Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoKR-2-2015.pdf
PDF · 154.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Marína Gallová, so sídlom kancelárie B. XX, XXX XX M., správkyňa úpadcu: CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422, zastúpenej právnym zástupcom Mgr. Richardom Karkóom, advokátom, so sídlom A. na A. XXXX/XX, XXX XX J., proti žalovaným v 1/ rade: Ing. Milan Cibulka, nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XXX, v 2/ rade: Ing. Bohuslav Belanec, nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX J., žalovaní 1/ a 2/ zastúpení právnym zástupcom JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom, so sídlom M. P. XX, XXX XX J., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o zaplatenie 2.286.798,52 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi/28/2012-119 zo dňa 6. novembra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi/28/2012-119 zo dňa 6. novembra 2014 v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi/28/2012-119 zo dňa 6. novembra 2014 vo výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi/28/2012-119 zo dňa 6. novembra 2014 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá j e p r í p u s t n é .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému v rade 1/ trovy konania vo výške 8.209,70 Eur a žalovanému v rade 2/ trovy konania vo výške 8.222,88 Eur, na účet právneho zástupcu žalovaných v rade 1/ a 2/, do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 57 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „ZKR“), § 62 ods. 1 a ods. 5 ZKR, § 63 ods. 2 ZKR, § 34 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Občiansky zákonník“) okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 24.05.2012 domáhala, aby okresný súd určil, že rozdelenie zisku zo strany spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 vo výške 2.286.798,52 Eur medzi žalovaného v rade 1/ a žalovaného v rade 2/ zo dňa 04.01.2010 je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným súdom Žilina pod sp.zn. „4K/2/2011 neúčinné a zároveň aby určil, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 zo dňa 04.01.2010 v znení "Valné zhromaždenie schvaľuje prerozdelenie účtovných ziskov za roky
2005, 2006, 2007 a 2008 a schvaľuje, aby celá suma v hodnote 2.286.798,52 eur bola vyplatená spoločníkom ako podiel na zisku v nasledovnom rozdelení: vyplatenie podielu na zisku 50% Ing. Milan Cibulka - 1.143.399,26 eur, vyplatenie podielu na zisku 50% Ing. Bohuslav Belanec - 1.143.399,26 eur" je voči veriteľom konkurzu vedeného Okresným súdom Žilina pod spis. značkou 4K/2/2011 neúčinné. Navrhovateľka sa zároveň domáhala, aby súd uložil odporcovi v rade 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.143.399,26 eur a odporcovi v rade 2/ zaplatiť navrhovateľke sumu 1.143.399,26 eur a trovy konania.“ Žalobkyňa v žalobe uviedla, že je správkyňou konkurznej podstaty úpadcu CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o. (ďalej len „úpadca") v zmysle uznesenia Okresného súdu Žilina sp.zn. 4K/2/2011 zo 16.11.2011. Z titulu svojej funkcie zistila, že dňa 04.01.2010 úpadca prostredníctvom valného zhromaždenia rozhodol o rozdelení nerozdeleného zisku za minulé obdobia vo výške 2.286.798,52 Eur tak, že žalovaný v rade 1/ ako spoločník úpadcu mal prevziať 1.143.399,26 Eur a žalovaný v rade 2/ rovnako sumu 1.143.399,26 Eur. Žalovaní v rade 1/ a 2/ boli v danom čase jediní konatelia a spoločníci úpadcu, tzn. žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sú v zmysle § 9 zák. č. 7/2005 Z.z. osoby spriaznené s úpadcom. Žalovaní v rade 1/ a 2/ uvedené sumy dňa 04.01.2010 „obdržali, o čom svedčia výdavkové pokladničné doklady č. PK00003 a PK00004 zo dňa 04.01.2010. Úpadca rozhodol o prerozdelení zisku a tento vyplatil napriek tomu, že evidoval za rok 2009 stratu vo výške 1.129.535,35 eur, k 31.12.2009 evidoval záväzky voči veriteľom po lehote splatnosti vo výške spolu 1.461.624,- eur a následne po prerozdelení zisku sa pokúsil o reštrukturalizáciu“. Z uvedených dôvodov mala žalobkyňa za to, že napádaným úkonom úpadcu - rozdelením zisku vo výške 2.286.798,52 Eur zo 04.01.2010 na základe uznesenia valného zhromaždenia úpadcu zo 04.01.2010 došlo k právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. a k ukracujúcemu právnemu úkonu v zmysle § 60 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. Žalobkyňa podala odporovaciu žalobu v zmysle § 57 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011 voči žalovaným o určenie neúčinnosti vyššie uvedeného právneho úkonu - rozdelenia zisku vo výške 2.286.798,52 Eur spoločníkom úpadcu zo 04.01.2010 a neúčinnosti uznesenia valného zhromaždenia úpadcu zo dňa 04.01.2010. Žalobkyňa sa súčasne domáhala, aby žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ zaplatili v zmysle § 63 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. do podstaty každý po 1.143.399,26 Eur.
Uznesením zo dňa 16.11.2011 sp.zn. 4K/2/2011 súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422 a do funkcie správcu úpadcu ustanovil žalobkyňu. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 224/2011 dňa 23.11.2011.
