Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoE-11-2022.pdf
PDF · 83.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/11/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Petra Molitorisa, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, právne zastúpeného Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 865 141, proti povinnému: R. S., W.. XX.XX.XXXX, F. M. XXXX/XX, XXX XX T., o vymoženie 1.010,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č. k. 13Er/210/2010-72 z 1. marca 2022 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Účastníkom nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu a priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
2. Svoje rozhodnutie exekučný súd skutkovo odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného z 28. apríla 2010 a exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 23460/09 z 2. marca 2010 sa začalo exekučné konanie. Uznesením, č. k. 13Er/210/2010-10 z 15. októbra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15CoE/23/2011 z 1. júla 2011 bolo exekučné konanie v časti o vymoženie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.010,- eur od 21. septembra 2009 do zaplatenia zastavené. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. augusta 2011. Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené 21. januára 2016 a súdu bolo doručené 24. marca 2016.
3. Svoje rozhodnutie exekučný súd právne odôvodnil tým, že zákonodarca stanovil oprávnenému povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa vzťahuje na každého oprávneného, ktorý si uplatňuje právo z exekučného titulu vydaného na základe zmenky, teda aj na toho, ktorý sa domnieva, že už v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol všetky skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Aj v prejednávanej veci bol oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie do 30 dní a táto lehota začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, t. j. plynula od 23. septembra 2015 a uplynula 22. januára 2016. Ustanovenie § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v stanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi). Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. III. ÚS 752/2016-7 z 8. novembra 2016 zaujal stanovisko, že z napadnutého uznesenia je vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje
ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd a nie súdny exekútor. Uvedený postoj súdov tak prispieva k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na jeho vykonanie.
4. Exekučný súd exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil z dôvodu, že oprávnený si nesplnil zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, keďže doplnenie návrhu doručil súdnemu exekútorovi a súdu bolo jeho podanie doručené až 24. marca 2016, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty,
5. O trovách exekúcie rozhodol exekučný súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
6. Proti uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces tvrdil, že napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné, pretože súd v jeho odôvodnení stručne, jasne a výstižne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal. Namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videl v tom, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnému, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, čo musí byť súdnemu exekútorovi ako aj súdu známe z dôvodu, že rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a vyplýva to aj zo samotného exekučného titulu. Má za to, že novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Zároveň poukazuje na ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré odkazuje na fyzickú osobu, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný v čase podpísania zmluvy o úvere a vystavenia zmenky prehlásil, že peňažné prostriedky žiada poskytnúť na výkon podnikania. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa jeho vlastného vzťahu s povinným, vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú, boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil exekučný súd v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, trvá na tom, že si svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 243f ods. 1 v spojení s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) v zmysle § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) a § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
8. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 01.04.2017.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza.
11. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník 7. mája 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá obsahuje prehlásenie povinného, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Súdny exekútor 24. marca 2016 doručil súdu prvej inštancie podanie zo 14. marca 2016 označené ako „Postúpenie oznámenia oprávneného“, prílohou ktorého bolo podanie označené ako „Oznámenie k výzve na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). V tomto podaní oprávnený uviedol, že podľa jeho názoru novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky, sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Zároveň poukazuje na ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré odkazuje na fyzickú osobu, nie na fyzickú osobu podnikateľa, pričom hlavný kauzálny vzťah, ako aj predmetné exekučné konanie sa od začiatku vzťahuje na fyzickú osobu podnikateľa.
12. Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník 7. mája 2009 uzatvorili zmluvu o úvere, v ktorej bol povinný označený najskôr menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu a následne obchodným menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom živnostenského registra. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol povinný podnikateľom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), pričom v tejto zmluve prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a túto skutočnosť potvrdil aj svojím podpisom.
13. Napriek tomu, že oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie včas a trval na svojom názore, že právny vzťah medzi ním a povinným je vzťahom obchodnoprávnym, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie posúdil tento právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a priznal povinnému postavenie spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-497/13 Faber, podľa ktorého vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je povinný overiť hneď, ako disponuje právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel alebo nimi môže disponovať na základe jednoduchej žiadosti o bližšie vysvetlenie, či kupujúci môže byť kvalifikovaný ako spotrebiteľ.
14. Podľa názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ, neznamená, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-110/14 Costea z 3. septembra 2015, podľa ktorého fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Okrem toho Súdny dvor Európskej únie vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG vyslovil, že je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu; naopak nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.
15. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania povinného zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, teda oprávneného. Odvolací súd má za to, že označenie povinného okrem iných identifikačných údajov aj jeho IČO-m, nemá bez ohľadu na iné skutočnosti za následok charakterizovanie vzájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami ako vzťahu nespotrebiteľského. Rovnako ani zaškrtnutie políčka účel úveru - podnikanie nie je možné považovať za unesenie dôkazného bremena ohľadom tvrdenia, na aký účel bol úver poskytnutý,
keďže tento údaj nedáva odpoveď na otázku, na čo konkrétne bol úver braný, či uvedená činnosť predstavuje činnosť v rámci výkonu jeho podnikania, prípadne, či súvisí s takýmto predmetom činnosti povinného.
16. Odvolací súd tiež podotýka, že zo zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený vopred naformuloval možnosti, na ktoré mal byť úver poskytnutý, ako výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo iný účel, pričom práve ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov o spotrebiteľských úveroch upravuje, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z uvedeného je odvolaciemu súdu zrejmé, že formuláciou predmetnej zmluvy sa oprávnený pokúsil o vylúčenie úverovej zmluvy zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok tým, že vopred predpripravil situáciu, kedy u povinného vylúčil status spotrebiteľa bez ohľadu na skutočný účel, na aký boli peňažné prostriedky poskytnuté.
17. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie oprávneného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a ustanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný povinný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému oprávnenému nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto vyslovil, že účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).