Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_8C-92-2010.pdf
PDF · 108.19 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/92/2010
Rozhodnutie
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne P.. D. P., A.. XX. XX. XXXX, W. P., X. XX/XX právne zastúpenej JUDr. Jánom Repáňom, advokátom so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 25 proti žalovaným v rade 1/ Tanečnému klubu Deep, o. z. so sídlom v Martine, ul. Generála Svobodu č. 44, IČO: 37 809 091 zastúpenému JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so sídlom v Martine, ul. Holubyho č. 51 a v rade 2/ Súkromnému centru voľného času Tanečného klubu Deep Martico, n.o. so sídlom v Martine, M. Haľamovej 21, IČO: 42 060 061 v konaní o zaplatenie 4 478,14 € s príslušenstvom žalovaným v rade 1/ a zaplatenie sumy 4 470,90 € s príslušenstvom žalovaným v rade 2/ takto
rozhodol:
Žaloba žalobkyne o zaplatenie sumy 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1. 10. 2009 do zaplatenia sa zamieta vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ v celom rozsahu.
Konanie o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 7,24 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1. 10. 2009 do zaplatenia vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ sa zastavuje.
Žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ sa proti žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou pôvodne podanou na Okresnom súde Martin dňa 19. 04. 20110 sa žalobkyňa proti žalovanému v rade 1/ domáhala zaplatenia sumy 4 579, 92 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 01. 10. 2009 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnila tou skutočnosťou, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008, ktorá bola zmenená dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21. 01. 2009 bola zamestnaná v pracovnej pozícii riaditeľa centra voľného času. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žalobkyňa pre súkromné centrum prestala definitívne vykonávať pracovnú činnosť ku dňu 1.9.2009 a bola nútená nájsť si inú prácu. Zriaďovateľom súkromného centra voľného času bol žalovaný, v tom čase zaregistrovaný pod názvom Tanečný klub Deep Martico, o. z., IČO: 37 809 091 so sídlom Maše Haľamovej 21 v Martine. V čase keď žalobkyňa žalobu podala, konštatovala v žalobe, že v rámci osoby zriaďovateľa prebiehajú od sporných valných zhromaždení zo dňa 03. 04. 2009, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu na tunajšom súde, do súčasnosti neustále zmeny zaregistrovaných údajov, ktoré sa registrujú na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je označenie žalovaného v záhlaví žaloby zhodné s označením zriaďovateľa aj napriek tomu, že ide o identické občianske združenie. Konštatovala, že súkromné centrum voľného času nie je spôsobilé byť účastníkom konania, napriek tomu však vstupovalo do záväzkových vzťahov a prebralo na seba práva a povinnosti, hospodárilo s finančnými prostriedkami a zamestnávalo zamestnancov. Žalobkyňa však konštatovala, že od súkromného centra voľného času nemala vyplatenú mzdy za obdobie od marca do augusta 2009 a žiadala, aby jej suma 4 579,92 € bola vyplatená ako súčet nevyplatených čistých miezd za obdobie marca až augusta 2009.
Podaním zo dňa 11. 01. 2011 toto istého dňa doručeným na Okresný súd Martin žalobkyňa precizovala svoju žalobu konštatujúc, že pracovný pomer žalobkyne v súkromnom centre voľného času, ktorého zriaďovateľom bol žalovaný, trval nepretržite od 01. 02. 2008 do 26. 08. 2009. Žalobkyňa jednostranne skončila svoj pracovný pomer výpoveďou zo dňa 24. 08. 2009 ku dňu 26. 08. 2009 z dôvodu opakovaného nevyplatenia mzdy zamestnávateľom. O trvaní pracovného pomeru žalobkyne v návrhu uplatňovaného nároku svedčí aj písomnosť vystavená a podpísaná súkromným centrom voľného času „potvrdenie“ o dĺžke zamestnania a o zápočte dvoch zamestnaní, podľa ktorej žalobkyňa bola bol v súkromnom centre voľného času zamestnaná od 01. 02. 2008 do 30. 09. 2009. Napriek tomu, že údaj o skončení pracovného pomeru dňa 30. 09. 2009 je nesprávny, uvedený doklad preukazuje trvanie pracovného pomeru žalobkyne v uplatňovanom období.