Podľa zápisnice z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., konaného dňa 04.01.2010, pod bodom 2 Programu valného zhromaždenia bolo prejednané za účasti spoločníkov Ing. Bohuslava Belanca a Ing. Milana Cibulku prerozdelenie ziskov za účtovné obdobia rok 2005, 2006, 2007 a 2008. Z obsahu zápisnice vyplýva, že spoločnosť eviduje „nerozdelený zisk za účtovné roky 2005, 2006, 2007 a 2008, konkrétne za rok 2005 v sume 1.488,82 eur, za rok 2006 sume 288.794,93 eur, za rok 2007 v sume 1.848.901,28 eur a 15.471,71 eur a za rok 2008 v sume 2.141,78 eur a 130.000,- eur, spolu v sume 2.286.798,52 eur. Bolo dohodnuté, že tento zisk sa prerozdelí na vyplatenie podielov spoločníkov, a to vyplatenie podielu na zisku 50% Ing. Milanovi Cibulkovi vo výške 1.143.399,26 eur a vyplatenie podielu na zisku 50% Ing. Bohuslavovi Belancovi vo výške 1.143.399,26 eur. Valné zhromaždenie 100%-ami hlasov prijalo uznesenie, ktorým schválilo prerozdelenie účtovných ziskov za roky 2005, 2006, 2007 a 2008 a schválilo, aby celá suma v hodnote 2.286.798,52 eur bola vyplatená spoločníkom ako podiel na zisku v rozdelení Ing. Milan Cibulka - vyplatenie podielu na zisku 50% - 1.143.399,26 eur a Ing. Bohuslav Belanec - vyplatenie podielu na zisku 50% - 1.143.399,26 eur.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ na pojednávaní dňa 06.11.2014 boli zo strany účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov predkladané listinné dôkazné prostriedky, tak ako sú tieto zaznamenané v zápisnici o pojednávaní zo dňa 06.11.2014, tak okresný súd osobitne neoboznamoval obsah týchto listinných dôkazných prostriedkov a ani ho neuvádzal v odôvodnení, nakoľko ich obsah nepovažoval za relevantný vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. V zmysle § 118a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou sú účastníci konania povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, tak „okresný súd v nadväznosti na skutočnosti uvádzané účastníkmi konania na pojednávaní vo vzťahu k predmetu tohto konania zaznamenal v zápisnici
účastníkmi konania predložené listinné dôkazné prostriedky a tieto sa stali súčasťou obsahu spisového materiálu, nakoľko v prípade vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, v súlade s § 118a ods. 1 OSP by súd mohol prihliadať len na tie skutočnosti a vychádzať len z tých dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania opísané a označené do skončenia prvého pojednávania.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala vyslovenia právnej neúčinnosti uznesenia valného zhromaždenia úpadcu zo dňa 04.01.2010, ktorým valné zhromaždenie schválilo prerozdelenie účtovného zisku za roky 2005, 2006, 2007 a 2008 a vyplatenie celej sumy v hodnote 2.286.798,52 Eur spoločníkom úpadcu ako podiel na zisku, a to v rozsahu vyplatenia podielu na zisku 50% žalovanému v rade 1/ v sume 1.143.399,26 Eur a vyplatenia podielu na zisku 50% žalovanému v rade 2/ v sume 1.143.399,26 Eur podľa § 57 ZKR voči veriteľom úpadcu v konkurze vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 4K/2/2011. Označenému uzneseniu valného zhromaždenia úpadcu žalobkyňa odporuje s odkazom na § 58 ods. 1 ZKR ako právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia a zároveň s odkazom na § 60 ods. 1 ZKR ako ukracujúcemu právnemu úkonu. Pri vymedzení úkonu, voči ktorému žalobkyňa uplatnila odporovacie právo, okresný súd vychádzal z obsahu žaloby doručenej okresnému súdu dňa 24.05.2012 v spojení so špecifikáciou odporovaného úkonu právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní dňa 06.11.2014. Prednes právneho zástupcu žalobkyne v tejto otázke na pojednávaní dňa 06.11.2014 okresný súd vyhodnotil ako upresnenie návrhu na začatie konania v časti vymedzenia odporovaného úkonu. Z hľadiska následku neúčinného úkonu žalobkyňa uplatnila nárok na vrátenie peňažného plnenia do konkurznej podstaty úpadcu, a to voči žalovanému v rade 1/ v sume 1.143.399,26 Eur a voči žalovanému v rade 2/ rovnako v sume 1.143.399,26 Eur.
Všeobecné podmienky práva odporovať právnemu úkonu v konkurze vyplývajú z § 57 ZKR a tieto musia byť splnené v každom prípade uplatnenia odporovacieho práva, bez ohľadu na konkrétny uplatnený dôvod odporovania právnemu úkonu v zmysle § 57 až § 61 ZKR. Okresný súd konštatoval, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná aktívne legitimovaným subjektom, kedy aktívna legitimácia správcu úpadcu na uplatnenie odporovacieho práva vyplýva z § 57 ods. 1 v spojení s § 62 ods. 5 ZKR. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná v prekluzívnej lehote 6 mesiacov od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu vyplývajúcej z § 57 ods. 2 ZKR. Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 16.11.2011 sp.zn. 4K/2/2011, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 224/2011 dňa 23.11.2011. Za deň zverejnenia sa v súlade s § 199 ods. 9 ZKR považuje deň 24.11.2011. Lehota 6 mesiacov podľa § 57 ods. 2 ZKR začala plynúť dňom 25.11.2011 a posledným dňom tejto lehoty bol deň 24.05.2011, kedy bola žaloba v prejednávanej veci podaná na okresnom súde.
Predmetom odporovateľnosti v zmysle § 57 a nasl. ZKR sú právne úkony dlžníka týkajúce sa jeho majetku. Právny úkon je definovaný v § 34 Občianskeho zákonníka ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy sa takýmto prejavom spájajú. V zmysle tejto definície je potrebné vykladať aj ustanovenia o odporovateľnosti právnych úkonov podľa ZKR, dôsledkom čoho je, že odporovateľnosťou v zmysle ZKR je možné napadnúť len taký prejav vôle dlžníka, ktorý napĺňa pojmové znaky právneho úkonu v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, a nie iné konanie dlžníka, pokiaľ nie je právnym úkonom. Okresný súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou právneho zástupcu žalobkyne, že právny úkon pre potreby odporovateľnosti v zmysle ZKR je potrebné vykladať širšie, ale práve naopak, tento pojem je potrebné vykladať v súlade s § 34 Občianskeho zákonníka. V právnej teórii a praxi sa dlhodobo vedie diskusia o posúdení právnej povahy uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti. „Judikatúra tak Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR z 1.9.2000 sp. zn. 4Obdo 22/98) ako aj Najvyššieho súdu ČR (rozsudok NS ČR zo 17.12.1997 sp. zn. 1 Odon 88/97, uznesenie NS ČR z 12.3.2002 sp. zn. 29 Odo 548/2001) sa priklonila k záveru, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom. Hoci je pravdou, že tieto závery boli Najvyšším súdom SR vyslovené v konaní, predmetom ktorého bola neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia pri posudzovaní otázky, či túto je možné posudzovať aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov alebo len z hľadiska osobitnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, nič to však nemení na tom, že Najvyšší súd SR sa vyjadril k právnej povahe uznesenia valného zhromaždenia tak, že toto nie je právnym úkonom.“ Tieto závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „je možné podľa okresného súdu“ a potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj pre potreby posudzovania splnenia podmienok uplatnenia odporovacieho práva podľa ZKR.
