mohlo byť vrátené do Španielska bez súčasného návratu matky. Otec v tomto smere nepredniesol žiadnu konkrétnu predstavu o tom, ako by bola zabezpečená starostlivosť o maloleté dieťa po jeho návrate do Španielska bez matky tak, aby bola minimalizovaná možnosť vzniku akejkoľvek ujmy dieťaťa. Navyše aj širšie rodinné zázemie dieťaťa je sústredené na Slovensku, nezanedbateľná je aj skutočnosť, že otec na matku podal viacero trestných oznámení pre únos. Je možné predpokladať, že v prípade návratu matky do Španielska by táto bola trestne stíhaná, čo nie je v záujme maloletého dieťaťa. Zároveň poukázal aj na stanovisko kolízneho opatrovníka, ktorý vykonával pohovor s maloletým, ako aj na správu honorárneho konzula Spolkovej republiky Nemecko, ktorý vykonal návštevu maloletého v mieste jeho súčasného bydliska, pričom táto správa bola adresovaná konzulárnemu referátu Nemeckého veľvyslanectva na Slovensku. Maloletý uviedol, že by sa s otcom stretol, ale iba doma, kde býva s matkou. Záverom konštatoval, že mal. X. žije v prostredí, ktoré má rád a kde je spokojný. Navrátenie dieťaťa nie je v súlade s jeho najlepším záujmom. Matka opakovane uviedla,

že v Španielsku sa dostala do situácie úplnej odkázanosti na otca dieťaťa vo všetkých smeroch, ktorú otec v konaní neodstránil žiadnymi zárukami, nepredložil žiadny dôkaz. Súd poukázal na naviazanosť maloletého dieťaťa na matku, ako aj skutočnosť, že otec zjavne pozabudol na svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, t.j. prihliadol na jeho postoj vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosti k dieťaťu. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie otec z dôvodov, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že obvyklý pobyt dieťaťa je na území SR. Nie je však jasné, aké dokazovanie v tomto smere vykonal a na základe čoho dospel k takémuto názoru. Ako dátum únosu súd uviedol deň 29.10.2014 napriek tomu, že z vykonaného dokazovania vyplýva dátum únosu 4.11.2014, čo ani matka nepoprela. Súd svoj záver o mieste obvyklého pobytu dieťaťa založil na konštatovaní, že od neoprávneného premiestnenia dieťaťa do podania jeho návrhu na návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu uplynul viac ako jeden rok. Vyslovil, že konanie matky považuje za neoprávnené premiestnenie dieťaťa a tiež uviedol, že nebola splnená zákonná podmienka pre rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta obvyklého pobytu, nakoľko návrh na navrátenie nebol podaný v lehote jedného roka. Súd teda vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko na vec neaplikoval čl. 12 Dohovoru, v zmysle ktorého justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Nie je teda porušením zákonnej podmienky, ak súd nariadi návrat dieťaťa aj po uplynutí lehoty jedného roka, keďže v Dohovore nie je uvedené, že nariadiť návrat nemôže. Jedinou podmienkou, ktorá vylučuje nariadenie návratu dieťaťa je skutočnosť, že dieťa sa zžilo