Týmto podaním žalobkyňa zobrala podaný žalobný návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 15. 04. 2010 v časti uplatňovanej sumy bezdôvodného obohatenia 101,78 € za obdobie od 27. 08. 2009 do 31. 08. 2009 späť a uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovaný z nevyplatenej mzdy za obdobie od 01. 03. 2009 do 26. 08. 2009.
V tomto podaní konštatovala, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil nevyplatením mzdy za mesiac marec 2009 v sume 740,94 €, mzdy za apríl 2009 v sume 774,51 € a mzdy za mesiac máj 2009 v sume 774,51 €. Priemerná čistá mzda žalobkyne potom predstavovala 763,32 €. Za jún vzniklo bezdôvodné obohatenie žalovanému ako zriaďovateľovi zamestnávateľa žalobkyne súkromného centra voľného času vo výške 763,32 € za nevyplatenie mzdy, v rovnakej sume mu vzniklo bezdôvodné obohatenie za júl 2009 v sume 763,32 € a za august 2009 mu vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 654,30 €, čo spolu predstavuje sumu 4 470,90 €. Preto v zmenenom petite žiadala priznať zaplatenie sumy 4 470,90 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenia a náhradu trov konania.
Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie o nároku žalobkyne uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 29. 11. 2011 zastavil v časti nároku na zaplatenie sumy 101,78 €, pričom uznesenie bolo vyhlásené v prítomnosti všetkých účastníkov konania, ktorí sa vzdali práva na podanie odvolania voči tomuto uzneseniu.
Ešte pred vyhlásením tohto uznesenia žalobkyňa podaním z 09. 09. 2011, ktoré na súd došlo 12. 09. 2011 navrhla súdu, aby povolil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods. 1 O. s. p., a to žalovaného v rade 2/. Konštatovala, že v obchodnoprávnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 17Cb/198/2010 proti žalovanému Tanečný klub Deep, o. z. bolo vykonané rozsiahle dokazovanie ohľadom určenia pasívne legitimovaného subjektu, ktorý zodpovedá za záväzky Súkromného centra voľného času Tanečný klub Deep Martico. Z tohto konania vyplynulo, že Súkromné centrum voľného času Tanečný klub Deep Martico ako subjekt vzniklo, má právnu subjektivitu a je spôsobilé byť účastníkom súdneho konania.
V tomto podaní žalobkyňa nevymedzila žalobný nárok voči žalovanému v rade 2/.
Uznesením sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 12. 09. 2011 Okresný súd Martin pripustil, aby do konania ako ďalší účastník na strane žalovaného vstúpil subjekt, dnes v rozsudku označený ako žalovaný v rade 2/.
Po dokazovaní, ktoré súd vykonal výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov D. O., Y. Š., oboznámení sa s listinnými dôkazmi, akými bola pracovná zmluva žalobkyne, pracovná náplň riaditeľa súkromného centra voľného času, zmena pracovnej zmluvy, výplatné pásky žalobkyne, spisový materiál Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/116/2009 a sp. zn. 17/Cb/198/2010 a ďalšími listinnými dôkazmi, Okresný súd Martin dňa 29. 11. 2011 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým žalovaného v rade 2/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenia a voči žalovanému v rade 1/ žalobu zamietol. Súčasne žalobkyňu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému v rade 1/ trovy konania.
Dňa 16. 01. 2013 však Okresný súd Martin vydal doplňujúci rozsudok, ktorým návrh žalobkyne v konaní o zaplatenie 7,24 € zamietol a rozhodol o trovách žalovaného v rade 2/ tak, že mu náhradu trov konania
nepriznal. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 16. 01. 2013 bol potom opravený opravným uznesením rovnakej spisovej značky zo dňa 19. 02. 2013.
Proti rozsudku okresného súdu čo do výroku o náhrade trov prvostupňového konania podala odvolanie žalobkyňa a proti rozsudku okresného súdu do meritórneho výroku podal odvolanie aj žalovaný v rade 2/.
Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10Co/177/2013 zo dňa 28. 05. 2013 zrušil rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 29. 11. 2011 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakej spisovej značky zo dňa 16. 01. 2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin rovnakej spisovej značky zo dňa 19. 02. 2013 v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, že z obsahu procesného návrhu žalobkyne, ktorý bol doručený súdu 12. 09. 2011 a ktorým žiadala pripustiť do konania vstup žalovaného v rade 2/, vyplynulo, že žalobkyňa ho označuje pasívne vecne legitimovaného účastníka, vychádzajúc z konštatovanej pasívnej vecnej legitimácie tohto účastníka, aj v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/198/2010. Súd pristúpenie tohto účastníka do konania povolil a označeného žalovaného zaviazal súd prvého stupňa k povinnosti zaplatiť žalobkyni žalovaný nárok, ktorý pôvodne smeroval proti žalovanému v rade 1/. Tento žalobný návrh aj po právoplatnom pripustení vstupu žalovaného v rade 2/ do konania zostal nezmenený.
Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ žalobkyňa nezmenila svoj návrh, ktorým by požadovala plnenie nároku od žalovaného v rade 2/, nemohol okresný súd žalovaného v rade 2/ zaviazať k povinnosti nahradiť žalobkyni žalované plnenie, chýbal totiž konkrétny rozsudočný návrh, čiže petit voči žalovanému v rade 2/. V predmetnom konaní ide o konanie sporové ovládané dispozičnou zásadou, ide o konanie, ktoré sa začína na návrh. Obsahové náležitosti na začatie konania upravuje Občiansky súdny poriadok v ust. § 79 ods. 1 O. s. p..
Podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z procesného záveru, že žalovaní v rade 1/ a 2/ nie sú v postavení nerozlučných spoločníkov a každý z označených žalovaných zodpovedá ako samostatný spoločník za seba, a vo vlastnom mene i vystupuje, zakladá nutnosť i procesnej zmeny návrhu na začatie konania. Takúto procesnú zmenu návrhu žalobkyňa v priebehu konania voči žalovanému v rade 2/ neurobila. Keďže ide o sporové konanie ovládané dispozičnou zásadou, nemohol súd prvého stupňa bez existencie rozsudočného návrhu, ktorý by smeroval voči žalovanému v rade 2/, tohto účastníka zaviazať k povinnosti zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu, pokiaľ neexistuje petit žaloby, ktorým by žalobkyňa voči žalovanému v rade 2/ domáhala sa svojho nároku. Naďalej existuje návrh aj po právoplatnom pripustení žalovaného 2/ do konania, ktorým sa žalobkyňa domáha voči žalovanému v rade 1/ náhrady mzdy. Dokonca túto nejasnosť, neúplnosť, nebolo možné odstrániť ani prednesom žalobkyne na pojednávaní dňa 29. 11. 2011, ktorá uviedla, že: „Neviem sa jasne vyjadriť kto by mi mal túto mzdu vyplatiť.“ Za tejto situácii je opodstatnený záver o tom, že podanie žalobkyne (návrh na začatie konania) doposiaľ trpí vadou, neobsahuje jasný, jednoznačný, rozsudočný návrh v tomto smere voči, ktorému zo žalovaných má smerovať žalovaný nárok.
Podľa názoru odvolacieho súdu návrh žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ je vadný, neúplný a okresným súdom táto vada v štádiu prvostupňového konania odstránená nebola.
V ďalšom štádiu konania bude povinnosťou súdu prvého stupňa, aby žalobkyňu vyzval na odstránenie vád podaného návrhu vymedzením konkrétneho rozsudočného návrhu voči žalovanému v rade 2/, ak žalobkyňa tvrdí, že tento účastník je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v spore.
Okresný súd Martin viazaný jeho právnym názorom, vo svojich ďalších úkonoch vyzýval žalobkyňu na doplnenie podania v intenciách rozhodnutia krajského súdu.