Okresný súd uviedol, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nemožno považovať za právny úkon, nakoľko ním nedochádza k vzniku, zmene alebo zániku právnych vzťahov navonok spoločnosti. Uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nemôže byť právnym úkonom z toho dôvodu, že mu chýba jedna z podstatných náležitostí právneho úkonu, a to prejav vôle spoločnosti, nakoľko valné zhromaždenie nie je orgánom obchodnej spoločnosti oprávneným konať v jej mene. Proces prijímania uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti možno považovať za proces tvorby vôle spoločnosti, pričom prejavenie tejto vôle vo vonkajších vzťahoch a založenie právnych vzťahov v súlade s takto vytvorenou vôľou prislúcha inému orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý je oprávnený konať za ňu navonok. Pri takomto ponímaní charakteru uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti okresný súd konštatoval, že uznesenie valného zhromaždenia nemožno napadnúť odporovateľnosťou podľa ZKR, nakoľko tu nie je spôsobilý predmet, voči ktorému možno uplatniť odporovacie právo, a to právny úkon v zmysle jeho definície podľa § 34 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by okresný súd aj uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti za právny úkon považoval a pripustil by, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti by bolo možné napadnúť odporovateľnosťou podľa ZKR, nebol by vo vzťahu k uzneseniu valného zhromaždenia naplnený ďalší všeobecný predpoklad odporovateľnosti v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, a to ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti, ktoré rozhodne o rozdelení zisku a jeho vyplatení jednotlivým spoločníkom, nie je úkonom, na základe ktorého by došlo k reálnemu odčerpaniu finančných prostriedkov z obchodnej spoločnosti. K tomuto dochádza až samotným vyplatením podielu na zisku spoločníkom obchodnej spoločnosti na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia. Okresný súd žalobu zamietol so záverom, „že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti úpadcu nie je spôsobilým predmetom uplatnenia odporovacieho práva v zmysle ustanovenia § 57 a nasl. ZKR, nezaoberal sa meritórne splnením ďalších predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu, či to už v zmysle ustanovenia § 57 ods. 4 ZKR (ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa dlžníka), resp. vyplývajúcich z ustanovení § 58 ods. 1 a § 60 ods. 1 ZKR, s odkazom na ktoré navrhovateľka právo odporovať právnemu úkonu v prejednávanej veci uplatnila. Z uvedeného dôvodu aj súd zamietol návrhy navrhovateľky za vykonanie dokazovania pripojením spisov Okresného súdu Žilina 10Cbi/4/2012, 10Cbi/7/2012 a konkurzného spisu Okresného súdu Žilina 4K/2/2011, nakoľko skutočnosti, ktoré navrhovateľka mala záujem v zmysle prednesu právneho zástupcu navrhovateľky preukazovať obsahom predmetných spisov, nepovažoval za relevantné vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.“ Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že žalobkyňa sa v konaní domáha určenia neúčinnosti uznesenia valného zhromaždenia úpadcu - spol. CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 (ďalej len „úpadca“), zo dňa 04.01.2010, ktorým valné zhromaždenie rozhodlo o rozdelení nerozdeleného zisku za roky 2005, 2006, 2007 a 2008 a vyplatení sumy 2.286.798,52 Eur žalovaným v rade 1/ a 2/ spôsobom, že žalovaný 1/ ako spoločník úpadcu mal dostať sumu 1.143.399,26 Eur a žalovaný v rade 2/ tiež ako spoločník úpadcu mal dostať rovnako sumu 1.143.399,26 Eur. Prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu, že v zmysle § 57 a nasl. ZKR je možné odporovať len právnym úkonom definovaným v § 34 Občianskeho zákonníka a nakoľko uznesenie valného zhromaždenia nie je podľa prvostupňového súdu právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, tak nie je toto uznesenie ani možné napadnúť odporovacou žalobou podľa § 57 a nasl. ZKR. Judikatúra, na ktorú odkazoval prvostupňový súd sa týkala konaní, predmetom ktorých bolo určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia z ohľadom na to, či túto možno posudzovať aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. V danom prípade nešlo o určenie neplatnosti právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka, ale jednalo sa o určenie neúčinnosti úkonu, ktorý ukracuje ostatných veriteľov úpadcu v zmysle ZKR. Z logického výkladu § 57 a nasl. ZKR bolo preto podľa žalobkyne potrebné „definíciu“ právneho úkonu podľa § 57 ods. 1 ZKR v konkurznom konaní vykladať širšie, a to spôsobom, že odporovať je možné každému úkonu, ktorý ukracuje ostatných veriteľov. Určite nebolo zámerom zákonodarcu to, aby ukrátenie ostatných veriteľov úpadcu prostredníctvom uznesenia najvyššieho orgánu spoločnosti - valného zhromaždenia, nemohlo byť subsumované pod úkony, ktorých neúčinnosti voči ostatným veriteľom sa je možné domáhať. Účelom ustanovení ZKR upravujúcich odporovanie ukracujúcich úkonov je to, aby bolo možné ochrániť ostatných veriteľov úpadcu pred takými úkonmi a pred takým konaním, ktoré ich ukracuje. Žalobkyňa mala za to, že odporovať v konkurznom konaní je možné skutočne všetkým úkonom, ktoré reálne ukracujú ostatných veriteľov úpadcu, resp. ich zvýhodňujú, prípadne ktoré zmenšujú konkurznú podstatu úpadcu, nakoľko
len takýto výklad § 57 a nasl. ZKR je s poukazom na ich účel logický. V opačnom prípade by SKP úpadcu nemal žiadnu možnosť, ako sa vysporiadať s ukrátením veriteľov spôsobeným napríklad uznesením valného zhromaždenia úpadcu, tak ako tomu bolo v tomto prípade.