s novým prostredím. Túto skutočnosť však súd neskúmal a nijako neodôvodnil. Súd pravdepodobne automaticky predpokladal, že uplynutím lehoty jedného roka sa dieťa zžilo s novým prostredím. Súd v odôvodnení nekonštatoval skutočnosť, že dieťa sa s novým prostredím zžilo. Súd mal jednoznačne uviesť, akými úvahami sa riadil a z čoho vychádzal. To, či sa dieťa zžilo s novým prostredím nenamietala ani matka ani kolízny opatrovník, ktorý konštatoval, že neboli zistené nedostatky v starostlivosti dieťaťa. Uvedenú skutočnosť však nikto nespochybňuje. Účelom konania o návrat nie je úprava rodičovských práv a povinností, preto skutočnosť, že sa matka dobre stará o dieťa, nemôže byť dôvodom na nenariadenie návratu. Napokon matka a kolízny opatrovník a ani samotný súd sa počas konania vôbec nezaoberali tým, kde je miesto obvyklého pobytu dieťaťa alebo či sa maloletý zžil s novým prostredím. Miesto obvyklého pobytu dieťaťa nebolo počas konania nikým spochybňované. V záverečnej reči poukazovali na to, že miestom obvyklého pobytu je Španielsko Y.I.G., pričom na skutočnosť, či sa maloletý zžil s novým prostredím tiež nepoukázala ani matka ani kolízny opatrovník. Záver súdu je preto pre nich prekvapivý a o úvahách súdu sa dozvedel až z uznesenia. Takýto postup súdu je podľa jeho názoru v rozpore s právom účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Kolízny opatrovník matku s dieťaťom síce navštívil, ale s dieťaťom nehovoril, len uviedol, že sa jedná o spokojné, milé, usmievavé, šantivé dieťa, z jeho správania bolo badať, že je spokojné s bývaním na území SR. Je pozoruhodné, že len krátkym pozorovaním dieťaťa kolíznym opatrovníkom tento dospel k názoru, že dieťa je spokojné s bývaním na území SR. Ohľadne posúdenia toho, či sa dieťa zžilo s novým prostredím, poukazuje na rozhodnutie ESĽP Lipkovsky a McCormac v. Nemecko (18.1.2011, sťažnosť 26755/10), kde súd konštatoval, že návrat dieťaťa nemal negatívny vplyv na jeho ďalší vývoj, pričom v tomto prípade išlo o návrat dieťaťa, ktoré žilo v Nemecku viac ako 2 roky. Podobné rozhodnutie bolo aj vo veci Levadna v. Ukrajina, keď dieťa žilo na Ukrajine 2 roky. Nie je teda zrejmé, na základe čoho súd dospel k názoru, že miestom obvyklého pobytu dieťaťa sa stalo Slovensko, keď ani Dohovor a ani Nariadenie takúto automatickú domnienku nepredpokladajú po uplynutí lehoty jedného roka. Obvyklý pobyt dieťaťa sa odvíja podľa toho, kde dieťa prežilo podstatnú časť svojho života, kde má kontakty a rodinu, kde dieťa žilo na základe zhodnej vôle rodičov alebo súdneho rozhodnutia bezprostredne pred protiprávnym premiestnením. Na druhej strane, od únosu maloletého 4.11.2014 do podania návrhu na súd 23.11.2015 uplynul 1 rok a 19 dní. Takéto reštriktívne poňatie Dohovoru odporuje spravodlivému súdnemu konaniu. Výklad lehoty jedného roka ako zákonnej podmienky pre nenariadenie návratu maloletého dieťaťa je striktne formálny a ústavne neudržateľný. Takýto právny