Žalobkyňa až podaním zo dňa 19. 02. 2015, ktoré na súd došlo 27. 02. 2015 odstránila vady svojho podania a súčasne sa vyjadrila aj k námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v rade 2/ vo svojom odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/92/2010 zo dňa 29. 11. 2011, kde okrem iného žalovaný v rade 2/ namietol premlčanie vzneseného nároku žalobkyne o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, ktorý nárok sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Dňa 26. 08. 2009 malo skončiť údajné bezdôvodné obohacovanie žalovaného v rade 2/ plnením žalobkyne.
Dňa 12. 09. 2011 sa obrátila žalobkyňa na súd s návrhom, aby súd pripustil vstup žalovaného v rade 2/ do konania, avšak ani ku dňu spísania odvolania žalobkyňa nezamerala svoju žalobu, teda to, čo chce vo veci dosiahnuť, čoho sa domáha voči žalovanému v rade 2/ a je zrejmé, že subjektívna premlčacia lehota uplynula.
Žalobkyňa týmto podaním doplnila žalobný návrh vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ tak, že žiadala, aby súd žalovaného v rade 1/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € spolu s 9% úrokom z omeškania od 01. 09. 2009 do zaplatenia a zaviazal ho k náhrade trov konania, žiadala tiež, aby žalovaný v rade 2/ bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 20009 do zaplatenia a, aby bol zaviazaný k náhrade trov konania žalobkyni.
V uvedenom podaní žalobkyňa uviedla, že žalobu podávala voči žalovanému v rade 1/, kedy už v predmetnej žalobe konštatovala okolnosti prípadu a tiež skutočnosť, že sa jedná o komplikovanú právnu situáciu popísanú na strane 2, samotnej žaloby, ktorá bola vyvolaná okolnosťami, problému označenia žalovaného z dôvodu sporných valných zhromaždení a tiež z dôvodu prebiehajúcich sporov o posúdenie právnej subjektivity žalovaných v prebiehajúcich súdnych sporoch. V priebehu konania sa rozhodla rozšíriť účastníkov na strane žalovaných práve o žalovaného v rade 2/, čo urobila ústnym prednesom na pojednávaní 06. 09. 2011 a tento prednes doplnila i písomným podaním zo dňa 12. 09. 2011, o ktorom súd rozhodol v ten istý deň a to tak, že pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane žalovaného. Takýto stav zavinil práve žalovaný v rade 1/ a tým vystavil žalobkyňu neistote, čo do správnej pasívnej legitimácie pri uplatnení nároku. V čase keď bolo možné uvedenú situáciu vyhodnotiť, čo do správneho zvolenia pasívnej legitimácie, tak žalobkyňa toto učinila svojim ústnym prednesom na vyššie spomenutom pojednávaní dňa 06. 09. 2011. Z tohto postupu je potom nesporné, že z titulu vyššie uvedených právnych skutočností a prednesu žalobkyne na pojednávaní dňa 29. 11. 2011 žalobkyňa konštatovala, že žiadala, aby jej bola vyplatená mzda za prácu, ktorú vykonávala. Žalobkyňa bez právneho zástupcu predniesla podstatu svojho návrhu, tento zvolila voči subjektom, ktoré označila v konaní a je vecou posúdenia súdu, ako toto vyhodnotí, čo do právneho titulu, nakoľko nie je právnou povinnosťou žalobkyne presne špecifikovať svoj právny nárok a je postačujúce uviesť rozhodujúce skutočnosti, z ktorých nárok vyplýva. Z opatrnosti teda žalobkyňa zvolila a označila na strane žalovaných dvoch účastníkov konania a žiada, aby súd vo veci rozhodol zákonne, ktorý z týchto účastníkov je povinný uplatnený nárok vo výške 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania od 01. 10. 2009 do zaplatenia, žalobkyni zaplatiť a z akého titulu.
Nedá sa súhlasiť s tým, že návrh žalobkyne nebol zmenený, nakoľko oboznámením sa s prednesmi žalobkyne na pojednávaní sa dá jednoznačne ustáliť uplatnenie nároku s titulom mzdy voči žalovaným a za postačujúce žalobkyňa vyhodnocuje aj jej ústne podanie. Napriek tomu však upresňuje týmto písomný podaním zo dňa 19. 02. 2015 svoj žalobný nárok a žiadala, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené v tomto podaní.