V odvolaní žalobkyňa uviedla, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku tiež konštatoval, že ... „Uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti, ktoré rozhodne o rozdelení zisku a jeho vyplatení jednotlivým spoločníkom, nie je úkonom, na základe ktorého by došlo k reálnemu odčerpaniu finančných prostriedkov z obchodnej spoločnosti. K tomuto dochádza až samotným vyplatením podielu na zisku spoločníkom obchodnej spoločnosti na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia“. K samotnému domáhaniu sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a s tým spojeným ukrátením ostatných veriteľov žalobkyňa uviedla, že dňa 04.01.2010 úpadca rozhodol o rozdelení zisku za roky 2005, 2006, 2007 a 2008 a o vyplatení sumy 2.286.798,52 Eur žalovaným v rade 1/ a 2/, t.j. spoločníkom úpadcu, a to v rovnakom podiele. Úpadca rozhodol o prerozdelení zisku napriek skutočnosti, že evidoval za rok 2009 stratu vo výške 1.129.535,35 Eur a k 31.12.2009 záväzky voči veriteľom po lehote splatnosti spolu vo výške 1.461.624,- Eur a následne po prerozdelení zisku sa úpadca pokúsil o reštrukturalizáciu. Žalobkyňa v odvolaní citovala § 58 ods. 1 ZKR a § 60 ods. 1 ZKR a konštatovala, že uznesením valného zhromaždenia zo dňa 04.01.2010, teda v čase, keď bol úpadca preukázateľne v úpadku, si žalovaní v rade 1/ a 2/ prerozdelili zisk vo výške 2.286.798,52 Eur, t.j. došlo k úkonu bez primeraného protiplnenia v zmysle § 58 ods. 1 ZKR a k ukracujúcemu úkonu v zmysle § 60 ods. 1 ZKR, nakoľko tieto finančné prostriedky mali byť primárne prerozdelené medzi veriteľov. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že žalovaní v rade 1/ a 2/ „prostredníctvom novácie záväzku úpadcu na vyplatenie podielov na zisku zmenili tento pôvodný záväzok na záväzok z titulu zmlúv o pôžičke a prihlásili si do konkurzného konania úpadcu svoje pohľadávky z titulu týchto zmlúv.“ Žalobkyňa poprela prihlásené pohľadávky žalovaných a títo sa následne „domáhali ich určenia incidenčnými žalobami (konania vedené na OS Žilina pod č. 10Cbi/7/2012 a 10Cbi/4/2012). Z konania odporcov v rade 1/ a II je preto nepochybné, že konali za tým účelom, aby získali v konkurze na majetok úpadcu veriteľskú pozíciu, pričom výška ich pohľadávok predstavuje cca 1/3 pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov.“ Podľa žalobkyne bolo zrejmé, že úpadca rozhodol o prerozdelení zisku vo výške 2.286.798,52 Eur žalovaným v rade 1/ a 2/ v čase svojho úpadku. Taktiež bolo zrejmé, že žalovaní v rade 1/ a 2/ postupovali uvedeným spôsobom preto, aby získali v konkurze na majetok úpadcu veriteľskú pozíciu a za týmto účelom prostredníctvom novácie záväzku zmenili záväzok úpadcu z titulu nevyplateného zisku na záväzok z titulu zmlúv o pôžičke. Uvedeným konaním žalovaných v rade 1/ a 2/ preto boli ostatní veritelia úpadcu skutočne ukrátení, nakoľko tieto finančné prostriedky mali byť primárne poskytnuté na uspokojenie ostatných veriteľov úpadcu.
Osobitne žalobkyňa napadla rozsudok prvostupňového súdu aj vo výroku o trovách konania, ktorým okresný súd v zmysle § 142 ods. 1 OSP priznal žalovanému 1/ náhradu trov konania vo výške 8.209,70 Eur vyčíslených podľa § 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a žalovanému 2/ 8.222,88 Eur vyčíslených podľa § 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., pretože vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, „keďže pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia v prejednávanej veci je potrebné vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. K výške odmeny advokáta v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 3M Cdo/9/2009 uvádza: „I keby bolo podanie návrhu na určenie neúčinnosti právneho úkonu jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje dosiahnutie takého konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch, nemožno prehliadnuť, je návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti)."“ Žiadala odvolací súd, aby v zmysle § 220 OSP zmenil „Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 06.11.2014, č.k. 20Cbi/28/2012-119 spôsobom, že navrhovateľovmu návrhu na začatie konania vyhovie v celom rozsahu a zaviaže odporcov v rade 1/ a 2/ na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Ak odvolací súd nezmení Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 06.11.2014, č. kon. 20Cbi/28/2012-119 v zmysle § 220 OSP, žiada navrhovateľ, aby odvolací súd zmysle § 221 ods. 1 OSP zrušil Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 06.11.2014, č.k. 20Cbi/28/2012-119 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“
K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom právneho zástupcu, ktorí považovali odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny a navrhli odvolaciemu súdu, aby ho potvrdil a žalovaným v rade 1/ a 2/ priznal trovy odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Žalobkyňa odvolanie oprela „o skutočnosť, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa resp. nesprávne sa vysporiadal s predloženými listinnými dôkazmi, s výpoveďou svedkov a účastníkov konania, a že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2. písm. d) a písm. i)“. Žalovaní v rade 1/ a 2/ sa s týmto názorom žalobkyne nestotožnili, naopak sú presvedčení, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania a komplexného právneho posúdenia veci náležite zistil skutkový stav veci a vo veci rozhodol správne. Prvostupňový súd vykonal vyčerpávajúce dokazovanie a vykonané dokazovanie podľa žalovaných v rade 1/ a 2/, zodpovedne a správne vyhodnotil a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, čím teda dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam.