záver súdu treba považovať za príliš formalistický výklad aplikovaných ustanovení, ktorý nerešpektuje účel Dohovoru a Nariadenia a je tak v zjavnom rozpore vyplývajúcom z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Súd tiež poukázal na stanovisko kolízneho opatrovníka, ktorý údajne vykonal pohovor s maloletým, ako aj na správu honorárneho konzula Prof. Dr. Ing. U. W., ktorý vykonal návštevu maloletého v mieste jeho bydliska. Vyjadril názor, že zo správy kolízneho opatrovníka nevyplýva, že vykonal pohovor s maloletým. Ohľadne správy honorárneho konzula je prekvapujúce, že súd na takúto správu prihliadal, keďže honorárny konzul nezastupuje záujmy maloletého na základe poverenia súdom ako napríklad kolízny opatrovník, nie je ani súdom určeným znalcom a nemá ani adekvátne vzdelanie, aby mohol odborne a nestranne klásť dieťaťu primerané otázky a posúdiť, čo je najlepším záujmom dieťaťa. Takto by mohol súd zobrať do úvahy aj správu od hociktorého suseda matky. Súd medzi dôkazmi tiež uviedol potvrdenie Materskej školy Vyšná Vôľa, z ktorej bolo zistené, že ju navštevoval od 19.1.2011. Súd sa však nezaoberal pravdivosťou dôkazov, produkovaných matkou, nakoľko dieťa v tom čase žilo v Španielsku, teda nemohlo 19.1.2011 navštevovať materskú školu na Slovensku. Navyše on v konaní predložil potvrdenie Zastupiteľstva pre vzdelávanie na Kanárskych ostrovoch z 1.10.2015, z ktorého vyplýva, že maloletý navštevoval školu v Arrecife od 30.9.2013 do 31.8.2014. To znamená, že minimálne v tomto čase nemohol zároveň navštevovať aj materskú školu na Slovensku. Ďalej namietal, že súd nevypočul maloletého v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 2 Nariadenia, ktoré jednoznačne prikazujú zistenie názoru dieťaťa, pričom dieťa malo v čase rozhodnutia súdu 7 rokov, preto súd mal zohľadniť aj jeho názor. Nevykonaním dôkazu výsluchom maloletého dieťaťa ako účastníka konania prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí bola maloletému dieťaťu odňatá možnosť konať pred súdom. Zhrnul, že súd nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú dostatočne obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol. Súd tiež neprihliadal na najlepší záujem dieťaťa, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň sa domnieva, že bolo porušené právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie, nakoľko sudkyňa hneď po prednesení záverečných rečí vyhlásila uznesenie, pričom ho čítala z vopred pripraveného listu. Prednesenie záverečných rečí teda nemalo na jej rozhodnutie žiaden vplyv.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. S odvolaním otca nesúhlasí, považuje ho za účelové a nezakladajúce sa na skutočnostiach zistených na pojednávaní, ako aj na skutočnostiach týkajúcich sa výchovy a záujmu maloletého dieťaťa. Otec si sám protirečí, keď na jednej strane uznáva, že sa dieťa zžilo s novým prostredím, čo bolo jednoznačne preukázané nielen správou kolíznej opatrovníčky, ale aj zástupcom Nemeckého konzulátu na Slovensku, na druhej strane však dôvodí, že je nutné dieťa vziať do Španielska, aj keď na to neboli zistené, ani vytvorené žiadne podmienky. Tieto neuviedol ani sám otec, keď sa na pojednávaní zúčastnil. Práve naopak, otec maloletého ju týral, o čom svedčia listinné dôkazy a aj návšteva centra týraných žien, finančne ju vydieral, keďže bola od neho a jeho rodiny úplne finančne závislá a hrozbou odňatia dieťaťa sa stala závislá aj citovo. Uvedené vydieranie je dokázané telefonátmi, podávaním neustálych trestných oznámení, ako aj vyhrážaním sa odňatím dieťaťa. Uviedla, že otec si nenašiel čas ani počas osobnej návštevy na Slovensku dieťa navštíviť, nekontaktoval ho ani telefonicky ani mailom ani iným spôsobom a ani ničím iným sa nepodieľal na jeho výchove, keďže dlhodobo neplatí výživné, čo viedlo nakoniec k podaniu trestného oznámenia. Otec sa žiadnym spôsobom nevyjadril, ako si predstavuje návrat dieťaťa, ako aj jej zo stabilného prostredia do prostredia, ktoré pôsobilo a pôsobí vzhľadom na vyššie uvedené na ňu, ako aj dieťa traumatizujúco. Nezanedbateľnou je aj tá skutočnosť, že dieťa žije na území SR viac ako jeden rok, návrh nebol podaný včas, ale najmä to, že dieťa má všetky predpoklady zdravého vývoja a otcovi nič nebráni, aby sa s dieťaťom kontaktoval aj na území SR a sviatky trávil v mieste svojho bydliska za predpokladu, že aj on bude dodržiavať všetky povinnosti vo vzťahu k dieťaťu, a to najmä úhradu dlžného i bežného výživného. Vyjadrila názor, že vo veci bolo vykonané dostatočné dokazovanie bez traumatizujúceho výsluchu dieťaťa na príslušnom súde, ktoré má 7 rokov a jeho výsluch vzhľadom na iné dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, sa nejaví ako žiaduci. Ani samotný záver odvolania vo veci nesvedčí o skutočnosti, že bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, keďže už v samotnom odvolaní sa konštatuje, že pojednávanie bolo riadne vedené, zistenia a dôkazy boli riadne predložené a rovnako aj záverečné reči. V žiadnom právnom predpise nie je uvedené, aký čas potrebuje zákonný sudca na vyhlásenie uznesenia alebo rozsudku. Je to na jeho úvahe vzhľadom na hodnotenie dôkazov a takto namietaná skutočnosť nemôže mať za následok zrušenie uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 1 písm.a/ Dohovoru predmetom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 5 písm.a) Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