Na takomto postoji žalobkyňa potom zotrvala aj na pojednávaní dňa 28. 04. 2016 kde prostredníctvom svojej právnej zástupkyne konštatovala, že žalobkyňa špecifikovala svoju žalobu vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ a svoj uplatnený nárok už svojim prednesom na pojednávaní dňa 06. 09. 2011, a preto vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ nie je premlčaný.
Na poslednom pojednávaní žalovaní v rade 1/ a 2/ prítomní prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov žiadali žalobu zamietnuť, náhradu trov konania proti žalobkyni však nepožadovali. Poukázali však na svoje predchádzajúce vyjadrenia urobené aj prostredníctvom právnych zástupcov, kde žalobu považovali za bezdôvodnú.
Pri svojej rozhodovacej činnosti súd vychádzal z výsledkov dokazovania, ktoré vykonal do vyhlásenia prvého rozsudku Okresný súd Martin a prihliadol na ďalšie podania účastníkov konania, pričom dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná ani vo vzťahu k jednému zo žalovaných.
Súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ pôvodne domáhala zaplatenia sumy 4 579,92 € a po čiastočnom späťvzatí žaloby bolo konanie vo vzťahu
k žalovanému v rade 1/ čiastočne zastavené uznesením súdu zo dňa 29. 11. 2011 (č. l. 169) ohľadne sumy 101,78 €. Tým pôvodný nárok uplatnený žalobou vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ klesol na sumu 4 478,14 € a keďže posledným podaním, na ktoré žalobkyňa poukazovala aj v závere konania, ktorým inak žalobkyňa vymedzila žalobou uplatnený nárok vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, žalobkyňa proti žalovanému v rade 1/ žiadala zaplatenie sumy 4 470,90 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenia, bolo z tohto podania zrejmé, že berie žalobu späť v rozsahu sumy 7,24 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 01. 10. 2009 do zaplatenie vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, kde už pôvodnou žalobou bol číselne vyjadrený finančný nárok žalobkyne voči tomuto žalovanému.
Súd preto konanie o tomto nároku podľa § 96 ods. 1 tretia veta O. s. p. zastavil.
Pokiaľ ide o nárok žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v rade 1/, tak tu si súd na základe vykonaného dokazovania, z ktorého čerpal aj pri svojom novom rozhodovaní, zotrval na názore, ktorý bol vyslovený už v rozsudku zo dňa 29. 11. 2011.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008 pracovala pre žalovaného v rade 2/ ako riaditeľka Súkromného centra voľného času, pričom za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného v rade 2/ skončil až na základe výpovede zo strany žalobkyne a to dňa 26. 08. 2009. Je pravdou, že v priebehu trvania pracovného pomeru bolo dané žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného v rade 2/, ktorého neplatnosť žalobkyňa si v prekluzívnej lehote uplatňovala na súde, a v ktorom sa viedlo konanie pod sp. zn. 10C/116/2009. Aj keď toto konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru neskončilo rozsudkom vo veci samej, ale na základe späťvzatia návrhu žalobkyňou. Toto späťvzatie návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne vychádzalo z vyjadrenia žalovaného, že pracovný pomer naďalej trvá, teda žaloba je nedôvodná. Žalovaný v tomto konaní tvrdil, že sa od svojho zrušovacieho prejavu okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobkyňou odstúpil a táto skutočnosť je preukázaná aj priloženým potvrdením zo sociálnej poisťovne, ktoré potvrdzuje, že žalovaný, ako zamestnávateľ neodhlásil žalobkyňu ako svojho zamestnanca zo systému verejného poistenia. Tvrdenie žalovaného, že neodhlásenie zamestnanca zo systému verejného poistenia nepreukazujú existenciu pracovnoprávneho vzťahu, ale je iba záležitosťou podstatnou pre povinnosti zamestnávateľa v režime sociálneho poistenia je v danom prípade právne irelevantné. To, že žalobkyňa aj v mesiacoch marec až do 26. 