Tvrdenia žalobkyne v podanom odvolaní hodnotili žalovaní v rade 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne ako čisto účelové tvrdenia (resp. ako účelovú obranu), ktoré nemali oporu v skutkovom, právnom ani dôkaznom stave veci. Žalobkyňou uvádzané tvrdenia sú tvrdeniami, ktoré uvádzala a produkovala už počas prvostupňového konania, s ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí už riadne vysporiadal, odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu je úplne dostačujúce a že rozsah vykonaného dokazovania a stav ním preukázaný je a bol dostatočným podkladom pre rozhodovanie a vydanie takého rozhodnutia, ktoré okresný súd v prvostupňovom konaní vydal. Žalobkyňa vo svojom podanom „odvolaní neprezentuje žiadne nové a pre konanie rozhodujúce skutočnosti, ktoré by už neprodukovala v konaní pred súdom 1. stupňa, a ktoré by súčasne mohli viesť k zásadnej zmene prvostupňového rozhodnutia. Odporcovia v rade 1) a 2) zastávajú názor, že navrhovateľka v podanom odvolaní bez uvedenia akýchkoľvek nových skutočností a tvrdení iba spochybňuje vykonaným dokazovaním preukázané a prvostupňovým súdom správne vyhodnotené závery.“ Žalovaní v rade 1/ a 2/ uviedli, že sa v plnom rozsahu stotožňujú so záverom prvostupňového súdu, ktorý prijal záver, že „Najvyšší súd SR i ČR sa jasne a zreteľne vyjadril k všeobecnej primárnej právnej povahe samotného úkonu - uznesenia valného zhromaždenia (či už v ponímaní všeobecných ustanovení Občianskeho, Obchodného zákonníka alebo Zákona o konkurze a reštrukturalizácií a pod.) a to jednoznačne tak, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom a takýto záver je teda potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj pre potreby posudzovania splnenia podmienok uplatnenia odporovacieho práva podľa ZKR. Odporcovia v rade 1/ a 2/ v súvislosti s týmto poukazujú fakt, že konkurzné konanie je špecifickým druhom civilného konania, na ktoré sa aplikujú všeobecné predpisy civilného práva a teda aj ustanovenie § 34 Občianskeho zákonníka, ktoré jasne a zrozumiteľne definuje čo je právnym úkonom.“ Definícia právneho úkonu je fundamentálnym základom posudzovania právnych úkonov a s nimi spojených náležitostí vo všetkých právnych odvetviach, t.j. jednak v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka i ZKR, s tým, že táto definícia sa vzťahuje i na ustanovenia o odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle ZKR, pričom v tomto prípade je možné napadnúť len taký prejav vôle dlžníka, ktorý napĺňa pojmové znaky právneho úkonu v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Keďže uznesenie valného zhromaždenia nenapĺňa pojmové znaky nie je a ani nemôže byť právnym úkonom. Okrem iného keby súd pripustil i tú možnosť, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti je právny úkon (aj keď nenapĺňa obligatórne potrebné pojmové znaky), v zmysle ustanovení ZKR konkrétne § 57 ods. 1 ZKR, by opäť nebol v tomto prípade naplnený ďalší všeobecný a nevyhnutný predpoklad odporovateľnosti, a to ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, a to z dôvodu, že uznesenie valného zhromaždenia, ktoré rozhodne o rozdelení zisku a jeho vyplatení jednotlivým spoločníkom, nie je úkonom, na základe ktorého by došlo k reálnemu odčerpaniu finančných prostriedkov z obchodnej spoločnosti. Takže i v tomto smere nárok žalobkyne uplatnený žalobou, podľa žalovaných nie je spôsobilým predmetom uplatnenia odporovacieho práva v zmysle § 57 ods. 1 ZKR, a preto je v celom rozsahu nedôvodný. V konaní žalobkyňa nepreukázala splnenie obligatórnych podmienok pre odporovanie v zmysle § 57 ZKR. Argumentácia žalobkyne o tom, že definícia právneho úkonu sa v tomto prípade v zmysle § 57 ods. 1 ZKR má vykladať širšie, bola podľa žalovaných úplne irelevantná, nemajúca oporu v právnom, skutkovom ani dôkaznom stave veci. O závere, že definíciu právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 1 ZKR je potrebné vykladať širšie, nepojednáva žiadne zákonné ustanovenie ani žiadna judikatúra, resp. súdna prax, práve naopak v právnej teórii a praxi je dlhodobo vedená diskusia o posúdení právnej povahy uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti, „v rámci ktorej sa jednak v SR i v ČR“ dospelo k jednoznačnému záveru, a to takému, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom.
