Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Sa-18-2022.pdf
PDF · 148.52 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/18/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX/XX, D. E., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 24659-3/2018-BA zo dňa 28.2.2018, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 24659-3/2018-BA zo dňa 28.2.2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa v konaní domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 24659-3/2018- BA zo dňa 28.2.2018, ktorým žalovaný zamietol jej odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Dunajská Streda č. 700-0511462217-GC04/17 zo dňa 8.8.2017 predpisujúce jej podľa §§ 144 ods. 1, 152a a 178 ods. 1 písm. a) ôsmy bod zákona o sociálnom poistení poistné za obdobie mesiacov január 2009 až jún 2010 v sume 2 323,80 eur (v žalobe zjavne nesprávne uviedla obdobie i výšku predpísaného poistného).
2. Namietala nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie ku dňu 21.10.2008 žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko táto bola naďalej držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej Slovenskou lekárskou komorou, ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Má za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Podľa jej názoru rozhodnutie neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení nakoľko z neho nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu bolo rozhodnuté, vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis a z odôvodnenia taktiež nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o zániku poistenia s odstupom viac ako jedného roka. Sociálna poisťovňa ju naviac, v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho poriadku, neupovedomila o začatí predmetného konania a neposkytla jej možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalobkyňa má za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že požiadala o o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a štatistickému úradu oznámila
údaje potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Nebola si vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status SZČO, licenciu nikdy nevyužívala a nemala na ňu žiaden príjem. Prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba ukončila z dôvodu, že od 1.11.2008 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť PEDNEF, s.r.o., ktorej bola zamestnankyňou. V tejto súvislosti poukazovala na právny názor Krajského súdu v Prešove vyslovený v rozhodnutí 2Sa/4/2017, podľa ktorého preskúmavané rozhodnutie žalobcu (v obdobnej veci) bolo vydané v rozpore so zákonom pre nesprávne právne posúdenie veci a správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 18Sa/1/2017, ktorý konštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona vo vzťahu k povoleniu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu licencie L1A. Výklad zákona žalovaným považuje za formalistický a nespravodlivý a nakoľko reálne samostatnú zárobkovú činnosť nevykonávala, má za to, že ako poistenec nespadá pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.
3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Uvádzal¸ že podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia , ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. V čase, kedy bolo žalobkyni dňom 31.10.2008 rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja zrušené povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bola žalobkyňa aj držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo: L1A/TT/0306/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68 ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere. Ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ale aj stratou právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok 2007 (1 291 281,00 Sk) vzniklo žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.7.2008 do 30.6.2009 a na základe príjmu dosiahnutého za rok 2008 jej vzniklo povinné poistenie od 1.7.2009 do 30.6.2010. Nakoľko žalobkyňa bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu - licencie L1A, aj po 31.10.2008, kedy jej bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie jej nezaniklo dňom 31.10.2008, ale až 30.6.2010, nakoľko v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2009, nedosiahla relevantný príjem. Tvrdenie žalobkyne, že si nebola vedomá toho, že licencia L1A je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a je de fakto stotožnením sa s právnym názorom žalovaného. Poukazoval tiež na to, že zákon nevylučuje súbeh poistení a nestanovuje ani lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, s tým, že právne postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nebolo sporné a Sociálna poisťovňa o ňom preto ani nebola oprávnená rozhodnúť, nakoľko žalobkyňa síce dňa 31.10.2008 podala odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 31.10.2008, ale na základe výzvy pobočky
Sociálnej poisťovne dňa 31.7.2017 opravila svoju registráciu a podala registračný list FO- odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 30.6.2010. Na základe tohto registračného listu, údaje ktorého korešpondujú s právnou úpravou účinnou do 31.12.2010, žalobkyni povinné poistenie trvalo do 30.6.2010. Žalovaný poukazoval aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžso/81/2014, 1Sžso/16/2016 7Sžso/20/2010, ako aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.k.25Sa/2/2017 a 25Sa/1/2017, Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/16/2017, Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/17/2017 a Krajského súdu v Prešove 5Sa/8/2017, 5Sa/7/2017, 7Sa/5/2017 a 2Sa/18/2017, ktorými boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté.
5. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20Sa/10/2018 zo dňa 14.12.2018 žalobe vyhovel, napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) a písm. g) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
6. Podľa odôvodnenia rozsudku súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutia zo dňa 28.2.2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Dunajská Streda zo dňa 8.8.2017 predpisujúce žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie za obdobie mesiacov január 2009 až jún 2010, na základe zistenia, že žalobkyňa poistné a príspevky za tieto mesiace neodviedla, čím porušila ustanovenia § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) zákona (zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení), § 128 ods. 11 písm. b) zákona v znení zákona č. 43/2004 Z.z., § 141 ods. 1 a § 143 ods. 1 prvá veta zákona a § 20 ods. 1 písm. b),§ 26 ods. 1, § 27 ods. 1 a § 28 ods. 1 zákona č. 43/2004 Z.z.
7. Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobkyne na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 31.10.2008 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Spornou zostala zákonnosť postupu Sociálnej poisťovne vo veci a právne posúdenie otázky, či žalobkyňa zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 31.10.2008 a podaním odhlášky poistenia stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či jej toto postavenie zostalo zachované ako držiteľke licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
8. Súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie vo veciach sociálneho poistenia, pričom podľa jeho špeciálnej právnej úpravy obsiahnutej v § 185 ods. 4 je konanie začínajúce na podnet organizačnej zložky poisťovne začaté odo dňa vykonania prvého úkonu voči účastníkovi konania. Súdnou praxou i právnou teóriou v tejto súvislosti bolo ustálené, že za takýto prvý úkon je v prípade rozhodnutia o predpísaní poistného možné považovať doručenie rozhodnutia, charakter ktorého neposkytuje ani žiadne logické dôvody pre zotrvanie na všeobecnej požiadavke súčinnosti s účastníkmi konania pred vydaním rozhodnutia.
9. Naproti tomu, hoci sa na konanie a rozhodovanie žalovaného nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zákon. č. 71/1967 Zb., platia preň ústavné princípy a všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy, vrátane práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie rozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.
10. Súd považoval za zrejmé z obsahu spisového materiálu, že v danom prípade tieto zásady a princípy dodržané neboli. Odhliadnuc už od značného časového odstupu medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (8 rokov!), odôvodňujúceho záver o nepredvídateľnosti rozhodnutia, je z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov rozhodnutie pobočky poisťovne o predpísaní poistného zo dňa 8.8.2017 potrebné považovať za rozhodnutie trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje popis právnej úpravy sociálneho poistenia, konštatovanie zistenia neodvedenia poistného a príspevkov za mesiace január 2009 až jún 2010 s výpočtom týmto konaním porušených ustanovení zákona, ako aj konštatovanie , že Slovenská lekárska komora poskytla Sociálnej poisťovni údaje o licencii L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, na základe čoho správny orgán bez vysvetlenia súvislostí a
ozrejmenia vlastných úvah, najmä vo vzťahu k otázke trvania povinného poistenia žalobkyne, uzavrel, že „vzhľadom na porušenie týchto povinností bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. V neposlednom rade neurčitosť a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia, spôsobuje údaj, obsiahnutý v jeho výroku o tom, že neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia je príloha, ktorú rozhodujúci orgán bližšie neidentifikoval ako vo výroku, tak ani v odôvodnení rozhodnutia.
11. Rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu vzhľadom na potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne obsahuje širšie skutkové a právne zdôvodnenie, vrátane ozrejmenia dôvodu posudzovania žalobkyne v rozhodnom období ako samostatne zárobkovo činnej osoby v súvislosti s platnou licenciou L1A, avšak jeho konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 ods. 2 a 4 zákona, t.j. má zrozumiteľný a jednoznačný výrok, odôvodnenie aj poučenie, je formálnym, nemajúcim oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Dunajská Streda zo dňa 8.8.2017, nezohľadňujúcom požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia.