Podľa čl. 20 Dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

Podľa čl. 2 ods. 9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

Podľa čl. 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťaťa.

Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

Odvolací súd preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, vyhodnotil dôkazy v súlade s § 132 O.s.p., pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, pričom v rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a na neho nadväzujúce právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z uvedeného dôvodu preto neobstojí odvolacia námietka odvolateľa, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní.

Súd prvého stupňa správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu Dohovor a Nariadenie (keďže únosové konanie sa týkalo členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne konštatoval, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené a bolo porušením opatrovníckeho

práva otca s poukazom na rozhodnutia španielskych justičných orgánov o rozvode manželstva rodičov a úprave výkonu rodičovských práv a povinností, ako aj o obvyklom pobyte dieťaťa. Vzhľadom na uvedené ani nebolo potrebné osobitne dokazovať obvyklý pobyt maloletého dieťaťa pred jeho neoprávneným premiestnením, v konečnom dôsledku táto skutočnosť medzi účastníkmi konania ani sporná nebola.

Ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je potrebné sa zaoberať v rámci rozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je, či neexistujú skutočnosti, pre ktoré nemusí justičný orgán dožiadaného štátu nariadiť návrat dieťaťa. Dohovor v čl. 12 rozlišuje dve situácie vyplývajúce z vety prvej a vety druhej tohto článku, a to situáciu, kedy v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, kedy príslušný orgán nariadi návrat dieťaťa okamžite, ibaže by boli splnené podmienky pre nenavrátenie dieťaťa vyplývajúce z čl. 13, príp. čl. 20 Dohovoru a druhá situácia, ak sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka, kedy súd nariadi návrat dieťaťa, avšak okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Gramatickým a logickým výkladom možno dospieť k záveru, že dokazovanie okolností vylučujúcich návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu vyplývajúce z čl. 13, príp. čl. 20 Dohovoru pripadá do úvahy len v prípade, ak v deň začatia konania o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu od jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka alebo síce táto lehota uplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím už zžilo. Lehota jedného roka na podanie návrhu nie je v žiadnom prípade prekluzívna, avšak ovplyvňuje rozsah dokazovania vo vzťahu k splneniu podmienok na navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tejto súvislosti je ďalej potrebné poukázať na čl. 10 písm.b) pod bodom i) Nariadenia, ktorý rieši právomoc súdu členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu v prípadoch únosu dieťaťa, ktorý ustanovuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním si zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela, alebo mohla dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z podmienok, v tomto prípade, že do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. Z uvedeného ustanovenia teda nepochybne vyplýva, že právomoc súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením v prípade nepodania žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa a dieťa v tomto inom členskom štáte malo pobyt najmenej jeden rok a s týmto novým prostredím sa dieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta ani otec, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepodal v lehote jedného roka, pričom ako sám uvádza, o premiestnení dieťaťa sa dozvedel 4.11.2014 a návrh podal až 23.11.2015. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení s čl. 10 Nariadenia preto nie je možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne formálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž zvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem maloletého dieťaťa.

Súd prvého stupňa sa takto správne zaoberal prioritne skutočnosťou, či sa dieťa začlenilo do terajšieho sociálneho prostredia, a teda či sa s novým prostredím zžilo. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k odôvodnenému záveru, že maloletý sa zžil s novým prostredím, kde po absolvovaní materskej školy od septembra 2015 navštevuje školu základnú, hovorí plynule po slovensky, čo vyplynulo zo správy školského zariadenia, ako aj kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných pomerov a v neposlednom rade i správy honorárneho konzula Spolkovej republiky Nemecko, pričom zároveň akcentoval skutočnosť, že starostlivosť o maloletého od roku 2013 zabezpečovala výlučne matka, otec sa s dieťaťom stýkal len na základe upraveného styku rozhodnutím súdu s tým, že od roku 2013 do decembra 2015 býval v Nemecku. V dôsledku týchto skutočností je teda bazálnou osobou, s ktorou dieťa spája svoj život a existenciu nepochybne matka, ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje jeho hmotné, ako aj emocionálne potreby. Spokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplynula aj zo správy kolízneho opatrovníka, ako bolo uvedené vyššie, ale aj správy honorárneho konzula, ktorej spochybňovanie otcom v odvolaní sa javí ako účelová obrana, keďže zistenia konzula neboli v