Žalovaní vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že pokiaľ žalobkyňa svoj žalobný nárok odôvodnila tým, že „úpadca rozhodol o prerozdelení zisku napriek skutočnosti, že evidoval za rok 2009 stratu vo výške
1.129.535,35 €, k 31.12.2009 evidoval záväzky voči veriteľom po lehote splatnosti spolu vo výške 1.1461,624 € a následne po prerozdelení zisku sa úpadca pokúsil o reštrukturalizáciu" a teda, že takto došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu, tak žalovaní takúto argumentáciu žalobkyne považovali iba za účelovú konštrukciu vzniku, či existencie ukrátenia veriteľov. Išlo o skutočnosti, ktoré v konaní neboli žiadnym spôsobom riadne a relevantne preukázané. Okrem iného žalovaní mali za to, že aby „došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu, muselo by dôjsť k skutočnému vyplateniu uznesením VZ rozdeleného zisku jeho spoločníkom t.j. odporcom finančnými prostriedkami úpadcu s dôsledkom zníženia majetkového stavu úpadcu. K tomu v tomto prípade však nedošlo. V dôsledku tejto podstatnej skutočnosti - takým postupom nedošlo k zníženiu majetkového stavu úpadcu - nemožno prijať záver, že by došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu.“ K argumentácii „odporkyne“ (správne má byť žalobkyne), ktorá tvrdila, že „z konania odporcov v rade 1/ a 2/ je preto, nepochybné, že konali za tým účelom, aby získali v konkurze na majetok úpadcu veriteľskú pozíciu, pričom výška ich pohľadávok predstavuje cca 1/3 pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov ", opätovne žalovaní uvádzali, že tieto tvrdenia sú čisto účelové, ktoré žalobkyňa v konaní nijakým relevantným spôsobom nepreukázala. Neustále poukazovala, na to, že „SKP v tomto prípade nemá žiadnu možnosť, ako sa vysporiadať s ukrátením veriteľov spôsobeným napríklad uznesením valného zhromaždenia úpadcu tak ako je tomu v tomto prípade". Takýmto poukazovaním sama navrhovateľka sa stotožňuje s rozhodnutím súdu i názorom odporcov, že vo veci nie sú splnené podmienky pre odporovanie „úkonu" VZ, a že jej úkon odporovania prekračuje hranice odporovania podľa ZKR. Potom aj z tohto Odporcovia v rade 1/ a 2/ majú za to, že možná otázka - čo v prípade takýchto úkonov - nie je predmetom a nemôže byť predmetom tohto konania.“ K vyčísleniu trov konania žalovaní uviedli, že postup prvostupňového súdu ako i aplikácia ustanovení, v zmysle ktorých prvostupňový súd rozhodoval o priznaní náhrady trov konania bolo v súlade so zaužívanou súdnou praxou pri rozhodovaní o trovách konania. Žalovaní v rade 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým žalobu zamietol, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako v tomto výroku vecne správne rozhodnutie a vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil v tejto časti na ďalšie konanie okresnému súdu a pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3 OSP v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobkyňa vymedzila v písomnom odvolaní zo dňa 19.12.2014 (č.l. 131 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobkyne.
Žalobkyňa podľa obsahu podaného odvolania vzniesla námietku nesprávneho právneho posúdenia, a tiež namietala, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nosným v odvolacom konaní bolo posúdenie (ne)správnosti záverov súdu prvého stupňa, ktorý primárne konštatoval, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom.
Z odvolania žalobkyne vyplýva argumentácia, ktorá bola podrobená odvolaciemu prieskumu v rovine prijatých záverov po dokazovaní súdom prvého stupňa pri použití § 212 ods. 1 OSP, pričom sa konštatuje splnenie poučovacej povinnosti podľa § 118a ods. 1, 2 OSP (súčasť predvolania č.l. 44 spisu). Práve z titulu splnenej procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom krajský súd dospel k
záverom, v zmysle ktorých sa stotožnil s konštatovaniami okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Rozhodným pre posúdenie uplatneného návrhu - žaloby bol dôkazný stav zistený vykonaným dokazovaním, ktorým bol krajský súd viazaný podľa § 213 ods. 1 OSP. Nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvádzaných v ods. 2 až 7 § 213 ods. 1 OSP. Krajský súd už konštatoval, že základom pre rozhodnutie bola aplikácia citovaného § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd mal za to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ako vec správne posúdil a z akých dôvodov. Len na zvýraznenie vecnej správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia v rovine rozhodnutia vo veci samej, v ktorom žalobu zamietol, krajský súd uvádza, že v danom štádiu konania, okresný súd správne postupoval, ak na pojednávaní dňa 06.11.2014 boli zo strany účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov predkladané listinné dôkazy, tak ako sú uvedené v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 06.11.2014 a nevykonal nimi dokazovanie, a to vzhľadom na aplikáciu § 118a ods. 1 OSP. Okresný súd podľa zistení krajského súdu prijal správny záver, keď konštatoval, „že návrh v prejednávanej veci bol podaný aktívne legitimovaným subjektom, kedy aktívna legitimácia správcu úpadcu na uplatnenie odporovacieho práva vyplýva z ustanovenia § 57 ods. 1 v spojení s ustanovením § 62 ods. 5 ZKR. Žaloba v prejednávanej veci bola podaná v prekluzívnej lehote 6 mesiacov od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu vyplývajúcej z ustanovenia § 57 ods. 2 ZKR. Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 16.11.2011 spis. značka 4K/2/2011, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., IČO: 31 615 422 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 224/2011 dňa 23.11.2011. Za deň zverejnenia sa v súlade s ustanovením § 199 ods. 9 ZKR považuje deň 24.11.2011. Lehota 6 mesiacov podľa ustanovenia § 57 ods. 2 ZKR začala plynúť dňom 25.11.2011 a posledným dňom tejto lehoty bol deň 24.05.2011, kedy bol návrh na začatie konania v prejednávanej veci podaný na súde“ (č.l. 124 spisu). Predmetom žalobkyňou požadovanej odporovateľnosti v zmysle § 57 a nasl. ZKR sú právne úkony dlžníka týkajúce sa jeho majetku. Okresný súd poukázal na § 34 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že v zmysle definície stanovenej týmto ustanovením je potrebné vykladať aj ustanovenia o odporovateľnosti právnych úkonov podľa ZKR, dôsledkom čoho je, že odporovateľnosťou v zmysle ZKR je možné napadnúť len taký prejav vôle dlžníka, ktorý napĺňa pojmové znaky právneho úkonu v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka a nie iné konanie, pokiaľ nie je právnym úkonom. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že právny úkon pre potreby odporovateľnosti v zmysle ZKR je potrebné vykladať širšie. Správnosť svojich záverov okresný súd dotvrdzoval poukazom na judikatúru „Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR z 1.9.2000 sp. zn. 4Obdo 22/98) ako aj Najvyššieho súdu ČR (rozsudok NS ČR zo 17.12.1997 sp. zn. 1 Odon 88/97, uznesenie NS ČR z 12.3.2002 sp. zn. 29 Odo 548/2001)“, (pokiaľ okresný súd uvádzal v rozsudku na č.l. 7, sp.zn. 29Odo 548/2001 rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak krajský súd uvádza, správna sp.zn. tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky znie sp.zn. 29Odo 528/2001), ktorá sa „.....priklonila k záveru, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom. Hoci je pravdou, že tieto závery boli Najvyšším súdom SR vyslovené v konaní, predmetom ktorého bola neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia pri posudzovaní otázky, či túto je možné posudzovať aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov alebo len z hľadiska osobitnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, nič to však nemení na tom, že Najvyšší súd SR sa vyjadril k právnej povahe uznesenia valného zhromaždenia tak, že toto nie je právnym úkonom. Tieto závery Najvyššieho súdu SR je možné a potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj pre potreby posudzovania splnenia podmienok uplatnenia odporovacieho práva podľa ZKR“ (č.l. 125 spisu). Zároveň okresný súd ustálil, že uznesenie valného zhromaždenia nemôže byť právnym úkonom z toho dôvodu, že mu chýba jedna z podstatných náležitostí právneho úkonu, a to prejav vôle spoločnosti, nakoľko valné zhromaždenie nie je orgánom obchodnej spoločnosti oprávneným konať v jej mene. Tiež zdôraznil, že proces prijímania uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti možno považovať za proces tvorby vôle spoločnosti, pričom prejavenie tejto vôle vo vonkajších vzťahoch a založenie právnych vzťahov v súlade s takto vytvorenou vôľou prislúcha inému orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý je oprávnený za ňu konať navonok. Pri takomto ponímaní charakteru uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti potom uznesenie valného zhromaždenia nemožno napadnúť odporovateľnosťou podľa ZKR, nakoľko tu nie je spôsobilý predmet, voči ktorému možno uplatniť odporovacie právo. Okresný súd ustálil, „uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti, ktoré rozhodne o rozdelení zisku a jeho vyplatení jednotlivým spoločníkom, nie je úkonom, na základe ktorého by došlo k reálnemu odčerpaniu finančných prostriedkov z obchodnej spoločnosti“. K tomuto dochádza až samotným vyplatením podielu na zisku spoločníkom obchodnej spoločnosti na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia. S uvedenými závermi okresného súdu sa krajský súd stotožnil ako s vecne správnymi, tak ako už
v tomto svojom rozhodnutí krajský súd uviedol cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. V súvislosti so svojím rozhodnutím pre dotvrdenie správnosti prijatých záverov a pre úplnosť krajský súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Obdo 309/2006, z ktorého je zrejmé, že „Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 5Obo 280/2004 z 23. novembra 2004 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 28Cbi 231/00- Mš-398 z 25. júna 2004, pričom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že uznesenie valnej hromady spoločnosti nie je právny úkon, je iná právna skutočnosť, nie je možné rozhodovať o jeho odporovateľnosti“. Zároveň krajský súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 109/2007-181 zo dňa 23. júla 2007, v zmysle ktorého „Podľa ustálenej judikatúry, uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom, preto relevantným kritériom pre posúdenie jeho platnosti môže byť len jeho rozpor so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami, ako to vyplýva z ustanovenia § 131 ods. 1 ObZ, čo môže súd posudzovať len na základe včas podanej žaloby“. Tiež neuniklo pozornosti krajského súdu, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obo 114/2008, vyplýva, že „Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 09.11.2004 sp.zn. 1Obo 96/04 konštatoval, že uznesenie valného zhromaždenia, v danom prípade spísaného vo forme notárskej zápisnice, nie je právny úkon, je to iná právna skutočnosť, ktorej nemožno úspešne odporovať“.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Na základe odvolacích dôvodov žalobkyne nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Výrok o trovách prvostupňového konania bol osobitne napadnutý odvolaním žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní namietala závery súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že preskúmal žalovanými v rade 1/ a 2/ uplatnené trovy konania a konštatoval, že takto uplatnené trovy konania zodpovedajú § 137 OSP a § 13a ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“). Z rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania vyplýva, že „......k určeniu výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v prejednávanej veci súd uvádza nasledovné: Predmetom konania bolo vyslovenie neúčinnosti uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti úpadcu voči veriteľom úpadcu a zároveň vrátenie peňažného plnenia do konkurznej podstaty úpadcu vo vzťahu k odporcovi v rade 1/ vo výške 1.143.399,26 eur a vo vzťahu k odporcovi v rade 2/ rovnako vo výške 1.143.399,26 eur. Pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za 1 úkon právnej služby pri zastupovaní tak odporcu v rade 1/ ako aj odporcu v rade 2/ je vzhľadom na vymedzený predmet konania potrebné vychádzať z ustanovenia § 13 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorého pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty vecí s najvyššou hodnotou zvyšuje o 1/3-tinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Vo veci o vrátenie peňažného plnenia do konkurznej podstaty úpadcu predstavuje tarifná hodnota veci vo vzťahu tak k odporcovi v rade 1/ ako aj k odporcovi v rade 2/ sumu 1.143.399,26 eur, z ktorej základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 2.710,69 eur a táto sa v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. zvyšuje o 1/3-tinu základnej sadzby tarifnej odmeny patriacej advokátovi vo veci o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorá je v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 1/13- tina výpočtového základu, t.j. 58,69 eur vo vzťahu k úkonom právnej služby realizovaným v roku 2012 a 61,87 eur vo vzťahu k úkonom právnej služby realizovaným v roku 2014. Zároveň v prípade úkonu právnej služby zastupovanie na pojednávaní dňa 06.11.2014 išlo o spoločný úkon pri zastupovaní dvoch odporcov, a preto základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o 50%. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd priznal odporcovi v rade 1/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 8.209,70 eur podľa nasledovnej špecifikácie:
- Prevzatie zastúpenia na základe plnej moci zo 14.08.2012 2.710,69 eur + 1/3-tina z 58,69 eur + 7,63 eur režijný paušál + 20% DPH.
- Vyjadrenie k žalobe z 15.08.2012 2.710,69 eur + 1/3-tina z 58,69 eur + 7,63 eur režijný paušál + 20% DPH.