12. Podľa súdu, pokiaľ žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uvádzal, že na základe výzvy pobočky Dunajská Streda účastníčka konania dňa 31.7.2017 podala registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorej uviedla ako dátum zániku poistenia 31.6.2010, čo malo byť dôvodom, že v jej prípade nebolo potrebné vydávať rozhodnutie o tom, že jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31.10.2008, ale zaniklo dňa 30.6.2010, opomenul ozrejmiť právny význam obsahu tejto odhlášky pre zánik povinného poistenia, a to aj v súvislosti s predchádzajúcou odhláškou žalobkyne zo dňa 31.10.2008 s dňom zániku poistenia 31.10.2008. Možno iba predpokladať, že žalovaný mal na mysli zosúladenie názorov účastníkov na okamih zániku povinného poistenia, ktoré (zosúladenie názorov) však popiera obsah žaloby v predmetnej veci a nepodporuje ho ani obsah predloženého administratívneho spisu, z obsahu ktorého nie je zrejmý dôvod podania registračného listu zo dňa 31.7.2017 a nevyplýva z neho zámer žalobkyne „opraviť“ nesprávnosť údajov pôvodne podaného registračného listu.
13. Obsah spisového materiálu neodôvodňuje záver o nespornosti zániku poistenia, o opaku čoho svedčí práve existencia dvoch odhlášok z poistenia s rozdielnym dátumom zániku poistenia, preto neodôvodňuje ani postup správneho orgánu vo veci (vydanie rozhodnutia o predpísaní poistného bez predchádzajúceho rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia), nesúladný s jeho obvyklým postupom v obdobných prípadoch sociálneho poistenia lekárov majúcich pôvod v dodatočnom zistení Sociálnej poisťovne o existencii ich licencie L1A v období po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a odhlásení sa zo sociálneho poistenia v tejto súvislosti.
14. Súd mal za to, že samotné podanie dvoch registračných listov - odhlášok z poistenia v danom prípade odklon od rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne neodôvodňuje, resp. rozhodnutie žalovaného ani správneho orgánu prvého stupňa akceptovateľné vysvetlenie takéhoto odklonu neobsahujú. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného preto súd hodnotil nielen ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ale aj ako výsledok postupu porušujúceho princíp predvídateľnosti rozhodovania správnych orgánov (legitímneho očakávania).
15. Tento rozsudok krajského súdu v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/44/2019 zo dňa 27.4.2022.
16. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: „Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)].“
17. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b)]. Pojem „povolenie", uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj "licencia L1A") nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
18. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. "návštevnú službu". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho
poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4 písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa § 12 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.".
19. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Vs/3/20l9 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. l Vs/1/20l9. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.", uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z." Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1 Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a), § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, konštatoval: "Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj "SZČO") na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku,
alebo trvania takého poistenia." V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A, alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
20. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj "povinné poistenie") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
21. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom "a". To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).
22. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení výslovne vyžaduje podanie "vyhlásenia" podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo "Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. "od ..... " túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO – odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.
23. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi:
- podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len "príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo
- podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom "a" zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom od 1.8.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo
- odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom "a" tohto
zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona."
24. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020, konštatoval: "Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov." O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 426/2018). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o "poistku omylu" a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.
25. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné.
27. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, nevykonal v súlade s právnou úpravou zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, t.j. do 31.12.2010, dospejúc k nesprávnemu záveru, že rozhodnutie žalovanej bolo vydané v rozpore so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis žalovaného, kasačný súd zistil, že na žiadosť žalobkyne zo dňa 27.7.2005 Slovenská lekárska komora v Bratislave vydala dňa 17.8.2005 žalobkyni A. B. C. licenciu (L1A) číslo L1A/TT/0306/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, v odbore pediatria, nefrológia. Následne Trnavský samosprávny kraj dňa 26.8.2008 rozhodol o povolení na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia od 11.11.2008 v ambulancii - kategórii lekár v špecializačnom odbore pediatria, nefrológia, odborným zástupcom A. B. C. z dôvodu pretransformácie fyzickej osoby na právnickú osobu po predložení dokladov pre PEDNEF, s.r.o., so sídlom Dunajská Streda, Malotedejská č. 650/44, zastúpenej konateľmi A. B. C. a F. G. C.. Povolenie bolo vydané na dobu neurčitú. Súčasne bolo dňom 31.10.2008 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia A. B. C., vydané TTSK č.j. TA/2005/37 zo dňa 4.1.2006 v odbore pediatria a nefrológia s miestom výkonu činnosti Dolný Štál a Dunajská Streda.
28. V správnom konaní tak, ako to z obsahu spisov vyplynulo, žalobkyňa namietla zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bolo rozhodnuté o jej povinnosti zaplatiť poistné za obdobie január 2009 až jún 2010 podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 572/2009 Z.z. Zákonodarca v zákone o sociálnom poistení ustanovil podmienky účasti fyzickej osoby na nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení tak, že za splnenia zákonných podmienok je fyzická osoba účastná na povinnom nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení. Zákonodarca v právnej norme § 14 ods. 1 písm. b) stanovil, že povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba (§ 5), ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5. V právnej norme § 15 ods. 1 písm. b), stanoví, že povinne dôchodkovo poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. V prípade samostatne zárobkovo činnej osoby táto je účastná na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení za splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 21 ods. 1 tohto zákona, v zmysle ktorých povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 228 zákona č. 461/2003 Z. z. povinnosťou samostatne zárobkovo činnej osoby je prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie na tlačive alebo inou formou, ktorej obsah a spôsob zasielania určí Sociálna poisťovňa najneskôr v zákonom určenej lehote, v ktorej lehote je aj povinná oznámiť Sociálnej poisťovni každú zmenu v osobných údajoch.
29. Zákonodarca v právnej úprave zákona o sociálnom poistení súčasne ustanovuje podmienky, na základe ktorých fyzická osoba môže byť účastná na nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení aj dobrovoľne, a to v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 14 ods. 2 a § 15 ods. 2 tohto zákona. Pokiaľ fyzická osoba sa stane účastná na nemocenskom a dôchodkovom poistení dobrovoľne na základe prihlášky do uvedeného poistenia, vzniká jej povinnosť počas celého obdobia trvania dobrovoľného poistenia platiť poistné, teda až do oznámenia Sociálnej poisťovne o ukončení dobrovoľného poistenia na základe odhlášky z tohto poistenia. Dobrovoľné poistenie fyzickej osoby je samostatným druhom poistenia, zákonodarcom predpokladaným. Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci a z citovanej úpravy zákona o sociálnom poistení, pokiaľ žalobkyňa bola účastná na dobrovoľnom poistení fyzickej osoby na základe prihlášky podanej v sociálnej poisťovni, bola povinná uhrádzať poistné počas celého obdobia dobrovoľného poistenia, teda až do dňa odhlásenia sa z tohto poistenia vo forme odhlášky podanej v sociálnej poisťovni. Po splnení zákonných podmienok samostatne zárobkovo činnej osoby žalobkyni vznikla povinnosť platiť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a toto poistné Sociálnej poisťovni riadne a včas odvádzať. Žalobkyňa pri platení poistného bola súčasne povinná platbu poistného identifikovať a uviesť k nej variabilný symbol a špecifický symbol. Zmena dátumu zániku povinného poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby účastníčky konania mala vplyv aj na jej povinnosť platiť a odvádzať poistné a príspevky.