08. 2009 vykonávala pre žalovaného v rade 2/ práce súvisiace s funkciou riaditeľky Súkromného centra voľného času je preukázané okrem tvrdenia žalobkyne aj svedkami D. O. Y. Y. Š., a taktiež aj listinnými dôkazmi, a to jednak tým, že ako riaditeľka vypracovala školský poriadok súkromného centra voľného času na nasledujúci školský rok, ktorý bol vypracovaný ku dňu 12. 08. 2009, k 02. 09. vypracovala celoročný plán výchovno-vzdelávacej činnosti, taktiež v dňoch 28. 04. a 14. 05. bola prítomná ako riaditeľka Súkromného centra voľného času pri kontrole použitia dotácie z rozpočtu mesta Martin, ako vyplýva zo správy č. 11/09 a 20.5.2009 bola prítomná pri prejednávaní protokolu Inšpektorátu práce Žilina za Súkromné centrum voľného času, ako riaditeľka. Aj z tohto protokolu inšpektorátu práce vyplýva, že v období kontroly neboli vyplatené mzdy zo strany zamestnávateľa za mesiace marec a apríl 2009. Na základe vyhodnotenia takto vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne má súd za to, že žalobkyni nebola vyplatená mzda za mesiace marec až do 26. 08. 2009, kedy ukončila pracovný pomer výpoveďou zo strany žalobkyne.
Keďže povinným subjektom, podľa názoru súdu by bol žalovaný v rade 2/ ako zamestnávateľ žalobkyne, je zrejmé, že žalovaný v rade 1/ nebol, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie mzdy žalobkyni, vecne legitimovaný, nakoľko nebol zamestnávateľom žalobkyne a preto súd žalobu vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zamietol v celom rozsahu.
Ako konštatoval súd vo svojom prvom rozsudku, žalovaný v rade 2/ podľa vykonaného dokazovania bol zamestnávateľom žalobkyne a vo vzťahu k nemu by mali smerovať nároky žalobkyne, pokiaľ ide o nevyplatenú mzdu za mesiace marca až augusta 2009. Tento nárok žalobkyne by inak vyplýval z ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Preto ak žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v rade 2/ jej nevyplatil mzdu (za mesiace uvedené už v pôvodnej žalobe), nemožno jej nárok vo vzťahu k tomuto žalovanému posudzovať ako nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia ale nárok, ktorý nachádza právnu oporu v ustanovení práve vyššie citovaného ustanovenia Zákonníka práce.
Podľa pracovnej zmluvy žalobkyne jej mzda bol splatná do 15-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Z tohto vyplýva, že mzda za august 2009, ako mzda za posledný mesiac, kedy žalobkyňa bola činná u žalovaného v rade 2/, bola splatná najneskôr do 15. 09. 2009 a je zrejmé, že mzda za predchádzajúce mesiace bola zročná vždy do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca.
Takýto nárok podľa presvedčenia súdu sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, a to vzhľadom na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, keďže Zákonník práce nemá osobitné ustanovenia o premlčaní pracovnoprávnych nárokov zamestnanca.
Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.), ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Za takéto ustanovenia je možné považovať aj ustanovenia § 100 a nasl. Obč. zák..
Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. (zák. č. 40/1964 Zb.), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 100 ods. 2 Obč. zák., premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Podľa § 101 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Je zrejmé, že žalobkyňa sa mohla domáhať zaplatenia mzdy voči žalovanému v rade 2/, ktorý bol jej zamestnávateľom pokiaľ šlo o mzdy za marec 2009 - 16. 04. 2009, mzdy za apríl 2009 - 16. 05. 2009, mzdy za máj 2009 - 16. 06. 2009, mzdy za jún 2009 - 16. 07. 2009, júlovej mzdy v roku 2009 - 16. 08. 2009 a pokiaľ ide o mzdy za august 2009 najneskôr 16. 09. 2009, teda vždy odo dňa, ktorý nasledoval po dni, kedy sa mzda za jednotlivé kalendárne mesiace stala zročná.