súlade s predstavami otca, ktorý bol zjavne iniciátorom uvedeného postupu Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko na Slovensku, čo vyplynulo aj zo samotnej správy konzula (mal pôvodné informácie výlučne od otca dieťaťa), pričom záujem matky na uvedenej intervencii vzhľadom na neexistenciu jej väzby k Nemecku nebol daný. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť ust. § 125 O.s.p., z ktorého vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka, výsluch účastníkov. Z uvedeného dôvodu teda odvolacia námietka otca k uvedenému dôkazu nie je relevantná a pokiaľ by úplné zistenie skutkového stavu vyžadovalo vykonanie aj ďalších dôkazov, nie je vylúčené, aby súd vypočul aj matkiných susedov. Pokiaľ ide o hodnovernosť tohto dôkazu, odvolací súd konštatuje, že správa bola vypracovaná na veci nezaujatou osobou, ktorá sprostredkovala svoje zistenia a dojmy z pozorovania dieťaťa v terajšom prostredí, k väzbám na terajšie prostredie, ako aj osoby v jeho blízkosti. Rovnako je potrebné podotknúť, že správa honorárneho konzula neobsahovala hodnotenie, čo je alebo nie je v záujme maloletého dieťaťa. Túto otázku posudzoval konajúci súd na základe všetkých vykonaných dôkazov. Otec v konaní na súde prvého stupňa ani v odvolacom konaní neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala záver súdu o začlenení sa dieťaťa do terajšieho prostredia, a teda jeho zžitím s terajším prostredím. Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že v dôsledku toho, že sa dieťa zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí i prípadné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm.b) po i) Nariadenia.

Vo vzťahu k odvolacej námietke otca, že súd nezisťoval názor maloletého dieťaťa v konaní odvolací súd zdôrazňuje, že tak Dohovor, ako aj Nariadenie podmieňuje zisťovanie názoru maloletého dieťaťa v súvislosti s návratom do miesta obvyklého pobytu dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné názor dieťaťa zohľadniť. Vzhľadom na vek mal. X. je zjavné, že mentálna vyspelosť maloletého nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné čo i len predpokladať, že by bol schopný pochopiť predmet konania a vôbec chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu, či zžitie sa s terajším novým prostredím, preto ani odvolací súd nepovažoval za potrebné a vhodné maloletého v konaní vypočuť. Navyše kolízny opatrovník dieťaťa, ako jeho zástupca v tomto konaní, opakovane vyjadril názor, že dieťa je spokojné s pobytom na území SR, kde má vytvorené pozitívne rodinné a sociálne väzby, je tu spokojné, navštevuje základnú školu, kde dosahuje veľmi dobré výchovnovzdelávacie výsledky, jeho potreby sú matkou uspokojované na požadovanej úrovni, preto návrat dieťaťa nedoporučoval, resp. žiadal návrh zamietnuť.

Pokiaľ otec namietal, že sudkyňa po prednesení záverečných rečí vyhlásila uznesenie, ktoré čítala z vopred pripraveného listu, čím bolo porušené právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie, odvolací súd uvádza, že žiadny platný zákon nezakazuje sudcovi urobiť si písomnú prípravu pojednávania, prípadne robiť si poznámky z prebiehajúceho pojednávania alebo pripraviť si eventuálne možnosti výrokov rozhodnutia a ich alternatívy, ktoré následne použije po vykonanom dokazovaní a záverečných rečiach, resp. prednesoch účastníkov konania. Práve naopak, v prípade právne náročnej veci, zložitého a rozsiahleho dokazovania, či komplikovaného výroku rozhodnutia, či už vyhovujúceho alebo zamietavého, je skôr žiaduce, aby sudca vedel v konaní promptne reagovať a viesť pojednávanie v súlade s jeho účelom, preto takýto postup sudkyne nie je možné považovať za vadu konania ani za porušenie práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Napokon súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania s poukazom na ust. § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p., preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením a na doplnenie správnosti napadnutého uznesenia doplnil ďalšie dôvody.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.