30. Po preskúmaní veci aj vzhľadom na obsah pripojeného spisu správneho orgánu najvyšší správny súd dospel k záveru, že právne postavenie sťažovateľky ako samostatne zárobkovo činnej osobe aj vzhľadom na právny názor vyslovený veľkým senátom správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs/ l /2019 z 30. apríla 2019 a zhodne uznesením ústavného súdu II. ÚS 243/2020-54 zo dňa 26. mája 2020, nebolo sporné. Keďže žalobkyňa bola držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe LIA aj po 31. októbri 2009, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, nezaniklo žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie (podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010) dňom 31. októbra 2008 tak, ako to žalobkyňa namietala, a teda jej nezanikla ani odvodová povinnosť súvisiaca s povinným poistením. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a s ňou spojená odvodová povinnosť zanikli žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom až 30. júna 2010 vzhľadom na to, že v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2009, ako to vyplýva z obsahu spisov, nedosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2010. Kasačný súd považoval tiež za potrebné poznamenať, že nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca v spoločnosti s ručením obmedzeným nemá vplyv na povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby vzhľadom na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení. V ustanovení § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam, ako aj vymeriavací základ na platenie poistného, ktorý nemôže byť v úhrne presiahnutý (vymeriavací základ v úhrne).
31. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec podľa § 107 ods.2 SSP bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a opätovne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
32. Podľa § 469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) bol súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 27.4.2022 s odvolaním sa na rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke charakteru licencie L1A ako majúcej vplyv na právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj k otázke trvania poistenia žalobkyne a k jej odvodovej povinnosti v období január 2009 - 30. jún 2010.
33. Kasačný súd však obsahom svojho rozhodnutia nespochybnil právny názor tunajšieho súdu na obsahovú (ne)dostatočnosť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, ktorého následkom bol záver o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov odôvodňujúci zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
34. Súd už vo svojom predchádzajúcom rozsudku vo veci konštatoval obsahové nedostatky rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (bod 10 odôvodnenia rozsudku zo dňa 14.12.2018) neobsahujúceho, v rozpore s požiadavkou vyplývajúcou z ustanovenia § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, vysvetlenie súvislostí medzi jednotlivými jeho konštatovaniami a ozrejmenie úvah správneho orgánu vo vzťahu k otázke trvania poistenia žalobkyne, a v neposlednom rade aj nepreskúmateľnosť vyplývajúcu z výroku o tom, že neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia je príloha, ktorú správny orgán bližšie neidentifikoval nie len vo výroku, ale ani v odôvodnení rozhodnutia.
35. Súd identifikoval (v bodoch 11 a 12 odôvodnenia rozsudku zo dňa 14.12.2018) nedostatky odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktorý formálne a v rozpore so skutočnosťou označil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za spĺňajúce všetky zákonné náležitosti, bez toho, aby vysvetlil, ako a čím napĺňa požiadavky zákona týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia, hoci jeho nepreskúmateľnosť žalobkyňa v obsahu svojho odvolania výslovne namietala. Žalovanému vytkol aj neozrejmenie významu odhlášky žalobkyne z poistenia zo dňa 31.7.2017 pre zánik poistenia v súvislosti s predchádzajúcou odhláškou z poistenia zo dňa 31.10.2008, pričom je zrejmé, že žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia neodstránil nedostatok rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu týkajúci sa prílohy rozhodnutia, keď do odôvodnenia rozhodnutia zo dňa 28.2.2018 iba prevzal konštatovanie pobočky, že neoddeliteľnou súčasťou jej rozhodnutia je príloha.
36. Nakoľko kasačný súd nespochybnil správnosť záveru o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a ku zmene skutkového či právneho stavu, ktorá by mohla ovplyvniť zistenia súdu v tomto smere, iba plynutím času nemohlo dôjsť a nedošlo, nemal súd dôvod odkloniť sa od požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktorú nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vád rozhodnutia iba formálneho charakteru bez možnosti, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019, privodenia pre žalobkyňu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúceho aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.
37. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie vo vyššie naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení vzťahujúcom sa primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.
38. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnej žalobkyni podľa § 167 ods. 1 SSP, s tým, že o výške trov bude v zmysle § 175 ods. 2 rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.