Ako však konštatoval aj krajský súd vo svojom zrušujúcom rozsudku, žalobkyňa svoj žalobný nárok vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ nevymedzila a urobila tak až svojim podaním zo dňa 19. 02. 2015, keď uviedla konkrétnu sumu a jej príslušenstvo, ktorú proti žalovanému v rade 2/ uplatňuje a, ktorej zaplatenia sa domáha s poukazom už predtým konštatované skutočnosti.
Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že žalobkyňa vymedzila svoj nárok už na pojednávaní dňa 06. 09. 2011. Na tomto pojednávaní totiž právna zástupkyňa žalobkyne len zobrala svoju žalobu späť v časti kde sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 101,78 €, vyjadrila sa k chybe v písaní dátumu na výpovedi žalobkyne a navrhla pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, a to žalovaného v rade 2/. Neurobila tak ani vo svojich ďalších podaniach, a totiž v návrhu na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, teda v podaní zo dňa 09. 09. 2011, o ktorom súd rozhodol 12. 09. 2011 a ani na záverečnom pojednávaní dňa 29. 11. 2011, kde konštatovala to, čo vo svojom rozhodnutí citoval už aj Krajský súd v Žiline, že sa nevie jasne vyjadriť kto by jej mal mzdu vyplatiť.
Preto do doručenia podania žalobkyne zo dňa 19. 02. 2015, na súd došlého 27. 02. 2015, podľa presvedčenia súdu žalobkyňa svoje nároky voči žalovanému v rade 2/ riadne neuplatnila. A keď tak 27. 02. 2015 vyššie spomínaným podaním urobila, bolo zrejmé, vzhľadom na deň, kedy toto podanie prišlo na súd, že trojročná premlčacia doba, ktorá žalobkyni plynula najneskôr od 16. 09. 2009 a u predchádzajúcich mzdových nárokov skôr, už uplynula.
Keďže žalovaný v rade 2/ vo svojom odvolaní voči prvému rozsudku Okresného súdu Martin vzniesol námietku premlčania, súd nárok na nevyplatenú mzdu žalobkyni priznať nemohol v súlade s ust. § 100 ods. 1 Obč. zák..
Preto žalobu žalobkyne aj vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ v celom rozsahu zamietol.
Súd návrh žalujúcej strany na doplnenie dokazovania výsluchom žalobkyne pred dožiadaným súdom zamietol a dokazovanie ukončil, vzhľadom na tú skutočnosť, že žalujúca strana ešte navrhovala prostredníctvom dožiadaného súdu v Žiline vypočuť žalobkyňu. Urobil tak z toho dôvodu, že jednak žalobkyňa už v konaní vypočutá bola a boli zistené relevantné skutočnosti jej výsluchom a aj inými dôkaznými prostriedkami, ktoré súd v konaní použil pre rozhodnutie súdu, a naviac pokiaľ žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhovala, aby bola vypočutá na obsah prednesov z pojednávaní, na ktoré v poslednom písomnom podaní žalujúca strana poukazovala, tak súd takýto dôkazný návrh považoval za účelový a za účelové by považoval aj všetky ďalšie vyjadrenia žalobkyne, ktorými by spresňovala tieto vyjadrenia. Podľa presvedčenia súdu vyjadrenia žalobkyne na spomínaných pojednávaniach 06. 09. 2011 a následne na záverečnom dňa 29. 11. 2011 boli dostatočne zdokumentované v zápisniciach o tomto pojednávaní a tieto zápisnice neboli namietané z pohľadu ich obsahu, takže vysvetlenia k prednesom žalobkyne pre súd nebolo potrebné obstarať. Teda takýto dôkaz javil sa byť súdu nadbytočný a preto ďalšie dokazovanie v tomto smere súd už nepripustil.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaní v rade 1/ a 2/ boli v konaní plne úspešní, avšak prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov náhradu trov konania proti žalobkyni nepožadovali a preto súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol, že žalovaným v rade 1/ a 2/ sa proti žalobkyni náhrada trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,
h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.