- Účasť na pojednávaní dňa 06.11.2014 2.710,69 eur + 1/3-tina zo 61,87 eur, z toho 50% + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH. Odporcovi v rade 2/ súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkom vo výške 8.222,88 eur podľa nasledovnej špecifikácie:
- Prevzatie zastúpenia na základe plnej moci zo 17.06.2014 2.710,69 eur + 1/3-tina z 61,87 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH.
- Vyjadrenie k návrhu z 25.06.2014 2.710,69 eur + 1/3-tina z 61,87 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH.
- Účasť na pojednávaní dňa 06.11.2014 2.710,69 eur + 1/3-tina zo 61,87 eur, z toho 50% + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH“.
Podľa zistení odvolacieho súdu a vo väzbe na odvolacie dôvody žalobkyne, ktorá dotvrdzovala správnosť svojej argumentácie v odvolaní poukazom i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2010 sp.zn. 3M Cdo 9/2009 a s dôrazom práve na argumentáciu vyplývajúcu z predmetnej judikatúry, za stavu absencie zodpovedajúceho odôvodnenia záverov okresného súdu v tejto rovine, potom krajský súd nemohol konštatovať, z ktorých rozhodných skutočností okresný súd vychádzal a ktoré posudzoval, ak v napadnutom rozsudku v časti trov konania aplikoval § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o spojení dvoch alebo viacerých vecí, napriek tomu, že podstatou odporovacej žaloby je určenie neúčinnosti právneho úkonu, t.j. má sa odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu, preto hodnotu predmetu podanej žaloby, a to požadovaného určenia neúčinnosti právneho úkonu, resp. právnych úkonov nemožno vyjadriť v peniazoch a následkom vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je vrátenie peňažnej náhrady do konkurznej podstaty, stále zostáva podstatou sporu odporovateľnosť právneho úkonu. Krajský súd pre úplnosť považuje za podstatné uviesť, že aj za predpokladu, že okresný súd vyhodnocoval i uvedené skutočnosti, avšak dospel k iným záverom, nebolo možné úvahy súdu prvého stupňa v tomto smere podriadiť pre ich absenciu prieskumu odvolacieho súdu.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody žalobcu v rovine rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania, ktoré poukazovali na nedostatočné posúdenie priznanej náhrady trov prvostupňového konania, s ktorými dôvodmi sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, čo malo dopad na jeho neúplné a predčasné skutkové, ako aj právne závery v tejto rovine. Súčasne pri konštatovanom zistení nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov, odvolací súd konštatoval i nesúlad danej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu s § 157 ods. 2 OSP, čo naplnilo dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa, vo výroku o trovách prvostupňového konania cez § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom a súčasne z vyššie uvedených dôvodov došlo k naplneniu i § 221 ods. 1 písm. h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP pre vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania. Okresný súd vec v tejto zrušenej časti opätovne rozhodne; pri písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí podľa § 157 ods. 2 OSP.
Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Odvolací súd za aplikácie § 238 ods. 3 OSP súčasne pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktorým bola riešená otázka splnenia zákonných náležitostí pre odporovanie právnym úkonom cez úpravu v § 57 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 62 ods. 1 a ods. 5 ZKR a § 63 ods. 2 ZKR vo väzbe na § 34 Občianskeho zákonníka, a to primárne v otázke posúdenia právnej povahy uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti. Odvolací súd sa svojím rozhodnutím priklonil k záveru, že uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nie je právnym úkonom a považoval daný rozsudok za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, napriek tomu, že sám k otázke posúdenia uznesenia valného zhromaždenia vychádzal z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01.09.2000, sp.zn. 4Obdo 22/98, z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 280/2004 z 23. novembra 200, z rozhodnutia sp.zn. 1Obo 114/2008 zo dňa 29. apríla 2009, z rozhodnutia 6Obo 309/2006 zo dňa 31. marca 2008, sp.zn. 5Obo 109/2007 zo dňa 23. júla 2007, z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.12.1997, sp.zn. 1Odon 88/97, uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky z 12.03.2002, sp.zn. 29Odo 528/2001, keďže relevantnou vyvstala pre krajský súd i otázka opodstatnenosti argumentácie žalobkyne, ktorú možno stotožniť, z eurokonformného prístupu, so závermi rozhodnutia vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Icdo 6/2012 zo dňa 31.03.2014, v zmysle ktorého „Odpůrčí žalobou ve smyslu ustanovení § 235 a násl. insolvenčního zákona lze odporovat též rozhodnutí valné hromady obchodní společnosti nebo rozhodnutí jediného společníka obchodní společnosti v působnosti valné hromady přijatému podle obchodního zákonníku ve znění účinnému do 31. prosince 2013“. Len primerane a podporne sa poukazuje potom i na závery z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29Cdo 4284/2007 zo dňa 30.09.2009, v zmysle ktorých .... „Usnesení valné hromady dlužníka o rozdělení zisku z minulých let mezi akcionáře lze pokládať za „jednání dlužníka“ (akciové společnosti) směřující ke zmenšení dlužníkova majetku.“ Otázky splnenia všetkých zákonných podmienok pre úspešné odporovanie žalobou napadnutému právnemu úkonu a z nich predovšetkým v otázke charakteru uznesenia valného zhromaždenia mali zásadný význam pre rozhodovanie v konkrétnej právnej veci. Z tohto dôvodu a vzhľadom na vyššie poukazovanú odchylnosť právneho vyhodnotenia uznesenia valného zhromaždenia pre účely aplikácie ZKR v rozhodovacej praxi súdov bol tvorený základ pre aplikáciu § 238 ods. 3 OSP, a teda pre pripustené dovolanie vo vzťahu k celému rozsudku odvolacieho súdu. Pre úplnosť v tomto smere krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009, podľa právnej vety ktorého „o rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide nielen vtedy, ak odvolací súd posudzoval právnu otázku, ktorá má po právnej stránke zásadný význam z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúci všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy), ale predovšetkým a zároveň vtedy, ak mala posudzovaná otázka zásadný význam pre rozhodnutie v konkrétnej právnej veci“.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).